ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Rozprávka

Stalo sa to ešte vtedy, keď mali čerti prístup do ľudských príbytkov; ono ešte i teraz túlajú sa pomedzi svet, ale už nesmú sa tak rozťahovať, ako kedysi. Predtým čert išiel na nocľah rovno do gazdovského domu, ale teraz kráča rovno do krčmy a tu hľadá svoje obete. Sedíš pri sklenici a ani nezbadáš, len keď už sedí pri tebe, vraj chudobný pocestný, a ono je to sám ten, nech sa prepadne! Vidíš, ako sa zalizuje, naleješ mu do skleničky, vypije, potom on dá naliať, zase ty, zase on, že ani nevieš, len keď si v hriechu so svojím vlastným bratom. A čert? Smeje sa, loptoš, a keď je zle — ztratí sa. Ale horký ztratil! Stiahol sa na muchu, hodil sa do skleničky, a bŕŕ! už si ho vypil. Ty kľaješ, zúriš, Pána Boha obrážaš, a len zabiť a zábiť dakoho. Svet sa ti čuduje, že vraj taký dobrý človek, a takúto nezdobu stvára, a ono je to čertova robota. Keby si nebol toľko pil, bol by si videl muchu; vyhodíš ju von, pristúpiš nohou a už je po zlom; ale opitý nevidí, nečuje: ľahko potom čertovi komédie s tebou vystrájať! Ideš domov, čert je v tebe, socia ťa na pravo, na ľavo. Rozumie sa, že z tvojho domu uteká dobrota, požehnanie Božie, lebo si doniesol čerta. Drúzgaš veci, biješ ženu, deti; tieto plačú a čert sa rehoce v tebe. Čert vyjde z teba, vyspíš sa a — hanbíš sa. Ej pozor si treba dať, aby sme čertov nevyslopali, nie je na to ľudský žalúdok!

Stalo sa teda, že v jednej dedine zariekli sa piť. „Čo dávame hrtanu,“ povedali ľudia, „za to si radšej kúpime knižky a noviny na zábavu a poučenie, a pár groší aj odložíme na prípad nejakej nehody.“

Nepil teda nik, krčma hučala od prázdnoty. Krčmár Icík, ktorý bohatnul z hrtana ľudu, zľakol sa takejto novoty. Najprv vysmieval ľudí, potom lákal vtáčkov na lep, ale keď len nechcel nikto piť jeho smrad, nabral si do vrecák peňazí — všetko mozole chudoby — a išiel k veľkým pánom, ktorí rozkazovali v stolici. Týmto povedal, že ak ľudia nebudú piť, on nebude môcť krajinskú daň platiť. „No, čo len to,“ odpovedal mu jeden taký stoličný pán, „keď ty jeden nebudeš vládať daň platiť, namiesto teba bude platiť daň dvesto ľudí, ktorí sú pro svoj hrtan od rokov v reštancii.“

Keď krčmár videl, že tu reči neosožia, zaštrngal zlatom, načo sa panské uši natiahly. Bez slova vysypal na stôl za priehrštie zlatých peňazí, a ani slova nepovediac, odobral sa s poklonou preč.

Táto „zlatá“ reč účinkovala.

Sotva stačil krčmár prekročiť svoj prah, už sa nasypalo do dediny ozbrojených pandúrov a kadejakých pobehajov, ktorí chytali ľudí a viedli ich do krčmy, aby pili. Krčmár tancoval od radosti a ponúkal za darmo piť, ale ľudia vzdor núteniu, miesto do úst, vylievali pálenku do záňadria.

Keď krčmár videl, že ani násilie neosoží, spojil sa s čertom.

„Dám ti svoju i ženinu dušu,“ hovoril čertovi, „ak mi týchto ľudí na staré chodníky privedieš.“

Čert si škrabal rožky, oháňal chvostom, lebo si netrúfal týchto zatvrdilých vraj ľudí prehovoriť, ale sľúbil, že pošle svojho mladšieho brata, ktorý je vraj šikovnejší na takéto veci, lebo ten že už v daktorých dedinách i ženy naučil slopať pálenku.

Mladý čert škrabal si tiež rožky, keď počul rozkaz, že musí ísť svádzať do krčmy zrieknuvších sa piť.

„Keby aspoň toho kňaza nebolo!“ vzdychol si čert, „ale ten je na veľkej prekážke; umienil si, že z krčmy spraví školu. Aj po domoch chodí, učí a búri proti nám. Idem, ale najprv musím sa do kňaza zadrapiť.“

Mladý čert lámal si cestou hlavu, ako zhnusiť kňaza pred ľuďmi, aby ho nepočúvali. Obliekol sa za biskupa a doviezol sa na štyroch koňoch do dediny — rovno na faru. Ľudia sa shŕkli a tu vidia, ako biskup pred farou nadáva ích kňazovi, že vraj svet búri, keď odvádza od krčmy, a potom ešte za biskupa oblečený čert kričal na ľudí: „Nepočúvajte na vášho kňaza, lebo vás búri! Len si vy i ďalej upíjajte v krčme; kostol je nie zajac!“ V tom koč odletel. Kňaz i ľudia boli na chvíľku ztŕpnutí, ale hneď zbadali akýsi smrad a zkríkli: „Nebol to biskup, ale za biskupa oblečený čert, aby nás pokúšal!“

Ale ľudia ešte väčšmi milovali svojho kňaza a ešte i tvár odvracali od krčmy.

Keď čert videl, že sa mu nepodaril útok, preobliekol sa za slúžneho a išiel k rychtárovi.

„Rychtár,“ hovorí čert, „jestli za dva dni nepôjdu ľudia do krčmy piť, a ak vy tam do zajtra neožeriete sa, zhodím vás z úradu, syna vám dám za vojaka a občanom dám odobrať panské pašienky!“

Rychtár sa zľakol a zostal stáť ako oparený. Avšak počúvala to aj rychtárka; rozsŕdila sa, pochytila metlu a ak daj, tak daj, milého čerta: „Nuž, veď je to nie slúžny ale čert z jazerného pekla! Ale sa mi pakuješ von! Ber si tvoj úrad i pašienky a choď sa pásť na ne i s tvojimi pánmi!“

Ubitý a zahanbený čert musel oblokom vyskočiť.

Videl čert, že tu pozlotky nevykoná nič, začal teda podobrotky, ale kdekoľvek začal nahovárať, všade dostal po nose, lebo ľudia už boli ako skala v dobrom.

Proboval ešte šťastie s najchudobnejším gazdom. Tomuto jednej noci zadrhol voly i kravu, mysliac, že pôjde svoj žiaľ zaliať do krčmy. Ale tento nešiel, lež vzal sekeru na plece a chodil do hory drevo stínať, aby si zarobil na kravu a junce. Potom huckal ženu doňho, v nádeji, že pred jej jazykom zuteká do krčmy, ale tento miesto do krčmy, šiel poprosiť kňaza, aby dal žene naučenie. Naposledy mu podpálil dom a na pohorenisko posadil biedu. Ani teraz nešiel svoje žiale zalievať. Čert i bieda škrípali zubami, keď videli, že gazdovia pohorenca s deťmi i so ženou pritúlili a opatrili ich živnosťou.

Chodník ku krčme zarástol trávou, na podlahe šenkovne rástly mach a huby.

Čert bál sa, že sa mu budú v pekle vysmievať, preto ešte jeden veľmi útrovný útok podujal. Sosbieral v neďalekom meste všetkých pijanov, napojil ich, pohádzal do vozov, sám si sadol do hyntova, v ktorom bola štvorka zapriahnutá, a leteli do dediny. Čertov opitý sprievod kričal pod zástavami: „Éljen náš vyslanec!“ a zatiahli rovno do krčmy. Čert, oblečený za veľkého pána, išiel k rychtárovi a rozkázal mu, aby ľudí sohnal do krčmy, lebo že on, ako kandidát vyslanectva na krajinský snem, chce reč držať a voličov počastovať.

Ľudia sa aj sišli, ale len pred krčmu; dnu nešli, čo ich ako vábili. Keď čert, ako budúci krajinský vyslanec nasľuboval ľuďom hory-doly a zavolal ich na kvaterku, ozvali sa títo jedným hlasom : „Nechceme panské sľuby, nechceme cudzinca, ale ani odrodilca: nech žije náš kňaz ako vyslanec, ktorý nás miluje, nás pred zlým ochraňujte! nech žijú Slováci!“

Vidiac čert, že ani ablegátstvo nič neosoží, najedoval sa tak, že sa mu vyliala pekelná žlč a v tomto jede začal piť všetko, čo bolo v krčmárovej pivnici, a slopal, slopal, až sa rozpučil a potom sa prepadol, ale za käčku strhol i krčmára do priepasti.