ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Skutočná udalosť

Občan Hruška mal lúku hneď za dedinou vedľa cesty. Na kraji lúky bola studnička. Vyše polovice dediny pilo z nej vodu. Pravda, ľudia vyšliapali si chodník ku studničke.

Trpel to Hruškov otec, trpel to i mladý Hruška za mnoho rokov, ale odrazu hneval sa na chodník. Zastrčil na kraji chodníka kríž a sám chodník zatarasil tŕnim. Ale ľudia v noci yytrhli kríž, odniesli tŕnie a zase chodili na studničku, ako predtým.

Hruška sa napajedil; „Lúka je moja — hovoril — nedám si ju kaziť!“ A jednoho dňa zahádzal studničku skálim a lúku ohradil.

Polovica ľudí v dedine, ktorá pila vodu zo studničky, začala sa búriť proti Hruškovi. Bolo by sa mu snáď aj na chrbát dostalo, ale obuvník Dratva, ktorý zkúsil mnoho sveta a aj noviny čítal, poradil iné. Preto, že bol zkúsený a vedel aj ústa otvoriť pred pánmi, volali ho v obci „fiškálom“. Písaval prosby, žaloby, ale za nič nedal si platiť. Tento teda radil, aby násilne nič nerobili, ale domohli sa svojich práv úradnou cestou.

„Viete, čo“ — hovoril Dratva — „vec oddáme advokátovi v meste, nech ten dovedie sem súd na reposíciu. Bude ho to aj dačo stáť a tým bude potrestaný za svoju hlavatosť.“

Tak sa stalo. Advokát zažaloval Hrušku a dnes čakajú súdobnú kommissiu.

Celá dedina je na lúke shromaždená. Rozdelení sú na dvoje; jedni, čo nepili zo studničky vodu, sú za Hrušku, ale veľká väčšina proti nemu.

Pri lúke zastal koč, z neho vystúpili okresný sudca, advokát, pisár a sluha od súdu. Kommissia kráča ku zahádzanej studničke, za ňou Dratva a rychtár.

„Nemám doniesť stolec pre pána sudcu?“ spytuje sa Dratva, ktorý vie, čo sa sluší.

„Ďakujem, nie je treba,“ odpovedá s úsmevom sudca a začína sa pojednávanie. Hruška sa priznáva, že studničku zasypal, mysliac, že má na to právo, lebo je na jeho lúke. Za ním nasleduje Dratva. Tento vyberanými slovami rozpráva, akým dobrodením bola pre obec studnička, z ktorej pili ľudia i dobytok. Ženičky si šepkajú: „Ako ten náš švec krásne hovorí s pánmi, ten mal byť fiškálom.“

Sudca pretrhol dlhú reč Dratvovu:

„Odkedy chodíte na studničku pre vodu?“

„Ako bývam v dedine, pane sudca, asi od dvadsiatich rokov,“ odpovie Dratva.

„To je málo,“ hovorí sudca a spytuje sa rychtára, kto je najstarší človek v obci.

Predstúpil shŕbený starec.

„Ako sa voláte?“ spytuje sa sudca.

„Tomáš Kučera, veľkomožný pane.“

„Koľko máte rokov?“

Starec sa škrabal za ušima: „Ja veru neviem, mám už slabú pamäť.“

„A kedy ste sa narodili?“

„Len toľko viem, že mi nebohá matka rozprávala, že vtedy bola veľká francúzska vojna kdesi v Rusku.“

„To bol najskôr Napoleon v Rusku roku 1812,“ sbiera pisár svoju múdrosť z druhej latinskej.

Sudca hovorí: „Tak by ste mali 85 rokov. Povedzte mi teda, či od dávna chodili ľudia pre vodu na túto studničku?“

„Už ako malý chlapec chodil som sem pre vodu,“ odpovedá starý Kučera.

Sudca viac nechcel vedeť. Reposícia je skončená. Sudca, nehovoriac ani slova, kráčal ku koču. Hruška je zamračený, ale Dratva veselo obskakuje svojho advokáta.

O týždeň prišiel do obce súdobný výrok. Hruška prehral. Poneváč dokázalo sa svedkom, že obec užívala studničku vyše 32 rokov, Hruška nemal práva zasypať ju, nariaďuje sa mu teda, aby za tri dni studňu vyčistil, plot odpratal a zaplatil 26 zlatých pravotných trov.

Hruškovi bolo do plaču, ale sláva Dratvova narástla, že tak dobre podarila sa reposícia.