ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Pochválen buď! dobrý deň, pani kuchárčička. Dajte hrnce drotovať!“

S týmito slovami otvoril mladý drotárik, Ďurko Veselý, dvere na obydlí pána Voľného, bohatého mešťana v Prahe. Ale na volanie neohlasoval sa nikto nášmu Ďurkovi. Asi pätnásťročný šuhaj opakoval ešte raz hlasno svoje „dajte hrnce drotovať“, a keď ani potom neozval sa mu nikto, zastal si ku dverom, rieknúc:

„Nieto pánov doma a majú otvorenú chyžu. Počkám tu, kým niekto príde, aby nevkradol sa im dáky zlodej do chyže.“

A milý náš drotárik, rodom z Rovného v trenčianskej stolici, sadol si pokojne na prahu dverí, složil so seba malú zásobu drôtu a kapsičku, odložil palicu do kúta a klobúčik na zem; z opaska však vyňal si malé klieštiky a dal sa do práce, lebo Ďurko nerád zaháľal. Začal pliesť zo žltého drôtu malú retiazku. Keď potom ešte za dlhší čas nebolo nikoho badať v dome, začal si mladý drotárik hvízdať a nôtiť tú známu pieseň trenčianskych drotárov: „Ja som dobrý remeselník z tej trenčianskej stolice“ — a mladistvý hlas jeho rozliehal sa príjemne po chodbe domu.

Práve v ten čas, keď náš veselý drotárik nôtil si svoju pieseň a plietol retiazku, vkradol sa do bytu pána Voľného nevolaný hosť, známy po pražských uliciach, ničomník Honza Poberta, ktorý rád kupoval veci za päť prstov a šiestu dlaň. Pokazený tento asi päťnástročný chlapec vlúdil sa nepozorovane bočnými dvermi do izby pána Voľného, a poneváč vedel, že niet nikoho doma, počal gazdovať tam voľne. Ako by vedel, kde má domáci pán peňažnú skriňu, pobral sa rovno k nej, otvoril ju násilne a vzal z nej 500 zlatých. Skryjúc bankovky za košeľu, tou istou cestou, ktorou prišiel, ufrknul z domu.

Náš drotárik nôtil si ešte svoju pieseňku, keď konečne stúpal hore schodmi do svojho príbytku domáci pán.

„Čo tu robíš, drotárik?“ pýtal sa Ďurka pán Voľný.

„Panáčku, pletiem retiazku a čakám, až prijde moja známa pani kuchárčička,“ vetil Ďurko.

„Ustúp sa mi, chcem dnu!“ velel pán Voľný.

„Ej nie, panáčku, to neurobím; najprv musím vedeť, kto ste. Ja vás neznám. Keď povie mi kuchárka, že ste tu vy pánom, tak vás pustím.“

„Ale ja ti rozkazujem, aby si ma pustil do môjho bytu!“ počal sa hnevať pán.

„Nie ja veru, nepustím vás. Ale počkajte troška; práve tu ide pani kuchárka. Ak tá povie, že ste…“

„Ďurko, Ďurko!“ volala hore schodmi stúpajúca kuchárka, „veď sú to náš pán veľkomožný!“

„Tak vás už pustím,“ riekol drotárik a odstúpil odo dverí.

S úsmevom vstúpil pán Voľný do svojho bytu. Drotárika ale pojala kuchárka do kuchyne a začala snášať pobité hrnce a rajničky, ktoré mladý drotár mal odrotovať. Šuhaj dal sa rezko do práce. Ale sotva počal s klieštikami okolo hrncov narábäť, pribehnul celý zdesený do kuchyne pán Voľný a volal:

„Kto bol v mojej izbe, kým nebolo ma doma? Som okradený! Akýsi zlodej vlámal sa do škrine a odcudzil mi z nej 500 zlatých. Ha! tento mladý drotárik…“

Kuchárka, ktorá bola pred chvíľou odskočila do záhrady a zabudla zavreť chyžu, ostala pri slovách pána svojho ako zkamenelá. Zalomiac rukama, skúmave pozrela na mladého Ďurka, ktorý tiež ostal zarazený.“

„Ty, mladý drotárku, bol si tam!“ zvolal pán Voľný. „Teba našiel som u dverí môjho bytu!“

„Vari sa nazdávate, drahý panáčku, že som ja zlodej! Veru sa mýlite!“

„A kto by iný?“

„To zle myslíte o nás drotároch. My živíme sa statočne po svete a netýkame sa cudzích vecí. Ja neviem kradnúť, pán môj, a môžete mi veriť, že nebol som vo vašej chyži.“

Ale darmo sa vyhováral statočný šuhaj, že on nie je účastný krádeže, že on neukradol ešte nikdy ničoho, a krádež že si oškliví; darmo volal za svedka nevinnosti svojej Pána Boha, pán Voľný mu neveril. Na jeho zavolanie prišli sluhovia, ktorí poslušní rozkazu pánovmu, odviedli podozrivého kmína na úrad. Kuchárka, ktorá už od viac rokov poznala chlapca a otca jeho Štefana ako statočných ľudí, bola pravda presvedčená o jeho nevinnosti, ale spomôcť mu nemohla.

Pri prehliadnutí Ďurkovej kapsičky na úrade našli v nej len niekoľko krajciarov, statočne vyrobený groš. Po ztratených bankovkách nenašli ani stopy. Ale zato ho predsa uväznili. —

Práve sa sberal pán Voľný ku výsluchu Ďurkovmu na úrad, keď zastúpil mu v domových dveroch cestu svalovitý starý drotár Štefan.

„Bodaj ste zdravý boli, pán urodzený! Dobre, že vás nachodím doma. Tu vám donášam lístok od vášho pána otca z Vitkovíc. Prečítajte si ho!“

Rozlomiť pečať a obznámiť sa s obsahom listu bolo dielom pár okamžení. Po prečítaní stál pán Voľný za chvíľu bez slova, dojatý obsahom listu. Potom podal ruku starému Štefanovi a riekol: „Poshovejte trochu, statočný človeče, a počkajte ma tuná. Mám pilnú prácu na radnici. Práve dal som odviesť do vyšetrovania jednoho mladého drotárika, ktorý je v podozrení, že mi ukradol 500 zlatých. Vrátim sa skoro!“ S tým pobral sa pán Voľný ďalej.

„Malý drotárik? Drotári nemajú do činenia s takým remeslom. To je nie pravda!“ vravel sám k sebe Štefan a vnišiel do domu, kde hneď vyrozprávala mu v kuchyni kuchárka, čo sa stalo pred chvíľou. Môžete si myslieť, ako zarmútil sa ten statočný drotár, keď počul, že ten upodozrievaný drotárik nie je nikto iný, ako jeho syn Ďurko.

Skoro potom vrátil sa pán Voľný domov. Hneď vyhľadal drotára a riekol mu:

„Nuž ďakujem vám, statočný drotárko, že ochránili ste môjho staručkého otca pred lúpežníkmi. Rozpovedzte sám, ako sa to stalo!“

A drotár, sadnúc si na drevenú lavicu, rozprával:

„Nocľahoval som predošlej noci na statku vášho pána otca vo Vítkoviciach, ale nemohol som akosi zaspať. A nebolo to bez riadenia Božieho. V noci prišli zlodeji a ja pobadal som ich prvý. Hneď pobudil som sluhov, a touto mojou sukovicou dostačil som ešte začiahnuť jednoho lúpežníka práve vtedy, keď chcel pichnúť vášho pána otca nožom, na čo, vidiac nás pripravených k odporu, rozutekali sa. Vášmu pánu otcovi nestalo sa teda nič zlého. Ráno potom napísal vám starý pán tento lístok a upravil ma k vám. Prečítali ste si ho.“

„Vďaka vám, statočný Slovák,“ riekol pán Voľný, stískajúc drotárovi ruku. „Váš čin nenechám bez odmeny!“

„A ja hľadám tu po meste môjho chlapca Ďurka,“ pokračoval drotár, „a hľa, dovedám sa tu od vašej kuchárky, že poslali ste mi ho pre krádež do temnice!“

Pán Voľný pokrčil ramenama.

„Ale môj syn Ďurko veru vám tie peniaze neukradol,“ riekol drotár dôrazne.

„Rád verím, že statoční ste vy, slovenskí drotári, ale vidíte, vášho chlapca zastihnul som práve vtedy v mojom dome.“

„Nuž, ale keď je to chlapča celkom nevinné!“

„To je slabý dôkaz jeho nevinnosti.“

„Ale keď vás presvedčím, že je tak, ako hovorím.“

„Rád by som počul!“ riekol pán Voľný.

„Teda počúvajte!“ začal rozprávať Štefan. „Idúc z Vitkovíc chodníkom cez vrchy, oddychoval som si na samom vrchu v chládku pod košatým bukom. Ako tak sedím, vidím obďaleč ponáhľať sa hore vrchom jednoho na poly otrhaného chlapca. Zadychčaný pribehnul pod strom, v jehož blízkosti som ja ležal v tôni, a sadnul si tiež. Poznal som ho. Bol to známy uličník Honza Poberta. Nezbadajúc ma, vytiahnul zpoza košele v papieri zakrútené bankovky a počítal ich. Bolo ich päť stovák. Priskočiac k nemu, spýtal som sa ho: „chlapče, čie sú to peniaze?“ Na čo on, zľaknúc sa, hybaj v nohy. Ale zachytil som ho predsa a peniaze som mu odobral. Chcel som ho pojať so sebou na úrad, ale pobehaj ufrknul mi do húštiny.“

V tom vytiahol drotár Štefan zpoza opaska peniaze, päť nových bankoviek po sto zlatých. Po papieri, v ktorom boly zakrútené, poznal pán Voľný, že sú to jeho peniaze.

„No, chvála Bohu!“ zvolal Štefan radostne, „tak je môj Ďurko predsa nevinný!“

Všetci radovali sa, že statočnosť mladého drotárika vyšla na javo. Ešte v tú hodinu prepustený bol Ďurko na svobodu a chvály sypaly sa zo všetkých strán na neho. Zaslúžil si veru pochvalu!

O niekoľko dní pozdejšie chytili žandári Honzu Pobertu, ktorý po dlhšom tajení konečne priznal sa ku krádeži. Či napravil sa odtedy, nevieme. Drotár Štefan, ktorému pán Voľný za ochránenie svojho otca chcel sa odmeniť peniazmi, neprijal ani haliera; no malý Ďurko dostal za svoje utrpenie sto zlatých odmeny, vyrástol od tých čias na hodného šuhaja a je podnes statočným človekom.

Zapamätajte si, milé dietky, z tejto rozprávočky, že cnosť a statočnosť trvá na večnosť.