ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ku pánu učiteľovi Ľudomilovi v Dobroslaviciach chodievali večierkom poriadnejší hospodári a remeselníci na besiedky. Trávievali oni tam čas v príjemnej zábave, spoločným poučovaním sa. Pán učiteľ predčítaval im články z novín alebo z nejakej poučnej knižky. Bola to o mnoho užitočnejšia zábavka, nežli keby hospodári boli sedávali v krčme. I jednoho letného večera sedeli niekoľkí hospodári dobroslavickí u pána učiteľa.

„Priatelia!“ prehovoril pán učiteľ k sídeným, „ako vidím, náš starý báťa Tomáš už dnes medzi nás nepríde, a kedykoľvek ho v našom kruhu nevideť, vždy máme menej čo hovoriť, on znamenite vie zabaviť spoločnosť.“

„Veru,“ spomenul majster mlynár, „videl som ho dnes popoludní stúpať do súsednej dediny na krštenie ku svojmu švagrovi.“

„Tak sa ten tam do dobrej vôle zabaví,“ preriekol majster krajčír, „a na krštení býva veselo!“

„Sotva, priatelia!“ ohlásil sa kolár; „ako ja nášho báťu Tomáša znám, ten sa nerád do noci dakde zabáva; nie je pijan, a ako sa predo mnou vyslovil, radšej sa vraj zabáva medzi nami, než na bárs akom veselí alebo krštení!“

„No ja bych sa stavil,“ preriekol ešte majster kováč, „že Tomáš ešte dnes dorazí k nám. Mrzelo by ho nedeľnajší večer nestráviť medzi nami.“

Tak a inak viedli rozhovor dobroslavickí páni majstri o starom Tomášovi, remesla tesárskeho majstrovi, zkúsenom, poriadnom a ctihodnom to človeku, ktorý celej dedine slúžil za príklad poriadneho človeka. Hodinka ubehla ako nič, a ich domnienka, že ešte dnes zjaví sa Tomáš medzi nimi, nesplňovala sa. On neprichádzal, muselo sa mu teda niečo neobyčajného pridať.

Už práve chceli sa rozísť, keď zaklopal niekto na dvere a o pár okamihov hurtovným krokom vstúpil do svetlice očakávaný Tomáš.

Ale ako čudne vyzeral starý báťa! Bol celý predesený a sotva že dýchal. Jeho neobyčajné rozpoloženie hneď zpozorovali na ňom jeho priatelia.

„Tomášu!“ začal prvý hovoriť pán učiteľ, „nuž čože vy z hostiny taký predesený prichádzate? Akože sa vám vodilo?“

„Jaj!“ hodil rukou starý báťa, „zle, zle; nikdy sa mi to nestalo, a už som starý človek! Veru ma na ceste mátalo — preto som ešte dosiaľ nie na mieste…“

„Hahaha!“ zasmiali sa všetci prítomní; „keby sme nevedeli o vás, že nápoj neobľubujete, ľahko by sme povedali, že vás hriato alebo víno mátalo — ale vy len žartujete!“

„Nežartujem ani mak. Verte mi, neklamem vás. Iste ma mátalo v hore — tam na chodníku — ako sa z Dielu na Kiare prechodí…“

„Ha!“ prehovoril kmotor kováč, „ja viem, kde to mátava!…“

„Hej, na tom istom mieste, kde to pred pár rokmi ten zbojník zabil tú ženu!“

„Tam, práve tam,“ riekol Tomáš, stojac uprostred nich ešte celý predesený. Prítomní nepochybovali viac ani najmenej o pravdivosti jeho slov, veď vedeli dobre, že Tomáš nikdy neluhal a prázdneho slova z úst nikdy nevypustil.

„Nuž ale, povedzte, ako vás to prestrašilo? Čo to bolo? Videli ste dačo?“ spytovala sa Tomáša pani učiteľka.

„Tatuško! ja sa bojím mátohy!“ začal nariekať učiteľov synček Milko a túlil sa k otcovi.

„Neboj sa, synku, mátohy; mátohy niet!“ riekol pán učiteľ.

Všetci boli žiadostiví zvedieť, čo to Tomáša v hore mátalo. Jedni hovorili, že mátohy niet, druhí tvrdili, že jesto. Konečne začal hovoriť starý Tomáš:

„Na krštení u môjho švagra zabával som sa dobre, ale nemal som tam dlho pomeškania, bo ja sa nerád táram po nociach. Pred západom slnca odobral som sa od rodinky a stúpal pomaly hôrnou cestou domov. Dúfal som vás ešte tu zastihnúť. Zamrkol som práve na vrch Diele, ale pri svetle mesiačka dobre som videl chodník pred sebou. Celá hora spala a hrobová tichosť panovala v nej. Ani lístok na strome sa nepohnul. Samotný a zamyslený stúpam, až prídem na zákrutu chodníka — a tu, ľudkovia Boží, naraz vidím pred sebou uprostred chodníka stáť vysokú, v bielej plachte zahalenú ženu…! Postojím a prizrem sa lepšie, či ma smysly neklamú; ale nie, čo vidím, je skutočne žena v plachte. Stála práve na tom mieste, kde ten zbojník bol zavraždil tú ženu… Pán Boh daj dobrý večer! hlásil som ku nej, v tom domnení, že pocestná žena proti mne šla, a tak ako ja jej, ona sa mňa ľakla. Lež žena tichúčko potriasla plachtou a neodpovedala. Teraz som sa predesil a domnieval som sa, že ma niekto, dáka potvora prestrašiť chce. Kto si? čo si? volám na strašidlo, ale ono len potriaslo plachtou a stálo na jednom mieste. — Ak si dobré, chváľ Boha, ak si zlé, prepadni sa! zvolal som rozhorlene a napružil palicu. Žena v bielej plachte nič, len potriasla plachtou. Mráz veľký ma obišiel, hoci som nikdy neveril na strašidlá. Prežehnal som sa a pomodlil malú modlitbu, ak by to reku malo byť pokušenie od zlého ducha. Nazad vrátiť som sa nechcel, jedno od hanby, druhé preto, že by ma snáď mátoha prenasledovala. Ej! ale raz sa ja osmelím, zodvihnem palicu, skočím ku mátohe a sek, tresk, plesk! počnem ju obšívať z boka na bok — a ona ani vtedy neutiekla! No veru to bola pekná mátoha!“

„Nuž a čože to bolo?“ pýtali sa všetci naraz.

„A veru to bol hlôhový krík v plnom kvete, ktorý podobal sa žene v bielej plachte a ktorého som sa ja tak naľakal!“

„Ja som veru už pomýšľal,“ prehovoril kmotor kováč, „že to bol duch tej zabitej ženy!“

Všetci i s chlapcom, ktorý s veľkou pozornosťou poslúchal Tomáša, rozosmiali sa chutne.

„Ja som síce nikdy neveril na mátohy, ale teraz je viera moja v tom potvrdená, že človek sám seba máta!“ hovoril starý Tomáš. „Ja to poviem: že mátohy niet!“

„Ak človeka niečo v noci prestraší,“ hovoril pán učiteľ, „býva to obyčajne nejaký živý tvor alebo neobyčajný hlas, ale vždy niečo prirodzeného.“

„Mňa raz namátala mačka na povale,“ pripomenula učiteľova dcérka, „a druhýkrát som sa naľakala plachty na plote, ktorú sme večer tam zabudli!“

„Obyčajne zlodeji, používajúc strach a bázeň istých osôb pred mátohami, strašia ľudí, aby mohli ľahšie kradnúť!“

Túto rozprávku, milé dietky, ako skutočnú udalosť, napísal som vám preto, aby ste nikdy neverily, že sú dáke mátohy. Jestliže dačo neobyčajného oko vaše v noci zhliadne alebo ucho začuje, nevykladajte si to za mátohu a strašidlo, a nebojte sa toho — čoho niet!