ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Poviestka zo starých časov

Na šumnom Pohroní ležal mohútny zámok pána Komjatického. Ku zámku prislúchalo rozsiahle poddanstvo, široké hory a zeme, a preto majiteľ jeho všetkým právom bohatým zemanom slúť mohol. Ale okrem svojho, v zámku nashromaždeného bohatstva mal on ešte i drahší poklad, totižto prekrásnu dcéru Ruženu, ktorú jako zornicu očí svojich striežil. O ruku a srdce tejto báječnej krásky dievky počali sa uchádzať odrazu dvaja zemani z okolia, a poneváč dievča bolo súce na vydaj, teda otec jej i ustanovil, dať ju za muža. Jedon z tých pytačov bol boháč, ten druhý ale len chudobný zemančok. Ten bohatý záletník menoval sa: Baláž Goliáš a bol to malý, územčitý človiečik veľmi obyčajnej tvárnosti. Áno z briadky mu už i biele vlásky vykukovať počínaly. Ružena toho záletníka nemohla nijako vystáť, ktorý okrem toho, že bol špatný a pošetilec, ešte sa k tomu i rád vo všetkom vychvaľoval.

Medzitým ten druhý Ruženin záletník, Urban Jasenovský, ktorého si dievka i vrele zaľúbila, bol zo zámku navždy vypovedaný.

Mladý zeman tak od otca dievky na prázdno odbytý, potuľoval sa deň po deň okolo zámku, striehnuc na vhodnú príležitosť, ako by sa s milenkou svojou ešte aspoň raz shovárať mohol, skorej než ona druhého ženou sa stane.

Ale nemohol sa s ňou sísť, lebo otec dcéru svoju dal strážiť prísne.

Istého večera prechádzal sa Urban smutný po ceste.

„Ach Bože môj!“ riekol sám ku sebe, „zajtrá po poludní už bude mať sobáš. Ružena bude na veky pre mňa ztratená! Čo mi stojí život bez nej? Trpkosť a opustenosť čaká na mňa v tomto živote.“

Takto hovoriac, zamyslel sa.

Tvár jeho sa zamračila a znak bôľu vnútorného vysadol na pery jeho.

„Bože odpusť mi!“ riekol ďalej, „ale život môj je trápny a nesnesiteľný. Radšej zomrem, ako mám žiť bez nej!“

Pri tých slovách vytiahol svoj kord.

Namieril ostrú zbraň rovno na srdce — keď v tom okamžení pred ním zo zeme vzplanul modrý plamienok a v druhom okamžení zo zeme vyzdvihla sa postava starej hnusnej ženy.

Baba tá mala žltú, vycivenú a zvraštelú tvár.

Urban v úžase pokročil nazad.

„Ustaň mladíku!“ dal sa očuť škrekľavý, ako by zo zeme vychádzajúci hlas. „Čo zamýšľaš učiniť, ó nešťastníku? Tak chytro zunovalo sa ti tvoje mladé živobytie?“

„Kto si ty potvoro?“ trasúcim hlasom pýtal sa mladý zeman.

„Ja som Mathusalemova stará matka. Znám tajnosti srdca tvojho, bo predo mnou nič skrytého nenie. Prišla som vstúpiť s tebou do spolku. Jestli sa shodneme, tvoja bude Ružena!“

Na tie slová odhodil Urban kord od seba a pristúpil o krok bližšie ku starene.

„Hovor stareno! ja na všetko pristanem,“ hlásil mladík. „Teraz sa môžeš presvedčiť o mne, že hotový som všetko učiniť pre moju milenku. Vidím, že si mocná pani. Pomôž mi!“

„Teraz nemôžem hovoriť, nie je k tomu čas, ale ak ma o polnoci vyhľadáš a navštíviš, poviem ti moje podmienky.“

„Vyhľadám ťa, len povedz kde?“

„Tamto medzi vrchami. Vieš kde stojí sedem topoľov?“

„Viem, poľoval som tam raz.“

„Tretí topoľ od predku je dutý. Diera je doň; zpustíš-li sa tou dutinou dolu, dôjdeš do môjho bydliska. V polnočnej hodine sa tam so mnou sísť môžeš.“

„Prídem!“

„Uisťujem ťa vopredok, Urbane Jesenovský, že mocnú ochraniteľku nalezneš vo mne, jestli podmienky moje vyplníš. A na znak toho, že ja mám veľkú moc, aj hľa, tu dávam ti jednu pilulku, ktorú keď prezrieš, ihneď sa to stane, čokoľvek si len zažiadaš a za jeden deň takým ostaneš, ako si chcel.“

Stará bosorka medzitým čosi vytiahla z ňadier a chudými, dlhými prstami podala to mladíkovi. Mladý zeman prijal to od nej a keď oči pozdvihol, už bola starena zmyzla.

Urban stál tu niekoľko okamžení ako ustrnutý, potom pozrel si na dlaň a tam zhliadol jednu malú guľôčku, podobnú pilule.

„Ozaj čo si mám zažiadať?“ premýšľal sám u seba.

V tom okamžení padol jeho zrak na hradskú cestu, po ktorej kráčala ozdobná tlupa jazdcov.

Po samom predku na bielom koni jazdil jeden malý trpaslík. Urban poznal hneď, že to žiadon iný nenie ako Baláž Goliáš, blažený mladoženích, pospiechajúc na svoju zajtrajšiu svadbu do zámku.

Dobre že Urbana od zlosti nepuklo.

Rýchle prežrel guľôčku a riekol:

„Žiadam si, aby sa tento Baláž Goliáš na skutku premenil na moriaka!“

A v tom okamžení shliadol, že na bielom sivkovi jeden veľký moriak sedí.

Goliáš, ktorý ako človek bol nepatrný, teraz ako moriak vynímal sa veľkolepe.

V rozhorčenosti nad svojim v osudom, predsa sa musel rozosmiať, keď shliadol tú trmu-vrmu, ktorá vo sprievode mladoženícha povstala.

Shiadnuc každý so sprievodníkov v tejto veci čertovskú počareninu, chytro bodli kone ostrohami a poodskakovali, kade ktorému bolo ľahšie.

Pán Goliáš so svojimi morčacími očima a hlavou len krútil a krútil na všetky strany, volajúc na ľavo, na pravo a preklýnal všetkých, až len tak hrmelo. Dosiaľ ani sám nezbadal premenu, ktorá sa s ním stala. A sprievodníci tým lepšie utekali od neho. Len jediný jeho sluha, úbohý Maťko zostal pri ňom, ktorý ačkoľvek bol veľký zbabelec, bol predsa verný svojmu pánovi. Maťko ani teraz z príležitosti pánovej svadby neosmelil sa jazdiť na koni, lež len na somárovi. Dozaista i on by bol teraz zutekal, ale svojho ušatého tátošíka ani kyjom do behu prinútiť nemohol. Maťko zhliadnuc premenu svojho pána, počal sa prežehnávať a kríže metať na seba.

„Prečo utekajú tí bezbožní naničhodníci?“ zvolal moriak.

„Jaj! jaj! chváľ každý duch Hospodina! jaj! veľkomožný pa—pán mo—moriak…! Jaj! ako že vás mám pozvať? veď hlas je pána veľkomožného, ale hla—hlava, kožka, krýdla, nohy — jaj! chváľ každý duch Hospodina…!“

Goliáš sletiac so svojho koňa k Maťkovi, počal ho zobákom a krýdlami tepať, kade mohol.

„Čo to hovoríš, prepadený Maťko, a prečo sa prežehnávaš?“

Maťkom drglovala zimnica, sotva mohol vydať zo seba slovo, a čo i ďalej hovoril, tomu sa nedalo rozumieť.

„Ach jaj!“ vydal konečne sluha zo seba; „len pozrite na seba, veľkomožný pane… perie, nohy, krýdla, hlava aj ten doluvisiaci sopeľ…

Goliáš v tom sa od hlavy do päty obozrel.

„Čo sa to stalo so mnou?“ plačlivým hlasom riekol, spustiac červený gogoľ až dolu na brucho.

„Aj ja som sa vás to veľkomožný pane spytoval, lebo myslím, že ste vy mojím milosťpánom podľa hlasu vás poznávam.“

„Na čo som sa to premenil?“

„Hia veru na moriaka, veľkomožný pane, a to na poriadneho moriaka.“

„Toto je čertovská robota so mnou? Čo že to so mnou má byť?“

„Poďme skorej do zámku, veľkomožný môj pane, tam sa dajte ošklbať, asnáď potom stanete sa zase predošlým človekom!“

„Oh Maťko! teraz vidím a cítim, že som moriak! To je bosoráctvo; niekto mi musel počarovať!“

S tým pošiel Goliáš s Maťkom do zámku.

Tam už čakali na príchod mladoženícha, a hľa! na miesto mladého zaťa a svadobnej družiny prišiel ta na koni jeden poriadny moriak a sluha.

Pán Komjatický stál na schodoch a chytro sa nemohol domysleť, čo sa stalo. Len každý otváral ústa od podivu. Ku hroznému podiveniu všetkých, skočil moriak s koňa a pospiešil rovno hore schodmi k pánu Komjatickému.

„Nezľaknite sa ma, pane Valentko!“ hlásil sa moriak, „ja som to, ja baláž Goliáš, váš nastávajúci zať, — voľáky čert ma začaril na moriaka.“

Pán Komjatický od ľaku skoro zdrevenel.

„Dajte mi len chytro zavolať kňaza, nech ma pokropí svätenou vodou a nech sa modlí nado mnou!“ nariekal moriak-človek.

„Kňaz páter nám práve odišiel na tri míle ďaleko spovedať nemocného, a len ráno príde domov,“ odpovedal pán Komjatický.

Moriak vzdychol si nato bôľne a najbližšími dvermi vníduc do izby — len tam potom počal hrozne kliať, ba i plakať — až konečne zaspal.

*

Prišla polnoc.

Urban ustanovil sa u siedmych topoľoch.

Do tretieho topoľa opravdu bola dutina.

Vstúpiac do nej, nohy jeho natrafily na schody a on stúpajúc dosť dlho po nich hlboko pod zem, konečne zazrel svetlo.

Svetlo vychádzalo z jedných dverí. U tých sedel ozrutný medveď, ale tak nepohnute, ako by bol zkamenelý.

Mladík chopil sa kordu a hotový súc ku obrane, šiel oproti nemu. Ale medveď sa ani nehnul. Vkročil do dverí a našiel sa v skalnej dutine. Tygry, levy, šarkany a iné hrozné potvory sedely tu dokola okolo steny, ale všetko nepohnuteľne, ako tam zvonku ten medveď.

Urban sa zhrozil.

Ako tam vkročil, jeden malý trpaslík vyskočil zo škuliny a ukázal mu na druhé dvere, ktoré dvoma pikami ozbrojená človečia kostra strážila. Smele vstúpiac i ta — v jednom skalnom výklenku našiel hľadanú starú babu.

„V dobrý čas si prišiel,“ riekla baba chripľavým hlasom. „Posaď sa!“

Urban obzrel sa, lež nikde nezočil sedadla. V tom okamžení však z hĺbky zeme vyzdvihol sa stolec. I posadil sa naň, držiac na pohotove svoj kord.

„Nič sa neobávaj!“ riekla stará baba, kto sem ku mne príde, bezpečný je u mňa. Ku mne každý môže prísť, však len s mojím dovolením môže sa vzdialiť, lebo ináč moji strážcovia roztrhali by ho na márne kusy.“

„Babo, hovor, čo žiadaš odo mňa?“ pýtal sa jej šuhaj.

Stará baba povstala a úsmev počal poihrávať na jej nešerednej tvári.

„Pomôžem ti ku tvojej milenke Ružene, jestli ma budeš ľúbiť.“

„Teba!?“ zvolal Urban s úžasom, vyskočiac spolu so sedadla.

„Preto budeš môcť ľúbiť i Ruženu.“

„Ja len ju ľúbim a žiadnu druhú!“

„Bozkaj ma, objím — a ja ťa nesmierne bohatého učiním!“

„Mlč, nešeredná babo!“ prudko zvolal mladý zeman. „To je teda tá podmienka, skrze ktorú mi chceš pomôcť?“

„Tá! Jestli že ma nebozkáš, zanechám ťa tvojmu osudu!“

„Nebozkám ťa! Okrem mojej milenky Ruženy žiadnu inú ženu nepoznám. Nikdy neobjímem žiadnu inú a rty moje nedotknú sa úst žiadnej druhej!“

„Nuž tak choď, nerozumný človeče a prekoľ sa!“

„Stokráť radšej volím smrť nežli jedon bozk z tvojich hnusných pyskov. Opovrhujem tebou!“

S tými slovy rýchlo vzdialil sa mladík. Babisko opovržlive rehotalo sa za ním.

Urban ani sám neznal, ako vyšiel von z podzemnej jaskyne, len keď sa našiel na slobode.

Bola jasná noc, hviezdičky trblietaly sa na nebi a mesiačik jasne svietil. Jako Urban z miesta tohoto, v trápnych myšlienkach zahrúžený preč odchádzal, zrazu zjavilo sa očiam jeho neobyčajné videnie, ktoré prinútilo ho postáť.

Svetlý obláčok spustil sa s hora a čím bližšie k zemi dochádzal, tým väčšmi sa trblietal. Konečne dosiahol až ku samej zemi. Štyri, ako sneh bielušké labute boly zapriahnuté doňho, majúc zlatolesklé opraty so spinkami, rubínami a inými drahokamy vykladané. Labute rozrazily obláček. V jeho stredu zajasal sa zlatý, ružami a nezábudakami ovenčený trón, na ktorom sedela báječnej krásy pani.

Urban toto všetko len vtedy dobre rozoznal, keď oči jeho, velikou jasnotou skoro oslepené, opäť svoju silu dosiahly.

Báječnej krásy pani sostúpila dolu s tróna a pristúpila ku zemanovi.

„Statočný mladíku!“ riekla príjemným hlasom. „Nič sa nestrachuj! ja ťa beriem pod moju ochranu. Ja som bohyňa Lada, ochraniteľka lásky a ľúbosti. Kto čistou a vrelou láskou ľúbi, tomu ja pomáham. Ty si pred pár okamženiami dokázal, že ľúbosť svoju oproti svojej milenke Ružene ani na jeden okamih zlomiť nechceš. Pre tento tvoj poctivý čin neostaneš bez odmeny. Blaženým budeš a obdržíš svoju milú. Pospieš si do zámku pána Komjatického a použi tichosti nočnej, aby si odviedol svoju milenku, skôr, akoby zajtra oddanou bola pri oltári Baláž Goliášovi, ktorému už ráno vyprší lehota začarovania na moriaka. Choď tam, mladý zemane! Aj hľa! tu dávam ti jednu ružičku, s ktorou jestli sa niekoho dotkneš, ten hneď do najtuhšieho spánku upadne. Takto bez obtíže dostať sa môžeš ku svojej milenke. A jestli z ruže jeden lístoček vytrhneš, v tom okamžení som ja pri tebe.“

Rieknuc to báječná pani bohyňa ľúbosti, vstúpila na kvetinový trón a labute povzlietly s obláčkom do výšky. Urban dlho zieral za ňou až celý zjav v nekonečnom všehomíre zaniknul. Potom zrovna pospiechal do zámku, lebo sa už počínalo brieždiť.

Pred hradnou bránou stáli dvaja strážcovia.

Akonáhle títo zhliadli prichádzať Urbana, ihneď oborili sa na neho, pýtajúc sa, čo tu chce čo tu hľadá. Urban nič, len veľmi zručne dotkol sa oboch čarodejnou ružou a oba strážcovia v tom okamihu s chrapotom zaspali. Šuhaj teraz mal voľnú cestu a tak bez prekážky dostal sa do svetlice svojej milej. Ružena bola už hore a hneď mu chyžu otvorila. Urban objal svoju milenku.

„Ruženo! ty musíš zaraz so mnou ísť. Poď! Nasleduj ma!“

A pojmúc ju za ruku, vyviedol ju von.

Ružena sklopiac hlavu na ňádra milencove, neodpierala. Z maštali vybral si Urban dva najlepšie kone, na ktoré sadnúc, chytro opustili milenci zámok.

*

Ráno ku nesmiernej svojej radosti precítil sa Baláž Goliáš, lebo opäť našiel sa vo svojom človečom tele. Morčacia koža tam ostala na lúžku, len chôdza zostala mu, podobná rozdurdenému moriakovi.

V kaštieli povstala veľká trma-vrma, keď ráno Ruženu nikde nenašli. Oba strážcovia hovorili, že v noci prišiel do zámku Urban Jasenovský a že ich volákym čarodejným spôsobom tak tuho uspal že do rána drichnali, ako drevené kláty.

Pán Komjatický dovtípil sa hneď, že Urban odviedol jeho dcéru; Goliášovi ale následkom uspania strážcov prišlo na um, že to nikto inší len ten samý Urban, čarodejník, i jeho na takého hnusného moriaka bol premenil, a že ešte dosiaľ tak vykračuje, ako pravý moriak.

Ihneď osedlali kone a vo sprievode viacerých sluhov podali sa za úskokami.

Ale hneď pred zámkom delila sa cesta na dvoje.

Ktorou cestou že teraz majú stopovať úskokov?

Na návrh Goliášov rozdelili sa na dve tlupy.

Jednu viedol pán Komjatický, druhú ale sám mladoženích bez nevesty.

Rýchlym klusom teda pospiešili si, aby čím skôr dohonili Urbana s Ruženou.

Sotvy však že dve hodiny obe tlupy jazdily, u kraja jednoho lesa zase sa spolu sišly. S jednej strany pán Komjatický, s druhej ale Goliáš vyvalili na seba oči.

„Hej pane, čo vy tu hľadáte?“

„I ja sa vás to chcem zpýtať.“

„Ja som išiel rovnou cestou.“

„Ja tiež tak pohotove.“

„Nuž a ako sme sa mohli spolu sísť?“

„Pravda že ako!“

„Ja som sa pohnul cestou, ktorá vedie do Budína!“

„A ja tou, ktorá vedie do Varadína!“

„To je teda zase len bosoráctvo.“

„Môž byť! Poďme teda zase len touto cestou!“

Potom ešte dlho krúťac hlavami, nepochopovali, že pohnúc sa protivnými smerami, ako mohli sa spolu sísť.

Až do poludnia neprestali jazdiť za stopou úskokov, však predsa ich ani nedohonili, ani na nich netrafili. O poludní, keď už hrozne vyhladli, lebo ráno vo veľkom spechu neboli ani raňajkovali, dorazili ku jednej samotnej krčme.

Tam sa zastavili a rozkázali si hneď jedlo a nápoj. Bol pekný letný deň. V pridomovej besiedke prikryli im stôl. Práve nad besiedkou v slepom okne stála socha svätého. A ako im krčmár jedlo priniesol a na stôl položil, zamenili páni Komjatický s Goliášom ešte niekoľko slov — a na to hneď sadli ku stolu. Lež ku svojmu podiveniu shliadli, že misky pred nimi boly prázdne, iba koštiale ležaly pred nimi.

„Kto to pojedol?“

„Ja veru nie?“

„Ani ja nie!“

Dali si doniesť druhé jedlo: znamenitú kuracinku. Oba chvátave pochytali po kúsku na svoje taniere lež ako ich ku ústam niesli — vidličky zostaly prázdne. V prvom okamžení ani jeden nič neriekol, lež keď i pri druhom razu tak pochodili, zlostne obozrel sa každý za seba, či im dakto nestojí za chrbty a nechmáce mäso s vidličiek. Lež nikoho za sebou nevideli. I po tretí kráť napichli pečienku na vidličky, nesúc k ústam, lež podobne ako predošle pochodili.

Pán Komjatický vyskočil so sedadla.

„Videli ste?“

„Videl!“

„Tento svätý — tu…“

„Nachyľuje sa a oboma rukami nám pečienku chmáce…“

„To je zase bosoráctvo.“

„Poďme z tadeto preč!“

S trápnym hladom pošli ďalej. Len na samé mrkanie trafili na druhú krčmu.

„Hej ale tu si už zajieme!“ riekol pán Komjatický.

Vnišli do krčmy a poneváč oba veľmi unavení boli, vyhľadali si hneď pár stolcov ku odpočinku. Avšak stolec zmiznul zpod nich a pošinul sa o krok ďalej. Tým spôsobom chtiac sa posadiť, oba mimo stolcov popadali na zem. Domnievajúc sa však, že vo svojej náhlivosti sami smer polohy stolcov pochybili znovu probovali si sadnúť, lež opäť ako predošle pochodili, pri čom si poriadne tú časť tela, na ktorej sa sedáva, poudierali.

„To je zase bosoráctvo!“

„Počarované máme.“

„Ja už ani viac nevstanem,“ vzdychajúc riekol Goliáš; „tu na zemi si odpočiniem. Lepšie mi bude na holej zemi odpočinúť, ako stáť na ustatých nohách.“

„A veru dobre ste riekol!“

V tom sa i pán Komjatický so svojim pánskym telom rozložil na holú zem.

A tam si rozkázali doniesť jedlo.

Akonáhle však krčmár mysu s jedlom pred nich predložil, mysa ako by krýdla dostala, vyletela so zeme na stôl. Goliáš vyskočil za ňou, ale mysa zase vyletela na policu.

Následkom toho do takej zlosti prišli oba, že vzali palice a zbili mysu dolu s police. Pravda, že sa jedlo rozlialo po zemi. Goliáš uchytil si so zeme jednu nôžku z kačky, ale v tom okamžení pribehlo do izby veľké psisko, a pohltalo všetko, tak že z jedla iba masné škvrny zostaly na dlážke.

„Tak sa mi zdá, že my od hladu zahyneme!“

„Zlý duch nás prenasleduje!“

„Poďme my z tadeto preč!“

Hladom, smädom a zunovaním trápení, znovu sadli na kone — a na ustatých tiež, ďalej klusali.

Už sa bolo dobre zmrklo, keď tlupa ku jednomu veľkému stavisku dorazila. Klopali na bránu, ktorá sa im zanedlho otvorila.

„Možno-li tu dostať niečo k jedeniu a nocľah?“ pýtali sa.

„Oh — áno!“

„Ani už sám dobre neviem — či väčšmi som hladný, ustatý čili ospanlivý?“ vzdychal si Goliáš.

„Aj ja som práve taký!“ dodal pán Komjatický.

Peknú izbičku im ukázali. Sotva však že sa oba príchodzí pánovia posadili, už sa oči jejich do spánku ponorily. Lež sotva, že niekoľko minút sdriemli, nehorázny, pekelný šramot a buchot vyrušil ich zo spánku. Oba vyskočiac otvorili svoje oči, lež v tom okamžení ostalo ticho, že ani muknúť neočuli. Teraz povyvaľovali sa do postieľ, aby si tam pohodlnejšie odpočinuli, lež v pár okamženiach opäť hrozným buchotom zobudení, zase len povstať museli. A akonáhle oči otvorili, už zas panovalo ticho.

„Toto je jeden hrozný dom!“

„Tak sa mi zdá, že nás tu nemôžu vystáť!“

Spánok ich znovu umoril ale oni pre nehorázny buchot, a škrek ktorý ich zo sna vyrušoval, zaspať nemohli.

„Do jakého domu sme to prišli?“

„Sotvy, že zažmúrime oči, už nás zo spánku vyrušia!“

V zlosti vybehli na chodbu, kde jednoho starčeka postretli.

„Čo za pekelný lomoz a nepokoj je tu každú štvrť hodinu?“

„Ach dobrí pánovia!“ odpovedal starec, „to sú tí nešťastlivci…!“

„Čo za nešťastlivci?“

„Nuž tí — blázni — pochabí…“

„Blázni?“

„Áno, toto je blázinec. Tí to tak revú, škriekajú a dvermi lomcujú…!“

„Pane Komjatický!“ zvolal Goliáš, utekajme z tadiaľto preč, lebo naposledy sa i my tu zbláznime.“

Ani tu nemali pokoja. Museli teda preč odísť.

Polo spiaci pokračovali v ceste.

Noc bola, keď odrazu modrý plameň vyblkol na ceste pred nimi. Kone fŕkajúc poskočily v bok, ale na šťastie boly ustaté — nezutekaly. V modrom, plameni objavila sa škaredá stará baba, tá istá, ktorá zjavila sa Urbanovi včerajšej noci.

„Zastaňte!“ hlásila baba škrekľavým hlasom.

Aj bez tých slov zastavil sa každý v strachu.

Úbohým Maťkom lomcovala zimnica.

On sa samý prvý domyslel, že je toto oná škaredá ježibaba so železným nosom, o ktorej ešte ako malý chlapec v poviestkach rozprávať počul.

„Viem akú cestu konáte,“ oslovila ich baba. „Pán Valenta Komjatický hľadá svoju dcéru a pán Baláž Goliáš svoju ztratenú nevestu. Ja vám budem na dobrej pomoci. Veľkú potrebu máte na moju pomoc, lebo dievku a mladíka ochraňuje bohyňa ľúbosti. Ona vám vaše cesty prekrížovala: ona to učinila, že ste hladovali, smädní boli a nemohli spať. Pod jednou podmienkou vám pomôžem. Jedlo a posilňujúci nápoj, ktorý unavenosť a ospanlivosť vašu premôže vám dám, aby ste sa presvedčili o mojej moci.“

A pokynúc rukou, v tom dvaja trpaslíci vyskytli sa tam a prikrytý stôl postavili pred hladných zemanov. Títo hneď chvátave pustili sa do dobrých jedál, a ako prvý pohár vína vypili, v tom okamžení opustila ich unavenosť a ospanlivosť.

„Ó! ty veľamocná starenko!“ zvolal Goliáš. „Ktokoľvek si, ja v teba dôverujem a chcem počuť, čo žiadaš odo mňa.“

„Čo od teba žiadam, to len tebe samému rieknem. Poď bližšie ku mne a očuj mňa!“

Goliáš morčacím krokom priblížil sa ku starej babe.

„Sľúb mi, že ma bozkáš a objímeš!“

Tieto slová vzbudily v Goliášovi ten najnepríjemnejší pocit. S kyslou tvárou prizrel sa mrzkej babe do škaredého obličaja.

„Urobím ťa bohatým a mohútnym človekom,“ doložila ešte baba.

„Nedbám teda, nech tak bude! Prijímam tvoju podmienku. Kedy chceš abych ťa bozkal?“

„Len v piatok v noci, ale poneváč len včera bol piatok teda musíš počkať ešte za 6 dní.“

„Tu máš na to ruku, že ťa v piatok v noci bozkám a objímem.“

„Ale nezabudni na sľub!“

„Ak mi pomôžeš dostať nazpäť moju nevestu Ruženu.“

„Budem ti na pomoci. Aj hľa! tu máš tento chlp vlasov; budeš-li ma potrebovať a so mnou sa chceť rozprávať, vrhni jeden vlas na zem, a ja vtom okamžení budem pri tebe.“

S tým podala baba Goliášovi sväzok ako konope tlstých bielych vlasov. Goliáš skryl si ich za ňádra.

„Kde mám hľadať moju nevestu?“

„A veru po zlej ceste chodíte. Oni išli na východ, vy ste ale na západe.“

„Pomož nám ich dohoniť.“

„Dobre! Pomôžem, bárs moc moju nemôžem úplne použiť, lebo úskokov bohyňa ľúbosti ochraňuje. Ale čo môžem, to učiním. Chráň si moje vlasy, lebo ony sú tým ohnivom ktoré nás dovedna spojuje.“

Po tých slovách baba zmyzla a tma zostala zase okolo nich.

Kone samé od seba, bez všetkého pohýňania braly sa iným smerom a podobne vetru, tak tuho klusaly ďalej. Vrch, doliny a roviny rýchlosťou myšlienky zostávaly za nimi. Nezadlho jazdili po cele neznámom vidieku. Oproti ránu došli ku jednej záhrade a ako do nej pozreli, aj! tam Urbana s Ruženou, jednoho pri druhom, v zelenej besiedke sedieť videli.

„Ach! tu ste pekní vtáčkovia! ale sme vás len predsa dostali“ — radostne zvolal pán Komjatický.

„Hej ale mi neujdeš!“ škrypel Goliáš na Urbana, vytasiac kord. Oba zemani skočili s koňov. Akonáhle ale ku záhradnej besiedke pokročili, táto v tom okamžení premenila sa na strmú skalu a zamilovanci zmyzli.

„Videli ste to, pane Komjatický?“

„Divno mi je to, priateľu Goliášu!“

Maťko, úbohý sluha, počal sa zase prežehnávať a kríže metať na seba.

„Zlí duchovia sú proti nám!“ riekol zlostne Goliáš.

„Alebo sú s nami,“ odpovedal pán Komjatický, „lebo tá osoba, čo ste sa vy, priateľko Goliáš o pol noci s ňou shovárali, bola iste Belzebúbova stará mati. A potom tak ohromne dlhú cestu vykonať, pod tak krátkym časom, ako teraz my, to len čertom posadlí vykonať môžu. Buď ako buď, ale ja pri tom leteniu, podobnej jazde, zase som vyhladol.“

„Ja veru včil nemyslím na jedenie. Rád bych len čím skôr moju nevestu nazpäť dostať… ľa, veď tu bola!“

„Na miesto nich hľa, nariastlo toto bralo!“

„Pozrime, či nebudú niekde na zadnej strane?“

„Hej panáčku, však tak veľké je to bralo ako ten kopec, čo môj zámok na ňom stojí.“

„Asnáď ich len zem neprehltla!“

„Viete čo pane, vyškriabme sa ta hore naň. Asnáď ich tam niekde nájdeme za skalou, lebo za krúhom.“

„Nuž teda probujme!“

Sošli dolu s koňov. Uzdy podali Maťkovi a potom dali sa do lezenia na bralo!

Slnce pripekalo mocne; s čela našich driečnych zemanov stekal pot v potokoch.

„Ej pane Komjatický! — ale my už hodne dlho lezieme.“

„Aj mne sa tak zdá priateľu Goliášu.“

„A ešte nie sme ani v polovici výšky.“

„Nemožná vec, veď sa už dobrej poldruhej hodiny škriabeme do hora. No mňa už veru opúšťa sila.“

„A ja som samá voda od potu. Dobre že sa tu nezatopím v ňom.“

V tom vykríkol Maťko od spodku: — „Jaj! veľkomožní pánovia! kopec rastie!“

Oba zemani obozreli sa a shliadli, že pod nimi ohromná priepasť a nad nimi vysoká strmina sa rozprestierala. Kopec narástol na ohromne vysoké bralo.

„Toto je zázrak!“ hlásil Goliáš; „zase si len zlý duch s nami zahráva.“

Celá stráň vŕška tak sa stala strmou, ani stena! Len taký malý výklenok tam zostal, na ktorom zemani stáli. Teraz ani hore, ani dolu. I pozerali divno na seba.

„Ako teraz síjdeme dolu?“

„Musíme sleteť, veď sme tak vysoko, že Maťko aj so svojím somárom len taký malý sa byť zdá, jako dáky potkan…!“

V tejto velikej súri prišlo na um Goliášovi, že má pri sebe kúzlo od starej baby. Vzal ho teda z ňádier a vezmúc z neho jeden vlas, odhodil ho.

V tom okamihu povstal kruták-vietor a — stará baba stála pri nich.

„Čo žiadaš?“ riekla.

„Snes nás s tadeto dolu!“

„A keď to učiníš, milá babko,“ prehovoril pán Komjatický, „teda učiň i to, a zaveď nás hneď i ku mojej dcére.“

*

V tú dobu, čo sa to s pánom Komjatickým a s Goliášom dialo, zaľúbencov ochraňovala bohyňa ľúbosti. Bohyňa to bola, čo záhradnú besiedku na vysoké bralo premenila, a zaľúbencov upozornila že im so strany prenasledovateľov hrozí nebezpečie, ktorým stará baba ku pomoci prispela a Goliášovi kúzlo (talismán) dala. Kúzlo to bolo: chlp šedivých vlasov. Keby Urban vynasnažil sa to kúzlo Goliášovi odňať, potom už ľahko osvobodili by sa od svojich prenasledovateľov a blaženými by ostali.

Zamilovaný párik ukryl sa na zadnej strane brala. Tam oddychoval si, lebo od ustavičného naháňania ustatý bol. Tam oba milenci sladko zaspali.

Lež čo sa stalo?

Keď sa Urban zo sna precítil, bol na rukách a nohách poviazaný. Otvoriac oči, videl pred sebou Goliáša stáť na stráži. Opodiaľ od neho stál otec s dcérou, ktorá horko nariekala.

Stará baba doviedla ich ku úkrytu milencov a títo práve vo spánku prekvapení boli.

„Ej no, no! pekný vtáčik si ty!“ riekol škodoradostne Goliáš, „teraz si mi v hrsti! Tak teda ty si bol ten majster, čo si ma na moriaka premenil, čo si mi nevestu odviedol, mňa vyhladovať dal, a do bláznica doviedol? Obanuješ ty to teraz! A ja ešte posiaľ musím kráčať ako nadurený moriak. Vyhrmíš ty zato! ty čarodejníku, strygone, bosoráku… dám ťa upáliť živého na hranici!“

Urban na tieto hrozby nemohol ani odpovedať. Ruky a nohy mal povrazom tuho sviazané. Goliáš zanechajúc na chvíľku Urbana, poodišiel ku Komjatickému, aby sa s ním poradil o tom, ako Urbana, únoscu svojej nevesty potrestať majú.

V ten čas spozoroval Urban neďaleko od seba jeden ostrý kameň ležať na zemi. I pritiahol sa pomaly ku nemu a na tom kameni onen povraz, ktorým nohy a ruky zputnané mal, do tých čias drel, až sa povraz roztrhol. Potom siahol do kabáta, vytiahnúc z neho kúzelnú ružu, odtrhol z nej lístok, na čo v okamžení bohyňa pri ňom stála.

„Osloboď nohy moje z väzby, dobrá bohyňa!“

V tom okamžení odpadly z nôh jeho povrazy.

„Teraz hľaď mladíku, aby si mohol ružou podotkýnať nepriateľov svojich,“ riekla bohyňa, „aby oni pozaspávali; potom vezmi Goliášovi kúzlo, ktoré mu tá ježibaba dala a spáľ ho. Tým spôsobom budú celkom v mojej moci.“

Urban tichúčko a nepozorovane pritiahol sa pomedzi kríčky ku svojim prenasledovateľom a najprv dotknúl sa Komjatického. Driečny zeman odrazu, ako by hromom omráčený, vytiahol sa do trávy, vypustiac dcéru svoju z ruky, a s chrapotom zaspal.

Goliáš vidiac, ako jeho nastávajúci test odrazu sa povalil a do tuhého spánku upadol, pozdvihol zrak a aj! tu pri sebe soka svojho Urbana zahliadol.

„Ach ty bezbožníku jeden! — nuž akože si sa ty vyslobodil z povrazov? Ty čertov paholku!“ V tom chopil kord; lež skôr ako ho z pošvy vytiahol, Urban dotkol sa ho onou kúzelnou ružou a milosťpán Goliáš tiež vyvalil sa ku Komjatickému, načo počal hneď tak hrozne chrápať, že keby jeho súdruh tiež tak uspatý nebol býval, iste by sa bol musel na ten hrozný chrapot prebudiť. Tak spali tu oba tuho a mohlo sa im veru dačo pekného snívať.

V tom Urban rozopial Goliášovi kabát, vyberúc mu z neho kúzlo, chlp to bielych, tlstých vlasov. Tieto chytro spálil. Práskajúc zhorely vlasy veľkým plameňom a vietor rozniesol ich popol.

*

Keď sa Goliáš z tuhého spánku precítil, nevidel nič okolo seba. Tma ako v rohu bola okolo neho. Pretrel si oči, ale i tak nič nevidel. Začal okolo seba ohľadávať a makať, v tom natrafil na akési ľudské telo. Nemohúc ho videť ale predsa cítil, že to je niekto. Pomaly rozpamätal sa, pod akými okolnosťami bol zaspal.

„Ach, toto je doista pán Komjatický!“ pomyslel si a počal ho trhať.

„Ebigaňát, čo je to?“ nevrlým hlasom riekol jeho súdruh. „Kto mi nedá pokoja? Kto mi nedá spať?“

„Ja som to, pán otec!“

„Pre mňa môžeš byť i čert,“ hovoril Komjatický rozospaný, „ja nevidím nič.“

„A ja tiež nie!“

„Teda kde to sme?“

„To bych i ja rád vedeť!“

„Teda obozrime sa okolo seba.“

Vstali, ale sotvy že pár krokov napred učinili, už odrazili sa nazad. Pred nimi stál nepreniknuteľný múr.

„Oh! jaj! bedoval Goliáš, „ej či som sa treskol do čela!“

„A veru ani na ľavo, ani na pravo nemôžem urobiť krok!“

„Ale predsa kde sme?“

„Maťko! Maťko!“

Žiadna odpoveď.

„Ľala!“ zvolal Goliáš, „pozrite že pane do hora — nad seba…“

„Bisťubohu! Vidím hviezdnaté nebe ale tak, ako by pozeral zo studne.“

„Jaj! drahý môj pane! ja myslím, že sme v studni.“

„A síce vo veľmi hlbokej studni.“

„Tu máš! Včera sme boli na veľmi vysokom kopci a dnes zase…“

„No v peknom sme my bohuprisám položení!“

„Akože sa len z tadiaľto vyslobodíme?“

„To bych i ja rád vedeť!“

„Je to zase čertovské dielo s nami.“

„Tu zahynieme hladom a smädom.“

„A ani potom nás tu nikto nenájde.“

„Keby teraz chcela zem pod nami riasť, ako včera, nuž by sme sa von dostali.“

Goliáš vyňal z vrecka kresivo. Po dlhšom blikaní konečne chytilo sa práchno a trochu im zasvietilo.

„Jaj, jaj! toto je bezodná studňa!“

„No my z tadiaľto nikdá viac von nevýjdeme.“

„Ja jej vidím až na vrch!“

„Ja tiež môžem povedať, že je tak vysoko, že takej veže na celom svete niet.“

V tom na pár okamihov umlkli.

„Počujte ma, pane Goliáš,“ riekol z razu Komjatický: „my sa z tadiaľto nikdy viac nevyslobodíme.“

„Hádam veru nie!“

„A tomu všetkému ste vy príčinou.“

„Čert a nie ja.“

„Vy pane strhol ste ma až po krk do tohoto nebezpečenstva. Vás prenasleduje zlý duch, a ja musím tiež tu s vami trpieť.“

„Ale ako to len môžte povedať, môj drahý pane!“ plačlive riekol Goliáš.

„Vy ste bol aj moriakom!“

„Oh jaj! nespomínajte že to.“

„Očujte ma, pane! — Ja som už toto všetko zunoval. Z počiatku som len trpel, ale teraz vidím, že život môj vystavený je pri vás len večnému nepokoju. Predtým žil som si spokojne a teraz nemám ani na minútku pokoja a oddychu. Hladujem, žížnim, nemôžem spať a vtedy spím, keď nechcem, medzi bláznov som prišiel, na strmý vrch som sa musel škriabať, — a teraz som sa dostal do studne, abych tu snáď za živa bol pohrobený. Tomuto všetkému ste vy, pane, príčinou!“

„Ja…?“

„Veru vy! slovom: vy pane ste zlý človek. Tak sa mi všetko zdá, že je moja dcéra nie vám za ženu súdená. Očujte ma, pane Goliáš: ja nazpäť ťahám dané slovo, ja vám moju dcéru viac nedám. Veď by ma na večnosť takýto hrozný osud stíhal. Ja moju Ruženu len predsa dám tomu Urbanovi.“

„Ale rozmyslite že si — pane!“

„Čučte! ticho buďte, vy trpaslík, čo ste už aj moriakom bol! Kto vie, či sa ešte jednoho rána nepremeníte i na vrabca —: a to by potom pekne bolo, keby moji vnučkovia dakedy na strechách čviríkali!“

„Boh vidí, že ja za to všetko nič nemôžem!“

„Dcéra moja Vás i tak neľúbi, teda odrieknite sa jej.“

„Len keby sme sa z tadeto vyslobodili.“

„Hrozný osud nás tu čaká. Nejaký horský medveď môže padnúť tu medzi nás — no a ten nás oboch zie.“

„Ach jaj!“

„Alebo vlk. Veď vlkov i tak do jám chytajú. Ten nás roztrhá na márne kusy.“

„Oh jaj! nespomínajte že to, pane!“

„Opakujem, že ste vy tomu všetkému príčinou. Ja teda, jestli sa z tadeto vyslobodím, ešte raz opakujem —: radšej volím dať moju Ruženu Urbanovi než vám!“

„Počkajte že trochu, pane! Teraz mi prišlo na um, že mi to staré babsko dalo akési kúzlo. Hneď sa vyslobodíme; hneď sme my z tadeto von. Škoda, že mi to skorej neprišlo na um. Ale kam že som dal to — onô?“

Lež na darmo hľadal Goliáš babin talismám, lebo ho veru nemal, ani viac nenašiel.

„Ani viac nerátajte, pane, na moju dievku. Prisahám, že bude Urbanova!“

V tom okamžení jasná žiara zablisla sa nad studňou a príjemný hlas zvolal u vrchu:

„Prisľúbte to, pane Valente Komjatický!“

„Prisahám, že Ruženu Urbanovi za ženu dám!“

A ako to vyriekol, v tom okamihu sa svetlo stalo okolo nich.

Pán Komjatický našiel sa v najparádnejšej izbe svojho zámku. Prvé lúče svetla slnečného zasvietily do izieb. Pred otcom klačali Urban a Ružena — a otec ich požehnával ku manželskému sňatku.

Pod krátkym časom bol z mladých ľudí jeden šťastný pár.

„Vívat!“

*

Pán Baláž Goliáš podobne tiež v zámku sa našiel vo spoločnosti svojho sluhu Maťka, ktorý od radosti, že pána svojho opäť uhliadol ako posadlý, vyskakoval. Goliáša netrápilo nič inšie iba kosťami jeho lomcujúca lámka, a preto v posteli ležať musel.

V piatok nocou, práve keď dvanástu polnočniu hodinu hodiny vybily, ustanovila sa pred ním stará bosorka.

„Goliášu! hľa prišla som, aby si ma objal a pobozkal!“

Goliáš zmraštil tvár.

„Nuž ako? veď Ružena nestala sa mojou!“

„Načo si si nechal ukradnúť moje kúzlo, ktoré som ti dala. Oh! bozkaj a objim ma, Goliášu a ja urobím ťa bohatým a šťastným človekom!“

Goliáš zľakol sa tak škaredého obličaja starej baby a ani za mak chuti nemal ku bozkávaniu.

„Počkaj za chvíľku babko!“ riekol — a skôr ako vyšiel von, zahasil lampu, tak že v izbe úplná tma bola. Nato vyšiel von a zavolal na sluhu Maťka.

„Počuj že ty Maťko!“

„Čo rozkážete, pane veľkomožný?“

„Tam dnu v izbe je jedna pekná panička, ktorá by sa rada bozkávať…“

„Bozkávať?“

„Choď dnu, objím ju a vybozkávaj! Dám ti zato 100 zlatých!“

„Ihu! i za darmo to urobím!“

Maťko na to vďačne pristal a vnišiel do tmavej izby.

„Ty si to Goliášu?“ hlásil z kúta chripľavý hlas. Ale Maťko neriekol nič, len sa držal smerom do kúta, z kade ten hlas vychádzal. Potom tam chytil voľakoho a priam objal a bozkal.

„Oj! chvála Bohu!!“ ozval sa v tom milý príjemný ženský hlások. „Oslobodená som zo zakliatia!“

Goliáš chtiac si urobiť zábavku, vkročil v tom so zažatou sviecou do izby. A hľa! v objatí Maťkovom shliadol čarokrásnu mladú dievku. Maťko shliadnuc pri svetle, koho objal a bozkal, ešte tým horúcejšie dal sa do bozkávania krásnej panny.

Goliáš neznal, čo si má pomyslieť od podivu.

„Ako že je to?“ hlásila krásna panna; „teda nebozkal ma Goliáš, ale ty, Maťko, si ma pobozkal?“

„Ja veru pani veľkomožná — —!“

„No — všetko jedno, keď som len odkliata!“ riekla krásavica. — „Pred 1111 rokami zakliala ma istá bosorka, poneváč som sa s jej škaredosti vysmievala. Kliatba jej tak znela: aby som ja do tých čias takou škaredou ohyzdnou zostala, ako ona bola, kým by sa len nenašiel mládenec, čo by ma objal a bozkal. Za jeden tisíc jednosto jedenásť rokov bola som na takú špatu zakliatou — ačkoľvek som princeznou z kráľovského rodu. Teraz som konečne nazpäť obdržala moju krásnu podobu ľudskú.

„Hohó!“ zvolal Goliáš; Maťko odstráň sa z tadeto; ja sám len mám právo na túto krásnu pannu…!“

„Toho ženou budem;“ riekla krásna panna, „kto, ma pobozkal, a toho bude i moje bohatstvo. Maťko, ty si môj a budeš so mnou i šťastný!“

A tak sa i stalo. Krásna princezna vzala si Maťka za muža, ktorý, ačkoľvek bol i trochu strachopyteľ, ale preto peknej tvári šuhaj.