ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Mnohí ľudia veľmi radi cestúvajú a ja som jedon z nich.

I o mne sa hovorí, že nemôžem obsedeť doma.

Áno, cestovanie je príjemná vec, ono okrieva ducha a posilňuje telo, ale k tomu potrebno je groša.

Cestovanie podáva človekovi znamenitého povyrazenia a obohacuje ho vedomosťami, zvlášte keď sa ono koná cieľom zkúsby a obdivovania velebnej prírody.

Príroda zaiste je ohromne veliká kniha, v ktorej len ten čítať môže, kto nesedáva doma za pecou, lež pobere si nohy na plecia.

Mňa opäť nadišla chuť po cestovaní a síce cieľom výskumu.

Premýšľajúc o tom, kam by sa mi najvýhodnejšie cestovať dalo, konečne prišiel som ku ustáleniu predbežného plánu, a začal som rozmýšľať o jeho možnom vyvedení.

Človek podujímavý si na všetkom hlavu lámať musí, chce-li ku nejakému výsledku prísť.

Tak aj ja.

Cestovať? jako? kam? za jakým účelom? tieto štyri otázky tvorily hlavné body môjho rozmýšľania.

Jedno slovenské príslovie hovorí: „S klobúkom pod pazuchou prejdeš celý svet.“

Pod tými slovami, „s klobúkom pod pazuchou“, rozumeť načim: úctivosť a poníženosť, na každý pád dve krásne a chvalitebné cnosti.

Význam poslovice je ten: si-li úctivý a ponížený, mnoho sveta prejdeš, všade ťa budú radi videť, a dobre sa ti bude vodiť.

Ja som sa teda jal rozmýšlať o tom, zdáližby sa človek i okrem týchto dvoch horespomenutých cností a vlastností ešte s nejakými inakšími cnosťami vystrojený mohol pustiť do sveta; lež pod tými istými podmienkami, žeby všade, kam zavíta, bol rád videný a žeby sa mu tiež i dobre vodilo.

A tu na pamäť prišlo mi hneď, že ovšem, áno: s mešťokom plným zlata, striebra a naposledy bankoviek.

A za príklad padol mi hneď na um perský Šach, Nasr-Edin, ktorý vystrojac sa na obľúbené si cesty po Európe, nemusí veru ani svoj turbán-klobúk pod pazuchou nosiť, ani sa nikomu ponižovať, ani alászolgájovať, len keď vezmúc sebou pár milliončíkov piastrov zo svojho pokladu všade kam zavíta, plnými hrsťami zlatáky rozhadzuje, tak všade stane sa obľúbeným, milým hosťom a rád videným.

Hej, ale či jedon v chudobných pomeroch žijúci človek, aký som ja, vstave je len za jednu hrsť polkrajciarov vyhodiť, aby si skrze to získal obľúbenosť vo svete?

Dozaista nie!

I rozmýšľal som ďalej, čo by ešte cestujúceho človeka mohlo doniesť do toho položenia, aby všade kam príde, kam zavíta — obľúbeným učinilo a cestovanie mu takrečeno umožnilo, usnadnilo?

Hútam, hútam a konečne sa i dovtípim.

Poviem vám to krátkymi slovmi:

Spôsob ten je umenie spevu a hudby.

Proti tvrdeniu tomuto snáď nenajdem odporovateľa.

Spev a hudba je od každého človeka rada slyšaná a tieto dve sestry, kráčajúc pospolu, otvárajú začasto človekovi dvere i do takých miestností, ktoré by sa v mnohých pádoch ani poníženosťou, ani prosbou, ani strieborným kľúčikom, ba ani zlatým obrázkom potentátov otvoriť nedaly.

Mám-li pravdu?

Teraz smele môžem tvrdiť, že so spevom a hudbou prejde človek kraj sveta a pritom môže byť rád videný, i môže sa mu dobre vodiť.

Tak je, to netrpí žiadnej pochybnosti.

Nieto snáď národa, ktorý by nepestoval a spolu i nemiloval spev a hudbu. O našom slovenskom národe sa hovorí, že je „spevavý národ“, teda miluje hudbu a zná i spievať.

Spev a hudbu nalezáme tak dobre u vzdelaných europejských, jako i u polodivých národov afrických, asiatických a amerických.

Spev a hudba zaujíma, povznáša a rozveselí ducha vzdelanca europejského tak dobre a v takej miere, ako toho najdivočejšieho Zulukafra, Indiána, Hindusa a Tatára.

Všetci rovnako nalezajú vo speve a v hudbe potešenie, obľubu a vyraženie.

Môže sa riecť, že spev a hudba je spoločenskou páskou všetkých národov sveta.

No, — ja už neidem viac potvrdzovať tú definiciu, že so spevom a hudbou prejsť možno celý svet, dovediem radšej ct. čitateľom skutočný príklad toho na mne samom, jako sa i mne pošťastilo s pomocou hudby a spevu precestovať celý orient.

*

Spev a hudba sú mojím životným zamestknaním, sú žriedlom mojej výživy.

Kto by neznal, čím vlastne som, tomu vyzraďujem, že som takzvaným „božím gajdošom“, a pomenovanie toto z tade má svoj pôvod, že na každé Vianoce, za príkladom betlemských pastierov novonarodenému Ježiškovi, v kostole na organoch zagajdujem, vedený k tomu úctou a vďakou, že ráčil navštíviť i náš podtatranský ľud.

Okrem organa obľubujem i husle.

Nie som síce žiadnym „virtuosom“, ale ďakovať prírode, obdarivšej ma dobrým sluchom a talentom ku hudbe: čo pochytím, to zahrám.

Takými dobrými vlohami ku hudbe obdarený bol i naturalista Štefan Vrždialik, jehož obľúbeným hudobným nástrojom bola ručná harmonika.

Neidem ho mnoho chváliť, len to tvrdím, že môj famulus Števo zahral a čoby to bola aká koľvek svojská či cudzia pieseň, tanečný kus alebo kus na počúvanie.

Behom času v mojej spoločnosti vycibril a vytriebil sa Števo ešte lepšie a ja mohol a smel som mu s istotou rieknuť:

— Števo! ty sa môžeš s hrou na harmonike pred jakýmkoľvek vyberaným obecenstvom bezpečne produkovať. Teba i vzdelaná trieda ľudu s úlubou naslúchať bude, bo hra tvoja na tomto nástroji je dokonalá.“

S týmto som posadil Štefana ešte lepšie na koňa. Ej bol že hrdý, takú chválu odomňa získať.

A keď sa s príjemným i osobné spojuje vtedy sa každé umenie vypláca.

— Števo, — riekol som mu istého času — hotuj sa, ja ťa predstavím širšiemu obecenstvu. Ty, sprevádzajúc hru moju na husle hrou na harmonike, vystúpime verejne.

— Vari ako muzikanti?

— Áno, jako dilettanti, majúci na zreteli dva ciele a síce, príjemnú zábavu a nadobudnutie si hojných zkúšeností vo videní cudzieho sveta.

Števo ma nerozumel, načo ja cielim a preto musel som ho pekne obkolesiť a tak môjmu plánu získať.

A keď bol na to čas, po predbežnom, pilnom sa cvičení v hraní ľahších-ťažších operetí, ouvertúr a tým podobných hudobných kusov, vyrukoval som s farbou von.

Števo, my sa budeme s našou hudbou produkovať!

Ale ja sa hanbím a ostýcham živiť sa podobným spôsobom, ako tá chudač savojardskí hudci, ktorí len toť nedávno so svojimi podivnými dudami a piskorcami našu dedinu navštívili, a svojou u nás neslýchanou hudbou ľud na ulici zabavili.

— Tam, v takom kraji, kde ťa žiadna duša nepozná, nemáš sa čo hanbiť. My s umením naším nebudeme sa produkovať verejne na ulici, lež len v privátnych miestnosťách.

— Ale i tam budú na nás ukazovať prstami, že sme kočujúci muzikanti…!

— Keď len ocenia naše umenie, čo je hlavnou vecou, o inšie sa nestaraj!

— Domnievam sa, že zase máte v úmysle vystrojiť nejakú musikálnu expedíciu, jako v loni na severnú točnu, ku čomu ja opäť dľa vášho plánu, nejaký nový inštrument zhotoviť mám.

— Uhadnul si Števo! My dvaja vydáme sa opäť na ďalekú cestu, lež už nie viac na studený sever, ale radšej na teplý východ čili orient. Tentokráte však už nepoletíme vzduchom, lež pôjdeme pešky, ani ti nenačím zhotovovať žiadon hudobný nástroj.

— Tedy vskutku ja mám s vami ísť?

— Bez teba, Števo, je nič!

— A či smiem vedeť kam to ísť obmýšľate?

— Poviem ti: na orient, do Asie, do Sibírie…!

Pri tých slovách nabehla Števovi husia koža: trochu sa zamyslel a po chvíli riekol:

— Vari aby som sa v Asii od horúčosti roztopil — a v Sibírii zamrzol?

— Ani to, ani to! Odhodlaj sa! Zo severnej točny navrátil si sa celý a nenaštrbený — i z orientu navrátiš sa svieži.

— Nedbám teda! — riekol kývnuc hlavou, — a kedy sa ta vychytíme?

— Hned počiatkom mája, keď je najpríjemnejší čas v prírode, keď ešte nepanuje tak veľká horúčosť, od ktorej by sa nám käčka parila.

Števo pristal a ja majúc plán cesty hotový, porobil som potrebné poriadky.

Pomaly priblížila sa nám doba k odchodu.

V ten čas keď bociani a vlastovičky tiahly z juhu k nám hore, my opačne, tiahli sme na dol.

*

Minister Baroš bol vtedy najpopulárnejším človekom v Uhorsku.

Populárny je ten, o kom ľudia najviac hovoria a si ho obľubujú.

Že ľud ministra Baroša obľubuje, vyplýva z toho, že on vymyslel lacný železničný povoz, veľké dobrodenie ľudu.

I ten najoriginálnejší Detvan, ktorý ministra nepozná, ani jeho meno nikdy vysloviť neočul, pre tú príčinu, že teraz za polôsma groša 4 míle zeme na železnici previesť sa môže, zvolá: „nech Boh živí toho, kto túto lacnú železnicu vymyslel!“

A to je dielo Barošovo.

Obzvláštne my horňouhorskí slováci môžeme byť hrdí na to, že ten najpopulárnejší človek v Uhorsku je náš trenčiansky Slovák.

Nevdojak mi príde povedať: „Hľa, my dali sme Baroša Uhrom!“

Sadnúc si na detvansko-kriváňskej stanici len z tej príčiny do vozňa II. triedy, poneváč do 49 vagónov natískano bolo, ako haringov do sudkov — niekoľko sto Liptákov, rojacích sa na Dolniu zem, idúcich narobiť Maďarom chleba, dali sme „vále“ domovu.

Dopraviac naše cestovné rekvizity, uzle a batožinu, pozostávajúce u mňa nikdy z nechybujúceho „paraplui“ a z tej veci, na ktorej hora hučí, baran bľačí, kôň ťahá, a kobylka klačí — husle, v plátenom futrále zaobalenej, na poličky vozňa vrhli sme sa na mäkké vankúše a zapáľac na pätkrajciarové štyrikrajciarky, boly sme „fiksumfertik“ k odchodu.

Vlak sa pohnul a my po 22-kráťnom sa zastavení konečne zastali sme v ústrednom nádraží v Budapešti, lebo práve toľko staníc je od nás až sem.

Tu sme si posamom predku porobili potrebné poriadky.

Po náležitom sa občerstvení v hoteli u „anglickej kráľovny“ s najbližším vlakom odcestovali sme ďalej.

Cesta viedla nás na juho-východ.

Chcel-li by nás niekto stopovať, nech si vezne pred seba mapu a nech sleduje nás všade po železničnej traty, tak bude videť, že sme šli na Solník (Szolnok), neomýlne kedysi slovenské mesto, na Čabu (až do dnes slovenské mesto), na Arad (Ohrad) a dohonil by nás až v sedmohradskom Brašove.

Tú cestu vykonali sme za 36 hodín, zaplatiac povozného od osoby po 8 zl.

Neslýchaná lacnota.

A preto; ať žije Baroš!

Ani žeby sme si boli tento Sasmi, Rumuňmi a Maďarmi obývaný Brašov zovrubnejšie poobzerali, podali sme sa hneď južným smerom a po niekoľko hodinovej chôdzi dorazili sme na hranicu Sedmohradska a Rumuňska — na Predeál.

— Predeál? Hm! — poviem Števovi — toto meno mi veľmi cudze zneje, nezdá sa mi byť rumuňským, ani nemeckým, ani maďarským. Ani sa na malý prst neuhryznem, keď poviem, že to znie slovenský. Tu museli niekedy bývať Slovani.

— Ba kde by sa tu vystačili? — poznamenal Števo.

— Predeál? poslyš Števo, znie mi podobne ako: prediel, predial — predeál! predelaná zem, teda hranica.

Pár krokov a my nalezali sme sa na pôde rumuňskej.

— Števo — rieknem mu — od teraz sme už: „nušti rumunešti!“

— A kam teraz prídeme?

— Rovno do Bukorastu.

— Čože? vari do volakého slovenského mesta?

— Hej, v ktorom ale na teraz bývajú Rumuni.

Na stanici v Ploješti prisadnul si k nám do vozňa nový „pašažér“, štihlý, obchudlý, ale príjemnej tváre muž.

Po pohnutí sa vlaku dal sa nám hneď do známosti.

— Kam cestujete pánové? — prihovoril sa nám česky.

— Na orient! — odvetil som na krátko.

— Já taky tam, — riekol on.

— Co pak jste, pane, za řemeselníka? — poctil ma opäť novou otázkou.

— Ja? — vyvaliac oči naňho, rieknem — ja som taký majster, čo z hlúpych ľudí robí múdrych! a druhé moje remeslo je, že niekedy Pánu Bohu zagajdujem!

Milý Čech na odpoveď moju ostal ticho, lebo ho ona zkonfundovala. O malú dobu zase obrátil sa na Štefana a podobne tázal sa ho:

— Co pak jste vy za řemeselníka?

— Ja som — mal Števo odpoveď na pohotove — majster všeumelec!

Čech zostal zase ticho a zarazený.

Teraz opýtal sa ho ala Števo, čo je on za remeselníka?

— Já nejsem žáden řemeselník — riekol Čech — já jsem akrobat, gymnastiker a břichomluvec!

— Vulgo komediant!

— I jó!

— Nepochybne z Čiech?

— I jó — z Králové Hradce!

— Kam cestujete?

— Na východ, čili jak tomu říkají — orient.

— Teda pocestujeme spolu.

— Vy odkůd jste?

— Z Uhar!

A s týmto bolo naše oboznámenie sa ukončeno. Milý Čech hodil sa do kúta a čušal. Jeho zvedavosť bola naplnená. O chviľu ale počal dupkať nohami, vyhvizdoval, metal sebou ako vrtielka a potom zase pretrhnul tichosť. Opäť ma oslovil:

— Nejsem s odpovědí vaší dosti upovědomeným, kdo vlastné jste, pane, ráčte mné to jadrněji vysvetlit.

— Inu! — riekol som — keď vám na tom záleží vedeť kto vlastne som, tedy vedzte, že som já národný učiteľ. Ku mne totiž vodievajú matky svoje neumelé dietky do školy tým cieľom, aby som ja z nich vychoval a vycvičil mudrých ľudí…!

— Brávo! excellent! — zvolal Čech a dupnul nohou.

— Druhé ale moje remeslo je: organiststvo, ja totíž na Vianoce, keď sa Bohosyn narodil, na organe mu gajdúvám!

— Brávo! excellent! — zvolal ešte väčšmi a dupnul nohou.

— A tento tu hľa je môj pomocník!

Z obznámenia sa s nami prejavoval Čech velikú radosť, a pobádajúc medzi našimi zaviazadlami hudobné nástroje: husle a harmoniku, riekol:

— Vy jste dojista muzikanti!

— Tak je jako sa domnievate.

— Pánové, — riekol Čech — činím vám jeden návrh; já jsem akrobat, gymnastiker, provozuji umění to po větších městech europských. Přidejte se také vy ke mně, doprovazejte mé produkce vaší hudbou; já se s výdelkem společným s vámi deliť budu.

— Čo povieš na to Števo? — pýtal som sa súdruha.

— Nedbám, pristávam, — odpovedal Števo — len nech dobre zaplatí!

S tým pristali sme na návrh Čecha.

Medzi podobnou besedou dovliekol nás vlak do Bukarešti hlavného to mesta Románie.

*

Milý čitateľu! porozumej, že nenie mojou úlohou opisovať mestá, budovy a pamätnosti krajov, ktorými cestujeme; ja na zreteli mám len udalosti a príbehy, ktoré nás na ceste potkaly, a preto uspokoj sa s tým, čo ti tu podávam.

Uhospodiac sa v Bukarešti do hostinca, kompanista náš Čech akrobat, hneď z príchodu učinil si poriadky ku gymnastickej produkcii a večerom dňa pozval nás ku spoluúčinkovaniu s hudbou.

V dvorane nalezalo sa dosť vyberaného obecenstva, lebo východní ľudia všakové „komedie“ a predstavy z umenia akrobatického rádi navštevujú.

Čech Vencel Konipásek produkoval sa výtečne, získajúc si u obecenstva uznanie.

Doprevádzajúc hru jeho hudbou i my pozornosť obecenstva obrátili sme na seba, bo hudbu obľubujú všade.

V tom pristúpila ku Števovi jedna vážna paní a oslovila ho:

— Domitále, musicale Bojémi?

— Ach! veru sa my muzikovať nebojíme! — odpovedal Števo.

Slyšiac nedorozumenie, ponapravil som Števa v domienke jeho:

— Tá pani nehovorí, či sa bojíme muzikovať, ale sa ťa spytuje, či si český musikant.

Potom sa pani obrátila na mňa a učinila my návrh: aby sme išli na jej dvorec, a aby sme u nej aspoň za 14 dní húdli.

Tento návrh som panej doprosta odoprel.

Jako som videl, vždy väčšia a väčšia pozornosť a zaujatosť obecenstva obracala sa na nás, a my dajúc si na hre záležať, utŕžili sme od obecenstva „applaus“.

A keď som videl, ako nám diváci plieskajú, v tenkráť rieknem Števovi: teraz dovedieme týchto Rumuňov do vzletu a oduševnenia; zahrajme a zaspievajme jim jednu obľúbenú jich národnú pieseň.

A spustili sme:

Následok prednášky piesne tejto bol ten, že animované obecenstvo na prieteky hrnulo sa sypať groše Čechovi na tanier, a výsledok jeho prvej produkcie bol skvelý. 300 frankov doniesol tento večer Konipáskovi výdelku.

Druhý deň ráno išli sme si obzreť trh, ktorý sa tu dnes vydržiaval. Na trhy sem, vodia horskí Rumuni svoje dcéry na vydaj súce na predaj. To je zvláštnosť, panujúca v celej Romanii. Všetečný Števo zvedeť, ako sa to žena verejne kupuje na trhu, zabľudil medzi trhujúcich mladíkov a ztratil sa mi v tlupe ľudu. Hľadal som ho všade, súc v obave oňho, aby sa dakde k oldomášu nepritiahol a dačo nevykázal.

Nespozorovano našiel som ho v tlupe mladíkov, trhujúcich o driečnu Rumuňku.

— Cara fata Marille, secce dela miňa kubile? (Drahá dievka Mariška, chceš-li byť mojou ženou?) — rečie jakýsi cudzí mladík.

Ona: — Com si tjami? (Ako sa voláš?)

Mladík: — Mišule. (Mišo.)

Ona sa zarehotala.

Mladík: — Fata maio molte pekuňa? (Dievča máš-li mnoho peňazí?)

Ona: — La miňa molte; cen stuta bani! (Veru mám mnoho; 500 dukátov!)

Mladík uštipol ju na lice.

Ona rozhnevane pozdvihla ruku:

— Udži furatori merdži ala draku! (Ujdi zlodeju, a choď ku čertu!)

A hľa, nás Števo chcel sa práve do veci zamiešať, keď ja dost za včasu potiahol som ho stranou, rieknuc;

— Števo, v cudzom svete pozor! Nenazdaj sa, že sú Rumuňky Slovenkami od Detvy, mohol by si tu zle pochodiť, ale vieš čo; zahrajme týmto, ženičky na trhu si kupujúcim Rumuňom jejich obľúbenú národnú pieseň:

— Už! — už!

A následok? Dobre že nás tam nezaliali pálenkou, na vďak z každej strany nám podávanou.

Z trhu sme utiekli preč, skryť sa do hospody.

Druhého dňa chceli sme sa hneď pobrať ďalej, ale na velikú prosbu nášho kompanistu Konipáska ostali sme ešte jeden deň v Bukarešty a v druhom oddiele mesta učinili predstavenie opäť so skvelým výsledkom.

Tretieho ale dňa voľky nevoľky podrobiť sa musel Čech komediant našej vôli a odcestovať. Všetci traja sadnúc na železnicu, podali sme sa ďalej smerom severným.

*

Vlak náš vzal pozdejšie smer k východu, ku Brajle a Galacu. Za týmito mestami zanechajúc pôdu Románie, nalezali sme sa na územi ruskej provincie Besarábie, a severným smerom ďalej idúc, došli sme do Bendery. Z tadeto zase nezadlho dorazili sme do hlavného mesta tejto provincie Odessy, ležiacej na brehu Čierneho mora.

Tu sosadnúc mali sme sa dlhšie pobaviť.

Našou hlavnou prácou bolo: vyhľadať príhodnú loď, ktorá by nás ďalej na východ odviezla — a predstaviť sa guvernérovi, cieľom potvrdenia a vydania nám pasov, poneváč od tejto hodiny cesta naša trvať mala všade ruským územim.

Kompanista náš, Čech Konipásek, tiež hneď z príchodu porobil si u policie potrebné poriadky cieľom pozvolenia mu v meste „gymnasticko-akrobatských predstavení“, — a ja zanechajúc Števa na nádraží prístavu morského, kam sme sa cieľom vyhľadania lodi boli podali, zašiel som si vyhľadať guvernéra v jeho paláci.

Števovi prikázal som prísne očakávať ma na patričnom mieste a obozretným byť v cudzom svete.

Ja pošiel som teda do mesta a nezadlho octnul som sa v paláci guvernéra, generála Seremútova, ku ktorému som po krátkom čase bol pripustený.

Guvernér Besarábie bol Rus v opravdivom smysle slova. To soznal som na ňom jako dľa jeho zovňajšku tak i z jeho reči. Energičný, prísny muž. Poprosiac ho o vydanie pasov na ďalšiu cestu, vyvinul sa medzi ním a mňou nasledujúci rozhovor.

— Kam chcete cestovať? — pýtal sa ma on.

— Do krajín strednej Asie, vaše vysokoblagorodie! — odpovedal som — patriacich pod berlu ruského cára, zomena do južnej Sibírie, Tungusie, na Amur až ku brehom Veľkého oceánu.

— Ktorý a jaký je cieľ vašej cesty? — pýtal sa guvernér znovu.

Cieľ mojej a spoločníka môjho cesty je: kutanie a hľadanie starodávnej pravlasti mojich spolukrajanov Maďarov, ktorí z oných krajov pred tisíc a niekoľko rokov vyrojivše sa, novú vlasť na brehoch Dunaja a Tisy našli a založili.

— Jakého ste pôvodu a národnosti? — pýtal sa ďalej guvernér.

— Som Slovák!

— Podivná vec! Slovák súc, zaujímate sa za veci a záležitosti iného národa sa týkajúce.

— Som spolu i Maďar! — odpovedal som rýchle.

— Jako u sta hromov? — tázal sa guvernér — Slovák-Maďar? Teda obojživelník! Čo to za charakter.

— Prosim vaše vysokoblagorodie! U nás na Vengroch platí teraz toto pravidlo: „minden ember aki Magyaroszágon született, magyar!“

— Teda rieknite, kto vlastne ste?

— Som uhorský Slovák!

— Viem, že nemôžte byť španielský!

— Teda som slovensky Uhor! — ponapravil som sa v reči.

— Ha beštio! psia krev! Vy sám neznáte čím vlastne ste! Hovorte, jaké sú pohnútky vašej cesty do Asie?

— Pohýna ma ku tomu čisté, opravdivé vlastenctvo a úprimná starosť o kmen maďarský z nasledujúceho ohľadu: — tak začal som mluviť.

— U nás v Uhrách, jako to krajinská štatistika svedčí, od istej doby, asi od 20 rokov, počína sa maďarský národ náramne rozplemenovať a množiť. Každých 10 rokov pribýva Maďarov asi 2 miliony. Jestli to tak ďalej trvať bude, a že nejaká cholera vývinu maďarského národa hrádze nepoloží, stane sa, že v behu 50 rokov namnoží sa Maďarov okolo 80 ba 100 miliónov. V tom páde územie Uhorska nepostačí tak veľkému národu k výžive. Na ten pád by potom v Uhrách tak vyzeralo, ako v Arábii po spustošeni od kobyliek. Aby sa tomu zlému zavčasu odpomohlo a predišlo, ja X. Y. Perohryz a môj famulus Stefan Vrždialik vybrali sme sa do sveta, do diaľnych krajín Asie, vyhľadať tú starú pravlasť Maďarov, odkiaľ títo okolo r. 800 po Kr. vyšli, — aby sa v páde potreby rozmnožený národ mal kam uchýliť a nemusel vyvandrovať do Ameriky.

— Ha! — zvolal gouvernér — vy teda konáte úlohu podobnú Josue a Chaleba, ktorých tiež Mojžiš vyslal bol v špehárskej službe do zasľúbenej zeme Kánaanu.

— A kde vlastne myslíte vynaleznúť pravlasť Maďarov?

— Tam niekde na pomedzí Mongolska a Sibírie.

— Žiadam vás, pane X. Y. Perohryzu, aby ste mi na vašu česť povedali, nie-li je cesta vaša náteru politického a špehúnskeho?

— Prisahám, nie! — riekol som, — cesta moja má rídzy smer národno-zemepisný!

— Kto vás vyslal na túto cestu — vláda-li, alebo nejaká spoločnosť?

— Ani jedna ani druhá; ja cestujem z vlastnej pohnútky, vedený opravdivým vlastenectvom!

— Chorošó (dobre) — riekol guvernér, — dostanete teda pozvolenie cestovať ruským územím, kam len chcete: jestli sa ale na vás dosvedčí, že ste politický špión, vtedy, to vám sľubujem, že octnete sa ako zajatec a nevoľník tam niekde v baňách Irkutska, z kade vyslobodenia nieto — dokončil guvernér.

A keď som ho ja konečne presvedčil o nevinnom ciele mojej cesty, v tenkráť podpísal a vydal mi „universálny pas“ — a prajúc mi zdaru na tak ďalekú cestu, prepustil ma od seba.

Uradostnený pospiešil som na prístavné námestie vyhľadať Števa, ktorému poručil som ma tam očakávať.

Ale Števa som tam nenašiel.

Zieram, páčim, chodím za ním sem i tam krížom-krážom a spytujem sa ľudí, či takého a takého človeka s harmonikou nevideli; ale nikto mi nevedel dať o ňom vývod. Asnáď veru on mňa hľadá tak, ako ja jeho.

Konečne oslovím patroľu držiaceho policajta.

Ba veru! — riekol sluha bezpeku — zdá sa mi, že pred hodinou policia jednoho cudzinca s harmonikou viedla na „policajdirekciu“, ktorá sa tam hľa v tom dome nalezá.

Spiecham a opytujem sa tam na môjho Števa.

Ale tam boli ľudia nemí ako ryby. Posielali ma od Annáša do Kajfáša — a všetko nadarmo. Števo bol zmiznutý, ako by sa bol prepadol do zeme. Konečne poradím sa s rozumom a s pudilárom.

Ukážem policajtovi rubel, a ten spomohol.

Policajt dal sa hľadať Števa a asi po polhodinovom dotazovaní riekli nám, že je Števo transportovaný na loď, ktorá ruských židov, vládou vypovedaných, má odviesť do Jafy, do Palestiny.

Pospešiac na loď, tam medzi množstvom ruských židov, jejich žien a detí, našiel som Števa sedeť zarmúteného na palube.

— Nü Seprl! wos magst du doi? — spýtal som sa ho.

— Ale prosím vás, títo barbarský Rusi ma sem transportovali…

— Čit! Ticho, Števo! Ďakuj Bohu, že som ťa našiel, ináč bol by ťa stihol osud ruských židov z Rosie do Palestiny deportovaných. Tam by si bol v židovskej krajine vyspevoval jeremiády. Ale predsa, povedz, jako sa to stalo s tebou?

Števo rozprával, že nemohúc sa vykázať pasom, ktorý nachádzal sa u mňa, sobrala ho policia a spolu zo židmi, ako čvargu odviedla na loď.

Legitimujúc Števa u policie, bol na svobodu prepustený ku mojej a jeho velikej radosti.

— Zamerkujem si to pohanenie! riekol Števo, zatnúc päsťou.

Ja potom obrátil som sa ku tlupe židov a napodobniac reč jejich, prihovoril som sa jednomu z nich.

— Nü Schmüle, wie gehtsden?

— Schlecht! — odpovedal židák.

— Kam cestujete? — pýtal som sa, akoby o ničom nič nevedel.

— Nach Haus’! — odpovedal zkrátka.

— Do Jeruzalema. A veľa vás je?

— 200.000 = zweimalhünderttausend samt Weib und Kind. Vypovedajú a vyháňajú nás z Ruska.

— Pre jakú pričinu?

Žid pokrčil pleciami a po chvíli riekol;

— My priatelia a dobrodincovia ruského ľudu, my nič nezavinili. Ale príde zato trest Boží na Rusov. Príde čas, keď by nás rád mal cár; lež bude mu neskoro. Nech len prijde ku vojne, však uvidí, keď mu náš Rothschild nepožičia ani babky… — takto a podobne hovoril žid.

— A má-li to dlho tak s vami trvať? — tázal som sa ho.

— Vláda každý rok 200 tisíc židov chce z Ruska vypovedať, i potrvá to dobrých 25 rokov, kým 5 milionov ruských židov vypovedané, bude.

— Ó vy chuďatká, vy nevinní baránkovia! — poľutoval som židáčika. — Kebych ja mal moc a právo, veru pozval by som vás všetkých bývať do mojej vlasti; ale ja som na to nie splnomocnený. Ukrutný váš osud! Neľudské, barbarské zachádzanie s vami!

Zanechajúc židov na lodi jejich osudu, my podali sme sa na našu hospodu.

Kompanista náš, Čech Konipásek, chystal sa na večer ku veľkolepej produkcii, pozývajúc obecenstvo nasledovným plakátom:

= Non plus ultra grosse Kunst- und Kraft-Produktion in der höheren Acrobatkunst, Bauchredner-Sprache u. kunstkomische Pantomime in 7 Abtheilungen. =

My doprevádzali sme jeho umenie hrou — a s dobrým výsledkom, čoho následok bol ten, že Čech Vencel Konipásek dostal vôľu tu dlhšie sa pobaviť a čo bolo u neho hlavnou vecou: pekný groš zarobiť; ale to nesrovnávalo sa s naším plánom, preto primali sme ho na druhý deň ďalej odcestovať.

*

Námorská loď vypravená a naložená kupeckým zbožím do Tagarogu prijala nás všetkých troch na svoju palubu a hneď toho samého dňa i odplula.

Netrvalo dlho a na východe objavily sa nám obrysy zeme.

— To je polostrov Krym — odpovedal som Števovi na jeho otázku, a keď priblížili sme sa blízo ku pevnine, tu zraku nášmu predstavily sa ozrutné a ohromné hrádze, tvrdze a bašty pevnosty Sevastopolu.

— Sevastopol? — riekol náš kompanista — ja sem o tom něco slyšel u nás doma, ale nemohu se zpamětati vlastně — co?

Pre ukrátenie času pomorskej cesty, počal som teda spoločníkom mojim rozprávať históriu o dobýjaní Sevastopolu.

— Bolo to v rokoch 1854 — 55, keď som ja len 12-ročný šuhaj, a ty Števo ešte ani na svete nebol, vtenkráť pozdvihli sa proti Rusovi štyria europskí mocnári a panovníci, zomena: Angličan, Francúz, Italian a Ťurek a vyrútili sa: biť ho. Vypovedali mu vojnu. Ale poneváč po suchej zemi s vojskom na kožu mu prijsť nemohli, išli sa teda s ním biť na vode. Čiernym morom doplula sjednotená námorská flotta (ľoďstvo) štyroch mocnárov ku Krymu a začali tam hneď na tvrdze pevnosti sevastopolskej hádzať olovenými bochníkami, čili jako vojaci hovoria: „festunk bombardírovať“; Sevastopol je zaiste brána do ruska, je kľúčom do vnútra krajiny, len cez tú bránu a s tým kľúčom v ruke dá sa vnísť do tej veľdržavy, a preto museli spojení mocnári najprv dostať do moci tú bránu a ten kľúč, to jesť rozboriť pevnosť a tak potom dáko načať Rusa.

— A či ho zborili? — tázal sa Števo.

— Búchali, durkali, trieskali, plieskali do pevnosti tej za celý rok, vo dne v noci neprestajne, toľko prachu vystrielali, ako je piesku v mori a to všetko na darmo. Za rok podarilo sa jim porúchať len jednu baštu Balaklavu — a viac ani kameňa.

— A potom čo?

— Nuž čo: keď si všetok prach vystrielali a nič pokonať nemohli, potom urobili s Rusom pokoj — a z kade prišli, ta odišli.

— A naši neboli pri tej kucapaci? — pýtal sa Števo.

— My sme sa na, tú kucapacu dívali len z poza plota. Naši sa vtenkráť nemohli hýbať, súc zaviazaní Rusovi za preukázané služby.

Števo a Konipásek obdivovali z paluby tie ohromné nepremožiteľné tvŕdze a konečne riekol Števo:

— Rus je predsa len veľký a mocný panovník, a všetko, čo v rusku vidím, je veľké!

Pomaly ztratil sa nám z očí Sevastopol i Balakláva a my vleteli s loďou do prístavu Jalty. Druhého dňa plávajúc smerom severným, dorazili sme do Kertšu a užinou do Azovského mora, na jehož severnom brehu leží prístavné mesto Taganrog, kde sme vystúpili z lodi.

Nalezali sme sa v južnom Rusku.

Po náležitom si oddychu pospiešili sme na železnicu, ktorá tu všade brehom morským tiahnuc, zaviezla nás cez Roztov do Novočerkaska, hlavného mesta donských kozákov.

Števo horel túhou čím skôr videť a oboznámiť sa s týmito „molodci“ ruských nív a štepí.

— Dosť sa nadívaš na nich! — potešil som ho.

*

Nachodili sme sa vo vlasti donských kozákov.

Nový svet, nový ľud predstavil sa tu zraku nášmu, a my mali sme na ňom dosť čo nevídaného obdivovať.

Donský kozák je synom slobodnej prírody, najchýrečnejší koniar a jazdec europejský. Od malička ako chlapec spolu chovaný so svojím milým koňom, vyrastie z neho nikým neprevýšený jazdec a otužilý vojak.

Európa západná mala už viac kráť príležitosť poznať kozákov a obdivovať jejich vojensko-jazdeckú spôsobilosť.

My teraz nalezali sme sa uprostred nich v jejich domovine, a na vlastné oči zkúsili sme všetko to, čo sa o kozáckom ľude k jeho chvále vraví.

Doprevádzajúc hudbou gymnastické predstavenia kompanistu našeho Vencela Konipáska, ziskali sme si i tu od obecenstva uznanie a obdiv.

Náš akrobat nikdy nezabudne na tie „mastné dni“, ktoré zažil v Novočerkasku medzi donskými molodci, súc takrečeno od nich zbožňovaný.

No ale pri tom všetkom my nemohli sme predsa tu ostať bývať, veď náš cieľ bol cestovanie ďalej na východ — a preto o pár dní dali sme „vale“ mestu.

Pred nami rozprestieraly sa po oboch stranách mohútnej rieky Donu ležiace úrodné roviny a nivy, ďalej východne ale nepriehľadné suchopárné ruské stepy.

Dľa ustáleného plánu ďalšej cesty stúpali sme korytom Donu na sever, hodlajúc pri Caricine prestúpiť koryto veľrieky Volgy.

Bolo to okolo poľudnia na šírej stepe, keď zrazu obkolesení a obklopení videli sme sa byť tlupou, ako vetor na koňoch svojich docválavších kozákov.

— Stój, stój gondače! — zvolal jedon z nich, namierac na nás svojou dlhou pikou, neomylne z ďaleka poznajúc, že sme hudci.

— Od kuda svieta jecháte? — tázal sa nás druhý.

Dajúc kozákom patričný vývod odkiaľ sme, jako náhle očuli, že sme „Vengerci“, obkolesili nás, a riekli nám, že sme jejich zajatí.

— Na to som čakal, — poznamenal Števo, — pokojne tu cudzí človek cestovať nemôže!

Konipásek triasol sa na celom tele, nalezajúc sa v rukách kozáckych, ktorých mu doma boli vymalovali jako ďasov.

Zajmúc hnali, viedli nás so sebou hodne ďaleko. Z jejich reči vyrozumel som, že vedú nás ku svojmu atamanovi, sídliacemu na blízkom dvorci; Ustbielokalitvenskaja.

Ataman donských kozákov Fedor Kunicky, bol síce obstarný ale svieži a príjemného výzoru muž.

Kozáci predstavili nás svojmu veliteľovi.

Podané mu písemnosti naše upovedomily atamana s našimi osobnosťami, okoľnosťami a cieľom cestovania.

— Všetko je v poriadku! — riekol ataman, — teraz len presvedčte nás, že ste zruční hudci. Chceme vás počuť!

Naladiac nástroje, spustili sme jednu z oných zádumčivých maloruských dumiek, ktoré si kozák tak velice obľubuje.

Po dokonanej hudbe s vyjasnenou tvárou podal nám ataman ruky rieknuc:

— Ste moji hostia. Prišli ste práve v hod. Rozveselíte môj ľud svojou hrou. Po tieto dni práve budeme držať „džigitovku.“

A kázal nás hneď uhostiť.

Pri očutí tých slov „džigitovka“ pozrel Števo na mňa zvedave, lebo neznal, čo by to znamenalo. A vskutku on veru džigitovku čo živ nevidel a nemal o tom ani pochopu.

Od atamana donských kozákov tak prívetive prijatí byvše, družili sa k nám hneď kozáci, jejich ženy a deti, obdivujúc nás, tešili sa z neočakávaného príchodu cudzincov.

Medovinou, kvasom a vudkou počastovaní boli sme hojne a uhostení dokonále.

— Po prvý kráť v živote mojom pijem vudku, — riekol Števo, — tú vudku, z ktorej sa u nás tak posmievajú; ale ja nalezám ju o mnoho onákvejšiu, nežli je naše uhorské špiritusové pálené!

Čech Konipásek oddal sa do mädoviny a súkal ju ani plzenské. Hneď prvý večer svojho sa tu bavenia dal kozákom niečo na ukážku zo svojho umenia.

S naším príchodom nastaly kozákom ustbielokalitvenským sviatočné dni.

Ubytovaný súc u atamana, dosť skoro mal som príležitosť rozmlúvať sa s ním samým.

— Mali-li ste už príležitosť niekdy v živote svojom videť a poznať kozákov? — zpýtal sa ma ataman.

— Mal — odpovedal som — a síce roku 1849, v čas uhorskej revolúcie, keď generál Grabe so 40 tisíc mužmi, oddielom to ruskej armády, táborom ležal v Uhrách, zomena na Horných lúkach pri baňskej Bystrici. Bol som v ten čas síce len chlapec 8 ročný, ale dobre znám sa rozpamätať na kozákov rekvirujúcich „futráž“ pre kone po okolitých dedinách. Jedna z 50 kozákov pozostávajúca tlupa prišla i do môjho rodiska, a ja v tenkráť po prvýkráť videl som kozákov.

— V tú dobu bol som i ja tam, ako molodec 20-ročný — riekol ataman — a prekonal som celú válečnu výpravu po Vengroch — až po Világoš.

— Znáte teda baťuško, kde leží vlasť moja pod Tatrami. V tenkráť keď Rusi u nás boli, udala sa v rodisku mojom s jedným kozákom nasledujúca prípadnosť. Otec a matka mi o tom často rozprávali.

— Rozprávajte, prosím, ja vás rád poslyším! — riekol ataman. Na čo já začal som:

— Istého dňa prišlo pár kozákov z tábora do dediny našej rekvirovať futráž pre svoje kone.

„Šorok centniaróv sena, šorok centniaróv slamy!“ — pýtali kozáci od dediny, v ktorej bol môj otec notárom.

Práve, keď jim žiadaná porcia sena slamy vydaná a na vozy naložená bola, zkrýknul niekdo z ľudu: „Guerilla ide, guerilla tu!“

A skutočne v poza humien počali uhorskí guerilli na kozákov pukať.

Kozáci súc v menšine a neznajúc prevahu guerillov, posadali rýchlo na kone, a zanahajúc tam vozy so slamou a senom, odkvapili šťastne ako vetor, len jedon, ako sa zdalo, chorlavý mladý kozák opozdil sa a už nemal ani času na koňa vysadnúť. V strachu o život, bo bez milosrdenstva boli by ho zastrelili guerilli, pribehnul do domu môjho otca, tam sopnúc ruky, prosil:

„Pre Boga, pre bogorodicu i sv. Nikolaja molím vás gospodáru, spaste ma pred Vengercami!“

I sľutovali sa moji rodičia nad mladým kozákom a zachránili ho.

Rýchlo ho vzali sebou do chyži. Otec mu riekne: „Dole boty, dole šubke!“ A vyzlieknuc kozáka z jeho šiat, obliekli ho do ženských, na hlavu dali mu čepiec; matka odpravila na spech postel a milého kozáka položili do nej. Prikázali mu tiško ležať a hodne stenať… Šaty jeho skryli do jamy na zemiaky…

O malú dobu tu guerilli s natiahnutými puškami hľadali kozákov po domoch, a beda tomu, koho by boli našli.

Prekutali i náš dom.

V zadnej izbe našli v posteli ležať nemocnú ženu.

Na otázku vodcu guerillov: ktoby nemocný bol, odpovedala matka moja: že je to jej sestra.

Guerilla uspokojení odstúpili preč a milý kozák bol ochránený…

Pri tých slovách ataman Fedor Kunický ostro uprel zrak svoj na mňa, a keď som dorozprával, v tom okamžení rozsiahol ruky, objal ma a vrhol sa mi okolo krku.

Neznal som si hneď vysvetliť jeho počínanie.

— Brate môj! priateľu môj! — zvolal zrazu ataman — Bóg mi svedkom, že ten zachránený kozák, vtedy bol som ja!!

A viac nemohol od pohnutia.

Ja som bol tiež predesený.

— Od slova do slova je pravda, čos rozprával. To dialo so mňou tenkráť v dedinke pri Baňskej-Bystrici, ktorej meno mi z pamäti vypadlo. Tvoji rodičia zachránili ma od smrti!… Po odchode guerillov i ja šťastne dostal som sa do môjho tábora, pamätám a stokráť v živote rozpomínal som sa na to i blagodaril som ochrancom mojim… Žijú-li oni ešte?

— 42 roky uplynuly už od toho času ochrancovia tvoji sú už pod zemou — ale ja jich syn žijem a hľa! dobrá náhoda doviedla ma ku tebe, statný atamane donských kozákov!

Od tej hodiny stal som sa priateľom a vzácnym hosťom atamanovým.

Radostnou upomienkou vzbudený jasal ataman, objímal a hladkal ma starec. Zavolal i svoju ženu, deti i starešinstvo kozákov, a predstavil ma jim čo priateľa.

Števo pri slyšaní tej vesti riekol: „To sa mi ľúbi!“

Konipásek zase poznamenal:

— Títo barbarskými jmenovaní Rusi nejsou předse takoví surovci, jako se jim to připisuje!

*

Na druhý deň stali sme sa účastnými slávnosti „džigitovky“, od kozákov na okolitej stepe konanej.

Pohostiteľ náš, ataman Kunický, oblečený do sviatočného šatu, dal vyviesť z maštál všetky svoje kone, a posadiac i nás všetkých troch do sedál, jechali sme spolu na určité miesto.

Cestou spytoval sa ma Števo — čo to tu len bude.

Nechtiac zvedavosť jeho diaľ napínať, vysvetlil som mu vec:

— Števo! bol-li si už v cirkusi?

— Bol.

— Videl-li si tam vycvičené kone ku rozličným skokom a tancu?

— Videl.

— Videl-li si aj na koňoch tých „pajacov“ prevádzať tie krkolomné žarty?

— Hej.

— No, teda, niečo tomu podobného budeš dnes tu videť, len že v hrozitánsko velikých rozmeroch.

— Aha? — zpamätal sa Števo — teda „engliše rajteraj?!“

— Jazdecká hra, prevádzaná od kozákov na koňoch; menuje sa džigitovkou.

Na určenej ku džigitovke rovine, u prostred jejž stál pre atamana a starešinu pripravený šiator, stálo a očakávalo veliteľa svojho 5 stotín kozačiny, na svojich výborných koňoch.

— Nachádzalo sa tu ale i množstvo ľudu, žien, mládeže a detí, jakožto divákov.

Dojdúc s atamanom na miesto, boli sme od kozačiny hlučne s „urá!“ privítaní.

Na dané znamenie a povel atamana počala sa džigitovka, hra, cvičba jazdecká, kozácka zábava, jejž podobnej nenajdeš viac v Europe u žiadneho národa.

Z prvu prevádzajú kozáci jednoduché, v rovnom i v oblukovitom smere konané behanie koní o závod.

Na rýchlosti v behu kozáckeho koňa nemohol som sa dosť prenadiviť.

Kozácky kôň letí — on nebeží.

V najprudkejšom behu postavení Kozáci odrazu zmyzli z povrchu zeme, jakoby sa do zemi prepadli. Kone i jazdci vystreli sa na zem — a v druhom okamžení už opäť zodvihli sa — a sedeli v sedlách.

Pri tom jazdili kozáci na koňoch stojmo, sedmo, ležiačky, horeznačky, hlavou ku zadu, prevesený cez koňa a t. p.

Niečo podobného v žiadnom cirkusi nevídať.

Na rozkaz pokládli sa do radov na zem malé deti; kozáci rozbehli sa v prudkom behu, pochytali deti zo zeme ku sebe do sedál, bez najmenšieho jim ublíženia.

Neskôr vypustilo sa na rovinu množstvo kohútov, kúr, husí a kačiek. Kozáci rozbehnúce sa za hydom, v pár okamženiach mali všetok ten hyd na svojich pikách, ktorými znamenite i vo vojne narábať znajú.

Potom nasledoval kozácky zádumčivý spev — kozácka pieseň.

No nie som vstave pozpomínať všetky tie krkolomné kúsky, ktoré kozák na džigitovke prevádza; len to poviem, že kto ráz túto kozácku hru videl, ten sa na zručnosti toho ľudu zadiviť musí.

Víťazi a najzručnejší boli predstavovaní v šiatre atamanovi, kde sa jim okrem odznakov vyznačenia podávala vudka, mädovina, kvas a víno v hojnosti.

Števo prezradil tiež vôľu a chuť súčastniť sa na džigitovke.

Že sa on veru ide trochu prekalupovať.

— No choď — reku — ale že by si prišiel názad so zdravými križami!

I pojali ho kozáci medzi seba a na bystrom koni prekonali s ním jeden „kalop“.

Z prvu sa len Števo jakosi udržal v sedle, keď ale koník pod ním počal dropčiť a tancovať tu milý Števo ani nevedel, ako sa našiel pod ním.

I odnechcelo sa mu „džigitovať.“

Zábavy tieto trvaly po 3 dni. Večerkami zabavoval zase Čech Vencel Konipásek svojími akrobatickými kúskami, komédiou, bruchomluvom a pantomimikou, stanúc sa tak tu veľmi obľúbeným.

My tiež prispeli sme k zábave hrou našich slovenských kusov a spevom trávnic a krakoviakov.

Števo predniesol náš tanec „odzemok“, ktorý sa kozákom tak zaľúbil, že ho mnohí nasledovali.

Po ukončení džigitovky navrátili sme sa do bydliska atamanoveho a tu prezradili vôľu rozlúčiť sa s naším pohostiteľom.

Bavili sme sa u neho celý týždeň.

V predposledný deň nášho pobytu u atamana, nemálo prekvapil nás pohostiteľ náš s tým, keď nás takto oslovil:

— Vyrozumiac od vás priatelia, jakým zámerom a cieľom vybrali ste sa do diaľnych krajov Asie, nebudem vás dlhšie u seba zadržiavať, ačkoľvek bôľne sa mi od vás lúčiť prijde. Skôr, nežli odídete, nádobno mi vyplniť ľudskú povinnosť, totížto: synovi mojích niekdajších ochrancov náležite sa odmeniť, keďže samým ochrancom mojim odmeniť, sa nebolo mi možno. Vezmúc do povahy vašu ohromne ďalekú a obťažnú cestu, ktorú prekonať máte, aby ste nemuseli konať cestu tú pešky, umienil som si poskytnúť vám k službe dva jazdecké kone, najlepších nosičov z mojich koní. Použijúc ich, snadnejšie i bezpečnejšie vykonáte predsavzatú si cestu. A podarúnok môj, nechcete-li ma obraziť, prijať musíte.

— Vďaka vám dobrodeju! — zvolali sme so Števom odrazu, a stisli mu ruky.

— Čo týka sa ale spoločníka vášho Konipáska, tento vyjadril sa predo mňou v ten smyseľ, že on ostane tu; jemu zachcelo sa dlhší čas pobaviť medzi kozačinou. Úfa tu zažiť dobré dni, a dobre si poradil, bo kozačina si ho obľúbila.

Po tých slovách nasledovalo u atamana ešte dobré uhostenie, a my na druhý deň sedeli sme na darovaných nám koňoch hotoví ku odchodu.

Mne odporučil ataman ku jazde Sivka Števovi ale Vraňka, koňoch to neuhonných. Zaopatril nás tiež na cestu všetkým potrebným a možným, proviantom a zbrojou a síce karabínami a pikami, rieknuc:

— Toto všetko na ceste nekonečnými stepami kirgisskými a sibírskymi potrebovať budete.

Potom poučil nás, jako sa v oči polodivým národom asiatským držať a chovať máme, aby sa nám nestala nehoda, a konečne dodal:

— Dorazíte-li šťastne do Irkutska, odporúčam vás tam službu stotníka zastavajúcemu môjmu synovi Konstantínovi, — a podal mi na syna jeho znejúci list.

Po srdečnom sa rozlúčení so statočným atamanom a jeho rodinou, tak tiež i s dosavádnym kompanistom našim, Čechom Venclom Konipáskom, so slzami v očiach — dali sme sa na cestu.

— Stúpaj, Sivko, Vraňko!

— Urá! — zvolala kozačina a dva z nich na rozkaz atamana, odprevadili nás až po rieku Čír. 20 verst ďaleko.

— No, Števo! jako sa cítiš? — spýtal som sa sa ho, keď sme boli sami.

— Azda nám samé nebo soslalo tohoto kozáckeho atamana, bez jehož pomoci, bez týchto koní, snáď putovali a tárali by sme sa sem i tam až do súdneho dňa a sodraly nohy až po kolená…

— Rušaj Sivko, rušaj Vraňko!

Bystré kone unášali nás rovnou stepou rýchlo ďalej a ďalej.

*

Klusajúc dorazili sme do Kalaču a tu prekročiac rieku Don, nezadlho do Caricina, mesta ležiaceho u brehu mohutnej veľrieky Volgy.

Števo mal pri zhliadnutí jej od podivenia s koňa spadnúť, vidiac na míľu širokú rieku pred sebou.

— Aj tie potoky v Rusku sú veľké! — poznamenal.

— Aby sa nepovedalo, že byvšie v Rusku nenapili sme sa vody z Volgy, napojili sme seba i koníky naše a dali sa previesť na parnej kompe na druhý breh.

Zanechajúc veľtok tento, prišli sme do Carjeva a z neho východným smerom stepou ku Slanému jazeru.

Tu videli sme dorábať soľ zo slanej vody, poneváč v Rusku baní na kamennú soľ málo.

Klusajúc ďalej, dostali sme sa do „kalmuckého králu“, ako tu Kalmuci svoje osadliská a dediny menujú.

Rozdiel medzi Kalmukmi a kozákmi nenie veliký, ačkoľvek predsa patrný.

Všade prijali nás zdvorile, držiac nás, dľa kozáckeho výstroju nášho, za ruských poddaných: boli nám všade na ruku a ochotní vo všetkom, o čo sme ich požiadali.

Prerežúc púšť stepnú, porastenú suchou trávou, s drobným pieskom — Kamiš Samaru, dorazili sme ku rieke Uralu, majúcej pôvod svoj v ohromnom pohorí stejného mena, dotkli sme sa pevnostky Topoleva a zanechajúc túto, vkročili sme na pôdu asiatskú.

Ohromne rozsiahle a nepriehľadné tieto stepy obývajú Kirgisovia, národ kozákom podobný.

Prekonajúc púšť Akkun, pred nami na juh objavila sa hladina rozsiahleho jazera — mora Cchvalinského (Kašpického).

Vtenkráť riekol som ku Števovi:

— Počuj! na tejto zemi nalezajú sa dva rodzaje, dve plemená Rusov: jedno pokolenie z nich je dvojnohé, dvojruké, býva na suchej zemi a počíta sa ho na 80 milionov. Toto plemeno je nenávidené a hanené — lež aj bojí sa ho každý. Druhý rodzaj rusov je beznohý, bezruký, býva vo vode a je ho millionov milliony. Toto plemeno je obľúbené na celom svete. Toho nezľakne sa ani náš uhorský honvéd, lež poľahky zje jich aj 5 na fruštik. Pohľad, Števo, na hladinu tohoto mora! Tam v ňom býva ono obľúbené chvostnaté pokolenie „rusov“, ktorých u nás v súdkoch zabednovaných predávajú…

— Tam? tu? — splasol rukami Števo — rusy, malé rybky: no tých ľúbim aj ja!

A hneď dostal chuť zastaviť sa a nalapať si tých rybiek, ale odradil som mu to.

Dojachajúc pomaly ku rieke Embe, urobili sme „halt!“

Položili sme sa ku oddychu.

Števo, ako dobrý koniar, mal opatrovanie koní na starosti.

Pálčivosť a horúčosť dňa a vetrov na stepách panujúcich počala nás trápiť veľmi, a pomaly dostavil sa i hrozný smäd.

Pitnej vody tu pramálo.

I voda rieky Emby, súc kalnou, nebola ku pitiu.

Trápil nás teda smäd.

Tu mali sme šťastie sísť sa s kirgiskými rajtary.

Sú to štihlí, krásneho zrastu mužovia a výborní jazdci, od kozákov nič odchodnejší.

Oboznámiac sa s nimi, dali nám pokoj, ba opačne; učastovali nás zo svojich zásob.

Menovite podali nám ku chladeniu a zahnatiu smädu svojho národného nápoja „kumysu“.

Veľkým smädom donútený, napil som sa ho ja i Števo.

Števovi nápoj ten nechutnal, a keby bol vedel z čoho sa zhotovuje, doista že by ho bol vydal zo seba.

— No jako že ti to chutná?

— Škoda, preškoda vudky! — odpovedal. — Kumys je len „Kuhmist!“

— Ani ho viac nepi, bo nápoj tento zhotovujú z kobylného mlieka!

— Jej, fuj — odplúval Števo — hneď sa podávim!

— Len zadrž; možno že prídeme do krajín, kde ti budú chutnať kobylky, pavúky, chrobáky, húsenice a bzdochy.

— Jaj, nestrašte a nehnevajte že ma, pane principálu! bo radšej vrátim sa zpiatky! — durdil sa Števo.

Tak a ináč, stúpajúc nepretržite ďalej a ďalej smerom východným, po niekoľko dňovom jazdení, dorazili sme opäť ku druhému jazeru, Aralskému, prekonajúc tú cestu šťastne a obtíže cesty cez púsť Embinskaja bez všetkej nehody a úrazu.

Nenazdaj sa ale, milý čitateľu, že my tieto rozsiahlé a okom nepriehľadné púšte zeme, asiatské stepy, tak rýchle precestovali a prekonali sme, jako sa to číta. Ej nie! Cestovanie naše nimi trvalo dlho, týždne a týždne. Práve od tej doby, čo opustili sme náš domov a dorazili na breh jazera Aralského, uplynulo celých šest týždnov, teda poldruha mesiaca.

A kde že sme len ešte?

Asi v jednej tretine prekonať majúcej cesty, aj to len ešte po suchej zemi.

A kedy prekonáme ešte námorskú cestu!

Tá bude požadovať neomylne viac mesiacov; to bude aj jaseň, u nás budú už krumple vybraté zo zemi, keď dorazíme dakedy o Všech svätých domov, ak dorazíme, a že sa nám na ceste dačo zlého neprihodí.

Preto nediv sa, že cestopis náš nezapodieva sa s opisami krajín, miest a dedín, ktorými sme išli, veď akby sme sa s tým chceli zaoberať, tak by sa spis tento stal veľmi objemným.

Nalezajúc sa na západnom brehu jazera Aral, museli sme ho obísť, bo parníka, čo by nás cezeň previezol, tu nebolo. A to obídenie trvalo veru zase pekných pár dní!

Konečne ale obíduc celý severný pustý kraj jazera, došli sme na jeho východnú stranu práve tam, kde do neho vlieva sa Syr-Darja, hlavná rieka Turanu, provincie ruskej.

Rieka táto vyteká z hôr altajských, tečie popri mestách Kokandu, Taškendu cez suchoparnú púšť a vlieva sa do jazera Aralského.

Popri nej vedie i Rusmi založená železná dráha.

Pre ukrátenie času počal som Števovi rozprávať o tých dlhotrvanlivých bojoch, ktoré Rusi, opanovavší Turan, s domorodci viesť museli, kým dostali do moci kraj ten a mocne uložili sa v Chíve, Buchare, Samarkande, a ktoré boje ešte podujmú, kým dostanú do moci celý Turkestan, s Mervom a Pamírou a ešte ďalej susedný Afganistan s Heratom a Kabulom. Pripomenul som, že prijde doba, keď ruské voje na svojich výbojoch v Strednej Asii, sídu sa tam s vojmi Angličanov, majúcich v moci Východnú Indiu, a tito dvaja riváli o panstvo v Strednej Asii, tam niekde na vrchoch pohoria Hindukuša, budú mečmi a kopijami merať svoju moc — a dobre sa stlčú.

V Turane na brehoch rieky Syr-Darja našli a shliadli sme už od europejského rozdielny život a ľud. Obyvateľstvo bolo už iného plemena, inej plety a iného spôsobu žitia, kočovníci, pastieri i kupci.

Cestujúc brehom rieky Syr-Darja, prešli sme pozdejšie ku rieke Ču, a pospiechajúc zase popri riečišti tejto, hnali sme smerom východným ku pohoriu Altaj, keď istého dňa udala sa s nami nasledujúca prípadnosť.

Práve ukazoval som Števovi z vyšiny, v ktorú stranu leží Taškend, keď od tej istej strany zhliadli sme oproti nám stúpať silnú karavánu na ťavách.

Mi sme jej chceli vyhnúť, ale aby oni snáď podozrenie na nás nemali, že sme my nejakí pústevní beduíni, vyčkali sme ich a v páde potreby prichystali sa k obrane.

Karavána (naložené ťavy batohami s kupeckým zbožím a sprievodčí) zblížila sa k nám a my z ďaleka pozdravili sme ju na východe obvyklým spôsobom a pozdravom: „Salem aleikum!“

Hneď na prvých jazdcoch poznali sme, že ľudkovia títo nie sú zdejší domorodci, ačkoľvek boli od slnca ohorení, predsa neznali sa nám byť ani Rusmi ani Kirgismi.

— Títo ľudia — rieknem hlasne ku Števovi, že ma i tí na ťavách počuť mohli — nezdajú sa mi byť Turania!

— No keď sme nie Turania ale sme veru iste Turčania! — odpovedal najbližší jazdec na ťave a síce čisto po slovensky.

— Per amorem Dei! Pane Bože na nebi! — zvolal som prekvapene — i čo že je toto? Na pustatinách stredoasiatických slyším moju ľúbu slovenskú reč?!

— Kto ste a čo ste?

— Odkiaľ ste a čo tu robíte?

Tieto a tým podobné otázky sypaly a zamieňaly sa odrazu z oboch strán.

Ťavy i kone zastaly. V tom zbližil sa k nám jeden — ako sa zdálo veliteľ karavány — a takto oslovil nás čisto po slovensky:

— Jako slyším, vy ste Slováci, kdeže ste sa tu vzali?

— Aj my to samé pozorujeme na vás, — odpovedal som — že máme robotu so Slovákmi.

Zatýmto hneď sme sa dali do známosti.

Náčelník karavány riekol:

— Ja som Matúš Filo, kupec šefraník z Turca v Uhrách, a títo tu hľa sú mojí pomocníci.

— A ja som X. Y. Perohryz, cestovateľ do Asie z Novohradu, a tento môj famulus Števo Vrždialik!

Náš rodák splasol rukami a potom ich hneď rozopial, aby ma objal.

— Rodáci moji drahí, — riekol — poďte, nech vás obímem a pobozkám!

Sostúpil z ťavy a hneď aj rozkázal zastaviť celú karavánu a položil sa ku oddychu.

My so Števom učinili sme to isté sišli s koní a — objímali sa.

Netrvalo dlho a pred očima našima, jakoby zo zeme povstaly dva veľké šiatre, ktoré nás do chládku svojho prijali.

A čo jedni chystali niečo pre občerstvenie, my odpovedali sme si na obapolné otázky a vysvetlili v krátkosti ciele naších ciest.

Rodák náš M Filo kupčí tu v Turane s rozličným tovarom, putujúc z mesta do mesta až do Afganistanu, o jeho úspechoch má známosť mnohý Slovák, ktorý jeho novinárske články čítava. A tak i tu sa potvrdzuje, že Slováka najsť možno na celom okršleku zemskom.

Sediac v šiatore pri poháre občerstvujúceho nápoja, rozpovedal som mu cieľ cesty mojej zovrubne, do podrobna.

— Ale divím sa vám, priateľu! — riekol on, — že sa staráte o záležitosti cudzieho národa a vystavujete toľkým obtiažam ba nebezpečenstvám za vec pochybnej jakovosti, do ktorej vám, ako Slovákovi nič, z ktorej ani žiadneho osohu mať nemôžete. Nechajte vy p. Perohryzu starať sa Maďarov samých o seba a jejich budúcnosť!

— Nieže tak, priateľu, — odpovedal som mu ja. — Ja mám k tomu osobné pohnutky. Vlani vykonal som cestu povetrím na severnú točnu pre obohatenie vedy celého človečenstva, teraz ale konám cestu v záujme a pre dobro spolukrajanov mojich Maďarov, chtiac jim týmto preukázať, že som jejich dobrý priateľ, starajúci sa o jejich budúcnosť. Hľa, približuje sa doba 1000-ročného jejich pobytu medzi nami, millenium jejich zotrvávania v Uhrách. Jako dobrý vlastenec chcem jim na ten čas zavďačiť sa darom a prekvapiť ich: Maďari, spolukrajani moji! mne hľa, podarilo sa vynajsť vašu bývalú pravlasť v Asii, ktorá, kdeby vlastne ležala, vy dosiaľ s istotou ste neznali, a napriek výpravám vašim naleznuť sa vám nepodarilo. Druhá pohnútka moja ku tomu je: neslýchané rapídne rozmnožovanie a plemenenie sa Maďarov od jedno 20 — 30 rokov. Známe je, že jich každých 10 rokov pribýva o 2 — 3 milliony. Jestli to tak potrvá, čo je nádejná vec a pochybnosti netrpí, tak v behu 50 rokov namnoží sa jich snáď aj do 50 millionov. Nuže teraz povážte, kam a jako sa tak zmohutnelý národ poprace v takej malej krajine, ako je Uhorsko? Nebude ostávať iné, lež to, že sa tu potomci naši musia jeden druhého jesť a pohltovať!

Tento posledný dôvod presvedčil pána Filu o potrebe a závažnosti cesty mojej, a preto odobril, ba schválil úmysel môj.

— Len na tom si hlavu lámem, — riekol som — že neznám, kde by som tú pravlasť Maďarov v Asii hľadať a kutať mal!

— V tom vám veru i ja neznám dať rady — riekol, — ale počkajte, — premýšľal a potom riekol: — Chodiac tuto od viac rokov po Turane a Turkestane, vše i po hranici Sibírie a Mongolska, mal som príležitosť počuť o chýre velikej učenosti jednoho asiatského mudrca, menom Hinduramanaha, bydliaceho tam kdesy v krajoch altajského pohoria. Vy priateľko, súc už raz tu, vyhľadajte tam učenca toho stoj čo stoj, a pýtajte si od neho v záležitosti vašej poradu. Snáď usmeje sa práve vám Šťastena a dopomôže k cieľu. Mňa by velice tešilo, keby Slovák to bol, čo vynašiel pravlasť Maďarov, veď beztak i všetko čo Maďari majú: krajinu, náboženstvo, reč i podrost majú zo Slovákov. Slyšal som tiež, že tento asiatský mudrc mluví a rozumie 77 rečiam (teda ešte 5 rečiam viac ako italský Mezzofanti), medzi nimi i europejské, a tak nebude vám ťažko dorozumeť sa s ním. Prajem vám mnoho zdaru!

Nato doniesli jedlo a nápoje.

Celú hostinu improvisovali nám naši turčianski rodáci pod svojim šiatrom a tiež príjemnú zábavu.

Celú noc dleli sme pospolu, kým sa ťavy a kone poriadne naobročily.

A my zahrali i zaspievali sme krajanom rodákom našim nejednu trávnicu a konečne zavŕšili sme toto naše nahodilé sa radostné stretnutie spevom našej národnej „Hej Slováci!“ bez obavy, žeby nás za ňu niekto očiernil u miestodržiteľa ruského v Taškende alebo u chána afganistanského v Kabuli.

A keď ráno slniečko z poza stepy vykuklo, my lúčili sme sa, lúčili dojímave.

— Pán Boh s vami a zlé preč!

— Choďte s Bohom!

— Srečan puť!

— Boh vás sprevádzaj a priveď šťastlive domov!

Tak i jinak privolávali sme jední druhým, kývajúc rukami, klobúkami a ručníkami, kým sme sa videli a obrysy naše v diaľke nezanikly.

— Rušáj Sivko, rušáj Vraňko rovno ku pohoriu altajskému! — bolo parolou mojou tohoto i nasledujúcich dní.

— Ďaleko-li je to ten Altaj? — spýtal sa ma Števo.

— Ej veru bratku ďalej ako z Kozelníka do Štiavnice!

— Či bude toľko ako od nás do Pešti?

— No aspoň tri lebo štyrikráť toľko, ak nie viac — potešil som Števa, — a preto, že je to trochu pri ďaleko, my musíme primať našich tátošov ku spešnejšiemu behu. Vieš ako to učiníme?

— Dajme jim ostrohy!

— Ináč — riekol som, — tak ako to činia kozáci na pochode, keď chcú niekam veľmi rýchlo dojechať. Uviaž každý deň sviežu viazaničku futrážu pre koňa, zapychni ju na pyku a drž ju v jazde ďaleko koňovi pred piskom. Kôň nazdajúc sa, že keď rýchlejšie pokročí, že i viazaničku žrádla dohoní a bude sa usilovať rýchlejšie stúpať, aby ju čím skôr dosiahnul…“ Zkúsme a uvidíme!

A skutočne, kone naše takto viazaničkou trávy na pike zavesenej lákané, stúpali rezkejšie, čoho následkom dosiahli sme prvé výbežníky hôr altajských už na ôsmy deň jazdy.

*

Blížili sme sa Balkhasskému jazeru, rozliatemu u päty výbežkov altajských, klusajúc jednotvárnymi suchopárnymi púšťami, keď Števo vytrhnul ma zo zadumenia a myšlienok.

— Ešte ani v jednom kraji, cez ktoré sme cestovali, nevidel som toľko oviec na paši, ako práve tu.

Vskutku, na obďaľnej rovine pohybovalo sa veľké množstvo bielych predmetov.

Chytím ďalekohľad a pozrem v tú stranu.

Sklo povedalo mi, čo sú to za pohyblivé predmety.

— Áno, ovce, Števo! — rieknem — ale také, čo znajú lietať.

Chtiac Števa prekvapiť, vytiahnem revolver a strelím do povetria.

A jako sa buchot výstrelu rozľahol po rovine, domnelé Števove ovce schytily sa na krýdla a vyletely do výšky.

— No, pozri! videl-li si už lietať ovce a barany?

— Ach, hľaďteže ho, veď sú to vtáky!

— Uhádnul si, sú to obyvatelia asiatských stepí, takzvané dropy čili túzoky.

Niekoľko kusov z nich letelo nám ponad hlavy. Ja strhnem karabín s pleca, zastavím koňa — namierim, — Števo urobil to samé — a my oba naraz sme strelili.

Jeden z dropov, smrteľne raneny dopadol k zemi.

— Ale teraz je otázka — pýtam sa Števa — ktorý z nás toho vtáka zastrelil?

— Ja myslím, že ja! — riekol on.

— Ja si to tiež privlastňujem.

— Števo, vieš čo: ktorý z nás toho vtáka zastrelil, ten ho musí na večer celého zjesť!

— Dobre, pristávam! — riekol.

— Ale veď má dobrých 15 funtov!

— Nedbám, čo i pol centa.

— Však uvidíme!

Števo zodvihnúc vtáka, vytrhnul mu hneď z krýdla pero a zastrčil za svoj klobúk.

Klusali sme ďalej.

Števo pripomenul, že v krajoch týchto predsa veľmi málo divej zveriny zbadal, kdežto by tu mala dosť príhodného priestoru ku zdržovaniu sa.

— Snáď si to žiadaš, fráter, aby sme sa tu s divokou a dravou zverinou potkávali, s ktorou by sme sa i potýkať museli? No len počkaj, tam v altajských horách budeš mať príležitosť videť zveriny dosť, a kto vie, či nebudeš mať i šťastie sísť sa i so samým pánom tygrom, ktorý tam z Indie, od rieky Gangesu zabludieva a postrachom ľudstva býva. Potom sa ti odnechce stretúvať s divokou zverinou!

Mne tanula ale na mysli iná vec.

Uvedomený som totiž bol, že cestovanie výbežníkami altajských hôr, tak tiež i okolie Balkhas-kého jazera pre cestovateľov a kupcov nie veľmi bezpečným býva.

Bezpečnosť cestovania ohrožujú tu najviac turkmenskí lúpežníci, ktorí tu zhusta na cestovateľov, kupcov a jejich karavány strehúvajú, tie olupujú ba i života povzbavujú.

V horách týchto vraj za každým stromom peleší zbojnícka banda.

Preto cestujúc v blízkosti jazera Balkhas s jednej, s druhej strany ale jeho pobrežných lesov, upozornil som Števa mať sečnú a paľnú zbroj vždy na pohotove.

Naše slovenské príslovie znie: Keď je o vlkovi reč, vtedy on obyčajne býva už za dvermi.

I nám sa to tak prihodilo.

Vedúc rozmluvu o turkmenských lúpežníkoch, odrazu začali nám pätiť sa a fŕkať kone.

— Pozor, Števo! — upomeniem ho. — Domýšľam sa, že na blízo nás nachádza sa nejaké dravé zviera, ktoré kone zavetrily.

Sotvy že som to vypovedal — aj! v tom okamžení z malej húšťavy, okolo ktorej nás cesta viedla, vyrútil sa polonahý, ale od hlavy do päty ozbrojený muž a sotvy že sme sa zpamätať mohli, už držal Števovi koňa za úzdu.

Zákerník zvolal čosi na nás, ale my sme ho nerozumeli.

Domýšľam sa, že po turkmensky, dľa jánošíkovskej formuly riekol: „Daj Bohu dušu a mne peniaze!“

— A bitang teringette! — zaklial Števo, pozdvihnúc piku; — ale že ho pusť tú úzdu, lebo ak ťa facnem po šňupáku, priam ťa krvavá polievka zaleje!

Tými slovmi sa však zákerník nedal odstrašiť.

Števo neváhal ďalej.

Machnul pikou a zákerník do boku trafený, odfrkol ďaleko od koňa.

Na daný hlas zákerníka, v tom okamžení vyskočilo z húšťavy viac jemu podobných postav.

Oborili sa nám na kone.

Ale kozácke kone nedaly tak ľahko cudziemu k sebe pristúpiť.

Začaly drobčiť a vyhadzovať kopýtami až tak fundžalo.

Vidiac zákerníci takýto náš odpor, počali dvíhať svoje karabíny.

My sme tiež nebrali vec na žart.

Konečne premluvím k nim po rusky:

— Što chočete podruzi?

Jeden z nich zdajúc sa nám byť náčelníkom roty turkmenských „szegény-legény“-ov, odpovedal: „Rubel, rubel!“

— Níšta rubel! — zvolám ja a veznem ho na mušku.

— Mohur anna rupie! — zvolal zase lúpežník (Dukáty a zlato sem!)

— Ništa mohur! — hlásil som znovu.

Števo v tenčas „tristobohoval“ tuho, ani nikdy v živote. I ľubilo sa mi, že v čas nebezpečenstva neztratil prítomnosť ducha, ale držal sa po chlapsky, odrážajúc mužne kopijou všetky naňho činené nápady.

Konečne rozmyslel som sa ináč.

— Týchto beťárov (bedárov) z krku neztrasieme, kým jim dačo nehodíme, — rieknem. — Dám jim pár „papierikov“!

Prišlo my totíž na um, že vo vaku sebou nesiem väčšiu zásobu bankoviek.

Zodvihnúc ruku, pohrozím lúpežníkom, aby ustali.

— Troygrän papiros rupie? — zvolám, dávajúc jim na vedomie, či prijmu papierové peniaze.

A oni prisvedčili.

Vytiahnem vak, veznem z neho sáček a ukážem jim podobu papierových peňazí.

Števo vtenkráť udivene díval sa na mňa, čo ja robím; lebo žebych ja sáček s bankovkami sebou niesol, o tom on nemal vedomia.

Hodil som jim tam zo pár kusov.

Lúpežníci poznajúc v tom obrázok bankoviek, uchvátili ich.

I dal som každému jeden sväzok; novučičkých nových — fidibusov (falošních bankoviek, jak u nás po kaviarňach na zapalovanie fajok užívajú).

Lúpežníci, vidiac na bankovkách hlavu cisárovú, orla a čislo, držali ich za ruské ruble a uspokojili sa.

— Či mám daktorému z nich kopijou brucho prepárať? — tázal sa ma Števo nasršený.

— Nerob to! Chuďasi uspokojili sa s výkupným peniazom a odídu v pokoji. My musíme sa všemožne chrániť vylievať cudzú krv.

Zákerníci odporúčiac sa zdvorile, utiahli sa do húšťavy, a my popichnúc kone, jechali sme ako strely ďalej a odpočinuli si až večerom neďaleko mestečka Kopal. Tu Števo po prestálej patálii naobročil dokonále nie len našich tátošov, ale i zastreleného túzoka upiekol a ziedol.

Skoro ráno podali sme sa smerom severovýchodným a po dvojdňovom jazdení nachádzali sme sa na hranici Sibírie a Mongolska.

— Števo! — rieknem — my nachádzame sa v Sibírii!

Števom to trhlo.

— Ach, nehovorte a neklamte ma, pane principálu! Po každé keď čujem to slovo „Sibíria“, nabehne mi husia koža a prejde ma mráz po celom tele. V Sibírie vravíte, a ja dobre že sa od horúčosti neroztopím!

— Prečo ťa mráz prejíma?

— Lebo Sibíria a peklo, to je všetko jedno! Alespoň každý zlý a prekliaty kraj nazývajú Sibíriou.

— A predsa je pravda, že sa nachodime v Sibírii. Povedz, či ťa parom vzal? Či nos a uši ti odmrzly?

— Nuž a jako to teda? — tázal sa.

— Musíš vedeť, že Sibíria je tak veliká a rozsiahla krajina, z ktorej by sa 50 nie-li viac Uhorských krajín vystrúhať alebo vykomassovať dalo. Južná Sibíria je krajina teplá úrodná, leží pod tým istým pásmom zeme čo naše Uhry. Severná ale Sibíria je kraj studený, neúrodný, pustý, leží ďaleko na sever, zčiastky ešte hodne vyše kruhu polárneho. Pozri na mapu a presvedčíš sa.

Števovi to bolo čudné, ale uveril.

Jechali sme ďalej a prišli na vyvýšeniny holých kopcov.

V diaľke shliadli sme ležať jedno mesto.

Obozrel som si ho ďalekohľadom.

— To je Semipolatinsk, významné mesto južnej Sibírie, ležiace na brehu rieky Irtis, vlievajúcej sa do mohútneho Oba.

— A takí hlúpi ľudia tam bývajú? — tázal sa Števo.

— Prečo, Števo?

— Nuž preto, že nevedia po latinsky.

— A jako u paroma prichádzaš na tú myšlienku?

— Nuž veď sami hovoríte, že „semmi-po-latinsky!“

— Veru pravdu máš, tam to ide všetko „pa russkíj.“

A jako sa z oných vrchov na to mesto dívame, priblížili sa ku nám pastevci kozí. Tichí a prívetiví to ľudkovia. Dali sme sa s nimi do reči. Pýtali sme sa ich, aby nám dali vývod, ďaleko-li je ešte pohorie altajské.

A oni riekli:

— Veď nachádzate sa i tu na ňom!

No! my koňa hľadali a sedeli sme na ňom.

Vyšiny nás obklopujúce, hole i stromovým porostlé vrchy, vypínaly sa všade okolo nás.

Pýtame sa ďalej pastevcov, majú li ako domorodci známosť o jednom chýrečnom mudrcovi, v horách týchto prebývajúcom.

A oni riekli:

— Mudrc jeden chýrny a veliký veštec východu bydlí tu za horou pri malom jazierku — ale už na pôde mongolskej.

Ukázali nám smer, ktorý sledujúc, hľadaného učenca ľahko najdeme.

A jako sme to očuli nemali sme viac strpenia, len pospiešiť a vyhľadať učenca.

— Rušájte, Sivko i Vraňko!

*

Podarilo sa!

Túha je splnená, srdce uspokojené.

Dľa rady pastevcov altajských sledujúc, dorazili sme o dva dni do údolia, podobného malému raju, pretekajúceho bystrým potôčkom a vlievajúceho sa do malého modrého jazera.

Na brehu jazierka shliadli sme vypýnať sa báječnej krásy a indického slohu stavisko, okrášlené mnohými väžičkami, stĺpami, a piliermi.

— To je budhudistský chrám „pagoda“! — zvolal som.

Dojdúc ku pagode, shliadli sme tam pod jedným stromom sedeť bielobradatého, do čítania ohromne velikej knihy zahrúženého starca — bramína — kňaza.

Pozdravili sme ho z ďaleka.

On ďakoval.

Ja oslovím ho:

— Ctihodný starče! dvá pocestní z ďalekých krajín Europy hľadajú velikého učenca východu, mudrca Hinduramanaha; prosíme ťa poraď nám, kde by sme ho naleznúť mohli.

— Hľadaný nachodí sa pred vami, — riekol starec čisto po rusky, ako som ho i ja oslovil.

Kto bol radšej nežli ja!

Skočím s koňa.

Števo tiež.

A s hlbokou poklonou priblížil som sa ku starcovi.

— Pokoj vám! — riekol on.

— I s duchom tvojím! — rešpondoval som.

— Jaká záležitosť privádza vás ku mne, cudzinci? — pýtal sa vážne, ponuknúc mi miesto vedľa seba na kamenné sedadlo.

I začal som učencovi prednášať moju záležitosť nasledovne:

— Chýr tvoj, ctihodný mužu, o veľučenosti tvojej široko-ďaleko siaha po Asii a zasahuje až do Europy. Nacestovali nás dobrí ľudia na teba, aby sme si v istej vážnej záležitosti radu a vývod hľadali, a my neľutovali sme dlhú, obťažnú a nebezpečnú cestu z Europy z Uhorska až sem ku tebe — a tu teraz pred tebou skladáme našu najponíženejšiu prosbu, abys nám udelil vývod a radu o istej veci, za ktorú ťa požiadame. Ja, totiž X. Y. Perohryz, zeme- a prírodozpytovateľ a môj famulus Štefan Vrždialik, naturalista, vybrali sme sa vedení závažnou pohnútkou, do diaľnej Asie: vyhľadať pravlasť maďarského plemena = querere antiquam patriam magyaricae nationis, ktoré pred 1000 a niekoľko rokmi z krajov asiatských vytiahlo a r. 894 v Pannonii na brehoch Danubia a Tisus-a stále sa usadilo. V ohľade tomto — následkom toho, že sám kmeň maďarský a učenci jeho dosiaľ neznajú, z ktorého vlastne miesta a kraju vyšli, kde ležala prvá kolíska a pravlasť jejich: behom predošlých a prítomných časov učinili sa pokusy cieľom vyhľadania pravlasti Maďarov, ale — až dosiaľ s výsledkom nepriaznivým. My chopiac sa tejto idei, cieľom prevedenia jej sme sem prišli. Daremne spytovali a tázali sme sa cestou ľudu o nejaký pokyn; žiadna živá duša nevedela nám uspokojivého vývodu dať. Ale slyšali sme i tieto slová: Jestli chýrečný učenec Orientu Hinduramanaha o tom nezná, teda nezná to viac na celom Božom svete nik, ani sám činský cisár. Preto skladáme pred tvár tvoju starče prosbu vieš-li, máš-li známosť, kde stála pravlasť Maďarov, riekni nám to, a uprav nás do kraja toho, začo nielen my, ale celý maďarský národ povďačným ti bude na veky.

Dokonal som.

— Len to žiadate cudzinci? — podivil sa mudrc, — stane sa po vašej vôli, túžba vaša bude vyplnená. Drieľ ale povedzte mi, kto ste?

— My sme občania uhorskej vlasti.

— Tehát magyarok! — oslovil ma čisto maďarským prízvukom ku velikému môjmu prekvapeniu.

— Igen és nem! — odpovedal som mu nato ja — My sme Uhria dľa vlasti a Slováci dľa národnosti a reči.

— Uhor és a magyar az mind egy! — odvetil on.

— Ale jako, prosím ťa, veľký učencu?

— Hneď ťa presvedčím! — riekol, a vezmúc malú bridlicovú tabuľku a griflík, hovoril a písal:

— Pôvodne meno Maďarov znelo Džungaro; vynechaním hlásky dž zostalo Ungaro; vynechaním hlásky o zostalo Ungar. Slavianským vyslovením znelo U-gar čili U-gor. Behom času pridalo sa na predok m a bolo Mugor: nezkoršie premenilo sa u na a a zo stalo Magor; potom sa zmäkčilo g na gy a vyšlo z toho Magyor; konečne premenilo sa o na a a vyšlo: Magyar… Chápeš to carissime?

— Chápem, chápem, učený mužu ale odpusť: jako povstať mohlo dľa tvojej formuly z „Džungaro“ „Magyar“, tak dobre daly by sa urobiť z „koňského kopyta“ i „knédle.“

— To je zvláštnosť tvorenia maďarských slov! — riekol on. — A tak teda zostaňme pri tom, že ste vy Maďari čili Uhria. Teraz ale vyhoviem žiadosti vašej a dám vám vieryhodný, pravý a nezklamný vývod, že práve na tejto pôde, kde sa teraz nachodíte, stávala za starodávna pravlasť Maďarov.

— Ach… jaká šťastná náhoda! — zvolal som v radostnom prekvapení.

— Za veľmi starých časov — pokračoval starec — hneď asi po potope sveta, žili v strednej Asii, na okršleku tom, ktorý teraz, tvorí južnú Sibíriu a Mongolsko s rozsiahlou púšťou Goby čili Samo, tri príbuzné pobratimné národy pod menami: Džung, Tung a Mong. Neskoršie jejich mená sluly: Džungari, Tungúri a Mongoli. Pobratimné národy tieto cez celé stoletia nažívaly v pokoji a shode. Úrodná zem chovala ich hojne. Zrazu vznikly medzi nimi trenice a pôtky, v ktorých vše jeden kmen druhému podľahol. Tak sa stalo, že oslabený kmen Tung, zanechajúc bydliská svoje, pošinul sa ďalej na sever do sibírských rovin ku rieke Jenisei, a tam usadiac sa pod menom Tungúzov, prebýva až po dnes na riekach Hornej a Dolnej Tungúzky. I kmen Džung neostal dlho na starom mieste, ale dosťskoro zanechal vršiny a údolia pohoria Džungaro a vychytil sa na ďalšiu púť. Najprv tiahol južnou Sibíriou, potom územím Turanu až po Ural. Tu pošinul sa na juh ku jazerám Aralskému a Chvalinskému. Neskorej vrazil do Ruska cez Volgu, Don a Dnieper až po Kiev. Tu usadiac sa prebýval asi 80 rokov. Od domorodých Slovanov ale vytisnutý, sobral sa zase ďalej. Jedno krýdlo podalo sa ku čiernemu moru, druhé cez Karpaty vrazilo do Salanového Bulharska a Pannonie a usadilo sa tam roku 894… Netrpí žiadnej pochybnosti, — pokračoval po malej prestávke starec — že okršlek zeme Džungaro bol prvotnou vlasťou Maďarov, potvrdzuje to nielen tradícia domorodných Mongolo-Tatárov, lež i letopisy „nebeskej ríše“ (Číny)… Jaký že ale osoh z toho vyplynúť má po 1000 rokoch z Asie vyvandrovaným Maďarom, že sa po stoletiach za svoju pravlasť tak interessovať počínajú?

— Veľká a súrna potreba! — odpovedal som; — snáď ju v najbližších časoch reklamovať budú a znovu učinia provinciou svojou.

— Dobre je veru mať hospodárovi viacej stodôl, aby v čas dobrej a bohatej úrody zbožie mal kde uložiť.

— Taká hojná a bohatá úroda na podrast a potomstvo Maďarov ukazuje sa i u nás. Rozmnožujú sa rapídne. Krajina malá; čo nevideť nebude jim postačovať; treba teda mať zavčasu starosť o nový dom, novú chyžu, do ktorej by sa potom uchýliť mohli.

— Múdre konajú Maďari, keď sa starajú o novú chyžu (haza), komoru (kamara), pitvor (pitvar) a dvor (udvar)! — dodal učenec.

Nato povstal starec a riekol:

— Ešte budeme mať dosť času spolu konferovať, však neutekáte priam preč. Složte sa — a cíťte sa ako doma. Mne nádobno vás teraz ustalých z cesty počastovať a občerstviť.

S tým poodišiel do svojho bytu a nám vykázal miesto k odpočinutiu.

Po malej chvíli povolal nás starec a my našli sme v jeho „refektáre“ už stôl prikrytý.

— Megrendeltem egy magyar ebédet — slovil starec, — lebo neviem, či by vám naše domáce jedlá chutnaly.

Sadli sme k stolu.

Prišiel „gulyáš“ z baranieho mäsa, výborne paprikovaný.

— Máte tu lacné mäso? — spýtam sa ho.

— Nekupujem, odvetil starec, — mäsa mám dosť; mne tu ľud ako kňazovi platí z každého manželského páru jednoho barana lebo kozu, k tomu bečku vína, 2 kily pšenice alebo kukurice a zo všetkého iného desiatok.

— A u nás? platia kňazovi jedno kurča, liter vína, merku zbožia a 4 krajciare od páru. Jaký to veľký rozdiel! A učiteľovi-rektorovi prosím vás, čo tu platia?

— Nič; lebo my žiadnych učiteľov-rektorov nemáme.

— Ktože teda učí detí?

— Každý rodič si učí svoje.

— Majú „recht“; aspoň sa váš kultus-minister nemusí trudiť s penzijným zákonom pre učiteľov, ako u nás.

Doniesli šunku s cibuľou, octom a olejom, alé také „falatky“ ako lopár.

— Ej — rieknem to muselo byť hodné „disznó“, čo také šunky malo.

— Naše domáce plemeno „mongolica“; vážila 9 metr. centov.

— Pšenica sa tu rodí? — pýtam sa, lebo chlieb bol biely ako padlý sňah.

— Výborná „sibírska“, majúca klasy od samého spodku až do vrchu stebla.

Doniesli zákusky.

Hrozno, malo ako husacie vajcia veliké bobule.

Diňa, odkrajok veliký ako vozové koleso.

Kukurica ako koňské zuby veliké zrná a slaďulinké ako cukor.

— Kukurica je výborná, — pochválil som.

— Tu urodí sa kukurica znamenite. Narastie aj na 10 metrov do vysoka, pravý strom, máva aj 20 šúlkov po 1/2 m dlhých. Táto rastlina mala by sa vlastne volať „cukorica“ pre svoju sladkosť.

— Papriku tiež budete mať výbornú?

— Perse, narastie ako lieska a mešťoky má ako hrnec veľké.

— Z tej fajty by som si prosil semiačka.

Zakúsili sme i vína. Bolo domorodé a samorodé. Tokajské je oproti tomuto „mošlék“, brinda.

Po jedle traktoval nás starec cigarami.

Bože môj! to bolo aróma, to bol pôžitok! Nikdy v živote nefajčil som taký špecialitas, nikdy v hube nemal takú delikatesu — a hrubé ako kolok, čo s ním u nás snopy viažu, a lacné — 10 kusov za 5 „pice“.

Pohostiteľ náš ukázal nám i tunajší dohán — listy ako posteľné pokrývadlo veliké.

A u nás?…

Nepoviem radšej nič!

— Tomuto dohánu jako je meno? — tážem sa.

— Tšong-khing-kchán, — odpovedal starec.

Števo mi pošepnul, že z toho dohánu musí byť aj výborný „bagó“.

Bolo po obede.

Števo odišiel von, počalo mu vrteť v hlave od vína a cigary, ja ale so starcom pri čiernej kávičke porozprávali sme si ešte o všeličom.

— Ctihodný mužu! — oslovil som ho. — Obdivujúc tvoju velučenosť a múdrosť, mám novú prosbu ku tebe. Keby si mi totíž láskave vyložil správny a pravý smysel a význam slova panslav, poneváč mi význam toho slova dosial nie je dosť jasný.

— Vďačne, — riekol a začal: Dľa gréckeho znenia znamená slovo pan-slav vše-sláva, všeslaviana. Človek, ktorý myslí, cíti, hovorí, spieva, modlí sa a koná všetko všade a vždy len po slovensky, je opravdivý a pôvodný panslav. Takých rýdzych, rodených, naturálnych panslavov (všeslovanov) je u vás v Uhrách dobrých 2 1 millionov. Je to prespoľný, len jednu reč mluviaci ľud slovenský.

Naproti tomu: človek ktorý zná a hovorí okrem slovenskej i iné reči a jazyky, bársjaké a užíva ich v živote, prestáva byť a nenie panslavom. To sú všetci učenci a vzdelanci vaši.

Dľa slovanského znenia! pán-sláv(y), alebo slávy pán je len sám Boh; lež učastní budú po smrti slávy pánovej i smrteľníci, a budú sa volať páni slávy (večnej).

Dľa znenia „Zenda-vesti“ slovo pan znamená! hrôzu (panický strach, panischer Schreken).

Čo je hrozné, strašné, toho sa ľudia boja, pred tým sa trasú, ľakajú, ako deti pred „bobom“ a mátohou. „Panslavizmus“ teda dľa znenia tretieho znamená „strašné slovanstvo“, a v tomto smysle užívajú slova tohoto Maďari a Nemci, lebo sa jim slovanstvo strašným — hrozným byť vidí. A aj je. Panslavom teda nazývajú toho, koho sa obávajú. A ja hovorím, že je vždy lepšie byť obávaným, ako poľutovania hodným.

— Ďakujúc ti, slávny učencu — riekol som — za toto obšírné a dôkladné poučenie tvoje, dovoľujem si naposledy ešte jednu otázku ti predložiť. Rád bych vedeť — nepochybujúc, že o tom známosť mať musíš — kam podeli sa z Europy predchodcovia Maďarov, takzvaní Huni?

— Kam sa podeli z Europy Huni? — opakoval učenec otázku a pádne hneď odpovedal mi: — Obrátili sa všetci na tchory a kuny. A posiaľ žijú u vás v Tatrách.

Na to som vstal a pokloniac sa svojmu hostiteľovi, rieknem:

— No vďaka ti, veliký učencu, i za toto posledné objasnenie tej záhadnej otázky, s ktorou si u nás historikovia maďarskí veľmi lámu hlavu. Už teraz viem všetko.

Konečne požiadal som všeznalého tohoto mudrca o malé, krátke vysvedčenie, že som tu u neho bol, a s ním o záležitosti mojej konferoval.

Bol ochotný a vezmúc pero, napísal do mojej notizky mongolským písmom pár riadkov.

— Háky, páky! — riekol Števo keď to videl.

Súc spolu i bramínom, budhudistským kňazom, vyzval nás starec obzreť si blízo ležiaci chrám, pagodu, v ktorej on práve bohoslužbu konať mal.

Ochotne sme šli za ním. Vkročiac do pagody, boli sme nádherou, v nej sa nachodiacou, prekvapení. Trpietilo sa tam všetko od zlata a hodbábu.

Podobalo sa tam vnútri všetko orientálnemu bazáru.

Bolo tam množstvo mramorových stlpov a na každom z nich soška (štátua) nejakého budhudistského bôžika.

— Ktorý bôžik sa ti najlepšie ľúbi, Števo? — tázal som sa ho.

Števo si mal oči nechať na tých rozličnej podoby soškách, zamyslel sa a potom riekol:

— Tento, s týmto „bamplom“ (bruchom) ako zvaračka velikým.

Bola to soška bôžika „Siva“, boževstva jedenia a pitia.

— Tu človek keď zatristobohuje, nezhreší, — šeptal mi Števo, — bo jich je tu zo tristo.

Hinduramanah obliekol sa medzitým do ornátu bohoslužobného, pozostávajúceho z čiernej kamži, ktorá mu i hlavu zakryla, z ktorej jedine nos a oči boli vídať, a vezmúc do ruky malý bubníček, počal ceremónie.

Najprv sa knísal u sošky, rúškou úplne zakrytej, potom začal mrmlať, konečne kričať ba revať, a pritom poskakovať vôkol nej, až naposledy vyvalil sa na zem a válal kotrmelce.

— Keby som tu mal harmoniku, — šeptal mi Števo, — zahral by som mu jednu „ceprpolku“, aby sa mu chutnejšie tančilo.

— Čit, Števo, pozor! nevysmievaj sa zo žiadneho náboženstva, aby si nedostal po kotrbe — napomenul som ho.

My s podivením dívali sme sa na náboženský ten obrad paboha Budhy.

Navrátivše sa z pagody do bytu bramína, pomýšľali sme na odchod.

A pohostiteľ náš vypravil nás na cestu so zásobou jedla a pitia, dal nám tiež semiaček z papriky, kukurice, tekvíc a dýň. Dohánu „čomov“ tiež nezabudol nám do kapsy strčiť.

Keď sme zchystaný už na kone sadať mali, doručil mi starec na drevenej dastičke napísanú písemnosť.

Bol to náš sprievodný list územím mongolským:

— Postretnú-li vás niekde zdejší domorodci, ukážte jim toto písmo, a budete môcť bezpečne ďalej cestovať, — riekol starec.

— Ctihodný starče! — oslovil som ho naposledy. — Ďakujeme ti za všetko. Boh ťa živ! Prijde-li však ešte po nás nový zkúmateľ ku tebe, zomena krajan náš gróf Zichy so svojou družinou, ktorý sa súčastne s nami z domova vybral za tým istým cieľom, čo my, riekni mu a uvedom ho, že sme my už u teba boli.

Starec sľubil; a my rozžehnajúc sa s ním, odkvapili sme smerom východným.

*

Spechali sme územím mongolským. Orientujúc sa, shliadol som, že zašli sme ďaleko od hraníc sibírskych do Mongolska, a že nám nádobno robiť 8 — 10 dňový „marš“, kým sa dostaneme do Irkutska, hlavného mesta východnej Sibírii.

Spechajúc, bedlive obzierali sme si kraj, jeho polohu, plodiny a ľud.

Ale okršlek Džungaro, ležiaci na horách altajských, ľúbil sa nám predsa najlepšie.

Števo bol celou cestou veselý.

Vše drgnul si z kulača pár glgov výborného vína, a trochu podgurážený si i zanôtil:

— Kde u sta hromov, vypriadol si tú pieseň? — tážem sa ho.

— Hja, pane principavle! vy neznáte nič. Kým ste sa vy s tým černokňažníkom v izbe diškurovali, ja som skočil do kuchyne, a tam jeho gazdinej dajúc sa do známosti, výborne som sa zabával.

— No, a jako ste sa dohovorili?

— Hm, že vraj jako! Po prstoch. Hej, tá ma traktovala!

— Traktovala? Vari si sa jej zaľúbil?

— Ja jej a ona mne.

— Ty si veľký kvinkus, Števo!

— Zanôtil som jej tú našu:

„Anička, dušička, kde si bola —“

a ona ma naučila tú pieseň, čo ste očuli.

Bolo mi do rozpuku.

Asi v tretí deň ďalšieho nášho pochodu ku sibírskej hranici vo smere mesta Maimatšín spozorovali sme v ústretí stúpajúcich jazdcov.

Nič zlého netušiac, nevyhnuli sme jim z cesty.

Stretnúc sa s nimi, pýtali sa nás, kto sme a kam ideme.

Dali sme jim správny vývod a ukázali sprievodnú tabuľku.

Jazdci pošmúrneho vzhľadu vzali — čítali a po krátkej porade riekli, že sme zajatí.

V nás oboch hrklo, ako v elektrickom stroji.

Protestovali sme.

Na náš protest ale zodvihli jazdci svoje karabíny a hrozili nám zastrelením.

Voľky-nevoľky nasledovali sme ich.

Na otázku, kam nás vedú, odpovedali: Do Urgy ku Džingis-khánovi.

— Toto sú voliaki pľuhavci ani na božský obraz nie stvorení — prehovoril Števo.

— Pravdu máš, sú to Tatári, ktorých náš ľud nie bez príčiny prezval psohlavcami.

— To sú oni, — divil sa Števo, — čo plenili raz našu krajinu?

Na druhý deň dorazili sme do Urgy, sídelného mesta tatársko-mongolského kchána.

Ja neztratil som prítomnosť ducha v nádeji, že kchán, vyrozumiac kto sme, pokojne nás prepustí.

Hneď po príchode boli sme predstavení kchánovi, a shliadli sme, že hlava všetkých psohlavcov musí byť najškaredší psohlavec.

Ukrutnosť a zdivočilosť vyzerala mu z očí.

Neznajúc sa s nami v žiadnej europejskej reči zhovoriť, doviedli k nám ruského tlumača, na čo shŕkol sa zástup ľudu okolo nás a počaľ výsluch v prítomnosti kchána.

Otvorene a bez všetkých okolkov a zatajovania predniesli sme cieľ a zámer našej cesty pred vysokým tribunálom pánov psohlavcov.

Tlumač verne pretlumočil našu reč kchánovi a jeho rade.

Vysoká rada sbila hlavy do vedna a radila sa jazykom nám nesrozumiteľným.

Zvedave čakali sme na výrok.

Konečne predstúpil pred nás opäť tlumač a riekol:

— Vyrozumevší slávny Džingis-kchán, panovník nad celým mongolsko-tatárskym národom, vaše vlastné soznanie, za jakým cieľom prišli ste do krajiny pod berlu jeho patriacu, — vyrozumiac i vysoká rada, že ste prišli následkom hľadania, kutania a vyšpehovania niekdajšej pravlasti spolukrajanov vašich Maďarov, a na tejto ceste „ad faciem loci“ od štátnej žandarmerie dostihnutí a polapení byvše! vysoká štátna rada uznala vás za špehúnov a štátu mongolskému za najvýš nebezpečných ľudí.

— Protestujeme! — zvolali sme oba razom.

— Berúc do úvahy vys. štát. rada následky, ktoré keď i nie hneď, ale možna v budúcnosti, z výzkumov vašej cesty povstať by mohly, ustanovila tým neblahým následkom hrádze a prekážku položiť a to predvídané zlé hneď v zárodku udusiť.

Vysoká štátna rada totiž zo suverennej moci svojej, usniesla sa vás, cudzinci, vystaviť na pranier ako nepriateľov vlasti a po dvoch dňoch verejne odpraviť. Vysoká štátna rada odsúdila vás na smrť!

— Protestujeme! — zvolali sme ešte hlasnejšie.

— Hu, hu, hav, hav! — zkríklo obecenstvo, slyšiac výrok smrti nad nami vypovedaný.

Nemal som na pochytre slova. Pozrem na Števa a Števo na mňa.

— To nám veru nebolo treba; az ebadta a kuťa psohlavecoknak! — zaklial Števo a hodil sa na zem.

— O dva dni budete obesení! — dodal tlumač a vzdialil sa.

Teraz pristúpili kati a odoberúc nám všetky veci i kone, okovali nás do želiez a prikovali nás na dva stromy na námestí.

To nebol žart.

Mne bolo clivo okolo srdca.

Oddali sme sa osudu.

Priviazaní súc o stromy ako delikventi, dívali sme sa a videli činiť prípravy ku nášmu odpraveniu.

Videli sme sbehúvať sa ľud na diváky, ktorý pľujúc na nás, tak nás pozdravoval.

Števo činil mi ustavičné výčitky, že len vždy čosi vymýšľam a vymýšľam, teraz že som oboch doniesol do „omáčky“, z ktorej viac nevybrdneme.

— Poddajme sa osudu! — rieknem. — Dulce est pro patria obeseným byť. — A počal som sa pripravovať ku smrti.

Števo na to nemyslel, fajčil „furt“ ako Turek, nechtiac katanom svojim za odpravenie zanechať ani za fajku dohánu.

V čom záležalo moje chystanie sa ku smrti, to vyličovať neidem, len to poviem, že sa mi v mozku varilo, pražilo a hučalo.

Ostatní deň nášho života, deň exekucie sa priblížil.

Nemo dívali sme sa na prípravy.

Došiel Džingis-kchán i s vysokou radou.

Už-už mali dať znak ku poslednému aktu, keď v tom zmužím sa, vstanem a rieknem:

— Na celom vzdelanom i nevzdelanom svete panuje obyčaj, že delikventom jakého koľvek kalibru pred odpravením vyplnia jejich poslednú vôľu. Tak i my, appellujúc na vašu veľkodušnosť, prosíme pozvoliť nám odsúdencom, skôr ako života pozbavení budeme, môcť a smeť si zahrať, zamuzicírovať „ešte jednu na rozchodnú“, jeden marš do večnosti. Lebo znať máte, že sme mi dľa professie našej muzikanti.

— Pozvoľujem! — odkázal nám po tlumačovi kchán, a boly nám ihneď dané inštrumenty do rúk.

Naľadili sme — a spustili.

— Teda poslednú, Števo! — rieknem, oduševňujúc ho. — Zomrime alespoň pri zvukoch hudby!

Nikdy snáď v živote sa mi netriasli tak ruky, ako včul; nikdy v živote nevylučoval môj sláček také labutie zvuky, ako teraz…

Števo rozdychoval harmoniku až do rozpučenia.

— Pochovajte mi harmoniku do hrobu! — riekol — a vás nech všetci…

Ale nedopovedal, bo chánov tlumač pristúpil k nám a kázal nám hrať ďalej.

Hrali sme jednu — dve — tri a ešte jednu…

A potom prestali.

V ten čas sbili štátna rada s chánom hlavy do vedna a o niečom sa radili.

Po porade vyslaný ku nám tlumač oslovil nás:

— Cudzinci! Ďakujte vašej okúzlujúcej hre, že ste našli pred tvárou veľmocného Džingis-kchána milosť a obdržali pardon!

V nás to hrklo zase ako v elektrickom stroji.

Števo pozrel na mňa a ja naňho.

Tlumač pokračoval ďalej: — Veľmocný panovník Džingis-kchán ustanovil vás omilostiť, preminúť trest smrti, namiesto toho ale činí vás svojimi doživotnými otrokami a spolu dvornými muzikantami.

— Ať žijú! — svolalo shromaždenie ľudu. A my sme boli zachránení.

Na miesto popravy zobrali nás do kchánovho palácu a tam dal si kchán so štátnou radou od nás húsť a prehúdať, až mi mozole na prstoch navrely a Števo bral mol miesto dur.

Takto zmenila sa nám kocka a — tomu na príčine bola naša hudba.

Krušná sudba naša zmenila sa na toľko, že sme síce boli živí a dostatočne kŕmení, ako sa na dvorný oršester Džingis-kchána svedčalo, ale sme len predsa boli nevoľníci a otroci.

V noci bývali sme okovaní na železo, aby sme nejako neufujazdili a vo dne hrávali, a spievali sme kchánovi a jeho štátnej rade.

Trvalo to tak asi štrnásť dní, kým sme trochu privykli na nový život.

Števo bol zväčša nevrlým. Raz povie:

— Kebych sa len mohol na týchto psohlavcoch dobre vyvŕšiť, vypomstiť, nedal bych to za volačo!

— Aby si reku o hlavu prišiel — rieknem mu.

— Ach čoby. Len vy to nechajte na mňa, však uvidíte!

A premýšľajúc, domyslel sa.

Raz dal ohlásiť, že je on spolu i umelcom akrobatom.

Pravda, Števo mohol od nášho bývalého kompanistu Konipáska mnoho zprofitovať z umenia gymnasticko-akrobatského; nečudoval som sa teda, keď sa dal vyhlásiť za komedianta.

Tlumači oznámili to kchánovi a ten prejavil vôľu videť Števove umelecké kúsky.

Na dvore palácu kchánovho vystavil si Števo obvyšné lešenie a pripravil si ho ku produkcii.

V určitú hodinu zastal si Števo na lešení a rozhlásil: že ležiac na chrbte, 10 mužmi obťažený stôl na nohách a rukách udrží a pozdvihne.

Herkulesovej sily bolo potrebno k prevedeniu toho kusu; preto všetečný bol každý videť a presvedčiť sa ohromnej sile Števovej.

Doniesli stôl.

Števo ľahnul si horeznačky; položili mu stôl na nohy a na ruky, on zodvihnul ho — a teraz kázal liezť naň desiatym chlapom.

Ale nik nemal vôle odvážiť sa na ten zlomkrk.

Konečne poručil kchán údom štátnej rady liezť na stôl. I museli ho poslúchnuť a škriabali sa jeden po druhom hore.

Lež jako šiesty chlap hore na stole sa nachodil, v tom okamžení pustil Števo stôl a chytil sa rukou za nos; následkom čoho prevalil sa stôl so všetkou svojou ťarchou t. j. vlastne so štátnou radou a treskol na zem.

Jaj božemilý! bolo že tam jajkania, fŕkania, škreku a kliatby; ani jeden z tých, čo boli tam hore neobišiel suchý; ktorý nos, gambu, rebrá odrel, ktorému vyfŕkly zuby alebo vytkla sa noha — a čo ja viem čo všetko ešte.

V prvom okamžení boli by poobrážaní, klnúc a štverajúc sa horko-ťažko zo zeme, Števa roztrhali od hnevu, ale kchán kývnuc rukou, tázal sa, čo tomu „salto-mortale“ bolo na príčine.

Števo dosiaľ držiac sa za nos, odvetil, že ho jedna zprepadená osa pichla do nosa, a on nemohúc zdržať boľasť, bol prinútený pustiť stôl a zapríčiniť pád. Katastrófu vlastne teda zapríčinila osa.

Kchán presvedčiac sa o príčine, s chuti sa zasmial, a vidiac radcov svojich poranených, zakázal na budúce Števovi držať produkcie.

— Ale som sa len predsa vyvŕšil na nich! — riekol mi Števo, keď sme boli samotní.

— Ostrovtipná hlava!

*

Naše zajatie trvalo už asi dvadsať dní a my trávili v ňom krušné dni.

Všetká myseľ naša sústrednená bola na tom: oslobodiť sa. Lež daremne. Bez cudzej pomoci naše vyslobodenie previesť sa nedalo.

A práve v tú dobu, keď sme po oslobodení zo zajatia a otroctva mongolsko-tatárskeho najväčšmi túžili, prišla nám pomoc z takej strany, z ktorej by sme vyslobodenie nikdy neboli očakávali.

Istého dňa neočakávane predvolal nás kchán pred seba a poručil nám ku pocte svojim prišlým hosťom predniesť najvyberanejšie hudobné kusy.

Vstúpiac do dvorany, kde hostia shromaždení boli, spatrili sme tam niekoľko civilov a kozákov.

Nám od radosti tuho búchalo srdce.

Boli to všetci Rusi z Irkutska; bola to ruská regnikolárna kommissia, došlá sem cieľom utvorenia medzinárodných záväzkov a usporiadania kupeckých záležitostí medzi Sibíriou a Mongolskom.

Takéto záležitosti bývaly pojednávané každoročne v sídle kchánovom a vybavily sa vždy pokojným, priateľským spôsobom, lebo kchán poznajúc moc svojho súseda, na dobrej nohe s ním žiť sa vynasnažoval.

I teraz teda prišlo do Urgy vyslanstvo ruské cieľom usporiadania takýchto záležitostí.

Kchán pouctiac pokaždé svojich súsedov, chcel ich práve teraz prekvapiť so svojou dvornou kapellou.

— Zahrajte vzácnym hosťom mojim tie najvyberanejšie kusy muzikálneho umenia! — rozkázal nám kchán. A my použijúc tej príležitosti, spustili sme ruskú hymnu.

„Bože carja chráni!“

Sotvy že odznely posledné zvuky hymny, jejž prednesenie potkalo sa so všeobecnou úľubou, pristúpil k nám jeden vyšší kozácky dôstojník, stotník so zlatým kolierom a pýtal sa nás po rusky:

— Kto ste vy a odkiaľ?

S poklonou odvetil som mu, že my sme Vengerci, rodom Slováci, na tento čas ale otroci a zajatí Džingis-kchanoví.

— Ľutujem vás pre osud váš! — riekol dôstojník.

— Pane, — oslovil som ho hneď zahorúca, — preukážte nám úbohým zajatcom malú službu, keď sa do Irkutska navrátite!

— A v čom pozostáva vaša žiadosť? — spýtal sa ma.

— Prosím, doručte Konštantínovi Kunickému, synovi atamana donských kozákov, službu stotníka v Irkutsku zastávajúcemu tento lístok od jeho otca.

V tom podal som mu lístok, ktorý som pečlive až dosiaľ v huslách mojich uschovával.

Chvátave pochytil dôstojník list a obracajúc ho, zkúmal jeho pravosť.

— Načo by som mu ho doručoval, keď ten, ktorému list ten patrí, stojí pred vami. Ja som Konštantín Kunický!

Dobre, že som od radosti z nôh nespadol, a Števo sotvy potlačiť mohol v sebe radostný výkrik.

Rýchle otvoril stotník písmo a keď ho pozorne uschoval za ňádra, podal nám ruku, rieknuc:

— Zachovajte sa pokojne. Vyslobodím vás!

V nás búchalo srdce radostne. Potom sa stotník hneď odstránil. My hrali a spievali do božieho rána, a kto by nás bol pozoroval, bol by na našich tvárach soznal premenu vnútorných pocitov potechy. —

Neznali sme nič, čo sa za nás a pre nás koná.

Až neskôr, súce pred kommisiu predvolaní, dozvedeli sme sa k našej nevýslovnej radosti, že sme slobodní a zo zajatia prepustení.

Náš dobrodej Konštantín Kunický, vymohol nám slobodu u kchána.

Kchán nevedel nič o našom rozhovoru. Len keď ruské vyslanstvo do záväzku položilo i ten podmienečný bod: aby oni dvaja cudzinci, totiž ja a Števo, bez všetkého odporu a výminky na slobodu prepustení a Rusom vydaní boli.

— To neurobím a nepozvolím! — odvetil kchán, donášajúc dôvody, že on ako suverén na svojom území poľapených cudzích špehúnov má právo ztrestať a naložiť s nimi, jako chce.

— Títo mužovia ale niesu žiadni špehúni, — nadvrhol Konštantín; — sú to pokojní cestovatelia, ktorých ste vy bez príčiny chceli dať odpraviť, neskôr ale zotročili.

— Ba že sú! — tvrdil kchán a štátna rada. — Oni sami to soznali, vyprávajúc, že prišli sem hľadať starú pravlasť Maďarov, tým cieľom, aby títo niekedy našu krajinu zaujať, opanovať a v nej sa usadiť mohli.

— Láry-fáry, pletky! — riekol Konštantín. — Dľa nášho vedomia maďarský kmen ani o 2000 rokov sa tak nerozmnoží, aby sa vo svojej krajine v Uhorsku nepomestil. Maďari nepomýšľajú na vysťahovanie. To my ako jejich súsedia dobre známe. Ba naopak: my známe, že maďari sú práve veľmi neplodní. Chtiac, aby boli a stali sa veľkým národom, používajú k tomu len umeleckých a neprirodzených spôsobov. Tu nenie žiadnej obavy!

— Nuž komuže teraz veriť? — tázal sa kchán.

— Verte komu chcete, len jedno stojí: že týchto dvoch ľudí po dobroty prepustiť musíte! — odpovedal Konštantín.

Kchán ale odporoval a zdráhal sa ešte; veď mu dozaista ľúto bolo opustiť nás — lacných a obľúbených hudcov.

— Nebudete snáď chceť, mocný kcháne, — riekol Konštantín — aby z tohoto pádu prišla vec „ad casum belli!“ — a štrngol šablou.

Kchán dobre porozumel, čo to znamená, keď Rus štrngne šablou, preto konečne rozmyslel sa a „nolens-volens“ omrzle podpísal a nariadil naše prepustenie zo zajatia.

A keď pozvolil, znovu oslovil ho ruský stotník:

— Teraz ale rozkážete, aby tým cudzincom vydané boli i jejich kone, zbraň a všetky jim odobrané veci, a za viactýdňové jejich väzenie i za prestalý smrteľný strach každému z nich odovzdáte a doručíte po 1000 rupií v zlate!

Kchán vyvalil oči na túto požiadavku prísneho Rusa; ale čo bolo robiť! Keď povolil jedno, musel zvoliť i ku druhému, — a my Konštantínom Kunickým z mongolského zajatia veľkodušne vyslobodení, obdržali sme zpiatky naše kone, všetky veci i hodne zlatákov — a cítili sme sa ako znovuzrodení.

Pri záverečnej hostine zahrali sme ešte raz Rusom a Mongolom tak oduševnele, že sa obe stránky v tanci roztrhať mali.

— Števo! — mrkol som naňho — čo teraz myslíš?!

On s úsmevom mrdol fúzom a odvetil:

— Už je béne, béne, principális domine!

*

S našimi otročiteľmi Mongolmi rozlúčiac sa s ľahkým srdcom, podali sme sa s ruským vyslanstvom, navracujúcim sa domov, do Irkutska.

Súc hodne ďaleko za mestom, a sediac bezpečne na svojom milom vrankovi, obozrel sa ešte raz Števo nazad na Urgu, mesto krušných rozpomienok a dal mu vále, ale vyslovil sa tak, že to napísať neslobodno.

Po niekoľko dňoch vo veselej spoločnosti kozákov dorazili sme do mesta Maimatšín (mojej matšiny), kde prekročivše hranicu Mongolska, dorazili sme do Kiachty, ležiacej už na pôde Sibírie. Potom obíduc južný breh jazera Bajkalského, dostali sme sa do Irkutska dňa 20. augusta.

Tu ubytovali sme sa u dobrodeja nášho, stotníka Konštantína Kunického, kde cítili sme sa výborne.

Zabavili sme sa tu za niekoľko dní, a za ten čas obveselovali sme dôstojníctvo pluku kozáckeho v kasíne hudbou a spevom.

Stotník bol nám veľmi nakloneným a priateľským. Ohľadom na svojho otca a následkom jeho odporučenia nás, vynaložil Konštantín všetko možné ku nášmu pohodliu, a bol nám na ruku, o čokoľvek sme ho požiadali.

Tu Števo riekol ku mne:

— Predsa je len v tejto Sibírii nie tak zle, ako sa o nej povedá.

— Tomu, kto má slobodu a kto má peniaze „dudky“ — ponapravil som ho ja, — tomu veru nenie zle a zima ani v Sibírii, ani horúce v pekle.

— No, my chvalabohu máme oboje — pochválil sa Števo, štrngnúc svojím meštcom s 1000 rupiami; — teraz môžme pánov hrať!

— Len daj pozor, aby ti nevylietaly, a hľaď, aby si domov doniesol dajednu aspoň na semä, na ukážku!

Cieľom nadobudnutia väčšej zkúsenosti, usniesli sme sa so Števom, vykonať zpiatočnú cestu v protivnom smere — cez more.

Keď obdržali sme od dobrodeja nášho dostatočnú úpravu, kade a jako ďalej cestovať máme, aby šťastlive dorazili sme ku brehom Ochotského mora, rozlúčili sme sa s ním srdečne a podali smerom popri jazeru Bajkalskom k Jablonoiskému pohoriu.

Toto v pár dňoch dosiahnuc, zastavili sme sa na vyšinách jeho, odkiaľ shliadli sme šíre roviny sibírske holým i ozbrojením okom a oddychli sme si.

Tu oboznamoval som Števa s národami, obývajúcimi Sibíriu:

Hneď za pohorím Uralským deliacim Asiu od Europy na severe a výbežníkoch do Severného ľadomora bydlia Samojedi.

— Čo sami jedia? — pýtal sa ma Števo — či čo sa sami jedia, že ich tak volajú?

Päť funtov rybaciny, žajdlík rybotuku (fištrónu) býva obyčajná porcia pre jednoho Samojeda na deň.

Samojedi živia sa lovom rýb, zveriny, stúlencov a morských ľadových medveďov.

Za súsedov na juh, na rieke Ob bývajúcich, majú Ostjakov. Južnejšie na rieke Jenisei bydlia Kirgisovia a Kurdi, v krajoch úrodnejších a teplejších, ľud kočovný a bojovný.

V stredu Sibírie na rieke Jenisei, hornej a dolnej Tungúske bydlia Tungúzi, na severovýchode, až po Ľadomore Jakutovia. Ešte severnejšie na posledných výbežníkoch Sibírie bydlia Čučkovia.

— U nás viete, koho tak menujú? — nadhodil Števo.

— Dolu nižšie až po Kamčatky sú Korjati a na hraniciach mongolských Burjati, ktorých na našej ceste navštívime.

— A vyhnanci rusko-polskí — tázal sa ma Števo — ti kde bývajú?

— Zväčša pod zemou.

— Jako u nás cvrčkovia a krtice?

— Tak podobne.

Z pohoria Jablonoi došli sme ku rieke Silka, vlievajúcej sa do veľrieky Amura, tekúceho pomedzím Sibírie a Mandžúrska.

Hornatá krajina Burjatov na Amure, ležiaca pod tým istým zemepisným pásmom, čo naša vlasť, podobala sa našej podtatranskej domovine.

Hôr a dreva dosť, trávy i vody dosť, skál a piesku dosť ale chleba pramálo!

Držiac sa koryta rieky Amura, dorazili sme konečne do Nikolajevska, mesta ležiaceho u brehu Ochotskeho zálivu morského.

Našou prvou prácou bolo vyhľadať loď, ktorá by nás ďalej odniesla.

— Ale teraz kam? — tázal sa Števo ztratený, vidiac more pred sebou.

— Ja myslím, Števo, že keď sme už raz tu, aby sme urobili skok do Kamčatky, a podívali sa na tú zamrznutú zem.

— Vari sme jej už dosť nevideli?

— Ale keď sme na blízo, aspoň budeme môct riecť, že sme boli i v Kamčatke.

Števo pristal a my sadli si na nahodilú sa nám loď, voziacu potravné články obyvateľom toho polostrova. Kapitán Voronin prijal nás ochotne na palubu.

Ó! jak hrozne veliký rozdiel prekvapil nás v Kamčatke oproti krajinám, po ktorých sme dosiaľ chodili.

Tam teplo, príroda bujná, požehnaná, tu zima sňah a pusto!

— Toto je posledná krajina na svete — riekol Števo.

— A predsa i tu ľudia žijú.

Po vyložení tovaru na pevninu i my chystali sme sa na cestu so sprievodom do vnútra zeme.

Ale veľké nesnádze a bieda čakali na nás.

Koňmo sme ta ísť nemohli pre veliké sňahové záveje a neschodné cesty. A potom pre kone sena a obroku — ani za peniaze nebolo dostať; preto nám nepozostávalo nič iné urobiť, ako zanechať tam na lodi naše koníky, našich nosičov Sivka a Vraňku.

Poradili sme si tak, že sme ich predali kapitáňovi lodi za lacnú cenu a my museli sa spokojiť so saňami, ťahanými veľkými a silnými kamčatskými psy.

Števo na všetkú silu chcel si kúpiť pár kamčatských psov. A bol by ich tu aj lacno dostal. Ale jako ich dodať domov? To by bolo veľa stálo. I to mu riekli, že rodzaj psov týchto nevydrží v teplejších krajinách dlho na žive. Najviac ale odobral som mu vôlu s tým keď som mu riekol:

— Števo, nekupuj a neber tých psov; vieš, že doma už všetkých psov do porcie popísali. Keď sa u nás za malého psíčka platí 50 kr. ročitý poplatok, ty od takéhoto obra-psa, budeš istotne platiť zo 20 zlatých — ak nie viac.

Števo nechal teda kúpu so psami tak.

Precestujúc celú Kamčatku, došli sme do mesta Petropavlovska, najvýchodnejšieho a najposlednejšieho to mesta državy ruskej.

Števo sa nazdal, že mesto toto dostalo svoje meno od apoštolov Petra-Pavla ktorí snáď niekdy tadeto putujúc, takové tu založili; ja som ho ale poučil, že mesto toto založeno na pamiatku ruských cárov Petra a Pavla.

Tu nebavili sme sa dlho, bo potravné články, jedlo a pitie boly tu nesmierne drahé; stál nás každý deň 5 — 10 rupií.

— Len het, len het z tadeto! — duril Števo.

My pospiešili sme teda na chystanú loď do Japanu a Číny, ktorá nás hneď na palubu vzala.

— A teraz kam ideme? — pýtal sa Števo.

— Do Jeda! — rieknem.

— Ale ja ta ver neidem!

— Nuž a prečo nie?

— Vari medzi dajakých jedošov?

— Ale čo sa ti robí, Števo? Nieto snáď v celej Asii vzdelanejšieho a solídnejšieho národa, ako je tamejší ľud. Ten neublíži ani muške.

— A prečo ho teda volaju jedošom keďže je taký dobrý?

I zdráhal sa íst; ale napokon nechtiac, zostať na Kamčatke zimovať, konečne uspokojil sa.

Došli sme ku južnému mysu Kamčatky, ktorý sluje Lopatka.

Pousmejúc sa Števo, začal zas vtipkovať:

— Kamčatka, Lopatka Kakatka… to ide do skladu!

Ale upomenul som ho, aby už raz s tým prestal a odučil sa od toho.

Dorazili sme do Jeda čili Tokio, hlavného mesta japanskej ríše.

Idúc po ulici mesta, pýtal sa Števo postretnuvšieho v dlhej sukni zaodiateho a ohromne dlhé käčky majúceho človeka;

— Kto ste vy?

— Japan! — dostal odpoveď.

Zpýta sa druhého: — Kto vy?

— Japan! — odpovedal ten.

Zpýta sa podobne tretieho: — a vy kto?

— Japan! — odvetil i ten.

— Tak u stahromov — riekol Števo udivene — keď ste všetci páni, kto že u vás svine pase?

Páni Japáni ho pravda nerozumeli, čo hovorí, lebo boli by sa snáď ináč s ním pozhovárali.

— Poďme do hostinca! — rieknem. — treba si je dačo zajesť! — a ťahal som Števa za rukáv.

— Dajte nám dačo zajesť! — poručil som kelnerovi po francúzsky, ktorý ma chvalabohu porozumel. — Dajte čo najlepšie máte!

A statočný obsluhač doniesol nám čosi-kamsi na porcelánovej mysi jednu velikú morskú — žabu.

— Dobré chutnanie prajem — rieknem a Števo si hneď odpľul.

— Zožerte si to sami! — riekol a odvrátil sa preč.

A že sme sa ku jedlu nemali, driečny kelner, vezmúc nôž, prerezal žabu na poli.

Lež nastojte ľudia boží! v žabe bolo plno zelených jašteríc…

No nám sa už všetko ošklivilo a chceli sme od stola stať. Vtedy milý kelner zase porozkrajoval jašterice a v tých bolo plno slymákov, húseníc, chrústov a iného hmyzu.

Števovi išlo už na dávenie. Chcel zakliať, ale ja zadržal som mu hubu.

— My nie prasatá! — rieknem.

— Press aitai! — vetil kelner a počal na drobno rozkrajovat, ten drobný na myske sa nachádzajúci hmyz. Ale počujte ľudia! ja teraz zbadal som a videl, že nastolené nám japonské jedlo nebolo naozajstný z prírody nachytaný hmyz a chrobač, lež z najfajnejšej múky, dľa výborného kuchársko-pekárskeho umenia prichystané zákusky.

Okúsim kúsok zo žaby a bože odpusť hriechy! boly to najjemnejšie cukroviny; položím do ust jaštericu; chuť príjomná, korenistá; zahryznem do chrusta; chuť malinová; slymák; chuť nakyslavá atď.

— Števo jedz! od toho, sa neotráviš, — ponukal som ho, a konečne dal sa i on do toho. Na tanieri neostalo z toho hmyzu ani kožka ani kosť.

— Repete!! — zvolal Števo a dostal druhú porciu.

Všetky tie múčne „amfibie“ zaliali sme výborným vínom a potom sme si zafajčili z tých výborných cigár japoneských v pozlátených pošvičkách, jakých v Europe takľahko nedostaneš.

Ale sme si potom i poriadne poplatili. Nuž ale čo je po peniazoch! len keď je žalúdok spokojný.

Vyplatiac Števo kelnerovi, ďakoval mu ten s „obližé monsigneur!“

— Oblížte si vy len sám! — prehodil Števo.

Vstanúc od japonského stolu, rieknem ku Števovi:

— Kamarát, berme sa domov! Naša missia na Orient sa s týmto dokonáva.

*

Pokupiac v bazároch tokijských rozličné orientálne články na pamiatku, pospiešili sme do prístavu a vyhľadali loď cestu do Europy konajúcu. Bol to parník od rakúskeho Lloydu, ktorý nás do Triestu dopraviť mal. Števo učinil kyslú tvár, keď, v loďnej kancelárii od jednej osoby pýtali po 500 frankov povozného. Ej čiže sa škrábal za uchom, keď musel toľké peniaze vyvaliť!

— Ľaľať, nezostane ti mi vari ani babky! — dudlal.

— Jaj, veru z Jeda do Uhár je hodný kus cesty! Števo, to je ďalej ako z Detvahuty na Látky.

Dali sme vále východu.

Žiačik zprvej latinskej vám povie, kade a ktorými cestami môže sa človek dostať z Japonska do Triestu. Tak i my. Cesta tá ustavične morom trvala nám skoro úplné 2 mesiace. Z Triestu po železnici — via Budapešť — dorazili sme konečne domov.

V prírode prekvapila nás zase veľká premena. Tam dolu teplo a ešte všetko zelené, u nás doma ale bolo už všetko sňahom pokryté.

Prvou našou robotou bolo: podeliť donesené dary z Orientu rodine a priateľom.

Potom hneď za horúca pustil som sa do písania tohoto cestopisu, totíž opisu našej orientálnej cesty alebožto výletu do Asie, — všetkých naších príbehov, výzkumov, a zkúseností na tomže výlete.

Dalo mi to pár dní práce.

Majúc všetko hotové, napísal som ešte nasledujúceho obsahu list:

Vct. zemezkumateľská uhorsko-krajinská spoločnosť!

Čítajúc na jar b. r. v budapeštianskych novinách vyzvanie osv. pána grófa Zichyho na podujímavých vlastencov v ten smysel: aby sa ku podujať majúcej výprave do Asie, cieľom vyhľadania bývalej pravlasti Maďarov súčastnili — i vo mne zkrsla myšlienka: podujať na vlastnú päsť podobnú výpravu a výlet do Asie. A myšlienka tá stala sa skutkom. Ja s tajomníkom mojím skutočne cestu tú sme nielen podujali ale i prekonali. Naše ustávanie korunované je prajným výsledkom, jehož všetky momenty na papiery spísané mám česť v osobytnom diele ./. vct. spoločnosti predložiť. Predkladám výsledok badania môjho maďarskému národu, jako dar novoročný, jako dar ku nastavajúcemu „millenium“ jeho s nami spoločného tu prebývania. Nech maďarský národ vďačne to prijme odo mňa vlasteneckého Slováka.

S prejavením priateľského pozdravu a s hlbokou úctou zostávame

v Divínskej Rusave (Divén-Oroszi—vulgo: Trhanová)

ponížení sluhovia

X. Y. Perohryz, zemezkumateľ.

Štefan Vrždialik, tajomník.

V tom otvorily sa dvere a Števo vstúpil do izby.

— Ste-li už hotový s tým písaním? — tázal sa.

— Už, len poslať na poštu; — odpoviem na dotaz.

— Čo ste písali? — tázal sa ma z novu Števo.

— Čo som písal, písal som, — odpovedal som mu.

— Aj ja som už s večerou hotová! — preriekla moja žena, otvoriac dvere.

— Čo si nám prichystala? — tážem sa.

— Nuž ako obyčajne, vieš čo na svätvečer Štedrého dňa zvyklo bývať: hriato, koláče, oblátky, jabĺčka a makové opekance.

A my pri pohárku hriateho štrngli sme si „na zdravie“ a „na zdar“ všetkým rodákom a priali sme jim šťastlivé vianočné sviatky!