ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pri dobroslavickej škole bola utešená záhrada, ohradená živým plotom a posadená rozličným ovocným stromovím. Na prostred nej stál úhľadný včelín, v ktorom stávalo niekoľko úlov s mädonosnými včelkami. Záhrada táto bola jedným z najobľúbenejších miest pána učiteľových synkov, Ľudevíta a Antuša. Tu chlapci z jara a v lete najradšej bývali, preháňajúc sa po kvetnatom koberci ľúčnom za pestrými motýľami; v nej najradšej naslúchali spevu a švitoreniu milých vtáčkov, ktoré ozývaly a hniezdily sa tu v kružine. Tieto vtáčky boly chlapcom v oku; menovite za jedným, veľmi pekne spievajúcim, neprestávali sliediť, až konečne predsa vynašli jeho hniezdočko v krúžiku skoro pri samej zemi. To bola radosť! Pät šedých vajíček bolo v tom hniezde.

„Čo sú to za vtáčky, Lajko?“

„Poviem ti, Antuško, to sú penice!“

„Há! tým som ja rád!“

„Hej, ale počkáš si trošku, kým vyliahnu sa z týchto vajíček vtáčky. To potrvá ešte veru dobré 2 — 3 týždne!“

„Netýkaj sa tých vajíček, braček, lebo ináč odpudia sa od nich staré!“

„Ani ty dlho nehľad na ne, bo sa nevyliahnu!“

„Ale nepovedz o nich nikomu, potom…“

„Viem, čo mi chceš povedať. Máme doma klietku od kanárikov, dáme si ich do tej!“

Takto a podobne tešili sa oba bratia nad nájdeným hniezdom peníc. —

Tri týždne, behom ktorých párik peníc vajíčka svoje vysedel, trvaly netrpelivým chlapcom veľmi dlho, a každodenne chodievali pokukávať na hniezdočko. Konečne po dlhom, túžobnom čakaní, zvestoval Ľudevít bratovi svojmu: „Antuško, už sú holiatka v hniezde!“

Antuš bol by najradšej hniezdo priam vzal a do klietky odniesol, ale starší a iste rozumnejší Ľudevít odhováral ho od toho.

„Nie tak, Antuško! Teraz ich ešte nevyberieme; ešte nevedia samy žrať. A čím že by sme ich aj kŕmily? Nechajme ich len ešte tu, nech ich odchová matka. Až keď odrastú — potom…“

„Ale ak nám vylietajú?“

„Za 10 — 12 dní ony nevylietajú, o to sa neboj! A ja ti ešte aj inšie poviem. Večierkom prikradnem sa potichúčku ku hniezdu a chytím na mladých aj starú.“

„I tú si dáme do klietky!“

„Pravda, ona ich bude chovať!“

„Veru. Dáme im semiačka, alebo mušky, alebo kúsok cukríka.“

„Čo budeme mať, to im dáme!“ tešil starší brat mladšieho a odstúpili od hniezda.

O niekoľko dní spozorovala matka, že chlapci vyniesli z komory drôtovú klietku, v ktorej predtým choval otec kanáriky. Hneď domyslela sa, že ju chystajú pre nejakého chyteného vtáčka. A skutočne v ten samý deň popoludní pribehli oba chlapci chvátave do izby, a malý Antuš ešte vo dverách volal:

„Maminka, chytili sme vtáčka, krásnu penicu!“

„I mladé sme vybrali s hniezdom!“ dokladal Ľudevít „Už dávno vedeli sme o nich. Dáme si ich do tejto klietky. Stará nech ich chová!“

Po týchto slovách pustil Ľudevít starú penicu do klietky a povesil ju na stenu. Antuško tešil sa ešto s hniezdom, v ktorom nedoperené mláďatká od hladu pišťaly. Po chvíľke vložili do klietky i mladé, ktoré splašená matka, trepúc krýdeľkama obletovala. Chlapci, ako by boli vykonali dáky veľký skutok, založili ruky a s potešením dívali sa na upenie vtáčkov v klietke.

V tomto radostnom vyrazení pozrel Antuš na svoju matku, ktorá pri stolíku šila, bola dákasi smutná a nezdala sa brať podielu na zábave svojich synkov.

„Maminka, vy ste akási smutná,“ riekol. Čo vám je? Ste nemocná?“

„Nie som, synak môj,“ odvetila matka smutne, „ale cítim bôľ a zármutok v srdci mojom. Vy sa tu veselé hráte a zabávate, nemajúc ani pomyslenia o nebezpečenstve a nešťastí, ktoré môže sa na nás uvaliť…“

Týchto matkiných slov sa chlapci uľakli. Veselý výraz z ích tváre zmiznul okamžite; stáli tu nemo, tak že zabudli i na vtáčky v klietke.

„Vy ešte nič neviete o tom,“ pokračovala matka, „že do vlasti našej hrnie sa nepriateľské vojsko, ktoré všade tam, kamkoľvek len príde, zajíma mužov, ženy a dietky do otroctva.“

„Snaď sú to Ťurci, maminka?“ pýtal sa Ľudevít.

„Takí sú to voliaki, dieťa moje! Dosť na tom, taký chýr ide. Ja trniem od strachu, že ak tí prídu i do našej dedinky, zájmu mňa i vás, a uvrhnú nás do väzenia!“

„To asnáď len neurobia nevinným, veď sme im my nič nezavinili!“

„Oni nevynímajú nikoho. Vinných s nevinnými trápia, mučia a sužujú v tmavých úzkych žalároch!“

„Oj! to sú zlí ľudia!“ zvolali razom oba chlapci.

„Nás by snáď tiež tak trýznili vo väzení, snáď by nám ani jedla ani pitia nepodali a utrápili by nás až na smrť!“

„My by sme potom veľmi plakali, maminka!“ riekli chlapci pohnute, a slzy im ihraly v očiach.

„Vy by ste teda plakali, keby sa nám tak stalo, že by nás nepriatelia v žalároch trápili…? No vidítet synkovia moji, práve tak plačú teraz tie mláďatká so svojou matkou, ktoré ste vy milej svobody pozbavili a do tesného väzenia, do tej klietky posadili. Počujte a pozrite, jak žalostne pištia tie mladé penice, a ích matka chúďatko ako sa namáha vysvobodiť z toho väzenia.“

Chlapci upierali zraky svoje vše na matku, vše na klietku.

„Či vy tedy odchodnejšie robíte, synčekovia moji, s týmito vtáčkami, keď ich do väzenia zatvárate, nežli robia oní nepriateľskí vojaci s ľuďmi? Vám je svoboda milá, tak podobne je i vtáčkom. A jako vám milší kúsok chlebíčku na svobode, nežli akékoľvek lakotiny v žalári, tak podobne i týmto vtáčkom milší je jeden malý chrobáčik alebo semiačko na svobode v poli, von, ako bárs aký kus cukru v klietke!“

„Maminka, vy pravdu hovoríte!“ hovoril po malom rozmýšľaní Ľudevít; „my sme vtáčkom tiež odobrali svobodu a urobili z nich väzňov. No vypustíme ich von a nebudeme ich trápiť vo väzení!“

„Tak, dietky moje! Urobte to a budete hodné! Čo nechcete, aby vám iní učinili, nečiňte to ani vy iným! Nie len ľudom neurobte nikdy ničoho protivného, ale ani vtáčkom ani iným zvieratkám!“

Tak rozprávkou svojou poučila hodná matka svojich synkov, a snáď navždy odtiahla ich od toho zlozvyku, v ktorom chlapci vtáčkov a ích mláďatá zavierajú do klietok, v ktorých obyčajne z nedostatku primeranej potravy, zahynú.

O malú chvíľku zaniesli opäť Ľudevít a Antuš peničie hniezdo do záhrady a položili ho na jeho staré miesto. Matku mláďatôk tiež vypustili z klietky.

Uspokojení v duši svojej a presvedčení, že vykonali dobrý skutok, navrátili sa domov.