ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

O veľkom význame kultúrnej práce študujúcej mládeže medzi našim slovenským ľudom veľmi pekne hovorí Eug. Mokrousov vo svojom článku „Kultúrny boj s alkoholizmom“ („Slov. Denník“, dňa 4. III. 1922) takto: „Krčma na dedine je jediným miestom, kde sa ľudia môžu sísť, aby sa pobavili a pohovorili si spolu. Dedinčan má vo sviatok pred sebou iba dve cesty: do kostola a do krčmy. Krčma je sedliacky klub a zavreť ju smieme iba vtedy, keď dáme ľudu za to niečo lepšieho.

Bolo by ovšem možné postaviť v každej dedine obecný dom, usporiadať v ňom ľudové prednášky, divadelné predstavenia a koncerty. Taký klub s úspechom by nahradil krčmu, dal by ľudu zaujímavú zábavu a odvrátil by ho od krčmy.

Ale k tomu je ešte ďaleko a vláde nedostáva sa prostriedkov, postaviť takéto domy. V druhých krajinách stavia ich súkromná iniciatíva.

Málo pomáha tomu cieľu utvorenie národných knižníc.

Veď ľud treba najsamprv navyknúť na čítanie a k tomu je potrebná široká propaganda.

Na sjazde slovenského študenstva rozľahly sa vrelé ohlasy k mládeži — aby išla pracovať medzi ľud. Učiť, zabávajúc a zabávať, učiac. Ale k tomu je treba zorganizovať mládež a ukázať jej príklad, ako treba pracovať pre ľud. Treba poskytovať širokú podporu každému súkromnému popudu a spojiť všetkých jednotlivcov, pracujúcich k povzneseniu vzdelanosti v národe. Takých ľudí je mnoho, hoci ich málo známe.

Dielu osvety môže pomôcť spoločnosť a nie byrokracia, lebo služba národa vyžaduje lásky a sebaobetavosti a tie nemožno kúpiť za peniaze.

Aby človek mohol niečo kázať, musí veriť, a čím hlbšia je tá viera, tým silnejšie pôsobí kázeň na poslucháčov.

Túto horúcu a nesobeckú lásku k svojmu ľudu nájdeme v nasej študujúcej mládeži. Podoprime v nej iba vieru v úspech jej práce, a ona stvorí divy.

V dňoch mojej mladosti pracovali sme my ruskí študenti v spolkoch triezvosti, ktorých cieľ bol — kultúrny boj s alkoholizmom. Každú sobotu a každý sviatok sme usporiadali populárne prednášky s praktickými ukážkami a kino, po ktorých bývaly ochotnícke koncerty a predstavenia.

Zo svojich vlastných prostriedkov sme usporiadali výpravy do miest a dedín Povolžia a ľud prijímal nás všade s radosťou. Nečakali sme, až nám vláda postaví klub ale usporiadali sme svoje koncerty v stodolách a v školách. Budiť spiacu myseľ ľudu, dať popud k rozvoju nadania, skrytého v ľude — to bolo naším úkolom. Myslím, že naša práca priniesla úžitok, ale ešte dôležitejšia bola pre nás samotných, lebo sme sa učili verejne vystupovať, učili sme sa umeniu jasne a proste vyjadrovať na shromaždeniach svoje myšlienky, učili sme sa byť demokratmi.“

V podobnom smysle hovorí o veľkej úlohe študujúcej mládeže v boji proti alkoholu pražský univerzitný profesor dr. Břetislav Foustka, predseda československého Abstinentného sväzu, vo svojom článku „Slovo k študentstvu“ v časopise „Vyšší Národ“, kde toto čítame: „Silná účasť mládeže má v abstinentnom hnutí obzvlášť dôležitý význam. Predovšetkým mladé generácie musia byť nositeľmi nového života. Sú aj schopnejšie ako staršie generácie zahoreť novým ideálom. Predstavme si, čo by znamenalo, keby študenstvo, keď sa v prázdninách rozbehne ku svojim domovom, previedlo náhlu organizovanú kampaň proti dračej oblude alkoholnej, ktorá zadržuje rozvoj národa a marí tak veľmi jeho sily. Keby som sa znovu narodil a bol teraz práve vo veku univerzitného študenta, alarmoval by som mladých študentov najvášnivejším rozohnením k boju, pri čom by sa muselo všetko blýskať zbraňou. Od posluchárne k posluchárni by som išiel, pred príchodom profesora v akademickej štvrti by som ja mal slovo, presvedčoval by som, volal by som, nútil by som, na nebezpečenstvo vlasti by som ukazoval, kým by som nesobral družinu mladých zápasníkov a s nimi získal zástupy študentstva a mládeže vôbec a viedol svoju družinu po šírych krajoch republiky od mesta k mestu a burcoval rozum a svedomie. To by bolo moje vojsko ducha.

Aj jedon jediný študent, keď sa do opravdy chopí práce, môže vykonať priamo divy. Pamätám sa, ako svojho času estonsky študent J. Tile chodil od miesta k miestu po svojej vlasti a apoštoloval — na vieru nového života nealkoholného obracal a priamo revolucionoval smýšlanie v Estonsku.

O koľko viac by musela teda vykonať družina mladých, zanietených bojovníkov.

Či pochopí to niekoľko silnejších duchov medzi študentstvom a ujmú sa práce so zápalom a vytrvalosťou, aby strhli svojich druhov na cestu za novým ideálom?“

*

Ako intenzívne pracuje študentstvo v jednotlivých krajinách kultúrnych proti alkoholu, ukazuje R. Ulrich vo svojom článku „Študentská abstinentná práca v cudzine“ v časopise „Vyšší Národ“ (roč. I., str. 88. a 89.).

Vo Veľkej Britanii majú na mnohých vysokých školách debatné krúžky, v ktorých sa zaoberajú otázkou alkoholu a abstinenciou a najmä „Sdruženie kresťanského študentstva“ účastní sa tejto práce.

Na študentských schôdzach rokuje sa často o abstinencii.

K najväčším patrí schôdza študentstva univerzity oxfordskej, ktorej sa zúčastnilo aj mnoho profesorov a iných význačných osôb.

Vo Francúzsku stúpa záujem o protialkoholný boj napriek tomu, že vinárstvo je najdôležitejším francúzskym priemyslom a methody, ako využitkovať vinné hrozná pre nápoje bez alkoholu, sú už vypracované. V Paríži bolo roku 1919 založené protialkoholné študentské hnutie sdruženie „Union Antialcoolique des Lycées de Paris.“

Vo Švajciarsku nosia vysokoškolskí abstinentní študenti osobitné odznaky a čiapky a tiež stredoškolskí študenti sa organizujú. Ich „Sécretariat antialcoolique“ je v Lausanne.

V Holandsku na univerzite amsterodamskej usporiadaný bol cyklus prednášok, na ktorom profesori rôznych fakúlt pojednávali o alkoholizme s hľadiska lekárskeho, sociálneho, psychopathologického a etického.

V Belgii je boj proti alkoholu ešte len v začiatku. Belgické „Mouvement étudiatin pour la culture morale“ (Obrodné hnutie) usporiadalo už viacrazy ankety k študiu otázky alkoholu.

V Poľsku existuje už 25ročné študentské bratské sdruženie „Eleusis“, ktorého členovia zdržujú sa pitia liehovín, nefajčia a pracujú v zásadách náboženských a národných na oslobodení a regenerácii národa. Hnutie vyvolal vynikajúci profesor-filozof Vincenti Lutoslawski v Krakove.

Abstinentné hnutie medzi mládežou rozšírili veľmi sväzy skautské, ktoré majú na 50.000 členov. Jezuita páter Kuznovicz v Krakove vedie veľkú jednotu mládeže aj domovinu pre robotníkov v zásadách prísnej abstinencie. Títo spojujú abstinenciu s mravným presvedčením a životným názorom. Budia u mládeže záujem o sociálne otázky a vedú ju k tomu, aby zakladala spolky protialkoholné. Podporujú sriaďovanie zvláštnych kurzov pre budúcich vedeckých a sociálnych pracovníkov a vodcov v boji za úplné odstránenie alkoholizmu.

V Nemecku spojuje študentstvo s bojom proti alkoholu aj boj proti nikotinu, vychodiac alebo zo zásad náboženských, alebo zo zdravotnícko-telesnej výchovy. Hlavné strediská sú evanjelický Modrý kríž (Blaues Kreuz) v Barmen, alebo katolícky Quickborn, alebo bezkonfessíjny rád templárov (Guttemplerorden).

Spolok katolíckeho študentstva abstinentného „Hochland“, čítajúci vyše 800 členov, spolu so spolkom mládeže „Quickborn“ tvoria dnes už svojrázny zjav v myšlienkovom vývoji nemeckej mládeže. Vychádza vedome z romantiky, z dôb najväčšieho rozkvetu stredovekej kultúry. Pestuje pieseň ľudovú a umenie výtvarné, oživuje divadlo v prírode. Za podpory cirkevných hodnostárov zakúpený bol hrad Rothenfels, kde sriadené sú nocľahárne, spolkové miestnosti a vlastné nakladateľstvo. Spolok „Hochland“ nezostáva osamotený v týchto snahách. Mnoho spolkov mládeže, občianskych a robotníckych ide za cieľom mravného obrodenia. Abstinencia a nefajčenie je tu predpokladom; bojujú proti nemravnej literatúre, pochybným zábavným miestnostiam, často aj kinu.

Spolkom výlučne akademickým je „Neumark“ existujúci na univerzitách v Giessenu, Hamburgu, Heidelbergu, Lipsku, Münsteru a Tubinkách. Študenti-abstinenti si vybojovali vstup do akademických spolkov („Burschenschaften“), ktoré ešte pred 30 rokmi požadovaly, aby sa spoločne pilo vo veľkom množstve a pôsobí tak v prostredí, ktorí by ináč o abstinencii vôbec nevedelo, takže dnes je v Nemecku už mnoho akademických spolkov a korporácií, ktoré aj abstinentných študentov ako plnoprávnych členov prijímajú. V posledných rokoch založili si spoločné sdruženia abstinentné, do ktorých prevzali aj isté obyčaje a zvyky Burschenschaftov tak ako na pr. vo Švajčiarsku sú spolky „Helvetia“ a „Abstinente Schweizerische Burschenschaft“.

V Norsku majú vysokoškolskí abstinentní študenti na 1000 členov, vydávajú osobitný mesačný časopis a vyvíjajú značnú spoločenskú a športovnú činnosť.

V Dánsku ráta sa asi 500 abstinentných študentov s 10 vidieckymi odbormi. Aj oni vydávajú osobitný mesačný časopis a účastnia sa čulej agitačnej práce medzi ľudom, tak osobne ako aj pomocou tlače.

Vo Švédsku účinkuje švédska Unia pre úplnú abstinenciu, ktorá je najväčším a najlepšie organizovaným študentským spolkom v Europe a stojí na čele Svetovej abstinentnej študentskej federácie, rátajúc na všetkých vysokých a stredných školách okolo 5000 členov. Vydáva ilustrovaný polmesačný časopis vo troch tisíc výtiskoch a uplatňuje sa na všetkých študentských slávnostiach.

Vo Finsku nadobudlo si tamojšie abstinentné študentstvo, ktoré už od 35 rokov je organizované a na 6500 členov ráta, veľkých zásluh o zavedenie prohibície. Podobných zásluh nadobudlo si študentstvo aj v Estonsku, kde je výčap liehových nápojov značne obmedzený.

Najobsiahlejšia je činnosť amerického študentstva, ktoré stojí na čele svetového hnutia študentského a má svoje strediská vo Washingtone a v Chicagu.

Najväčší sväz abstinentného študentstva na celom svete „Intercollegiiate Prohibition Association“ pracoval za uvedomenie dôležitosti zákonného boja protialkoholného. Tak zdôraznilo na univerzite Cornellove, Ithaca, 61 klubov (fraternities) vo svojich stanovách požiadavku abstinencie pri všetkých spolkových podnikoch. Na univerzite v Brownove prijatá bola zásada, že nikto, kto porušil abstinenciu, nemá byť volený do výboru univerzitného. Aj časopisy študentstva v Minnesote a Wiscousin žiadajú dôrazne zachovávanie prísnej abstinencie. („Vyšší Národ“, roč. III., č. 45.)

Okrem toho možno badať značné zlepšenie pomerov aj na poli výchovnom. Keď vezmeme do rúk zprávu, ktorú vydala „Spoločnosť na ochranu mládeže“ v Massachusets o svojej činnosti za rok 1921 a porovnáme túto zprávu s onou za roku 1917, keď ešte predaj liehovín bol dovolený, zbadáme, že príkladov zlého zaobchodenia s deťmi ubudlo o 20 proc., výtržností spáchaných opilým otcom ubudlo o 60 proc., že počet detí, ktoré nežily u svojich rodičov klesol o plných 46 proc. a že veľmi ubudlo aj nemanželských detí. To všetko sú blahodarné výsledky toho, že dnešná americká mládež nie je zaťažená telesne padúcnicou a inými následkami alkoholizmu rodičov — krátko, že jej duševné schopnosti už nie sú oslabené, tak, že je ďaleko pred mládežou európskou.

Aj v Indii a v Japonsku začínajú študenti takto už pracovať. V Indii organizuje sa Veľké hnutie za abstinenciu a študenti madrasskej univerzity pripojili sa študentskému hnutiu za svetovú prohibíciu. („Vyšší Národ“.)

A činskí študenti v Amerike utvorili osobitné abstinentné sdruženie, aby tým lepšie pracovali pre úplný zákaz liehových nápojov v Číne.

*

Keď u nás na Slovensku pozreme na tú našu dedinskú mládež, čo uvidíme? Veru smutný obraz. Nechcem byť pesimistom, ani všetko maľovať v tmavých barvách, ale to musíme uznať, že v našej dedinskej mládeži je pijanstvo veľmi zakorenené. Niet zábavy, aby nebola poliata opojným nápojom. Opojný nápoj si našu mládež už tak podmanil, že už si navykla, ani to za radosť nepovažovať, čo by opojným nápojom poliate nebolo.

Úbohá tá naša mládež, keď nevie sa ináč zabaviť, iba v pijatike a v divom tanci. Mládenecký a panenský vek, keď takto je strávený, čo možno potom očakávať od odrastlých otcov a matiek? Nič, iba navyknuté vysedávanie v krčme pri poháriku a sprostých rečiach. Potom, čokoľvek sa robí, všetko sa musí započať aj zakončiť v krčme; všetko s oldomášom, všetko zaliať, všetko zapiť.

Boly kedysi časy na Slovensku, boly, ale sa minuly, kedy sa mladší človek bol hanbil v krčme sa len ukázať. Teraz je tomu nie tak.

Veď niet zábavy, ani jedinkej zábavy pre mládež, iba keď to úrad zakáže, kde by nebolo pijatiky. Ani si to pomysleť nevedia, ani si to predstaviť nemôžu bez opojného nápoja.

Alebo oblievačka a šľahačka dievčať na Veľkú noc a iné podobné zábavy, či to nie je ošklivé napájanie mládeže likérami a pálenkou?

Pri dorastajúcej mládeži mali by sme zakladať spolky triezvosti, aby sa sami varovali opilstva a svojim rozumom rozväzovali, čo im k zdraviu smeruje.

Keď by sme teda odvrátili mládež nášho národa do 25. roku od pitia, je viac ako pravdepodobné, že by žiadon z nich pijanom sa nestal.

Tak píše Pavel Jamarik vo svojom spise „Boj s diablom, alebo čo je opilstvo?“ (str. 12.—79.).

Ako docielime obnovenia, ozdravenia a sosilenia života nášho ľudu, keď naša študujúca mládež, ktorá má byť raz vodcom národa, nie si je povedomá svojej vážnej a svätej povinnosti. Čím viacej sa bude naša študujúca mládež zdržovať všetkého egoizmu, všetkého, čo je nízke a sprosté, tým viacej bude schopná pravej bezžistnosti, ktorá vie aj tú najväčšiu obeť priniesť, tým viacej bude víťaziť pri nej všetko vznešené, dobré a krásné. Čím viacej sa bude zdržiavať od alkoholu, ktorý jej sily ochromuje, tým viacej bude jej možné kráčať po ceste cnosti. A táto vnímavosť pre všetko dobré a krásné, tento idealizmus musí raz zvíťaziť, a z mladíka stane sa muž, ktorý zdravé, striezve pokolenie pomôže vychovať.

„Pri požiadavke úplnej abstinencie“ — hovorí bazilejský univ. prof. dr. Bunge — „nejedná sa o nič iného, ako o zachovaní najlepších plemien ľudstva. Nezabúdajme, že sme my tá posledná výzva. Za nami nestojia, ako pri vzniknutí ríše rímskej, barbarské národy najlepšieho plemena, ktorí by boli schopní dedictvo kultúry prevziať. Jestliže my zanikneme, budú nášmi dedičmi nižšie národy, ktoré nebudú vstave na našom mieste v kultúrnej práci pokračovať.

Je síce pravda, že ani naša abstinentná inteligencia neodstráni úplne pitie alkoholu a s tým súvisiace nebezpečenstvo, práve tak, ako sa pri všetkom pokroku lekárskej vedy nepodarilo dosiaľ odstrániť nákazlivé nemoce. Ale práve tak, ako hrádze na brehu mora alebo divokej rieky chránia obyvateľstvo pred znivočením, ktoré by ináč massy vody spôsobily, práve tak podarí sa zadržať vlny alkoholu, ktoré hrozia znivočiť náš národ, zadržať prúd jedu, ktorý sa snaží vniknúť do žíl nášho ľudu a zachrániť zdravie, mravnosť a blahobyt nášho národa pred prívalom alkoholu, keď tí, ktorí škodlivé následky alkoholu a úpadok národa zbadali a zo zdedených predsudkov sa vymanili, bez ohľadu národnosti a náboženstva sa spojia, aby vlastným obživujúcim a povzbudzujúcim príkladom a celým svojim životom nielen proti opilstvu, ale aj proti alkoholickým nápojom vôbec bojovali a národ náš z nedôstojného otroctva alkoholu oslobodili. Keby sa aj pri dnešnom pokolení ohľadom úplnej abstinencie len málo docielilo, touto abstinenciou osožíme najmä nášmu potomstvu, keď sa ono narodí zdravé a v dobrých zásadách bude vychované. Rozhodne je to jedným z najkrajších a najšľachetnejších úkolov vzdelaného muža, účastniť sa boja proti škodlivým účinkom alkoholu a pracovať tak na mravnej reforme nášho národa.