ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Julka Losinských bola krásne dievča, len že mala jednu veľkú chybu, ktorá ju často robila veľmi špatnou. Jej kamarátky nemaly ju rady preto, že zadierala sa do každej, ale menovite najväčšou chybou pri nej bolo to, že rada vysmievala na svojich spolužiačkach telesné chyby, ktoré podajedny maly od prírody. Takéto úbohé detičky vysmievala verejne na ulici. Svoju spolužiačku, susedovie Katrenku, ktorá bola chuderka hrbatá, tú prezývala iba „grblou!“ Katrenka naplakala sa síce dosť pre Julkine urážky a často žalovala i pánu učiteľovi i rodičom Julkiným. Ako títo, tak aj pán učiteľ karhali, napomínali Julku, ale to všetko nič neosožilo, Julka len zostala zlou.

Raz idúc zo školy, videla, že beží Palík Hradovských so svojimi kamarátmi; Palko kríväl od prírody. Julka dala sa do hrozného smiechu a kričala pri tom: „čapták, šmajták!“ Môj milý Palko sa rozhnevá a pustí sa do behu za Julkou; táto chcela väčšmi pred ním utekať, dobehla k jednej priekope, ale ako ju chcela preskočiť, potkla sa a padla so strašným výkrikom. Dosť namáhala sa hore vstať, ale nešlo jej to, len kričala, že má veľkú bolesť v nohe.

Palko, chudáčik, videl, že je s ňou zle, preto sám bežal hneď pre jej rodičov a v krátkosti vyrozprával im, čo sa stalo. Matka Julkina, zalamujúc rukama, bežala ako len mohla. Už z ďaleka videla, ako nesie ju na rukách dáky chlap. Julka nemohla stúpiť na nohu.

„Dieťa moje, čože sa ti stalo, čože sa to s tebou porobilo?“ horekovali matka i otec.

Julka, omdletá od bolesti, nemohla hneď hovoriť. Privolaný lekár obzrel nohu a videl, že je zlomená; pokrútil hlavou a doložil smutne, že niet nádeje, žeby Julka ešte kedy v živote chodila; ba ani to nevedel s istotou povedať, či bude môcť bez palice chodiť; to že uvidí sa časom.

Julka vypočúvala ticho lekárov výrok, vzdychla si ťažko, a premožená vnútorným žiaľom, riekla so slzami:

„Bože, Bože! musel si ma napomenúť za moju neposlušnosť, za moju posmešnosť! Vás, moji dobrí rodičia a pána učiteľa som neposlúchala, za to potrestal ma Pán Boh a ja zaslúžila som jeho trest!“

Veľa týždňov musela Julka odležať v posteli; jej spolužiačky navštevovaly ju, medzi nimi aj súsedovie „grbatá Katrenka“. Ako túto videla, pustila sa do plaču a odprosovala ju; „Ach, Katrenka moja dobrá, ako často chovala som sa proti tebe špatne a urážlive, odpusť mi to!“ Prišiel ju navštíviť aj Palko; ale keď zazrela ho blížiť sa ku nej, zakryla si tvár rukama a pomedzi prstôčky tisly sa jej slzy. Keď sa vyplakala, odprosila aj Palka; tento podal jej ruku na smierenie a plakal aj on; lebo že keby vraj nebol sa pustil za ňou do behu, nebola by predsa prišla o nohu. Julka ale riekla: „Zaslúžila som si to; neposlúchala som na slová pána učiteľove, keď nám hovoril, že chyby telesné, ktoré nám Pán Boh dal, nesmieme vysmievať, ale že máme mať útrpnosť a ľútosť s takýmito nešťastníkmi. Nehodu moju považujem za napomenutie najvyššieho Pána!“

Ačpráve od toho času, čo vyliečila sa, bola Julka krivá a chodiť mohla iba o palici, za to ona zostala predsa poriadnym dievčatkom, lebo bola dobrá a poslušná.

Ako stránily sa jej predtým kamarátky, tak maly ju teraz rady. Julka bola stredišťom jej družiek; a aj potom, keď stala sa už dospelejšou a jej kamarátky s ňou, vyprávala im zavše svoje príhody a často zakončila s týmito slovami: „Ďakujem Pánu Bohu za dopustený na mňa trest, lebo kto vie, či by som sa bola ináč duševne napravila!“

Zachovajte si to aj vy, milé dietky! Julka Losinských nech bude vám výstrahou, lebo čo tejto stalo sa, to isté snadno prihodiť by sa mohlo aj vám! Zachovajte si dobrý príklad a dobré naučenie, kým ste zdravé, aby ste nemusely nad neposlušnosťou a nedbalosťou želieť, keď budete potrestané, pokarhané, keď to bude pozde!