ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Marienka a Janík sedeli v zahradke na pažiťovej pohovke. Janík držal v jednej ruke zavretú knihu a o druhú si podoprel svoju kučeravú hlavičku, pozerajúc pri tom na sestričku Marienku. Táto mu rozprávala rozprávku o „Jeleníkovi“.

Už chvíľku pozorovala, že Janík začína byť netrpelivý.

„Marienka, nože už prestaň, veď ťa budú ústičká boleť od toľkého rozprávania, a táto rozprávka sa mi ani nepáči!“

„Už si zase netrpelivý, Janíčko! Či vieš, ako nám včera pán učiteľ rozprával, aby sme v začatej práci boli vytrvalí a trpeliví a neodložili ju dotedy, kým ju nedokončíme, ani nezačínali druhú, kým prvú nedokonáme? No, vidíš, ja som už aj toto naučenie k vôli tebe zanedbala; už som ti päť rozprávok začala a ani jednu som nedokončila pre tvoju netrpelivosť. Už ti viac veru nebudem rozprávať.“

„Ale, Marienka moja, len sa nehnevaj, veď ja už zajtra budem trpelivejším — ale teraz poď! Či vidíš tamto tie veľké jahody? Poď, odtrhneme si so pár z nich; ale nepovedz mamičke!“

„Ale, Janík, či by si už zase chcel rozhnevať našu dobrú matku? Veď by som sa ja ani za všetky jahody na svete neprehrešila oproti vôli matkinej. Ešte len včera nám hovorila, aby sme tie jahody nechali do nedele, že príde tetuška s Milinkou a Boženkou k nám, nuž že ich vtedy spoločne zjeme; už je aj tak piatok a tak ti netreba dlho na ne čakať!“

Marienka odchádzajúc zo záhrady ešte vo dveroch hrozila Janíkovi prstom, ale sotvy mu zmizla s očí, už bol pri jahodách a sádzal do úst jednu za druhou; nepomyslel, že Marienka potajomne kuká naňho oblokom! iba keď na oblok zatrepala, strhol sa a so zlým svedomím utekal zo záhrady.

Prišiel večer a lakotný Janík nemal smelosti dnu prísť a len okolo domu obchodil.

Marienka ho videla, tíško prikradla sa k nemu, chytila ho za ruku a začala vlúdnymi slovami k nemu hovoriť: „Janíčko môj drahý, prečože toto robíš? Mamička má už o teba strach, že kde si toľko? Poď pekne dnuká a priznaj sa matke, čo si urobil. Sľúb jej, že nikdy viac paškrtným nebudeš. Vidíš, braček môj, pre pár jahôd koľké máš teraz trápenie. Prečo si neposlúchnul moju radu? Teraz by si sa nemusel hanbiť!“

Bárs bola Marienka mladšia od Janíka, predsa takto poučovala staršieho brata.

„Marienka, sestrička moja dobrá, nikdy, nikdy už nebudem paškrtným, len teraz nepovedz nič mamičke!“

„No dobre, Janík, ja nebudem na teba žalovať, ale mamičke predsa poviem, že jahody chybia, a poviem, že som ja zjedla. Ale si toto dobre zapamätaj, lebo ak ťa v dačom sama mamka dolapí, potom ti moja obrana nič neprospeje!“

A statočná sestrička, ktorá nechcela hnev matkin na Janíka, ani podozrenie na druhého uvaliť, vzala na seba vinu pokmásania jahôd s tou prosbou, aby jej to matka odpustila, že toto prvý a poslednýkrát urobila. —

Jahody boly už dávno zabudnuté, keď vyprávala raz matka Janíka s Marienkou do susedného mesta, aby tam vo väčšom sklepe pokúpili, čo bolo treba pre domácnosť. Matka poznačila im všetko na karotke, a pobozkajúc obe deti, vypravila ich k známemu kupcovi.

Cesta ích trvala asi tri štvrte hodiny a deti už zďaleka videly vysoký dom kupcov, vedľa ktorého rozprestierala sa krásna záhrada, nízkym múrom ohradená.

Keď Marienka s Janíkom prišli k záhrade, tu začal Janík svoju sestričku nahovárať: „Počuj, Marienka, kúpme si za tie peniaze aj cukríkov, a mamke povieme, že sme dakoľko krajciarov z nich ztratili!“

Marienka pohliadla vážne na bračeka a začala mu čítať dobrú školu: „Pre Pána Boha, Janík, aký si ty zlý chlapec! Ale povedz mi, načo ty chodíš do školy? Či si ty z toho, čo nás pán učiteľ učí, tak nič nezapamätáš? Či si zabudol, že keď by sa nám dakoho z ľudí aj podarilo oklamať, že Pána Boha predsa neoklameme, že jeho oko vidí aj na dno duše našej? Či zabudol si už na jahody a na to, že som aj tam tvoj priestupok na seba vzala? A teraz ešte takéto hriešne slová môžeš vypustiť z úst! Či by ti srdce dopustilo olúpiť našu dobrú matku o jej biedne vdovské groše, ktoré ona s toľkým sebazaprením pre nás vyhľadáva! Ach, Janík, Janík, nedaj sa takýmto hriešnym myšlienkam zviesť, nebuď takým neverným našej dobrej matke!“

Ako takto Marienka brata svojho skoro so slzami v očiach prehovárala, ozval sa v záhrade známeho kupcov hlas: „Vítajte, detičky! čože mi nesiete? a maminka či je zdravá?!“

Janko sa trhol a v rozpakoch nevedel dať žiadnej odpovede. Ale Marienka smelo a pekne odpovedala na každú predloženú jej otázku.

Medzi rozhovorom vnišli do sklepu.

Deťom v sklepe žiadané veci dobre popakovali a pripojili ešte dva balíky s nápismi: „Janíkovi“ — „Marienke“.

Janík nemal trpelivosti. Už na ceste chcel balíky otvárať, ale Marienka silou-mocou odoprela, hovoriac: „To je len maminke dovolené otvoriť.“

Keď prišli domov, Marienka bozkala maminke ruku a oddala veci, ktoré pokúpili. Janík len skákal a výskal: „Mamička, mamička, len balíky chytro otvor!“

Ale matka aj tuto chcejúc Janíka trpelivosti navykať, najprv prehliadala veci, či je všetko dobre.

Prišiel rad na balíky.

Najprv otvorila Marienkin, ale ako sa zadivili všetci traja, keď našli v ňom: ružový perkál na šaty, peknú bábku a obrázkovú knihu. Bola tam aj karotka pripojená so slovami: „Na odmenu vernosti statočnej Marienke!“

Janíkovi bolo úzko okolo srdiečka, keď počul tieto slová; hneď očervenel, hneď zase zbledol, mysliac si, čo len môže byť v jeho balíku, keď je o mnoho menší od Marienkinho.

Matka otvorila aj tento, ale ako sa zarazila, keď našla v ňom korbáč a pri ňom karotku so slovami: „Na trest za nevernosť nestatočnému Janíkovi!“ Tu sa pustil Janík do horkého plaču a od žiaľu a hanby ani hovoriť nemohol. Keď sa trošku uspokojil, padol matke okolo hrdla a prosil ju, aby mu odpustila. Sľúbil svätosväte, že sa jej chce stať verným a statočným synom a každý jej rozkaz verne plniť. Objal aj Marienku a nový prúd sĺz vyhrnul sa mu z očí. Plakala i Marienka so svojím bratom, lebo mala dobré a statočné srdce. — Matka objala dobrú dcérku a pritisla ju k srdcu so slzami, hovoriac: „Zostaň vždy takou, dieťa moje, a Boh odmení každý tvoj šľachetný skutok!“

Potom objala aj Janíka a povedala mu: „Vidíš, dieťa moje, že Pán Boh privedie na svetlo každú tajnú vec, buďto dobrú, buďto zlú. Už tuto vidíš oko Božie, lebo ten kupec mi píše, ako vás vypočúval pri záhrade, kde si Marienku nahováral, aby ma oklamala. Synček môj, teraz si sa presvedčil, že sa Pán Boh klamať nedá a že tresce každý priestupok skorej alebo pozdejšie. Nech ti toto bude výstrahou pre budúcnosť! Nauč sa byť spokojný s tým, čo dostaneš, nesiahaj a nelakom sa na cudzie a zakázané; tak vyrastie z teba statočný človek a užitočný občan.“

Janko, čo sľúbil, to aj zadržal. Ďakoval pozdejšie ako matke, tak aj Marienke, že ho odvrátily z cesty, vedúcej ku zatrateniu.