ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V izbe svojej na pohodlnej pohovke sedela pani Rybnická a mrežkala punčochy. O chvíľku zodvihla hore hlavu, a dlhý, vážny pohľad oprela na svoju deväť-ročnú, v obloku stojacu dcérku Oľgu, ktorá hneď dýchala na sklo obločné, hneď to zase zmazala alebo čmárala po ňom všeliaké nesmysly. Nevedela, že ju matka pozoruje.

„Oľga!“ rečie vážne pani Rybnická — „si s tvojím písaním už hotová? Vieš, že máš ešte pätnásť ráz obísť na punčoche; prečo že nepletieš?“

„Jaj, Bože! zase len robiť a večne robiť! — Idem písať!“

„Akože to hovoríš, Oľga? — Tedy si ešte nepísala? No veru pekne! Už sú štyri hodiny popoludní a ty preleňošila si všetek ten čas? To je veru nie pekne, keď hodné, zdravé, šikovné dievča dá lenivosti prevýšiť všetky ostatné pekné vlastnosti. — Olinka moja, to ma veru zarmucuje. Či si už zabudla, čo písala si včera v tvojej písanke, ‚že lenivá ruka, hotová muka‘? Hľaď si to, dieťa moje, zachovať?“

„Ale veď si nemôžem pero najsť!“ hovorí dudrive Oľga, a prehadzujúc podajedny veci s miesta na miesto, šomre ďalej: „Ach, tá Eva v tom ráji, že ona bola taká lakotná!“

„Čože ti urobila Eva, že na ňu dudreš?“ pýta sa prísne matka.

„Ako že by som nedudrala, keď teraz pre jej priestupok len pracovať musíme! Či by to nebolo dobre bývalo, nič nerobiť, len sa prechodiť, najviac čítať alebo premýšľať, čo dobrého budeme jesť? Ale ona nemohla sa zdržať a musela jesť z tých jabĺk, čo jej Pán Boh zakázal. Už ja by to predsa neurobila!“

„No len prestaň s tvojím súdom, a zkusuj prv seba samú, či si taká dokonalá, aby si mohla posudzovať skutky druhého. Nestaraj sa o to, čo druhý robí, ale usiluj sa byť hodnejšou, než si bývala posiaľ! — Poď sem ku mne, Olinka moja, a počuj, čo ti poviem! ale si to hľaď aj zapamätať. Pán Boh prikázal byť tiež usilovným a pracovitým. A ty toto prikázanie predsa neplníš. Na to pamätaj, že pred Pánom Bohom budeme jeden raz účtovať z každej daromne zmarenej chvíľočky. Čítaj si len, čo píše múdry Sirách: „Choď k mravcovi, leňochu, zhliadni cesty jeho a nabuď múdrosti!“ Pozri v lete na mravenčie kopčeky, a uzrieš, ako tí malí pracovníci usilujú sa jeden nad druhého nahromadiť si do komôrky potravy na zimu. A ty, rozumné stvorenie Božie, hromžíš na prácu! Veď ti práca má byť radosťou! Bez nútenia a napomínania máš konať povinnosť svoju a nie odsudzovať našu pramatku Evu! A čo týka sa lakotenia, nože si trochu rozmysli, Olinka moja, ktože z malého štepíka zakázané broskyne objedol? Však otecko bol ti prisľúbil, že keď dozrejú, ty ich dostaneš, a a ty vzdor tomu ani si im nedala dobre dozreť, objedla si ich do jednej!“

„Ná, veď to nebolo v ráji, ale len v našej záhrade!“ odpovedala Oľga.

„Nuž veď by si ty to isté bola vykonala aj v ráji, a tak sa zachovala ako Eva!“

„Ej, ale ja nie, ani za celý svet, lebo ja viem, žeby to bol hriech!“

„To je všetko jedno, dieťa moje. Rodičovský rozkaz má ti byť svätý!“

„No, veď ja už nikdy viac nebudem trhať zakázané broskyne!“

„Olinka, nie len broskyne, ale bárs čoho bez môjho alebo oteckovho dovolenia nemáš sa týkať!“

Dlho ešte matka napomínala a poučovala Olinku, keď medzitým prišiel domov aj pán Rybnický s tou novinkou, že zajtrá dostanú návštevu.

Na druhý deň predpoludním bolo u Rybnických dosť chystania, lebo jedno-druhé sa pieklo k olevrantu, aby domáca pani nemusela potom mnoho odbehovať od hostí. Pani Rybnická dala prikryť stôl v letníku, ktorý stál na prostriedku záhrady; a kým ona rozkladala prichystané pečivá po stole, obskakovala Oľga okolo, všetko obzerala a chválila. Boly tam aj mandlové periecky, ktoré Oľga veľmi rada jedla.

„Oľga!“ hovorí matka, — „ale že sa ničoho nedotkneš, pri olevrante aj tak zo všetkého dostaneš. Zakazujem ti, ako bolo zakázané Eve v ráji!“

„Ani za celý svet sa nedotknem, mamička moja; či by som sa dotedy už nemohla zdržať?“

Matka odišla a Oľga zostala v záhrade, behajúc sem a tam, až prišla zase ku letníku. Najprv len oblokom kukala dnu a videla, ako usmievajú sa jej po stole porozkladané pečivá.

„Hej, či sú krásne!“ hovorí Oľga a s tým mik do letníka.

Tam torta ako väža a iných rozličných pamlskov množstvo! „Ale nad mandlové periecky predsa nieto,“ myslí si Oľga — „tie sa ti usmievajú ako hviezdičky; ale sa ich predsa nedotknem! Jaj, či voňajú! Ale tento len tak na boku stojí, akoby mal odpadnúť. Ten si azda môžem vziať?“

Dva razy siahla rukou po ňom, a oba razy odtiahla. Srdce jej klopalo, rúčka sa jej triasla, a predsa po tretí raz — chmat! Už ho mala! Ale jaj! Ako dotkla sa Oľga periecka, všetky ostatné sa zrútily a rozkotúľaly po stole. Oľga naľakaná chcela z letníka utiecť, ale vo dveroch stála už matka!

„Prečo utekáš? Bojíš sa svojej matky?“ spýtala sa vážne pani Rybnická, a zavedúc dcérku nazpät ku stolu, doložila karhavým hlasom: „Ty nezdarná Eva!“

„Ja som nie Eva!“ hovorí Oľga s plačom.

„Mlč, horšia si od Evy a zasluhuješ aj väčší trest, ako tá, ktorú si ty tak prísne posudzovala!“

„Ale mamička, veď tej Pán Boh zakázal a mne…“

„No, len už nemudruj ďalej, ty hriešnica! Odsudzuješ druhých a svoje chyby nevidíš. Pán Boh hovorí ku dietkam skrze ích rodičov, a preto protiví sa rozkazu Jeho, kto protiví sa rozkazu rodičovskému!“

„Mamička drahá, odpusť mi! Sľubujem ti, že nikdy viac neprestúpim ani tvoj ani oteckov rozkaz, len mi povedz, či mi Pán Boh tento raz ešte odpustí?“

A dobrá matka opätne privinula tento raz opravdovú ľútosť cítiacu dcérku k srdcu svojmu a hovorila k nej:

„Dieťa moje, Pán Boh odpustí každému, kto opravdove oľutuje svoj hriešny skutok, a tak aj tebe, keď napravíš svoje chyby. Preto premáhaj zlé žiadosti v sebe, hľaď zapúdiť z mladých útrob tvojich svodného hada, ktorý ťa svádza ako chudinku Evu, aby si sa stala nešťastnou na veky!“

Oľga si zachovala matkino naučenie, a odtedy matka nemala jej nikdy čo vyčítať. Ba Olinka spriatelila sa aj s Evou. Naučila sa, že nemáme odsudzovať blížneho svojho. ale že máme sa usilovať stať sa hodnými, že máme mať útrpnosť s tými, ktorí chybia a súd ponechávať Pánu Bohu. Pamätajte dietky, aj vy na toto poučenie, a staňte sa hodnými kresťanskými dietkami!