ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Starý tatko, ja si idem k vám sadnúť!“

„Nie, ja si idem!“ — „Ba ja si idem!“ —

Takto tislo sa viac chlapcov a dievčat okolo starého tatku Rejkova. Volali ho všeobecne len tatko Rejkovie. Ale prečože deti hrnuly sa tak ku nemu? Tatko Rejkovie vedel rozprávať pekné rozprávky, a preto deti obsadly ho zavše ako kurence kvočku, medzi nimi aj jeho traja vnukovia.

„Tatko, prosíme vás pekne, nože nám rozprávajte o tej bláznivej. Teraz je tu aj Marienka s Darinkou, nech aj tie počujú.“

„Ak budete ticho, a sľúbite, že si dobre zapamätáte, čo vám bude rozprávať.“

„Budeme, budeme!“ volaly deti a shrnuly sa bližšie k nemu.

„A teraz už ticho!“ povie starý tatko. „Vy, staršie dievčatká, poďte sem bližšie a dobre pozorujte na to, čo vám budem rozprávať, lebo to, čo vám rozpoviem, stalo sa za mojich mladých rokov. I ja som bol taký mladý, ako ste vy, aj mne kvitla mladosť v srdci i na tvári, aj ja rád som sa priatelil s mojimi spolužiakmi, no aj so spolužiačkami, a medzi týmito aj s Ilonou Staroňovie. Bola ona dosť pekné dievčatko, ale pre jej veľké chyby, nesnášali sme sa s ňou dobre. Bola až neslýchane vysokomyseľná, hlavatá a zanovitá. Snívala vždy len o panskom živote a o vysokých rodoch. A musím vám povedať, že Ilona bola u Brozkov len za svoju vzatá; jej rodičia umreli boli v choleru. Brozková bola dobrá priateľka s Iloninou matkou, a nemajúc vlastných detí, vzala si Ilonu za svoju. — Ilona mala u Brozkov, čo jej len srdce zažiadalo, no vzdor tomu necítila sa u nich dobre, a to len preto, že Brozkovci boli roľníci. Často ju Brozko napomínal: „Dievča, dievča! ty budeš kedysi veľmi nešťastná, pamätuj na moje slová!“ Ilonu v domácnosti nič netešilo, a to Brozku veľmi bolelo, lebo prilnul bol ku nej otcovsky. Keď bol aký sviatok, Brozkovci vždy Ilone kúpili niečo nového, lebo mali zkade; no oddanosť Iloninu, ktorou im bola predsa povinná, nezískali si ani tým činom. Dievča rástlo, ale nezmáhalo sa v dobrom; pýcha udusila v nej pokoru i útlocit.

Raz — bolo to v kvetnú nedeľu, — sedeli sme pod lipami pred kostolom, čakajúc na ostatné žiactvo, aby sme po treťom zvonení hromadne vstúpili do chrámu Božieho, Ilona bola tiež medzi nami. Ja som bol na ten čas prvým v škole, a ako taký bol som poverený s dozorstvom nad ostatnými žiakmi.

Ako bol čas k tretiemu zvoneniu, začal som si moju čatu sriaďovať do poriadku. Už sme sa mali hnúť, keď po strmých hlasoch poznal som, že sa dievčatá prudko medzi sebou hádajú; menovite Ilonin hlas prerážal všetky ostatné. Obzrem sa, a tu vidím, ako sa Ilona chce násilne vytrhnúť prvej žiačke z ruky, kričiac: „Ja sa s Johankou Vŕbovie neidem chytiť; ona je len pastierova dcéra. Radšej idem domov a predsa sa s ňou nepovediem!“ — Prvou žiačkou bola vtedy terajšia stará pani na fare, pani farárkina matka. Volali sme ju dobrou Boženkou“, lebo bola bez všetkej pýchy a dobrá ku každému. Keď sa jej Ilona takto oproti postavila, Boženka ju ticho a vážne premerala pohľadom, a riekla:

„Ilona! tedy sa ty hanbíš za našu spolužiačku Johanku? Akú máš k tomu príčinu? Nemáš jej iného vytýkať, len to, že je pastierova dcéra? Hanbi sa za svoju pýchu, ktorá ťa tisíc ráz väčšmi ponižuje, nežli Johanku jej rod! Choď, Ilona, staň si pred dievčatá na moje miesto, ja sa povediem s Johankou.“

A myslíte, dietky moje, že Boženka týmto skutkom zahanbila Ilonu? Ani najmenej! Ako jej Boženka riekla, aby šla na jej miesto, vztýčila hore hlavu a pyšná ako páva, kráčala do kostola. Na druhý deň pokarhal ju pán učiteľ v škole pre pyšné chovanie; u Brozkov ju prosili, napomínali, aby nebola taká nadutá, poučovali ju, že pýcha predchodí pád, ale všetko to dotklo sa Ilony len tak, ako hrach steny.

Takýchto kúskov mohol by som vám mnoho rozprával o nej, ale trvalo by to dlho, a preto prejdem z jej detského do jej panenského veku.

S vekom rástly Ilone i rohy; nielen že sa neusilovala napraviť svoje chyby, ale bola čím ďalej tým horšia. Pomery, v ktorých žila, boly jej primalicherné; pyšne sa niesla nad kamarátky svoje a znevažovala svojeť. Brozkovci si zúfali, vidiac, že Ilona kráča istému nešťastiu v ústrety; žialili, plakali, že sa v nej sklamali, keď Ilona, ktorá bola predmetom ích lásky, ích nádejou a potechou, nechcela sa polepšiť!

„Ale, starý tatko!“ prerečie Darinka, veď ju mohli preč poslať, keď ich tak neposlúchala.“

„Jaj, dieťatko moje, veď by bolo aj dobre bývalo, ale keď Brozkovci sami nemohli sa s ňou rozlúčiť.

Tak, hľa, rástla Ilona medzi nami síce, ale bez nás. Poznajúc jej hriešnu pýchu, ani nežiadali sme si ju medzi seba, lebo kdekoľvek ukázala sa medzi mládežou, tam nemohlo byť bez hnevu. Brozkovci, statoční ľudkovia, niesli to pravda veľmi ťažko, keď videli, že ích chovanicu obchodí bližší i ďalší, že medzi družkami nemá kamarátky. Ale čo bolo robiť? Statočný Brozko i žena jeho poručili všetko na Pána Boha, neustávajúc v každodenných modlitbách prosiť, aby Hospodin prepálil srdce ích chovanice vierou a myseľ pokorou.

Zrazu jedného rána rozniesol sa chýr, že pre Ilonu prišiel akýsi skvostne oblečený pán v nádhernom koči, že to jej strýk, bezdetný vdovec a veľký boháč z mesta P.

Brozkovi pukalo srdce, keď videl, ako raduje sa Ilona, ako bez najmenšieho bôľu a plná radosti strojí sa k odchodu. Jemu bolo by bývalo pravou útechou, keby jeho chovanica aspoň jediným slovom alebo vzdychom bola prejavila, že jej je ľúto, že opúšťa dobrých opatrovníkov svojich; jemu i žene jeho bolo by to bývalo odmenou za mnohé starosti a žiale, ktorých príčinou bývalo im toto dievča. Ale ona ani najmenej! Srdce Ilonino bolo zavreté, neprístupné nežnejšiemu citu; čo ju zaujímalo, bol na dvore stojací strýcov kočiar, ktorý pod chvíľou chodila obzerať. Márnivá Ilona cítila sa byť na najvyššom stupni svojho šťastia.

Odchádzajúc ani neodobrala sa od známych; áno i Brozkovcom len tak chladne zaďakovala; a títo dobrí ľudia až zalievali sa v slzách, keď ích bývala Ilona vstupovala do kočiara. Napriek veľkým chybám, prirástlo to dievča statočným Brozkovcom k srdcu. Aj ja som bol medzi divákmi a ešte teraz vidím Brozku, ako tisnul si šatku na oči, i Brozkovú, ako zásterkou utierala si s tváre potok sĺz.

Ilona ľahko zabudla na svoje rodisko i na pestúnov svojich. Len po roku písala do Brozkov, oznamujúc im, že sa vydáva za akéhosi veľkého pána. Odtedy nebolo o Ilone ani počuť. —

Ubehlo viac rokov. U Brozkov mali smútok. Príkladný hospodár, dobrý a šľachetný Brozko bol už v zemi. Pre osamelú Brozkovú bola smrť manželova ranou nevysloviteľnou. No žiaľ a smútok svoj znášala s kresťanskou oddanosťou do vôle Hospodinovej; preto i teraz, keď navštívila ju ruka Pánova, v častej modlitbe a nábožnom speve neprestávala volať, že čo Boh činí, dobre činí!

Ilona od vydaju svojho nedala o sebe chýru, a to neborkú Brozkovú veľmi rmútilo; nemala nikoho blízkeho, i nie div, že v osamelosti svojej často zatúžila za chovanicou svojou a napriek dokázanej nevďake, neprestávala ju matersky milovať. „Keby som ju ešte aspoň raz mohla videť!“ bývaly jej slová, ktorými zakončievala myšlienky svoje o Ilone. —

Bolo to raz v jaseni, keď z príčiny dákehosi pokonávania bol som navštívil pána farára. Sotva som vstúpil do fary, zaklopal ktosi na dvere a na zavolané „voľno!“ vstúpila dnu Brozková, bledá a taká strápená, že sme ju sotva poznali. Keď ju pán farár privítal a usadil, podala mu akýsi list a prosila o poradu, čo by bolo urobiť. List ten bol od Ilony. Pán farár čítal:

„Matka moja drahá! Nešťastná a ťažko ztrestaná chovanica vaša prosí vás so srdcom zlomeným za odpustenie ťažkej viny, akej dopustila sa naproti vám v nesmyseľnej márnivosti svojej. Odpusť i ty, duchu otcovského dobrodinca môjho, ktorému už Všemohúci vo večnosti odpláca šľachetnosť, s ktorou zaujal sa opusteného, biedneho tvora, a lásku, ktorou napriek čineným mu príkorám, pečoval o nevďačnicu. Ach, Bože! že nevedela som si uctiť dobrotu vašu v dňoch šťastia! Prečo nežije môj dobrodinec, abych mu aspoň teraz na kolenách mohla ďakovať? Pozde je už dovolávať sa mrtvých. Matička dobrá! Zabudla som na lásku a dobrotu vašu v šťastí, ktoré mi Hospodín na krátky čas poprial, aby ma podľa zaslúženia tým väčšmi pokoril: utiekam sa teraz k vám v nešťastí, čo žena najbiednejšia na svete. Ak odstrčíte ma, ako by som zasluhovala, vypočujte aspoň moje nešťastie. — Rok za tým, ako ma môj dobrý strýk od vás odviezol, vydala som sa, ako som vám to bola oznámila listovne. Za prvé tri roky bolo naše manželstvo šťastné, ale potom stala sa osudná zmena. Dobrý môj strýk umrel, zanechajúc mi celý svoj veľký majetok, a — toto bolo mojím nešťastím. Veľký majetok zaslepil muža môjho, stal sa z neho márnik; prosba ním nepohla a hrozba nestačila: on mrhal, až premrhal všetko. Upadli sme do dlhov, a koniec všetkého bol, že nám všetko spredali. S biedou vtiahlo do príbytku nášho aj iné nešťastie, to, že muž môj nakladal so mnou veľmi zle a trýznil i mňa i dieťa. Konečne nevystalo ani to najhoršie: dnes týždeň doviezli mi domov jeho mrtvolu! — Drahá, drahá matka! Pred Bohom i svetom pokorená, od ľudí opustená, stojím na tejto ďalekej zemi! Neopusťte ma aspoň vy, smilujte sa nad úbohým dieťaťom mojím. Stojím na kraji zúfalstva, a ustavične mi zneje v ušiach časté napomenutie dobrého otca-pestúna, akoby mi ho ešte z druhého sveta privolával: „Boh sa pyšným protiví, ale pokorným dáva milosť!“ — Ó, milosť, Bože! milosť za toľké utrpenia! — Boh s vami, drahá matka! poľutujte vašu nešťastnú Ilonu.“

Keď pán farár dočítal, stáli sme všetci ako omráčení. Stará Brozková plakala, a my ostatní tiež sme pocítili slzu sústrasti v očiach. Pán farár ochotne poslúžil Brozkovej žiadanou poradou a uznal za najprimeranejšie, aby ona sama vybrala sa za nešťastnou a doviezla ju sem na dedinu. — Hľa, deti moje, kto by si bol kedy pomyslel, že keď Ilona bude o pomoc prosiť, že vtedy tá ňou opovrhovaná pastierova Johana bude prvou gazdinou v našej dedine? Ale tak riadi Pán Boh cesty života nášho! On povyšuje i ponižuje, a cnosti i viny naše prísne zapisuje do knihy večnosti.

Prešiel týždeň a Ilona bola už tu. Prišla v noci a nikto ju nevidel. Ani von sa neukázala, hoci už dva mesiace boly pominuly odtedy, čo presťahovala sa sem. I ja videl som ju len vtedy, keď bol pohrab jej dvanásťročnému dievčaťu. Ľudstva bolo až hrúza na tom pohrabe; mnohý len zo zvedavosti, aby Ilonu videli. Ale Ilony nebolo pri truhličke, — ležala chorá. Až keď začali zvoniť, a my už mali sme sa pohýňať zo dvora, tu vybehla Ilona na dvor, a trhala si vlasy z hlavy. Hneď sme ju obstúpili, prehovárali a potešovali, ale ona vytrhla sa nám, a hodiac sa na truhlu, vykríkla: „Boh sa pyšným protiví, ale pokorným dáva milosť!“ a padla bez seba na zem. Rozumie sa, že zmätok bol veľký. Ilonu odniesli do izby; niektoré ženičky zostaly pri nej a opatrovaly ju; my ostatní vyprevadili sme jej jedinú potechu na hrobitov.

Na druhý deň hovorilo sa len o tom, že sa Ilona zbláznila. A bohužiaľ, bolo tak. Na dobrú Brozkovú to tak bolestne účinkovalo, že so dňa na deň chradla, až sme ju o rok uložili na odpočinok. Umierajúc, poručila polovicu majetku svojho tomu, kto by vzal nešťastnú Ilonu do opatery. Aj našli sa dobrí ľudia, čo by ju boli vďačne opatrili, ale ona, ako vidíte, iba sem-tam behá, či v noci, či vo dne a či v búrke, jej je to všetko jedno. Najviac býva na cintoríne.

„Ba čo len trvá v nej, starý tatko, veď je taká biedna, strašná! A či ozaj k tej Johanke išla dakedy?“ spytovala sa Darinka.

„Ba veru išla, aj chodí, dietky moje! a dobrá, Johanka ju zavše chcela nachovať a v zime ohriať, ale ona nechcela nič od nej prijať, len si sadla na prah; a robí to ešte aj teraz, vzdychá, plače, a potom sa zchytí hore a kričí: „Johanka dobrá, Boh sa pyšným protiví, ale pokorným dáva milosť. Mňa tresce, ale ty si šťastná… Dieťa, dieťa moje!“ a potom uteká, čo jej nohy stačia.

Tak vidíte, deti moje, aký nešťastný býva človek, ktorý nedbá na dobré naučenia. Ilona v svojej pýche a vysokomyseľnosti zabudla i na Pána Boha; lebo keby bola dúfala v neho, nebola by pri prvom nešťastí zúfala, ale nádej a viera v Hospodina bola by ju udržala, ako udržuje tisíce iných ľudí v strasťach života.“

„Jaj, starý tatko, čože je to za krik?“ zvolaly nastrašené deti a stúlily sa okolo starčeka.

„Ticho, ticho, detičky! To je, neborká Ilona; s plačom a smiechom beží do tmavej noci, do takej tmavej, aký je i jej život!“

Dietky so složenými rukami vzdychaly:

„Ach, Pane Bože, zachráň srdcia naše od pýchy, a udeľ nám svätej pokory!“