ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Dunivý výstrel!

Dolina ho prijala rozpačito, lebo práve sa bola vymotala z ťažkých mrakov noci.

Potom druhý!

Tretí!

Tri výstrely z kanóna na úsvite.

Poslednú ozvenu vychytili hory, aby si ňou zmerali hĺbky. Tak sa začínalo to jesenné ráno.

Potom bolo hodnú chvíľu ticho, akoby všetko, čo malo kožku, teplé pľúca a nepokojné srdce, naježilo srsť, pristavilo dych a načúvalo. Nízke drevenice s pokrivenými strechami prikrčili sa bojazlivo pod staré hrušky. Niekde zabelel sa úzky pásik podstienky, inde novovyfarbený rám okna alebo uschnutý veniec z bielych papierových ružičiek na zasklenom výklenku so svätým Floriánom alebo božou matkou. Ostatné stáli meravo, ba unikali niekde medzi husté ploty záhrad, akoby sa ešte okúňali vstúpiť do ranného úsvitu, hoci bolo zrejmé, že vo všetkých zatlieva život.

Pod strechami vysúšali sa vence cibule a cesnaku, konce plátna alebo nového súkna, zo šopov vyčnievali ohnuté čepele kôs, hrabliská a kopencové palice, na zadných slepých stenách viseli ako obyčajne rámy krosien, staré brdá, pretrhané sitá, pod humnami povaľovali sa polámané kolesá, zahrdzavené obruče, rozsušené sudy, niekde aj vlačuhy a pluhy, pred každou stajňou bola hŕba čerstvého hnoja a mláka hnojnice, ba pred mnohými dvermi stáli prázdne krhly. Akiste si ich tam už povykladali ženy, chystajúc sa doniesť vody zo studne, ktorá čakala uprostred dediny.

Len kroky a hlasy neozývali sa zo žiadneho dvora. Ľudia sa tiesnili v tmavých izbách, ustrašenými očami hľadeli na chladný úsvit, derúci sa orosenými tablami malých okien dnu, mrvili prstami, napínali pozornosť a čakali. Istotne počuli hrozné dunenie nad horami, ktoré nečakane a násilne prerušilo ich pokojné vstávanie a dobre známe prípravy na robotný deň. Podobalo sa to hrozbe. Mnohým povážlivo poskočilo srdce. Myšlienky sa rýchlo odvíjali z klbka uvoľneného vedomia a nevedeli sa zachytiť o nejaký pevnejší bod. Na konci každého, hocijako smelého rozbehu ovisla im jediná a napodiv teraz vari u všetkých rovnaká otázka: Čo bude ďalej? A odpoveď neprichádzala odnikiaľ. Hory práve zamĺkli. Oblohu nad nehybnými vrchami podbíjalo mliečne svetlo, na východnej strane, kde sa rozširovala dolina, rýchlejšie, na opačnej, šírymi horami zatienenej strane, skromnejšie.

Ale kuchárka z fary už nemohla utajovať strach pod tesnou blúzkou. Bolo nad jej sily odopierať si ešte ďalej akýkoľvek rozhodnejší pohyb nielen preto, že mala vznetlivú povahu, ktorá sa chcela podchvíľou niekomu zverovať, ale hlavne, že takéto napätie vydúvalo jej prsia a vytláčalo oči. Beztak už hodnú chvíľu vydržala sedieť sama v kuchyni pred sporákom s rukami pokojne zloženými v hlbokom lone, ako sa patrí na kuchárku, odovzdanú dušou i telom do vôle božej, a striehnuť ako myš v diere na podozrivé zvuky, šramotiace v známych i neznámych kútoch pod bezpečnou ochranou mocných starých múrov a priestrannej, na pevnú dubovú väzbu dôkladne nasadenej strechy a porušujúce čím ďalej tým viac nesmierne diaľky i hlbiny nočného pokoja za nimi. Teraz jej už tento malý, k pravidelnému a pokojnému oddychovaniu a zažívaniu vonkoncom nevyhovujúci priestor nestačil.

Len čo sa niekoľko ráz názorne na prstoch presvedčila, že sa v rátaní nepomýlila, vybehla dvermi a hoci výstup točitými schodmi hore na poschodie, kde sa zdržiaval pán farár, spôsoboval jej isté ťažkosti, predsa teraz skoro bežala nedbajúc, že staré drevené schody sa pod ňou povážlivo prehýbajú a otriasajú. A tam hore, akoby nepoznala závrat, sotva dochytila dych, hnala sa ďalej. Zabudla si i prichytiť výstrih kabátika pod hrdlom, ako zvykne vždy, keď sa chystá vstúpiť pred ich milosť pána farára. Mohlo sa povedať, že stratila i tú štipku rozumu, čo sa v jej hlave vždy pohýbe, keď musí každého prvého vyberať zo svojej tobolky päť šestákov pre mendíka. Vírila širokou sukňou zdusené a črvotočinou zapáchajúce povetrie, ako bojovala o voľný priestor, lakťami pozmetala všetok prach zo stien, a keď sa s vypätím posledných síl, ktoré jednako len driemali v jej ramenách a širokých bokoch, predrala až na koniec úzkej a tmavej chodby, vrútila sa bez klopania do izby.

Tam v kúte na vrchnej doske kľakadla v mosadznom svietniku blikotala pokojne svieca. Musela už horieť dlhú chvíľu, lebo stopený vosk zalieval celý podstavec. Okrúhle svetielko ožarovalo odspodku na jednej strane poklesnuté nohy, vypäté boky a vpadnuté brucho Ukrižovaného, ktorý visel hneď nad kľakadlom, na druhej strane dolnú čiastku rámu a rohové ozdôbky dlhých nástenných hodín so skleným príklopom, za ktorým sa podchvíľou mihal v pravidelnom chode lesklý kotúč kyvadla a odvrchu holé temeno starcovej hlavy, spočívajúcej na otvorenej knihe, ako i pár pochlpených kostrnkov riedkych vlasov na krku za ušami, potom lakte podložených rúk, ramená a plecia.

To bol kňaz.

Istotne premožený únavou pri modlení zaspal.

Keď kuchárka prudko roztvorila dvere, plamienok sa znepokojil. Žiara v kóte zjasnela. Pokúšala sa vystúpiť po stenách bližšie k povaline. Potom však predsa klesla. Medzi nábytkom a obrazmi vzniklo nepokojné vlnenie, akoby sa celá izba rozkolembala.

Farár obrátil hlavu.

Teraz mu bolo vidieť tvár: holé čelo, prostriedkom zreteľne rozdelené hlbokou vráskou a nadol k očiam potom viac vysadnuté, husté obrvy, a masívny, naspodku doširoka rozložený nos, trochu opadnuté sprehýbané líca s kruhmi pod očami, okolo ktorých sa pergamenová, miestami už husto temnými žilôčkami popretkávaná kožka viac odúvala. Očami chvíľu klipkal ako človek, ktorého náhle vyrušili zo spánku a musí si zvykať na ostré svetlo. Ale keď v slabom odblesku rozhýbaného svetielka spoznal kuchárku a zachytil i jej namáhavý a trhavý dych, prebral sa celkom a spýtal sa hlbokým hlasom:

— Čo sa robí?

A kuchárka, hoci mala v hrdle pripravenú slzami náležité vystlanú celú jeremiádu žiaľu a náreku, vládala teraz roztrasenými ústami s námahou pretisnúť len jedinké slovo:

— Strieľajú!

Farárovi pribúdalo vedomia.

— Koľko ráz?

— Tri.

— Dobre si počula?

— Áno!

Vtedy farár už prudko vstal, zrejme znepokojený takou správou. Postava vyrástla hrozivo až ku povaline, zakryla temer celý ožiarený kút a hneď vedľa na stene vyrastal ešte hrozivejšie jeho tmavý tieň.

Chvalabohu, farár sa nemusel hanbiť za svoju postavu. Aspoň sa ešte vo svojom živote nestretol s takým človekom, ktorému by musel on hľadieť pod bradu. A to mu stačilo zaistiť medzi cirkevníkmi vážnosť. I ten najsmelší a najvzdorovitejší hriešnik musel skloniť pokorne hlavu, keď sa na neho pozrel, hoci nemal nikdy hnev v očiach. Teraz si rozmery svojho tela obzvlášť uvedomil, lebo voľačo sa mu v ňom samo od seba rozrástlo. Hruď sa mu šírila, v tyle cítil závrat, akoby nevedel hľadieť z takej výšky dolu. Bol to následok iba väčšieho vzrušenia, alebo sa to už do takej veľkosti rozpínal strach, ktorý aj jemu nahlodával srdce? To by sa azda nemohlo povedať. Strach nevedel nikdy jeho plecami pohýbať.

Prudko rozhodil rukami, akoby chcel prejaviť nejakú námietku. Na pol ceste ich však zastavil, zvrátil na chrbát, a keď si ich tam prstami pevne zopäl, začal rýchlo chodiť po izbe, ako robieval vždy, keď ho niečo znepokojovalo. No urobil len dva neisté a tiché kroky po diviačej kožušine, rozprestretej na dlážke pred posteľou, lebo si zároveň uvedomil, že nie je práve najvhodnejšia chvíľa, aby voľne prejavil svoje rozčúlenie.

Pred ním stála kuchárka. A to bola v zásade krehká žena, hoci by to nebol nikto tvrdil, ak podľa oka odhadoval jej objem a váhu. Hneď od toho okamihu, ako sa ich osudy späli dovedna, prechovávala vo svojich mútnych očiach veľa bezdôvodného strachu oň. Ak išiel na koledu, obávala sa, že sa niekde na poľadovici pošmykne. Ak si sadal na voz, prikazovala kočišovi, aby nezabudol dolu brehom zahamovať. Ak vystupoval v kostole pred omšou na kanceľ, bledla a zakrývala si oči, aby nevidela, keď sa pod ním prelomia slabé schody. Darmo ju príležitostne opäť a opäť presviedčal o svojom neotrasiteľnom zdraví, o svojom trvalom, dobrom rozmare a neoslabenej životnej sile. Len z opatrnosti oň, často proti jeho vôli, šila a kupovala mu len teplú bielizeň, do polievok mu pridávala kvapky na posilnenie srdca, zaobstarala mu a nútila ho nosiť plstený pás na zohrievanie ľadvín. Ak v horných izbách niečo buchlo alebo zašramotilo, vždy sa vyplašila a pribehla bez duše pozrieť, či pán dôstojný nespadol náhodou zo stoličky alebo z postele. A keď pre zmenu raz do roka, obyčajne o fašiangoch, zapadol mu predsa nejaký ťažší, v chrenovej omáčke dosť nevyváľaný kúsok mäska do žalúdka a spôsobil menšiu koliku, vyplašila celú dedinu, nočnou hodinou rozposielala na všetky strany „kurentov“ po lekárov a sama vydržala deň i noc stáť pri hláviku jeho postele, vždy hotová kŕčovitejšie stisnúť šatôčku, orámovanú čiernym pásikom, ktorú si pridržiavala na ústach, aby aspoň čiastočne zadržiavala výbuchy žiaľu, keď mu náhodou unikol z pŕs slabší ston, hoci ju všetky múdrejšie babky z dediny uisťovali, že mu to padne iba na lepšie zdravie. Ani rodná matka sa oň toľko nestarala a s ním tak necítila. Nemohol pripustiť, aby ju teraz svojím počínaním nejako vyľakal. Beztak posledné dni bolo už veľa toho, čo útočilo na jej slabé srdce. Radšej teda potlačil v sebe všetko pohnutie. Uvoľnil zhustené a naježené obočie, napolo spustil mihalnice a spýtal sa pokojným hlasom, či už prišiel na faru kostolník.

Kuchárka nevybadala jeho zámer a naozaj sa jej voľnejšie dýchalo, keď videla, ako pán farár zachovávajú rozvahu i v tejto pohnutej chvíli, keď všetko v dedine zmiera hrôzou. Hľa, myslia iba na každodennú záležitosť, akoby sa vonku nič nedialo, akoby sa začínal obyčajný deň. Opytujú sa na kostolníka, lebo prichádza čas, keď bude treba zvoniť na raňajšiu omšu. Istotne dúfajú, že dobrotivý Otec i v túto dobu stráži a chráni svoje ovečky. Preto bez ťažkostí vedela odpovedať, že nie, že kostolník ešte neprišiel na faru.

— Mal už byť tu, voľakde mešká, — pokračoval voľne farár. A kuchárka sa ochotne ponúkla, že zabehne poň. Aspoň mala príležitosť zájsť do dediny, pozbierať najnovšie chýry. Tu na fare začínalo tuchnúť vo všetkých kútoch clivotou.

— Tak to bude najlepšie, — prisvedčil pohotovo farár. No len čo osamel, doložil s povzdychom pre seba: — Už je to tu, — a vykročil prudko k oknu.

Svitanie už hodne pokročilo. I cez mliečny nádych rosy na okenných tablách, ktorý sa miestami zlieval a stekal drobnými kvapkami k prevlhnutým rámom, zjavoval sa dosť zreteľne úsvit jesenného dňa. Hneď tu pod oknami stlala sa hlboká farská záhrada so starými stromami, s kríkmi pôlčat, ríbezlí a orgovánu, tam ďalej ploty a stromy iných záhrad, potom opustené ticho, polia, vystupujúce prudko do grúňov k osinetým horám. Obloha nad nimi už zreteľne ožívala. Okrajom obzoru podtekala silne svetlom, čistila sa a vystupovala do výšin, aby uvoľnila priechod slncu. Podľa všetkého ukazoval sa pekný deň.

Farár pomrvil nervózne prstami. Trochu sa vari oneskoril. Chcel byť rozhodne prv hore. I zaistil sa náležite proti spánku. Keď ho nadchádzali driemoty, zapálil na kľakadle sviečku, otvoril knihu a modlil sa. Inokedy sa mu takto podarilo prekonať najťažšie chvíle. No teraz únava bola silnejšia ako jeho vôľa. Ani nevedel, kedy mu hlava klesla.

Nebolo, pravda, na tom nič divného. Vo vysokom veku človek darmo ukladá svojmu telu úlohy, darmo robí proti nemu opatrenia. Vymyká sa mu spod vedomia, zrádza ho na každom kroku, zariaďuje sa mimo neho ako samostatná, nekontrolovateľná bytosť; dosť bolo služby duchu, dosť bolo námahy.

A farár už vyoral svoju brázdu. Tridsať rokov klčoval, hnojil a kypril vinicu Pánovu v tomto zabudnutom kúte sveta, odkiaľ sa musí pútnik vrátiť, ak nechce, aby mu kosti líšky poobhrýzali. Prišiel sem ako mladý kaplán v čiernej lesklej reverende, čo si kúpil za posledný groš dedičstva, a s novým, pekne v koži viazaným breviárom pod pazuchou, ktorým ho obdaril biskup pri svätení. Dnes by už nikto neuhádol farbu reverendy a nespočítal listy breviára. Ťažko by mu prišlo rozpamätať sa na tú chvíľu, keď vstupoval s povznášajúcim pocitom nováčika do dediny a stretával sa prvýkrát s rozpačitými pohľadmi svojich cirkevníkov. Bolo to naozaj dávno. Od tých čias nahrnulo sa mu do pamäti mnoho dojmov. Nové, svetlé, ešte čerstvé zakrývali staršie, stemnené a zvetrané, a tie na samom spodku sa rozpadávali, lebo čas plynul. Dni vymokali spoza hôr, zem rodila i oddychovala, obloha sa striedavo roztvárala i zatvárala a podľa toho i lúky kvitli a temneli. Boli pekné chvíle, hrozné búrky, svet raz spieval, raz stonal, po búrkach rozprestierali sa nad dolinou vždy: široké dúhy. Krajina za oknami sa mnohokrát zmenila, menili sa i ľudia a často práve jeho pričinením.

Najprv pochoval starého dekana, ktorý ho špehoval na každom kroku a kŕmil len zhnitou kapustou, potom vyhnal z fary diabla v ľudskej koži — bývalú kuchárku, ktorá si namýšľala, že aj nový pán musí skloniť šiju a hľadať najbližšie príhodné a bezpečné miesto, kde by sa vtiahol, aby si ochránil hlavu a chrbát, keď ona dupne nohou alebo rozbije na cemente v kuchyni tanier, ako to robieval starý, a priviedol si kuchárku novú, vcelku dušičku plachú, skromnú, nenáročnú ako ovečka. Odučil ľudí žuť močku a piť smradľavý špiritus, postavil školu, renovoval kostol, neskoršie hore na priesmyku, kde nejaká nešťastnica skončila dobrovoľne život, zasadil vysoký železný kríž. Rok čo rok niesol zodpovednosť za úväzky pokánia svojich veriacich, mnohé generácie vítal znamením kríža na tento svet, mnohé zas poctivo pripravoval a z neho odprevádzal. Ku všetkému tomu potreboval odvahu a silu. Bolo len prirodzené, že časom ju tratil a že teraz sadala mu do údov a na mihalnice ťažká únava, ktorej nevládal čeliť.

Ale dnes mal aj inú príčinu byť vyčerpaný. Od včera rána začali sa hore cestou z údolia husto trúsiť vojaci. Pre dedinu bola to veľká udalosť. Nikto nepamätal, že by bol tadiaľto niekedy prechádzal riadne vystrojený vojak. Dedina žila len svojmu svetu. Ten druhý, rozsiahlejší, búrlivejší, kde rozhodovali mocní páni, cisári, pápeži, kde sa odohrávali veľké zmeny, prevraty, revolúcie a vojny, bol príliš ďaleko. Hodnovernejšie správy o ňom dozvedali sa ľudia v drevených chalupách iba z kalendárov, ktoré rozposielal do rodín pán farár vždy po Troch kráľoch. Cudzinec sem zriedka zablúdil a o ozajstných vojakoch v mundúroch vyprávali s patričnou dávkou vypínavosti len fúzatí chlapi, ktorí mali česť slúžiť ešte vo Viedni pod pánom cisárom.

A naraz prichádzali celé zástupy aj s výstrojom. Vozy, kone, podivuhodné zbrane, vojenské kuchyne, malé i veľké autá zatarasili rýchlo cestu, tisli sa do dvorov a úzkych uličiek medzi ploty, naozajstní vojaci v blúzach, v ovinkách, so širokými opaskami a s plátennými torbami na bokoch, všetko cudzí chlapi, kročkaví, ukonaní dlhou chôdzou, zarastení i zablatení, obsadili podsteny, prevažovali ťažké rozpálené hlavy medzi kolenami a gánili zvädnutými očami na cestu, iní ešte pobehúvali medzi vozmi, pokrikovali na nepokojné a sparené zvieratá, rozvlačovali batohy a drevené kufre, naložené akiste strelivom.

Dedinčania sa splašili. Rozutekali sa dvormi, podchvíľou pozerali ponad ploty na tú dravú záplavu ľudí, zvierat, čo sa vovalili tak neočakávane a s takým ohlušujúcim lomozom do ulíc. Čelá mali tmavšie, ustarostenejšie ako inokedy. Stará kožka, v ktorej vyrástli a v ktorej sa vždy dobre cítili, či bol úpek alebo mráz, stávala sa im priúzkou. Mysleli na svoje chalupy, na statok v maštali, na nový stok v komore, ktorý len nedávno naplnili otrubami a šrotom, na ženu, na deti a ešte na mnoho drobností, potrebných i nepotrebných, mysleli na minulé dni, noci, ktoré tu v kruhu svojich najbližších, priateľov i nepriateľov, v radosti i v trápení, ale najmä pri práci a odpočinku prežili a prechovávali obavu, že sa to všetko ide teraz narušiť.

Nešli práve najlepšie chýry. Vojsko zostane vraj tu. V škole je veliteľstvo. Po stromoch vedú telefón. Do grúňov ťahajú kanóniky, pred dedinou, okolo dediny zakopávajú guľomety. Budú istotne strieľať, lebo chcú sa udržať v týchto vrchoch, chcú ubrániť prístup hore ku priesmyku. Zdola prichádzajú vraj Nemci. Budú brať, znásilňovať, vešať a páliť. Každá žilôčka v tele sa začala chvieť.

Farár týmto chýrom spočiatku mužne čelil. Vedel o hroznej vojne, ktorá zasa vzplanula na všetkých stranách sveta. Vedel aj o tom, že v krajine sa vzbúrili nejakí ľudia, vydávajú k obyvatelstvu stále nové ohlasy, verbujú chlapov, aby mohli obsadiť a udržať horské okresy. Bezpochyby bola to opovážlivosť stavať sa na odpor proti takej presile, akú predstavovala nemecká vojenská moc: rebelovať, narúšať poriadok, a to vtedy, keď pod vplyvom správ o blížiacom sa fronte očakávala sa bezvýhradná poslušnosť obyvateľstva. Nebolo mysliteľné, že by taký čin zostal dlho bez následkov. Povstalci mohli sa udržať zatiaľ, kým v druhom tábore trval zmätok. Potom muselo prísť k účtovaniu. Veľký a mocný nestrpí, aby mu niekto menší a slabší krížil plány. Neotáľa a nevyberá ani prostriedky, keď chce zjednať zase poslušnosť a poriadok. Neprekvapovalo ho riešenie sporu. Preto iba viac zo zvedavosti postavil sa do dvier a sledoval prípravy vojakov, keď mu kuchárka oznámila, čo sa v dedine robí. Hneď aj pochopil. Boli to tí nešťastníci. Mali tváre strhané, výstroj zanedbaný, v ich činoch javila sa únava, niekedy aj podráždenosť. Preťahovali zvieratá i vozy sem a tam, nevedeli si nájsť miesto. Útvary každú chvíľu dostávali inú podobu. Cesta bola úzka, ploty a domy zavadzali, všade vládol dokonalý neporiadok. Niekto sa zúrivo rozkrikoval, volal čertov i bohov, išiel sa uchodiť, pretrhnúť prácou, iný nečinne sedel pod plotom a skoro neprítomne zahmlenými očami hľadel na ten nezmyselný zhon.

— Ach, škoda takých mladých životov, — poznamenal. A to bolo vari aj všetko, čo potreboval poznamenať. Potom sa obrátil, na plecia si zahodil starší kabát, z komory kázal si priniesť čiapku s plstenou podšívkou a zadnými dvermi vyšiel pokojne do včelína. Mal ešte zazimovať niekoľko úľov. Bola to práca na niekolko hodín a vyžadovala úplné sústredenie.

Takto na vojakov celkom zabudol. Nebola to jeho záležitosť. Vojna, hoci zúrila vo svete piaty rok, ani vzbura, hoci sa rozpútavala v bezprostrednej blízkosti, nezasiahla jeho svet. Zaiste bola veľkým zlom. Trpeli ňou milióny nevinných ľudí. Zaiste spôsobovala veľké trhliny vo viere a v mravnosti, ale vybíjala sa medzi stranami, ku ktorým on nemal nijaký vzťah. Odprvu bol presvedčený, že sa vyrieši mimo neho a bez neho. On slúžil bohu a pomáhal veriacim, ktorých mu zverila cirkev. V tomto poslaní mal čistú cestu. A keď sa mu aj niekedy vynorila prekážka, odstraňoval ju sám. Prečo by sa mal miešať do sporov, ktoré sa jeho netýkajú? Chvalabohu, nie je včerajší. Má za sebou dlhé roky dobrej práce, veľa skúseností, áno, celý život. V jeho žilách nepení sa riedka krv, v jeho hlave neroja sa jalové myšlienky. Všetko v ňom je dohotovené, vystavané, pevné. Ani prívaly, ani búrky ho nevedia vyvrátiť zo základov, z ktorých sa zodvihol. Má mocnú postavu a zocelené, tvrdé srdce.

Ale po večeri, keď vychutnával vôňu čerešňovej čutory a chystal sa odísť do svojej izby, aby sústredenou modlitbou dokončil zas jeden deň, práve toto oceľové srdce sa mu pohlo. Do kuchyne vstúpilo niekoľko cirkevníkov. V poradí, ako vchádzali do dvier, snímali úctivo čiapky, skláňali pokojné čelá a obstupovali ho zo všetkých strán svojimi hranatými telami. Bolo zrejmé, že sú niečím neobyčajne rozrušení. Tváre mali strhané, oči im planuli horúčkou. Hovorili všetci naraz.

Veliteľ vojenského oddielu nariadil vysťahovať do rána celú dedinu. Bude sa vraj tu strieľať, ľudia by boli ohrození. Ale im sa to nevidí. Kde sa pohnú v takomto čase? A čo bude s ich chalupami, s ich statkom? Všetko vezme skazu. Nenájdu ani klinca, keď sa vrátia. Ich námaha, práca bola zbytočná. Veliteľ ich nechce ani vypočuť. Má vraj taký rozkaz. Ale keby išiel k nemu on, azda by sa dal prehovoriť. Preto prišli.

Boli to chlapi vážni, všetko dobrí a rozumní gazdovia. Tomáš Kyjanička, dlhoročný richtár, územčistý, pokojný, ale rozhodný v reči i v činoch. Veľký Florián Bertin, počestný vdovec, potom fúzatý kováč, zručný remeselník, skúsený a múdry, ktorý ani jediné slovo neprepustil vedľa uší bez toho, žeby ho dôkladne nezvážil, a bohatý Amerikán, čo vydáva dcéru za doktora. Všetkých dobre poznal. Vyrástli tu v dedine pod jeho rukou. Pamätá sa ešte na nich ako na nezbedných chlapcov. Neraz posielal kostolníka za nimi s latou, keď naháňali holuby vo zvonici alebo kľockami ráňali bocmánky za včelínom. Už vtedy viedli mládež v zlom i v dobrom. Potom im pomohol založiť rodinu, krstil i pochovával im deti, svätil príbytky, vykiadzal staje, pravidelne o veľkonočnom čase vyvažoval ich hriechy dobrými skutkami, dával im rozhrešenie, ba často stretával sa s nimi i na ulici, na poli alebo priam tu vo farskej kuchyni, lebo potrebovali jeho radu a on potreboval zase ich dôveru.

Nuž nemusel dlho pokyvkávať hlavou, aby pochopil, kde ich tlačí čižma. Vedel, ako hlboko siahajú ich korene do role, ktorú každým rokom preorávajú, ako bezprostredne súvisia so základmi domov, v ktorých bývajú a aké mocné príbuzenstvo sa vytvára medzi nimi a predmetmi, ktoré pri práci používajú. Všetko, čo okolo nich ležalo, nadobúdalo významu i ceny len tým, že sa stávalo ich vlastníctvom a toto vytváralo aj ich samých. Nič sa nedalo myslieť osobitne. Sami by sa stratili vo svete. Boli celkom všední ľudia! Zaiste, niekto mohol byť dôležitejší ako richtár Kyjanička, väčší ako Florián Bertin, múdrejší ako kováč a bohatší ako Amerikán. Iba keď sa k nim primyslelo celé vlastníctvo: žena, deti, dom, pole, keď sa vylúpil ich celý život, ktorý vytvárali vo svojom prostredí a robota, ktorú vykonávali, nadobúdali vážnosti, úcty a dôstojnosti. A tak isto chalupy, role, lúky boli len obyčajné. Niektoré lepšie, iné horšie. Nemohli vzbudzovať pozornosť. Ale keď sa povedalo, že je to richtárov dom, Bertinova rola, každý sa pozastavil, obzrel a možno si aj pomyslel, že to musí byť dobrý dom a úrodná roľa. A takto bolo s každým, kto sa v dedine rodil a umieral. Veci vytvárali si človeka. Ťažká sekera, ktorou klčoval lesy, mu dávala odvahu, hrubé koly štipáky, capíny, ktorými navažoval brvná pri furmanke, silu do rúk, do krku a do pása, vyštrbený pluh; ktorým preorával strmé a skalnaté pole na grúňoch a úzke vydraté kosy, ktorými vykášal tmavé a machnaté zápače, zase vytrvalosť. Ale iba dotiaľ, kým sa k nim priznával, kým ich používal, kým tvoril s nimi trvalé spoločenstvo, stmelené putom roboty. Keď ho niekto od nich odlúčil, alebo sa ich vlastnou vôľou zbavoval, stával sa slabým, bezvýznamným a strateným. Sám v sebe cítil toto mocné puto, preto ich hneď pochopil a nepotreboval dlho uvažovať, čo má robiť. Oželel príjemné chvíle večerného trávenia, trpkastú chuť čerešňovej čutory, nedbal na naliehavé pripomienky starostlivej kuchárky, rýchlo sa obliekol a vyšiel odhodlane s chlapmi do vlhkej noci.

Veliteľ ho prijal. Mal hodnosť poručíka. Bol to pomerne mladý človek, nie starší od tridsiatky. Sedel za stolom s rozopätou blúzou a červenou ceruzkou robil nejaké znaky na mape, ktorú mal vystretú pod lampou. Podchvíľou vytrhával sa z práce, aby sa mohol načiahnuť za lacnou cigaretou a potom si dlho labužnícky so zvrátenou hlavou a s privretými mihalnicami poťahoval. Cigaretu držal medzi dvoma prostrednými prstami. Keď ju prikladal k ústam alebo keď ju oklepával nad popolníkom, bola vidieť, ako sa tieto dva dlhé a temer prehnuté prsty chvejú. Vôbec pôsobil dojmom človeka jemného a citlivého.

V prvom okamihu temer neveril, že by taký mládenec mohol niesť nejakú väčšiu zodpovednosť. Potom sa s tým zmieril, lebo predpokladal, že s ním nebude mať dlhé pokonávanie. Bol zvyknutý prijímať od mladých ľudí len poslušnosť. Ako starý kňaz, ktorý vychoval už niekoľko generácií a ktorý mnohými zápasmi s vonkajším i s vnútorným nepriateľom domohol sa istoty, mal na to plné právo.

No v tomto prípade sa pomýlil. Poručík ho vypočul pozorne. Nijako však nedával znať, že by chcel krotiť pred hosťom svoju prirodzenosť. Mal napodiv pevný pohľad. Za ním mohol byť len duch hotový a myšlienky jasné. Hocako bol vyčerpaný, rozrušený, hocako jeho telo klesalo pod ťarchou únavy, predsa sa vedel sústrediť na všetko, čo vnímal. Sedel ďalej pokojne za stolom, nepohol ani obrvou. Jeho zrenicami neprešiel ani tieň nevôle. Trpezlivo čakal, kým hosť vyslovil svoju žiadosť a ani raz nedal znať, že by ho chcel prerušiť. Ale keď dohovoril, povedal pevne, akoby sa bol dávno tak rozhodol, že nie, že nemôže odvolať svoj rozkaz.

Musel naliehavejšie dôvodiť. Spomenul deputáciu gazdov. Hovoril o dedinčanoch, ako ťažko žijú a ako im záleží na každej triesočke, ktorú niekde na ceste zodvihli a priniesli domov, ako súvisia ich životy s miestom, kde sa narodili, ako lipnú na každom predmete, ktorý používajú, a ako by im bolo, keby to všetko mali opustiť. Hovoril o ťažkostiach, spojených s presťahovaním. Kde sa len v jeseň podejú, keď nejde len o chlapov, ale aj o ženy, malá deti, starcov. A čo bude s chorými, ktorí sú pripútaní na lôžko?

Ale nedomohol sa ničoho.

Vtedy sa trochu rozhorčil. Zanovitý odpor tohto vyhúknutého mládenčeka zdal sa mu opovážlivým. Cítil, ako sa mu navalila teplá krv do pŕs a ako mu oťažieva dych. Nemal chuť brať nejaké ohľady a mierniť sa, keď bol presvedčený o spravodlivosti svojho hnevu. Otvorene zapochyboval, že by pán veliteľ mal moc zasahovať do práv civilného obyvateľstva, i keby mu to prikazovala vyššia stratégia. — Tunajší ľudia žijú iba svojej pokojnej práci, — vravel. — Nikto im nič nepridal, preto nemôže od nich ani nič požadovať. Ak vznikli nejaké spory, ktoré sa musia riešiť zbraňami, nech si ich ukončia tí, čo ich vyvolali. Oni si vojnu nepriali. Sú iba prostí malí roľníci a drevorubači. Rozumejú svojim pluhom, sekerám, ale nie zbraniam. Vojny nech si vedú vojaci, ktorí sú na to cvičení. Im len nech dajú pokoj.

Možno, že zašiel vo svojej smelosti priďaleko. Ale nevládal už krotiť svoj temperament. Vždy ho to hnalo na strminu, keď cítil pred sebou hrot odporu. A teraz ho vydrážďoval i spôsob, ako sa k nemu choval protivník. Prečo sa staval do takej meravej pózy? Kde bral vo svojom šťúplom tele toľko istoty a smelosti. Bola to iba pretvárka, alebo chcel tým zdôrazniť prevahu nad ním? V každom prípade bola to nevychovanosť nedozretého nafúkanca. A to mu nemienil odpustiť.

Poručík si zachovával rozvahu. Sedel ešte stále meravo s rukami vyloženými na stole. Ani tvárou nepohol. Iba na cigaretu v popolníku celkom zabudol. Istotne sa zaoberal myšlienkou, ktorú mu vnucoval hosť. Zaiste nemal o kňazoch najlepšiu mienku. V jeho očiach stáli niekde mimo cesty a predsa sa snažili zdržiavať prúd, ktorý sa hnal okolo. Hlásali učenie, ktorého životná miazga už dávno vyschla. Laik je ochotný tomu veriť, ak na jeho zámery padne tieň reverendy. Aj on mal k tomu dôvod.

Ale potom mu náhle britký úsmev preťal jedno líce, akoby ho bola znútra podliala prudká vlna výsmechu, zdvihol oči vyššie a opýtal sa, či s nimi ani nesympatizuje.

Čo mal na to odpovedať? Nezvykol sa skrúcať do klbôčka ako hlísta pod odvalenou skalou, keď ho niekto odkryl. Vyberal si priamu cestu a neuhýbal, akokoľvek sa na neho z druhej strany útočilo. Podobná taktika nebola zlá. V bojoch obyčajne prehráva ten, kto prvý zapochybuje o svojej zdatnosti. Aj teraz držal sa starej skúsenosti. Prečo by mal kapitulovať pred vojakom? Skutočne nesympatizoval. Ako by mohol aj sympatizovať s rebelantmi, s ľuďmi, ktorí išli rozvracať poriadok a zasievať svár? Politika nebola jeho záľubou. Vedel, že je špinavá, že zvádza na scestie. Zazlieval kňazom, ktorí sa do nej miešali. Ale bol natoľko informovaný o udalostiach, čo prebiehali práve svetom, aby si mohol o nich utvoriť vlastnú mienku. Noviny donášali denne správy o vojne. Povetrím podchvíľou hučali smrtonosné stroje. A luny raz silnejšie, inokedy slabšie zachytávali ozveny vzdialených výbuchov. Zase stáli proti sebe dve nezmieriteľné strany, ktoré nenachádzali spôsob vyriešiť zmierlivo svoj spor. Bolo treba otvoriť brány kasární, vykomandovať vojská do poľa, vytiahnuť kanóny, porobiť zákopy a zabíjať sa. Bolo treba rozjatriť najnižšie ľudské vášne a zahryznúť sa do seba ako zvery.

Stará vec. Aj v minulej vojne sa za tie isté ciele bojovalo a vlastne bojuje sa za ne od tých čias, ako ľudstvo zakotvilo na tejto planéte. Vždy sa našiel niekto, ktorému vyrástla hlava o cól nad mieru a iný, čo mu takú abnormálnosť nechcel odpustiť. Vždy boli proroci i vojvodcovia, ktorí chceli, aby ich počuli všetky národy a vždy boli jednotlivci, ktorí si zapchávali uši pred ich hlasom. Napätie myslí sa muselo na niektorom mieste roztrhnúť a potom už bol dôvod na pálenie a vraždenie. Pravdaže, každý víťaz si dáva svoju pravdu opuncovať ešte vtedy, keď drží v rukách zakrvavenú zbraň. A tak je to aj teraz. Mocný chce byť ešte mocnejším a bohatý ešte bohatším. Ľudia budú trpieť večne pre svoju slabosť a raz na ňu aj zahynú. Možno sám boh mal taký úmysel, keď im dával korunu tvorstva. Jedno je však isté: Nášho človeka sa nedotýka spor, ktorý rozdelil svet na dve strany. Náš človek kladie skromné požiadavky životu, lebo v podstate má pokornú kresťanskú dušu. Chce iba pracovať, chce mať drevenú chalúpku, ženu, deti, niekoľko priateľov, s ktorými sa vo voľnom čase porozpráva, uspokojí sa s chudobnou rolou a keď bude treba, pritiahne si ešte remeň o jednu dierku. Nemá úmysel vyniknúť, stať sa mocným, bohatým, rozkazovať iným a riadiť svet. To prenecháva dobrovoľne tým, ktorých boh na to určil. Bolo teda zbytočné i škodlivé rušiť jeho tichú pohodu, zaťahovať ho do cudzích sporov, stavať ho slabého, nevyzbrojeného čelom proti živelným silám a robiť tu v zázemí vnútorný svet. Na to môže len vo svojej malichernosti a dôverčivosti doplatiť.

Pravdaže, mládenec musel mať iný náhľad. Bol idealistom, ako všetci mladúsi, ktorí ešte nestačili natoľko zhrubnúť v páse, aby sa mohli pevnejšie postaviť do tohto sveta a nenazbierali vo svojej plochej hrudi ešte toľko odvahy, aby sa mohli vymotať spod vplyvu knižných fráz, ktoré im v školských laviciach natĺkali do mäkkých hláv skostnatení profesori. Tvrdil so zápalom, že sú predsa záležitosti, ktoré sa netýkajú len veľkých a mocných tohto sveta. Keď sú ohrozené najzákladnejšie predpoklady života, keď je ohrozená sama ľudskosť, keď niekto svojvoľne chce znehodnotiť dôstojnosť človeka, keď sa žiada od ľudstva, aby sa vzdalo všetkých práv, ktoré si mravčím úsilím v stáročiach vydobylo a ktoré ho povyšuje nad úroveň obyčajného zvieraťa, potom je povinnosťou všetkých, čo nemajú choré srdce a ktorým sa žiada dýchať slobodný vzduch, aby sa postavili na odpor. Nezáleží na tam, či sú veľkí alebo malí, ani na tom, či stoja v čele bojového frontu alebo sú ďaleko v zázemí. Spoločná vec zaväzuje všetkých na svete k rovnakému činu.

Dobre hovoril. Nepotreboval hľadať dôvod usvedčovať ho z podvodu. Ale v akých výškach sa len vznášal jeho mladícky duch a ako hlboko nechával pod sebou skutočnú zem, to lepkavé, ťažké a hnilobou zapáchajúce bahno, v ktorom sa treba človekovi plahočiť. Nie, nemohol sa zdržať, aby sa mu nezasmial do očú. Ktože to boli tí povstalci? Ako by ich nepoznal. Dvadsaťroční chalani, ktorí sa nevedeli dočkať, kým dorastú otcom pod fúzy, aby mohli vyššie a slobodnejšie zvíjať päsťami, ktorí potrebovali mať na pleci nejakú zbraň, aby sa mohli opravdivejšie zahrať na zbojníkov, a, pravdaže, niekoľko nespokojencov, akých sa vždy vo svete nájde, lebo nieto takého poriadku, ktorý by vedel zabezpečiť, aby každý stál na tom istom mieste a hrýzol rovnaký okruch chleba. A potom, aký zmysel je v tom, že malý chrobák podbehne pod koleso, prevalí sa na chrbát a mrví vzdorovite nohami. Koleso, ktoré by bolo vedľa neho prešlo, teraz ho rozmliaždi. A podobný osud môže stihnúť i tých nedospelých mládencov, čo sa pozdvihli proti tým nesmiernym silám, ktoré dnes hýbu svetom. Náš národ nie je taký pevný a zocelený, aby riešil svetoborné otázky. Malým svedčí skromnosť. Lepšie mu prispieva, keď žije v tieni veľkých. Žiadať na ňom vypätie, na ktoré silami nestačí, je toľko, ako nútiť ho na samovraždu. Nie, on s povstalcami nemôže súhlasiť, i keby si prisvojil všetky tie nafúknuté, navoňané výplody nedozretých mozgov. Povolanie ho núti, aby sa postavil proti všetkému, čo narúša ustálený a narušený poriadok. Človekovi neprislúcha právo rúcať svet! Také právo má iba boh. Boh tento svet stvoril, nuž iba on jediný môže do jeho poriadkov zasahovať. Božia ruka nad nami bdie a vedie nás k nášmu prospechu. Len na ňu sa možno s dôverou obracať. A všetko, čo sa koná svojvoľne, čo z akých potrebných ľudských pohnútok by vychádzalo, je hriešne rúhanie. Taká je jeho najvnútornejšia mienka.

Vtedy sa poručík spätil ako žriebä, ktoré pocítilo na slabinách drsnú ruku paholka. Zrazu potratil všetok pokoj a stal sa zúrivým vĺčaťom, hotovým niekomu skočiť na krk. Prehltol ironický úškľabok, ktorým mu dosiaľ svietila tvár, ozelenel a vyskočil tak prudko, že porcelánové tienidlo v mosadznom ráme na lampe povážlivo zahrkotalo. Istotne mal v prvom okamihu najčernejší úmysel s hosťom. Bolo mu ťažko krotiť svoj mladý temperament, keď mu srdce stískalo, čeľuste vykrivovalo a hrdlo vyťahovalo. Bolo ťažko stáť na tenkých rozochvených nohách, vyrovnávať útly a stiahnutý driek, bolo ťažko nemykať plecami, netrepať lakťami, keď ani jeden nerv, ani jedna žilôčka neposlúchala rozkazy prepätej vôle. Udrel päsťou na stôl a zubami precedil nejakú nezrozumiteľnú nadávku. Ale v nasledujúcej chvíli sa zahanbil za svoj prudký výbuch. Možno mal doma prísnu výchovu, možno bol z rodiny, kde každé prekypenie surovej vášne sa pokladalo za slaboduchosť. Tvárou mu prebehla niekoľko studených tieňov, zaťal päste a začal pobehúvať nepokojne od stola ku dverám. Bola to príliš krátka cesta na to, aby na nej potratil všetok hnev, ktorý v ňom zovrel. Musel ho ešte vytrvale hrýzť zubami, prepaľovať očami, hniesť prstami, aj tak trvalo mu hodnú chvíľu, kým ho skrotil až natoľko, aby mohol pokojnejšie dýchať. A potom bez toho, aby sa bol pristavil a zodvihol oči z dlážky, povedal:

— Dobre, nemáme záujem na tom, aby sme vás brali pod ochranu, ak takto zmýšľajú aj vaši cirkevníci. Ešte dnes v noci, keď padnú tri delové výstrely, stiahneme sa za dedinu. Kto bude chcieť, môže ísť s nami. Ostatní len nech čakajú svojich dobrodincov.

S tým sa rozlúčili. Mladý poručík sadol si znovu za stôl, siahol za popolníkom s dohárajúcou cigaretou a dal sa do študovania mapy pred sebou. On chvíľku naň hľadel s úmyslom povedať ešte nejaké slovo na uzmierenie, ale keď pochopil, že by sotva dosiahol účinku, obrátil sa ku dverám.

Doma sa zatvoril do izby na poschodí a o všetkom ešte raz rozmýšľal. Cestou, ako šiel pomedzi chalupy a prekračoval krotké svetlá, ktoré mu z okien podbehúvali pod nohy, cítil uspokojenie, lebo nachádzal sa ešte pod bezprostredným dojmom víťazstva. Tešilo ho, že svojho protivníka pokoril, že ubránil svoju autoritu i pred vojenskou rovnošatou. Stádočko, zverené do opatery, bezpečne ochránil. Ľudkovia, ženy, deti i chlapi môžu si pokojne ľahnúť. I táto noc bude patriť im ako odmena od pána boha za celodenné lopotenie, ako im patrila včerajšia. Všetci, Kyjanička, Bertin, kováč i Amerikán, ráno zdraví a svieži vstanú a pôjdu za svojimi vecami. Jeden vyvážať hnoj na zemiačnisko, iný murovať pivnicu na záhradu a ďalší dochystať za tretí voz dreva. Možno sa niekde na moste stretnú, vyšúľajú si spolu na dlani cigaretu a kým vyfajčia, porozprávajú sa o tom, ako zazimovali včely. Na nebezpečenstvo, ktoré im hrozilo večer, ani nespomenú. Zo všetkých komínov vylezie beláskavý dym, roztiahne sa dlhým, súvislým závojom nad celou dedinou. Ani prenikavé vyzváňanie kováčskej nákovy, ani vytrvalé štekanie trlíc pod stenami ho do večera neroztrhá. I táto jeseň dozreje na javoroch a osičine krikľavými červenými i žltými farbami a v novembrových osuhliach zase osinie, ako dozrievali a osinuli i minulé jesene.

Ale doma, vari pod vplyvom teplého, tichým leskom mlčanlivých predmetov, mäkkými farbami obrazov, miniatúrnych sošiek, pokrovcov a riedkym svetlom sviečky polepeného šera, ktoré vytrvalo naň vydychovali zaguľatené kúty, sa mu radosť z víťazstva trochu zakalila.

Uznal, že poručík mal aj v niečom pravdu. Človek sa na boha nemôže so všetkým spoliehať. Nesmie čakať, že podchvíľou bude zasahovať do jeho intríg a naprávať to, čo on vo svojom svetovom poriadku narúša. Má predsa rozum, srdce, dušu, môže aj samostatne rozlišovať dobré veci od zlých. Keď potom nejaké násilie činí v prospech vecí dobrých, stáva sa vlastne prostredníkom božieho riadenia.

Ani víťazstvo nebolo také úplné, ako pôvodne myslel. Donútil síce poručíka, že odvolal svoj rozkaz vysťahovať obyvateľov a podvolil sa stiahnuť oddiel za dedinu do Zeleného kúta, aby mohol chrániť priechod na priesmyk. Ale či tým niečo získal? Do dediny vtiahnu iní vojaci a budú strieľať na tamtých. Boj sa rozpúta tak či onak len tu. Ľudia budú aj takto tŕpnuť o svoje majetky a životy.

Hlava mu náhle oťažela trudnými myšlienkami. Zbytočne sa unúval, zbytočne sa rozčuľoval, zbytočne ubližoval mladému idealistovi. Sama skutočnosť je drsnejšia, ako predpokladal. Spánok, ktorý túto noc na ľudí zlietne, bude len omámením. Tri delové výstrely nad ránom oznámia príchod najväčšej hrôzy, akú dedina od svojho vzniku zažila. Ľudia sa prebudia uprostred pekla.

Čo robiť?

Otázka zostala visieť v dusnom povetrí. Musel uznať svoju slabosť a hľadať pomoc u mocnejšieho. Pristúpil ku kľakadlu, otvoril veľkú knihu a modlil sa. Bolo treba niečím posilniť ochabnutého ducha, bolo treba uprosiť boha, aby jeho ochranná ruka spočinula nad údolím, kde žije malé stádo veriacich, lebo pastier bol starý, schytávala ho hrôza pred hlbokou nocou.

Ale o chvíľu zbadal, že nevníma slová, ktoré šepoce ústami. Niekde sa rozpadávali, tratili. Duch nebol dosť ostražitý. Telo ho zrádzalo. Krv v ňom tak pomaly kolovala, že ju sotva cítil. Oči sa mimovoľne zatvárali a hlava klesala bezvládne na roztvorenú knihu.

A teraz ráno, keď stál pri okne a hľadel do temravého úsvitu, rozpamätal sa na všetko, čo večer zažil a bolo mu nepríjemné, že zaspal, lebo hlavu našiel prázdnu. Ťarcha za životy a majetok veriacich, ktorí mu boli zverení, zavalila sa tým viac naň. Cítil ju ako neznesiteľné bremeno na chrbte, na pleciach i v hrudi a nenachádzal síl, aby ju znútra podoprel. Starecká slabosť mu opantávala údy a on sa jej poddával. Najradšej by bol zaliezol do nejakej diery, kde by mohol bezpečne sám prečkať tieto psie dni. Ale to nesmel urobiť. Veď bol kňaz! Musí zostať na stráži. Za chvíľu zahrkocú na ceste ťažké, okované vozy. Do ulíc vojde cudzie vojsko. Zase nové tváre, druhí dôstojníci, velitelia. Bude musieť ísť medzi nich, bude musieť s nimi jednať za občanov, prehovárať ich. Čaká ho nový zápas. Včera mu to bolo ľahšie. Poručík bol predsa len prístupnejší človek. Hneď ho prehliadol a našiel mu slabinu. No títo budú cudzinci, celkom neznámi, neprístupní a okrem toho dobyvatelia. Vraj sú aj ukrutní, prešli krstom frontu. Nepoznajú ospravedlnenia a výnimky. Ich reč je áno, nie. Azda sú to iba ohováračky. Aj pod tou najzapotenejšou, skôravenou vojenskou blúzou bije ľudské srdce, treba mu len uvoľniť priestor, aby ho holo lepšie počuť a aby samo počulo. No obavy sa nedajú vymyslenými dôvodmi zaplašiť a v každom chýre je aj kvapka pravdy.

Podobné myšlienky ho plašili, ako pozoroval zarosenou tablou okna prebúdzajúci sa jesenný deň a tak bol do nich zabratý, že nepočul medzitým klepot krokov na chodbe, ani vrzgnutie dvermi. Iba keď sa od okna obrátil s úmyslom ísť sfúknuť sviečku, ktorá ešte stále blkotala bledým plamienkom na kľakadle v druhom kúte, zbadal, že už nie je v izbe sám.

Pri dverách stál kostolník. Trochu nahrbený v pleciach pre starobu, trochu aj nachýlený na stranu, lebo mal jednu nohu kratšiu. Čakal úctivo, kým ho pán farár osloví. Nemal úmysel vtisnúť sa sem do izby. Bol zvyknutý pohybovať sa po fare nečujne, temer so zatajeným dychom, aby nerušil pána farára z myšlienok, z modlitby alebo aj zo spánku. On mal vždy dosť času. Mohol si postáť pri dverách alebo v najhoršom prípade i posedieť v kuchyni pri kuchárke.

Farára v prvom okamihu prekvapilo, že ho tu tak náhle vidí. Znepokojil sa, že ho niekto dlhší čas mohol v myšlienkach pozorovať. Ale vzápätí si spomenul, že sám poň poslal. Vtedy sa ovládol, roztiahol obočie a zalial ho plným a prívetivejším pohľadom.

— Mal si už zvoniť na omšu, — povedal s miernou výčitkou.

Kostolník sa pokúsil o úsmev. No nijako sa mu to nedarilo. Prekážali mu v tom veľké a hrubé bajúzy, ktoré vari teraz prvýkrát v živote pocítil pod nosom ako nepríjemnú príťaž, cudzie teleso, akési rohy, ktoré robia človeka nemotorným a smiešnym. Vyšiel z toho iba trpký úškľabok, ktorý sa roztiahol na celú tvár a vnútil mu do očú rezavé slzy. Musel zažmurkať, akoby bol ešte karpavý.

Skutočne mal. Už prešla hodina odvtedy, ako zvonieva na raňajšiu. Ale dnes sa nevedel rozhodnúť. Hádam pán farár vie, že je sv. Vendelína.

Kostolník mal pravdu. Bolo 20. októbra. A to je deň, kedy celý kresťanský svet spomína patróna pastierov svätého Vendelína. Ale farár v tom nevidel dôvod, aby sa otáľalo so zvonením. Aj na svätého Vendelína predsa býva raňajšia omša. Známy poriadok v cirkevnom roku zmení sa len tým, že ide odslúžiť omšu do starého kostolíka za dedinou, ktorý je zasvätený skromnému svätcovi.

— Áno, v starom kostolíku, — prisvedčil kostolník ako ozvena, potriasajúc veľkou hlavou, aby dodal patričnej závažnosti svojim slovám.

Farár si toho všimol a náhle pochopil. Obočia mu vyskočili ešte vyššie na čelo a pohľadom vbodol sa do kostolníkovej tváre, akoby mu bolo v hlave svitlo. Starý kostolík je za dedinou práve v Zelenom kúte a mladý poručík mu včera prezradil, že sa so svojím oddielom ta stiahne. To znamená, že sa bude musieť zase s ním stretnúť. Chvíľku stál ako soľný stĺp. Vnuknutie, ktoré mu naraz zalialo celé vedomie, nevládal ustrnutými zmyslami pojať. Mal dojem, akoby mu horel mozog. Videl oslepujúci blesk, potom v bielom plameni vycivenú, od hnevu až zelenú tvár mladého poručíka, ktorá sa rýchlo menila na doráňanú a dokrvavenú tvár Krista. Nerozumel z toho nič. Len jedno si uvedomoval jasne: dostal znamenie, podľa ktorého treba konať. Vtedy našiel zase svoje zdravé srdce, svoju moc v hrudi. Vystrel sa a povedal rozhodne: — Treba zvoniť v starom kostolíku.

Kostolník prehltol hrču slín, ktorá mu už dlhšiu chvíľu tiesnila hrdlo, chrbtom ruky utrel si spotené čelo i ovisnuté bajúzy a niekoľko ráz zasmrkal. — Áno prosím, — povedal, podvoľujúc sa pevnej farárovej vôli. Zároveň zmraštil hrboľaté čelo, preložil si umastený klobúk do druhej kaľavnejšej ruky a spustil sa rýchlo na kratšiu nohu, akoby sa chystal vyjsť. Ale nevedel sa nijako odpútať z miesta. Raz mu prekážal klobúk, raz kratšia noha alebo priúzke a zaslzené oči. Istotne sa chcel pre svoju ťarbavosť ospravedlniť, ale do gágora mu znova vyskočila hrča slín. Musel sa s ňou mocovať.

Farár zatiaľ sfúkol sviečku. Izba hneď ochladla. Z úzadia vystupovali kúty. Boli teraz hranaté, ako ich murársky majster pôvodne upravil. Tikot hodín vplával do uvoľneného priestoru a znel hlasno. Podoby na obrazoch vystupovali z rámov a otvárali zvedavo oči. Nebolo možné nevšimnúť si týchto zmien. Ohlasovali skutočný deň. Farár to vzal teraz pokojnejšie na vedomie. A keď sa obrátil, bol ku zmätenému kostolníkovi zhovievavejší. Poznal dobre jeho starosti, ktoré mu práve vtískali na čelo pot a do očú slzy. Boli to zaiste starosti všetkých ľudí, čo sa prebúdzali pod doštenými strechami v dedine toho rána. Kostolník mal ženu s vodnatieľkou v bokoch a päť zasoplených detí. Chcel byť pri nich, lebo tam sa cítil najistejšie. Vonku nebolo bezpečne. Voľačo nedobrého viselo v povetrí. Človek to cítil, ak otvoril dvere alebo pristúpil k oknu a pozeral sa na zamĺknutú horu, zahlušené polia a nevľúdnu oblohu. Bolo to ako pred búrkou, ale čierne mračná sa nikde nekopili, len povetrie bolo niečím preťažené a hluché, akoby v noci boli v ňom vymrzli všetky zvuky. Človek musel mať nablízku niekoho známeho, musel hľadieť do lesklých očú, musel počuť teplý hlas, aby sa nebál. Kto by teraz išiel do Zeleného kúta? Veď sa povráva, že sa tam bude strieľať. Obyčajní ľudia majú právo na svoj život a ani služba bohu ich neprinúti, aby sa ho vzdali. Farár to chápal a odpustil mu slabosť. Pristal, že omšu odslúži bez neho, len ho požiadal, aby mu poslal nejakých chlapcov a prepustil ho.

Sotva sa zatvorili za kostolníkom dvere, pristúpil opäť k oknu. Jeho pohyby neboli už prenáhlené, ani na jeho tvári nebolo badať stopy únavy. V hladkej čiernej reverende vyzeral naozaj ako mocné knieža, ktoré pevne drží a riadi osudy svojich poddaných. Hlava mu stála rovno na statných pleciach. Bola veľká, hranatá, hlava ctihodného starca s postriebrenými vlasmi na sluchách a s malou lesklou lysinou na temene. I teraz hľadel na bledý úsvit, ktorý sa roztváral nad prevlhnutou záhradou, ale nemrazilo ho v kostiach. Vnáral sa pokojne pohľadom doň ako orol, ktorý sa púšťa z výšin a hľadá miesto na zemi, kde by zlietol. Kolmá vráska na čele sa mu pritom prehlbovala. Bývalo to vždy, keď sa k niečomu rozhodoval. Mal na mysli mladého poručíka. Áno, bude sa musieť zase s ním zraziť. Nieto vyhnutia. Azda nekoná dosť čestne. Ústupok, ktorý na ňom už vynútil, ho zaväzuje, aby bol k nemu ohľaduplnejší. Okolnosti ho však donucujú, aby konal. Nevie, možno pokúša peklo. Vrhá sa slepo do nebezpečenstva, z ktorého nevyviazne. Ale boh sám rozhodol, že chce byť prítomný uprostred boja a služobník jeho musí byť všade s ním. On nemá dôvod, aby sa mohol odtiahnuť od povinností ako kostolník. Nemá ženu, deti, ktoré by ho zdržiavali. Dávno popretŕhal tie citové vlákna, ktoré ho zväzúvali s pozemskými láskami. Aj kuchárka sa musí s tým zmieriť. Je bojovník boží a tým je všetko povedané. Nuž pôjde! To je ešte jediný spôsob, ako odvrátiť nešťastie od dediny.

A tak i urobil.

Keď potom zahodil si na plecia čierny kabát a vyšiel do mrazivého rána, našiel pri bráne dvoch nevyspatých šarvancov s ovisnutými tvárami a kolenami. Chúlili sa pri stene do chatrných kabátikov a jastrili šibalskými očami. Ako predvídal, nebol ani jeden z lepšej rodiny. Tí teraz poslušne čupeli v izbách pod otcovým dozorom. Iba pastorčatá, pankharti a nálezenci si mohli dovoliť túlať sa o tomto čase dedinou. A títo istotne patrili medzi nich. Poznal ich dobre. Zloba v každom prostredí rozsieva zárodky vredov, ktoré sa potom jatria, otvárajú, aby mohli živiť dedičstvo hriechu. Mohol ich stretnúť všade tam, kde šili čerti. Keby sa chcel lepšie rozpamätať, istotne by bol v jednom z nich poznal starého zlodeja, ktorý sa upriamil na jeho záhradné jahody a ktorému raz v škole dobre ponaťahoval uši. Inokedy by ich bol obdaril iba káravým pohľadom. Teraz sa na nich obrátil s otázkou starostlivého otca, či im nie je zima.

Chlapci sa uškrnuli a miesto odpovede ukázali svoje riedke zuby. Zaiste. Októbrové rána tu v horách bývajú mrazivé. Ale im sa zima ťažko dostáva na koštiale. Majú všade hrubú kožku. To nič neznamená, že je na povrchu osinutá.

Farár sa viac na nich neobzrel. Vedel, že poslušne pôjdu za ním. Boli to šibali. Nikto by neuhádol, kade ich oči práve jastria. Ale pred ním cítili bázeň. Mohol sa spoľahnúť, že mu nezbehnú, keď ich mal pod dohľadom.

Pred farským kostolom sa malý sprievod na chvíľu zastavil. Bolo treba vziať obradnú knihu, posvätné nádoby, rúcha a božie telo. Potom už kráčali všetci vytrvalo hore dedinou k Zelenému kútu. Farár vpredu a chlapci, obložení predmetmi a šatami, poslušne za ním. Spomedzi plotov a preriedených stromov nazerali na nich drevené chalupy. Niekde na priedomí mihla sa zrebná košeľa, biele oplecko alebo vyblednutá tvár vnorila sa do okna a vyjavene hľadela. Čože pán farár potratili rozum? Ktože to videl, ísť dnes do Zeleného kúta slúžiť omšu. Niekedy aj pán boh musí byť trpezlivý. Kňaz je tiež len človek. Nemôže uniesť viac, ako vládze. Tak, tak, strapaté hlavy prikyvovali a vyblednuté tváre ešte viac bledli.

No farár ich nechcel vidieť. Držal sa prostred cesty ako skúsený kormidelník priaznivého prúdu, ak chce byť zavčasu pri cieli. Nedbal na mienku cirkevníkov. Vedel, že dnes celú váhu zodpovednosti za seba i za nich ponesie sám. Dôjde do cieľa, alebo padne. V každom prípade bude sa sám zodpovedať za to pred bohom. Zatiaľ však nemal dôvod, aby sa potkýnal a vešal hlavu. Spredu ovieval ho ostrý vietor. Na sluchách mu rozčuchrával postriebrené chlpy. Pôsobilo to občerstvujúco na celé telo ako chladný kúpeľ. Na prsiach ho prehrievala plátenná toboľka bursy s bieluškými hostiami. To mu zase dodávalo odvahy.

Za dedinou spozoroval tajený ruch. Okolité stráne, kopce a medze boli obsadené vojskom. Ležali ojedinele i v skupinách v úžľabinkách alebo sa mihali za kružinami. Všetky zbrane mali zacielené na cestu. Bolo krušno kráčať takýmto nezvyčajným špalierom. Nesmel si myslieť, že zaostrené oči pod prilbicami sledujú iba jeho.

Starý kostolík stál v tesnej dolinke hneď pod cestou, ktorá odtiaľto už začínala stúpať príkrymi serpentínami na priesmyk. Voľakedy sa vraj pri ňom zhromažďovali baníci pred fáraním, lebo na okolí nachádzalo sa niekoľko zasypaných štôlní. Vtedy istotne vyhovoval svojmu účelu. Baníci sa nepotrebovali tlačiť dovnútra. Nemali ani kedy, stačilo im, keď chvíľku postáli na priestranstve vonku a s obnaženými hlavami prijali požehnanie od kňaza. Pozdejšie, ako sa dedina rozrastala, postavili nový kostol pre potreby celej farnosti a tento zanedbali.

Bola to vlastne iba polkruhovitá kaplnka s drevenou vežičkou nad vchodom, z ktorej vykukovalo zahrdzavené srdce zvona. Dovnútra vmestili sa len štyri lavice, pódium pre harmónium, drevený kanceľ a oltár. Nástenná maľba nad tabernákulom predstavovala voľakedy svätca v pastierskom rúchu, ako na vrchu niekde pri Trieri žehná stádu. Majster, ktorý pracoval na maľbe, bol istotne náturista, akiste chcel výsek legendy zobraziť čo najskutočnejšie, preto si neodpustil vložiť do jedného kúta výjav, ktorý síce v čriedach dobytka nebýva zriedkavosťou, ale ktorý na oltárnom obraze pôsobí rušivo. No naši starci sa všeličoho dopustili a pán boh im aj tak žičil. V časoch, keď si dielo nárokovalo na plnú neporušenú prácu, rohová epizódka zapadla azda harmonicky do celku a obraz si zachovával patričnú dôstojnosť. No časom vakovka opadávala i farby bledli a tak do dnešných čias čudným riadením osudu zachoval sa iba podivný výjav a tanier svätožiary nad miestom, kde mohla byť voľakedy patrónova hlava. Farár vždy, keď raz da roka pristupoval k oltáru, zaumieňoval si, že zvyšok maľby dá odvaliť alebo zatrieť. No keďže mal i trochu zmyslu pre starožitnosti a keďže niekoľko väčších a neporušených kusov pomaľovanej vakovky ležalo na stôsiku v sakristii, nazdával sa, že sa mu podarí starú maľbu zachrániť pre niektoré múzeum. Naostatok, plodenie je tiež veľké mystérium. Bezpochyby farnosť nemala také veľké príjmy, aby každý rok dala opraviť na kostolíku to, čo hlodavý zub času, vietor, dážď, tuhé vrchovské zimy a často i nezodpovední pocestní, vandráci alebo i dedinskí šarvanci roztĺkli. Mrežovanie na zvoničke bolo porušené, do strechy zízalo niekoľko dier, prehnité šindle sa možno pod ťarchou vlhkého snehu každoročne uprostred kríženia prebárali. V oknách chýbali všetky sklá. Stopy rozpadu a skazy bolo vidieť všade dookola.

Keď sa farárovi podarilo zahrdzaveným kľúčom odomknúť a otvoriť zošúverené dvere, zavalil ho ťažký pach vtáčieho trusu, myšacincov a črvotočiny. Za trámami a rohmi pod otvorenou strechou pozliepali si vtáčie rodiny hniezda. Cez celé leto, keď ich tu nikto nevyrušoval, používali voľne priestor pod sebou. Preto lavice i dlážka boli husto postriekané. Ešte dobre, že k oltáru prechovávali aj tie nezodpovedné tvory úctu. Inokedy kostolník stačil vždy odstrániť svinstvo. Teraz nemal kto. Bude sa musieť uspokojiť s takým stavom, aký našiel. Aj tak zostane tu s týmito chlapcami sám pred bohom, pomyslel si, a bez ťažkostí premohol odpor, ktorý v prvom okamihu pocítil. Potom pristúpil k oltáru, sám naň prestrel biely obrus, porozkladal omšové nádoby i predmety a vošiel úzkymi dverami do tmavej sakristie, aby sa obliekol.

Vo chvíli ozval sa zvonec. Chlapci striedavo potrhávali za povraz, ktorý visel voľne pri dverách, a hore v tmavej klietke vežičky trepotal sa malý zvon na neumele okovanej väzbe, ako ťažký vták, ktorého vyrušili z hlbokého spánku a ktorý sa v prvej chvíli nevie vymotať zo svojho väzenia. Jeho hlas bol zajakavý. Nevládal zabehnúť ďaleko. Plašil len úžľabinu, najbližšie zarastené stráne, dve-tri vyčnievajúce bralá, hneď sa vracal a narážal na steny kostolíka. Bolo to tak, akoby niekto udieral pod stráňou na nákovu, akoby sa ozývala drevená banícka klopačka.

Farár počúval. Znelo to tak podivne v tomto stíchnutom jesennom ráne, kde nebolo iného zvuku. Prázdnota v úžľabine sa ešte viac prehĺbila. Tvorila zo všetkých strán neprístupne uzatvorenú kotlinu, temnú, oslznutú, na dne ktorej voľakto usedavo plakal. Plač sa zarýval do srdca a bolel. Bolo sa treba brániť, aby človek neupadol do zúfalstva. Čudné, aké pocity vie vyvolať zvuk mŕtveho kovu. Nesporne, nie malou mierou napomáhala k tomu i opustenosť a zanedbanosť tohto miesta. Pomyslel si a šepotal ticho predpísanú modlitbu: „Pane Ježišu Kriste, ktorý si povedal: ,Jarmo moje je sladké a bremeno moje ľahké.‘ Daj mi, aby som ho tak mohol niesť, žeby som si zaslúžil milosť Tvoju. Amen.“ Lebo si práve prevliekal cez hlavu ťažký ornát.

A vtedy sa musel vyrušiť zo svojej práce. Zodvihol hlavu a pozornejšie načúval. Vonkajšie dvere zavŕzgali a na dlažbe ozvali sa rýchle kroky. — Niekto má naponáhlo, — uvedomil si. A keď sa obzrel, stál pred ním mladý poručík.

Istotne prichádza rovno z poľa. Zaváňal osuhľou a čerstvou hlinou. Bol upätý do kepeňa, ale to mu nepridávalo vážnosť. Tenké hrdlo a malá tvár ho zrádzala. Oči mu planuli zlobou. Nemal síl, aby sa miernil. Pozrel vyčítavo na farára a ešte viac ho rozzúrilo, keď ho našiel už v omšovom rúchu.

— Čo to stvárate? — Vybuchlo z neho.

Farár sa zachvel. Kde berie tento mládenec toľko opovážlivosti, aby k nemu takto hovoril. Ale zdržal sa a odpovedal ešte pokojne.

— Konám svoju povinnosť, pán veliteľ.

— Nie, to je provokácia, — reval už zúrivec. — Včera ste ma nahovorili, aby som opustil dedinu a dnes sa vlúdite pod dostrel mojich zbraní. Kde až siaha vaša pôsobnosť, pán farár?

— Aj táto kaplnka prináleží pod moju farnosť, — odpovedal.

— Zahrávate sa s ohňom, — kričal ďalej poručík.

— To je moja vec! — Dôrazne odpovedal farár.

— Nie vaša, ale moja. Mám velenie nad týmto bojovým úsekom a nemôžem dovoliť, aby si tu každý robil, čo chce. — Jeho hlas nadobúdal sily a prechádzal do vyšších tónov, akoby mu sťahovalo hrdlo. — Zakazujem vám, aby ste na tomto mieste slúžili teraz omšu.

Vtedy ho už farár musel zmerať tvrdým pohľadom, lebo to už bolo veľa na jeho šediny:

— Pán poručík, vy máte zaiste svojho veliteľa, ktorý vám nariaďuje, aby ste konali tak, ako konáte. Ale ja mám vyššieho veliteľa. A ten mi nariaďuje, aby som mu dnes priniesol na tomto mieste obetu. A ja tak urobím, či už sa vám to páči, alebo nie, — zakončil rázne a hneď siahol po kvadráte, aby naznačil, že ho ďalší rozhovor omŕza.

Poručík stratil aj poslednú farbu z tváre, zaťal zuby: — Zodpovednosť zato si ponesiete sám, — zasipel a bez pozdravu vyšiel.

Farár viac nemeškal. Vzal do rúk kalich a pristupoval k oltáru.

Ako predvídal, kostolík bol prázdny. Po oboch stranách oltára kľačali iba chlapci. Ľudia sa báli poslúchnuť výzvu zvona, keď sa im duša chvela strachom. Zostali doma. Ale to mu neprekážalo. Nikdy nepredstupoval pred oltár preto, aby sa ukazoval ľuďom. Obeta Pánovi bola zakaždým jeho najvnútornejšou záležitosťou, najhlbším zážitkom, kedy sa vyzliekal zo svojho pozemského tela, aby dôkladne splnil dôležitú úlohu prostredníka. Vedel, že tu stojí bezprostredne pred tvárou boha, preto sa usiloval, aby mal všetky zmysly plné a čisté. A teraz túto potrebu úplného odovzdania sa pociťoval zvlášť mocne. Zodpovednosť, ktorú vzal na seba, nebola malá. Uvedomil si, že dnes nepôjde len o obyčajné premenenie. Nie, myšlienka, ktorú mu dnes ráno vnútil kostolník, siahala oveľa ďalej. Možno že bolo aj hriešne ju v sebe živiť a trvať na tom, aby sa uskutočnila. Ale v úzkostlivej obave o majetok a životy svojich cirkevníkov zachytil sa jej ako jediného prostriedku, ktorý mohol ešte odvrátiť nebezpečenstvo, rútiace sa na dedinu. Vtedy to bolo iba vnuknutie, ktoré ho na chvíľu zázračným svetlom ožiarilo. No teraz, keď pri podnoží oltára odriekal pokorne Confiteor, mal úmysel jasný. Chcel postaviť boha tvárou proti zlobe, ktorá mala o chvíľu na tomto mieste prepuknúť, predpokladajúc, že on, darca a obranca najvyššieho dobra, nedovolí, aby sa za jeho prítomnosti rozpútalo nezmyselné vraždenie a pálenie. Záležalo len na tom, s akou úprimnosťou a čistotou srdca bude vedieť svoj úmysel predložiť. Preto bol vlastne rád, že je sám, že ho nemá kto pri obete rušiť.

Ako pristupoval k evangeliáru, prišlo mu vyzrieť oknom, ktoré bolo na ľavej strane oltára. Dalo sa tade vidieť na lúčku nad cestou a okraj omladiny. A tu si všimol, že za kružinou oproti hemží sa niekoľko okrúhlych prilbíc. Vojaci zaoberali sa nejakou zbraňou. Mohol to byť guľomet. Celá skupina bola dobre maskovaná mladými stromčekami, ale hlaveň sa blyšťala a dala sa rozpoznať aj odtiaľto. Pán poručík sa dobre zabezpečil aj proti pánu bohu.

To farára ešte viac utvrdilo, aby zotrval vo svojom predsavzatí.

Nie, nie, teraz nesmie ustúpiť. Veľký boh čaká na svojho služobníka a zaiste nesklame jeho vieru.

Obrad vykonal s najväčšou vrúcnosťou. Každý pohyb robil s osobitným vnútorným pohnutím a každé slovo vyslovoval s osobitným precítením.

Predovšetkým otvorene pred Pánom i všetkými svätými vyznal svoje hriechy. Volal z neba zbory anjelské za svedkov svojej skromnosti. Ľutoval, že nebol dosť pevný, aby si zachoval úplnú čistotu mysle a tela, ako jeho stav vyžaduje. A prosil o milosť a odpustenie. Potom s oslobodzujúcim vzdychom pristupoval k oltáru a bol presvedčený, že stojí tvárou v tvár svojmu Pánovi. Prichádzal z diaľok ako ukonaný pútnik. Okolo bosých nôh sa mu kudlil mráčik prachu a zastal uprostred s tvárou otvorenou, akoby čakal na jeho obetu. V tú chvíľu starý, napolo už vyblednutý a olúpaný oltárny obraz oživol. Na sivastú stenu povyskakovali všetky figúry, ktoré tam voľakedy boli. Stáda dobytka rozliezli sa po zelenej pažiti a nerušene ju vypásali. Svätý Vendelín s pastierskou palicou stál medzi nimi a keď nad vrchom rozprestrela sa osvetľujúca žiara, do ktorej vstupovala nová postava, obracal sa tým smerom, aby ju privítal. Pán proti nemu vztiahol ruku, akoby chcel dať znamenie, aby ho nevyrušovali.

Farár to považoval za veľké vyznačenie pre seba. Tridsať rokov predstupoval pred oltár a ešte nikdy nebol tak blízko Pánovi ako teraz. Hľa, zostúpil priam z nebies, aby ho vypočul. Vtedy duchom obsiahol celú svoju farnosť, lazy, roztrúsené po stranách, tiché hájovne, stratené v hlbokých horách, dedinu, gazdov, ženy i deti, tulákov i žobrákov, mŕtvych i živých, rozhovoril sa o ich ťažkej práci na poli, v lesoch i doma, spomenul ich chudobu, starosti a choroby, ktorými musia vykupovať prebývanie na tomto svete a prosil v mene všetkých, aby od nich bola odvrátená hrôza vojny.

Pán spočinul láskavým pohľadom na ňom a farár nadobudol presvedčenie, že ho vyslyšal. Slovo Pax vyslovil ako mocné zaklínadlo, ktoré musí okamžite zastaviť pohyb všetkých pekelných živlov. Pane bože, kto by sa opovážil zodvihnúť prst proti tvojej vôli? Si veľký, si mocný. Tvoja myšlienka buduje nové svety, klenie nesmierne oblohy. Tvoj pohyb zastavuje búrky a utišuje moria. Nieto vojska ani generála, ktorému by si ty nerozkázal, a nieto sily, ktorá by vedela škodiť človekovi, ak ho ty vezmeš pod ochranu. Sláva tebe, Pane.

A zdalo sa, že na príkaz Pánov hrozba, ktorá spočívala nad farnosťou po celú noc, ide sa za rána rozplynúť ako hmlička. Bol práve pri pozdvihovaní, keď vonku zarachotili ťažké motory. Cestou k priesmyku rútili sa čudné stroje. Niektoré vyzerali ako prízraky. Liezli na širokých pásoch ozubenými kolesami a niesli kopcom pancierový náklad. Nikde nebolo vidieť človeka, ale podľa rýchlosti a presnosti, akou sa pohybovali, dalo sa súdiť, že ich vedú pevné a isté ruky a že pod pancierom striehnu zaostrené oči. Hneď za nimi šinuli sa autá, veľké, malé, na troch, na dvoch i na šiestich kolesách a vo všetkých ligotali sa prilby. Celkom zaplnili cestu, ba niektoré, ak sa tam nezmestili, rozbiehali sa po pažiti a zanechávali po sebe hlboké brázdy. Bolo to ako príval, ktorý hrozil rozniesť a] múry kaplnky. Farára v prvej chvíli, keď ho zavaľoval huk, zamrazilo. Hruďou sa mu preliala vlna radosti. Nežičil mladému poručíkovi, proti ktorému ešte nedávno stál v nepriateľstve, nič zlé, no radosť z toho, že sa stal bezmocným, prijal ako zadosťučinenie za urážky, ktoré od neho musel strpieť.

Nesporne jeho boh zvíťazil. Možno táto železná armáda, ktorá zaplňuje chotár, je jeho účinným nástrojom. Používa ju na to, aby rozdrvil rady tých, čo chcú narúšať poriadok a pokojnú prácu človeka. Dávno prechovával v duchu také tušenie, a teraz sa v tom presvedčil. Vďaka bohu.

Po omši, keď sa v sakristii vyzliekol, pristavil sa ešte pri oltári s úmyslom krátkou modlitbou poďakovať sa Pánu za neobyčajnú milosť, ktorou ho dnes obdaril. Ale keď pohľadom narazil na okno, musel sa zastaviť.

Do priestoru, ohraničeného výklenkom, vbehúvali práve obaja chlapci, ktorí mu prisluhovali pri omši. Zrejme ich niečo vzrušovalo. Chvíľku postáli na briežku a ostražite hľadeli dolu na cestu, akoby odtiaľ niečo čakali. Potom sa náhle vychytili a bežali do horného kúta ku kružine. Dalo sa ľahko uhádnuť, čo ich tam láka. Medzi raždím ležal guľomet. Chlapci nechceli prepásť príležitosť pozrieť si zblízka takú zaujímavú zbraň. Chvatom sa na ňu hodili. Bolo vidieť, ako sa s ňou mocujú. Pre ich ruky bola vari priťažká, priveľká a nevedeli, ako ju majú správne postaviť. Ale keď sa im to podarilo, stiahli sa s ňou i s dlhým pásom nábojov za kružinu.

Farár sa znepokojil. Nemal vari pustiť len tak z očú nezbedných šarvancov. Môžu ľahko vyparatiť nejakú ošemetnú vec. Sú nezodpovední, ale chytrí a, prirodzene, aj dosť prešibaní. Zbraň v ich rukách je nebezpečná, najmä keď s ňou nevedia náležite zaobchádzať. V nijakom prípade by ich nechcel mať na svedomí. Bude ich musieť odtiaľ vyplašiť.

A náhle pretrhla sa mu niť myšlienok. Čelo sa mu posýpalo vráskami a oči stŕpli. Vstal od oltára, chtiac rozhodne niečo podniknúť, ale nemal síl vykonať nejaký pohyb. Telo mu oťaželo a zmeravelo. Zostal stáť so zopätými rukami ako kamenná socha, iba obočie sa mu rýchlo dvíhalo v očakávaní.

Do priestoru za oknom vchádzala nová postava. Bol to vojak. Patril bezpochyby k tým, čo sa pred chvíľou viezli autami na priesmyk. Prichádzal zdola od dediny pomalým, knísavým krokom ukonaného človeka. Zelenou a hnedou farbou postriekaný gumený plášť previsoval mu vzadu až ku pätám. Jednou rukou si kŕčovite pridržiaval pri boku zbraň, ktorá mu zvažovala plece, druhou si podchvíľou utieral alebo ohmatával nos, akoby sa presviedčal, či mu ešte pod člapatou prilbicou pevne sedí. Bol zrejme týmto úkonom natoľko zaujatý, že si zabudol všímať okolie alebo sa cítil tak zabezpečený, že to ani nepotreboval. Pred ním šiel motorizovaný oddiel. Ten ochromil a znemožnil akýkoľvek odpor, lomil odvahu i tým najzatvrdlivejším odvážlivcom, a bezpečne kliesnil cestu. On mal len dobytým územím prejsť, aby zdôraznil tvrdé gesto víťaza. Tak to dosiaľ bývalo. Ach, taká vojna by ešte zbavila. Človek sa hrá na všemohúceho dobyvateľa. Niekde ohrnie gamby, zmraští tvár a precedí zubami nejakú priliehavú nadávku, alebo strohý rozkaz, inde zase prižmúri veľkomyseľne oko, aby si naklonil srdce maloverných a zabezpečil dobrovoľnú poslušnosť. Áno, to by ešte šlo, vďaka vodcovi, myslel si.

Preto si dovolil zaoberať sa na chvíľku vlastným nosom. Azda mal o ňom vážne podozrenie. Išli nocou, horskou dolinou prudko fúkalo, na trávu vyskakoval mráz a on pozabudol na svoj nos, ktorý mu už bol raz omrzol. Iba pred chvíľou, keď naň siahol, zbadal, že je necitný. Na prsty mu stiekla studená kvapka. To bol zlý znak. Potreboval by ho nejako rozohriať. V každom prípade je človekovi ľahšie na srdci, keď cíti aj pod nosom trochu tepla, ktoré nosí v hrudi.

Myšlienka napájala sa na myšlienku a vojak zabudol, že má bradu tuho stiahnutú remencami a pri boku dôležitú zbraň. Nevidel úzku dolinu, tmavú horu, ktorá ho z oboch strán čím ďalej tým viac tiesnila. Nevidel vari ani na cestu, tak bol zaujatý sám sebou. Do prúdu myšlienok vrážala mu pravidelne ozvena vlastných krokov. A to ho možno presviedčalo, že vykonáva ešte poctivo službu pre vlasť.

Tak prešiel kúsok cesty až k obielenému kilometrovníku, ktorý stál asi uprostred. Tu sa však náhle vyrušil, lebo mu prišlo pozrieť kostolík. Objav ho zrejme zaujal. Malý, polokruhovitý kostolík uprostred hôr. Podľa opadanej vakovky, prehnitej strechy, dolámanej vežičky a úzkych okien mohol súdiť, že je starý. Pripomenul mu vari podobný kostolík u nich doma. Aj tam v niektorom zapadnutom kúte stojí opustený a zabudnutý. Iba raz do roka zaľahne do údolia nariekanie jeho zvonca a ľudia v dedine i v priľahlých lazoch si pripomínajú, že je svätého Huberta alebo Ulricha.

Spomienky sú vábivé a nemožno sa ich tak rýchlo zbaviť, najmä keď vyčarúvajú svet, ku ktorému v srdci prechovávame nehu. Musel sa pristaviť a pozrieť.

Farárove vyjavené oči stretli sa s jeho pohľadom, plným obdivu, na zarosenej table okna, a boli by mu najradšej radili, aby sa nezdržoval spomienkami, ale bolo neskoro aj nemožné, aby ho na to nejako upozornil. Všetko sa stalo tak rýchlo a za takých okolností, že sa mohol len dívať.

Práve vtedy, keď vojak objavil kostolík pod cestou a siahol posledný raz mimovoľne na svoj nos, v hornom kúte spomedzi kružiny vynoril sa železný projektil guľometu a tiahlo zarachotil výstrel. Vojak od prekvapenia vyskočil, zdvihol ruky nad hlavu, akoby sa chcel vzdať, no hneď ho prudko posotilo dopredu a padol na cestu.

Potom zavládlo hrobové ticho. Hory onemeli. Beláskavý úsvit nad nimi tuhol a obloha vo výške sa stlala rovno ako posteľná plachta, z ktorej už úplne vyprchalo voňavé teplo nočného spánku. Ani na jednom konci jej šíriny nebolo badať vlnenie vetra. Iba orešnica vyplašila sa z voľaktorej dolinky a preletúvala krížom.

Farár ju úzkostlivo sledoval až po okraj rámu na okne, akoby ho to vlastná duša opúšťala. Ešte nikdy nezažil a nevidel tak bezprostredne osudovú vraždu ako teraz. Vídaval vo svojej farnosti trpieť ľudí, vídaval ich aj umierať. Bývalo to obyčajne v tmavom kúte dusnej izby, pod začmudenou povalou, za prítomnosti božekajúcich žien a naľakaných detí. Človek ležal horeznačky pod tenkou perinou, strmo a ťažko dýchal, zúfalo blúdil zvädnutými očami, vzťahoval ruky, akoby ešte hľadal okolo seba pevné miesto, ktorého by sa chcel na tomto svete zachytiť. On mu vtedy priložil svoju mäkkú dlaň na studené čelo, aby mu pomohol prekonať poslednú prekážku. A keď zbadal, ako sa zmietajúce telo pod týmto utišujúcim dotykom podvoľuje, poznamenal krížom úbožiaka, potešil teplými nádejnými slovami osirelých, odchádzal pokojne s vedomím, že sa mu podarilo zase jednu bojazlivú ovečku zo svojho stáda previesť cez vratkú lavičku smrti na druhú stranu do rúk Pánových.

No teraz ho smrť zaskočila. Vzala si korisť skôr, ako jej on stačil prísť na pomoc. Človek neumieral, ale zlomil sa náhle, napoly ako podťaté steblo.

Azda si to práve aj tak predstavoval, keď voľakedy počul, že niekto padol vo vojne. Ale skutočnosť bola drsnejšia. Ohlušila ho, schladila mu srdce a vzala všetku odvahu. Ak sa cítil dosiaľ mocným, rozhodným a priamym, teraz bol malým, bojazlivým a bezradným. Plecia mu klesli a telo stalo sa mu iba príťažou. Musel chvíľu zbierať sily, aby ho zase podoprel, aby sa mohol zase hnúť z miesta a vykonať aspoň povinnosť, ku ktorej ho teraz zaväzovalo svedomie.

Pred dverami narazil na nezbedníkov. Obaja sa namáhali s ťažkou zbraňou, ktorá iba nedávno vyhasila vojakovi život. Dolu briežkom podarilo sa im ju stiahnuť, no tu, pred kostolíkom na úložinke, bolo to už nad ich sily. Chceli ju niekde, istotne za múrom alebo v jarku, ktorý pretekal úžľabinou, ukryť. No keď zbadali pred sebou farára, vyplašili sa a ušli.

Bolo počuť len ich skoky v kružine dolu pri potoku.

Farár sa o nich nestaral. Nebolo kedy. Hoci nepochyboval, že majú lepšie nohy ako on, predsa považoval za samozrejmé, že ich raz dochytí a náležite pokarhá za tento čin. Teraz mu bolo naponáhle. Obrátil sa priam hore vŕškom, aby bol čím prv na mieste. Nazdal sa, že ešte nebude neskoro a že predsa bude môcť pre nešťastníka niečo vykonať.

Vojak ležal v prachu krížom cez cestu. Prilbica sa mu pri páde pod hrdlom uvoľnila a zakotúľala sa do priekopy. Nad ušami, tam, kde mu ku sluchám najtesnejšie priliehala, mal pochlpené vlasy. V jednej ruke, vysunutej viac do boku a natiahnutej, zvieral ešte kŕčovite pušku.

Farár sa k nemu naklonil a obrátil ho tak, aby mohol vidieť tvár. Vystretá ruka sa stiahla a s ňou i puška. Teraz mu ležala pri ľavom boku, akoby pripravená ku pocte. Bol to poctivý nemecký vojak, ktorý do poslednej chvíle chcel dodržať regulu. Len tvár si nevedela udržať mieru podľa predpisu. Bola naľakanejšia a meravejšia, ako môže mať prostý vojak, keď očakáva rozkaz od veliteľa.

Farár sa od nej skoro štítivo odtiahol. Nebolo už v nej ani iskierky života. Chlapci presne mierili. Vojak čakal už len na jednu službu. Bolo treba niekoho zavolať, aby ho z cesty odtiahol a pochoval v kyprej zemi ako človeka. Myslel na jeho kamarátov, s ktorými prišiel do tohto kraja a ktorí nemohli byť ďaleko. Myslel, že ich vyhľadá a že im oznámi, čo sa stalo.

A práve vtedy z hory povyše neho vynorilo sa pásové auto. Taká strakatá opacha ako tie, čo pred chvíľou tadeto prebehli, čo otriasli kostolíkom a naplnili ho netajenou radosťou a pocitom spravodlivého konečného víťazstva. Istotne sa vracalo už z priesmyku a nebolo ho treba zastavovať. Keď zistilo na ceste prekážku, razom stlmilo hrmot pod zeleným pancierom a vzápätí povyskakovali z neho ozbrojení chlapi.

Všetci mali strakaté plášte, krátke podkuté čižmy a v hrsti pušky ako tento, čo ležal na ceste, ale boli pohyblivejší, prilbice im sedeli pevne na hlavách, tváre mali prísne a oči zaostrené, ako sa patrí na vojakov. Farár mal prvý dojem, keď ich zazrel, že má do činenia so železnými panákmi, ktorých poháňajú stroje, uložené niekde pod gumovými plášťami.

V prvom okamihu sa zdalo, že ho ani nevidia. Nahrnuli sa okolo ležiaceho, ohmatávali ho, prezerali a dvíhali. Každý sa ho chcel niekde dotknúť. Každý mu chcel potriasť ruku, aby sa presvedčil, že je naozaj meravá. A tým činom vzrastala v nich pohyblivosť i rozhorčenosť, ktorá chvíľami hrozila vypuknúť v zúrivosť. Rozbehli sa ani rozpajedené sršne po pažiti. Revali a lomozili ani zvery po kružine. Vrútili sa aj do kaplnky a možno vytrhúvali dlažbu, lebo bolo počuť iba praskot. Niektorému sa podarila vyliezť aj na strechu a vyvážiť vežičku ešte väčšmi ako bola. Zvonček sa uvoľnil z väzby, bolestne zalkal, vypadol oblúkom z mreží a rozbil sa ako škrupina vajca.

Iba vtedy si ho pozornejšie povšimli, keď sa vracali z bezvýslednej honby a priťahovali na cestu guľomet, ktorý zanechali chlapci pred kostolíkom.

Jeden z nich, čo odprvu prejavoval väčšiu rozhorčenosť, začal ho vypočúvať. Farár cez celý čas, čo trval nezmyselný zhon, stál pokojne, nepokúšal sa upozorňovať na seba alebo odísť, lebo necítil sa tiesneným ani nijako stráženým. Uvedomoval si, že je tu dôležitý a že nadíde čas, keď ho sami vyzvú, aby prehovoril. A on bol rozhodnutý hovoriť. Nemal úmysel nič zatajovať. Chcel hovoriť čistú pravdu tak, ako sa jemu javila, lebo bol presvedčený, že iba ňou môže zabrániť ďalšiemu zlu.

Áno, stalo sa nešťastie. Možno ho i sám zapričinil tým, že nebol dosť obozretný. Chlapcov zlákala zbraň, a chceli vyskúšať svoju zručnosť. Azda ani nevedeli, že je zbraň nabitá. A streľba ich práve tak presvedčila ako jeho. No nijaký úmysel tu nebol, ani nemohol byť. On za to ručí a on sám sa postará, aby pankharti boli náležite potrestaní.

Tak bol rozhodnutý hovoriť a vo svojej dobromyseľnosti sa nazdal, že mu uveria a že budú ochotní krotiť svoj hnev.

No teraz, keď stál proti nim, mal čeliť ich tvrdým pohľadom a mal pohotove odpovedať na ich ostré otázky, náhle sa mu srdce zachvelo strachom a hrdlo stiahlo úzkosťou, lebo si uvedomil, že nenájde v sebe takého mäkkého hlasu, ktorým by ich presvedčil a uspokojil.

Tu pred ním nestáli ľudia, ale chladné stroje, ktoré sa dávajú do pohybu stisnutím gombíka alebo prehodením páky a potom, keď sú už v činnosti, nemyslia a necítia. Chladno strhávajú do svojich ozubených kolies pod tvrdé valce matériu, ktorú majú spracovať, poslušne a necitne lomia, drvia, mliaždia a nerozlišujú, čo je surové a tvrdé a čo živé a teplé. Za tými gumovými plášťami v ich hrudiach nebol oheň, ale chlad, ktorý presvital studeným bleskom aj z ich očú. Malo sa to síce chápať ako najdokonalejšia miera a najprísnejšia spravodlivosť, ale bola to miera a spravodlivosť na zabíjanie. Pod ich čelom striehla a v ich tvárach škľabila sa sebavedomá a víťazná smrť na bezmocnú obeť.

Farár sa zhrozil. V tej chvíli si uvedomil, že nebude môcť povedať nič a že celú zodpovednosť za vraždu bude musieť uniesť sám. Týchto ľudí by darmo prosil. Ich zloba nepozná zľutovanie. Nezastaví sa ani pred detskými očami, lebo je chladná a slepá. Dala by sa skrotiť ešte ukrutnejšou zlobou, no nie láskavosťou a dobrotou, ako on zahládzal po celý život okolo seba hrobliny, ktoré povydúval ľudský hnev. Títo ľudia by boli schopní vytrhnúť i posledný korienok života, aby vyhoveli svojej vôli.

Títo ľudia nepoznajú boha, alebo vyznávajú iného ako tí, s ktorými on žil, preto ich rozpínavosť a spupnosť nepozná hraníc. Chce sa položiť na celý svet a na všetko ľudstvo ako železný pancier.

Spomenul si na mladého povstaleckého poručíka. Teraz poznal, že mal pravdu. Niekedy je potrebné nechať pluh, odhodiť modlitebnú knižku, zatvoriť kostoly a chytiť sa zbrane. Niekedy je potrebné vyjsť do polí a zabíjať, aby sa zabíjanie nestalo pravidlom.

Ale bolo už neskoro prijať tieto myšlienky za svoje a riadiť sa podľa nich nielen preto, že bol zaskočený, bezmocný a starý, ale že dosiaľ dôsledne hlásal prikázanie nezabiješ a miluj. Preto mohol prijať len dôsledky svojho konania tak, ako sa mu predkladali.

Vnímal výhražné pohľady vojakov, sledoval ich stupňujúcu sa zúrivosť, videl ich hrozné zbrane, počul ich rev, ale neodpovedal ani slovkom na ich otázky. I keby bol chcel prehovoriť, nemohol, nevládal. Hlavu mal prázdnu, jazyk ťažký, brada a zuby sa mu chveli. Za tú krátku dobu, čo sa stretol tu na ceste s víťazom, zostarel na neuverenie. Nebol to už ten vysoký a mocný kňaz, čo každú nedeľu vystupoval pred svojich veriacich a priamo do očí im hrmotným hlasom hovoril pravdu, ale slabý starec. Ramená mu ovisli, tvár ošedivela a opadla, strácal pamäť i zmysly. V hlúčku ozbrojených vojakov zdal sa úbohým. Čím určitejšie poznával svoje postavenie, tým do väčšieho zmätku upadal. Možno ani nevedel, čo sa s ním deje. Prijímal nadávky a ústrky svojich mučiteľov a zaiste zabudol zachytiť vražedný pohľad a tvrdý rozkaz veliteľa skupiny, lebo ochotne a pokorne dal sa odviesť dvoma zbrojnošmi ku kostolíku.

Iba keď stál pod bielou stenou sám a nevedel, prečo ho tam postavili a nevedel, čo má robiť, vystrel sa a zodvihol ťažkú hlavu, aby sa lepšie poobzeral.

Okolo neho sa rozkladal známy svet: polia, grúne, hory a nad nimi vysoké nebo, do ktorého pritekalo od východnej strany mútne svetlo.

Donedávna si myslel, že o tomto svete vie všetko, že ho nosí v srdci. A teraz zistil, že sa klamal. Tento svet pred ním bol mu cudzí. Zavaľoval ho svojou odľahlosťou a preplnenosťou. Prerastal vysoko nad jeho pochop. Rozťahoval sa pred ním ako ohromná pevnina, ktorou síce blúdil, ale ktorú nikdy nepoznal a neobjavil. Teraz, ako vchádzalo do neho svetlo nového dňa, on sa vzďaľoval. Bolo to tak, akoby odchádzal do vyhnanstva.

Pozastavil sa nad tým, a keď zišiel zrakom z výšin a rozpoznal tri pušky namierené na jeho hruď, nebolo mu ľúto toho sveta, ale seba.

Cítil celým telom závažnosť chvíle, ktorá nadchádzala a žiadalo sa mu i niečo vysloviť, alebo aspoň domyslieť, ako odkaz a výstrahu pre tých, čo tu zostávali, ale vreštiaci hlas povelu splynul v jeho sluchu so smrtiacou salvou ako posledná ozvena toho sveta, ktorý zanechával tam na druhej strane.

Potom padol tvárou do chladnej rosy.