ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(Slovenská národnia povesť.)

Kde bolo tam bolo, no bolo jedno mesto, i v ňom býval jedon mlynár. Keď umrel, nezanechal svojim trom synom nič, iba mlyn, somára a kocúra. Synia sa mali podeliť a učinili to veľmi chytro; najstarší vzal si mlyn, prostrední somára, a najmladšiemu dali toho kocúra. Ale tento nebol so svojim dedictvom niako spokojený. „Moji bratia,“ hovoril, „môžu celkom dobrý život viesť, jestli sa spojia a na jednom chlebe gazdovať budú; no keď ja môjho kocúra zjiem a jeho kožku blanárovi predám, môžem si ľahnúť a zhynúť hladom.“

Kocúr počúval jeho reč s pozornosťou, napokon spravil vážnu tvár a prehovoril ku svojmu pánovi: „Hej, gazdo, nesmúťte že toľko nad svojim osúdom. Radšej mi spravte poriadnu kabeľku a dajte mi ušiť pekné čižmy, aby som mohol do hory chodiť; uvidíte čo chvíľa, že nieste tak chudobný, ako sa nazdávate.“ — Úbohý šuhaj nespoliehal sa síce veľmi na tieto sľuby; než poneváč nemal i tak čo ztratiť a vyše toho znal, jak múdry je jeho kocúr a jak znamenite on myši a podkanov prekabátiť zná, učinil mu na koľko mohol po vôli. Zaopatril mu kabeľku a čižmy, nasbieral do kabeľky plánok (neštepených jabĺk) a kocúr sa pekne krásne obul, vzal kabeľku s plánkami na plece a hybaj, ihrajúci, vyskakujúci do sveta. I nadišol na neho zajac: „Kdeže ideš kocúru?“ — „Ja,“ hovorí, „idem tam a tam do toho veľkého zámku na hostinu.“ — „A či by si ma nevzal sebou? Ja som takej hostiny ešte jakživ nevidel!“ — „Čo by nie, choď so mňou, ale mi skôr sožeň do mojej kabeľky desať zajačkov.“ — A dobre i nebars; zajac pristal, rozbehnul sa po hore a sohnal za malú chvíľu desať zajačkov (králikov), ktorých najprv plánkami prilákali, lež konečne všetkých do kabele popratali. Potom šli vedno do kráľovského zámku vo veľkej radosti. U dverí naľakal sa zajac stojácich tam zbrojnošov a zutekal nazpäť do hory; kocúr však smelo vstúpil a dostal sa až pred samého kráľa.

„Jasnosť kráľovská, pozdravuje Vás pán Kocúrikovský a posiela Vám malý podarúnok, aby ste ho milostive prijali a v zdraví užili.“ — „Jaký podarúnok?“ — „Zajačky!“ — „Povedz tvojmu pánovi, že mu dám pekne ďakovať.“ Tu zajačkov zarezali, vydusili a kocúrikovi za cestu tri dukáty a pekný klobúčik darovali.

Kým dukáty trvaly nemal ani šuhaj ani kocúrik núdze; no keď dochádzaly, hovoril kocúr zase: „Čujete gazdo, dajte mi zase tých plánok, pôjdem ešte raz do hory šťastie probovať.“ A šuhaj nasbieral mu plnú kabeľku plánok. Kocúr poď zase ihrajúci, vyskakujúci do hory. Zrazu stretne ho lišiak: „A kdeže ty ideš kocúru?“ — „Ja, hovorí, idem tam a tam do toho veľkého zámku na hostinu.“ — „A či by si ma nevzal sebou? Ja som už veru starý, ale takej hostiny som jakživ nevidel!“ — „Čo by nie, môžeš ísť so mnou, ale mi skôr sožeň do mojej kabeľky dvadsať jarabíc!“ — A dobre i nebars; lišiak pristal, rozbehnul sa po hore a sohnal za malú chvíľu dvadsať jarabíc, ktoré všetky do kocúrikovej kabeľky popratali. A tak išli pres hory a doly, až konečne do kráľovského zámku prišli. U dverí nastráchal sa lišiak stojácich tam vojakov, lebo jich za jágrov držal a zutekal nazpäť do hory; no kocúrika už poznali a tak sa dostal smelo až k trónu kráľovskému.

„Jasnosť kráľovská, pozdravuje Vás pán Kocúrikovský a posiela Vám malý podarúnok, aby ste ho milostivo prijali a v zdraví užiť ráčili.“ — „Jaký že to podarúnok?“ — „Jarabičky!“ — „Povedz tvojmu pánovi, že mu dám pekne ďakovať, kým sa i jemu neodmením.“ — Tu jarabičky zarezali, vydusili a kocúrikovi za cestu päť dukátov darovali. A takto robil kocúrik dva lebo tri mesiace zavše, keď doma peňazí nemali, a všeliakú zverinu do kráľovského zámku. Tam ho vždy s velikou radosťou prijali, lebo kráľ veľmi zverinu ľúbil, ale v jeho vlastných horách už bolo všetko vychytané a vystrieľané.

Len sa tu raz pán kráľ zpýta kocúrika: „A čože tvoj pán žiada odo mňa za tie mnohé dary? Veď je už čas, aby som sa mu za ne odmenil?“ — „Jaj, hovorí kocúrik, pozdravuje Vás pán veľkomožný, pán Kocúrikovský a prosí ponížene a pýta, abyste mu dali Vašu mladšiu dcéru Kristinu za ženu.“ — „A keď je taký bohatý a slavný, žeby zaslúžil kráľovskú dcéru za ženu, a keď sa bude mojej princezne ľúbiť, nuž nechže si ju bere! Ale musí sa nám prísť najprv trochu ukázať!“ — Kocúrik sa na túto odpoveď pekne krásne poklonil a bežal plný radosti ihrajúci vyskakujúci ku svojmu pánovi. „Jaj, hovorí, uhádnite gazdičko, čo som Vám za tie vaše plánky vyprosil? Ani by ste neuhádol, že ženu. Ja som vám vypýtal kráľovskú princeznu Kristinu za manželku. No len včuľ nič nerozmýšľajte, ale sa hotujte do cesty. Máte ešte tri dukáty; nakúpte za ne starých kepeňov, klobúkov a plachiet, a sebe pánske šaty. A tieto staré klobúky a háby natrepeme na voz, a tak pôjdeme do toho zámku pre nevestu.“ — A hneď šuhaj nakúpil, čo mu kocúrik prikázal; sám sa pripravil zapriahnul kone a hybaj do zámku pre mladú nevestu.

Prišli neďaleko toho zámku a išli cez jedon most, čo nemal na bokoch zábradlia. „No počujte gazdičko,“ hovorí kocúr, „tu je čas a príležitosť, aby sme jednali. Prevrhnime tento voz, a potom skočte chytro do vody, a kričte o pomoc, jako keby ste sa topili.“ I prevrhli voz i s plachtami do vody. A tu lomoz a huk a tresk a oni plakali a kričali. A pán kráľ prijel chytro i s princeznou na svojom koči na to sa podívať. Kocúrik kričal z plného hrdla: „Pomáhajte pre Boha, veľkomožný pán Kocúrikovský sa topí!“ Kráľ vystrčil hlavu z hyntova a poznajúc kocúrika, ktorý mu tak často zverinu do daru prinášal, poslal ta rýchlo svoju telesnú stráž, aby pánu veľkomožnému pomohli. Kým ho zbrojnoši z vody vyťahovali, kričal kocúrik neprestajne: „Ach, najjasnejší pane kráľu, tam sa naše vozy zrútily s mosta do vody a všetky naše dary pre princeznú a všetci naši ľudia sa potopili, len plachty, kepene, klobúky z nich plávajú po vode!“ Pán kráľ uveril a kráľovská princezná od žiaľu plakala. No kráľ ju tešil a hovoril: „Darmo tu, dcéra moja, plačeš; čo sa stalo, už sa viacej neodstane; len si on je zdravý a zachránený, nuž je všetko dobre!“ I rozkázal hneď svojim sluhom, aby čím najrýchlejšie najkrajšie panské rúcho z jeho vlastnej šatnice pre pána Kocúrikovského priniesli. Keď sa náš šuhaj preobliekol, preukazoval mu kráľ všetku možnú úctu. A poneváč mu krásne, nové šaty, ktoré teraz miesto svojich zamáčaných mal, znamenite pristaly, zapáčil sa i kráľovnej princezne; kráľ i ona spravili mu miesto vo svojom vlastnom hyntove a zaviezli ho do kráľovského zámku. A v krátkom čase bola svadba a pán Kocúrikovský dostal kráľovskú princeznú Kristinu za manželku.

Dobre i nebárs, — za pár dní mali noví manželia ísť domov. Čo robiť? Pán Kocúrikovský bol plný úzkosti, jako si on svoju kráľovskú manželku do chudobného otcovského mlyna odvezie, a čo k tomu jeho bratia povedia, ktorí ho i tak veľmi radi nemali. Len sa ti mu zase kocúrik pritúli a povie: „Dosiaľ nám, gazdičko, všetko dobre išlo; dá Boh, že i ostatnie ku dobrému cieľu privedieme. Poďte vy len za mnou k tomu černokňažníkovi na doline v tom krásnom zámku a povedzte, že je to váš. Ostatnie ponechajte len na mňa!“ A hneď sa kocúrik poberal do hory, a z hory na lúky a polia.

Najde koniara, čo pasie koníčky. „Jaj, hovorí, bratku! počúvaj, čo ti ja poviem! Keď pôjde tadeto pán kráľ i so svojím zaťom a s princeznou a keď sa ťa zpýta, že čie sú to kone: povedz jim, že pána veľkomožného, pána Kocúrikovského, a dostaneš dukát.“ — Zase prišiel ku kraviarovi: „Jaj,“ hovorí, „kraviaru počúvaj čo ti poviem! Keď pôjdu tadeto tie a tie panstvá a zpýtajú sa ťa, že čie sú to kravy a junce povedz, že pána veľkomožného, pána Kocúrikovského a dostaneš dukát.“ — A podobne rozkázal ovčiarovi, čo tam ovce pásol a žencom a žnicám, čo pri hradskej zbožie žali a kosili, a sľúbil každému dukát.

Potom pribehnul až k tomu černokňažníkovému zámku na doline. Tento černokňažník bol nesmierne bohatý, lebo celý ten kraj, ktorým kocúrik dosiaľ prebehnul, patril k jeho zámku. Kocúrik smelo vstúpil; v celom stavaní nebolo ani živej duše, iba v dvanástej izbe našiel starého černokňažníka, jako na silnej drevenej stolici sediac, o meč opretý si trochu oddychoval. „Čo chceš kocúru?“ pýtal sa silným hlasom. Ale kocúrik uklonil sa mu čo najpeknejšie a hovoril mu jemnými a sladkými slovy: že nebol vstave okolo tohoto krásneho zámku obísť, anižby tak mocnému pánovi svoju najhlbšiu úctu nevyjavil. Černokňažníkovi sa tieto reči páčily, poneváč bol veľmi ctižiadostivý a preto ponúknul kocúrika, aby sa trochu posadil a všetku tú nádheru v izbe si poobzeral. Kocúrik ale pokračoval vo svojej reči nasledujúcimi slovami: „Milostivý pane, ľudia rozprávajú ďaleko široko po svete o vašej vedomosti a hovoria, že vy na bársjaké zviera premeniť sa viete; že vy na príklad bárskedy podobu leva lebo slona na seba prijať môžete!“ — „No to je pravda, a že by si uveril, teda premením sa okamžite na leva.“ — A v tom okamžiku bol už aj levom. Kocúrik sa veľmi zľakol a vyškriabal sa horko ťažko na mreže v obloku, lebo mu čižmy v laškovaní veľmi prekážaly. Keď však černokňažník zase svoju predošlú podobu na seba vzal, sliezol i kocúrik s okna a rozprával mu, že bol veru v smrteľných úzkosťach, keď leva pred sebou videl. „No bár je to velice divné,“ pokračoval ďalej vo svojej rozmluve, „tedy to predsa skôr pochopiť môžem, keď sa na leva premeníte, lebo vaša postava a levova sú, čo sa veľkosti týka, skoro jednaké; ale ľudia mi rozprávali ďalej, že sa vy viete aj na malinké zvieratá premeniť, na príklad na myš lebo potkana; a už musíte odpustiť, ale toto nemôžem niako uveriť. To je nemožné!“ — „Že nemožné,“ usmial sa černokňažník, — „ja ti ukážem, že mne ani to není nemožné.“ A v tom okamžení premenil sa na myš a behal po izbe sem i tam. Ale sotvy ho kocúrik v tejto podobe zbadal, skočil za ním a dolapiac ho na prvý skok, sožral ho, že ani chlpka po ňom nezostalo a bežal potom svojmu pánovi v ústrety.

Medzitým prišli novomanželia i s kráľom na koči k tomu koniarovi. I zpýtala sa princezna: „Čieže sú to kone, čo sa tu pasú?“ A koniar odpovedal, jako ho bol kocúrik naučil: „Pána veľkomožného, pána Kocúrikovského!“ Zaradovala sa princezna a dala mu dukát. Potom prišli ku kraviarovi. „Čieže sú tie kravičky a junce?“ pýtala sa princezna. Kraviar odpovedal podľa naučenia: „Pána veľkomožného, pána Kocúrikovského.“ A princezna dala i jemu dukát. A podobne hovoril i ovčiak a dostal dukát, a tak odpovedali i ženci a žničky, a princezna dala každému po dukáte. Kráľ však nevedel sa dosť vynačudovať nad toľkým bohatstvom a že o ňom dosiaľ ničoho nie nepočul.

Keď ale prišli k zámku, stál tam kocúrik pred bránou a vítal jich s hlbokou poklonou v mene pána Kocúrikovského. Nové čudovanie a nová chváľa. Kocúrik jich zaviedol do veľkej dvorany, kde najšli znamenitú hostinu, ktorú černokňažník pre svojich priateľov bol prichystal. Zajedli a zapili si do vôle, a potom pobral sa pán kráľ zase domov, šťastný, že sa jeho dcéra za tak znamenitého a bohatého pána vydala. Veľkomožný pán Kocúrikovský žil s ňou od tých čias v radosti a šťastí mnohé roky a žijú snáď i do dnes, jestli neumreli.

Kocúrik ale zostal veľkým pánom a nechytal už ani myši ani zajačkov a jarabice, iba niekedy z pestva zabehnul si na poľovačku k starým svojim známym do blízkej hory.