ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

I

„Pán Boh ma predsa len neopustí!“ zavzdychla si za každým prestátym nešťastím pobožná Vŕbková. A táto pevná dôvera v Boha, najlepšieho, najláskavejšieho Pána, dodávala jej voždy novej sily k novým bojom života.

Vŕbková pretrpela mnoho. Rodičia ju odumreli malú. Ako sirota, odkázaná na milosť cudzích ľudí, trápila sa po službách až sa konečne vydala. Ale ani vtedy sa jej veľmi dobre neviedlo; jedno dieťa stíhalo druhé, bieda sa množila a keď sa s deťmi už dobre natrápila, keď ich už tak ďaleko vypeľhala, že boly k práci schopné a mohly pomáhať chlieb zarábať, pomrely jej jedno po druhom. — Jej muž, statočný, dobrý človek, chcejúc jej i sebe na staré dni lepší život pripraviť, pobral sa do Ameriky, ale na ceste biedne zahynul; našiel hrob svoj v mori.

Vŕbková ostala sama. Všetci ju opustili, ale Pán Boh ju predsa neopustil, lebo o päť mesiacov po smrti mužovej obdaril ju novým potešením, zdravým, silným dieťaťom, ktoré pokrstili po otcovi Pavlom.

Palko bol jedinou radosťou nešťastím stíhanej matky. Opatrovala si ho sťa oko v hlave, považujúc ho vo svojej biede a chudobe za vzácny poklad, za Bohom jej na staré dni poslanú oporu.

Chovala, opatrovala si ho s opravdivou láskou materskou tak, ako to Boh prikazuje, aby vychovala z neho statočného, poriadneho človeka.

Nebolo tichšieho a lepšieho žiaka v škole, kam ho matka v zimnej nepohode na chrbte nosievala, a nebolo poriadnejšieho šuhaja v celých Drieňovciach od Palka, keď ho matka k Malinovi, prvému gazdovi v dedine, do služby doviedla.

„Bože večný, či to tak musí byť na tom svete, že jeden človek je bohatý a druhý chudobný? — Čo sa moja úbohá matka narobí, natrápi a nič z toho nemá. Za mokrú tmavú komôrku, v ktorej býva, a za polmeričný kúsok štrkovitej, planej role pod zemiaky robí Židovi skoro celý rok. — No, však až ja budem paholkom, musí to byť ináč. Možno, že si ešte raz sám dajakú chalúpku kúpim. Ach, malaže by mamička radosť!“

Takýmito myšlienkami zaoberal sa mladý Vŕbka, pasúc kravy na Kráľovom Hone pod Javorniskom, zkade bol rozkošný výhľad na celú dedinu. — On, chudák, nepoznal ešte život, on nevedel, že šťastie od nešťastia asi tak ďaleko leží, ako breh od mora.

Palko poslúchal Boha i ľudí, pracoval, sporil, aby len mohol celú službu, čo dostal, 20, neskôr 30-40 korún ročne, matke odovzdať.

Matka však bola by to srdce s Palkom rozdelila a preto službu tú neupotrebila pre seba, ale kúpila za ňu jemu oblek na zimu. A keď dostal Palko čižmy od gazdu, ako odmenu za vzornú poslušnosť a usilovnosť, vtedy radosť šťastia zajasala pod krovom tmavej mokrej komôrky starej Vŕbkovej.

Ako málo je treba k šťastiu mnohých ľudí!

II

Čas beží ani voda. — Prešlo niekoľko rokov a Palko prácou i dobrou stravou zosilnel a vyrástol v najkrajšieho mládenca v Drieňovciach, súc vzorom nielen dobrého syna, ale i poriadneho, statočného paholka a svedomitého robotníka.

Zakladala si na ňom matka, ktorej sa aspoň jedon sen vyplnil, že stal sa Palko paholkom u koní, a zakladal si na ňom i sám gazda, hospodár, majúc ho rád, ako svojho vlastného syna.

I Palkovi splnila sa túžba jeho dobrého srdca, že mohol matke najať malú jasnú izbietku v susedstve svojho gazdu, v ktorej ju už teraz nielen každú nedeľu, ale každý večer, keď prácu svoju skončil, navštevoval.

Vŕbková žila šťastne a spokojne, ale nie dlho, lebo Palka odobrali na tri roky k vojsku. Bola to veľká rana pre ňu.

„Tri roky prejdú, ani čo by dlaňou plesnul,“ tešil Palko matku, „a ja sa vrátim. Zkúsim aspoň kus sveta. Nežiaľte, mamička moja! — Árendu za izbu si zaplaťte za tie tri roky, kým sa vrátim, z peňazí, ktoré som si v službe zgazdoval, však sporiteľnú knižku máte v truhle. Nuž a na živobytie si už len s pomocou Božou akosi čosi vytlčiete.“

„Nenie mi tak o živobytie, ako o teba,“ riekla smutne matka. „Bojím sa tej vojenčiny. Pri všetkej prísnosti a pri všetkom peknom poriadku, ktorý tam panuje, odvyká mladý šuhaj od práce a zvyká sa na záhalku, ktorá je matkou mnohých veľkých hriechov a macochou všetkých cností. Ona umára telo a zabíja dušu toho, kto sa jej oddá.“

„No, nech Boh chráni, aby to tak malo byť,“ tešil ju Palko.

„Aj je, syn môj, veru je. Vídavam to tak na mnohých, čo sa s vojenčiny navrátili. Mnohý z nich narieka a žaluje sa, čo pretrpel, čo prekonal a jak si často na dom rodičovský spomínal, ale navrátiac sa doň, nehľadí si toho domu, tej otcovizne, aby ju prácou zveľadil, ale hrajúc si i doma obvyklým spôsobom na pána, leňoší, až sa konečne stane z pána povaľač, žobrák, ťarcha ľudom.“

„Mamička drahá, nesmiete si tú vojenčinu tak čierno maľovať, v každej pšenici najde sa kúkoľ, mnohý pravda navykne pri vojenčine lenivosti, z dlhého času a zo záhalky klesne do hriechov, z ktorých viac snáď nepovstane; ale mnohým zase vojenčina bola dobrou školou pre celý život. Ja, navyknutý od malička pracovať, nezabudnem robotu a môžem sa tam i niečomu dobrému priučiť. Tam sa sídu všakoví ľudia z rozličných krajov a všade vedia dačo iného, z čoho sa i mne môže niečo hodiť. Počujem, uvidím a zkúsim mnoho, čo mi môže byť na osoh. Na vás, mamička drahá nezabudnem, budem vám často písavať.“

„No, poručeno Pánu Bohu, ostaň mi len takým, akým si dosiaľ býval,“ riekla žiaľna mať, utierajúc si slzami zvlhlé oči.

III

Prešly tri roky. Palko sa vrátil s vojenčiny.

Matka radosťou plakala, veď stal sa ešte krajším a záľubnejším, než bol predtým. I gazda naň čakal, ako na svojho bývalého a statočného sluhu s otvoreným náručím a potešil sa, keď Palko, odpočinúc si s cesty, vstúpil nanovo do služby k Malinovi.

Prvé dni na ňom nikto zmeny nebadal, iba jeho matka. Oko materinské má divotvornú moc; ono hľadí dieťaťu rovno na dno duše.

Tak prezrela i stará Vŕbková svojho jedináčka a presvedčila sa, že je Palko celkom iný, ako býval predtým. Jej bystrému oku neušlo, že Palko stal sa viac bezbožným než pobožným; že často kľaje; že za veselými dievčaty lipne, ktorých si predtým ani nevšimnul; že teraz dosť často i do krčmy zajde, kam predtým nikedy nechodieval; že sa kamaráti s mládenci, ktorí veru v zlom chýre stáli a ktorých by on predtým ani len nebol obzrel. — Toto všetko obťažilo jej šedivú hlavu krušnou starosťou, ktorá sa v deň hodov drienovských ešte zdvojnásobnila. Celá dedina bola na nohách, všetko občianstvo sviatočne poobliekané hrnulo sa k muzike do krčmy, kde rozjarená mládež obojeho pohlavia veselo tancovala.

Stará Vŕbková, modliac sa pri okne, zavrela modlitebnú knihu, složila okuliare s nosa a pozerajúc na veselý shon mládeže, rozmýšľala, či je aj Palko v kole.

V tom sa otvoria dvere a tancom rozparený Palko rezko vkročil do izby.

„Mamička moja, prišiel som pre vás, aby ste sa aj vy išli kuknúť na muziku. Je tam ľudí, že ani izby, ani dvor nestačí. Poďte, soberte sa aj vy.“

„Ach, syn môj drahý, ja som jakživ, nikdy, ani čo som mladá bola, na muziku nešla, nuž čože by som sa na starosť bláznila!“

„Aké bláznenie; sú tam ešte aj starší ľudia od vás. Stará Nosička tak tancuje, až jej papuče plieskajú,“ povie Palko.

„Nuž tak to býva, že jeden blázon sto bláznov spraví, ale mňa na sobáš nedostane. Stará Nosička bola odjakživa pochabá, nuž aké srdce, také skutky.“

„Ale, mamko, veď vy nemusíte tancovať; len sa poďte trochu kuknúť na ten veselý svet,“ doliehal Palko.

„Na to ma ty, syn môj, nenahovoríš, čo by si ma za tri dni prehováral; však jestli ti je vôľa, nuž len choď a zabav sa, ale len pri poriadku, aby si do nejakej mrzutosti, aké sa často pri muzikách stávajú, nezabŕdol. Ja sa už len svojím spôsobom, modlitebnou knižkou a pátričkami, zabavím,“ riekla matka.

„Ej, mamička, máte vy tvrdý klinec v hlave. Ostaňte s Bohom!“ zavolal a odišiel.

Matka pozerala za ním cez okno a ani očiam nechcela veriť, že by bol Palko podpitý, až keď sa pár ráz potackal, uverila a — zaplakala: „Ach, nie je to ten môj Palko, ako býval; zmenil sa veľmi!“

Horké slzy srdca materského padaly na modlitebnú knihu do lona Vŕbkovej dlho do noci.

Na druhý deň boly podhodky. Práca nikomu nechutila a málokto aj pracoval.

Chlapi besedovali v krčme, dopíjajúc hriate, ktoré krčmárovi od muziky ostalo; ženy, obkľudiac dom a deti, išly jedna k druhej na posedenie a mládež skupštila sa menším i väčším počtom na ulici, spomínajúc živo včerajšiu tanečnú zábavu, na ktorej zo všetkých mládencov najviac Palko tancoval.

Nebolo v celých Drieňovciach človeka, ktorý by nebol uznal, že je Palko najkrajší mládenec v celej dedine a že aj najlepšie tancuje.

Každé dievča, ktoré do tanca pojal, cítilo sa byť šťastné, lenže toho šťastia sa najviac len Jurcovie Bete ušlo, lebo s tou najviac tancoval.

„Či mu porobila, či čo, tá stará rebrina?“ pýtaly sa medzi sebou gazdovské i služobné dievčatá.

„Čo má na nej? Však pekná je veru nie, vyzerá ani cvikla, keď ju mráz opáli,“ povie jedna.

„Vlasy má riedke ani vymrznutá ozimina, pútec široký ani panská cesta, oči prižmúrené ani sysel, nos čapatý, ústa ani vráta a v nich zuby ani štrbavé brdo,“ dodala druhá posmešne.

„Ale zato jazyk, ten má na mieste; keď ho pustí, ženie ani mlynské koleso,“ riekla tretia.

„Nuž možno, že práve ten jazyk sa mu na nej ľúbi,“ posmeškuje štvrtá.

„Ach, ha, jemu sa ľúbi chalupa na vyšnom konci dediny a pár stovôček v sirotskej kasse. To mu dodávalo kurážu aj k včerajšiemu tancu.“

„No, ja keby som bola mládencom, nechcela by som ju, ani čo by kaštieľ a celú sirotskú kassu mala. — Však keby bola na čo súca, bola by sa už dávno vydala a nemusela čakať, až jej na chrbát tri kríže zasadnú,“ vykladala rychtárovie Zuzka, ktorá si Palka za istého držala.

„Čo vravíš, tri kríže? Tá zaiste aj kuruckú vojnu pamätá, však má čelo samé vrásky,“ dovŕšila hájnikova Katka, nahnevaná na Betu, že sa Palkovi predstrčila, keď išiel ju, Katku, do tanca volať.

„Ale čo nás po ledačom; keď sa mu páči, nech si ju vezme a nech si ju bárs aj do koča posadí, ak ho má; nám tým z maštale neodbudne. Viete vy, čo, dievčence, poďte vy k nám na podhodky; k bratovi sa kamaráti sídu, zabavíme sa.“

Návrh bol prijatý a odišly do hájovne. O tom istom predmete rokovali však aj chlapi v krčme, i ženy po celej dedine. Ký div teda, že sa to aj starej Vŕbkovej do uší dostalo. Nehovorila nikomu nič, ale si pevne pred seba vzala, že Palka od nej odhovorí, že si ju vziať nesmie, trebárs má aj chalupu a pár stovôček. „Čo je bohatstvo bez cnosti? A Beta Jurcovie jej veru v ničom nemá. Tá nenie ani do koča, ani do voza. Robota jej nevonia, lebo ju ani nezná. Nuž čo by mal z nej? — Pekná je nie a tých pár zlatých sa ľahko minie, potom čo? Nie, nesmie si ju vziať. Lepšie je na jednu nohu kuľhať, ako na obe.“ Tak rozmýšľala starostlivá matka, ktorá by, bola najradšej svojmu synáčikovi už na zemi nebo pripravila.

*

Darmo proti vode plávať! Palko sa vzdor prosbám, výstrahám a napomínaniam matkiným predsa len oženil. Oženil sa proti vôli matkinej, pojmúc Betu Jurcovie za ženu.

Ani čo by mu bola porobila, od tých hodov sa musel každý deň s ňou sísť, a všetko odhováranie nepomohlo, ba práve naopak účinkovalo.

Chalupu vyše dediny znova omazali, obielili, okolo dverí a okien kvetisto omaľovali, vnútri obielili, namiesto ohnišťa sporák s kachlovým prípeckom postavili, dymom očmudenú povalu bielymi ružami vápenou štetkou spravenými okrášlili, aby sa len v nej novomanželia: Palko s Betkou dobre cítili.

Novými obývateľní oživla stará, zapustlá chalupa vyše dediny. Mladý gazda s celou horlivosťou počal svoje nové povolanie. K opravenej chalupe pristavil murovanú komôrku a konca tejto drevenú maštaľ. Oproti tejto posbíjal z pozostalých od stavby kusov dreva chlievec pre ošípané; dvor obhradil z brezového prútia pleteným plotom tak, že to vyzeralo pekné, milé ani na obrázku.

A čo ešte, keď mladomanželia kúpili na verejnej dražbe pod päť-šesť meríc role, v pôstne trhy dve červené kravy a na veľkonočný jarmok prasa, nuž im nejeden človek v obci závidel.

Stará Vŕbková s radosťou počúvala pochvalné zprávy o novom gazdovstve synovom a bárs ju Palko viac ráz k sebe volal, ona, bojac sa zlého jazyka nevestinho, nešla.

Až keď Pán Boh novomanželom do roka požehnal proroka a Palko ju znova prosil, aby len išla k nim, že nemá kto ženu a dieťa opatriť, išla, pohnutá láskou materskou, vybaviť túto kresťanskú povinnosť. Ale keď raz už bola v dome, nechcel ju Palko viac pustiť. A ona, zaľúbiac si malého Štefka a vidiac, koľko práce pribudlo s novým malým obyvateľom v dome, dala sa prehovoriť a ostala.

Zpočiatku to len išlo ani hodiny u mladých Vŕbkov, kým stará mať stačila všetko v dome porobiť a Palko mohol sa oddať práci poľnej a chodiť ešte aj na zárobky. Neskôr však, keď každým rokom dieťa pribudlo a žena jeho stávala sa s roka na rok nejapnejšou, lenivšou, ba zvyknúc pri toľkých kršteniach i na to čertovo pokušenie, vždy viac a viac pila, začalo byť u mladých Vŕbkov smutne, ba biedne.

Stará matka mala zlý odpočinok vo svojej starobe. Od svitu do mraku musela robiť, a to o hlade a o smäde, bo čo mala zjesť, dala obyčajne hladným deťom. A za jej prácu, za láskavosť utŕžila od opilej nevesty hriechu, nadávania, koľko len zniesť mohla.

Palko si toho ani nevšímal; býval mrzutý, nahnevaný, vidiac, ako sa naň bieda so všetkých strán rúti.

„Chleba, chleba,“ volaly plačúce deti a chleba nebolo. Hladné líhaly a hladné vstávaly s plačom. Beta si z toho plaču málo robila; čo mala dať deťom zjesť, zaniesla Židovi za pálenku, ba ešte i z hrnca vybrala zemiakov alebo strovy a prepila. Obleku poriadneho tiež nebolo v dome. Čo mohla uchytiť, popredala, za čo sa len dalo, aby mala na tú čertovu posilu. Neporiadna gazdina ťahá celý dom do záhuby. Veľké nešťastie pre rodinu je, keď muž pije, ale sto ráz ešte väčšie, keď je žena korheľkyňou.

A toto nešťastie bolo u Vŕbkov. Ešte kým stará Vŕbková mohla pracovať, nebolo to tak hrozné; rozumná, zkúsená žena vedela veľa i s málom zariadiť, ale keď chudera, vysilená ťažkou prácou, zmorená hladom a trápením, sklesla a nezdravá obľahla, nebolo nikoho, kto by deti obriadil a nasýtil.

Beta, súc opitá celý deň, sotva sama seba okľudila a Pavel nestačil. — Deň čo deň hlušil, robil, okolo svojho i na zárobku, ale jedny ruky pre desať ľudí výživu zaopatriť nestačily, zvlášte pri takom poriadku, aký opilá Beta v dome udržovala. On chudák robil pri lahodnej strave celý deň a keď večer prišiel, bol doma hriech, svada, zlosť a plač. Aby tomuto vyhnul a aby nemusel každý večer rychtára robiť, neprišiel neraz domov a išiel si radšej posedeť do krčmy.

To bol začiatok i jeho zkazy, jeho neprávosti, a tu sa zrejme dokázala pravda príslovia, že neprávosť muža pochádza od zlej ženy.

*

Prešlo spevné leto a nastala pochmúrna, studená, sychravá jaseň. — Od drieňovských hôr fučal studený vietor a akonáhle sa utíšil, začalo pršať a pršalo i vyše týždňa. Keď však prestalo pršať, zase hustá, dusivá hmla zaľahla na Drieňovce, že súsed súseda nevidel.

Boly to zlé časy pre zádušlivých a starých ľudí.

Ani stará Vŕbková nemohla sa v tomto špatnom, studenom počasí dobre cítiť. Chvíľku ležala, chvíľku sedela na prípecku a bárs nikde mnoho miesta nezaujala, jedlivej neveste predsa všade zavadzala.

Zlá, jedlivá žena ani rohatá krava, čo kole, do každého zavadí a rohami štúra.

„Chovať ju človek musí a ona krížom slamy v dome nepreloží,“ dovrávala škamravá Beta, zlostne pozerajúc na biednu starenku, ktorá sa za pecou v kútiku ruženec modlila. A keď ju deti vyhováraly, že nemôže, že je nezdravá, tu zlostná Beta kričala: „Kto je nezdravý, ten neje, a ona by aj vlka zhltla.“

Ubohá starenka, počujúc to, žalostne zaplakala. Dva-tri zemiačky a trochu mlieka na obed bola jej celá strava. Ráno a večer, čo by aj bola mala čo jesť, nemohla pre kašeľ.

Zlostná Beta neustala vo svojom škamraní, dorážajúc na nezdravú starenku, aby išla po dobrých ľuďoch žobrať, že však aj iní starí ľudia sa tak živia. Štefko, najstarší z detí, ju môže sprevádzať a almužnu nosiť. — V duchu si však pomyslela, že by mala aspoň čo k Židovi zaniesť a prepiť. A keď ju stará Vŕbková neposlúchala, robila s ňou krik, naštvala muža proti nej, nacigánila všeličo na ňu, že ako ich oboch pred svetom ohovára, ako im obom i deťom špatne nadáva a preklína. Plakala a sľubovala, že mu tú hanbu urobí a odíde raz z domu, ani sa nenazdá kedy, jestli s tým starým diablom poriadok neurobí.

Pavel prišiel práve z krčmy a rozpálený tou čertovou besnicou, ako i podráždený ošemetnými luhaninami svojej ženy, pobral sa k matke s ostrou výčitkou a hrozbou.

Neoprávnené počínanie a nespravedlivé osočovanie synovo urazilo cit lásky materskej. Podráždená spravedlivým hnevom, zaumienila si použiť túto príležitosť a vyložiť synovi príčinu jeho hmotného úpadku; povedať mu, že jeho zlá žena, neporiadna, lenivá, opitá gazdina je príčinou všetkej biedy v dome jeho, lebo ona viac vo fertuche Židovi odnosí, než on na voze nasváža.

Povedala všetko, čo jej na srdci ťažilo, nie po strane, nie za chrbtom, ale zoči-voči.

On ju vypočul, divým pohľadom merajúc raz ju, raz ženu. Keď mu ale konečne matka riekla: „Ostatné vie Boh, — to sa hanbím ti povedať. Ale ťa upozorňujem na to, že opitá žena je rabkyňou diabla, ktorý, majúc ju v úplnej moci, svádza ju k najväčším hriechom, ktoré otravujú stud ľudský. A bez studu žena je jedlo bez soli a smilná, cudzoložná žena je horšia od lajna na ceste,“ riekla dôrazne stará Vŕbková, opovržlivý pohľad hodiac na Betu.

„Čože?“ skríkne jedom a kvitom rozpálený muž.

„Viac ti nepoviem; máš toho dosť, daj si pozor…“ doložila matka.

„Kto je smilná, cudzoložná žena, kto? O kom to rozprávaš, ty stará striga, hovor,“ rozvrieskla sa zlostná Beta, ženúc sa metlou oproti starenke.

„Ty, ty, vie to Boh i ja, lebo som ťa vystriehla a dolapila pri hriešnom výčine, ktorým svetskú hanbu a Božiu kliatbu kydáš na náš dom a na muža, na deti i na celú rodinu. Dlho som to tajila, ale konečne, aby sa horšiemu vyhlo, treba mi to bolo vyjaviť,“ horlila mať.

„Palko, čuješ, tá stará blázni a takto ma pred svetom za moje dobré ohovára. Ale ak poriadok neurobíš, nechám deti i teba a pôjdem, kam ma oči povedú a nohy ponesú,“ rozplakala sa Beta, hodiac sa mužovi na prsia.

A Palko, čo by mal vec vyšetriť a hriešnicu pokarhať, oboril sa zlostne na matku, uderiac ju pravicou po hlave, že sa na lavicu svalila. Potom zaklial a odišiel.

Stará Vŕbková nehovorila viac ani slova, sobrala si svoje veci, sviazala do nošky a išla bez výčitky v najtuhšej zime preč, z domu synovho, vyprevádzaná Štefkom, ktorý jej nošku niesol, plačúc celou cestou za dobrou babkou. Išli sňahom po kolená do obecnej pastierne. Príduc predo dvere, rozlúčila sa starenka so svojím miláčkom a prežehnajúc ho, volala za plačúcim srdečne: „S Bohom!“

*

V pastierni s radosťou privítali starú Vŕbkovú.

Statočná pastierova žena Mariša privinula ju, ako svoju drahú krstnú matku, k sebe, pripravila jej hneď dobrú, mäkkú posteľ, uvarila mlieka s medom proti kašľu a posnášala, čo najlepšie v dome mala, aby ju len náležite uhostila, Podobne sa k nej choval i pastier Ondro.

Pri dobrej, láskavej opatere zotavila sa, ožila stará Vŕbková veľmi skoro. Netrvalo dlho a pracovitá starenka zase perie driapala, priadla, tkala, zarábajúc si na výživu.

Bola šťastná, že môže zase pracovať a spokojne žila v obecnej pastierni, len chýry, tie špatné chýry o nesriadenej domácnosti synovej ju znepokojovaly a zarmucovaly.

Svada, kriky, bitka a kadejaké pohoršlivé výtržnosti boly u mladých Vŕbkov každý deň v kalendári.

„Mariška, Mariška, pamätaj, že sa to tam zle skončí,“ hovorievala stará Vŕbková svojej krstnej za každým novým škandálom, ktorý sa v dome synovom odohral. „Ešte kým ona pila a on robil, statočne sa starajúc o potreby domáce i o výživu, bolo ako-tak; ale teraz aj on z mrzutosti a zo zúfalstva oddal sa trunku. Hoj, a prenešťastná taká rodina, v ktorej otec i mať svojmu hrdlu žičí a viac Židovi než deťom vlastným dopraje. A beda tomu domu, v ktorom gazda za kvit robí a gazdina kvitom zasmáža. — A preto, počkaj len, počkaj, Mariška moja, čoho sa my u mladých Vŕbkov ešte dožijeme.“

A dožili sa, ale ničoho dobrého Bolo to na jar, keď rozniesla sa Drieňovcami povesť, že opitá Beta odbehla muža i deti a išla do sveta s akýmsi šlajfiarom.

Keď to stará Vŕbková počula, stŕpla na tele i na duši a nechcela to ani veriť, ačpráve si v duchu myslela: „Voda hasí oheň a pálené rozum. Jedom sa otravuje telo, kvitom duša. Opilstvo strhne človeka i do temnej priepasti ohavného smilstva atď.“, ale predsa tomu celkom veriť nechcela. No uverila, keď o pár dní prišiel sám Pavel, prosiac ju, aby mu išla deti opatriť, lebo že Beta ich odišla.

„Komu niet rady, tomu niet pomoci. Ja som ťa zavčasu varovala pred nešťastím, do ktorého si slepo išiel, ale ty vo svojej náruživosti neposlúchal si rady vlastnej matky, ktorá ťa na srdci vychovala. Varovala som ťa i druhý raz, keď som videla, že opitá žena tvoja za pekelnú lakotu kvitu zapredáva posledný majetok, svoju česť, svoje svedomie, ba samého Boha, uvaľujúc na teba i na deti tvoje biedu a hanbu. — Varovala som ťa pred ňou samou, jej zoči-voči, a ty, čo by si jej bol dal naučenie a hľadel ju napraviť na cestu pravú, osopil si sa na mňa a za všetko moje dobré odplatil si sa mi — zauchom,“ zaplakala a utrúc si slzy, pokračovala: „Hoj, rana tá podnes páli a bolí, lež nie na tom mieste, na ktoré padla, ale na srdci, na tom srdci materskom, ktoré ťa tak úprimne milovalo a s takou vrelou láskou k sebe túlilo. — No Pán Boh zaplať i za to! — Ty ma len vtedy poznáš a za matku uznáš, keď ma potrebuješ, čo je veľký nevďak, a nevďak ten podporovať bolo by hriešne počínanie. A preto, Palko, pomáhaj si sám, ako vieš, a pomôže ti Pán Boh. Ja už len tých pár dní života tu pri dobrých ľuďoch strávim, tu ako žobráčka v obecnej pastierni.“ Posledné predniesla významne, dôrazne, očakávajúc, že ju Pavel odpýta a ona mu odpustí a pôjde k nemu a k jeho úbohým, opusteným deťom. — Srdce matky je chrám plný súcitu a lásky, z ktorej odpúšťa dieťaťu i ťažké previnenie.

Pavel neporozumel jej pokynutiu. Jeho srdce, otrávené kvitom, nebolo schopné ozveny lásky, súcitu a ľútosti. Miesto toho, že by bol vinu svoju oľutoval a matku odpýtal, stiahnul vzdorovite klobúk na čelo a zlostne šomrajúc, obrátil sa na zpiatočnú cestu.

„Palko! Palko!“ volala za ním starostlivá, dobrá matka, ale on sa neobzrel, nevrátil.

Stará Vŕbková ešte dlho hľadela za svojím synom s trápnym povedomím: „Nie je to viac ten môj dobrý syn, môj dobrý Palko. Kam sa podel? Ztratil Boha, ztratil srdce, česť i svedomie.“ Horké slzy padaly na jej vráskovitú tvár.

*

V Drieňovciach bolo živo. Obecný sluha plieskal na rozštiepený bubon, oznamujúc chrapľavým hlasom, že sa bude živnosť Pavla Vŕbku a Bety, rodenej Jurec, dom s intravilánom a k nemu patriacimi pozemkami cestou verejnej licitácie predávať.

Ľud sa hrnul na označené miesto, nie tak zo zvedavosti, ako z obyčaje, bo veď to každý popredku vedel, že to iný nekúpi, ako krčmár Abrahám, ktorý má na tom najväčšiu požiadavku.

Tak sa aj stalo. Abrahám sa stal majiteľom Vŕbkovej živnosti a Pavel Vŕbka hofierom Abrahámovým. — No nebol ním dlho. — Na tretí deň po verejnej dražbe (licitácii) pribehly večierkom deti Vŕbkove s plačom do pastierne k babke, že ich tata odišiel do Ameriky a Žid ich vyhnal z domu.

„Čože? Kamže išiel tata?“ skríkla stará Vŕbková preľaknuto.

„Do Ameriky,“ znelo ťažkou obžalobou z piatich detských úst.

„Ach, Matko Kristova, čo ten človek rozum potratil? Nuž a vás komu nechal?“ pýtala sa starostlivá starenka.

„Nikomu, kázali nám, v aby sme išli k vám,“ odvetil najstarší, Štefko.

„Ku mne? Kriste ukrižovaný! Keď som ja sama len na milosti dobrých ľudí, akože vás, úbohé sirôtky, k sebe pritúlim?“ Zaplakala dobrá starenka a opustené deti plakaly s ňou.

„No, čože už toľko vyplakávate?“ zvolala dobrosrdečná Mariša, počujúc celý rozhovor. „Pán Boh, ktorý kŕmi vtáčkov v povetrí a odieva ľalie poľné, postará sa aj o vás, deti moje. Poďte len do izby, dám vám na večeru mliečka, uložím vás do sena a keď príde gazda, poshovárame sa, čo bude s vami ďalej. Zaveďte ich, babka, do vnútra, ja idem pre mlieko do komory.“

Deti sa pohostily na sladkom mlieku a zaspaly na vonnom sene v sladký sen.

Už bola tma, keď Ondro došiel domov. Mariša mu išla v ústrety s radostnou novinou, že mu Pán Boh v starobe požehnal päť detí. Nepovedala mu nič nového, on sa to už v dedine dozvedel a, spokojný s nadelením rodinného prírastku, riekol dobrosrdečne: „I tak je dobre. Čo nám Pán Boh nedal za mladi, dal nám na starosť. Čo Boh činí, dobre činí, nech je jeho sväté meno pochválené na všetky veky vekov. Amen.“

„Ja som dobre vedela, že sa on mrzeť nebude,“ riekla spokojne Mariša.

„Čo by som sa mal mrzeť. Tie chúdence nič nezavinily. Len ich opatrite však sa Pán Boh o ne postará,“ dodal Ondro.

A mal pravdu, Pán Boh sa o ne postaral. Najstaršieho chlapca, Štefka, vzali na faru za mendíka; najstaršie z dievčeniec, Mariška, išla do školy za varovkyňu, tretieho, Palka, ktorý bol na otca tak podatý, ani čo by mu bol z oka vypadol, pojala si rychtárovie Zuzka, vdova po bohatom Hamalovi, s ktorým nijakých detí nemala, ako za svojho vlastného syna, tak že už len dvoje najmenších, Anička a Janko, ostaly v pastierni. A tie by si už Mariša nedala, ani čo by vraj sama pani grófka z kaštieľa pre ne prišla. Mala ich rada, ani svoje vlastné, opatrovala si ich ani oči v hlave, tešiac sa, že so dňa na deň lepšie a krajšie vyzeraly. A starý Ondro, keď večer domov prišiel, nevedel, ktoré prv na ruky vziať, pohladkať a vybozkávať, aby ani jednému z nich krivda nebola. Ráno, odchádzajúc predo dňom do poľa, každému krížik na čelo urobil a spiace neraz bozkal.

Stará Vŕbková ďakovala v duchu Pánu Bohu, že sa tak láskave o opustené deti postaral, modlila sa za syna svojho, ľútajúc si len to, že sa od nej ani neodobral.

*

Prešly tri roky. V pastierni žili v tichej spokojnosti svorne jeden s druhým, majúc radosť z podarených detí Pavlových. Štefka si pán farár veľmi obľúbil a poneváč býval najlepším žiakom, sľuboval mu, že ho dá ďalej študovať, na čo bude mať vôľu. Marišku pani rechtorka nevedela dosť vynachváliť a mala ju ako vlastnú dcéru rada. Zuzka chodila s Palkom takmer každý deň do pastierne k starej Vŕbkovej, donesúc jej i menším dvom deťom voždy niečo lepšieho na pochúťku.

Mnohí sa tomu divili, že bohatá vdova po Hamalovi chodí na posedenie do obecnej pastierne. Stará Vŕbková tomu však rozumela, dobre vediac, že Zuzka jej syna už vtedy, keď u jej otca pri koňoch za paholka slúžil, rada mala. To by bola bývala nevesta po jej chuti, ale nešťastná Beta ho omámila a do záhuby uvrhla. — A teraz o nej ani nepočuť, ako by ju zem bola prehltla. Pavel písal z Ameriky, odprosil matku, zvedal sa na deti a poslal razom osemsto korún zárobku. To narobilo v Drieňovciach mnoho kriku. Jedni závistlivci hovorili: „Až príde ožratá Beta, bude mať aspoň za čo piť. Abrahám sa môže tešiť.“ Druhí zase mysleli, že pastier Ondro zbohatne a kúpi si živnosť.

Statočný pastier Ondro so ženou Marišou však dokázali teraz svoju kresťanskú lásku a šlechetnosť, neprijmúc ani haliera z poslaných peňazí za opateru a výživu starej Vŕbkovej a detí, i riekli, že jestli čo dobrého urobili, tak robili to z lásky k bližnému, ku cti a chvále Božej, ale nie za peniaze.

Stará Vŕbková uložila peniaze dľa rady pána farára do sporiteľne.

Začiatkom štvrtého roku po odchode Betinom rozniesol sa chýr po Drieňovciach, že Betu vytiahli utopenú z Váhu pri Trenčíne.

Stará Vŕbková prosila pána farára, aby sa hľadel istoty dozvedieť, a že či by mohla dať za nešťastnicu aspoň svätú omšu odslúžiť.

Pán farár sa viac dozvedieť nemohol, ako že pri Trenčíne z Váhu vytiahli vskutku ženskú mŕtvolu, ale od rýb tak obžratú, že nebolo poznať jej pravú podobu.

V Drieňovciach však zostali toho presvedčenia, že to iste bola opitá Beta, a keď sa konečne šatmi utopenej dokázala smutná istota, dala Vŕbková za nešťastnicu zádušnú sv. omšu odslúžiť, pomodliac sa s deťmi za jej ľahké odpočinutie.

V Drieňovciach ešte dlho Betu spomínali, hovoriac: „Za živa radšej pila pálené, ako vodu, nuž musela sa jej po smrti do vôle napiť. Každý hriech má svoju pokutu!“

*

Prišly Vianoce, najradostnejšie sviatky v roku. Toto sú už šieste Vianoce, ktoré Vŕbková v pastierni strávila. Poneváč sa tohto roku akosi nie dobre cíti, so dňa na deň slabne, chradne, obávajúc sa, že už viac vianočné piesne s deťmi spievať nebude, zaumienila si tento raz vnukom svojim náležitú radosť spraviť. Prichystala im pekný vianočný stromček, plný chutných lahôdok a darčekov. Ondro naučil deti pastiersku vianočnú hru, ktorú pri zažatých sviečičkách na stromčeku k radosti babke a k obveseleniu domácich milo predniesly.

Boly to krásne, veselé sviatky vianočné, akých ešte pastiereň nikdy neslávila. Najradostnejší okamih v nich bol ten, keď deti po odbavenej hre, kľačiac okolo stromčeka, modlily sa za vzdialeného otca, ktorý v tom otvoril dvere a s radostným pozdravom vstúpil dnu.

Bolo to radostné prekvapenie a ešte radostnejšie uvítanie. Stará Vŕbková div radosťou nezošalela a deti s láskou túlily sa k otcovi, v ktorého v panskom obleku ťažko i sám Štefko poznal.

V radostnej nálade nik nezbadal, že má Pavel pravú ruku čiernym ručníkom poviazanú, až keď vyrozprával svoje príhody, zažité v novom svete, a spomenul, že keby sa mu nešťastie nebolo pridalo, nebol by ešte prišiel, skríkla prestrašeno stará Vŕbková: „A na tú ruku čo ti je?“

„To mám pamiatku zaslúženého trestu za ohavný hriech, ktorým som sa proti vám, drahá mamička, prehrešil. Ruka tá vás udrela a za to ochromela. Padnul som raz v dielni, v ktorej som bol zamestnaný, cez železnú taligu a zlomil som si ruku. Bolesť som mal hroznú, ale trpelive som ju znášal v povedomí, že to zaslúžená pokuta za prestúpenie štvrtého prikázania Božieho. Teraz je už ruka vyhojená, ale do ťažkej práce viac neschopná, som krchňavý, robím všetko ľavou rukou,“ riekol Pavel.

„No, dobre len, že si sa sám navrátil, a ako vidím, vrátil si sa o veľa poriadnejší a statočnejší, než aký si odchádzal,“ nadhodila natešená matka.

„Svet mi bol školou, mamička moja, a práca učiteľkou k zošľachteniu duše. Sto ráz som už oľutoval, že som vám ublížil a Pána Boha tak ťažko obrazil, i chcem vám v posledné dni života nahradiť láskou a dobrou opaterou všetko, čo ste pre mňa vytrpeli, len mi, prosím vás, odpustite moje previnenie.“

„Nech ti len Boh odpustí; ty si nebol vina, ale — Beta,“ riekla starenka, utierajúc si zvlhlé oči.

„I tej nech Boh odpustí. Aký život, taká smrť, mamka moja,“ odvetil Pavel.

„Ale ako budeš ďalej? Ja som už slabá, dni môjho života sú spočítané a tebe treba žena a deťom matka,“ starala sa Vŕbková.

„Nestarajte sa, mamička, o to sa sám Pán Boh postará. Ešte sa len najde žena, čo má dobré, kresťanské srdce, cit lásky a svedomia. Nemusíme ísť ani ďaleko, možno, že keď hen Zuzku pekne poprosíme, urobí skutok milosrdenstva a smiluje sa nad vdovcom s piatimi deťmi, keď si jedno z nich už i tak osvojila. Čo, Zuzička?“

Oslovená zahorela v tvári plamom studu i radosti, a sklopiac oči k zemi, riekla skromne: „Bude-li to vôľa Božia, protiviť sa jej nebudem.“

Radosť zajasala v oku starej Vŕbkovej, Pavla i deti, ba všetkých prítomných, a tichým zasľúbením zavŕšili v pastierni slávnosť radostného svätvečera.

*

Vo fašiangy toho istého roku odbavili u rychtárov parádne veselie, berúc Zuzke prístupníka do domu, Pavla Vŕbku, Amerikána, ako ho všetci v Drieňovciach volali, vdovca s piatimi deťmi.

Ako pri každom inom veselí, tak i pri tomto nahovorilo sa mnoho všelijakých rečí. Jedni to schvaľovali, iní to hanili. Ale to mladoženíchov nevyrušovalo v ich obapolnom šťastí a stará Vŕbková spokojne dosviedčala: „Čo komu súdené, to ho ver’ neminie.“