ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Táto hra začala sa vtedy, keď veľký Stvoriteľ zúrodnil hrudu zeme ľudským semienkom, no jeho schytila do víru, v ktorom stratil vedomie vlastného jestvovania, až v Galícii vo veľkej vojne.

Ležal vysilený po dlhom pochode pri ceste, ktorá sa zatáčala okolo sosnového hája do rozstrieľaného Rudníka. Rozpálené septembrové slnce kálalo mu pery, vysušené smädom a rozchlipnuté hladom, lebo od predošlého večera, čo sa boli pohli z poľného tábora, nevidel ani omrvinku tvrdého suchára a vliekli sa medzi samými močarinami, kde voda smrdela hnusným žltkastým bahnom. Sľúbili im po prekonaní pochodu dvojitú mináž, lež deň sa schyľoval, ležali už vari bezmála päť hodín, šarže zmizli a po kuchyni nebolo ani slychu.

Chlapi nereptali. Ach, už im ani to nepomáhalo. Mali príležitosť presvedčiť sa viac ráz, že sú vydedenci ľudského pokolenia, na ktorých sa nevzťahujú ani utešujúce slová Svätého písma. Svet sa k nim obrátil chrbtom a Boh nad ich utrpením zatváral oči. Dávno stratili vieru a prestali sa dožadovať zákonov. Hrozné činy bezprávia im otupili rozumy, rozvrátili myšlienky, prikovali silu, vystrčili ich z pokojného toku čias voľakde na poslednú medzu života, kde ich orabovali o minulosť a kde im dusné vetry smrti zaviali tmavé priestory budúcnosti. Ostrie nevyliečiteľnej trpkosti páralo im prsia a pre pálčivý bôľ nevedeli ešte rozoznať v hlbinách svojich zbičovaných duší bubliny prvých výbuchov hrozných síl, ktoré tam zhromažďovali veky utrpenia a ktoré skoro potom dosiahli vrchol varu a v bezhraničnom šialenstve pováľali tradíciou posvätené staré modly. Ležali bez pohnutia v dlhom rade vedľa cesty. Niektorí nováčikovia, bledých, ešte nezarastených tvárí, ponáhľali sa aspoň v čerstvých spomienkach navštíviť známe dvorce a vziať na pamiatku posledné pozdravy neistotou vyjavených očí milých osôb, krotkých zvierat a nemých, nič netušiacich postojov mŕtvych vecí, medzi ktorými museli zanechať korene života. Ostatní však spali s otvorenými očami. Ich korene už dávno povyschýnali.

Ťažké, zaparené povetrie zavaľovalo prázdnu, robotným a pokojamilovným roľníkom opustenú rovinu. Zvuky zamreli. Len v sosnovom lesíku nariekala sýkorka. Hádam sa strachovala o svoje mláďatá, čo na voľaktorom konári vytŕčali z hniezda červené zobáčiky a netušili, ako búrka ľudskej zlosti rozbesnie sa o chvíľu okolo nich.

On, ležiac horeznačky, s čelom vklineným medzi lakte, myslel na nemohúcnosť božieho tvora a vtedy prvý raz v živote schvátilo ho pokušenie horkého reptania na božiu Prozreteľnosť.

„Ja som hriešny, pri mojej peci nezohrial sa ani jeden uzimený, moja ruka nedávala pričasto almužnu ubiedeným. Oral som a sial. Boh rozmnožoval každé zrnko stonásobne, nuž bolo chleba nadostač na mojom stole, lež nenašiel som príležitosť zavolať siroty, aby sa aspoň omrvinkami nasýtili. Moje myšlienky zblúdili niekedy zo spravodlivých ciest božieho prikázania, zmyslom som doprial hádam priveľa bezbožného opojenia pozemskými radosťami. Božia pomsta padá na moje hriechy právom. Hej, čakal som toto a nevystríhal som sa pokáním, aby ma božia dobrota nadelila odpustením. Ale to vtáča spieva len o božej sláve a chytá mušky, ktoré škodia úrode, Bohom danej na obživu ľuďom, nesprieči sa ani jedinkou myšlienkou vôli Hospodinovej, lebo nemá rozum, ako má človek, a predsa pomsta, čo je vymeraná pre skazené ľudské plemeno, zasiahne nemilosrdne aj jeho. Stratí nevinné deti, z domčeka nezostane mu ani jedinká slamka, a samo zasiahnuté guľkou, cielenou na chlapské prsia, rozprestrie bezvládne krídelká na zem a omočí prosbami zmilovania odratý zobáčik do bariny ľudskej krvi. Toto má byť jeho odmena za služby Prozreteľnosti, a po všetky veky hlásali svätí mužovia, že Boh je nanajvýš spravodlivý.“

Ťarcha odporu ho osedlala. Nevládal ďalej takýmito myšlienkami namáhať hlavu. Zväčšovalo to jeho utrpenie. Zodvihol sa na lakte, aby našiel pre oči poľahobu, ale či galejníkovi dopraje voľačo uľahčenie?

Slnce divo sálalo popoludňajšie lúče a nebolo pod vyklenutou oblohou badať tôňu obláčika, čo by ich bola trochu schladila. Úpal kládol mu na krk obklady, rozožierajúce dopukanú kožu, a zo žalúdka vyháral mu hlad. Odpľul, aby mal aspoň pery navlhčené. Keby vedel, kde má tá sýkorka hniezdo s mláďatami, pohltal by ich aj živé. Keď Boh nemá milosrdenstva, prečo má naň mať ohľad človek? Morálka je humbug. Máš žalúdok a črevá. Vari to nie je najdôležitejší fakt, ktorý ospravedlňuje aj vraždu? Voľakde medzi africkými pralesmi vyvárajú divosi ľudské hnáty v kotloch a pri tanci ich oblizujú s najväčším pôžitkom. Pohanskí bohovia proti tomu nenamietajú nič.

Ohliadol sa.

Táto rovina ničím nelákala. Keď sa budú po nej brnieť nespočítateľné kopce hrobov a belieť jedľové drevá nízkych krížov, bude aspoň smutnejšia. Po ľavej ruke vedľa cesty ligotal sa ešte zachovalý drôtený plot. Sosnový hájik bol už za tým plotom, a keď sa pozornejšie zahľadel, mohol ľahko zbadať medzi tmavozelenou čečinou veľmi krikľavú červenú farbu strechy akejsi rozľahlej budovy. To bude najskôr kaštieľ, ktorého cibuľovitá vežička so zástavkou trčala z hustej hmly nadránom, keď sa plúžili vysokým tŕstím neďalekej plytkej a vyschnutej bariny. Prehliadka stajní a chlievov takého kaštieľa by doniesla istotne úžitok.

Ale hlava mu odkväcla bezvládne naspäť do dlaní. Taká vychádzka pri dennom svetle by vzbudila podozrenie a jeho dolámané údy vyžadovali ešte jeden dlhší dúšok spánku.

Potom sa prebudil v noci.

Toto prebudenie malo byť hádam posledným pomazaním, lebo úľava príjemného pocitu pretrela mu spečené čelo ako požehnanie mäkuškej ruky starej matere, prichádzajúce z výšin druhého, azda pokojnejšieho sveta. Na dopukanú dlaň širočiznej roviny skláňala sa láskavo obloha, akoby svojím vatovaným závojom chcela aspoň prihladiť otvorené rany ľudskej biedy, alebo to bol prach, čo padal na vysušené byliny miesto osviežujúcej rosy. Tíšina dňa dostala teraz síce väčší dôraz, ale chladila miesto vetríka. Smädným ústam aj to bol drahocenný nápoj.

Keď sa teraz ohliadol, videl menej ako prv. Bolo prítmie. Hviezdy nevládali presvietiť flór nočných hlbín. Všetky veci rozpoznával len po náležitom uvedomovaní. Podlhovasté telá chlapov s rozhodenými údmi nadobúdali tým väčšiu neurčitosť, čím ďalej od neho ležali. Niektorí sa dvíhali ako on, podajedni už stáli a motali sa nad čiernou nerovnou hladinou zeme nemotornými pohybmi strašiakov, ktorých rozhojdal na zemiačnisku strmší náraz vetra. Voľakde za povrch zeme stáčal sa svetlejší pásik cesty. Po ľavej ruke tma bola nepriehľadnejšia, husto načuchraná. Spomenul si, že tam pri dennom svetle bol sosnový hájik a za tým hájikom vybadal kaštieľ. A len čo si na toto spomenul, hrozné kŕče mu zväzovali prázdne črevá do uzlov.

Pri ňom vyrástla čierna postava.

— Pôjdeme?

— Hej!

— Ja pôjdem napred, ty trochu počkaj, aby to nebolo podozrivé.

Postava zmizla.

To bol jeho najvernejší kamarát. Pôvodom Slovák zo Šariša. Predávali voľakedy spolu v najväčšom obchodnom dome v Novgorode anglické súkna. Na vojne držali sa stále spolu. Keď nechceli, aby im rozumeli, rozprávali sa šarištinou. Naučil sa ju od neho.

Ozbrojil sa len nožom, aby mu neprekážala zbytočná príťaž. Preskočil cestu a bol pri drôtenom plote. Musel ísť niekoľko krokov vedľa neho, kým našiel betónový stĺp, na ktorý sa vyštveral. Dopadol na mach medzi sosny. Potom bez opatrnosti kráčal medzi stromami. Tu mu nemohlo hroziť nebezpečenstvo. Ale ani potom, keď vyšiel na priestranstvo a stúpal po rovnej, drobným pieskom vysypanej cestičke, neskracoval a netíšil krok. Ponáhľal sa k bielym stenám budov, ktoré teraz presvitali medzi krovinami a neboli tak blízko, ako sa nazdával vo dne. Uberal sa rozsiahlou záhradou. Niekde pristupovali k nemu zababušené mátohy ovocných stromov a na niektorých miestach ho sprevádzali pravidelné kvádre hustých kríkov. Prešiel popri besiedke, zasnovanej divým hroznom, učupenej pod vysočiznými stromami s bielou kôrou a s dlhými ovisnutými konármi, podľa čoho hádal, že to budú staré brezy. Za ňou odbočil na pažiť, lebo tým smerom zbadal šumot, ktorý mohla spôsobiť voda. A nemýlil sa. Niekoľkými krokmi priblížil sa ku kanálu. Jeho ligotavé telo vyliezlo lenivo z krovísk. Pustil sa proti jeho tichému prúdu jednak preto, že tadiaľto sa mu zdala kratšia cesta k staviskám, a jednak preto, že bola teplá noc a prúdom strhávaný vzduch mu ovieval tvár. Ak chcel stále sledovať tok kanála, aby mal pri sebe toto nečakané občerstvenie nočnej vychádzky, musel sa občas predierať kružinou a vtedy mu suché konáriky raždia chrapšťali pod nohami, na čo on málo dbal. Niekedy zas brúsil hustú mládzu tichých sihotí a vtedy si mohol myslieť, že stúpa po mäkkých kobercoch.

Noc voňala v týchto miestach prezretými kalinami. Mal veľkú vzdialenosť za sebou a nič ho nevyrušilo, ale keď sa išiel zas z neveľkej sihote vnoriť do kružiny, zavrátil ho od chrbta strmý hlas:

— Halt! Wer da?

Obrátil sa. Z kanála vyliezala nahá postava chlapa a mierila ku kríku, kde aj pri nepatrnom svetle sa dala rozoznať hŕbka šiat a v tráve pohodená puška. Neznámy sa kúpal, príliš neskoro zbadal nepriateľa, nuž sa poponáhľal ozbrojiť.

Takéto chvíľky bývajú vždy pre jeden život osudné.

Ten, čo vyliezal z vody, bol celkom nahý, ku zbrani mal najmenej tri skoky, ale keby sa mu tú vzdialenosť podarilo prebehnúť, bol by rozhodoval nad životom a smrťou toho druhého, čo blýskal očami pri kružine ani šakal, lež ten na to myslel. Oceľová guľka preletí väčšiu diaľku ako máchnutie nožom. Zmysly mu praskali od vypätia, svaly na celom tele skákali besným tancom, struna života voľakde nad srdcom zavýjala šialenstvom, poskakovala vyššie a vyššie po stupňoch, vrezávala sa do tenších a tenších tónov. Bola rozpálená a naťahovala sa. Premeškanie jednej sekundy stačilo, aby sa pretrhla, ale v tejto jedinkej sekunde vymrštil sa na protivníka. Bol pri ňom práve vtedy, keď sa dvíhal na kolená, nuž úder mal ľahký. Mieril medzi lopatky, no pred očami vytreštenými hrôzou všetko sa mu marilo.

Hlasné zaúpenie vykvaplo do hluchej tíšiny noci. Nahé telo sa vzopälo, zdrapilo ho kŕčovite rukami a stiahlo na seba. Chcel mu ešte zasadiť nový úder, ale potom cítil, ako pod ním znehybnieva.

Vstal, odhadzujúc nôž do trávy. Ten druhý ležal na tvári pod ním. Badal na svojich šatách jeho krv. V hlave mu hučalo a srdce vyzváňalo. Hádam odprevádzalo dušu nebohého na druhý svet, lebo umieráčika nablízku nebolo.

Hľa, ako ľahko sa človek stáva vrahom.

Zo vzduchu sa počali vylupovať zvuky. Boli najprv slabé a vzdialené, ale rástli a blížili sa, akoby na tej strane záhrady, kde sa náhlil, pohodil niekto horiacu zápalku na zem, plameň vyskočil a po suchej tráve utekal sem k nemu. A naraz smerom k sosnovému lesíku vyšľahol výstrel, potom druhý, tretí… Bože, koľko ich bolo? Hádam celý veniec. Obtáčal ho a zatarasoval mu priechod naspäť.

Šum vzbĺkol v bezprostrednej blízkosti. Splašené skoky na piesku miešali sa so šúchavými po trávniku a s rýchlymi medzi kružinou.

Na útek nebolo ani pomyslenia. Bol uprostred premyslenej siete stráží, kde by mu útek bol pomohol len toľko ako muche trepotanie krídlami a chlpatými nôžkami v pavučine.

Vyhodil kocku a hralo sa o jeho život. Hráčov bolo veľa, každý sa namáhal dosiahnuť výhru, len on bol odsúdený na nečinnosť. Mohol azda nadbehnúť niekomu do rúk, skrátil by tým priebeh hry, lež také dobrodenie nemienil nikomu urobiť.

„Haha, nezaškodí vám trochu pachtenia za korisťou.“

Na ústach mu pučal blen trešťania.

„Haha, prežil som skoro celú meru rokov, a neuvedomil som si dosiaľ, akú cenu má moja koža.“

Hľadel na svoju obeť.

„Tešíš sa, diabol, na moju pečienku?“

Čakal na guľku, a nebola to taká hrozná chvíľa, ako si myslia tí, ktorým život ešte kvitne najbujnejšími ružami. Na smrť odsúdení umierajú pred svojou smrťou, a to je vari ich víťazstvo, lebo prežiť vlastnú smrť je vzkriesenie. Hádal, z ktorej strany pribehne strela. Ak spredu, rozkála prsia alebo rozplesne sa na čele. Keby plesla do čela, bolo by lepšie, vyčľapnutá krv by mu zalepila oči, nemusel by sa potom dívať; ak príde od chrbta, prevalí ho na tvár, ale môžu prísť naraz z niekoľkých strán a prevŕtajú mu telo voskrz ako sito.

„Haha, červíky budú mať menej roboty.“

— Matej!

Hľadal rýchlo ligotavú vodu. Ticho plynula. Keby sa do nej ponoril a dal sa unášať tak, aby mu len nos trčal, možno ho odnesie do bezpečia.

— Matej! Schystaj sa, zbadali nás stráže! — bolo počuť spoza krovia znovu. Zháčil sa. Tento hlas mi vari prichádza na pomoc. Najlepšie bude ísť s ním. Vie cestu. Najtiaž je vyviesť ma z klepca na priestranstvo, potom už nepoblúdim. Uvažoval.

— Matej!

Pozhadzoval rýchlo svoje handry a navliekol cudzie. Nemal veľa roboty. Vojenské mundúry sú šité pre všetkých chlapov sveta.

— Matej, veďže sa vleč.

Prebehol malú kružinu a bol zas na sihoti.

Tuto sa čupil do buriny malý chlap. Nebolo ho badať, len keď sa rozkýval.

— Ešte budem mať pre teba opletačky, — zagánil nevrlo a poskočil ani zajac do prítmia krovísk.

Zakrádal sa opatrne za ním, aby nezmýlil smer. Ten pred ním kľučkoval. Zavše sa zastavil, načúval, zavše sa hodil na zem a ležal bez pohnutia. Robil to isté.

Obišli staviská a pustili sa akýmsi vyschnutým korytom potoka, zarasteným z oboch strán hustou vrbinou. Boli v bezpečí. Kroky vyplašenej stráže celkom utíchli. Tenké konáre vrbiny švihali im zľahka tváre a niekedy zakopol bagančami do skál.

— Azda si sa vodou zahltal, že si zaďaučal?

— Hej.

Šiel mu za pätami a zisťoval, že je aspoň o hlavu väčší od neho. Aj vo tme badal malú hlavičku. Kyvkala sa zboka nabok na úzkych, zrazených pleciach.

Potom odbočili na druhé koryto. Bolo hlbšie, užšie a ničím nechránené. Bagančami zabáral sa do sypkej zeme. Ak rozhodil viac rukami, búšil sa do kolmej steny. „Toto môžu byť zákopy.“ A po chvíli narazili na prvých chlapov. Buď sa opierali o steny ako drevené, nehybné klady, alebo sedeli pokrčení dolu. Musel sa popri nich predierať alebo ich prekračovať a tí ho buď štuchali do bokov, alebo chytali za nohy a kliali.

Potom vojak pred ním zastal.

Boli na mieste. Keď sa obrátil, mal na zákope vo výške hlavy priehlbinku pre pušku a kolenami sa mohol oprieť o šikmý schodík, po ktorom mal vyskočiť na zákopy pri útoku.

Na oči sa mu sypala tma. Nedalo sa orientovať. Do duše sa mu vkrádala obava, ale nechcel ju ešte rozjatrovať myšlienkami. Cítil, že s jeho životom pohráva sa akási veľká a tajomná ruka. Môže ho zavrieť do dlane a ochrániť, môže ho rozmliaždiť medzi tvrdými prstami a zahubiť. Všetky úskoky vlastnej vôle proti zámerom tejto všemohúcej ruky boli by len bezmocným mrvením nemluvňaťa pod okovanými kopytami ťažkého koňa.

Odovzdával sa osudu bez najmenšieho odporu, ale tým sa podroboval aj trestu, ktorým Prozreteľnosť chcela zavrátiť jeho rúhanie.

Sotva sa usalašil, ozval sa pri nich drsný chlap:

— Jožko Škarba, kade ste lozili?

Patrilo to jeho sprievodcovi.

— Boli sme sa v kanáli ochladiť.

— Nuž tak ste sa mali radšej tam utopiť.

— Čože?

— Už aj sa presvedčíš, ešte máš čas vopchať si kolok do zadku, aby sa ti potom krvavá polievka nezaliala žltou masťou.

Malý vojak tomu rozumel.

— Matej! — šeptal jachtavo, — vyber mi potom z vnútorného vrecka blúzy fotografiu, vieš, tú, čo som sa dal v husárskom mundúre odobrať, keď sme boli ešte v Lučenci, a pošli ju do Mrazivého materi. Nie, zanes ju sám, tak bude najlepšie, mohla by sa ešte niekde stratiť, a povedz jej, že… že… povedz jej… — Šepot sa rozmelil a odplavila ho tma alebo slzy svetielkujúcich očí vojaka.

Potom sa ďaleko za ním voľačo pomaly driapalo: starý plášť alebo podošva z baganče. Nepríjemný zvuk vŕtal opovážlivo v ušiach. Pichal a drel ako stará kôrka suchára ďasna, a keď sa na voľaktorej mocnejšej nitôčke pristavil, ťažká tma sa zatriasla vo svojom ložisku, lebo do nej narazil hromový úder. Ozvena tohto úderu priľahla na uši ani pleskot širokej dlane. Zasekla sa doprostred mozgu, a kým sa stade nevytisla, človek bol hluchý ako peň. Šiju sťahovala obruč meravenia, lebka sa pukala vari na desiatich miestach, a keď sa po chvíli navracal dojem istoty natoľko, že sa mu zmysly mohli znovu zapäť do okolia, predošlý pokoj bol dodrúzganý na štiepance pekelným lomozom, ktorý sľahal z voľaktorej štrbiny od chrbta.

Kanonáda nemá za účel len rozmetať údy nepriateľa, rozkydať črevá a urobiť maltu z jeho krvi a surovej zeme, ale musí rozdráždiť i nervy tých, čo čupia pod oblúkmi jej striel a čakajú na signál útoku. A je to celkom spoľahlivý výmysel. Organizmus zmyslov sa ním rozruší natoľko, že z človeka sa stáva nový tvor, zaopatrený najnebezpečnejšou zbraňou — zúrivosťou. Tenká škrupinka civilizácie pukne a z nej vystúpi zviera, ktoré tam bolo veľmi mliaždené, preto prekypuje pomstou. Strašnými očami hľadá netrpezlivo pred sebou pohybujúci sa tieň, aby ho mohlo zraziť ostrou zbraňou, lebo je presvedčené, že len prúdy ľudskej krvi uhasia v ňom pálčivý smäd. Ak sa v ňom zatrasie niektorý cit mravnosti, hlbšie zaštepený do duše, pukne mu mozog a môžu ho potom poslať v železnej košeli do blázinca. Šialenec sa líši od tohto zvieraťa len tým, že nerozoznáva vlastnú krv od cudzej.

Kanonáda trvala pol hodiny, ale ten čas úplne stačil, aby sa úzky priestor medzi dvoma frontmi nabil nenávisťou, ktorú mohli vyrezať len nože. A množstvo zaťatých rúk čakalo na túto chvíľu.

Jeho chytala zimnica. Mal byť svedkom vraždenia úbožiakov, s ktorými len nedávno prežíval útrapy cesty a hladu. Osud sa s ním škaredo zahrával. Ach, nedalo sa na to myslieť. Zatváral oči, aby nevidel tmu, ktorá pred ním zo stonov umierajúcich stavala mohyly, ale tie sa mu naskutku rozplešťovali.

Malý vojak vedľa neho hľadal svojou drobnou a studenou rúčkou jeho pravicu, stisol a potriasol mu ju. Odovzdával mu tak do opatery svoj vlastný život. Teraz mal na svedomí tri životy: svoj, toho nahého tam pri kanáli a toho malého. To bolo veľa. Strašná príťaž mu mliaždila dušu. Bol by sa najradšej vychytil a utekal späť tou istou cestou, kade prišiel: suchým korytom potoka, popri kanáli, piesočnatou cestičkou krížom cez záhradu k sosnovému háju, nech by sa mu do chrbta vrylo hoci sto olovených guliek, nech by ho rozstrieľali na franforce, nech, nech, bola by to menšia hrôza, ako mať tuto pravú nohu pripravenú na schodíku, ruku medzi brlinami nad zákopom, nôž v zuboch, horúce čelo vtlačené do steny, počúvať stupňujúce sa bubnovanie kanónov, príšerné spievanie šrapnelov, divé výbuchy, v ktorých sa topia trasľavé hlasy krvou preplachovaných úst, a čakať, trpezlivo čakať, kým zovrie zúrivosť až na taký stupeň, že vykvitne bielou penou medzi perami a zaplaví hrudník dravou žízňou po vraždení. Drobnou črepinou vedomia, čo sa mu z celej bytosti zatláčala ešte pod čelo, snažil sa pribiť na svoju ošarpanú pamäť jediné predsavzatie: utekať, stále len utekať dopredu cez prekážky a čakať, kým ho voľaktorá ruka nezrazí na zem, bude to vari najspravodlivejší trest za jeho hriech, ktorým nedávno pretrhol spojenie s Bohom. No bál sa, že to nebude vládať ďaleko so sebou vliecť a novým hriechom ponorí dušu na samé dno večného zatratenia.

Nad hlavou mu zavyl nový zvuk. Prepichol rachot hromov voskrz a bzučal trasľavým hlasom najtenšieho nebožieca, zavŕtavajúceho sa veľkou rýchlosťou do hrčavého dreva. Napajedená osa tak bzučí, keď sa rúti proti oku a na ostrom zadočku brúsi žihadlo.

A potom mu do ucha voľakto zareval:

— Vorwärts!

Mŕtvi sa takýmto revom strhávajú z driemot.

Vyhodilo ho na zákop. Vedľa neho zľava i sprava dvíhali sa zo zeme mrákavy príšer, ktoré trielili proti tme, odkiaľ šibali na nich blesky.

— Huráá!

Letel na metle víchrice tohto revú.

— Uráá!

Smrť vracajúcej sa ozveny chcela ho šmariť naspäť do zákopu.

Neďaleko neho padla na zem žeravá kvapka. Voľakto sa napil tejto kvapky. Vrtel sa na mieste ako vreteno. Ujúkal, lebo mu zhoreli črevá. Svietil ako najjasnejší meteor a potom sa stočil do klbôčka a bol veľmi ticho, tichšie ako hrudka, tichšie ako zadlávený mravec, lebo mu na uhoľ spálilo srdce.

Sklonil hlavu, aby ho neoslepovali takéto svetlá. Urobil ešte tri skoky a skrbálil sa voľakde do hlbokej brázdy. Rukami sa zaboril do hustej pľačkaniny a na tvár sa mu prilepila mazľavá handra, čo mohla byť aj plachta žalúdka, vykydnutá z roztrhnutého brucha.

Pozbieral sa rýchlo na nohy. Bol v cudzích zákopoch, kde sa povaľovali rozdriapané telá. Och, hrôza, hrôza! Chcel si vydýchnuť a utrieť lakťom mazľavinou zatečenú tvár, ale pri uchu mu zas zreval chrapľavý hlas:

— Vorwärts!

Poslednými silami vydriapal sa hore. Lavína ho zas schytila a unášala.

— Matej, držme sa spolu, — počul trasľavý hlások vedľa seba. Preglgol horkastú slinu a utekal. Lež naraz vybehlo proti nemu zlostné šteňa. Zavrčalo a zaštekalo mu priam pod nohami. Nafúknutá vlna lavíny sa na tomto drobnom štekote rozpučila, zakňučala a spľasla na zem.

On padol na tvár.

Hromy pod oblohou stiahli chvosty. Tíšina noci zas počala stekať na doráňanú zem. Len to rozbesnené šteňa voľakde nablízku sa nemohlo upokojiť. Ďaučalo a ďaučalo.

To bol ruský guľomet. Útok sa na ňom zastavil a podľa meravého ohlušenia, v ktorom zaviazol, dalo sa súdiť, že krváca smrteľnou ranou. Chrapľavý hlas, čo ho poháňal do cvalu, sa neozýval. Istotne voľakde skrepenel.

*

Ležal bez pohnutia. Uštvaná noc sťahovala nad jeho pokojom pretrhané závoje, nevyspaté ráno chlipkalo mrazivé mliečne hmly, pažravé lúče vylizovali mláky krvi a len nový úpal poludnia oživil mu údy.

Najprv slabo zastonal, lebo ostrý bôľ, zabodnutý v niektorej kosti ľavej nohy, poranil mu srdce, potom vypľul zem, čo mu vnikla medzi zuby, a prevalil sa na chrbát.

Veselý vetrík rozháňal po oblohe drobné barance. Úsmevy slnca sa ligotali na ich bieluškej vlne.

Musel si dlho čľapkať čelo príjemným chladom tohto vetra, kým si uvedomil svoje rozpoloženie. Spomienky všetkých hrôz predošlej noci preletovali nad ním a púšťali mu na tvár šedivú pieseň zaprášených vavrínov starnutia. Prijímal ich pokorne. Hrdým pohľadom víťaza sa netrúfal ozdobiť, hoci mal na to právo. Veď bol borcom, čo obišiel s jediným úrazom úskalia smrti. No chýbal mu vznešený vzhľad tohto borca. Skôr sa zadúšal ostychom rozčarovania. A tento stav pokladal vtedy za príhodnejší. Keby bol cítil v sebe ešte špenie síl odvahy, čo ho preniesla cez nebezpečenstvo, bol by sa zachoval inakšie, ale on badal len únavu, zavalitú a tupú únavu na mihalniciach, únavu na hrudi, ktorá neodtekala, lebo dlhým ležoviskom vhĺbila si doňho jamu a na samom spodku nahromadila ťarchu olova, ktorá sa ani nezväčšila, lebo predošlého dňa mliaždila ho tak isto k násypu cesty. Akú zásluhu mohla mať táto únava na záchrane jeho života? Ach, nie. Zázrak víťazstva on neniesol vo svojich svaloch. Nebol členom národa, čo si podiel v dejinách vynútil násilím. Jeho dedovia neskúvali oceľové zbrane na výboj, nuž nemohli zanechať potomkom Achillovo brnenie. Niesli na svojich širokých temenách znamenie božie, ktoré ich posväcovalo dobrotou apoštolov. Aj bielym starcom sedávala na tvárach nevinnosť detstva ako zasnenie pokojnej večernej oblohy. Poznali len pieseň roboty. A keď sa im pričapilo na chrbát násilie cudziny, ustúpili do hlbín vlastného ducha. Tam sa posilňovali dlhými besedami s Bohom, kým násilníkova nevľúdnosť nezvetrala ukrutnými mrazmi a úpalmi nekonečných diaľav ich zeme, aby mohli zas rozhodiť pokojne nový osev chleba. A tak zmluva s Bohom im vlastne držala korene bytia.

Toto požehnanie zmluvy alebo božie puto pokladal aj on za príčinu vlastnej záchrany.

Prišli mu na rozum rúhavé slová, ktorými predošlý deň obviňoval spravodlivosť božiu, a nadišla ho ľútosť, lebo videl sa pokorený vo svojej pýche. Pobádal blízkosť tváre Hospodinovej a jej dobrotu, ktorú ľudská zloba nikdy nepochopí.

Uprel kajúcne oči na svoju odhalenú dušu a šepkal:

„Môj hriech je taký veľký, že nenájdem pokoja na tejto zemi, preto nečakám odpustenie. Nalož so mnou podľa svojej vôle. Len ma, Bože, nezavrhni. Prijmi ma naspäť do svojho ovčinca. Budem sa zdržiavať obďaleč všetkých čistých stád, aby moja prašina nezaplienila sa do ich bieleho rúna. Nebudem vyhľadávať košiar ani v noci. Chcem sa pásť na skaline a ležiavať na mraze, len ma nechaj sledovať svoju stopu, lebo neistota iných ciest ma napĺňa hrôzou. Nech sa hoci všetka zlosť nebeských búrok znesie na moju hlavu, nebudem volať za tebou o pomoc. Tvoja blízkosť ma upokojí a dá mi dostatok síl. Dovoľ mi, Bože, ešte toto, a moje oči budú len teba hľadať na pastvinách, moje uši budú počúvať vo vetre len tvoj hlas a moje skutky budú vypĺňať tvoje rozkazy.“

Slnko zašlo za obláčik a po zemi utekala okrúhla tôňa. Položila sa zľahka aj na neho a doniesla mu uľahčenie. Bol to účinok chladu, ktorý náhle vystriedal sálanie lúčov. Takáto zmena pôsobí vždy utišujúco nielen na telo, ale aj na dušu stvorenia. Prinesie osvieženie, ktoré dáva chuť do nového lopotenia, ale on myslel, že požehnanie božieho súhlasu dáva mu nádej. Zabudol na únavu aj na bôľ v nohe a čerstvejšími zmyslami snažil sa vypliesť zo zahlušenia, ktorým ho tiesnila mdloba.

V blízkom okolí pukali lenivo strely. To znamenalo, že úsek roviny, kde ležal, je strážený. Keby sa pokúsil zodvihnúť, istotne by upozornil na seba to zlostné šteňa, čo svojou zúrivosťou pristavilo včerajší útok. Azda jastrí očami v bezprostrednej blízkosti a na každý šramot čerí zubále. Bude lepšie, keď zostane pokojne ležať. Azda neskoršie pod rúškom noci sa mu podarí cúvnuť nazad, kde je ticho a kde pravdepodobne nehrozí nebezpečenstvo. Skúšal pohýbať poranenou nohou, aby zistil, či bude schopný splniť svoje predsavzatie. Najprv mu v tom prekážal bôľ, ale keď stálymi pokusmi sa z jedného miesta rozvliekol, podarilo sa mu to. Rana nemohla byť veľká, lebo neochromila celý úd. Pri opatrnosti bude sa môcť odkrívať.

Mienil sa ešte uložiť na spánok. Do noci bolo ešte ďaleko, ale keď hľadal hlave lepšiu polohu, prišlo mu pozrieť doboka, a tu len na diaľku rozpätia rúk ležalo také isté nehybné telo, ako bolo jeho.

Zadivil sa tomu, lebo myslel, že je sám.

Telo sa nehýbalo. Bolo meravé. Ale či jeho pred hodinou nemalo taký istý vzhľad? Hádam sa len mdlobou pridúša a potrebuje pomoc, aby sa prinavrátilo k životu. Musí ho zachrániť. Bude mu s ním potom prívetivejšie.

Priťahoval sa k nemu a keď mohol dosiahnuť rukou, pomykal ho a obrátil mu hlavu tak, aby videl na tvár.

Najprv sa potešil z rýchleho úspechu takého počínania, lebo ho obaril široký prúd ničím nezatieneného a nerušeného pohľadu toho druhého, no hneď sa potom zdesil. Tvár nemala v sebe teploty. Koža na jej hranách bola tuho natiahnutá a žltá. Voľajaký tajomný svit z nej žiaril, akoby vrstva tuku pod ňou ľadovela a oči sa nehýbali. V ich zreniciach tvrdol blesk hrôzy, preto svietili zelenkavo ako piliny strúchniveného koreňa. Bola to víťazná smrť. Ešte si mohol badať stopy ukrutného zápasu. Život sa tu vydul veličiznou námahou a smrť sa dlho trápila, ale zvíťazila. Hej. Posledný odpor zahrdúsila a potom sa vypučila spupnosťou.

Och, bola neznesiteľná. Pohľad na ňu sťahoval krv. No predsa nevedel sa od nej odpútať, akoby chcel voľačo pochopiť, ale čím dlhšie hľadel, tým do väčšieho zmätku upadal. Myšlienky neslúžili, lebo medzi ním a tým druhým bola priehrada, ktorú jeho pochop nevládal prekročiť.

Obzeral pozornejšie nehybné telo. Bolo chatrné, drobné. A tu si spomenul na vojaka, ktorý sa predošlú noc dával pod jeho ochranu a tam v zákopoch vyjachtal svoju malichernú žiadosť. Bol by to vari on?

Chvatne prezrel vnútorné vrecká jeho blúzy a z jedného vytiahol fotografiu.

Hej, bol to on. Na fotografii bol ešte menší ako v skutočnosti. Skoro dieťa. V parádnej husárskej uniforme podobal sa mladuškému princovi z rozprávky. Podlhovastá tvár, oživená ľahkým, strojeným smieškom, mala v sebe voľačo dobrušké, sladušké a nevinné, čo šíri okolo seba teplý jas ako prskavka na vianočnom stromčeku. Tomuto chlapcovi nemohol nikto ublížiť. Jeho zjav odzbrojoval každé násilie. A predsa našiel sa vrah, čo prekonal svojou ukrutnosťou toto pôsobenie. Fotografia už len ťažko mohla privábiť spomienku na život, ktorý voľakedy iste blažil príbuzných.

Hľadel na tvár fotografie a neopovážil sa prirovnávať ju k tej, čo tuhla hrôzou vedľa neho. Och, nemali nič spoločné. Patrili do dvoch svetov. A spútavalo ho splnenie žiadosti nebohého. Bude to nepatrná odmena. Veď mu on zachránil život, nuž aj tým trochu uspokojí svedomie. Keby mal pri sebe aj fotografiu toho druhého, ktorého zabil vlastnou rukou, odpadla by mu väčšia ťarcha. Lež ten bol skromnejší. Vytratil sa zo sveta bez stopy jeho zásluhou a nežiadal nijaká službu. To ho trápilo do samého večera.

Večerom zbystril sluch. Obával sa, že sa začne nové peklo. No nestalo sa tak. Aj tie ojedinelé výstrely na okolí zamĺkli. Pokojná noc začala ticho priasť. Počkal, kým sa nezniesla úplná tma. Potom kríval opatrne nazad. V opustených ruských zákopoch pridúšal ho strašný zápach rozkladajúcich sa tiel. Ponáhľal sa odtiaľ, prenasledovaný úzkosťou. Blúdil dlho po nerovnom, jamovom poli, zapletal sa do pretrhaných drôtov, kým nenaďabil na hliadku, ktorá ho odviedla na obväzište.

Ráno sa prebudil s obviazanou nohou, a keď sa konečne nasýtil, vyviedli ho na priestranstvo medzi lipy, kde stáli hŕbky podobných úbožiakov a kalík, ako bol on. Medzi nimi prechodil sem a tam akýsi plešivý oficier s listinou a vyvolával mená. Keď sa mu niekto ozval, zastal, rozkročil sa a značil voľačo na listinu, keď nie, ponáhľal sa od skupiny vojakov k druhej a volal to isté meno ešte raz. No ani potom sa neozval nikto. Takýchto prípadov bolo viac a tak oficier bol nútený behať stále ani vrtielka rulety.

Čakal osamote a nevedel, čo spraviť, ale potom ho vyrušil hlas oficiera:

— Jozef Škarba!

Nikto z prítomných a neozýval.

— Jozef Škarba, — opakoval oficier trochu tichšie, akoby ho miernila spomienka na toto meno.

„Odpadol predošlú noc vedľa mňa. Včera napoludnie som ho už našiel ožltnutého ani javorový list po prvom mraze. Mám pri sebe jeho fotografiu. Musím ju odoslať do Mrazivého, lebo len to odo mňa pred smrťou žiadal, a ja mu dlhujem daň za život,“ mal by povedať, ale čušal.

A hneď počul:

— Matej Dintar.

Trhlo ho. Bežal splašenými očami po skupinách vojakov, akoby s hrôzou čakal, že sa niekto ozve na toto meno.

Oficier sa rozbehol k nemu a volal silným hlasom:

— Matej Dintar.

— Tu, — ozval sa rýchlo, ale nevedel celkom istotne, či to bol jeho hlas.

Oficier sa pristavil a hľadel na neho. Aj vojaci obrátili oči k nemu a prezerali ho zvedavo. Živí sa ohlasujú na prvé zavolanie, ďalšie sa kričí na druhý svet, aby si ho tam zaznačili na listinu. A tu bol mŕtvy, ktorý sa ozval odtiaľ. Či ho majú prijať medzi seba? Nenaruší ich spokojnosť?

Oficier dlho stál a značil:

„Matej Dintar žije.“

Drevenel a cítil, ako sa v ňom voľačo hýbe. Druhý život alebo čo: mocný tlak na prsia, blúza sa nadúva a potom cupne voľačo na zem. Hľa, vari taký istý ako on, len nemá mundúr. Dvíha sa zo zeme, hľadí prenikavo naňho a vraví: „Ďakujem ti, že si ma vzkriesil, boli by ma istotne započítali medzi mŕtvych. Neskoro som sa hýbal. Čo myslíš, nemali by sa tak náhliť s tým sčitovaním, veď sa ešte niektorí vrátia. Ja som videl mnohých blúdiť po poli. Počkaj, zavolám ich.“

Díval sa za ním, ako odchádzal. Pretískal sa medzi skupinami vojakov, zašiel medzi lipy. Svetlo sa naňho prudko lialo a potom zmizol.

„Matej Dintar! Matej Dintar! Neodchádzaj, preboha, vráť sa do mňa. Nebudem mať pokoja, ak sa budeš túlať po svete bez môjho vedomia,“ chcel volať za ním, ale sa mu stratil.

Hľadel vyjavene a uvedomoval si hroznú skutočnosť. Čakal, že z belasej oblohy zletí blesk a rozkála ho vo dvoje, lež nestalo sa nič.

Plešivého oficiera prišli vymeniť, lebo nevládal už vyvolávať mená na druhý svet.

Potom ich naložili na vlak a viezli cez Krakov do Viedne. Tam mohli ležiavať na železných posteliach alebo sedávať na lavičkách v parku, alebo sa prechádzať medzi záhonmi pestrých georgín.

Raz popoludní sedel tiež v parku. Zo stromov pršalo lístie. Bolo ľahké. Hojdalo sa vo vzduchu a skackalo ako veľké farebné motýle. Keď bolo nad zemou, hralo sa s vlastnými tieňmi a potom sadalo ticho a nehýbalo sa. Niektoré bolo ešte takej zelenkavej farby ako mladá bučina, ale bolo aj červené ako zakrvavené šatôčky. Na cestičkách cupkali vysoké ženy v bielom. Mali na tvárach pokoj horských rozkvitnutých lúk a veľkými mihalnicami šteklili čistý vzduch. Rozprávali len úsmevmi.

Toto bol svet útechy. Všetko sa v ňom dialo pokojnými pohybmi. Ľudia vraveli tichučko a mierne. Nikde nebolo počuť škriepky. Pôsobil lahodne všetkými svojimi premenami. Či bola noc, či ráno, poludnie, večer, vždy si cítil ten istý balzam na ranách tela a duše. Lial sa štedro všade a vždy. Mohol si ho piť veľkými dúškami, ale mohol si sa v ňom aj kúpať.

„Hľa, v akom šťastí a blaženosti by mohlo ľudstvo nažívať, keby sa zloba vykorenila,“ mienil, podrobujúc sa všetkými zmyslami blahodarným účinkom tohto čarovného sveta, a vtedy zastala pred ním biela, krehká postava, a podávajúc mu čosi, vravela s úsmevom:

— Vy sa vari voláte Matej Dintar, nuž zaiste toto vám prináleží.

Načiahol sa ochotne rukou k nej, ďakujúc za namáhanie takým istým dobrotivým úsmevom.

Z prekvapenia sa pomaly upokojoval. Nevedel hneď, čo sa stalo, prečo ho vyrušili, len potom, keď krehučký biely zjav stratil sa niekde na križovatke cestičiek, zbadal, že drží v ruke list.

Bol už veľmi užmolený, ufúľaný, nuž ťažko sa dala zistiť jeho pôvodná farba. Mohol byť ružový práve tak ako pomarančový alebo modrastý. Na svojej dlhej púti obledol a zodral svoj povrch, voľakedy azda jemný, hodvábny. Ani adresu nebolo pre množstvo čarbanín, nálepiek, odtlačkov rozoznať, no jeho meno ešte prenikalo, lebo bolo vytlačené mocne naslinenou atramentovou ceruzou.

Obracal ho v ruke, ohmatával, ale dlho sa bál otvoriť ho, lebo v tom liste mohlo byť aj posolstvo, ktoré mu vezme mier tohto sveta, ale mohlo byť aj také, ktoré by ho vrátilo vlastnému životu.

Potom sa rozhodol.

Priložil list kratšou stranou k ústam, slinil ju tak dlho, kým sa celkom nerozmočila, a potom prstami vystrapkal na tom mieste papier. Zjavili sa červenkasté vložky. Vstrčil medzi ne hrubé prsty a vytiahol popísaný hárček. Bol zložený vo štvoro. Keď ho roztvoril, v pravom rohu hore čítal:

„Mrazivé 16. septembra 1914.“

List bol písaný na druhý svet.

Čítal ďalej.

„Drahý Matej!“

Do očí sa mu tisla teplota. Ťažko lúštil písmo, lebo sa mu riadky mihotali sem-tam. Musel sa občas pristavovať, uvedomovať si zmysel, aby mohol pokračovať. V liste bolo napísané toto:

„Drahý Matej! Odhodlala som sa napísať tieto riadky, lebo ty si veľmi skúpy. Od tých čias, ako sme sa na stanici v Mrazivom rozlúčili, poslal si mi len tú kartu z Lučenca. Neviem ani, kde si a čo sa s tebou robí. Ľudia všeličo rozprávajú, nuž sa bojím o teba. Nemôžem ani spávať, lebo ma pochabé sny prenasledujú. Voľaktorý večer som sa dívala oknom a videla som ťa na sihoti za vodou. Sedel si na skale celkom nahý a hľadel si na mňa. Strach ma premkol, lebo som vedela, že v takom stave by si sa ty ľuďom na oči neukazoval. No predsa som zavolala tvoje meno, reku, ak by zbehol a nechcel sa dať znať vo vojenskom mundúre, lež ty si vyskočil a bežal do hory. Och, Matej, bola by to vari pravda? Bol si to naozaj ty? Ak hej, prečo si utekal od svojej ženy? Od tých čias ma prenasledujú strašidlá. Vidím ťa všade, skrývaš sa predo mnou. Mám zlé tušenie, ale nechce sa mi veriť. Bolo by to možné? Matej, povedz! Ozvi sa, napíš mi aspoň jedinké slovo a ja nadobudnem zas istotu. Budem ťa trpezlivo čakať, kým sa vrátiš. Veď ty vieš sám dobre, že sa musíš vrátiť. Sľuboval si mi, že budeme mať dievča, aby som mala komu šatočky šiť, pentlíky na vlásky priväzovať, a nesplnil si svoje predsavzatie. Nuž musíš sa vrátiť aj preto. Na Bieličku prišiel voľajaký vojak bez rúk. Vravia, že mu ich odtrhlo. Môj Bože, aby sa tebe také niečo neprihodilo! Ako by som to ja prežila? Nie, Matej, nie, nedaj sa tam dokaličiť! Vráť sa celý a zdravý. Od tých čias, čo ťa niet pri mne, spávam v kuchyni. Do izby len niekedy nakuknem. V posteli som premenila bielizeň aj strožliak som naplnila novou slamou. Uvidíš, ako bude v nej vysoko. Len sa mi vráť, lebo by som inakšie umrela. Bozkáva ťa na ústa tvoja jediná a verná Mária.“

Hľadel na veľké, okrúhle písmo posledného riadku. Pred očami sa mu pomaly obozretne hýbala biela ruka s mäkkými prstami. Priliepala písmenko k písmenku, potom poslinila ceruzku, rozkolembala sa malými kmitmi a trochu istejšie a rýchlejšie pripísala slovo Mária. Ku koncu priviazala maličký pentlík.

Toto slovo mu robilo najväčšiu výčitku. Bolo náročnejšie ako celý obsah listu, lebo prebíjala z neho veľká túžba osoby, ktorej život sa razom primkol k jeho životu tak bezprostredne ako život dieťaťa k životu matky. Akým spôsobom uspokojiť túto túžbu, keď je taká mocná, že prepaľuje diaľky, keď jej prameň je živé telo, navreté mladou krvou, dozrievajúce náruživosťou? Či ho nezradí v tomto prípade osud? Och, bude to vari jeho najťažší krok, jednako musí ju ísť uspokojiť. Hej. Niet iného východiska. Najprv si všetko dôkladne uváži, aby mu nijaká možnosť čin neskrížila, a predovšetkým musí od týchto čias opatrovať svoj život. Je to potrebné, aby nevyschli korene toho druhého života.

Zložil list a ukryl do vrecka k fotografii Jožka Škarbu. Boh mu hádam dá dostatok síl, aby ťarchu posolstva, ktorú si bral na bedrá, dobre preniesol.

Zelené a červené lístie mu padalo k nohám. Bola jeseň roku 1914. Musel teda ešte štyri roky čakať, aby uspokojil svoje svedomie.

Ale roky sú ako voda v rieke, ktorá zahatáva svoj tok okľukami. Neskáče. Vlečie sa sotva badateľne. No raz predsa splynie s morom a nevráti sa hore prúdom.

*

Bola zas jeseň. Vtedy sa však písal rok 1918, teda štvrtý raz sa vracalo slnko ku karavánam na púšť od tých čias, čo sa podujal na posolstvo. Lístie malo tmavšie farby ako vtedy a močilo sa na zemi, lebo dlho pršalo. Hľadel z vlaku, ktorý trielil voľakde do vrchov.

Mal už všetko rozmyslené. Zastaví sa v Mrazivom. Vyhľadá najprv matku Jožka Škarbu, odovzdá jej synovu fotografiu a potom pôjde k nej, k Márii. Ach, obáva sa toho stretnutia, ale zavolá si Boha na pomoc. Hej. Možno on obráti všetko na dobré. Hej, musí veriť. Bude potom orať, siať, aby mala chleba, bude na ňu robiť, aby necítila hmotnú stratu. O vlastné blaho nemal záujem. Bol vydedencom. Minulosť mu zasypalo, nemal sa kde vracať.

Mračná na oblohe sa rozpíjali a kopce pod nimi utekali. Vlak preskakoval modré diaľky. Zavše odbočil do polí alebo vbehol do hory, ale najradšej sa pridržiaval rieky. Pri niektorých drobných domčekoch hvízdal a zastal. Ľudia v taký čas prebehúvali vedľa neho a pokrikovali.

Mnoho driemal, lebo ho kolísanie unášalo. Keď sa prebúdzal, vždy bol bližšie k vrchom, a keď potom utrel rosu na okne, nevidel nebesá, len strmé úbočie akéhosi vršiska, ktoré predeľovali prte na menšie bachorčeky, kade čľapotali jarky. Niekde sa brnela hnedá zem čerstvej vápy. Vlak uháňal hlbočiznou dolinou a jeho huk sa lámal na zákrutách. Ťažko sa mu verilo, že sú aj tieto končiny osídlené ľuďmi. Ale vlak naraz zastal a vyfukoval paru z oboch bokov, akoby nevládal, a pred oknom pretiahla sa tabuľa s nápisom: Mrazivé.

Vyskočil prudko z lavice, akoby ho bol niekto postrčil, a náhlil sa von. Z vlaku nezostupoval nikto. Akýsi chlap prebehol vedľa neho s červenou zástavkou a ponáhľal sa k predným vozňom. Nestačil si ho všimnúť. Rozmýšľal, či ho má počkať a pospytovať sa na všetko, ale potom sa rozhodol čím skôr odísť.

Na ceste sa obrátil k domcom, ktoré vyhupli po ľavej ruke, lež spoza plotov vystúpil pred neho otrhaný chasník, najskôr pásol bachratú kravu, čo neďaleko v garáde chriapala zelinu, nuž sa pýtal, aby uspokojil svoju zvedavosť:

— Či Škarbovci ešte žijú?

— Veru nie. Mladý padol na vojne a tetka umreli pred rokom, — vravel chasník, pošibkávajúc bičom.

Nevedel, ako sa zachovať pred chlapcom. Bol by najradšej nechal oči trčať na jednom mieste a stál, stál ani suchár medzi horou. Poslednú vôľu malého vojaka nemohol splniť. Prišiel neskoro. Fotografiu si môže nechať. Bude mu stále pripomínať povinnosť, ktorú nevykonal.

— A Mária Dintarová? — zahabkal neisto.

— Tá býva v Pustom. Len odbočte na tamtú cestu, — ukazoval bičom, — a potom už nepoblúdite.

Bočnú cestu mal za chrbtom. Poďakoval sa a vrátil sa na ňu.

Mrholilo. Kepeň mal už namoknutý. Cesta bola úzka. Vypúčala sa od stanice do vŕšku a potom vbehovala do prieseku. Z oboch strán stáli tiché hory. Zavše sa z nich vyplazila hmla a driapala sa po stromoch, kým sa jej nepodarilo prilepiť na mračná, v ktorých nebolo badať pohyb. Zo stromov padali veľké kvapky. Kde udierali na kôru koreňov, klopkali. Vo vnútri hory zas šušťali, akoby tade niekto chodil. Jeho kroky boli hlasné. Nešli súčasne s ním. Dobehúvali ho a búchali mu do piat, len málokedy išli vedľa. Niekedy ich počul vysoko na boku alebo priamo nad hlavou. Vtedy kráčal pod skaliskami, ktorých bolo tade dosť. Boky grúňov sa tlačili stále bližšie k nemu. „Hľa, dal som sa na túto cestu a už mi nič nezostáva, len ísť dopredu. Boky sú strmé. Keby som sa na ne driapal, skrbálil by som sa sem dolu, a za chrbát sa mi neoplatí pozerať. Veď viem, koľká hrôza tam leží,“ myslel si. „Pred očami mám jedinký cieľ. Nebude už priďaleko, lebo cesta ma tiesni. Aký zmysel dostane môj život, keď budem stáť pred ním?“

Stál na prieseku. Po oboch stranách cesty strmili sa do výšky skalné steny. Od nich boky grúňov sa rozstupovali, prehýnali, akoby ich niekto bol roztlačil kolenom. Cesta utekala dolu. Voľakde do kotliny.

„Táto kotlina vyzerá ako hrob. Môžem sa doň ešte položiť a umrieť.“

Pustil sa rýchlo dolu. Hlavu schúlil medzi plecia, ba celý sa skrčil, akoby ho drvila zima. Oči vliekol nízko nad zemou. Stalo sa, že vbehli aj do mláky a odtiaľ hľadeli na neho cudzo.

„Nepoznávame ťa,“ vraveli. „Nevieme, či si to ty alebo Matej Dintar. Ozaj, dávno sme sa ťa chceli opýtať, nepobadal si nejakú zmenu v sebe? Vari od troch rokov stále sa nám pozdáva, že sedíme na cudzej tvári. Tá prvá bola trochu mäkšia. Nuž vrav, si ty naozaj Matej Dintar?“

„Ech, nesužujte ma ešte aj vy,“ odpovedal. „Sám som si tým veľa ráz hlavu moril a niekedy sa mi zdalo, že nie som tým, čím som bol, že do môjho starého tela vopchal sa voľakto iný, ale ako sa presvedčiť, aby som mal jasno?“

„Ach,“ vraveli, „ak máš sám pochybnosti, tak je to pravda, ale pre istotu opýtaj sa niekoho iného.“

„Volajú ma Matejom Dintarom!“

„Nuž tak si Matej Dintar. Ľudí len mená odlišujú. Dávajú im tvárnosť, vo vnútri sú všetci jeden a jeden všetci, lebo všetci vznikli z jedného a jeden zo všetkých.“

Vybral si z mláky oči a zodvihol nechápavo tvár:

„Môže to byť tak?“

A vtedy zbadal, že je pred starou budovou, ktorá má na všetkých oknách mreže a ťažké okenice z hrubého plechu.

Zastal a čítal nápis nad dverami, opatrenými dvoma krídlami z takého istého plechu, ku ktorým viedli z oboch strán strmé cementové schodíky so železnou opierkou.

KRČMA MATEJA DINTARA.

Vystrel si prevlhnuté oči a čítal znovu, aby sa nedal spliesť ošiaľom:

KRČMA MATEJA DINTARA.

Bujné muškáty pritláčali červené klobúčiky kvetov k zatečeným tablám okien a voda bubnovala voľakde v odkvapovej rúre.

Počúval trochu, lebo ho ten zvuk, pripomínajúci vzdialený hukot frontu, sácal späť, lež potom tuho zvraštil čelo, nadvihol si lepšie na plecia kepeň, vyšiel hore schodmi medzi čierne plechové krídla a stisol kľučku.

Dvere prívetivo vrzli.

Ocitol sa vo veľkej miestnosti, kde zapáchali liehoviny. Naľavo videl čipkovanú záclonku na sklených dverách a napravo výčap, ohradený latkami, zafarbenými na zeleno. Voľakde v kúte niečo šuchlo a potom prenikavý hlas zvolal:

— Matej!

Nevidel nič.

— Matej!

Zas nevidel nič. Oči mu zatopila tmavá horúčava. Na hrdle mal mäkký veniec, na prsiach živú ťarchu a v ústach vlhké vlasy. Nevidel nič, ale cítil, že je zaliaty vlnou, ktorá mala srdce, lebo v nej bilo, ktorá mala aj krv, lebo v nej pálila. Vlna mu cez mundúr prevlhovala na telo. Bola dravá, lebo sa vydúvala, a iste mala aj pľúca, lebo celkom hlasne dychčala.

Okrem tohto dychčania, ktoré tiež nebolo pravidelné, poskakovalo alebo sa ťažko predieralo, ale sa tiež strhávalo a vzpínalo, nepribiehal dlho odnikiaľ k nemu nijaký zvuk.

Potom sa mu vlasy spomedzi zubov povyplietali. Cudzie ústa sadli si mu na bradu a dve ligotavé oči hľadeli odspodu na neho. Oči plakali a ústa vraveli:

— Naozaj si to ty, Matej! Tvoje oči, tvoj nos, tvoje čelo, tvoje líca, tvoje pery? — Ústa sa chytro odlepili od brady a bozkávali ho po raze na oči, dva razy na čelo, na líca a nakoniec predrali sa mu až k zubom.

Potom sa na ňom vlhké a mäkké puto uvoľnilo, mohol si oddýchnuť a mohol vidieť ženu, ktorá stála pred ním. Svietilo jej hrdlo. Vravela:

— Verila som, že prídeš, verila som vždy, hoci nebolo o tebe ani slychu. Ukáž ruky, — chytila ho za pravý lakeť, potom za ľavý. — Aj nohy máš celé. Nič ti nechýba, Matej, celkom nič.

Utrela si zásterkou oči.

— Ja by som sa najradšej dívala, ale ty si hladný, poď, zarezala som ráno kuru, akoby mi bolo voľačo pošeplo, že dnes prídeš.

Zaviedla ho do kuchyne k prestretému stolu, nanosila tanierov a mís. Musel jesť a nestačil vypovedať slovka, lebo ona neprestajne vyprávala.

— Hádam som ti mala aj palacinky upiecť. Ty to máš rád. Povedzže mi, jedol si ty za tie štyri roky palacinky? Však nie. Ach, môj chudáčik. Zajtra ich budem od rána piecť.

Nakládla do sporáka, platňu zastavala veľkými hrncami s vodou, a keď chcel vstať, poďakovať sa za jedlo, zvolala:

— Ach, nehýb sa, iste si veľmi ustal. Seď pokojne, donesiem ti slivovicu. Mám ešte tú, čo si ty pálil pred štyrmi rokmi.

A keď prišla:

— Nalej si, nie, napi sa rovno z fľaše, škoda rozlievať po pohárikoch.

V sporáku blčalo. Horúčava v kuchyni oťažievala. Pot mu cícerkom stekal tvárou.

— Postavila som vodu, umyješ sa.

Potom mu rozprávala o domácnosti. Boli krušné roky. Cez Pusté prechádzalo veľmi málo ľudí. Bolo jej smutno a bála sa aj tulákov. Čože zmôže slabá žena? Mala pokušenie aj ujsť, ale si vždy pomyslela na neho. Čože si počne, ak raz zavíta v noci a nedobúcha sa ma, a hospodárstvo by komu nechala na starosť, čože by žrala hydina, kravy, ošípané? Jaj, aj s tým bolo veľa trápenia. Nedalo sa nič dostať. Starú Rysuľu vzali, našťastie, že mala od nej teliatko prichované. Aj mažiarik a svietniky mosadzné prišli zobrať. Zlato pokryla. Robila, čo len mohla, ale na ženské ruky roboty bolo priveľa. Prasce prehrýzli chlievy. Podmostinu v maštaliach treba vymeniť. Do pivníc odkiaľsi voda naráža. Nenašla chlapa, čo by to bol vykonal, a bála sa aj chlapa dlhšie v dome zdržiavať.

— Len keď si tu. Všetko sa teraz napraví. — Chytila sa za srdce, akoby chcela pristaviť jeho šialené skoky.

— Ach, ako si mi chýbal, ako si mi len chýbal. V noci som sa strhávala a macala som okolo seba, či ťa niet. Reku, tuto by mala byť jeho hlava, túto nohu by som si mohla otrieť o neho. Ach, Matej môj, Matej! Však ostaneš stále pri mne?

Sedel na lavičke pri stole so zloženými rukami na prsiach, opretý o stenu, s roztiahnutými nohami. Počúval jej štebotáme a hľadel na ňu, lebo bola krásna, oj, krásna a šťastná. Tvár jej kvitla a oči žiarili. Rozopäla si kabátik, aby sa jej lepšie dýchalo, lebo bola veľmi rozrušená. Bol zarazený jej stavom. Údy mal zbité a jazykom nevládal hýbať. Očami ju hltal a ona sa tým len viac vydrážďovala. Bola rozpálená a nepokojná, citlivá ako žeravé olovo, ktoré nesieme na lyžici k hrnčeku so studenou vodou.

A večerom povedala:

— Pozatváram, i tak už nepríde nikto.

Náhlila sa do kuchyne a vteperila ťažké a hlboké koryto, v akom sa brav opára.

— Okúpeš sa. Trochu baziny som vyvarila.

Musel sa vyzliecť, nie, ona ho vyzliekala, a robila to veľmi zručne. Keď bol pripravený, omočila do vody prst.

— Aby si sa neoparil.

A o chvíľu:

— Tu máš mydlo. Nie, počkaj, namydlím ťa sama.

Začala pri hrdle. Jej dlane boli hladšie a mäkšie od ranovej plienky, keď sa dotýkali kože. Cítil len ich teplotu. Prstami, okrúhlymi a pohyblivými ani rady korálok, macala svaly a rozháňala krv. Vydrhla každé miestečko a každú jamôčku.

— Nešteklím ťa? — pýtala sa, keď sa mu prplala pod pazuchami.

Smial sa, lebo sa nevládal zdržať, a ona sa tiež zachodila hlasným smiechom. Nevedel, čo prenikavejšie vonia, či ona, ako sa nad neho nakláňala, či voda. Bola bez kabátika, s rozpustenými vlasmi a sukňa sa jej pridržiavala len na bokoch. Bosými nohami pľačkala po mlákach rozbryzgnutej vody.

— Zodvihni nohu, — hovorila, — opri si ju o moje prsia, takto, aha, — sama si ju vložila do tmavej dolinky pod kľúčnymi kosťami, kde sa jej telo najviac búrilo, — aby sa ti pohodlnejšie držalo.

Objala oboma rukami mydlinami zabielenú nohu pod členkom a šúchala rýchlo hore-dolu lýtko až po koleno. Potom sa načahovala na stehná.

— Ach, — vravela, — máš stehná tvrdé ako kameň.

Musela si oddýchnuť, ponaprávať vlasy a tračky košele, ktoré sa jej zviezli na ramená.

Keď mu vyšúchala aj druhú nohu, musel sa obrátiť aj naznak.

— Musíme sa ponáhľať, lebo voda chladne.

Počul čľapot vody pri svojich bokoch.

„Súď ma, Bože, ako chceš, ja za seba už nemôžem,“ myslel si. A ona:

— Vstaň, aby som ťa mohla ešte vyutierať.

Mäkkým flanelovým uterákom vyutierala mu telo. Bola spotená, celá vlhká, tackala sa slabo od únavy. Neovládala sa.

— Však tuto rebierka. Aha, ako sa vypúčajú nad bruchom.

Alebo:

— Aké máš guľaté plecia.

A zas:

— Na bedrách máš kožku najhladšiu.

A naraz sa zodvihne vedľa neho, pustí uterák z ruky a vraví:

— Poďme už spať.

Nakoniec mu ešte šepla:

— Toto bude zaiste dievča.

V takomto šťastí pozabudol na svoje trápenie. Rany na tele aj na duši sa mu chytro zacelili. Nadobudol znovu odvahu a chválil spravovanie božie.

*

Potom nadišli prekliate dni.

Starci povrávali, že Boh zoslal druhú potopu na skazený svet. A toto proroctvo by sa bolo vari vyplnilo, keby vetriská pred Všechsvätými neboli vytesali do zliatej a zníženej hladiny oblohy široké, nepravidelné trhliny, ktorými potom naraz preniklo oslepujúce svetlo dozretého slnka, vypilo mútne vody, zastrelo omyté hory belasými diaľavami a roztrúsilo po riedkom, studeným dychom mrazu osinutom povetrí dlhé, ligotavé vlákna pavučín oneskoreného babieho leta, lebo tieto dni akoby bol Boh zabudol pridať k tým štyridsiatim, čo vykynožili voľakedy hriechom nakazené ľudské plemeno a mocnými prúdmi nebeských vôd nadniesli Noemov koráb až k skalnatému hrebeňu Araratu. Vlhká vlna zaliala vtedy všetky doliny našich hôr, ba dravým prílivom zaniesla sa aj na Dolniaky, ale najväčšie zátopy padli istotne na Pusté. Tuto totiž ťažké oblaky nastoknú sa na biele skaliská podkovovitej ohrady končiarov, odkvicnú do kotliny, visia nehybne ako naliate kravské vemená nad cestou, čo vedie od Mrazivého na Bieličku, a nemôže odtiecť ani hore cez priesmyk, ani dolu mrazivianskym zásekom. Božie dopustenie prihnalo sa zo stredy večer k polnoci búrkou, ktorá bola toho roku posledná. Najprv sa z južnej strany vytrčili nad hory ozrutné zlepence mračien, celé obtiahnuté kovovým povlakom, ťažké a hrozivé, ktorým ani rozjasaná zora nevedela pridať prívetivejší vzhľad. Tlačili sa najprv pomaly a s temným dunením, ale sotva prevliekli olovené bruchá cez hrebene, prikryli obzor tak rýchlo, že ani vtáča nestačilo ubziknúť tme, čo sa za nimi prikrádala ani zákerný vrah. Tou chvíľou zniesla sa na Pusté záplava a šumela neprestajne štyri noci a štyri dni. Vlastne bola to jediná rozmočená, plesnivou hmlou páchnuca a deväťdesiatšesť hodín vlečúca sa noc, lebo za celý čas nepadla ani len rosa svetla.

Hodiny plynuli, omotávali večnosť umne skovanou reťazou, ale ani jedna nedoniesla zvyčajnú zmenu. Ba zdalo sa, že vlečú za sebou stále temnejšie a temnejšie chvíle, akoby sa odvíjali zo samého dna vesmíru, zatečeného mazľavým slizom a hnilobou.

V stredu sa zdalo, akoby nadišiel čas, že ide celé stvorenie splynúť do stavu, v ktorom ho našlo mocné Slovo, keď sa na počiatku ozvalo hromovým hlasom z hlbín, lebo všetky hmatateľné veci, či neživé skaly, kopce, stromy, či živé zvieratá, vtáci i ľudia, strácali svoju pôvodnú podobu, zachádzajúc do tmy ako výkriky topiaceho sa do špľachotu vĺn. A keď potom nadišla posledná noc, nebolo pamiatky po božom diele.

Pusté zmizlo. Miesto neho hojdala sa tu na neviditeľnej šibenici hrča tmy, uprostred ktorej marilo sa voľajaké studené beľmo vypichnutého oka, vari mŕtvy svit slnečnej gule voľakde pod sivastými hlavnicami zimnej oblohy. Toto bola krčma Mateja Dintara, lebo tak, ako má čerešňa uprostred jadro alebo ako má vajce žĺtok, tak mala kotlina Pusté na pupku svojho dna krčmu Mateja Dintara.

Krčmu vystaval voľakedy chamtivý žid, keď na sihoti hneď za potokom polihovali a podivné piesne vyspevovali čiernovlasí Taliani, čo stavali cestu od stanice Mrazivé cez Bieličku hore na priesmyk. Od tých čias, pravdaže, potok si už vyryl hlbšie koryto, na sihoti voda zmyla všetky stopy podivných, raz divou besnotou, inokedy zas opojnou veselosťou nakazených chlapov a s nimi vytratila sa z krčmy aj trasľavá a riedka brada hrbatého žida, ako sa vytratí po zabíjačke z chlieva dlhý a odratý chvost pažravého potkana. Tu dnu na hrubizných stoloch alebo lavičkách zotrela sa už dávno uschnutá krv slncom obareného juhu. Len kde-tu nájdu sa ešte zvyšky povyrezávaných písmen, ktoré však nikto nesnaží sa skladať a lúštiť ich pravý zmysel.

Budova slúžila síce ešte pôvodnému účelu, lebo tuto na vzdialenosť desiatich kilometrov od stanice až do Bieličky nebolo iného domca, čo by ruchom svojich obyvateľov oživoval pustotu tejto stratenej doliny, a Bieličania, ktorí chodievali dolu na stanicu, nemali by sa kde v zime zohriať a v lete ochladiť, ale spevy, kliatby, krvavé bitky v nej nehrmeli, iba ak hlasnejšia vrava podaktorého potrundženého Bieličana strmšie rozbila pivný zápach, rozliaty ďaleko do okolia ako červenou hrdzavinou zasadnutá mláka. Slnce a dažde pozmenili vzhľad staviska, dopukali, rozmrvili a splákli zo stien úplne vakovku, lež belavým kvádrom múru nevedeli vylúžiť a premeniť farbu, a tak krčma Mateja Dintara aj z hustej tmy tej noci presvitala. Stála hneď nad cestou. Miesto okien a dvier bolo badať z tejto strany len neurčité diery do matného svitu stien. Zablúdený pútnik bol by sa nazdal, že v dome dávno vymrel život. Ale ak by sa bol vplúžil do dvora, bol by zaiste pozmenil svoje presvedčenie, lebo na tejto strane drobné, zamrežované okno škamralo do tmy bojazlivo súkrvicou zaliatym svetlom. Čierna chumeľ, vydýchnutá predpotopným priestorom na Pusté, bola tu teda rozškerená a puklinou presiakala miazga života.

Stará krčma Mateja Dintara zachovala si ešte aj štvrtú noc božieho dopustenia svojich obyvateľov. Drobné okno viedlo rovno do výčapu. Ak by sa zvedavá tvár bola pritiahla k jeho zahrdzaveným mrežiam, bola by zazrela najprv sviečku, lebo bola postavená hneď na okne. Nebola väčšia a hrubšia od ukazováčika. Pravdepodobne patrila do červenkastého balíčka, čo bol určený na Dušičky. Jej plamienok cítil veľmi zjavne nebezpečenstvo, čo tam vonku za mrežami striehlo naň. Bol by najradšej vyskočil z teplého lôžka a odletel do voľaktorého protiľahlého kúta, lež ohnutá kotva čierneho, voskom napájaného knôtika ho mocne pútala, nuž zvíjal sa sem-tam, stále na tom istom mieste, zúfalo a bezmocne ako väzeň chmúrnej veže, zakopaný až po pás do zeme. Zavše sa schúlil do maličkej, rose podobnej modrastej guľôčky. Pravdaže, vtedy nevládal osvietiť ani len okraje vlastného lôžka a čierna chumeľ z dvora zavalila sa na mreže takou silou, že všetky fľaše, rozostavené na policiach vo výčape, stratili svoj lesk a rozliali sa v temnotách vnútra, zataraseného neurčitými obrysmi nábytku. Keď však záchvat pominul, nadul sa osviežujúcim dychom, v taký čas osvietil pohyblivé plece, sklonenú hlavu, stĺpiky bielych mincí, rozostavených v dlhých radoch na pulte, a hranatú ruku, čo medzi tými stĺpikmi behala ani bukový člnok medzi pradivom. Hlava bola priveľká, máločo širšia ako dlhšia, preto sa podobala okrúhlastému balvanu, skrbálenému prívalom z grúňa na pastvinu. Tento dojem zväčšoval sa ešte tým, že jej vlasy mali šedivozelenkastú farbu lišajníka, len za ušami boli trochu bujnejšie a černejšie ako chĺpočky machu. Keď sa navalila tvárou k svetlu, krvavé pletivo rozšíreného nosa navieralo modrinami, ktoré odtiaľ stekali strapatými žilôčkami aj na oškvarené líca. Drobnými očkami prebehúvala tiež po stĺpčekoch, ale vždy opačným smerom ruky, akoby hlava a ruka nepodliehali jednej vôli, akoby ich pohyby vykonávali dvaja ľudia.

Toto bol sám Matej Dintar. Bieličania ho nepoznávali len podľa veličiznej okrúhlastej hlavy, čo sa večne motala medzi latkami výčapu ako nafúknuté zelenkasté brucho pavúka, a podľa drobuškých očí, čo striehli na každý najmenší ich pohyb, ale najmä podľa hlasu, čo sa triasol ako bzukot zemskej včely, a keď musel odpovedať na pozdrav, mal obavu, že sa zadrhne neistotou. Pri reči mu niekedy dych nevystačil, musel sa preto vracať po slová, ktoré vlastne už bol mal na perách. No pre túto chybu ho ešte nikto nevysmial ani do očí, ani za chrbtom. Matej Dintar mal cnosti, ktoré mohli zakryť aj väčšie nedostatky. Predával nezriedené nápoje, meral spravodlivo a neukrátil o halierik ani najväčšieho korheľa. Slúžil ľuďom poctivo a nikto nezbadal, že si berie za robotu aj mzdu. V tomto ho mohol málokto napodobniť, preto nemal nepriateľov ani závistníkov. Každý mu žičil pokoj a dobrobyt. Nebol potom div, že mu neuškodil ani pažerák tmy štyroch pustých nocí a dní, v ktorom čase nevkročila do jeho krčmy ani noha. Prežíval neslýchanú povodeň nebies a ani štvrtú noc nestratil nádej v dobrotivého, všetko múdro a bezpečne spravujúceho Boha.

Čože sa môže zlé prihodiť človekovi, ktorý sa priatelí s Bohom, s tým veľkým majstrom, čo jediným pokynom dal chaosu poriadok, vymeral výšky vrchov a hlbiny morí, zviedol riavy na doliny, namrvil zem, aby mohol gazda orať, vložil zlato a železo do skál, aby sa mohlo ľudstvo zaistiť bohatstvom, načrtol obzor, načuchral nad ním oblaky, ktoré nosia dažde, rozkotúľal slnko a poprišíval na nebesá okolo mesiaca hviezdy, určil medzu svetla a tmy, dal kvetinám farbu a vône, vtáctvu spevy a človekovi rozum, srdce a dušu. Či nerozmnožil Abrahámovo semeno, nedal jachtavému Mojžišovi prút, aby mohol previesť Židov cez Červené more, a kto vyliečil chrastavé telo Jóbovo a kto rozkázal veľrybe, aby vyniesla Jonáša z mora na breh? Veru, božia vôľa nepozná prekážky. Pretvorí púšte na úrodné polia, dá skale život, keď sa jej zachce, a človek, ktorý sa jej spravovaniu podvoľuje, má všetky dni príjemné a všetky noci pokojné. Niekedy ho azda nadíde choroba, ale to je len skúška vernosti. Každá bolesť pominie, ak nestratíme dôveru. Rana nebolí, ale strach zo smrti, a ten Boh vyklčuje zo srdca svojich priateľov, ako vyklčoval neveru zo srdca Tomášovho.

Takto zmýšľal Matej Dintar a svoje presvedčenie často podopieral vrúcnymi modlitbami, nuž Boh mu štedro pridával.

V tú štvrtú noc spočítaval peniaze. Končil sa mesiac, nuž bolo treba vyprázdniť priečinky a oddeliť zárobok.

Bolo pre neho neobyčajnou blaženosťou vychlopiť hŕbu peňazí, povyberať a povystierať pokrčené papieriky, oddeliť menšie mince od väčších, biele od žltých, poukladať všetko do kôpok a počítať. Čísla sa naliepajú na čísla a množstvo rastie. Každý peniaz má inú váhu, inakšie zapôsobí na hmat a na oči. Papieriky šuštia ako družičkine šaty. Ak sú nové, voňajú, na starších badať drsnosť mozoľnatých rúk, ktoré ich vyrobili. Stokorunáčky sú slizké ako hadia koža, dvadsiatky pália a desiatky chladia. Biele mince majú na povrchu hodváb, žlté zamat a každá nesie váhu hodnoty ako včela obnôžku. Človekovi rastie istota po každej novej hŕbke, a keď zistíš, že ich je viac ako pred mesiacom, máš dojem, akoby si sa díval na ťažký klas, z ktorého sa ti sype na dlaň ešte slnkom rozpálené a napuchnuté zrno, alebo akoby si kládol ústa medzi dva biele, prvým materským mliekom naliate prsníky, ktoré poskakujú nepokojným rytmom zobúdzajúceho sa nového života. To nie je chamtivosť, to je radosť, ktorá prýšti z vedomia vlastnej sily. Naraz ťa opúšťa slabomyseľnosť. Zdá sa ti, že si vpustil svoje korene hlbšie do pôdy alebo že vedľa teba zodvihol sa pevný kôl, o ktorý sa môžeš oprieť, a vetry nemôžu ťa tak ľahko vyvrátiť. Hľadíš bezpečnejšie do budúcnosti a túžiš sa novými plánmi.

Na túto robotu myslel Matej Dintar celý mesiac, a keď nadišla vytúžená chvíľa, spustil závoru na dvere, prichlopil okenice a zatvoril sa do výčapu, aby ho nikto nevyrušoval. Oči mu dostali nový lesk. Nový svit zamastil ich rohovku. Dívali sa ostrejšie, rozširovali sa, videli zreteľnejšie a niekedy niekoľko ráz rýchlo za sebou šibalsky zažmurkali, čo Matej nemával vo zvyku ani vtedy, keď nestačil hosťom lievať a vydávať. Žilami mu cválala krv. Cítil ju najviac na sluchách, ale nebál sa, že mu uškodí. Ľahká hybkosť mladosti roznášala sa do každého miesta na jeho tele, až cítil, ako sa mu vrásky vystierajú, ako koža špeje pružnosťou.

Vtedy bol už s robotou skoro hotový. Papieriky ležali odčítané a poskladané v priečinku, biele mince stáli v kôpkach, len hŕbka žltých čakala ešte na jeho ruku. S tými je najväčšia babračka. Sú malé ako morský piesok, tratia sa medzi prstami, ale Matej Dintar ich mal najradšej, lebo ony tvorili neviditeľnú mzdu, ktorú platil každý návštevník krčmy, len ju nikto nezbadal. Zotrela sa z ruky ako prášok a takisto sa nalepila na druhú. Nikto sa pritom necítil chudobnejší, len Matej Dintar, keď koncom mesiaca povymetal všetky priečinky, mohol zistiť, že hŕbka jeho bohatstva zväčšila sa práve o ten drobný prach, čo sa zošuchol z cudzieho imania, a že ten prach rozmnožil jeho blahobyt, ako bahno riek rozmnožuje úrodu roviny.

Keď ešte toto urobí, pozhovára sa s Bohom, poďakuje sa mu za deň, za dobrodenie a odovzdá do opatery na noc svoju dušu a pôjde spokojne spať.

Noc má Matej Dintar práve tak rád ako deň. Zosiela ju na zem Boh, aby sa ľuďom pritvorili unavené oči, aby si ruky a nohy prihotovili nové sily do nasledujúceho dňa. Lež Matejovi Dintarovi neprinášali noci len osvieženie, ale aj oblaženie, pridávali mu do života stále nové a nové kvapôčky šťastia.

Ak urobil tri kroky doľava od výčapu, stál pri sklených dverách, na ktorých visela vždy čistučká biela čipková záclonka. Za týmito dverami, v izbe obielenej naružovo, ovešanej svätými obrázkami, obloženej vyšívanými dečkami, ozdobenej papierovými kvietkami, kde voňali celý rok sklené jablká a kde sa lúč slnca alebo svit mesiaca musel vždy predierať medzi červenými kvetmi muškátov, čo bujneli vo všetkých oknách, spala Mária.

Mária mohla hoci ako lipa na poli vyrásť a boli by ju včely zo všetkých úľov vidieka navštevovali najradšej, lebo na perách mávala najsladší med. Keď sa usmiala, na lícach sa jej vyhĺbili také malé, hladké a okrúhle jamôčky, ako si vydlabávajú prstami deti do nakyprenej zeme jari, keď sa idú hrať na hlinené, slinami pozliepané guľôčky, ale na ktoré si mohol ľahko krídlatý motýľ sadnúť, lebo sa veľmi podobali žltým peľom zaprášeným kalíškom ľalie. Ani úpal letných dní nevedel jej zotrieť drahocennej slonovine podobný lesk čela. Do zelených robôt si obväzovala hlavu červenou šatkou a v taký čas, ak sedela v tôni stromu alebo ticho kráčala oroseným machom zápače, zvonila v povetrí do diaľav ako dozretá čerešňa. Posteľ mala pri okne, nuž mesiac na ňu svietieval. Nazrel opatrne spoza strapatého listu muškátu a najprv sa jej slabuško dotkol prstov pravej ruky, ktorú mávala položenú na perine. Ak sa nezobudila, pohral sa chvíľku s nimi, potom vybehol hore hladučkým ramenom na plece. Ďalej nikdy nešiel. Tuto bolo cítiť teplý dych, ktorý nadvihoval perinu, akoby ju chcel odhodiť a roztvoriť naliate puky pŕs. Matej Dintar zavše hľadieval na túto hru. Myšlienky mu vtedy pospali, starosti sa rozutekali a telo mu natieral pocit najväčšieho uspokojenia, a keď ho prikryl sen ľahkým spánkom, tvár sa mu rozžiarila úsmevom ako človekovi, ktorého sám Boh chytil za pravicu a vodí po kvitnúcej záhrade raja. Mária bola jeho žena.

Nadránom ho prekračovala, lebo vstávala skôr ako on. Bosými nohami prešla k oknu, zastala pred muškátmi, aby k svojej teplote priliala ich vôňu, aby si mäkké telo ostriekala chladnými bleskami rosy včasného brieždenia. Na tvári sa jej rozpíjala popolavá síňava nového dňa. Potom sa vypäla. Bielymi rukami rozpustila na plecia hrubý veniec čiernych vlasov a chytila sa česať. To bol počiatok tanca, ktorým mienila vítať slnce, vychádzajúce nad hory, lebo celé telo od členkov až po temeno preplnilo sa jej nepokojnými pohybmi, ako sa naplní tichá letná noc množstvom nevysvetliteľných a tajomných zvukov. A tu, ak sa Matej Dintar prebudil, zatajil dych, aby slasť videného zjavu, o ktorom sa musel dlho presviedčať, či nie je len snom, stekala mu nerušene do hrude, vydutej pálčivým smädom. Nemohol Máriu prirovnať k niektorej antickej soche, čo sa azda náhle prebudila z meravého postoja, vyšla z potuchliny voľaktorého múzea večného mesta a na púti svetom zablúdila do Pustého, lebo taký zázrak umenia nevidel ani na mramorovom podstavci, ani na obrázku, ale myslel si, že Mária je veľký biely kvet, ktorý Boh odtrhol pri prameni potoka hore na priesmyku, kde také veľké a biele kvety rastú, oživil ho svojím zázračným dychom a poslal dolu k nemu. A toto prirovnanie bolo vari najopravdivejšie. Máriine plecia sa podobali lupeňom, prsia pukom, ruky dlhým, šuvarovitým listom, ktorým tôňa jedliny a chlad prameňa, kde sa stále močia, nemohli dať zelenú farbu, boky mocnej lodyhe, čo nesie v kalichu hrdla nádherný kvet — hlavu. Vôňa tohto kvetu bola tuhšia ako vôňa materinej dúšky alebo bobkového listu, alebo promincle. Tiekla pomaly do jeho zmyslov ako drahocenný olej, preplnila izbu ako hustý dym kadidla. Nebolo na svete takého vína, čo by bolo Mateja Dintara tak opojilo ako táto vôňa.

Mária bola krásna žena.

Mária bola polovica šťastia Mateja Dintara.

Keď potom nezbedné lúče slnca zoskočili z okna k jeho posteli a vyháňali lenivé sny rána na pašu na studenú sihoť za vodu, počul voľakde na neprikrytej dlážke cupot drobných nôžok, a len čo sa spamätal, pocítil sviežosť krehkého tielka pod perinou po svojom boku.

Toto bola Anna.

Mäkuškými chĺpkami svojich vláskov priľahla mu na prsia. Stočila sa do klbôčka ako mača a už ani nemukla, len srdiečkom šeptala: Klop, klop, klop… to som ja, otec, tvoja Anna. Zbadala som, že mati už vstala, tak som sa poponáhľala k tebe. Nechaj ma tuto trošku, len trošilinku, taký malíček ako táto omrvinka smidôčky, čo mi včera malá myška uchmatla z dlane. Nehýb sa, chcem si ešte pospať pri tebe, kde mati vyhriala také mäkušké ležovisko, lebo na mojej postieľke mi nedali pokoj trpaslíci. Celú noc som sa s nimi hrala na sihoti. Ach, boli veselí a milí, bubnovali si na bruškách a krochkali ani prasiatka, ale teraz, keď som chcela zaspať, povyskakovali na hlavnice a šteklili ma v nose tenkými slamkami. Však ich odoženieš, keď sem prídu. Klop, klop, klop… buď ticho, otec, ja už idem spať… klop, klop…

Nemohol sa vzpriečiť. Ktože by striasol rukou, ak by si chcela pánbožkova kravička oddýchnuť na voľaktorom prste, a ktorý nezbedník by rozmliaždil lienočku, čo sa usalašila v jamôčke sedmokráskového lístku? Matej Dintar skrúšene zodvihol oči a ďakoval nebesám, že mu poslali toto stvorenie.

Anna bola jeho jedinké dieťa.

Nemala hrubšie nôžky od paličiek, ktorými Mária podopierala pešiu fazuľku v záhrade za domom. Jej tenučký a jasný hlások a blbotanie studničky v mesačnej noci medzi trávou zneli rovnako, len bol azda trochu spevavejší.

Podvečer sedávala pri hore a napodobňovala čvirikanie krivonosky, čo zo starého smreka spúšťala k jej nohám červené šúľočky. Mária jej splietala pozlátené vlásky do dvoch vrkôčikov, ozdobených červenými stužtičkami. Tieto stužtičky páčili sa najviac bielemu barančekovi, lebo kedykoľvek ho pásla, pribehol k nej a oňuchával ich. Mala len štyri roky, ale každú nedeľu popoludní učila otca a mať počítať na prstoch a vedela sa veľmi rozpaprčiť, ak jej zle odpovedali. Anna bola dobré a poslušné dieťa.

Anna bola druhá polovica šťastia Mateja Dintara.

Keby ho bol Boh obdaroval len týmito dvoma stvoreniami, Máriou a Annou, bol by mu po všetky dni svojho života blahorečil, lež okrem toho mal ešte malé hospodárstvo a túto krčmu.

Hospodin neodoberie ani za náprstok úžitku poslušnej ovečke.

Matej Dintar nabral plnú hrsť najdrobnejších mincí a chystal sa ich ukladať do stĺpčekov, myslel pritom na celé svoje šťastie. Plamienok sviečky sa zatriasol od hlbokého vydýchnutia, ktoré mu ušlo zo širokých pŕs. Bol to odlev sýteho uspokojenia duše.

Prvá kôpočka ani zlatá vežička vyrástla medzi jeho hrubými prstami. Sotva ju badal a musel dávať veľký pozor, aby ju nerozbŕľal. A v izbe sa ozvali staré pendlovky: jedna… dve, tri, štyri… narátal ich dvanásť. Posledná zachrčala, bola už iste struna veľmi prehrdzavená.

Potom bolo ticho.

Matej prestal počítať.

Potom bolo počuť jeho srdce a v daktorom kúte voľačo zachrupkalo. Strúchnivená hrča tak chrupká, ak si na nej ostrí zuby myš, ale aj mokrý piesok tak zachrupká, keď sa rozmrví podkovičkou baganče na tvrdom mieste. To mohlo byť v komore, hádam pod prahom, kade si myši ešte lanskej zimy vyryli dieru, ale mohlo to byť takisto vonku na schodoch.

Počúvajme.

Zas bilo hlasne Matejovo srdce: klop… klop…

A potom zarinčali železné krídla dvier, lebo zvonku voľakto mocne udieral päsťou.

Dunenie hromu medzi vrchmi istotne narobí väčší treskot, ale i tieto údery boli hrozné. Rozbili nemilosrdne prestátu tíšinu izby a zdalo sa, že staré dubové stoly podskočili ich nárazom.

A zas sa roztiekol pokoj.

Matej načúval a istotne aj ten vonku priložil ucho k chladnému železu krídla a načúval. Tento dnu čakal, či sa údery budú opakovať, a pripravoval sa v takom prípade sfúknuť sviečku. Nočný hosť môže priniesť do domu ľahko nešťastie. Ten vonku sa namáhal rozpoznať vrznutie dverami alebo prehýbanie starej dlážky od čľapotu dažďa. Bolo to veľmi ťažko, lebo vody hučali na všetkých stranách a nad hlavou mu bubnovala strecha. Musel dlho načúvať. Matej Dintar si už pripúšťal myšlienku, že tie údery vybuchli z jeho robotou vypätej a únavou oslabenej hlavy. Lež toto klamlivé presvedčenie mu vyrazil z mozgu náhly hlas:

— Ozvite sa niekto, veď vidím, že svietite.

Matejovi Dintarovi prebehli po chrbte zimomriavky. V hlave sa mu mračilo. Myslel na opilcov, čo blúdia nocou a utekajú k svetlu, obletujú ho tak dlho ako muchy, kým sa únavou nezatackajú niekde do kúta a nezadriemu, na tulákov, ktorých úmysly sú čierne ako sadza, ale aj na zlodejov a vrahov. Zhrabol peniaze do priečinka, zamkol, vzal sviečku a šiel uvoľniť závoru na dverách.

Oči mu blčali väčším plameňom ako sviečka, keď vošiel cudzinec, ale nevidel mu do tváre, lebo mal vyhrnutý kabát, do čela sklopený klobúk a díval sa dolu, ťažko zvykal na ostré svetlo.

Zatvoril dvere a išiel k nemu.

Neznámy striasol najprv vodu z kabáta, potom zložil klobúk a sadol si za stôl. Jeho tvár sa zabelela teraz zreteľne a Matej Dintar musel vtedy položiť rýchlo sviečku na stôl, aby mu nevypadla z ruky, lebo videl seba, hoci nehľadel do zrkadla — svoju veľkú hlavu, nos, ústa, oči, čelo, ba videl aj svoju hrôzu, ktorú cítil v sebe. Klesol na stoličku vedľa stola a chytil si zúfalo do dlaní horúcu hlavu a mraštil čelo.

Ten druhý robil také isté pohyby. Nebolo medzi nimi rozdielu ani toľko, čo medzi dvoma zrnkami pšenice, ktoré vypadli z dozretého klasu na hrudu.

— Nebesá, ako to mám chápať?

— Ktorý diabol sa mi vysmieva?

— Volám sa Matej Dintar!

— Blázon!

— Čože?

— Veď je to moje meno!

— Ktorý diabol sa mi vysmieva?

— Volám sa Matej Dintar!

— Blázon!

Obe čelá navierali tmavými hrčami. Plameň sviečky tancoval, lebo sa povetrie okolo neho vlnilo.

— Vari už mŕtvi z hrobov vstávajú…

— Aj mne sa tak vidí…

— Strať sa mi z očí!

— Mám právo na svoj dom!

— Táto krčma je moja!

— Od malička som v nej vyrástol!

Štyri zaťaté päste padli na stôl a dve veľké hlavy utekali proti sebe, akoby sa chceli tlknúť a roztrepať na črepiny.

— Čo tu hľadáte?

— Ženu!

— Tu býva len jedna žena!

— Moja!

— Mária?

— Hej.

— Mária je moja žena!

— Mária je žena Mateja Dintara!

— Veď vravím!

— Matej Dintar som ja.

Ťažké vydýchnutie dvoch pľúc narazilo na seba, ale súčasne tomu druhému, prišlému z noci, vyrovnávali sa vrásky na čele a od toho celá tvár dostala priamejší, radostnejší a úprimnejší vzhľad, akoby sa na nej rozbryzglo svetlo dňa, ktoré voľaktorou škárou preniklo. Vystrel ruku za sviečkou, aby ju opatrne ponaprával, lebo od mäknutia naklonila sa na jednu stranu, mohla ľahko spadnúť a zhasnúť.

— Nás dvoch iste sa naraz dotkla božia ruka, — vravel ticho. — Teraz mi to prichodí na um, keď pokojnejšie hľadím do vašej tváre a vidím seba. Je to vari pravda, že nielen naše telá, ale aj duše sa podobajú. Ja som vy a vy ste ja. Medzi nami niet rozdielu, a to je naše šťastie alebo nešťastie. Sám v tomto nemôžem mať pravdu. Rozhodnite sa a naložte so mnou, ako sa vám páči, ale najprv ma vypočujte.

Cítil som sa vo svojej koži až do tej nešťastnej chvíle, keď som sa opovážil napadnúť vojaka, ktorý bohvie za čím sliedil v noci medzi našimi strážami neďaleko Rudníka popri kanáli, kde sme sa s kamarátom kúpali. Chcel som zahubiť jeden život, aby som sa tým ozdobil vyznamenaním. A Boh ma potrestal skôr, než som to stačil vykonať. Rus ma pichol medzi lopatky a mohol mi ľahko vyrezať život, ale jeho rukou hýbal tiež Boh a tomu sa po mojom živote ešte necnelo. Zamdlel som skôr od hrôzy ako od bôľu. Keď som sa prebral, bol deň, ale neviem, koľký od toho nešťastia. Rana ma bolela. Pichala hlboko v prsiach. Nedalo mi riadne rukami hýbať, no načiahol som sa za šatami, ktoré ležali neďaleko, lebo vojak ma zrazil práve vtedy, keď som sa ťahal z vody, nuž bol som ako Adam. Vtedy ma nadišla pochybnosť prvý raz. Na hŕbke bol poskladaný mundúr a po mojom ani vidu. Azda mi ho, reku, čerti vymenili alebo prešili. Čože ja viem, čo sa stalo, kým som ležal bez vedomia. Natiahol som si len nohavice, aby ma vlastná nahota nezarážala. Tak ma našli a najskôr pre tie nohavice pokladali ma za svojho, lebo nakladali so mnou veľmi šetrne. Vystrojili ma do takej uniformy, ako mali oni. Nerušil som ich pri robote ani slovom, aby ma, reku, nezabili, ak zistia, s kým majú do činenia, hoci dorážali stále otázkami. Prevliekli ma potom na nosidlách do poľnej nemocnice za front. A tam, keď som ležal dolu hlavou, lebo inakšie mi nedalo, pribehol ku mne akýsi sanitár s tučnými líčiskami, s nosom ako uhorka a s malou jamkovitou briadkou. Boh mi je svedok, že som toho chlapa prvý raz v živote videl. Pripomínal mi síce istého dobráckeho mnícha, ktorý každé leto prišiel k nám vyberať vajíčka, ale ten sa tam nemohol zapliesť. — Ivan Vasilievič, Ivan Vasilievič… — sipel mi stále okolo uší. Viac som mu nerozumel. Pravdepodobne ma pokladal za toho Ivana Vasilieviča. Najskôr to bolo tak a zo svojho presvedčenia nespustil ani potom, keď zo mňa nevymámil ani jedinké slovo. Mohol si myslieť, že som onemel. Na fronte sa také prípady postávali. Chlap, zdravý takto, vravný, čiperný, stratí reč. Otvára ústa, a nemukne. Bol pri mne potom každú chvíľu, hádam ani inú robotu nemal, len o mňa sa starať. Preväzoval mi ranu a nosil samé maškrty pod zuby. To doniesol vajíčka, to ryby na masle, inokedy smotánku alebo kačacie stehienko, uškvarené na červeno. Neviem, kde to bral. Ubzikol ani včela a zas tak isto priletel s novou obnôžkou. Mal som sa pri ňom grófsky a nežiadalo sa mi premeniť ani povetrie, ani stravu, ani posteľ, hoci bola trochu tvrdá a nepohodlná. Dostalo sa mi totiž ležať len na kuse akejsi striešky podloženej klátikmi. Pravdaže, on sa snažil upraviť toto lôžko čo najlepšie. Doniesol mäkké seno, vojenský plášť, ba aj prikrývku, no mne sa tým neuľahčilo, lebo som musel stále čupieť na lakťoch. Škoda, že ma neskoršie s celou poľnou nemocnicou preniesli do Kurska. Ešte poslednú noc pri mne prekľučal a kŕmil ma buchtami.

V Kursku som preležal celé dva roky. Rana sa veľmi pomaly hojila. Dlho tiekla, ale bolo mi ľahšie. Mohol som vstať a chodiť. Aj tu ma pokladali za Ivana Vasilieviča. Tabuľa s takýmto menom visela nad mojou posteľou. Neraz som uvažoval o tom, ako na takúto myšlienku mohli prísť. Či to vari spôsobil môj poslušný a oddaný ošetrovateľ z poľného lazaretu, ktorý si ma azda zamenil za bývalého svojho pána. Hádam. No nech je, ako chce, zachránilo mi to život.

V Kursku som sa naučil po rusky, ale ústa som sa odvážil otvoriť len v Lugansku, kde preniesli neskoršie bohvie z akej príčiny celú nemocnicu z Kurska. Odhodlal som sa na taký nebezpečný čin preto, že okolo mňa boli samé nové tváre, starí známi sa cestou voľakde potratili, a keď sa aj niekto na mňa rozpamätúval, mohol sa nazdať, že nadobúdam reč.

Zo severu hnala sa už nadol revolúcia. Lekári nám poutekali, starali sa o nás len felčiari. Mne, pravda, neboli ani potrební. Na rane som mal ešte suchú chrastu, ale v prsiach som už necítil bôľ. Pridržiaval som sa pri nemocnici len preto, že tuto bola stále dobrá strava a hýbať sa mi bolo neradno. Vonku sa pomery zhoršovali. Každý deň prichádzali nové zvesti o vzburách mužíkov na okolí. Hocikedy mohla revolúcia vypuknúť aj v samom meste. Čože by som si bol počal v takom chaose? Najpríhodnejšie by bolo vrátiť sa domov, i keď tam vojna ešte zúrila, lež taká myšlienka sa nedala uskutočniť. Moje meno ma chránilo len medzi štyrmi múrmi, tam na ulici ma mohlo ľahko zradiť a zahubiť. Bál som sa o život, ktorý sa mi podarilo takým zázrakom zachovať. A takýto strach zdržiaval vraj aj ostatných pod spoločnou strechou so mnou. Ako som povedal, staré tváre, ktoré ma sledovali až z frontu, zmizli. A všetky podobné, hrubé, biedou poznamenané boli by urobili to isté, lebo nadchádzal ich čas. Tí ľudia, čo okolo mňa na posteliach sedávali a viedli dlhé besedy o komunizme, boľševikoch, cárovi a mužíkovi, nemali dôveru, voľačo v sebe ukrývali. Ani jeden nerozprával o sebe, akoby ich minulosť mohla zradiť. Aj táto okolnosť mi prišla vhod. Nemusel som aspoň nikoho klamať. Volal som sa Ivan Vasilievič. Proti tomu nikto nič nenamietal a väčšiu službu som si od nich nemohol priať. Oni tiež len toľko odo mňa žiadali, aby som ich volal po mene.

Bolo mi obstojne. Namýšľal som si už, že v takomto pokoji dočkám sa chvíle, keď sa budem môcť vrátiť domov. Ale moje priania zahlušila nová príhoda. Počúvajte len, čo sa stalo:

Sedel som na posteli po chutnom obede a snažil som sa už obstojnou ruštinou presvedčiť svojich spoločníkov, že všetci pochádzame z jedného ľudského pokolenia a že preto nieto rozdielu medzi mužíkom a kniežaťom, lebo oni, ako sa mi videlo, to ťažko chápali, keďže sa veľmi rozhorčovali, že mužík sa postavil proti svojmu bývalému dobrodincovi. A vtedy vbehla do izby vysoká, v čiernom odetá žena. Spľasla rukami a vykríkla:

— Ach, Kriste ukrižovaný, a oni mi navraveli, že je nemý a chromý, Ivan Vasilievič, Ivan Vasilievič, čože ty nevieš, kde máš chalupu?

Prenikla ma ostrými očami a ja som veru nevedel, či sa ozvať, alebo byť ticho ako chrobáčik pod listom.

— Mitroško vraví, že sa nevie hýbať, že má pretrhnutý jazyk a že musím ísť poňho až do Kurska. Ja blázon, verím mu ako popovi. Najmem kone, utrácam peniaze, trmádzgam sa dňom-nocou až do Kurska. Vypytujem sa: Neslýchali ste o nejakom Ivanovi Vasilievičovi? Ochromel a stratil reč vo vojne. Nevieme nič o takom, vravia. Hádam bol aj tu a prešiel s celou nemocnicou do Luganska. Utekám ako jašo, plaším kone, aby som ho zastihla, a on si tu sedí a trúsi rozumy o mužíkoch. Čože ty môžeš o nich povedať? Prihrnuli sa k tvojej chalupe a chceli ju na vidlách roztriasť po lúkach miesto sena. Vyšla som medzi nich. Poznali ste vy Ivana Vasilieviča, toho junáka, čo vrabca v lete utrafil, vravím, táto chalupa prináleží jemu a kto z nej odnesie triesočku, zastrelí ho, keď sa vráti, ani toho vrabca. Rozutekali sa ani myši a mám od nich pokoj. Vidíš, taká je to háveď.

Všetci sa smiali, ale ona ich zavrátila.

— Na čom sa smejete, vy trúby? Nemal si si vybrať takúto spoločnosť, Ivan Vasilievič.

V izbe zavládlo ticho. Táto žena vedela jediným mihnutím oka spraviť poriadok. Sám som sa bál, ale nie jej prudkého vystupovania. Ach, nie. V jej tvári bolo veľa prívetivého a dobrého, čo zmierňovalo každý ostrejší pohľad čiernych očí, ale že ma vyrušila z úkrytu, kde som sa cítil v bezpečí, a že oživovala meno, pod ktorým som čupel a o ktorom som myslel, že je len bublinkou omylu, ktorá hneď spľasne, len čo posilním trošičku výraz vlastnej osobnosti. No ukazovalo sa, že nemám pravdu. Ivan Vasilievič kedysi jestvoval, ľudia ho poznali, obcovali s ním, táto žena ma o tom hmatateľne presviedčala. Pozeral som na ňu bojazlivo, akoby som čakal, že mi ide ostrými zubami hrdlo prehryznúť. A ona to vybadala. Blížila sa pomaly ku mne a hovorila úzkostlivo:

— Ivan Vasilievič, či vari už nepoznávaš svoju Marfu?

Celá sa triasla plačom, plecami trhala a stonala:

— Alebo ma chceš zavrhnúť za to, že som si ťa uchovávala v srdci ako najsvätejšiu vieru? — Padla mi k nohám. — Och, Ivan Vasilievič, koľko nocí som sa ja za teba premodlila, aby Boh priviedol tvoje kroky zas ku mne, koľko nocí a koľko dní? Postila som sa, trýznila som telo dobrovoľnými mučeniami, aby boli moje modlitby vyslyšané. Kto vytrel z tvojej tváre spokojnosť, že nemáš pre mňa krajšieho pohľadu? Ach, Ivan Vasilievič, ak ochladli za tie dlhé roky, čo ťa odlúčili odo mňa, tvoje city ku mne, nechaj ma aspoň pri svojom statku. Budem aj s tým spokojná. Všetko som ti opatrila čo najsvedomitejšie. Ani jediný rubeľ nechýba z tvojho majetku, nemusíš sa báť nedostatku budúcich rokov. Neprijmem nič za službu z tvojich rúk, len ma neodháňaj. Smrť by ma prehltla, ak by som sa mala s tebou teraz lúčiť, keď ťa zas mám pri sebe, keď ti môžem kolená objímať, keď ťa cítim, keď mám istotu, že si zdravý. Och, Ivan Vasilievič, môj jediný Ivan Vasilievič. Nechcem si nárokovať právo na teba, len ma nechaj umrieť pri sebe.

Tento nárek mi vzal odvahu odhaliť pravdu. Akože som mohol vziať tej žene takú silnú vieru v jestvovanie jej najcennejšieho vlastníctva, ktoré bolo tak hlboko vrezané do jej života? Nemal som na to právo. A ona by nebola ani uverila mojim vývodom. Hádam Ivan Vasilievič niekde žije, raz možno vráti jej šťastie a ona mi bude aspoň ďakovať za šetrnosť. Pohladil som jej husté vlasy a ona schytila moje ruky, bozkávala ich náruživo prst za prstom, dlaň, hánky i jamôčky medzi nimi. Poliala horúcimi slzami a vycmukala každý vlások. Potom zodvihla bielučkú porcelánovú tvár a usmiala sa na mňa cez slzy. Takýmto úsmevom sa díva slnko cez dúhu na božiu zem.

— Ivan Vasilievič, nemeškaj, poď domov. Ak máš ešte bôle, nik na svete ťa tak neošetrí, ako ťa ošetrím ja.

Potom vstala. Osušila si oči drobnou šatôčkou, ktorú vytiahla spoza rukávca, a zas bola vysoká, čierna a prísna:

— Mitroško, Mitroško, — volala von dverami.

Zjavila sa širočizná dobrácka tvár môjho ošetrovateľa z poľného lazaretu. Mohol som si ho teraz lepšie obzrieť. Mal zavalitú ťarbavú postavu s dlhými nemotornými rukami.

— Ach, Ivan Vasilievič, vy ste vari zdravý? — škeril sa ako slnce na obed a dolu tučnými líčiskami stekali mu slzy ani hrášky.

— Neľapoc, — okríkla ho Marfa. — Odnes Ivana Vasilieviča do voza, ale tak, aby si mu ani vlások nezlomil svojimi lopatami.

Privalil sa ku mne a bol by ma zaiste odniesol v náručí ako pierko, keby som ho nebol predišiel.

— Preboha, Ivan Vasilievič, čože to stváraš, šetri sa. Kriste ukrižovaný, Mitroško, drž ho, lebo sa vyvalí na zem. — Utekala ku mne a podopierala ma. Ona z jednej a Mitroško z druhej strany. Vyložili ma na voz, obkládli hlavnicami a odviezli domov.

Nestačil som sa spamätať a na odpor už potom nebolo pomyslieť. Marfa Vasilievna sa ku mne primkla s takou odovzdanosťou, že som sa nemohol od nej odtrhnúť. Čakal som ešte, že náhle príde odkiaľsi skutočný Ivan Vasilievič a mňa vyhodia ako votrelca. Vedel som, že to donesie Marfe rozčarovanie, ale čakal som. No toto riešenie neprišlo. Po roku sa narodil Griša, chlapec bucľatý, s bielymi a mäkuškými ako ľan vláskami. Šťastie mi kvitlo, lebo zem ruská je čierna, hlboká, úrodná. Boh ju žehnal. A roky ma obdarúvali štedro ako tučné kravy úžitkom. Griša vyrástol a bol poslušný. No Marfa neostarla. Obaja blažili dni môjho života.

Vo mne však neprestala tlieť túžba, myslel som na Máriu, svoju vlastnú ženu, ktorú som nechal pred vojnou tuto v Pustom. A svedomie mi nedávalo pokoja, kým som sa nerozhodol presvedčiť sa, čo sa s ňou stalo. Marfe som povedal, že mám na dlhší čas pokonávačky v Moskve. Zaopatril som si pas, a hľa, tu som. Boh sám vie, aké mi bolo ťažké lúčenie s Marfou a Grišom, no viem, že ich neopustí a poteší.

Dokončil, oči sa mu opreli na náprotivnú stranu, akoby odtiaľ očakával riešenie.

*

Z prítmia krčmy vynorila sa žltá farba stien. To od svetla. Pri dlhom rozprávaní sa mäkká sviečka natoľko zohla, že plameň lízal jej steny. Roztápal vosk a čmudiac šľahal vysoko. Chcel dosiahnuť povalu. Ako sa zdalo, nikto jeho šalenie nepozoroval. Tí dvaja, čo sedeli naproti seba, boli zahrúžení do myšlienok, ťažkých a najskôr aj tmavých, lebo im zastierali oči, nebadali svetlo, hádam ich aj mýlilo, možno ho nepotrebovali. Plameň využíval túto príležitosť. Prehltol celú sviečku, zajasal víťazoslávne, ale hneď aj zhasol, akoby bol niekto naň položil čiapku. Zalial ho vosk.

Tma sa vrútila cez mrežové okienko dovnútra, zaliala celú krčmu a všetko sa v nej bez jedinkého hláska stopilo, zadusilo. Bola teraz ucelená, neporušená a pevná, osadená do Pustého ako ozrutná skala do vrchu. Jej korene boli zaseknuté do hlbokého dna kotliny a vrcholky do nebeskej klenby. Skúvala všetko stvorenie do masy a premiešavala vlhkosťou. V tejto nezmyselnej klbčenici bolo počuť len cechtanie vôd, čo nebesá stálymi prúdmi posielali na svet. Toto bola štvrtá noc pustošenia. Vydúvala sa majestátne ako oceán. Chcela vyhubiť život, aby svet vyzeral ako hlboké priestory večnosti bez hlasu, bez tlkotu sŕdc, spevov vtáctva, bzukotu včiel, šumu vetrov, bez jedinkého zvúčika, zahlušený, s vyšklbnutým vnútrom.

Hej, toto mala za lubom, ale božia vôľa, ktorá nad všetkými svetmi bdie stále, či je deň alebo noc, či búrka alebo pohoda, vojna alebo mier, nepatrným pohybom, akoby dokončievala hru, pristavila jej zámery.

Nadránom, mohli byť azda tri hodiny, zaškrípali voľakde krídla železných dvier, rozmrvil sa piesok na cemente pod ťažkými nohami, ktoré zostupovali podľa všetkého po schodíkoch, voľakto sa naklonil z dvier, lebo bolo počuť šúchanie jeho kabáta o tvrdé hrany, a do noci zapadol hlas:

— Zbohom, Ivan Vasilievič, nezabudnite pozdraviť Marfu Vasilievnu a Grišu.

A za tým:

— Zbohom, Matej Dintar, dávam pekne pozdravovať Máriu a Annu. Železné krídla dvier zas vrzli a dolu cestou zanikli kroky.

Cechtanie vôd potom ustávalo a naraz sa tma roztrhla na dvoje a vo výškach čistila sa od hmiel obloha ako prebudené oko od pochabých snov.

Pusté si mohlo vydýchnuť, lebo naozaj svitalo.