ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Tupá ozvena poštárových krokov už dávno zanikla voľakde na konci drevených schodov v prízemí starého domu, keď sa Marta ešte stále bezvýsledne pokúšala pochopiť text telegramu, ktorý prevzala. Neuveriteľné. Boli to len tri kratučké riadky úhľadne a ľahkou rukou načrtnutého písma, celkom päť slov, a ona stála nad ním bezradne. Nevedela svojím umom obsiahnuť posolstvo, ktoré jej prinášali. Skúšala všetky známe spôsoby lúštenia: slabikovala slová, porovnávala, premiestňovala, opakovala ich v duchu, nahlas a nadarmo. Po každom pokuse uvedomovala si len akýsi nezmyselný hukot, ktorý jej každú chvíľu vzrastal v prázdnej hlave, mocný tlak na srdci a nesmiernu únavu v duši.

A predsa nemala pred sebou ani nezrozumiteľný obrázok nejakého zložitého rébusu, ani na šifry skúpe znaky záhadnej, predpotopnej kultúry, ale obyčajné písmo, ktoré si ona tak rýchlo v prvej triede ľudovej školy osvojila a ktoré teraz denne s takou samozrejmosťou vo svojom zamestnaní používa. Aj slová jej boli známe. Dávno ich už svojimi ústami vyslovovala, dávno jej už silou presvedčivosti doznievali v sluchu, a nikdy sa pri nich nepozastavila. Prečo ju teraz tak rozum šiali, prečo preskakuje a vynecháva ako opotrebovaný motor? Prečo ju obostierajú také hrozné temnoty, akoby jej chýbali všetky zmysly, prečo do jej vedomia nemôže preniknúť ani jedinký teplý lúč, ktorý by jej zasa umožnil poznávať svet v takých presvedčivých farbách, ako sa jej dosiaľ vždy javil? Či by sa ešte nebola stačila vyvetrať zo sna, ktorý ju dnes o niečo dlhšie, ako zvykol, držal v zajatí neskutočných svetov?

Ach, nie! Voľakde v diaľke nad pariacimi sa strechami dravo pulzujúceho mesta práve odbíjali staré vežové hodiny zdĺhavo a zreteľne desať. To bol čas, keď obyčajne končievala doma upratovanie a chystala sa do svojho kvetinárskeho obchodíka tu dolu na rohu ulice, aby vybavila dennú korešpondenciu a dala potrebné rozkazy dvom mladým predavačkám. Vtedy už nepotrebuje premáhať spánok. Býva pri plnom a jasnom vedomí. Pohyb a práca ju dostatočne občerstvia. Dostane prirodzenú farbu i oheň do líc, telom jej prebieha chvenie, akoby stála v prievane, srdce spieva, duša rastie, ba celá od prstov až po končeky vlasov sa niečím živým a veľmi pohyblivým nalieva. Musí pootvárať okná, aby sa nepridusila, a hlavne môže sa bez obáv postaviť pred zrkadlo a s potešením hľadieť na svoju tvár, ktorá tam na ňu čaká, aby sa dala obdivovať, lebo je ešte biela, jasná, lebo sa na nej nemihne ani najmenší tieň počínajúcej vrásočky. Má čisté oči, plné líca, lesklé čelo, mäkkú okrúhlu bradu, svieže ústa. Má všetko, čím sa honosí mladosť, čím znepokojuje okolie dievča a kvet. Má preto právo zabudnúť na svoje osamotenie, naplniť sa nádejami a veriť, že život vlastne na ňu ešte len čaká a že svet je krásny. Má právo potom žiariť a usmievať sa na ľudí, ktorých stretáva tu dolu na chodníčku, má právo ľahkým tanečným krokom vplávať medzi kvety, kde je plno vône, svetla, farieb a kde tak príjemne zvoní ľudská reč.

Prečo teraz necíti tú oživujúcu miazgu v sebe? Ako ju mohla tak rýchlo potratiť?

Ach, aká bieda. Náhle zmocnil sa jej nepokoj. Do tváre sa jej nahrnula krv, očami skĺzla k podlahe a potom radom hľadala a zisťovala predmety okolo seba, akoby sa chcela presvedčiť, či ju zmysly neklamú.

Ale nebolo príčiny tak sa plašiť. Poznávala všetko, čoho sa očami pritkla. Nachádzala sa bezpochyby vo svojej izbietke. Sem vstúpila prvý raz pred piatimi rokmi, keď musela utiecť z rodičovského domu na vidieku. Tam sú zasklené dvere s naberanou záclonkou, ktoré vedú na drevenú pavlač, tuto okno, kadiaľ vidno do záhrady i na vzdialené pahorky s rozsiahlymi pastviskami, a v neveľkej vzdialenosti týchto dvoch otvorov do sveta, jedného práve na západ, kadiaľ večerom odchádza slnce, nachádza sa priestor, v ktorom sa usilovala uzatvoriť svoj život.

— Túto izbu obývala už pätnásť rokov pani učiteľka, staršia slečna. Vyučovala hru na klavír. Bola to tichá a skromná dáma. Ani sme nevedeli, že je tu. Na ulici sa skoro ani neukazovala. Celý čas presedela pri klavíri alebo pri okne s knihou v ruke. Pred rokom zomrela v sanatóriu. Od tých čias v izbe nikto nebýval. Všetko stojí tak, ako ona zanechala, — vysvetľovala jej domáca, keď ju uvádzala. A ona si hneď zaumienila, že nič na zariadení nebude meniť, aby neporušila pamiatku na tú krehkú bytosť. Malý cestovný kufrík ukryla do tmavého kúta za skriňu a veľkú drevenú truhlu, ktorá za ňou došla vari o tri dni z domu, nechala uložiť v predsieni. A tak to potom zostalo. Police, skrine, zásuvky bielizníka naplnili sa jej bielizňou, do perín vsiakla vôňa jej tela, na toaletnom stolíku pod orámovaným zrkadlom povaľoval sa niekedy chlp jej mäkkých vlasov, ale iné nič. Na stenách viseli všetky lacné obrázky: panorámy akýchsi miest, kolorované pohľadnice romantických krajín, staré fotografie vážnych členov rodiny; pamiatky z pútí: sväté obrázky, krížiky, svätenička, pátričky; boli tu všetky vypichované dečky, zamatové vankúšiky, čipôčky, skrinky polepené nepravými perlami a ulitami a iné drobnôstky, ktorými bývajú zaplnené izby nájomníkov, aby sa zakryli nedostatky v dôležitom a potrebnejšom zariadení. Bola tu rokoková soška tanečného páru, bol tu starý klavír a pri okne stála ešte vždy prútená stolička, na ktorej aj ona najradšej večermi sedávala.

Marta si to všetko jasne uvedomovala. Teraz považovala za veľmi potrebné pristaviť sa pri každom predmete v tejto izbe, presvedčiť sa o jeho skutočnosti a zaznamenávať ho starostlivo znovu vo svojej pamäti, lebo chcela zistiť, či sama je skutočnosťou a či ešte žije. Potom rýchlo prikročila k otvorenému oknu, prudko vydýchla celou šírkou hrude, akoby sa zbavovala tiesnivých pút, ktoré ju dusili, strmo uprela zrak na biely lístok, zvoľna sa trepotajúci v prievane, ktorý dosiaľ držala v prstoch, a znovu čítala:

Mária umiera, príď hneď. Marko.

Teraz konečne pochopila. Boli to tie isté slová, čo sa jej vtlačili do pamäti hneď pri prvom čítaní. No plameň veľkého prekvapenia, ktorý v tú chvíľu v nej vzplanul, ich zároveň pohltil a tak darmo ich potom hľadala v sebe i mimo seba. Mohla len tušiť ich strašné posolstvo. Ba bola to tá istá správa, ktorú čakala, na ktorú sa pripravovala vari už celý mesiac, lebo zo švagrových listov sa dozvedela, že sestrin stav sa zo dňa na deň zhoršuje a že sa lekár vzdal všetkých nádejí na záchranu.

A nebolo to nič divné. Obe sestry rástli spolu od mala. Vekový rozdiel nebol medzi nimi veľký a keďže mladšia Marta vyspievala rýchlejšie, vzrastom sa už v detskom období vyrovnali. Cudzí ľudia ich preto neraz pokladali za dvojčatá, hoci tvárami sa na seba vôbec neponášali. Mária bola vždy v lícach temnejšia, osinutá a zimomravá, akoby jej pod kožou kvitol mráz, kým Marta neustále žiarila jasnou teplotou. Mária mala oči tmavé, hlboké a tiché ako jazerá, v ktorých voda upadá, a Marta zase svetlé, živé ako puky jabloňového kvetu, ktorý sa na slnci vzňal. Mária upínala si tvár neustále do dôstojnosti, čo niekedy vyzeralo ako pretvárka, naproti tomu Marta sa nevedela ovládať. Tvár jej hrala vždy inými farbami, čo bolo nepochybne prejavom úprimnosti.

Ale ani rodičia nebrali na vedomie túto skutočnosť, ktorá mohla byť predsa len odrazom dvoch rozdielnych pováh, dvoch odlišných duší. Radšej prijímali mienku verejnosti a robili všetko tak, aby ju zdanlivo utvrdili a zveličili. Dievčatá museli byť vždy rovnako vystrojené. Spávali v spoločnej postieľke, jedávali rovnakými príbormi, hrali sa s rovnakými hračkami. Aké návyky mala Marta, také si musela prisvojiť aj Mária. Keď Márii nadišla doba školskej dochádzky, pán učiteľ urobil výnimku, zapísal obe, hoci Marta ju mala nasledovať iba o rok. V škole sedeli v jednej lavici, učili sa z jedných kníh, prejavovali rovnaké sklony, záľuby, ba zdalo sa, že aj príroda dala sa zviesť. Keď jedna uľahla, bolo isté, že druhá o dva-tri dni ju bude nasledovať. Aké nákazy, choroby, neduhy prekonávala Mária, také vzápätí lepili sa i na Martu. Niekedy sa tomu divili i lekári. Vyzeralo to tak, akoby sa medzi nimi bolo umelo vypestovalo a vytvorilo puto, aké sa prejavuje len pri skutočných dvojčatách.

Po smrti rodičov zachovali si dievčatá staré spôsoby. Nezaobišli sa jedna bez druhej ani pri práci, ani pri zábave. Všade ich bolo vidieť spolu, hoci bolo zrejmé, že im to v tomto veku nemôže byť na prospech. Obe totiž už dospievali. Mládenci si ich všímali, lebo jednak neboli bez pôvabu, a potom znamenali aj dobrú partiu, ba niektorí zaujímali sa aj vážne raz o jednu, raz o druhú a usilovali sa ich získať, ale keď zbadali, aká závislosť medzi nimi jestvuje, keď sa ukázalo, že nevedia jedna bez druhej ani myslieť, ba skoro ani cítiť, že tvrdohlavo zotrvávajú vo svojom neprirodzenom, umelo udržovanom zväzku, opúšťala ich trpezlivosť a odvracali sa s odporom od nich. Ich sa to málo dotklo. Nazdávali sa, že sú ešte deti a že sa môžu teda ešte stále hrať na pekný párik. Skutočnú lásku, ktorá rozbíja všetky staré zväzky, vtedy ešte nepoznali, nuž svorne delili sa o radosti a starosti svojho života.

Dalo sa teda očakávať, že správa spôsobí Marte veľký zármutok, že ju zlomí náhlym bôľom aj vtedy, keď sa na ňu pripravovala. Veď strácala najbližšiu osobu, v krátkom čase, azda zajtra alebo dokonca už dnes stane sa úplnou sirotou, opustenou, stratenou v tomto svete. Ale Marta sa spreneverila týmto citom. Keď prečítala telegram a pochopila aj jeho zmysel, zodvihla síce ruky, akoby si chcela v zúfalstve zakryť tvár, ale to len preto, že v prvom okamihu nenašla iný, vhodnejší pohyb, ktorým by bola prejavila pohnutie, no potom hneď ich nechala voľne klesnúť vedľa tela, narovnala sa, nadstavila pokojnú tvár vetru a zahľadela sa do diaľok, akoby odtiaľ čakala nejaké vnuknutie. Vonku vládla už jeseň. Ovocné stromy nemali už koruny. Stáli na záhrade v niekoľkých radoch ani staré ometlá, na ktorých sa nocami preháňajú zlé ženy. Všetko lístie ležalo na zemi a černelo. V priekopách leskla sa špinavá voda. Spod ťažkej oblohy spúšťal sa podchvíľou divý vietor a svojím besným tancom spôsoboval na poli a nad horami veľké množstvo zmätených hlasov. Boli to všetko mŕtve hlasy, ktorým mohol rozumieť len on sám. Ale náhle medzi nimi ozvalo sa celkom zreteľne:

— Marko ostane vdovcom.

Vtedy sa Marta naľakala. Rýchle sa obrátila, akoby chcela niekoho za svojím chrbtom pristihnúť a prekvapiť, a prebehla očami celú izbu. Počul ju niekto? Ach, nie, nemohol ju nikto počuť. Nezbadala nič podozrivé. Hlas sa vrátil len do jej uší. Mohla sa zasa nerušene oddať svojim myšlienkam. Lež ťažko sa dá upokojiť svedomie, ktoré už bolo raz vyburcované z pohodlia. V Martinom tele zahniezdil sa strach a ten ju plašil, kedykoľvek by sa pozabudla v myšlienkach. Teraz sa musela náhliť. Tu v izbe medzi štyrmi stenami nenachádzala už pokoj. Stále ju voľačo mýlilo, nútilo obzerať sa, utekať z miesta na miesto, preto sa už nezdržiavala. Pohádzala niektoré najpotrebnejšie drobnosti do malého cestovného kufríka a ponáhľala sa na stanicu, aby nezmeškala najbližší vlak.

Vo vagóne prikrčila sa do kútika pri okne a zastrela si tvár záclonkou, akoby sa chcela pohrúžiť do spánku alebo akoby sa chcela vyhnúť zvedavým očiam spolucestujúcich. V skutočnosti chcela si len v pokoji usporiadať svoje city, ktoré v poslednej chvíli začali tak mocne bujnieť, že ich sotva ovládala. Drali sa smelo zo svojho väzenia, chceli vybúšiť navonok a nedali sa ničím utíšiť. Ach, bolo to s ňou zlé. Mala dojem, že sa v nej všetko napĺňa akýmsi bielym tekutým ohňom, pred ktorým sa nemôže nič zachrániť. Telo, tvár, vlasy i oči blčali jej tou žeravinou. A pritom si neustále uvedomovala, že je to hriech. V jej tele v tom čase nemal byť oheň, lež chladný popol. Mala sa celá oddať iba pokore a smútku. Áno! Za to niesla sama zodpovednosť, lebo nepocítila násilie zo žiadnej strany. Ľudia sedeli okolo nej pokojne, málo sa starali o ňu. Každý niesol svoje starosti a šli za svojimi cieľmi. Všetko cudzinci. Len ona vedela, že ju čaká sestra na smrteľnej posteli.

Niekoľko ráz si aj zaumienila, že bude iba na to myslieť. A naozaj vynaložila mnoho úsilia, aby si nejako priblížila sestrinu tvár. No nadarmo. Miesto nej zakaždým zjavovala sa jej tvár Markova. Vynárala sa ako na zavolanie z temnôt a žiarila pred ňou. Darmo ju potom zapudzovala, vždy sa vracala nemá, no svieža, bujná, hranatá, s čiernou hrivou; tá istá, ktorú pred rokmi vídavala doma, ktorú skoro denne vyhľadávala v pralese všedných vecí, ktorú noc po noc vtláčala so svojím trápením do perín, omývala horúcimi slzami a ktorú jej nakoniec vzala sestra Mária. Ach, v Marte sa prebúdzal mocne hladný život starého, ťažkého, vzdychmi prebdených nocí zahádzaného sveta, o ktorom už myslela, že nejestvuje, že sa otrávil horkosťou preliatych sĺz, že zanemel ako slabá ozvena tichého stonu v hlbokej hore. Marta, nechtiac, otvárala starú, veľmi starú, ošúchanú, zelenou plesňou a prachom zapadnutú knihu, rozliepala a prevracala zažltnuté listy, z ktorých vystupovala história ututlanej lásky.

Sama nemohla za to. Ach, kto môže za lásku? Vlúdi sa nebadane do srdca, rozkorení sa, rastie a kvitne. Nik ju nepestuje, a predsa bujnie. Je najštedrejším darom, lenže niekomu prináša šťastie, inému utrpenie. Ona ju dlho nepoznala, hoci počula o nej mnoho rozprávať iných a našla ju v každej knihe, ktorú vzala do rúk, akoby určovala osudy ľudí, akoby sa život bez nej neobišiel. Bola pritom veselým dievčaťom. Nechýbalo jej nič. Obliekala sa do pekných ľahkých šiat, do vlasov si uväzovala mašľu, smiala sa, spievala, tancovala, tešila sa každému ránu, ktoré sa ohlasovalo bledým svitaním za oknami jej izby, keď sa prebúdzala, zmierila sa s každým večerom, ktorý ju utišoval spánkom. Všetko ju rovnako udivovalo, prekvapovalo, vo všetkom našla krásu, ale nič ju nevedelo zaujať natoľko, aby preň zavrhla ostatné. Vždy zostávala sama sebou a nechávala si trochu obdivu aj pre to, čo malo ešte prísť, čo na ňu čakalo. No a čo sa týkalo srdca, s tým nemala naozaj žiadne starosti. Vedela o ňom toľko, že jestvuje, že robí pravidelné pohyby, od ktorých závisí ľudský život, ale že by malo aj iné poslanie, to nechápala.

Svoju sestru Máriu mala rada úprimne. Nevedela si predstaviť život bez nej. Mohla sa so všetkým pred ňou zdôveriť, vždy sa stretla s porozumením a záujmom. A keď sa nachádzala v tiesni, bolo isté, že jej pomôže, poradí, lebo Mária bola múdra, v škole vynikala usilovnosťou i dômyselnosťou a potom čítala samé učené knihy, ktorým ona nerozumela. Keby im rodičia neboli tak rýchlo odumreli, bola by istotne študovala a stala sa profesorkou, ako si to priala od malička. Nuž cítila sa pri nej v bezpečí a podrobovala sa jej vôli skoro tak, akoby jej bola matkou. Ani nepomyslela, že by mohla niekedy samostatne bez nej žiť. Preto spočiatku si nevšimla, ba priam odmietala príležitosť vydať sa, hoci takých príležitostí bolo dosť.

Mužskí sa jej priam natískali. Neobišla sa skoro ani jedna zábava, výlet alebo iný podnik, usporiadaný dedinskou mládežou pre rozptýlenie, ktorého sa ona obyčajne so sestrou zúčastnila, aby sa na ňu neprilepil nejaký pytač. A nemôže sa povedať, že by ju to bolo nejako znepokojovalo. Cítila sa celkom dobre i v mužskej spoločnosti. V taký čas okrievala, oživovala. Do tváre jej vstupovala krv a do ostatného tela príjemná teplota, lebo muži boli pre ňu nový svet. Akí len boli neobyčajní, plní bujarosti, žartov, nepokojného a neutajeného vrenia, akoby ich každú chvíľu mala schvátiť zúrivosť. Mala dojem, že je medzi divými zvermi, ktoré krotnú iba jej zjavom, jej krásou, a práve to ju pri nich vzrušovalo a ešte dlho potom, čo sa od nich vzdialila, mrazilo vedomím, že jej hrozilo akési neurčité, ale veľké nebezpečie. Lež akí boli naraz nemotorní, bezmocní, pokorení neodôvodnenou bázňou, keď jej vyslovovali tajné prianie svojich sŕdc. Musela sa za nich hanbiť a náhle cítila sa pevná a istá pred nimi. Mohla ich ľahko odmietnuť.

Takto sa naučila hrať hazardnú hru. Svojím pôvabom lákala k sebe nápadníkov, dráždila ich, a keď si ich získala natoľko, že sa jej ponúkali za otrokov, pohrdla nimi. Bola to ukrutná hra. Spôsobila ňou mnoho utrpenia, ale ona si to neuvedomovala ani za to nemohla. Srdce jej ešte nevravelo nič. Usilovne spriadajúc niť života, v skrytosti oddávalo sa stále detskému sneniu, bolo uzamknuté pre ňu i pre iných.

Potom prišiel Marko. Stalo sa to neočakávane. Akási cudzia spoločnosť otvárala vo vrchoch bane a on mal urobiť prípravné práce. Ubytoval sa dolu v dedine, ale kedykoľvek išiel do banísk alebo sa odtiaľ vracal, musel prechádzať vedľa ich vilky, ktorá stála pod stranou. Vtedy mohla ho spoza záclony nerušene sledovať a napodiv robila to od počiatku pravidelne s neobvyklým rozochvením. Vyzerala ho už dlho predtým, ako sa zjavil dolu na ceste, sledovala ho na každom kroku, pri každom pohybe, a keď sa stalo, že sa pre nejakú záležitosť omeškal, stávala sa mĺkvou, lebo plnila sa obavami, že ho už neuvidí.

Prečo naraz prejavila taký záujem o cudzieho človeka, ktorého predtým nikdy nevidela, a prečo jej telom prebiehalo také čudné chvenie, keď sa na neho dívala? Kto by jej to mohol prezradiť? Sestra? Ona najskôr! Bola predsa múdra, najmúdrejšia spomedzi tých ľudí, čo poznala. Vedela tak pohotovo a bystro odpovedať na každú otázku, ktorá sa jej položila. Dávala jej vždy útechu, keď sa na ňu s dôverou obrátila. Mala také prenikavé oči, taký pokojný hlas. Stačilo pri nej len sedieť, dívať sa na ňu a počúvať ju, už sa človekovi ľahšie dýchalo. Zaiste Mária by jej poradila. Ale tej sa práve teraz nechcela opýtať. Po prvý raz v živote pocítila k nej nedôveru a usilovala sa pred ňou starostlivo utajiť cit, ktorý v nej vznikol, a ako sa zdalo, zo dňa na deň mohutnel a rozvíjal sa. Prvý raz v živote ocitla sa na svete sama so záhadou v srdci a uberala sa neznámou cestou. Každú chvíľu v nej vzrastal nepokoj. Možno, že to bola choroba. Často sa jej totiž prihodilo, že sa pristihla v nečinnosti. Sedela pri nejakej práci, povedzme pri výšivke, a naraz strácala vládu, ruky pomaly ustávali v pohybe, poklesli na plátno a zmeraveli, v hlave nenašla ani jedinú myšlienku, zahľadela sa uprene na nejaké miestečko, ale nebola by vedela povedať, na čo hľadí. Bolo to tak, akoby ju bol duch na chvíľu opúšťal. V noci sa zase často prebúdzala, nemala pokojného sna. Hocikedy pocítila potrebu vyjsť von do tmy a len tak prostovlasá, bosá blúdiť poľami.

No hneď chápala, že je to pre neho, pre toho cudzinca. Ach, áno, nedalo sa na tom už nič meniť. Marko nepatril k tomu druhu mužov, ktorých do tých čias poznala a s ktorými sa mohla pohrávať ako s bábikami. Už na prvý pohľad sa to dalo zistiť. Bol iný celým svojím zjavom. Postavu mal hranatú a malú. Pripomínal jej len spola otesaný balvan. Chodil rýchlo i do kopca a vždy s nepokrytou sklonenou hlavou, akoby ho niečo pred očami znepokojovalo, dráždilo. Trochu pri chôdzi rozháňal rukami, čo nesporne svedčilo o jeho rozhodnosti, a takú istú rozhodnosť a tvrdosť prezrádzala aj jeho opálená, ostrými škrtmi dokálaná tvár. Keď ju prvý raz videla, bolo jej úzko, ale keď si na ňu zvykla, pôsobila sviežo. Bola by pristala hľadieť na ňu celé hodiny, ba želala si nosiť jej obraz vo svojom srdci, aby ho nikdy nestratila. Pravdaže, takto sa jej zdala na diaľku, lebo ju ešte vždy mohla pozorovať len tajne cez okno spoza záclony. Aká krásna a zaujímavá mohla byť však zblízka? Čo všetko asi v sebe tajila a čo by ona cítila, keby sa s ňou neočakávane stretla, keby sa na ňu náhle celá obrátila a hľadela uprene svojimi očami, ktoré musia byť veľmi čisté a prenikavé! Ach, Bože môj, azda by ten pohľad ani nezniesla, azda by pred ním musela utekať na kraj sveta.

A osud chcel, aby sa jej tušenie vyplnilo.

Raz bola na dvore, držala v náručí košík a posýpala z neho kurám zrno. Práca ju natoľko zaujala, že nezbadala strmé kroky na poľnej ceste, ktorá viedla popri ich dome. Sledovala so záujmom a s radostnou účasťou poskakovanie, dobiedzame a hmýrenie pažravého hydu pred sebou, keď tu náhle vyrušili ju rozhodné a mocné údery päsťou na vráta. Nazdala sa, že niekto známy. Preto ponáhľala sa tak, ako bola, i s košíkom otvoriť. Aké bolo však jej prekvapenie, keď pred bránou našla jeho. Nebol vlastne ani taký strašný, ako si ho predstavovala, len to nepredvídané, náhle stretnutie ju zmiatlo. Stál tam smelo, trochu rozkročený. Hľadel na ňu plnými očami, občas pokúšal sa stiahnuť ústa do plytkého, príjemného úsmevu, akoby sa chcel ospravedlniť. Ach, veru, bola to od neho smelosť, vyrušovať v cudzom dome. Chodí tadiaľto každý deň. Dom si už stačil obhliadnuť. Mimochodom, je to pekné stavisko, na príjemnom, slnečnom mieste. Rád by aj on niekde také mal. Slnce, výhľad, voňavé povetrie a pohodlie. Čo si iné môže na zemi želať. Zaiste je to práve dosť k šťastiu, taký dom. Ale s obyvateľmi sa nestačil ešte zoznámiť. Vždy býva tu taký pokoj. Všetko je pozatvárané, utesnené. Ani človiečika nevidieť, ani hláska nepočuť. Iba za oknom badať niekedy slabý pohyb. Áno, aspoň sa mu niekedy tak pozdalo. Nemusí to byť však pravda. Neopovážil sa o tom nikdy presvedčiť. Ale teraz ho priviedla k tomu núdza. Mohla by mu slečna pomôcť?

Ach, ona nevie, azda!

Nič v zlom. Potrebuje pásik čistého ľanového plátna. Pri práci mu trochu pošramotilo prsty. Malá neopatrnosť. Možno nesie na tom vinu aj nedbalý míner. To je však vedľajšie. Také prípady sa stávajú. No tamhore nemajú obväzy. Vypomohol si len mäkkým lopúším. Do dediny nechce prísť ako mäsiar a okrem toho, zdá sa, že mu krv nechce ustať.

Ozaj, iba teraz si stačila všimnúť. Ľavú ruku mal na konci obloženú niekoľkými lopúchmi. Samozrejme, že to nemohlo dosť upchať ranu, ktorá veru nemohla byť hladká a malá, keď pochádzala od strely. Krv spod lopúchov presiakala a dosť rýchle odkvapkávala na zem.

Marta sa naozaj zľakla. Ach, božemôj, veď to bola skutočná krv, červená ako rubín, ešte teplá, perlila sa na okrajoch zelených listov, na zemi, kde odkvapkávala, tvorila už malú kaluž. Aká hrôza, aká hrôza! A on tu stojí pokojne, niekedy potrasie rukou, hľadí na ňu a núti sa do smiechu. Nuž takto si ho nevedela predstaviť a takto už vonkoncom nevládala ani jeho pohľad zniesť. Najprv myslela, že omdlie. Išiel na ňu prudký závrat. Musela pustiť z rúk košík. Ale v poslednú chvíľu sa spamätala. Vo veľkom zmätku si zakryla rukami oči, vykríkla, potom sa náhle schytila do behu, akoby sa chcela pred niečím zachrániť, a volala plným hrdlom do domu:

— Mária, Mária!

Čo sa potom stalo? Dostal postihnutý od niekoho prvú pomoc? To by ste sa darmo Marty opytovali, lebo sama sa to od nikoho nedozvedela. Keď sa stratila Markovi z očí, vbehla zadným vchodom domu do záhrady. Utiahla sa do najopustenejšieho kútika a tam usedavo plakala a triasla sa na celom tele hrôzou. Tak až do večera. Iba neskoro v noci vtiahla sa domov a vtedy už Mária spala.

Na druhý deň bol u nich i so svojím priateľom pátrom Jánom. Prišiel sa poďakovať za ošetrenie. Mal ruku starostlivo obviazanú. Chvalabohu, už vraj vôbec nekrváca, nemusí ísť s ňou ani k lekárovi. V noci mal trochu horúčku, ale teraz sa cíti dobre. Rana sa mu iste rýchlo zahojí. Má zdravé telo a nikdy nebol chorý. Chválil sa a zdalo sa, že je úprimný.

Spoločnosť sedela pri stole. Keď sa Marta vrátila z dediny, kde bola nakupovať a kde sa zdržala do neskorého odpoludnia, našla ich v srdečnom rozhovore. Marko bol najrozžiarenejší. Ach, teraz sa jej vôbec nezdal hrozný. Mal také dobré oči a taký široký a dobrý úsmev. Vítal ju ako starý známy. Nemusela sa pred ním hanbiť ani za svoje zbabelé správanie z minulého dňa. Zabudol, odpustil a najmä obrátil na žart.

— Slečna sa teda bojí krvi.

Skutočne ťažko znáša pohľad na čerstvú krv. Stíska jej to srdce. Mohla by ľahko zamdlieť. Od malička úzkostlivo sa stránila takých miest, kde tiekla krv. Ani hydinu by nemohla podrezať. Také práce vykonáva vždy Mária. Tá je pokojná. Ona nechce vidieť krv.

— Ani svoju vlastnú?

Vlastnú krv? Prečo to chce vedieť? Nie, nie, ani tú!

— Nuž to je škoda, lebo sa nemôže presvedčiť, aká býva pekná červená, keď sa pýri!

Ach, aká bezočivosť. Teraz sa musí práve pýriť. Nemôže proste zastaviť horúci príval, ktorý sa jej hrnie mocne do hrdla a do hlavy, a nemôže pristaviť ani teplý prúd sĺz, ktorý jej začína zavlažovať oči. Musí sa verejne a pred ním priznať k svojim citom. A odteraz to bude vždy tak. Nebude môcť pred ním zatajiť nič, lebo stal sa jej pánom, jediným, neobmedzeným a všemocným. Môže si rozkázať, neodoprie mu nič, nebude mať na to síl. Prajete si, pane? Som vám k službám. Chcem vás verne sprevádzať až do smrti. Budem rada, keď sa stanem vašou poslednou otrokyňou. Naložte so mnou podľa svojej ľubovôle.

Uvedomil si to on? Nemohla to povedať. Nedal znať na sebe nič. V rozhovore prešiel ľahko na iný predmet. Predstavil jej svojho spoločníka, inakšie pátra od jezuitov, dobrého priateľa ešte zo seminára, ktorý sa vraj ustával za ním až sem do hôr, aby ho nahovoril vstúpiť späť do rehole.

Marta si len teraz stačila všimnúť, že má pred sebou kňaza. A musela sa nad tým počudovať, lebo ťažko jej prišlo pripustiť, že Marko má dobrú známosť s duchovnou osobou. Nešlo jej to proste do hlavy. Nešlo jej do hlavy najmä to, že Marko pomýšľal niekedy stať sa kňazom. A hoci všeobecne kňazom prejavovala úctu, nemohla teraz prejaviť ani úsmevom, ani pohľadom úprimnú radosť, že sa s týmto tu zoznamuje. V tom okamihu, keď nazrela do jeho tváre a keď mu podávala ruku, voľačo sa v nej proti nemu pohlo. Zaiste vo veľkej miere spôsobil to i jeho vzhľad. Páter bol robustný a dosť nemotorný chlap. Mal neobyčajne veľké a drsné ruky, aké zvyknú mávať len ľudia, ktorí ich musia nešetrne používať pri ťažkých prácach. Mal hranatú tvár a nevľúdny, studený lesk v očiach. Okrem toho vykonal pravdepodobne s Markom namáhavú a neschodnú cestu do baní a späť a nepovažoval za potrebné pred návštevou nejako sa upravovať, preto červenou hlinou nahrubo a vysoko polepené topánky, uvoľnený, pokrčený a úplne prepotený golier, ako aj pochlpené vlasy mu nemohli pridať dôstojnosti, hoci mal na sebe i reverendu. Ale spôsobilo to niečo, čo vtedy nevedela presne ustáliť, len zachytiť citom ako úzkosť srdca pred tým človekom. Hrozilo jej od neho nejaké nebezpečenstvo. Ťažko povedať. No v každom prípade ani jeho reči neboli príjemné. Zle sa počúvali. Markom bezpochyby iba žartom mienenú poznámku vzal celkom vážne a usiloval sa ju rozviesť v dlhý a dôležitý rozhovor, v ktorom dostatočne prezradil nesúhlas, ba až akési sväté rozhorčenie svojej duše nad tým, že opustil rehoľu. Tvrdil, že sú určité poslania vyššej vôle, ktorým neradno človekovi vzdorovať, ak nechce na seba uvaliť trest. Takisto otvorene vyslovil pochybnosť, že by na ceste, ktorou sa dal, dosiahol duševný pokoj. Na tomto svete je všetko nestále, premenlivé, vratké, vravel. Aj láska, ktorej toľko veríme a za ktorú sa v najkrajších rokoch nášho života vieme toľko oduševňovať. Boli by sme veľmi úbohí, keby sme mali iba ňou dosiahnuť blaženosť a šťastie. Každý dosiaľ stroskotal, kto na nej staval.

Nuž, veľmi divné reči. Marta im úplne ani nerozumela a bola rada, keď jej v ušiach zatíchli a keď po čase na ne i zabudla.

Chvalabohu, že ani Marka nepomýlili.

Od tých čias bol u nich skoro každodenným hosťom. Kedykoľvek sa vracal z baniska, zastavoval sa vo vile, aby si dal Márii previazať ruku. Naoko sa zdalo, že to robí len z opatrnosti. Mária mu priam nariadila tieto návštevy, dôvodiac, že rana je veľmi škaredá, že bude dlho hnisať a že preto musí sa udržiavať vo veľkej čistote, aby nenastala otrava. On ju vysmial. Povedal, že má v samom pekle vypálenú krv. Ale predsa sa podvolil a trpezlivo znášal všetky operácie, ktoré na ňom robila. Mária tomu rozumela. Mala jemné, ľahké ruky a vedela nimi narábať obratne. Mohla sa nimi dotýkať aj najboľavejších miest a človek vždy cítil len jemné pohladenie, ktoré samo osebe muselo už byť liekom. Áno, Marko mal veľkú radosť, keď mohol hľadieť na tie ruky, ako svietia, žiaria, ako dlhými a temer priesvitnými prstami vyberajú z rany prilepené a vraštené vlásky, ako chĺpkom bielej vaty vytierajú škvrny sadnutej krvi a aké sú pritom teplé, pevné a isté vo svojich pohyboch. Vždy mal dojem, že hľadí vlastne na živý prúd slnečných lúčov, a nebol by dbal, keby sa ceremónia s preväzovaním bola opakovala i niekoľko ráz do dňa.

Ale nepochybne jeho kroky sem viedlo aj niečo iné. Azda to bola iba potreba nadviazať priateľstvo, porozprávať sa rozumne s niekým, stráviť príjemne voľný čas, ale snáď to bol aj nový cit, ktorý v ňom niekto vzbudil a ktorý začal náhle ovplyvňovať jeho konanie. Prečo nie. Marta to hneď vytušila a tešila sa tomu. Mohla by vari ona pre toho muža niečo znamenať, mohol by si všimnúť a mohol by ju mať azda rád. Ach, božemôj, celá sa trepotala, keď na to pomyslela. Zaumienila si, že bude k nemu dobrá, a usilovala sa na neho nejako pôsobiť. Sprvu hádam neuvedomele. Len tak náhodou, stojac pred zrkadlom a sledujúc tvary svojho mladého tela, zistila, že by jej svedčilo, keby nosila vo výstrihu živý kvet, najradšej ružu. Zaiste živá, červená ruža osviežila by jej hruď a steplila by jej pleť. No čím ďalej tým zámernejšie stávala sa opravdivou parádnicou. Zo samej roztopašnosti zavrhla napodiv sveta i staré zvyky, ktorých sa do tých čias uvzato pridŕžala. Prestala sa riadiť vkusom svojej sestry, lebo zistila, že každá postava si žiada iný oblek a že čo svedčí sestre, obyčajne nesvedčí jej. Preto každé ráno vynaložila veľa času, aby sa dobre a vhodne ustrojila. Veľmi starostlivo si vyberala šaty v skrini, dlho ich skúšala na sebe pred zrkadlom, kým sa rozhodla niektoré obliecť. Mnohé jej už vôbec nevyhovovali, preto ich dávala prešívať. Aj vlasom a tvári venovala väčšiu pozornosť. Ach, prečo by sa nemohla krášliť, keď je mladá, keď chce vyniknúť. Prečo by nevystavovala svoju krásu na obdiv, keď ju to robí šťastnejšou. Áno, červená ruža, zastoknutá vo výstrihu, jej dodáva viac ohnivosti, preto ju musí nosiť, i zlatú mušku vo vlne vlasov nad čelom, i náušnice s rubínovými očkami, lebo musí vynaložiť všetko, aby ho upútala, aby predlžovala a ešte zväčšovala ten nepokoj, ktorý vari v ňom vzbudila. Áno, nesmie zameškať príležitosť. V prvé dni bývala azda zakríknutá, preto venoval sa viac sestre. Viedol s ňou dlhé, učené rozhovory, ktorých sa ona neopovážila zúčastniť. Ach, čože by im bola povedala, ako sa im mohla vyrovnať? Obidvaja boli sčítaní, mnoho skúsili, mnoho poznali a ešte viac chceli sa dozvedieť. A ona? Pozabúdala všetko, čo jej učitelia voľakedy vtĺkli do hlavy. Ako opustila školské lavice, nevzala do rúk knihu. Nemala potrebu, nemala záujem. Načože by aj? Čo sa mohla ešte z nich dozvedieť? Svet zostáva každý deň ten istý. Všetko má svoj ustálený poriadok a ona nemôže do neho zasahovať ani ho nemôže svojvoľne meniť. Nuž čože mala robiť? Teraz sa musela uspokojiť s úlohou trpného poslucháča a prenechať hosťa Márii.

Aspoň sa mohla takto do chuti vynadívať na neho a presviedčať sa, že ju prvý dojem nesklamal. Oni dvaja, Marko a Mária, sedávali obyčajne pri stole a ona, Marta, posunovala si stoličku bokom viac do kúta, čo sa mohlo vysvetľovať tak, že zo skromnosti, no mala svoj zámer. Odtiaľto mala ho celého pred sebou. Kedykoľvek odtrhla oči od vyšívania, ktoré očistom zvykla brať do rúk, a zamierila ich v tie miesta, kde sedeli, stretla sa s ním, s jeho širokým čelom, s jeho živým úsmevom, s jeho teplými ústami, s jeho lesklými zubami, s veľkou rukou, voľne položenou na stole, a vždy pocítila trochu sladkého závratu v sebe, akoby sa opájala dúškami tuhého vína.

Ach, Marko bol úchvatný zjav. Opravdivý muž, stavaný pre svoj osobitný úkon. Pôsobil na ňu ako dravec, ako lev, len hrôzu nevedel rozšíriť okolo seba. Každý jeho pohyb prezrádzal mieru, rozvahu a najmä pokoj. Istotne by nikomu nevedel spôsobiť násilie. Bol na to príliš ušľachtilý. Skôr by vedel svoje sily použiť na ochranu slabých, skôr by sa vedel neohrozene pustiť i do nerovného zápasu s tvorom, ktorý by chcel svoju divokosť bezohľadne uplatňovať medzi bezmocnými. Aspoň sa to dalo vyčítať z jeho očí. Marta celkom zmäkla, keď sa ich náhodou dotkla, lebo z nich žiarila iba dobrota. Istotne pôsobilo príjemne hľadieť zblízka na ne, sledovať ich živú hru, pocítiť ich bezprostredný pocit na svojich očiach a zhovárať sa s nimi, ako sa povedzme zhovára Mária. Vari nerobila ani dobre, že sa z okruhu ich pôsobnosti vzďaľovala a že pred nimi unikala do tmavého kúta, kde iba ukradomky sa mohla nimi túžiť. Mala by vari predstúpiť priamo pred ne, mala by im vari dovoliť dlhšie spočinúť na sebe, aby sa presvedčila o tom preradostnom ruchu, ktorý sa v nej od nejakého času tak mocne vzmáha. Beztak bude to musieť raz urobiť, aby si uľavila, aby sa jej splnila túžba. Veru.

Mária zrejme využívala svoje uprednostnenejšie postavenie. Už dávno predtým, ako sa mal zjaviť vo dverách s vyparenou, čiernou hrivou nad rozpáleným čelom a so širokým úsmevom, prejavovala hlasným spevom a veselými trilkami radosť nad tým, že príde, a potom veľmi ochotne vykonávala úlohu spoločnice. Jej útla a trochu zvädnutá postava celkom oživla, akoby do nej vchádzal stále mocnejší prúd jarných síl. Prepadnuté líca a tenké, už skoro vysušené pery sa jej vyplnili, dostávali sviežu farbu a smutné, vpadnuté oči skutočný lesk. Skoro sa ani sebe nepodobala. Mária sa naraz stala krásnou. Keď si sadala za stôl proti nemu, temer bolo vidieť, ako jej pod tenkou blúzkou poskočili chabé prsia, lebo teraz napodiv mohla i zhlboka, i rýchlo dýchať, hoci jej to predtým spôsobovalo určité ťažkosti a hlavne prenikavé bôle niekde pod lopatkou na chrbte. Aj na bolenie hlavy a isté telesné ťažkosti prestala sa večermi ponosovať, a predsa rozprávala, smiala sa, žartovala celé hodiny.

Ozaj s Máriou sa stala neuveriteľná zmena. Marko ju musel obdivovať. Bola ani anjel, čistý, nežný zjav. Biely kvet. Inakšiu spoločnicu by nebol ani našiel. O všetko mala záujem, o všetkom vedela hladko rozprávať, akoby jej vedomosti boli nevyčerpateľné. Niekedy sa divil, ako sa to množstvo myšlienok mohlo do jej malej hlávočky spratať. Koľko duchaplnosti! Koľko dobroty, koľko opravdivej neporušenej krásy. Hovorila vždy zvonivým hlasom a nebolo badať na nej najmenší znak pretvárky. Koľká úprimnosť, koľká srdečnosť. Všetky sily v človeku krehnú, zabúda akosi, že má telo, cíti len dušu, tú milenku večnosti, a chcel by byť iba dobrý, nekonečne dobrý ku všetkému a najmä ku krehkým kvetom, aby nepocítili surový dotyk drsných rúk alebo prudký dych horúcich úst.

No Marta nevidela v tom nebezpečie. Tušila, že Markovi nemohlo stačiť opojenie, ktoré mu mohla dožičiť Mária. Marko nemal len krásnu dušu, v žilách mu prúdila i tuhá a horúca krv. Marko bol sám život a ten sa musel raz prebudiť v ňom. Áno, tí dvaja sa museli raz vyhovoriť a potom prišiel jej čas, jej vytúžený čas.

Bolo to za letného popoludnia. Chladné hlbiny rozľahlej izby, kde zvykli sedieť, naplnili sa práve radostným jasom, lebo veľké slnce, klesajúce po dennej púti do lona hôr, zastavilo sa na chvíľku v oknách, ktoré hľadeli na západnú stranu. Mocný prúd svetla preťal náhle povetrie a celou izbou roznieslo sa slabé šumenie, akoby sa v niektorom kúte otvoril prameň.

Marta zaplesala, lebo bolo tu naraz toľko opojného pohybu, rozmarného šepotu, toľko vône, ako býva v jej záhrade, keď večerom polieva kvety, alebo v lese, keď sa hlbokými priestormi rozlieha hlas kukučky. No nie tak tí dvaja. Neočakávaný prúd svetla ich vyrušil z pokojného rozhovoru. Boli prekvapení náhlou zmenou prostredia. Pretrhla sa im niť myšlienok a stratili reč. Najmä Mária, ktorú práve slnečný stĺp osvietil, nevedela sa rýchlo spamätať. Oslepujúce svetlo jej zalialo celé telo a ona cítila, že sa stáva priezračnou. Bože môj, čo si teraz počne? Slnce ju preniká voskrz. Ani šaty ho nevedia pristaviť. O chvíľu bude ani sklenica. Z tela jej vystúpia tiene kostí, modriny šliach a pletivá žíl. Každý sa bude môcť presvedčiť, aká je útlučká, slabučká. Ach, bolo to do veľkej miery pre ňu nepríjemné. Ešte šťastie, že prichádza čas, keď treba pripraviť malé pohostenie. Môže rýchlo vstať, môže sa ospravedlniť a utekať do kuchyne.

Marta, postaraj sa o hosťa!

Ó, áno, môže sa na ňu spoľahnúť. Marta sa postará o hosťa. Od rána myslela len na to, ako svoju úlohu k spokojnosti všetkých vykoná. Bola dobre pripravená. Inokedy by ju bola možno taká výzva znepokojila, ale teraz nie. Prišiel jej čas a ona sa ho chápe s jasným vedomím, lebo vie, že jej prinesie šťastie.

Najťažšie bolo zvládnuť prvú chvíľu. Pohyb, ktorý v nej vznikal, bol predsa len silný. Bála sa, že ju sklamú zmysly, že zhorí vnútorným ohňom alebo že sa pustí pred ním do hlasného plaču, veď každá nitôčka musela v nej byť napätá do prasknutia a pod celou kožou jej prebiehalo nepríjemné mrazenie, zalievanie znútra raz ľadovou, raz horúcou vlnou.

Ale nie! Teraz sa to nesmie stať. Ide predsa o jej osud, o jej život, o všetko, čo má pre ňu nejakú cenu. Táto chvíľa jej prinesie vykúpenie, radosť, šťastie alebo zatratenie, žiaľ, smrť. Táto chvíľa je najdôležitejším medzníkom v jej živote. Ak zvíťazí, jej cena sa zodvihne a bude stúpať strmo už len do výšky, až k hviezdam, ak prehrá, nič ju už nezachráni pred pádom do hlbín. Nie, teraz nesmie premeškať ani jediný okamih. Bude pevná, ako nikdy ešte nebola, nedá sa prekvapiť, vybojuje si svoj údel a neustúpi. Čo na tom, že použije malý úskok, trochu hry, že si položí na chvíľu masku na tvár? Pre ženu, ktorej ide o šťastie, je vhodný každý prostriedok.

Sotva sa za Máriou zatvorili dvere, Marta vstala a vstúpila rozhodne priamo do toho svetelného stĺpa, odkiaľ musela jej sestra ujsť, lebo ona sa nikdy nebála slnca. Od malička sa hrávala s ním skoro každý deň na dvore a na záhrade za domom, kadiaľ najradšej behávala. A bola to vždy príjemná a vzrušujúca hra, po ktorej cítila potom dlho voňavé teplo v celom tele, akoby sa jej bola krv zapálila. Prečo by sa teraz s ním takisto nepohrala, keď má na to chuť?

Slnce sa jej pozeralo do tváre a chytilo ju za boky tak pevne a mocne, že musela zavzdychať. Ach, to bol pre ňu práve najlepší kúpeľ. Mohla v ňom pobudnúť tak dlho, ako by len sama chcela. Nemusela mať obavu, že jej uškodí. Mohla sa s ním pomaznať, lebo také maznanie jej svedčilo a hlavne muselo to na Marka pôsobiť ako čarovanie.

Zároveň v tej chvíli cítila sa uvoľnená. Naraz smela urobiť všetko, čo si zažiadalo jej srdce. Naraz jej bolo ľahko. Zodvihla napríklad ruku k vlasom, akoby si chcela upraviť mašľu, a nebadala, že by sa bolo niečo tým porušilo, ba uprela zrovna i svoje oči na hosťa a nemusela zrýchliť dych, ako to bývalo prv. V jej hrudi sídlil teraz pokoj, široký pokoj, ktorý jej dovoľoval rozhodovať sa, jednať a vládnuť sebou, ba aj inými.

Marko sedel pri stole ako prv a hľadel na ňu. Tvár mal trochu vyjavenú. Istotne od prekvapenia, lebo si mohol myslieť, že urobil nový objav. Dosiaľ sa mu zdalo, že v tomto dome ukrýva sa len jeden klenot — Mária. A hľa, naraz sa pred ním rozvíja nové čaro. Marta nie je neskúsené dievčatko, ako sa domnieval, ale opravdivá žena, ktorá vie náležite vypäť boky a postaviť sa pred muža, aby zapôsobila. Ba musí priznať, že väčšia žena ako Mária. Snáď s takou sa ešte vo svojom živote ani nestretol, a preto nevie ničím zastrieť svoj obdiv. Áno, je celkom vynesený z miery, nemôže od nej odpútať oči. Marte to spôsobuje neobyčajnú radosť. Ešte viac sa vypne a ešte vyššie nadnesie svoje pružné prsia, ale je už úplne prirodzená, sama sebou. Mykne prudko hlavou, až sa jej vlasy na bielom krku rozvlnia, prejde si rukou po živôtiku a usmeje sa, akoby to robila naozaj iba pre svoje potešenie. Jej smiech je nákazlivý, jej oči nemajú tieň a jej ústa vábia. — Nemohol by ju odprevadiť na dvor? Musí ísť hydinu kŕmiť.

— Pravdaže mohol, vlastne veľmi rád. Podrží jej aspoň košík, aby jej zase nevypadol z rúk.

Zrejme chcel žartovať ako obyčajne, ale teraz sa mu to veľmi nedarilo. Nie veru. Nemal na to hlas. Marta mu mohla zostať dlžná i odpoveď a nestratila tým nič. Víťazila nad ním presvedčivo aj naďalej. Kráčala pevne a strojene dolu schodmi, hoci išiel tesne vedľa nej. Na dvore postavila sa k nemu, ba ochotne podala mu i košík, keď o to požiadal, a nezmiatlo ju, že sa im občas stretli a splietali ruky, keď náhodou naraz naberali zrno, aby rozsýpali pomedzi pobehujúcu hydinu.

Tu bola ešte odvážnejšia a istejšia ako tam za stenami, lebo sa nachádzala vo svojom kráľovstve. Dvor a záhrada patrili totiž jej, ako zasa kuchyňa a izby patrili Márii. Tu vládla neobmedzene a bola vo svojom živle.

Ona si vlastne nikdy nenavykla na tie tmavé, oslzené kúty vo vnútri domu. Od malička behávala najradšej po voľnom priestranstve dvora a rozľahlej záhrady, kde ju netiesnili žiadne steny, kde povetrie vždy niečím rozvoniavalo a kde bolo dosť svetla. Celé dni vedela stráviť vonku pri tých istých hrách: prehadzovať skalky, pobehúvať po trávniku za belasými muškami, krútiť sa okolo stromu alebo sedieť pod stolom, vyhrabávať a zasypávať jamky. A nezmenila sa ani v dospelom veku. Zostala túlavým dieťaťom, ktoré len ťažko dá sa vlákať večer do domu, aby aspoň noc strávilo pod strechou. Teraz bola veľmi rada, že sa jej podaril úskok. Vyviedla si Marka von, a to znamenalo, že bude chvíľu jej patriť, lebo sem Mária nepríde a ani by sa jej tu nevedela vyrovnať.

Vodila ho po celom dvore, otvárala pred ním všetky chlievy a stajne, lebo všade bolo niečo zaujímavé, niečo neobyčajné, o čom sa musel presvedčiť. A nakoniec vošli do záhrady.

Záhradu mala nadovšetko rada. Ani nevie prečo, ale pripomínala jej chrám. Kedykoľvek do nej vstupovala, myslela na Boha. Hádam preto, že sa nad ňou vznášala tiež vždy veleba, že mala množstvo tmavých, tichých zákutí, že mala stĺporadie, chodby, kvety a hlavne vysoký blankyt.

— Díva sa aj on rád na oblohu?

— Veľmi, lebo ho vzrušuje všetko, čo je také nesmierne ako obloha.

— Ach, ona vie celé hodiny na ňu hľadieť. Najradšej odtiaľto spomedzi stromov. Leží na trávniku a hľadá ju medzi lístím, ktoré sa tamhore chveje.

— Áno, tak sa to robieva. Ale jeho by to celkom neuspokojilo. Má rád otvorený pohľad. Obloha býva najúchvatnejšia, keď ju nič nezastiera, keď človek sa postaví na temeno vrchu a hľadí pred seba. Vtedy má dojem, že sa stretol s večnosťou, lebo obloha tu nemá ani začiatok, ani koniec. Kde len oko dovidí, všadiaľ sa blyští. Je iba z jediného kusa, súvislá, veliká a stále rastie, akoby išla pohltiť celý svet.

— Aj ona si tak myslí, lež nebude sa môcť asi o tom presvedčiť.

— Prečo?

— Neopováži sa sama vystúpiť do hôr!

— V tom prípade jej môže poslúžiť. Raz sa po ňu zastaví a pôjdu spolu.

— Ach, bude mu povďačná. Mária nebude azda proti tomu nič namietať.

Viedla ho úzkou cestičkou pomedzi husté kríčky ríbezlí a bola celkom uchvátená tým, že sa jej ponúkol za sprievodcu do hôr. Áno, istotne pôjde s ním, i keby sa to Márii nepáčilo. Veď pri ňom jej nemôže hroziť žiadne nebezpečenstvo. Mala oblečené ľahké, letné šaty, nariasenú sukienku a vzdušnú blúzku. Skoro ich na sebe necítila. Podchvíľou sa pristavovala, aby si z krovia odtrhla strapček červených ríbezlí. Pritom si ani neuvedomovala, že hrá vlastne nebezpečnú hru, ktorá privádza mužov do rozpakov. Hrešila na svoju prirodzenosť a využívala víťazstvo, ktoré tak ľahko dosiahla nad sebou a nad ním.

Od tých čias nemusela vysedávať v tmavom kúte izby. Marko bol k nej aspoň natoľko pozorný ako k Márii. Pri rozhovoroch obracal sa aj na ňu, dával jej otázky a so záujmom vypočul jej mienku. Ani pri tej jednej prechádzke dvorom a záhradou nezostalo. Rád sa ich zúčastňoval, lebo sa ukázalo, že má taký istý, ak nie ešte bližší vzťah ku kvetom, zelinkám, zvieratkám, vtákom a ku všetkému, čo tvorí prírodu, ako ona. Ba jedného rána stavil sa naozaj po ňu, aby ju sprevádzal do hôr.

Na tomto výlete potvrdila si mienku o ňom. Marko ju nesklamal. Práve tu v horách najpresvedčivejšie dokázal, aký vie byť neohrozený, odvážny a ako ľahko a rýchlo si vie poradiť. Božemôj, čo by si bola len počala bez neho? O horách nemala skoro žiadnu predstavu, a preto sa vychystala len tak, akoby išla na dlhšiu prechádzku niekde poľom. A tu bolo treba zliezať strminy, skaliská, húšťavy. Pre neho to neznamenalo nebezpečie. Išiel všade ľahkým krokom, kým ju schytával stále závrat a triasli sa jej nohy aj na vysekanom alebo vykopanom chodníčku. Cítila sa dobre len vtedy, keď sa ho držala alebo keď ju priam prenášal v náručí. Takto bola mu vlastne celou cestou na obtiaž. Ale on nedal nikdy najavo, že by si to uvedomoval. Temer nebolo vidieť na ňom únavu. Všetky útrapy znášal ľahko a správal sa k nej stále rovnako pozorne a zhovievavo.

Niekedy sa aj za seba hanbila. A keď sa vrátila domov, pokúšala ju malomyseľnosť. Azda je predsa ešte len decko. Darmo sa vynáša. Marko je pre ňu nedosiahnuteľný. Ale jediná prebdená noc stačila, aby nákazu v sebe prekonala. Nie, nie, Marko by sa bol tak správal ku každej, lebo má už takú prirodzenosť. Nevie sa dívať nečinne na bezmocnosť. Je rád, keď môže pomôcť slabším. A nerobí to z povinnosti alebo pre dobré meno, ale pre svoje potešenie. Má toľko síl v ramenách, že ju môže rozdávať.

Medzitým sa mu aj ruka zahojila. Mária nemala pravdu, keď mu sľubovala dlhé a bolestivé liečenie. Rana sa rýchlo zatvárala, zo dňa na deň bola krajšia, akoby ju niekto balzamom zalieval, a po mesiaci mohol zložiť aj obväzy. Na ruke mu zostal len modrastý znak, ktorý Mária radila ešte zasypávať práškom.

Ale aj potom navštevoval pravidelne vilu pod stráňou. Už sa nevedel odpútať od domácnosti, v ktorej toľko príjemných chvíľ strávil, ba stále viac s ňou zrastal. Chodil tam ako do svojho, a nie už len ako hosť, ktorý vyhľadáva zábavu, ale ako gazda, ktorý má určité povinnosti, záväzky a práva.

Obyvateľky ho prijímali rady. Dom už dávno potreboval mužské ruky a hlavne mužskú hlavu. Bolo treba všeličo bezodkladne zariadiť a spraviť ešte pred nastávajúcou zimou, aby sa vyhlo škodám. A Marko sa na to sám ochotne podujal. Bolo ho vidieť do neskorého súmraku obchádzať stavanie s kladivom, s pílkou alebo so sekerou v ruke. Opravoval strechu, vykladal chlievy, stajne, robil pevnejšie dvere, pripevňoval zámky. Ach, bola to rozličná robota, mnoho majstrov by sa bolo na nej vystriedalo, ale Marko ju urobil sám a dobre ku všeobecnej spokojnosti, lebo popri svojom odbore rozumel ešte desatorakým remeslám.

V zime toľko roboty nebolo. Viac sedel v izbe a prikladal do pece. Nuž prišli zase na rad dlhé rozhovory s Máriou.

Za ten čas Marta uverila svojim citom. Marko stal sa jej nepostrádateľný. Žila už s ním svoj vnútorný život a nevedela si predstaviť svet bez neho. Bola však pokojná. Marko každý deň pravidelne prišiel a v noci zjavoval sa jej poslušne v snoch. Nebála sa, že by ho mohla stratiť. Myslela, že túžba, ktorá sa v nej ustaľovala, môže sa len naplniť, a preto čakala trpezlivo, kedy sa to stane.

V takomto čakaní ju zastihla jar. Záhrada zase ožila. Naplnila sa až po okraj múru sviežou zeleňou, bielym kvetom a teplým svetlom a bolo v nej veľmi rušno. Každý deň od včasného rána do neskorého súmraku putovali sem zástupy včiel, belasých mušiek, pestrých motýľov a spevavého vtáctva, aby sa nasýtili jej vôňou. Ona všetkých prijímala, rovnako štedro obdarúvala, lebo nevedela nikomu odoprieť radosť, keď sama šťastím prekypovala.

Raz večer prijala aj ich. Išli voľným krokom vedľa seba, čerstvo vysypaným chodníkom, držali sa za ruky a oslovovali sa proste Marko a Marta. Túto dôvernosť si už stačila od neho vynútiť a teraz sa jej zdala celkom prirodzená. Veď sa už temer rok poznali, stretávali sa denne a okrem toho prechádzky záhradou a poľom, ktoré často podnikali spolu, odkedy zistili, že majú rovnakú záľubu v belasých diaľkach, museli vykonať svoje poslanie. Ani Marko nemohol mať srdce z kameňa. Či nezbadala, aký jasný lúč mu preblysne tvárou, keď sa s ňou rozpráva, a s akou ochotou chytá sa príležitosti odprevádzať ju alebo vypomôcť pri práci, a či necíti, ako sa mu preteplieva ruka, keď sa jej dotkne! Ba áno! Sprvu bola na jeho prejavy veľmi citlivá. Všetko si všímala a všetko si zapamätala, lebo to bolo pre ňu veľmi dôležité. Aj v Markovi tlel taký istý oheň, ako tlel v jej hrudi. Potom obom prichádzala vhod dôvernosť, ktorá sa medzi nimi vytvorila.

Toho večera boli náklonní prehĺbiť ju ešte viac v sebe. Azda v tom vedomí otvorili aj vrátka na záhrade a vstúpili na cestičku, ktorá viedla do najodľahlejšieho kúta, kde náročky ponechávali sa voľne rásť stromy a kroviny, aby vytvorili malý kút divočiny.

Slnce práve zapadalo, nuž mladý kvet na stromoch otmavel a začal vydychovať ťažkú vôňu. To len urýchlilo ich zblíženie. Náhle sa museli pristaviť, lebo sa im prudko rozbúšili srdcia. Marta odtrhla očistom z trsu červený klinec a chcela ho zastoknúť do gombíkovej dierky Markovho kabáta, ale na polceste stretli sa im oči v hlbokom pohľade a tak miesto toho, aby sa jej ruky pohrali so stonkou červeného klinca, ovili sa pevne okolo jeho mocnej šije.

Nikdy si potom nevyčítala, že sa to stalo. Ach, nie. Tie chvíle ostali jej v pamäti najčerstvejšie. Muselo sa to stať, lebo sama to chcela. Na tú chvíľu čakala ešte ďalšie väčšie chvíle. Prečo len prišlo tak rýchlo vytriezvenie?

Keď sa stretnú dve srdcia, ktoré sa dlho hľadajú, ťažko sa uspokoja so striedmosťou a skromnosťou. Ani s nimi to nebolo inakšie. Prvé objatie sa im zdalo slabé a vlažné. Snáď sa k sebe zle postavili, snáď si nevedeli hneď nájsť ústa, snáď im prekážala ešte ostýchavosť, preto po niekoľkých krokoch zastali znova, potom zasa a nakoniec pozabudli, že si majú vydýchnuť a že treba im byť aj obozretnými. Svet sa im stratil, nevideli ani zem, ani oblohu, zabudli aj na to, že slnce už zapadlo. Vyrušili sa len vtedy, keď počuli kroky blízko seba, lebo si pripomenuli, že Mária ich čaká s večerou.

A náhle nevedeli, kde sa majú podieť, lebo Mária ich naozaj prekvapila.

Zastala neočakávane pred nimi. Nič v zlom. Chcela im len povedať, že večera bude studená, ak sa ešte dlho zdržia. No zdá sa, že prišla nevhodne.

Skutočne, veľmi nevhodná chvíľa. Vyvolala na oboch stranách nepríjemné rozpaky. Márii zamrzli ostatné slová na ústach; ako len rýchlo stačila, stiahla nechápavý pohľad, obrátila sa a skoro bežala cestou k domu. Marko niečo zahundral na ospravedlnenie popod nos, čomu pravdepodobne ani sám nerozumel, chcel vari Máriu zadržať, nevedel sa však rozhodnúť, bolo mu najprv do zúfania, potom sklesol a pobral sa pokorený za ňou.

Stalo sa niečo?

Marta nevedela. Zabudla sa na mieste, kde stála s Markom. Ach, tá Mária! Hádam ju to nemilo prekvapilo. Nebude môcť ďalej svoje city k Markovi pred ňou utajovať. Musí sa jej so všetkým zdôveriť. Mária má aj právo vedieť, čo sa s ňou robí. Je staršou sestrou, zastupuje matku a bude mať veľa starostí, ak ju Marko popýta. A to sa môže stať teraz každú chvíľu, nuž nesmie otáľať.

Ale s tým ju zasa Mária predišla. Večer, keď ležala v perinách a hľadela na hviezdy, ktoré na oblohu za oknom rýchlo vyskakovali, zodvihla sa Mária vo svoje posteli na lakte a vravela:

— Marta, čaká nás veľká robota!

Ach, áno, Marta to vie. S letom otvárajú sa mnohé roboty a pre ne sú to vždy starosti, lebo bývajú to väčšinou roboty mužské.

— O to by nešlo, — pokračovala Mária pokojným hlasom. — To sa už nejako zariadi. Ale Marko chce prísť bývať k nám. Možno som schybila, že som ti o tom už skôr nepovedala. Vieš, on je už dávnejšie ku mne pozorný, prejavuje určitú dôvernosť. A dnes večer, keď sa vrátil zo záhrady, bol nadovšetko ku mne milý a popýtal ma o ruku. Ja som privolila. Istotne ani ty nenamietneš proti tomu nič. Je to predsa príjemný človek. Na nedeľu spravíme zasnúbenie a potom o mesiac svadbu.

Marta mala najprv chuť vyskočiť a skríknuť, áno, skríknuť na celé hrdlo, že je to nie pravda, že to všetko je klam, ale nevydala zo seba ani hlások, len zapadla ešte hlbšie do perín; roztvorila oči, hľadela strnulo pred seba celú noc, ale nevidela viac ani jedinú hviezdu, len tmu, celú noc len číru tmu.

Potom to išlo za sebou veľmi rýchlo. V nedeľu zasnúbenie, potom svadba, sťahovanie, mesto, začiatky nového spôsobu života. Nepýtala od nikoho vysvetlenie ani od seba.

To bola teda história jej lásky. Ukrývala ju starostlivo vo svojom srdci a nazdávala sa, že zostane len hrejivou spomienkou. Ale teraz dostávalo všetko nové značenie a nový smer, akoby niekto zasiahol do poriadku vecí a osudov tohto sveta v jej prospech. Dostala telegram: Mária zápasí so smrťou. Možno dnes, možno zajtra uvoľní miesto vedľa Marka a jej láska ešte žije, ešte je taká mocná, taká čerstvá, ako bola pred rokmi. Ako sa zachová Marko?

Takéto myšlienky ju prenasledovali celou cestou, preto sa obávala pozrieť ľuďom do očí. Radšej sa uspokojovala s miestom v kútiku pod záclonkou. Iba neskoro v noci, keď smiech i rozhovor v oddelení ustal, lebo nikto nový dnu nevstupoval a tých pár cestujúcich, ktorí s ňou ešte cestovali, zdriemli na laviciach, odvážila sa vykuknúť a nazrieť oknom von do tmy, kde sa bol práve spustil hustý jesenný dážď.

Bol to neutešený pohľad. Svet ponorený do vlhkej tmy. Oči sa nemali na čom zastaviť. Studenú tablu okna zalievali zvonku neustále strmé prúdy vody, len zavše sa mihol vysoký stĺp telegrafického vedenia, špinavý fliačik skalnatého násypu vedľa trate alebo odrôtovaná lampa s blikotajúcim svetielkom, kolembajúca sa vo vetre nad opustenými staničkami. A to nezadržateľné unikanie slabých náznakov, úbohých a rozmočených trosiek sveta sprevádzal len jediný zvuk: jednotvárne hrmenie kolies uháňajúceho vlaku. Nič lákajúce. Ale Marta hľadela a načúvala. Tieto zvuky, tieto neúplné a tmavé obrázky zatopeného sveta zahládzali v nej spomienky, ktoré ju na chvíľu vzrušili. Do duše nebadane vkrádala sa jej pochmúrnosť. Stávala sa pokojnejšou a hlavne schopnou preciťovať cudzí bôľ a prejavovať zármutok. Preto nemusela sa ráno pretvarovať, keď stála v izbe, kde ležala Mária.

Vonku ešte lialo. Voľakde za stenou vytrvalo čľapotala voda. Prudký vietor zasypával okná drobnými kvapkami. Bledý úsvit nového dňa len veľmi poskromne vnikal dovnútra, a predsa svetlo petrolejovej lampy, ktoré istotne blkotalo od večera, v jeho prítoku slablo a pohasínalo, a tak nemalo sily už oživiť prostredie.

Bolo hneď zrejmé, že voľačo prepotrebné, živé, čo nosilo so sebou vždy jasný úsmev, čo sa vedelo zhovárať i s mŕtvymi vecami a čo vedelo s rozkazmi rozdávať i teplý cit, vytratilo sa spomedzi stien alebo aspoň zdriemlo únavou. Po stoličkách povaľovali sa šaty, stôl bol založený rozličnými nádobami, fľaštičkami od liekov, z každého kúta vyzerala hŕbka použitej bielizne, periny sa váľali po zemi. Všetko sa tlačilo, hľadalo miesto, ktorého navidomoči ubúdalo, všetko bolo rozhodené, akoby si bol niekto zmyslel urobiť tu smetisko.

A uprostred toho chaosu ležala Mária.

Spod periny vyzerali jej útle plecia. I pravú ruku mala vyloženú nad hlavou. Bola to jej poloha. Tak ju vídavala skoro každé ráno, keď sa vedľa nej prebúdzala, a predsa ju teraz len sťažka poznala. Mala veľa vlasov, málo tváre, veľké zuby, ostrú bradu, tenučké hrdlo a plecia a ruky samá kosť. Nenašla na nej ani znak po tej čistej kráse, ktorá voľakedy každého udivovala a priťahovala.

Ach, kdeže bola Mária?

Tu v perinách pred ňou ležalo už len úbohé, vycivené telo, dlhá žltá kostra, obtiahnutá tenkou, priesvitnou kožtičkou, ktorú mali ešte uložiť na mäkké stružliny do truhly a zakryť bielou plachtou, aby muchy na ňu nesadali. Je síce pravda, že si ponechávala pôvodnú pózu, ale malo to byť posledné gesto rýchlo prchajúceho života. Vysoko vyklenutá ruka mala urobiť ešte jediný pohyb: skĺznuť bezvládne dolu vankúšom a ovisnúť ako zlomený konár. Áno, lebo veľké nástenné hodiny v tmavom kúte hneď vedľa postele vymeriavali jej lesklým kyvadlom už len minútky, posledné zvyšky síl. Mária ozaj končila svoju pozemskú púť.

Keď si to Marta uvedomila, napĺňal ju strach. Čo sa s ňou stalo? Bolo to vari svedomie, ktoré prehovorilo v nej takou jasnou rečou? Možno! Náhle sa bála ostať v tejto izbe. Chcela utekať niekde von do druhej izby, kdekoľvek, len preč, preč od týchto trosiek ľudského života. Aspoň keby sa jej podarilo očami uniknúť. Ale kde, božemôj, kde?

Konca postele stál Marko. Nemý, ale hrozný vo svojom bôli. Na neho tento úder neúprosného osudu pôsobil práve tak, ako pôsobí na divé zviera náhle precitnutie a poznanie, že padlo do nastraženej jamy alebo že sa chytilo do nastavených želiez. Vedomie, že je aj popri svojej sile bezmocný, že nevie odvrátiť nešťastie a vyhnúť sa hroznej skutočnosti, ho privádzalo do zúrivosti. Keď Marta vstúpila do domu a videla ho vychádzať z izby, myslela najprv, že sa na ňu dívajú nedôverčivé, krvou podliate oči besného vlčiaka alebo že prekvapila vraha pri krvavom čine, a len keď ju zavolal známym hlasom po mene, poznala svojho švagra. No tým sa jej nijako neuľavilo. Naopak. Čím viac nadobúdala istotu, že sa naozaj díva do Markovej tváre, tým hlbšie jej vnikalo ostrie akýchsi studených nožov do srdcových komôr. Nevládala sa zmôcť na jediné slovo. Hlasnejšie a hlasnejšie presvedčenie, že tento človek práve takýto prerastá ňou, že sa v nej mocnejšie ozýva buchot jeho splašeného srdca, tep jeho spenenej krvi, že nemá v sebe už nič svoje, lebo vo všetkom sa rozložil on, akoby bola len ozvenou jeho myšlienok, citov, vyzváňalo v nej na poplach. — Nemala sem prísť, nemala prekročiť prah tohto nešťastného domu. Mala sa zavrieť do niektorého kláštora a modlením vyprosiť si odpustenie, hriešnica. Mala ujsť do púšte, zahaliť svoju nahotu dlhými vlasmi a sypať na hlavu piesok kajúcnosti. Magdaléna. Nemala sem prísť.

U neho sa nepokúšala hľadať pomoc. V takom stave nemohol znamenať pre ňu oporu. Naopak. Predstavoval predsa príznak jej hriechu a naháňal jej ešte väčší strach. Čo mala robiť? Pustiť sa do usedavého plaču a zaliať hrôzu slzami, pokúsiť sa ešte raz zahaliť vykopnievajúcu pravdu pretvárkou. Ach, nie, nie. Pohľad na smrť ju zrádza. Musí sa rozhodnúť predstúpiť konečne pred vlastné svedomie. Veru. Vtedy sa vzpriamila a zavolala do stíchnutej izby:

— Mária!

Mária roztvorila namáhavo oči a neisto nimi vôkol tápala. Hľadala sestru a dlho trvalo, kým ju našla. Musela sa niekoľko ráz vrátiť z polcesty a začať znovu, akoby poblúdila, akoby nevládala prebrodiť husté hmliská, ktoré sa pred ňu navalili, a keď sa konečne k nej dostala, prichytila sa jej kŕčovite, akoby sa obávala, že ju nejaký prievan sfúkne späť. Potom vyrazila z pŕs sipot, ktorému mohol rozumieť len ten, kto ho často počúval.

— Marko!

Pribehol so vzlykotom k posteli. Marta ešte nevidela chlapa plakať, myslela, že chlap ani neplače, a preto i v nej sa teraz všetko zatriaslo pohnutím. Horúce slzy jej mimovoľne kanuli dolu lícami.

— Marko, nechaj nás s Martou osamote! — pokračovala Mária.

Ťažko sa rozhodoval. Zdalo sa, že ani nepočuje. Iba po chvíli sa vzchopil a tackal sa ako námesačný ku dverám.

Sestry osameli. Mária odhodila zo seba trochu perinu, akoby nevládala zniesť na prsiach jej ťarchu, a oči nechávala dlho ležať na sestrinej tvári.

Marta necúvla. Rozumela jej. Chcela byť ešte raz pevná a tvrdá.

Ach, Mária, drahá Mária, len sa pozri, dobre sa pozri. Zvlečiem sa ti, roztvorím sa pred tebou, keď si budeš žiadať. Azda si ma takto ešte nevidela. Hľa, koľko falošnosti sa vo mne skrývalo. Mária, ty azda ani nevieš, že som na tvoju smrť čakala. Ach, Mária, len sa dobre pozri. Možno ťa jediný pohľad do mojej nízkej duše zabije. Teraz nedbám, že to vidíš. Veď som prišla len preto, aby som ti ešte skôr, ako zdrevenieš, prezradila, čo vo mne bujnelo. Nezhľadúvaj slová odpustenia. Nežiadam si ich, nie som vinná. Ani len zrnko mojej duše nemôže za to, čo som spravila. Drahá Mária.

Tvár chorej stuhla. Len oči v nej blkotali jednako studeným svetlom.

— Čakala som ťa, — šepla.

— Veď som sa náhlila, — odpovedala pokojne Marta.

Chvíľu trvalo ticho. Dážď prestal bubnovať na okná. Potom pokračovala Mária namáhavo:

— Marta, Marko bude voľný!

— Nehovor o tom, Mária!

— Ba chcem teraz len o tom hovoriť!

— Namáhaš sa!

— Nech, sama vieš, že nadišiel čas, aby sme len o tom hovorili!

— Nie, nie, Mária!

— I ty si to želáš!

— Môžeš sa predsa mýliť!

— Teraz nie, teraz sa nemôžem mýliť. Či azda myslíš, že ťa zle chápem? Nie, to nie je možné. Pozorovala som ťa odprvu a pravdu som poznala hneď vtedy, keď začal k nám Marko chodiť. Nenazdaj sa, že tvoje city zostali predo mnou utajené. Tvoje stony, čo blúdili nocami ani duše nekrstencov, ťa prezrádzali, hlboká tôňa tvojich očí vyrozprávala všetko za teba. Marta, ty si milovala Marka, nie ja.

— Mária!

— Moju lásku splodila nenávisť. Závidela som ti šťastie, ktoré sa ti ponúkalo. Nemohla som zniesť vedomie, že sa povznášaš, dvíhaš nado mňa, nad moju nemohúcosť, úbohosť, že budeš žiť plnší život, aký nemôžem ja. Najprv ma pojala k tebe nesmierna nenávisť. Musela som vynaložiť mnoho úsilia na to, aby som sa mohla na teba dívať pokojne a vľúdne, ako som bola zvyknutá prv. Nenávidela som tvoju mladosť, tvoju prirodzenú a živú krásu, tvoje telo, tvoju tvár. Chcela som ťa vidieť dokaličenú, zaliatu čerstvou krvou, chcela som, aby ťa zožierala najhnusnejšia choroba. Áno, to som si želala, za to som sa vrúcne modlila k Bohu noc čo noc.

— Ale, Mária, veď to nie je pravda, to nemôže byť pravda!

— Je, práve tak, ako ti hovorím. Nemám dôvod byť teraz k tebe neúprimná. Neskôr som si zaumienila, že ti odlúdim šťastie. Musela som sa vložiť medzi teba a Marka, musela som ti odviesť milenca, a aby som to dosiahla, použila som každý prostriedok, ktorý mi sľuboval úspech. Marko si musel voliť mňa, lebo neviem, čo by sa stalo, keby sa bol rozhodol inakšie. Snáď jeden z nás troch by teraz už hnil. Neľakala som sa ani vraždy.

Marta nemala síl zadržať tento príval hrozných slov, ktorými sa chcela očistiť trpiaca duša. Úprimnosť priznania ju ohromovala. Stála bez slov, meravá ako kamenný stĺp.

Mária pokračovala tichším hlasom:

— No moje víťazstvo bolo len zdanlivé. Nemohlo ma naplniť blahodarným mierom. Aj potom, keď si mi už Marka nemohla vziať, zostala som sama. Mala som síce rozkoš, ale šťastie som nemohla dosiahnuť. O to si ma pripravila ty. Tvoj kvílivý plač plazil sa za mnou ako nebezpečie malomocenstva, tvoje stony zneli mi pri ušiach práve vtedy, keď ma bral Marko do náručia. Smútok tvojich očí vyplával mi vždy pred zrak, keď som sa opájala najväčšími slasťami. Ty si sa kládla medzi nás, keď sme sa zbližovali, a skôr, ako by som sa ho bola zmocnila, brala si mi ho ty. Bola som zúfalá a bezmocná. Lásku, ktorou ťa povýšil sám Boh nado mňa, nebolo možno z tvojho srdca vytrhnúť a presadiť do môjho ako zelinu. Odniesla si si ju so sebou. A mne, čože mne mohlo zostať? Len závisť, mučivá a neznesiteľná závisť, ktorá ma hnala znovu do márneho boja. Ešte som dúfala, že ťa pokorím a ponížim materstvom. Ale Boh nepožehnal moje lono. Nechcel, aby vzišiel plod zo závisti. ľ ten bol na tvojej strane. Chránil tvoje nároky a riadil všetko tak, aby si nebola ukrátená. Hľa, možno už dnes bude Marko voľný. Môžeš si ho odviesť.

Hovor ju zrejme vyčerpával. Stávala sa nepokojnou. Namáhavo lapala dych, na čelo jej vyskočili kvapôčky potu a hlas mala čoraz sipľavejší. Marta ju chcela utíšiť, ale ona pokračovala s vypätím posledných síl.

— Nemusíš už viac tajiť pred ním svoje city. Môžeš si ho privlastniť. Moja smrť ťa k tomu oprávňuje. Neboj sa, že vás budem z hrobu navštevovať. Nebudem mať na to dosť síl. Keby som však nemusela odísť, nevzdala by som sa tak ľahko. Ruvala by som sa o neho s tebou ďalej. Musela by si si svojou krvou vykúpiť každý vlások. Áno, ale teraz, Marta, tvoja láska zvíťazila.

Posledné slovo už len pošepla so zatvorenými očami, preto keď prestala pohybovať perami, zdalo sa, akoby bola už pred hodinou vydýchla naposledy.

Marta jej pritiahla perinu až k brade. Myslela, že to je ešte jej povinnosť. Ostatné už urobia cudzí ľudia. Ona sa len postaví za truhlu, aby ju odprevadila k hrobu, lebo Márii zostávalo vykonať na tomto svete ešte túto cestu. Potom sa za ňou zatvorí zem i obloha a jedno miesto v tomto dome bude voľné. Môže ho ktokoľvek zaujať.

Ešte chvíľku hľadela na meravú tvár, potom ticho ustúpila od postele a vyšla von. Tu v izbe bola zbytočná. A okrem toho tu vnútri bolo tak dusno. Po celý čas, čo tam stála, stískalo jej srdce a na sluchách cítila nepríjemný tlak, akoby sa jej mali prelomiť. Musela ísť von, niekde na voľnejšie miesto, do ústrania, kde sa dá slobodne dýchať a hlavne slobodne myslieť, lebo mala toho toľko v hlave, čo bolo treba súrne rozmerať a roztriediť. Spomenula si na podkrovnú izbietku, ktorú obývali voľakedy ešte za života rodičov so sestrou ako dospievajúce dievčatá. Ponáhľala sa hneď tam.

Ale keď vybehla hore a otvorila nízke dvere, zistila s prekvapením, že izbietka je obývaná. Pri okne stála tmavá postava. Bol to kňaz. Opieral sa čelom o okenný rám, hľadel zamyslene do mliečneho úsvitu tamvon na poliach a prstami klepkal na tablu, akoby niečo netrpezlivo očakával. Marta sa zhrozila, lebo v prvom okamihu poznala v ňom známeho pátra, ktorého voľakedy doviedol k nim Marko. Čo tu chcel? Ako sa sem dostal? Či ho azda Marko povolal, aby dal umierajúcej poslednú útechu? Prečo práve jeho? Prečo ju musel práve on predbehnúť na ceste za Markom? Pripomenula si nepríjemný dojem, ktorý v nej zanechal pri prvom stretnutí, spomenula si aj na slová, ktoré vtedy hovoril. A náhle sa zmiatla a zľakla. Keď sa obrátil, aby ju privítal, nevedela mu povedať ani slova. Meravel jej jazyk, ústa, oči. Nevedela ani, čo robí. Prudko sa obrátila, zaplesla za sebou dvere a bežala dolu schodmi s neznesiteľnou úzkosťou v srdci. Musí ísť k Markovi. Kde je Marko, musí sa s ním rozprávať. Bežala chodbou, otvárala dvere na všetkých izbách, potkýnala sa na prahoch, vykláňala sa z okien, volala do záhrady, na dvor a bola splašená, že ho nevidí.

— Marko, Marko!

Naostatok ho našla za stajňami. Stál pod strechou bez klobúka. Dážď mu šibal do tváre, voda, presakujúca zo starého žľabu, liala sa mu na hlavu, zmáčala mu vlasy a stekala potôčikmi dolu tvárou k hrdlu a on sa nehýbal, akoby o tom nevedel, hľadel meravo pred seba.

Chytila ho za rameno a nútila sa do pokoja.

— Marko, čo tu robíš?

Strhol sa. V prvom okamihu sa zdalo, že jej ujde, taký bol preľaknutý, že ho tu zastihla. Ale potom stiahol sklesnuté plecia a dal sa vtiahnuť pod strechu.

— Raňajší dážď je chladný.

Pozrel sa na ňu zmučeným pohľadom.

— Marta, môžem ja ešte žiť?

Podivila sa takej otázke. Prečo ju práve on dáva. Či nemá v sebe dosť síl, aby premohol bôľ?

— O tom len slaboch pochybuje, Marko, — odpovedala pokojne.

— Aj ja som bol tej mienky, ale dnes, keď Mária…

— Aj z labyrintu vedie východ, — skočila mu rýchlo do reči.

— Myslíš, že by som ho nehľadal?

Marta by sa mu bola teraz najradšej rozlúpila napoly, aby videl, koľkú záruku jeho života prechováva v sebe. Bola by mu chcela povedať, že na túto chvíľu čakala, že táto chvíľa musela prísť, aby poznal plnosť života, aby sa stal sám sebou. Načo tieto reči? Áno, chápala jeho zármutok. Nemohol ho v prítomnej dobe od seba odpudzovať. Nedovoľovali to ani dobré mravy. Ale prečo si ho má pripúšťať tak hlboko k srdcu? Či nebola to ona so svojou neprekonateľnou a víťaznou láskou, aby mohla okolo neho rozsvecovať svetlo?

Lež Marko nepripustil ju k slovu. Bol úplne presvedčený o svojej pravde. Nechcel počuť námietky. Možno ju ani nevidel pri sebe, len cítil veľkú potrebu vypovedať to, čo ho v túto chvíľu plnilo zúfalstvom, čo ho prinútilo, aby sa postavil s obnaženou hlavou pod odkvap. Vravel:

— Mária umiera v presvedčení, že som ju nikdy nemiloval.

— Marko, — skríkla Marta.

— Darmo som sa ju snažil presvedčiť o opaku. Vždy, keď som ju bral do náručia, keď som ju zalieval opravdivou horúčavou svojho srdca, pretekala mi nejako pomedzi prsty. V rukách som mával len jej telo, krásne biele, ale chladné a poddajné. Pripadal som si ani vrah, ktorý vyťahuje z vrecka svojej obete vytúženú korisť: ošúchanú, niekde na ceste zodvihnutú korunu… Tak to bolo stále a dnes mi uniká navždy. Môžem sa ja ešte spokojne slniť v živote?

Marta meravela. Zbadala, ako jej uniká, ako bezohľadne strháva za sebou mosty. Chcela mu v tom zabrániť, ale bolo už neskoro. Sama uznala, že je už neskoro.

— Život nemôže zo mňa zmyť hrozné obvinenie, ktoré na mňa uvaľuje umierajúca. Donedávna som myslel, že pôjdem dobrovoľne za ňou. Ale tým by som sa len priznal.

— Čo teraz urobíš? — zaúpela.

— Pôjdem naspäť do rehole. Môj Boh si to žiada. Potrestal ma, že som ho chcel zradiť.

Vtedy pred Martou otvorila sa čierna priepasť. Nevedela už nič urobiť, len zakryť si mŕtvolné bledú tvár rukami a utekať od tohto prekliateho miesta bez cieľa rozmočenými poľami v ústrety šedivému dňu.