ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Túto príhodu budem rozprávať tak, ako som ju počul od známeho, ktorý sa zúčastnil na ťažení proti Poľsku na začiatku poslednej vojny. Nemám príčinu domnievať sa, že by si ju bol sám vymyslel, preto ani nepridávam k nej nič, čo by znižovalo jej hodnovernosť, necítim sa ani natoľko schopný a múdry, aby som ju upravoval, uhladzoval, prípadne dával jej do úvodu nejakú úvahu, ako to býva zvykom v takom prípade, keď spisovateľ predstavuje čitateľom lepšieho rozprávača, ako je on, aby sa popýšil svojou duchaplnosťou. Nechcem nejako usmerňovať vaše myšlienky. Nech sa len rozbiehajú slobodne po vlastných cestičkách, ako sa na opravdivé myšlienky patrí. Naostatok, nedbám, nech vám rozpráva on sám.

Bolo to na jeseň roku 1939. Bol som veliteľom našej vojenskej jednotky, ktorá obsadila na poľskej strane Karpát horské pohraničné mestečko Z, keď ho už boli Nemci, postupujúci na sever v pätách poľskej armády, náležite vydrancovali a zanechali. Stal som sa tak nečakane a nerád neobmedzeným pánom nad niekoľkými tisícmi obyvateľov, lebo okrem samého mesta pod môj dozor patrilo i viac podhorských dedín a samôt. Sprvu som si zodpovednosť a dôležitosť svojej úlohy ani neuvedomoval. Skoro s ľahkým srdcom prevzal som správu nad dobytým mestom od nejakého škrekľavého a vyciveného Prušiaka, ktorý ma pri rozlúčke protektorsky nazval svojím kamarátom. Nebolo na tom vlastne nič. Vari trochu viac parády. Vymenili sa zástavy. Odzneli hymny, pár rozkazov, parádny krok a zase pár rozkazov a potom trocha viac pijatiky v spoločnosti niekoľkých upätých nemeckých dôstojníkov, kde bolo treba dávať pozor na jazyk a zložiť viac viet po nemecky, ako ma naučili páni profesori v škole. Ale keď som sa neskoršie pustil sám ulicami pokoreného mesta, kade len nedávno prebehli s divým rachotom oceľové tanky, rozsievajúce vôkol po chodníkoch smrť, a zbadal, ako sa mi ľudia poľakane vystupujú a ako potom zrýchľujú kroky, aby boli čím ďalej odo mňa, bolo mi čudne. To už neboli obyčajné manévre, keď si človek po vykonanej úlohe so zverenou jednotkou prišiel oddýchnuť do vidieckeho mestečka, kde sa mu priam na každom kroku natískalo opravdivé, úprimné a srdečné pohostinstvo vľúdnych občanov a kde si mohol obohatiť jednotvárny vojenský život príjemnejšími chvíľkami v spoločnosti naivných meštiackych paničiek. Toto bola skutočná vojna. Títo ľudia už prežili svoje pokorenie, zacítili surovú silu ukrutného vraha, zavoňali pach nevinne preliatej krvi, videli mŕtvoly svojich známych, rozhodené na dlažbe, počuli strašnú hrozbu smrti, preto mali tak málo odvahy. I keď som nemal vlastne nijaký podiel na ich pokorení, jednako nemohli vidieť vo mne priateľa. Moje voľné vystupovanie, rozhodný krok a najmä uniforma by im boli pripomenuli silu, ktorá im rozvrátila pravidelný a pokojný život a proti ktorej sa nemohli vzoprieť, a to aj vtedy, keby sa neboli dozvedeli o mojom poverení. Cudzí vojak nemôže čakať od obyvateľov obsadenej krajiny vľúdne tváre.

Pravdupovediac, trochu ma to pomŕzalo. Hanbil som sa sám pred sebou, že pripúšťam, aby sa mi vystupovali z cesty šediví starci, vznešené dámy, zhrbené starenky, a že neviem usporiadať veci tak, aby ľudia neskláňali tak ponížene, až psovsky hlavy a nesťahovali plecia, keď sa majú so mnou stretnúť. Bol by som im rád vysvetlil, že som praobyčajný človek, vari malichernejší, ako sú oni, že nemám nijaké nároky voči nim a že som tu vlastne len preto, aby som ochraňoval ich životy, strážil ich majetky, upevnil poriadok, z ktorého trocha vykoľajili, že iba bdiem nad nimi, aby sa mohli pokojne venovať svojim záujmom. Ale či by mi boli uverili? Pre nich som bol vždy dobyvateľ, zlý tyran.

Neskoršie som sa upokojil. Konečne, bol som tu iba prechodne. Po niekoľkých dňoch sa moja úloha mala skončiť, lebo dostal som vyrozumenie od nášho štábu, že v meste sa mám zdržať len zatiaľ, kým sa front neprevalí hlbšie do vnútrozemia, aby som zaisťoval bezpečnosť našich hraníc proti zvyškom porazenej poľskej armády, ktoré našli ešte úkryt v horách, kde sa mohli ľahko usporiadať a pripraviť na akciu proti nám. No, chvalabohu, nič sa nestalo. Nápor nemeckých tankov a lietadiel bol taký náhly a rozhodný, že sa Poliaci po prvom údere nevedeli spamätať a pravdepodobne ich velenie ani nepočítalo s útokom na tejto strane, preto neurobilo napred nijaké opatrenia na vedenie záškodníckej vojny priam za chrbtom nepriateľskej armády, hoci kraj bol na to predurčený. A tak jednotlivé roty, menšie i väčšie skupinky vojenských celkov, ktoré tu boli neočakávaným útokom zaskočené a odrezané od kmeňových telies a ktoré mohli ľahko a rýchlo utvoriť takmer celú novú armádu, tým nebezpečnejšiu, že s ňou nijaký nemecký generál nepočítal, boli ponechané pokorujúcej nečinnosti a odsúdené na ďalší rozklad, lebo jednak nevedeli o sebe, a hlavne nemali rozkazy. Udržali sa v roklinách pod horským masívom Tatier do tých čias, kým im vystačil proviant, a potom sa pomaly rozchádzali všetkými smermi, najskôr preto, že tak urobili najprv ich bezradní dôstojníci a že vlastne nebolo iného východiska.

Každý deň mi hlásili velitelia jednotlivých čiat, rozložených pre každý prípad na okraji mesta a v susedných dedinách, že okolím blúdia tlupy vojakov, ktoré však nemajú útočné úmysly. Boli to najviac sedliaci. Nestačili ich ani poriadne vystrojiť. Temer holými rukami mali brániť vlasť. Zbrane zanechávali obyčajne v hore a na rozkaz našich stráží veľmi ochotne skladali zo seba i posledné zdrapy vojenských uniforiem, keď sa im povedalo, že sa potom pokojne môžu povracať domov.

Tí neboli nebezpeční. Obyčajní ľudia sú všade rovnakí. Vlastný život, i keď biedny, cenia si nad všetky hodnoty.

Ale nedalo sa všetkým Poliakom tak ľahkomyseľne veriť. Už prv dostali sa mi do uší správy o zákerných vraždách, spáchaných zlomyseľnými civilmi a najmä ženami na osamotených nemeckých strážach alebo jednotlivých vojakoch, ktorí zaostali niekde v poli alebo v dedine za svojou jednotkou. Naostatok svedčili o tom aj plagáty, nalepené husto po bránach ešte nemeckým velením predo mnou, vystríhajúce civilné obyvateľstvo pred podobnými činmi. Mohli to byť iba nerozvážne skutky ojedinelých, prihorlivých vlastencov, ale takisto mohla to byť i zámerná práca nejakej tajnej organizácie, ktorá mala vyvolať väčšie hnutie ľudu proti cudzím votrelcom. Musel som byť teda obozretný. Hoci sa zdalo, že naše vojská predsa si len získali trocha priazne domáceho obyvateľstva a že nie sú ohrozované, nemuselo to zostať vždy tak, lebo je známe, že sprisahanci rýchlo menia pravidlá. A ja som bol zodpovedný za každého svojho vojaka. Preto hneď v prvých dňoch vydal som rozkaz, aby každý pod trestom smrti do dvadsiatich štyroch hodín odovzdal zbraň a výbušniny. Zároveň v tom čase nariadil som povinnú prehliadku bytov.

Všetko prebiehalo hladko. Ľudia ochotne odovzdávali zbrane. Nevyskytol sa ani jeden prípad, aby sa bol niekto zdráhal. Pravdepodobne vyhrážka smrti na nich náležite zaúčinkovala a mali sa už kedy presvedčiť, že nariadenie vojenských úradov berie sa vážne. Za ten krátky čas, čo sa v meste zdržali Nemci, stieklo hodne poľskej krvi, ba ani potom neprestala stekať, lebo v meste malo sídlo povestné gestapo, ktoré si i bez môjho vedomia a zvolenia hojne vyberalo obete. Každé ráno na svitaní prebehúvalo s hrmotom tichými ulicami na hnedo zafŕkané, pochmúrne a uzatvorené auto a o krátku chvíľu zaznievali v pravidelných prestávkach z neďalekého, stále dobre stráženého lesíka krátke výstrely. Všetci vedeli, čo tento odmeraný, bodavý štekot znamená. Za takýchto okolností bolo teda ľahké udržať bezvýhradnú poslušnosť všetkých vrstiev obyvateľstva.

Raz ráno potom stál som nečinne pri okne vo svojej izbe na prvom poschodí mestského hotela, kde sme sa boli ubytovali. Pred hotelom bol polkruhovitý park s kamennou fontánkou, kde čľapotala neprestajne voda. Naproti viedla k námestiu široká ulica, vysadená po oboch stranách dosť husto striedavo košatými lipami a štíhlejšími javormi. Niekedy mohol byť azda pohľad odtiaľto zaujímavý. Tu dolu v parčíku vysedúvali na lavičkách pred záhonmi kvetov alebo prechádzali sa po cestičkách hostia: ramenatí mužskí, vystrojení na výstup do hôr, krásne ženy v dreváčikoch, v pestrých sukniciach a šatkách, opálené horským slnkom až do hneda, vysmiate, celé rozihrané jasom čistej oblohy ako farebné motýle, okolo fontánky pobehúvali šantivé deti a tam po oboch stranách čistučkej ulice v tieňoch bujných stromov stáli ligotavé autá, lebo toto bola vilová štvrť, kde mala svoje letné sídla ponajviac poľská šľachta z Varšavy a z Krakova. O jednom letohrádku mi dokonca tvrdil môj priateľ, ktorý prišiel sem predo mnou a lepšie poznal prostredie, že patril prezidentovi Poľskej republiky. Mohlo to byť. Mestečko si zaslúžilo priazeň hlavy štátu. Sotva iný kútik krajiny mohol sa vyrovnať krásou tomuto. Poliaci tu mali svoje Švajčiarsko, preto usilovali sa sem preniesť aj prepych a lesk predných varšavských tried. Mestečko nesmelo v ničom zaostať za ostatnými svetochýrnymi letoviskami.

Ale teraz sa človek nemohol zbaviť tiesnivého pocitu, keď hľadel takto zamyslený na prebúdzajúce sa mesto ako ja. Pripúšťam, že v tom bolo aj hodne čara nadchádzajúcej jesene. Sychravé ráno s premočeným a mazľavou hmlou zahúleným povetrím a v ňom stíchnuté mesto, kde sa ešte nestačil rozprúdiť život. Darmo si odlepil zrak od chladnej zeme a zvedavo pátral po obzore, kde by sa mala vynoriť hradba nebotyčných tatranských velikánov, ktoré mali najväčšiu zásluhu na tom, že táto osada horalov nezostala len bezvýznamnou a zabudnutou dedinou s nízkymi drevenými chalupami, akých bolo veľa tu pod súvislým pásmom tmavých smrekových hôr. Tam sa teraz búrilo neprehľadné, čierne dno širokánskeho mračna. Takisto ako včera, ako predvčerom. Z neho predpoludním pustil sa vždy dážď, ktorý bubnoval a čľapotal za oknami vytrvale až do pozdného večera.

No najsurovejšie zasahovala človekovi do srdca predsa stopa vojny, ktorá bola ešte celkom čerstvá i tamvon na premočených poliach, i tu dnu v ľudských srdciach.

Z diaľky neprestajne doliehalo do uší temné dunenie. To bola ešte zrozumiteľná reč frontu. Prenikala i cez pevnú hradbu čiernych mračien, i cez nepretržitý šumot dažďa, cez vrchy, hory, múry, miešala sa človekovi nešetrne do myšlienok i do snov. Len pred niekoľkými dňami si to nevedel ešte nikto predstaviť. Front žil iba v spomienkach niekoľkých invalidov, ktorých pomŕzalo, že hodnota ich hrdinstva zo dňa na deň klesá. No jednej pokojnej noci zhučali hory a vlna hrôzy prevalila sa z vrchov na pokojné podhorské osady, roztiahla sa naširoko poľom a hnala pred sebou splašené vtáctvo, zverinu i človeka, zanechajúc za sebou iba rumoviská života.

Hoci mestečko nebolo navonok skoro poškodené, jednako sa dalo už prvým pohľadom zistiť, že je niekde vo svojich základoch ochromené, podbúrané. Napríklad tá široká ulica predo mnou: ani jedinký človiečik sa na nej neukazoval. Ležala tu po celej svojej dĺžke nemo, bez jediného zvuku, bez jediného oživujúceho hlasu ako zakliata. Zo stromov padalo zhusta lístie na lesklý asfalt a na cementové chodníčky po kraji. Zakrývalo už temer celú šírku ulice a nikto ho neodmetával, lebo nikomu nezavadzalo. Spomedzi krovia a živých plotov záhrad presvitali šedivé múry a červenkasté strechy kaštielikov a víl. Aj tie boli prázdne. Ľudia z nich poutekali. Na niektorých boli už okná a dvere vylámané. Na schodištiach a chodbách povaľovali sa rozbité kusy drahocenného nábytku, nádoby, šaty, koberce. Niekomu sa ťažilo vliecť veľký náklad naraz, niečo si odložil. Možno si po to ešte príde. Áno, nocami sa rabovalo, kradlo. Niečo vojaci a viac civili. Vojna je príšerná. Kde je dovolené beztrestne vraždiť, tam krádež nie je hriechom.

Ani parčík tu dolu pod mojimi oknami nepôsobil lákavejšie. Krúžky posledných jesenných kvetov, medzi oslzeným a dažďom ošplechnutým trávnikom na záhonkoch, zahnívali. Mnohé ozdobné kríky, stromčeky boli povytrhávané i s koreňmi a rozhodené po cestičkách. Popri lavičkách povaľovali sa zvyšky konzerv, škatúľ, rozmoknuté papiere i handry. Teraz nikomu nezavadzali. Nemýlili ani jedno oko. Doplňovali obraz spustošenia a pominuteľnosti svetských krás.

Áno, to bola vojna, ktorá prenikala všetko a všade ukázala rub života. Človek to musí vari občas skúsiť i vidieť a musí sa dlhšie a uprenejšie na to dívať, aby pochopil a správne splnil svoje poslanie. Ba človek vari za to ani nemôže. Možno jestvujú mocnejšie sily, ktoré ho niekedy prinucujú istotne z vyšších záujmov ničiť svoje vlastné dielo, rúcať modly, ktorým sa dlhé roky koril, šliapať a špiniť krásu, ktorú si dlho s mravčou usilovnosťou a trpezlivosťou okolo seba vytváral, povedzme preto, aby náhodou neprevýšil ich význam, aby neporušil poriadok a harmóniu vesmíru. A keby aj, rozhodne popieram, že by vinu za to mal niesť jediný človek, jeden národ.

Ach, neviem, ako ďaleko by som sa bol tak dostal. Odmala rád som snoval myšlienky a vtedy bola na to príležitosť, lebo moju pozornosť náhle upútal zvláštny zjav.

Dolu po cestičke smerom k fontánke išla zvoľna nejaká vznešená dáma. Zrejme patrila k vyššej spoločnosti. Aspoň jej výstredný klobúk, módny účes, kabát, zdobený na rukávoch drahocennou kožušinou, a celé držanie tela mi to potvrdzovalo. Prešla zľahka, skoro by som povedal tanečným krokom popod moje okno, akoby ma bola zbadala a chcela vábiť. Zašla trochu vľavo, potom sa však vrátila a postavila sa ku kamennej fontánke tak, aby som jej mohol vidieť aj do tváre a možno aby mohla aj ona lepšie cítiť môj pohľad na svojich mihalniciach. Tak jej to aj najlepšie svedčalo. Fontánka zachovala si istotne najviac toho čara, čo tadiaľto nedávno vyžarovalo. Neúnavne deň i noc prihovárala sa sladkým spevom svojho prúdu okoliu, aby v ňom vzbudila aspoň spomienky na tie časy. Ale to jej už nevedelo rozumieť takisto, ako nevedelo vytvoriť vhodné prostredie pre tú dámu, čo sem prichádzala. Keď však stáli vedľa seba, totiž dáma a fontánka, navzájom sa dopĺňali a prikrášľovali. Zaiste tak to voľakedy bývalo. Krásne dámy veľmi často stávali pri fontánke a s potešením vyhľadávali na dne kamennej misy zrkadlenie svojej tváre. Čistá, pramenitá voda vedela najvernejšie zobraziť ich podobu a zároveň vyjaviť márnivosť a pominuteľnosť ich krásy. Azda aj táto vrátila sa len preto sem, aby sa o tom ešte raz presvedčila. Alebo sa opozdila. Jej príbuzní v zhone pozabudli na ňu, odišli, všetci odišli a ona teraz, opustená, blúdi, hľadajúc východisko zo svojho zúfalého postavenia.

V každom prípade nebol to obyčajný zjav. S osamelými ženami sa človek zriedkavo stretával i vo dne na frekventovaných uliciach, a táto sa nebála ísť na prechádzku včasráno, vari najopustenejšou štvrťou, a postaviť sa pred vojenskú kasáreň. Nechcelo sa mi veriť, že by patrila k tým, ktorých ženie hriešna vášeň do ulíc. Nevyzerala na to. No do vedomia veľmi silno drala sa mi myšlienka, že len tak náhodou sa nepostavila pred moje okno, že vari najbližšiu chvíľu bude pre mňa niečo znamenať, najmä keď sa zo svojho stanovišťa, ako sa zdalo, nemienila ešte hodnú chvíľu hnúť, a keď bolo zrejmé, že vie o mojom mieste tu hore za oknom.

Preto trochu rozrušený zbehol som dolu na prízemie, kde som mal kanceláriu, nazdávajúc sa, že ma tam čakajú rozličné dôležité hlásenia, ktoré ma privedú na iné myšlienky. Ale na moje prekvapenie v kancelárii mi najprv služba ohlasovala, že od včasného rána čaká na mňa nejaká dáma.

Teda predsa. Tušenie ma neklamalo. Dáma prišla za mnou. Chce sa so mnou zhovárať. Ach, bolo to také neobyčajné. Sotva som sa stačil upokojiť. Veď ju bolo treba prijať.

O chvíľu potom sedela predo mnou a zjavne sa kochala v mojich rozpakoch. Jej veľké oči, spola zatienené dlhými riasami, upínali sa bezpečne na mňa. Vytrvale sledovali môj pohľad, akoby mi chceli vniknúť do samého podvedomia a vnútiť svoju vôľu, ale jej pohŕdavý úsmev, mihajúci sa okolo ostro vykrojených a silne vyfarbených perí, nasvedčoval, že je to len rozmarná a bezočivá hra povýšenej panej, ktorá si uvedomuje svoju prevahu. Zrejme ju mužskí rozmaznávali a uctievali ako bohyňu. Nestretla sa ešte s odporom. Bola zvyknutá aj očami rozdávať rozkazy. No na taký stupeň istoty a povýšenosti mohla dospieť i neustálym uvedomovaním si vlastnej krásy. Už som bol do tých čias niekoľko ráz počul chváliť dravú a živočíšnu krásu poľských žien. Vždy však bola pritom aj veľká dávka chlipnosti vychvaľovateľa. Ale teraz som bol prekvapený a, priznávam sa, aj zmätený. Tá žena, ktorá predo mnou sedela v nenútenej póze vznešenej dámy, musela byť diablica. Dnes už neviem povedať, čo z jej zjavu zapôsobilo na mňa najmocnejšie, či to bol práve ten neznesiteľný pohľad netajenou ľúbostnou žiadostivosťou rozšírených očí, či smelé klenutie jej obočia, či priveľmi prečnievajúce lícne kosti, kde sa jej prejemnelá kožka farbila prirodzenou červeňou, či zmyselná nervozita priveľkých úst, či priezračnosť dlhých prstov pravej ruky, z ktorej si stiahla koženú rukavicu, vari iba z potreby urobiť nejaký rozhodnejší pohyb, alebo azda obdivuhodne dlhá línia nôh, ktorá sa znateľne črtala pod úzkou a obtiahnutou sukňou, ale aj teraz si ešte pripamätúvam, s akým sebazaprením som premáhal vzrušenie, ktoré mi rozťahovalo hruď. Nie, jej čaru nedalo sa odolať. Kedykoľvek som sa dotkol očami tých nebezpečných miest, preliala sa mi celým telom pálčivá horúčava a natískala sa mi živá predstava jej omamných bozkov.

Sprvu rozprávala po francúzsky. Keď však spozorovala, že nechápem, s ľahkým úsmevom prešla na nemčinu. Zo zdvorilosti som jej oznámil, že rozumiem lepšie po poľsky.

Po niekoľkých dosť nedbanlivo prehodených frázach s určitými okolkami naznačila, že mi chce niečo dôležité oznámiť, ale že nedôveruje poddôstojníkovi, ktorý mal práve v mojej kancelárii službu. Ten však porozumel a pod zámienkou, že treba prideleným veliteľom rozoslať denný rozkaz, vyšiel von.

Potom mi ironicky pripomenula, či som ešte nezabudol na vyhlásenie, podľa ktorého sa mali odovzdávať zbrane.

— Vari by to potreba vyžadovala? — opýtal som sa zdvorile, aby som predbehol jej doznanie, pripúšťajúc už napred, že v tomto prípade budem musieť prísny ortieľ vojenského súdu neúmerne zmenšiť, ak nie celkom zrušiť.

— Ach, na to nemyslím, lebo viem, že by sa vám taký ústupok mohol vypomstiť, — povedala rýchle, sťahujúc si rukavicu i z druhej ruky. — Naopak, prišla som vás vystríhať.

— Budem vám povďačný, — povedal som čo najláskavejšie, domnievajúc sa, že je to ešte stále iba slovná hra, ktorá má medzi nami vytvoriť otvorenejšie ovzdušie.

— Poznám osobu, ktorá úmyselne ukrýva zbrane, — oznámila mi ona na to, zalievajúc ma plným prúdom širokého pohľadu, aby som nemal pochybnosti o tom, kam mieri.

Pravdaže, bolo to pre mňa prisilné. Také niečo som od nej nečakal. Nenachádzal som hneď slov, ktorými by som bol svoje prekvapenie primerane stlmil. Ako som si mohol myslieť, že by sa aj vznešená dáma mohla znížiť na udavačstvo! A potom, uvedomoval som si, že sa dostávam do nepríjemného postavenia. Keď som vydal rozkaz na odovzdanie zbraní, nepočítal som, že bude treba ísť do krajností. Ľudia budú, reku, dosť múdri, nezadajú príčinu, aby som siahal po najprísnejších opatreniach. Niektorí sa podvolia rozkazu, iní sa poľakajú a aspoň zatiaľ budú obozretní, kým sa ja nezbavím zodpovednosti. No ukázalo sa, že moje výpočty boli zlé. S udavačmi som nerátal. Táto dáma chcela vyskúšať, nakoľko som vojak. Bolo treba konať rozhodne, rýchle a bezohľadne. A toho som sa naľakal. Nie, vojna ma ešte natoľko nezohavila, aby som mohol s ľahkým svedomím vziať na seba úlohu vraha. Človeka som si ešte vždy vysoko cenil, hoci som už videl jeho poníženie. Zakaždým, keď sa ukazovali príznaky, že budem musieť svoju ľudskú dôstojnosť zneuctiť, schytávala ma hrôza. Aj teraz ju bolo možné na mojej tvári zjavne vidieť.

— Viete to istotne? — spýtal som sa jej zníženým hlasom, pomaly, temer po slabikách, aby si stačila uvedomiť následky svojho činu. Ale ona odpovedala pokojne a jasne:

— Áno!

— Poznáte ho? — vyzvedal som sa.

— Áno! — znela určitá odpoveď.

— Kto je to?

— Profesor Klosowski!

Vtedy som sa odhodlal náhle na ňu pozrieť a čakal som, že ju pristihnem pri nejakej ženskej slabosti. Mala by vari sklopiť oči, mala by si zľahka a afektované zahryznúť do pery, mala by si očistom naprávať účes tak, aby si trocha zatienila čelo. Aspoň tak to robievajú dámy, keď zbadajú, že by im niekto mohol ľahko vyčítať z očí tajné myšlienky. Ale ona celkom pokojne zniesla môj pátravý pohľad a zopakovala zreteľne a chladno svoje udanie.

— Witold Klosowski, profesor na tunajšom gymnáziu. Býva na Sienkiewiczovej ulici, číslo 10/A.

Pozrel som si ju ešte raz a snažil som sa pochopiť jej počínanie.

— Ohrozuje vás?

— Nie, — odpovedala so slabým prízvukom vzdoru.

Potom bolo dlhšiu chvíľu ticho. Nepovažoval som za potrebné vo výsluchu pokračovať. Pre mňa na tento čas bol celý prípad skončený. Očistom vzal som kus papiera a značil som si udanie. Ona sa zatiaľ pohrávala s rukavicami. Neviem, či zbadala, že sa mi stala nepohodlnou. Nezdalo sa, že by ju bolo v mojom správaní niečo mýlilo. Išla za svojím cieľom a rozhodne nebola z tých, čo sú ochotné vrátiť sa z polcesty, ak sa im pred očami zdvihne i najmenšia prekážka. A potom, nebolo ani príčiny, aby ma brala vážne. Stretli sme sa prvý a zaiste aj posledný raz. Mal som sa stať jedinkým z jej premnohých nástrojov a dostať za to niekoľko zvodných úsmevov. Mužskí v jej živote sotva inšie znamenali a sotva dostávali väčšie dary za svoje služby. Ja som sa uspokojil a nemal som jej čo povedať.

Po chvíli poznamenala mimochodom, akoby na vysvetlenie:

— Hádam viete, že Nemci odstreľujú aj nevinných.

— Viem, — odsekol som celkom drsne a nešetrne, pričom som sa nevyrušil z práce.

Ale jej sa to sotva dotklo. Pokojne vstala, naťahovala si pomaly rukavice a pri odchode mi ešte pripomínala, aby som pri prehliadke bytu pána Klosowského nezabudol na knižnicu.

Aká opovážlivosť. Tá dáma ma prišla upozorniť na plnenie mojich povinností a nemýlilo ju, že ide vlastne o jeden život. Aká bezcitnosť! Stiahne si trochu prudšie rukavicu z jemnej rúčky a povie dnes Klosowski, zajtra možno Razdanski, potom iní a iní. Mená, ktoré azda v jej živote nič neznamenajú, a preto ľahko sa zošmyknú z perí a ľahko sa na ne zabudne. Tak jednoducho padajú ortiele. To ostatné už vykonajú mužskí, ktorí sú jej otrokmi. Ona sa nepoškvrní, nevidí prosiace oči obetí, nepočuje nárek, neznáša krv. Ach, nie, srdce by jej puklo, nocami by ju plašili príšery, a ona chce mať pokojný spánok, jasný pohľad, čisté a jemné ruky, chce byť krásna, oslnivá, lebo miluje svet, miluje život, veľmi miluje kvety a život. Ach, aká hanebnosť. Búrila sa mi od toho krv. Dlho som sa nevedel upokojiť, najmä preto nie, že práve ja som sa musel tak ľahko chytiť do jej siete. No bolo treba rýchle konať. Dáma mohla byť i v službách Nemcov, ktorí sa takýmto spôsobom chceli presvedčiť, či nenadŕžam domácemu obyvateľstvu. Boli toho schopní, lebo dôverovali len sebe. A konečne, myslel som si, že bude lepšie, keď nešťastníka vezmem pod ochranu skôr, ako sa o ňom dozvie gestapo. Azda sa už nájde spôsob, ako mu zachrániť život, preto bez otáľania som nariadil prehliadku bytu pána Klosowského.

Udanie bolo do poslednej bodky pravdivé. V knižnici pána profesora sa ozaj našla zbraň. Bol to malý brovning v koženom puzdre, ktoré malo podobu knihy. Keď som ho predvedenému previnilcovi ukázal, dostal záchvat triašky a začal nesúvisle bľabotať, že je on iba profesor botaniky, má svoje herbáre, svojich žiakov, s ktorými chodí občas vykopávať rozličné zeliny a korene do vrchov, a zbraniam že sa vôbec nerozumie, lebo nebol ani vojakom.

— Vedeli ste o nariadení, podľa ktorého bol každý povinný prihlásiť a odovzdať zbraň? — pýtal som sa ho.

Prisvedčil.

— Vykonala sa v tom čase u vás prehliadka bytu?

— Áno, — odpovedal.

— Prečo ste teda neodovzdali brovning?

— Nevedel som o ňom, — vravel a začal znovu pliesť o svojich herbároch a sušených zelinkách. Nevie vraj, ako sa mohla zbraň dostať do knižnice.

Bola to smiešna, celkom detská výhovorka. Lež tvrdil to drobný a chatrný muž, asi šesťdesiatročný, s prešedivenou kozou briadkou, ktorému skoro vždy preskakovalo v hrdle, keď načínal nové slovo. Stál predo mnou preblednutý ako žiačik, ktorý zabudol úlohu a bojí sa výprasku. Zrejme nebol navyknutý pohybovať sa v úradných miestnostiach a vojenská uniforma mu naháňala strach. Neustále mrvil stareckou tvárou, prebehúval drobnými očkami z predmetu na predmet, hovoril nesúvisle, potil sa a často musel vyberať z vrecka ošúchaného kabáta veľkú farebnú šatôčku, aby si vyutieral končistý a prevlhnutý nos.

— Požičiavate knihy? — vyzvedal som sa, chtiac aspoň sám pre seba nejako vyriešiť prípad.

— Áno, — znela odpoveď.

— Komu?

— Svojim žiakom.

— Prezeráte si vrátené knihy?

— Niekedy, — potom sa však strhol a vravel: — Nie, nie, to je nemožné. Oni by to neurobili. Sú ešte mladí, kvintáni, nosia mi kvety do domu. Nie, to by sa neopovážili. Poznám ich.

— Za to je v dnešných okolnostiach iba smrť, — doložil som viac pre seba. Ale nemal som ho mučiť. Zle sa bolo na neho dívať. Nevedel som, že ľudia môžu prejaviť takú hrôzu, keď sa im pripomenie smrť.

— Máte v dome slúžku? — pokračoval som, aby som svoju neopatrnosť napravil.

— Nie, — odpovedal.

— Kto býva s vami?

— Iba moja žena.

— Nikto viac?

— Nie!

— Nenavštevujú ju priateľky alebo priatelia?

— Nie. Je to moja bývalá žiačka. Sám som si ju vychoval. Má veľké porozumenie pre moju prácu, preto si úplne vystačíme a nepotrebujeme známosti.

Áno. Prípad bol jasný. Profesorovi zbraň niekto podhodil, aby sa mu za niečo pomstil. Azda to bol predsa niekto z jeho bývalých žiakov, lebo kto len raz videl šedivého a chatrného starčeka, musel nadobudnúť presvedčenie, že je schopný iba zbierať a vysúšať zelinky. Preto s pokojným svedomím mohol som priestupok prehliadnuť a nešťastníka prepustiť. Rozhodne nemal som chuť stať sa nástrojom pomsty nejakého darebáka.

— Tak nepožičiavajte svojim žiakom knihy, — zakončil som výsluch.

Úbožiak nenašiel napochytre slov, ktorými by sa mi bol poďakoval, len zatriasol bradou, voľačo zajachtal na pozdrav a drobnými krôčikmi bežal ku dverám, aby bol čím prv na ulici.

O prípade som sa nemienil zmieniť nikomu.

Potom vari o dva dni po tejto príhode vošli sme s priateľom do miestneho kostola. Nebolo to mojím zvykom. No môj priateľ, ktorý mal z domu prísnu výchovu a ktorý ani tu nezanedbával povinnosti dobrého kresťana, tvrdil, že Poliakov, pravdepodobne pod ťarchou nešťastia, zachvacuje neobyčajne silná vlna náboženského zanietenia, čo vraj pre ďalší vývoj pomerov v krajine môže mať ďalekosiahle následky. Chcel som sa o tom tiež presvedčiť.

A mal pravdu. Tu v kostoloch dialo sa niečo neobyčajné. Človek zdeptaný surovou silou vojny znovu okrieval, nachádzal istotu sám v sebe a vo svoj život. Náhle strácal plachosť a plnil sa nádejami a zaiste aj odhodlaniami. Na prvý pohľad sa zdalo, že je to len výraznejší prejav vrúcneho náboženského horlenia, v ktorom sa ľudstvo utápa vždy po katastrofách, ale v skutočnosti bol to už odpor. Síce ešte skrytý, ale tým nebezpečnejší, že zachvacoval širokú pospolitosť, že sceľoval všetky vrstvy národa a že dával každému nadľudskú silu znášať i najväčšiu obeť. Áno, tu v prítmí hlbokých kútov, pod prelamovanou klenbou a za tichého plápolania voskovíc na oltári teraz ešte len úprimným pokáním prečisťoval sa duch pokoreného národa, ako prečíšťal duch prvých kresťanov vo vlhkých dierach katakomb, aby raz zvládol vykonať veľké činy. Keby chcel mať z toho národa nepriateľ poslušných otrokov, musel by rozbúrať všetky kostoly, povešať kňazov a z ľudu vyklieštiť ten cit, ktorý ho spája s najmocnejším prameňom bezpečnosti.

Mohli sme zaujať miesto len pri dverách, lebo hoci bol iba všedný deň a odbavovala sa zvyčajná raňajšia zádušná omša, kostol bol preplnený. Ľudia sa tisli aj v uličkách medzi lavicami. Boli to starci, ženy, ale i chlapi v mužnom veku, podaktorí celkom chudobne oblečení, temer nedbalo, akoby sem boli zaskočili rovno z práce, iní starostlivo, ba až prepychovo na takéto pohnuté časy, zrejme vychystaní len do kostola. Sedeli a stáli vedľa seba plece pri pleci, bez zvláštneho stavovského rozvrstvenia, ako by sa dalo tu, kde ešte platia rozličné rodové privilégiá, očakávať.

Organ mlčal. Spievalo len niekoľko tenkých, bojazlivých hlasov. Ostatní sa pohrúžene modlili so sklonenými hlavami. Z vyvýšených pozlátených podstavcov a z chladných stien hľadeli dolu udivené sochy svätcov, akoby pozorne načúvali pridusenému šepotu spovedajúcich sa duší. Zaiste nevedeli pochopiť takú náhlu horlivosť veriacich. Inokedy pri zádušných omšiach býva kostol temer prázdny. Od oltára zaznieva monotónny hlas modliaceho sa kňaza, prestávkami ozvú sa na kamennej dlažbe ťažké kroky kostolníka, ktorý prisluhuje pri obete miesto miništrantov, zavše z ulice otvorenými dverami prenikne prudký dupot náhliacich sa koní, rachot motora, jasné hlasy okoloidúcich, lebo v laviciach sedáva len niekoľko zhrbených stareniek, ktoré už svojím dychom veľa povetria nerozvíria. Ale teraz sa táto intímnosť raňajších omší celkom narušila. Sotva sa hore vo veži rozkolembá zvon, začnú prúdiť dverami ľudia, a kým vyjde kňaz pred oltár, zaplní sa priestranstvo pod nimi do posledného miesta. Nie, kamenné sochy svätých so zlatými prstencami nad hlavami to nevedeli pochopiť. Možno pocítili trochu surovej sily tej zúrivej búrky, ktorá sa nedávno prevalila ulicami mestečka, ktorá musela otriasť aj múrmi kostola, ale nevedeli, ako hlboko sa zahryzla do sŕdc ľudí. Preto hľadeli tak zvedavo svojimi blýskavými očami na to more hláv, ktoré sa slabo vlnilo pod nimi.

Sotva som vošiel, všimol som si, že celkom vpredu pri oltári stojí nejaká vznešená dáma. Bola celá zahalená ťažkým čiernym závojom. Každý si ju musel všimnúť, kto vošiel do kostola. Sama si to nejako vynútila. Zdalo sa, že omša odbavuje sa len kvôli nej, ba že aj ľudia zhromaždili sa tu kvôli nej. Ako tam stála bez pohnutia, sledujúc priebeh omše, podobala sa chladnému stĺpu vytesanému z čierneho mramoru, ktorý má predstavovať ľudský bôľ. Ľudia držali sa od nej v úctivej vzdialenosti, aby ju nevyrušovali v jej zármutku.

Na uliciach mesta stretával som často podobné dámy. Pribúdalo ich zo dňa na deň. Spočiatku pôsobili sviatočne. Kdekoľvek sa zjavili, vyvolali vzrušenie okoloidúcich. Ľudia sa pristavovali a dlho ustrašene za nimi hľadeli, lebo im pripomínali neúprosnú skutočnosť. No neskoršie celkom zovšedneli. Skôr tie, čo sa vari pozabudli a nosili ďalej pestré šaty, pôsobili výstredne a pohoršlivo. Všeobecne už bolo známe, že poľská vec je stratená. Nepriateľské vojská zaplavovali krajinu zo všetkých strán. Odpor obrancov slabol a nevedel ani na jednom opevnení pristaviť nepriateľa. Každé ráno dunenie kanónov tam niekde na severe bolo slabšie. A to bola predzvesť hroznej tragédie. Každý ju tu v meste s nepríjemnými pocitmi očakával. V takomto stave ani ten, čo ešte nemal nijaké zlé správy o svojich najdrahších, ktorí odišli z domu, aby bránili vlasť, nemohol prechovávať v srdci bezpečnú spokojnosť. Čím ďalej tým viac vsakovala šedivá a čierna farba do tohto sveta sklamaných nádejí. Bola na oblohe, tamvon na poli i tu dnu v meste, rozťahovala sa nad spustošenými záhradami, čušala v prázdnych domoch, vyzerala z rozbitých okien a dverí a bola aj v pohľadoch a na tvárach ulicami splašene pobiehajúcich ľudí, nuž nebolo na tom nič divné, že sa stala aj módou.

A predsa táto dáma v smútku ma odprvu akosi celého zaujala. Moje oči sa neprestajne vracali k nej a sledovali ju. Najskôr preto, že v jej zjave bolo niečo nezlučiteľné, čo sa už samo od seba rozpadúvalo a vydeľovalo do dvoch protív. Na jednej strane to bola čierna farba jej šiat, ktorá ju chcela celkom pohltiť, a na druhej strane ladné formy jej rovnej postavy, ktoré zreteľne vystupovali i spod hlbokých záhybov hustého závoja a prezrádzali, že je ešte mladá. Nie, mladosť a smútok sa dobre neznášali. Alebo sa navzájom znetvorujú, alebo sa zrádzajú, ako to bolo v tomto prípade. Koho asi stratila? Brata, sestru, rodičov, muža? Najskôr milenca, s ktorým prežila v tomto čarovnom kúte horúce leto a s ktorým mala vari práve v tento čas stáť ovenčená a okrídlená ani anjel bielym závojom pred vysvieteným oltárom. Teraz tu stojí sama a má tiež závoj, lenže trocha ťažší. Teda zlomená nádej, zmarená túžba a pokorená láska. Najťažšie údery zlého osudu, ktoré vedia rozdrviť i ženské srdce. Ale ona ich zniesla. Prišla sem, predstupuje pred tvár svojho Boha, aby prijala z jeho rúk zázračný liek, ktorý by ju vrátil životu.

Istotne nebola osamotená. Z hĺbky chrámovej lode hľadelo na ňu plno užialených očí spolutrpiacich žien, matiek a dcér. Mnohé zostali doma a len v myšlienkach prenášali sa sem, mnohé práve v tento čas prijímali svoje údery, iné na ne poslušne čakali, no všetky rovnako s ňou vo svojom zúfalstve zachraňovali sa tou istou útechou. Nuž zdalo sa mi, že predstavuje utrpenie tých všetkých, utrpenie celého národa.

Čo na tom, že bola mladá, že jej plecia a šija neboli ešte zvyknuté na také ťažké bremená. V takýchto časoch aj mladosť musí doniesť svoju obetu. A ona si bola toho vedomá. Niesla zmužile svoj údel. Nehrbila sa, nestenala, neplakala. Načo aj by tu boli dobré slzy? Stála vzpriamená, pevne pred očami všetkých, ani jedinkým pohybom nedala znať, že ju premáha únava. Jej spoluobčania mohli byť na ňu pyšní. Silou svojho utrpenia prekonávala i tú zvlčilú ukrutnosť vraha.

Priznám sa, bolo mi nepríjemne, keď som si to uvedomoval. Hanbil som sa za svoje poslanie. Správanie tej dámy ma usvedčovalo zo zbabelosti, lebo teraz viac ako kedykoľvek som pociťoval, že moje miesto nemalo byť tu v tomto závetrí a hlavne nemalo byť v službách tých ľudí, čo tak svojvoľne a bezohľadne rozvrátili pokoj človeka, ale tam, kde vari stál a vykrvácal jej milenec, brat, otec, v službách tej myšlienky, ktorá i jej dávala silu znášať tak pokojne utrpenie.

Omša zatiaľ pokračovala. Kňaz odkrýval kalich a chystal sa udeliť kajúcnikom svätý pokrm očistenia. Chrámom ozvalo sa jasné zvonenie, ktoré zvolávalo stolovníkov k hostine Pánovej. Medzi ľuďmi sa ozval síce šum, ale nikto sa nehýbal zo svojho miesta, iba vznešená dáma podišla trochu dopredu a kľakla si pred oltár. Dnes bola teda ona jediná vyvoleným hosťom, ale mala prijať posilnenie za všetkých, ktorí sa v tú chvíľu cítili slabí a opustení. Všetci to chápali tak ako ja, lebo v tom okamihu celým chrámom zaburácala pieseň odovzdania ako jediné mocné vyznanie všetkých duší. Spievali chlapi i ženy, páni i bedári akoby jediným dychom, jednými ústami. Kňazova tvár žiarila. Áno, bol to triumf utrpenia a smútku.

Hneď po prijímaní chystala sa kajúcnica na odchod. Sprava pristúpil k nej nejaký ochranca, statný pán v širokom kabáte, olemovanom drahocennou kožušinou. Azda brat alebo niekto z ďalšej rodiny, aby ju podoprel a odprevadil. Ľudia im ochotne robili miesto medzi lavicami. I ja s priateľom som vyšiel z dvier na schody, aby sme im uvoľnili priechod.

Vznešená dvojica postupovala pomaly uličkou, z oboch strán sledovaná úctivo prítomnými. Pán tento všeobecný prejav sústrasti a pozornosti prijímal so zadosťučinením a tu i tam ďakoval zaň slabými úklonmi. No jeho spoločnica nedala sa vyrušovať zo svojho pohrúženia. Šinula sa ako veľký tieň. Zotrvala ešte v pokore a v plnom odovzdaní, aby bola hodna milosti, ktorú práve obsiahla. Celým kostolom prešla so sklonenou hlavou a s očami pevne upätými k zemi. Iba vonku, keď prechádzala povedľa mňa, ich odtiaľ odtrhla, namáhavo zdvihla ťažké riasy a rozhliadla sa po voľnom priestore, akoby si chcela vydýchnuť a oslobodzujúcim pohľadom zbaviť sa úzkosti. Trvalo to len chvíľku. Oči sa jej roztvorili a túžobne rozleteli diaľkami ako dvaja vtáci, ktorým sa podarilo ubziknúť z klietky, a vtedy pri dennom svetle mohol som dosť zreteľne vidieť pod hustým závojom jej tvár. Bol to len slabý záblesk. Potom mi zmizla z dohľadu, lebo sprievodca ju rýchlo odvádzal ku koču, ktorý tu práve pred kostolom stál a vari na nich čakal. Neviem, či zatiaľ si stačila všimnúť, že tiež tu stojím a pozorujem ju, a či to neočakávané náhlenie, ktoré ju schytilo, keď vyšla z kostola, mám si vysvetľovať tým, že by ju bola pomýlila moja prítomnosť. No ja som ju poznal. Bezpochyby bola to moja známa, čo pred niekoľkými dňami sedela u mňa v kancelárii. Áno, boli to tie isté chladné oči, tá istá sebavedomá tvár, len to mi bolo čudné, že ju tu vidím vystupovať v úlohe národnej mučenice. Ako som si hneď pripamätúval, vtedy vera nerobila česť týmto ľuďom, ktorí jej teraz prejavovali toľkú úctu a sústrasť. Bol to veľký obrat. Aké nešťastie ju mohlo v takom krátkom čase zastihnúť, že sa dala na pokánie? Otázky sa mi veľmi rýchle kopili v hlave a boli naliehavé. Nedali sa len tak ľahko potlačiť. A keď som videl, že môj priateľ ju úctivo zdraví, nemohol som sa zdržať, aby som neprejavil počudovanie a zvedavosť.

— To je mladá žena istého profesora botaniky z tunajšieho gymnázia. Tejto noci ho odvlieklo gestapo, lebo ukrýval vo svojej knižnici zbrane, — vysvetľoval mi ochotne, sledujúc so sústrasťou vznešený pár, ktorý sa na koči vzďaľoval.

Vtedy som pochopil všetko.

Koč s panstvom zatiaľ zmizol za rohom. Ulica zostala prázdna a tichá. V kostole za nami doznievali vrúcne modlitby veriacich a v bielych diaľavách pred nami hučali kanóny. Zaiste už boli namierené na Varšavu.