ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Neďaleko veľkostatku grófa B., kde môj strýc bol úradníkom, žil statkár, ktorý mal jediného, veľmi drahého syna na študiach, a tento po šťastne zkončených zkúškach navracoval sa domov na prázdniny. Šťastná matka išla synovi oproti a radostne viezla si ho v novom kočiari. On sám riadil oťaže bujných, mladých koníkov, ktoré si tak čerstvo frkali a poskakovali, akoby sdieľali radosť hospodárovu. Ej, bola to vozba s vetrom o závod po dolnozemskej zírnej rovine! Z ďaleko vidno už rodný dom očakávaného miláčka. Ťažké vráta dokorán sú otvorené, s ich oboch strán otec, babička, deduško, sestry, tetičky a domáca čeľaď. Keď už koníky dobehli a mali zastať v tmavom podnávratí, priletel zkadiaľsi vietor, zaplesknul bránu tesno pred ich hlavami. V tom okamihu zapráskalo oje v poli zlomené, kone sa zopäli, skočili nazpäť a ulomené oje celou silou uderilo mladíka do prsov. Keď podarilo sa vraníkov stíšiť, aby zastali, ležal syn v náruči matkinom mŕtvy. Tak blízko domova, na jeho prahu, a nedostal sa živý domov. Blízko neznamená vnútri.

Dvaja l-skí kopaničiari navracovali sa z Ameriky. Bol december. Z Moravy krátili si cestu pešky prez Javorinu. Pricházala noc a oni blúdili: „Ja už ďalej nemôžem, musím si sadnúť,“ hovorí starší. „Kto zná, kde sme, čakajme radšie než začne svitať.“ „A keby sme tak zaspali, zmrzneme. Sadni si, jak chceš, ja ešte oprobujem, či by som nepoznal, kde to sme,“ vetil mladší, pokročil ešte dva-tri kroky, nohy sa mu šmykly a skotúlil sa dosť hlboko do čerstvého sňahu. Voľačo výš trčia stromy, medzi nimi malé svetlo. Chalupa, chalupa, potešil sa pútnik; pár chytrými kroky i vzdor hlbokému sňahu dostihnul tú chalúpku, zabúchá na okno. No kto opíše jeho prekvapenie: žena a rodina kamarátova otvárajú mu dvere. Rozumie sa, že hneď vzali lampáše, keď sa prvé naľakanie i naradované otázky vybavily, jeho vedú do nútra teplej chyžky a potom ponáhľajú hľadať svojho gazdu. Ležal trocha na vŕšku, nad vlastnou chalúpkou zaspával v sňahu; keď ho nepreberú, nezavedú domov, zamrzne iste. Oj, nebol ďaleko, ba veľmi blízko rodnej strechy a predsa nikdy by sa nebol pod ňu vrátil. Blízko pri cieli neznamená, že je ten cieľ dostihnutý.

Zomrel osamelý človek, nemal syna, dcéry, ani vnuka, vnučky a bol bohatý. Jeho dedictvo malo byť rozdelené ďalekej rodine. Každý, kto preukáže listinami, že je z krve a pokrevnosti zomrelého, každý, kto príde s týmiže dôkazmi v určenú hodinu do mestečka H., dostane čiastku pekného dedíctva. Pan N. sadnul do vlaku, on mal iste najblíž, za pár hodin môže byť v H. Vlak jeho dorazí o pol ôsmej a pojednávanie je určené na pol deviatu hodinu. No deň predtým bola veľká búrka; železničný most asi pol hodinu pred H. porúchala voda, prezeň nemožno a tak nutno dosť ďaleko na okolo. Vlak miesto o pol ôsmej dojachal o pol jedonástej. Pojednávanie pri úrade bolo už pred hodinou skončené, účastníci podelení, dedictvo ztratené, ztratené na vždy. Tak blízko bohatstva a predsa do smrti chudákom. Blízko neni pri cieli.

Milý čitateľu, jako je to s tebou? Máš istotu, že si už v tom kráľovstve Božom? A či snáď si len blízko? Povedal by aj o tebe Kráľ Ježiš Kristus: „Nie si ďaleko od kráľovstva Božieho?“ Ľudia zvyknú na túto otázku odvetiť: „Kto to môže vedeť?“ Dajme ten pád: blúdila by si neznámou cestou v noci, zrazu cítiš, že pôda pod nohami ti ustupuje, skloníš sa k zemi, šmátraš — a k velikej hrôze siahajú ti ruky do prázdna. Kričíš v úzkostiach smrti. — Studený, lepkavý pot stúpa ti na čelo. Zrazu ožiari ťa svetlo! Ono teprve osvietilo priepasť i podobraté brehy, ono osvietilo záhubu, do nejž sa srútiť musíš, no i ruku, ktorá ťa uchopila a preniesla na ochranný breh. Budeš môcť kedy ten okamih zabudnúť? Nebudeš to istotne vedeť, kedy, kde a kým si bola prenesená zo zahynutia na breh spásy? My, ktorým to večné svetlo Slova Božieho na tú priepasť, do nejž sme sa rútili, posvietilo a ktorých prebodená pravica Ježiša Krista z krajiny smrti a tmy do kráľovstva svetla a večného života preniesla, my to nikdy nezabudneme, ako sme nad tou priepasťou kričali: „Bože, buď milostivý mne hriešnemu!“ My istotne známe, že sme spasení, zachránení.

Všetci pobožní a samospravedliví ľudia sú blízko kráľovstva Božieho, ale ešte nie v ňom. Všetky verne zákon Boží plniť sa usilujúce duše, ktoré vo vlastnom očisťovaní hľadajú pomoc, sú tiež blízo! Oni ale usilujú sa vlastnou silou to dosiahnuť, čo za velikú mzdu krve a smrti Baránkovej bolo im kúpené, a preto vzdor všetkým svojím snahám oni nie sú ešte v kráľovstve Božom, tak ako ani ten zbožný Izraelita v ňom nebol.

V pracovni môjho otca na masívnom stole ležaly dve veľké knihy. Jedna šedá s nápisom: „Matrika narodených“ a druhá čierna: „Matrika zomrelých“. Verte, nikdy v tej čiernej neoctlo sa meno človeka, ktorý ešte žil, zrovna tak, ba tým viac, nemohlo sa v tej šedivej octnúť meno dieťaťa, ktoré sa ešte nenarodilo. No ktokoľvek v tej šedivej knihe už bol zaznačený, od toho dňa patril do našej krajiny. On bol do nej narodený. — Zrovna tak je to i v kráľovstve Kristovom. Do neho sa tiež musí človek narodiť, skrze vody evanjelia a Ducha Svätého.

„Nenarodí-li sa kto znovu, nemôže videť kráľovstva Božieho.“ Priam tak, ako aj nenarodený človek nikdy nespatrí našu Čsl. republiku a nestane sa jej občanom. V nebesiach jestvujú tiež matriky. Do jednej značení sú tí, ktorí umreli s Kristom svetu, telu i diablu, o ktorých platí: „S Kristom ukrižován jsem.“ V tej druhej sú mená tých, ktorí skrze Ducha Svätého pre Boha sa narodili a mená ich napísané sú v knihe života Baránkovho. O tých, z Ducha Svätého nenarodených, platí to strašné: „Ten, kto neni nájdený zapísaný v knihe života, uvrhnutý bol do jazera ohnivého.“ O tých znovuzrodených platí zase: „Kto zvíťazí, nevymažem mena jeho pred obličajou Otca i pred jeho anjelmi.“ Stojí to za to, zjednať si istotu, či naše mená skutočne sú tam zaznamenané. Ale stojí to zvlášte za to, víťaziť, aby ono nebolo z tejže knihy života vytreté. Krásne zneje sloka onej piesne:

V nemocnici ležal umírajúci vojak. Zrazu silným hlasom zvolaly obledlé už rty: „Tu som!“, otvoril oči a ako by napnuto počúval. „Čo si prajete?“ spytovala sa ho ošetrovateľka. „V nebesiach volali mena, i to moje, tak som sa ohlásil,“ zašopkal blažene a skonal. Hľa, meno jeho bolo v knihe života; je i to tvoje? Vieš to iste? Ak nemáš istotu, prestaň toto čítať, choď na kolená a pros: „Ježišu Kriste, Baránku Boží, smiluj sa nado mnou, daj mi ten nový život Boží a napíš i moje meno do knihy života!“ Nemáš-li istotu, neodkladaj, nečakaj, celá tvoja večnosť závisí od toho.

Neďaleko neni vnútri. Prekročiť hranicu zo zeme otroctva do zeme slobody, k tomu sa vyžaduje len krok, ak ale nebol učinený, čo pomohlo, že sme na tej hranici chodievali? „Pane, Pane“, volali, áno, že On na uliciach našich učieval! Ak sme Mu pri tom nedovolili, aby nám ten nový rod daroval a jak sme Ho vierou neprijali, ó tak v tom Jeho kráľovstve na žiadon pád nebudeme.