ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Blížila sa jeseň a s ňou chmúrne a smutné dni s vetrom a dažďom. Ľudia, ktorí už nemali neodkladných prác na poli, pouťahovali sa do svojich príbytkov, aby sa zohriali.

Na dolnom konci dediny stoja jeden o druhý opreté dva domy. Divno sa vynímajú vedľa seba, lebo jeden z nich je prastarý, drevený, druhý novší, väčší, murovaný.

V starom drevenom dome sedí učupená na peci stará mať. Pec je teplá a ona, starká, hreje svoje staré údy a spokojne hľadí dolu do izby. Pritom si nôti hneď pobožnú pieseň, hneď nejakú starú, akú za dievoctva spievavala. Melodia jej už akosi nejde — a tak si len veršíky recituje. A medzitým si i podudre. To po starom zvyku. Zavše zodvihne hlavu a načúva. Na podvrchu sa ozývajú kroky, nie ťažké, ale staré trámy a hrady sa i pri tom trasú.

Stará žena je krstným a rodinným menom Zuzanna Luskáčová, rodená Hríbcová, ale vedľa tohoto pracovitého a poctivého mena a priezviska prischlo jej i posmešné meno: Pisárička. A to zdedila po matke, ktorá vraj už ako žiačka mala sklon k písaniu a kde akú čistú plochu, či to bol papier, stôl, lavica, alebo stena, zapísala svojím detinským písmom. A nielen to, ale keď za onoho času horu sadili a boly tam na práci ženy i dievčatá, postriehla, ako sa pán horár vláči za mladou vdovou z dediny a keď sa všeličo dopočula, popísala to na čisté steny horárne — a potom nenápadne poslala tam chlapcov. Bolože to tam smiechu — a o tom sa dlho rozprávalo. Len horár sa hneval, a dal to hneď sotrieť; alo už bolo pozde: dedinskí klebetníci a klebetnice mali svoju senzáciu.

Odtedy ubehlo už mnoho rokov, i veľa vody uplynulo dolu Kamenistou, a pomaly sa i na to zabudlo.

Pisárička bola vdovou. Bola jedinou dcérou gazdu Hríbovca. K nej prišiel za prístavka istý Ondrej Luskáč, ale nežil dlho. Po ňom ostal syn, tiež Ondrej. Tohoto mať zavčasu oženila, aby mala pomoc v dome. Ondrej a jeho žena Marka Havranovie by boli bývali šťastní, ale mať častejšie robila medzi nimi rozbroj.

A jeden raz, keď mladý Ondrej pracoval v hore pri stínaní stromov — spolu i so súsedom, tiež Hríbovcom, podťatý strom padol tak nešťastne, že jeden konár zasiahol mladého muža a ťažko ho ranil. Následkom toho chorel mladý gazda a nezadlho i umrel. Vtedy už mali dvoch synkov a tretí narodil sa mesiac po otcovej smrti.

Sedí stará Pisárička na tej peci a kráti si čas rozpomienkami. Myšlienky svoje odieva do slov, ktoré sa nesú po tichej tmavej izbe. V izbe páchne plieseň a stuchlina. Stena v kúte nad stolom je mokrá, znak toho, že tam premoká dážďová voda s povaly.

Do izby vstúpila uzimená a premoknutá Mara, Pisáričkina nevesta. Mara nebola ešte stará, ale jej tvár ukazovala stopy ťažkej práce a veľkého utrpenia.

Stará mať ju nevrle privítala, že kde bola toľké časy a čo tak mašírovala po tom pôjde, veď sa len tak steny otriasaly. Mladá odpovedala:

— Nuž, podkladala som nádoby pod diery, ktoré som zapchať nemohla. Veď nám všade prší na poval.

— A prečo nepočúvneš, prečo nezavoláš mlynára, aby dach poplátal? — zvolala stará.

— Akože dať poplátať a naprávať, keď nevieme, dokiaľ tu budeme a či nás dnes alebo zajtra odtiaľto nevyhodia?

— Ale mňa žeby mali vyhodiť z môjho vlastného, starootcovského hniezda? Rada by som vidieť toho, čo by sa opovážil siahnuť na moje imanie! — rozkríkla sa stará.

— A veď sa vám to i môže stať, že ho onedlho uvidíte, — hovorí smutne Mara. — Gazda Hríbovec, náš súsed a priateľ, zastrája sa, že sa ani neponazdáme, keď nás i s celou „perepuťou“ vyhodí na ulicu. On tvrdí a dokazuje, že z toho starého domu patrí jemu celá tretina.

— Pre mňa nech si duplikuje, ako chce, ja sa mu s tohoto miesta nepohnem a čo by mi strecha hneď na hlavu padla, — tvrdí stará, ukazuje na svoje pohodlné miesto a bije sa v prsia.

Ale Mara ďalej trvá na svojom.

— I to sa vám môže stať. Čo si ten strašný človek raz zaumieni, to i vykoná. Jeho hnev a nenávisť horí v ňom ako peklo a tetka Ilena už dávno povedali, že keby sa tá jeho zlosť dala zameniť za palivo, žeby na ohrev nikdy núdzu netrpel. Bože môj, len čo som ja biedna stvora od neho vystála, to by sa nespratalo ani do hrubej knihy, keby to opísal. A tomu ste vy hlavná príčina! — žaluje sa mladá vdova.

Starú pochytil suchý, ale neprirodzený kašeľ. I cítila oprávnenosť výčitky, ale nemala toľko duševnej sily, aby vyslovila svoju ľútosť nad tým.

— I, čožeby som ja bola príčinou. Veď ja som povedala len to, čo som videla a počula, — bráni sa stará mať.

— Ale to nebolo pravda, to bol len klam a zdanie, prisnilo sa vám. Veď sami viete, že som v ten čas bola chorá, že som o svete nevedela. A žeby som bola chcela smrť podplatiť, že som sa jej bránila? Naostatok, kto by sa jej nebránil? Ach, ale tisíc ráz lepšie by bolo bývalo, keby som sa nebola bránila, tisíc ráz lepšie odpočívať v tmavom hrobe, ako zakusovať to, čo ja už od dvadsať jeden rokov zkusujem a prenášam! — zahorekovala Mara a slzy jej tiekly po zvädnutých lícach.

— Ktože to vedel, že ten lotor, ten „finanec“, ako ho ľudia nazývajú, bude to tak vážne brať? No už neplač, ale choď do mlyna, aby mlynár prišiel ten dach posprávať, — nakladala Pisárička.

— A veru vás ja tento raz neposlúchnem. Radšej si pôjdem hľadať dáku hospodu, čo v akej malej komôrke. Lebo je to celkom isté, že nás z domu vypovedia. A to vraj, keď nie podobrotky, tak pozlotky. A ja sa súdiť nebudem. Keby mi bol Janko doma, ten so svojou miernou a rozumnou povahou by vedel rady, ale Miško je primladý, nie to ešte Martinko. Bude, ako Boh dá. Onedlho príde domov Janko od vojska — a potom už ľahšie vyžijeme. Miško zarobí na voloch to, čo každý deň potrebujeme a aj Martinko sa ako hotový obuvník chce tu usadiť. Tak azda nám pán Boh pomôže.

— Každé bíde, konec príde, — dotušila mať.

Mara sa preobliekla a šla do dediny byt hľadať.

Nenávisť a nepriateľstvo Hríbcov naozaj už neznalo hraníc. Príčina toho bola prapodivná a — okrem neho — všetci, čo o tom počuli, neprikladali tej veci vážnosti. Bola by tá príhoda istotne už dávno upadla do zabudnutia, keby si ju sám nešťastný ten človek znova a znova nebol pripomínal. Ale odjakživa bol Hríbovec pomsty žiadostivý a tak rozhorčený a nešťastný človek. Jeho srdce bolo trpkosťou tak presýtené, že nebolo schopné prijímať ani prejavy lásky, tým menej bolo prístupné dobrému slovu. Nešťastie, které ho takým urputným urobilo, pozostávalo v tom, že nemal syna, len tri dcéry. I v tých sa sklamal. Ztrata jediného syna ohromila ho a ešte viac záhadná udalosť so smrťou malého synka spojená.

Odtedy minulo dvadsať rokov. V ten čas umrel mladý Luskáč, ranený padajúcim stromom. Vtedy ľudia upodozrievali Hríbcova, že mohol tomu predísť, lebo len on tam bol, ale ako sa to stalo, o tom nikto nič povedať nemohol, keď tam nebol.

Krátko po smrti mužovej prišla Mara Luskáčova do polohu. Mužova smrť jej zapríčinila veľký žiaľ a ťažký pôrod, že sa octla na pokraji hrobu. Beztak sa hovorí, že je žena v tej ťažkej hodinke jednou nohou v hrobe a druhou na hrobe. Všetci, čo vtedy Maru videli, a to boly všetko osoby na slovo vzaté, ľutovali, že tá mladá žena musí odísť za mužom a nechať tu tri malé siroty, všetko chlapcov.

Jedného večera vstúpila horúčka povážlive a Mara blúznila. Zdalo sa, že nedožije do rána. V noci ostala samotná, lebo babu, která bola pri nej, odvolali k inej podobne nemocnej mladej žene. Pri Mare ostala len svokra — Pisárička. Deti spaly všetky tri blízko matere. Bolo ticho v izbe, len dýchanie detí a trhané tiché slová nemocnej niesly sa po izbe. Pisárička, unavená dennou prácou, sedela pod pecou a driemala.

Zrazu sa strhla zo spania. Zdalo sa jej, že dvere vrzly. Roztvorí očí, hľadí, ale nevidí nikoho. Len Mara sedí na posteli; tvár má rozpálenú, oči jej svietia čudným leskom, akoby vo vydesení. Ruky má vystreté, akoby sa niečomu bránila.

A Pisárička počuje, ako Mara prosí: — Ach, prosím vás, tetka, pre Boha, neberte ma ešte, neberte! Veď vidíte, v čom som postavená. Muža ste mi vzali — a tuto tie tri sirôtky, ktože ich opatrí, keď sa ja pominiem?

Chvíľku bolo ticho. Mara nahnutá, akoby počúvala, ale Pisárička ničoho nepočuje. Potom Mara zasa hovorí:

— Nuž keď je tak, že tejto noci musíte dakoho vziať, tak si vezmite miesto mňa chlapčeka milého a krásneho ako boží anjelik. U súsedov je chorý malý Palík, nuž vezmite si toho.

Zasa bolo ticho; materi sa zdalo, akoby zas boly dvere vrzly, ale nevidela ničoho. Len Mara si ľahla a hneď i zaspala.

Pisáričku prešly otupy, ako sa vraví, prežehnala sa a šeptala: — Ou, kedyže bolo Božie Narodenie?

Potom vyliezla na pec, stiahla perinu na oči a zaspala.

Nad ránom prišla baba a našla všetkých spať; zdesene pozrela na Maru, lebo si myslela, že už dokonala, a hľa Mara, spí ticho, dýcha pravidelne, na čele kropaje potu a zdravšia farba tvári zvestuje, že sa horúčka snížila.

Čo sa to stalo, div boží, veď sa tu nemoc prelomila, hovorí sama sebe a budí Pisáričku.

Ešte sa sotva brieždilo, už pribehla jedna súseda:

— Ľudia boží, — hovorí, — čo je s vami? Mara dokonala? Nie? No, chvála Bohu, ale u súsedov bola smrť a vzala si malého Palíka. Mal záškrt, ale rodičia nechceli veriť, žeby to bola choroba k smrti. Sú cele zúfalí. Gazda, ako pán rychtár, si dobre vlasy s hlavy nešklbú.

Teraz rozležalo sa Pisáričke v hlave, a ona bez toho, aby tušila, čo bude nasledovať — vyrozprávala ženám svoje nočné videnie. A dostalo sa to do uší i samému rychtárovi a ten, hoci bol človek rozumný a mal dôležitý úrad, uveril. Uveril, že nikto iný je nie príčinou smrti drahého synáčka, len Mara Luskáčka. Ešte i tie najpôverčivejšie ženy daly sa presvedčiť, že to bolo dopustenie božie, ale Hríbovca presvedčiť nemohol nikto na svete. Preto zanevrel na mladú vdovu a jej pekných troch synkov. Napriek tomu, že pochodili z jednej prastarej famílie, prisahal pomstu celej tej malej rodine.

Odtedy bolo v jeho dome smutno, neveselo. Hríbovcová chodila ako tieň po dome — a keď dala život ešte jednému dieťatku, žiaľ, bolo to len dievča. Zuzanka, usužovaná žiaľom, odsťahovala sa do večnosti. Hríbovcovi ostaly tri dcéry: Marka, pekná, statná, ale tvrdohlavá; Judka, najkrajšia zo všetkých, mala tiež otcovu povahu — a najmladšia Zuzanka, dievčatko útle, tiché, akoby zahriaknuté. Zuzanka veľmi podobala sa Judke, ale len tváričkou, povahou udala sa na tichú, trpelivú matku.

Hríbovec býval v peknom, už tiež nie novom dome. Dakedy jeden z jeho dedov si ho bol postavil, vtedy, keď ich v tom starom dome bolo už primnoho. Podľa ústneho podania mal Paľo Hríbovec nároky i na ten starootcovský drevený dom. Na nemovitom majetku si už dávno, kus po kuse, „svoju“ čiastku pritiahol. Mal na to moc a spôsob.

Ešte si žiadal čiastku i zdvora a domu. Dvor sa ľahko prededil. Na tej čiastke ohradil záhradu. Zprvu žiadal, aby ho vdova vyplatila, potom si myslel, že ešte počká, kým staré, vetché stavanie samo od seba nespadne. V jeden čas hútal, že starý dom odkúpi a vystaví na tom grunte dom nový, do ktorého usadí Marku a vezme k nej prístavka. Ale Marka sa medzitým soznámila s istým cudzím človekom, s ktorým odišla do Argentíny. Odtiaľ písala, že sa za svojho Alojza vydala a že nepríde domov, len keď sa otec pominie.

Judka sotva narástla, už mala záletníkov. Ale ona zaľúbila sa, ako to býva, do Janka Luskáča. Janko bol najstarším synom Mary Luskáčovej a preto bol Hríbovcom nenávidený a prenasledovaný ako jeho matka. Ale srdce ľudské, najmä srdiečko krásneho dievčaťa, ťažko sa poddáva otcovskej vôli, tým viac, keď je otec nespravedlivý. Janko sa vtedy ešte ženiť nemohol, domov si ženu doviesť nemohol, tak len kradmo sa schádzali a sľubovali vernú lásku až do hrobu.

Ale Hríbovec chcel tejto láske ešte skorej koniec urobiť. Návodom svojej druhej ženy umienil si, že k Judke čím skorej vezme ženícha z druhej dediny. Macochin mladší brat Gregor bol vyvolený za Judkinho budúceho manžela. Ustanovené bolo, že mladý muž príde bývať do Hríbovcov. Tak to osnovala macocha Judkina. Tým by zabezpečila majetok sebe a svojej rodine. To jej nevadilo, že jej brat bol pokladaný za podivína, o ktorom sa hovorilo, že má v hlave o jedno koliečko viac, alebo menej. Zväčša bol zasmušilý, ale keď sa začal smiať, tak sa smial — až bolo desné naň hľadieť. Inokedy zas vykonal veci, ktoré svedčily o nedostatočnom úsudku. Dievky si z neho len smiechy robily — a to urážalo i Judku. Ale Hríbovec usúdil, že je to muž práve pre ňu ako stvorený: veď ona bude gazdinou a jej rozum postačí pre oboch.

Judka sa tomuto vydaju spierala kým len vládala. Naostatok sa zdánlive uspokojila. Mala svoj plán, ktorý vykoná pri sobáši — tak si aspoň rozmyslela. Naoko pristala — a vtedy Janko Luskáč, ako to počul, odišiel z dediny, zprvu nikto nevedel kam.

Judka sa preľakala, ale potešila sa, že sa vráti, až počuje o nej!

Ale stalo sa, čo nikto nečakal. Prišiel deň svadby. Každý bol zvedavý. U Hríbovcov bolo všetko v poriadku, prišli i hudci a aj mladá nevesta, pekná, ale bledá ako stena, bola už oblečená. Čakali len na mladého zaťa a jeho družinu. Ale hodina uchodí, i druhá — a mladého zaťa niet. Len jeden družba pribehol zadychčaný oznámiť, že mladý zať zmizol ešte za tmy, že sa ani nepreobliekol, že musel odísť z domu. Že či je nie už tu, spytuje sa, ale u Hríbovcov niet, ani nikde v dedine. Ustrnutie a pohoršenie bolo veľké. Starejší musel ísť na faru tú vec oznámiť. Sám pán farár povedal, že takého prípadu v cirkvi ešte nebolo.

Konečne kedysi pred večerom našli Gregora na stráni, s ktorej bolo shliadno do dediny i na cestu. Gregor si sedel v húštine, hľadel dolu do dediny — a usmieval sa, ako „zlô“. Keď sa ho spýtali, prečo to urobil, uhol plecom, jeho tvár sa zamračila, a po nečase povedal: — Ona by ma i tak nechcela. — A nestarajúc sa vôbec, čo na to svet povie a aký poplach spôsobil, odišiel celkom pokojne — na salaš.

Boli ľudia, i mladí, čo sa z toho škodoradostne tešili a hovorili: tak mu treba, ale Hríbovca to hrýzlo a zvlášť Judku bolela predstava, že ju už i jej milovaný Janko nechal — a tak rozhorčená, nešťastná nechcela žiť ako dosaľ. Predstúpila pred otca a povedala mu:

— Rozpomeňte sa, otec, že som vás prosila, zaklínala, aby ste mi nebránili v láske k Jankovi, ale vy ste vtedy povedali, že ma radšej chcete vidieť na márach, než by ste dopustili, aby som bola ženou Luskáčovou. Nuž teda môžete ma tak vidieť, ako si žiadate.

A skorej, než by kto bol pomyslel, aké hrozné slová odznely z úst tej mladej, krásnej devy, vybehla do dvora a skočila do studne. Hneď tam bolo plno ľudí, ale kým ju vytiahli, už bola mladá nevesta nebohá.

Ostala doma ešte nedospelá, útla a tichá Zuzanka.

Ale ani toto nešťastie nesrazilo Hríbovca s nôh, ba akoby ešte i toto bol tej nešťastnej vdove pripisoval, začal s obnoveným úsilím pracovať a konal, dohľadával doklady o svojom dedičskom práve. Neskrblil, kde bolo treba platiť notárovi, a úradníctvu pri pozemkovej knihe, tí všetci boli spokojní a išli mu po ruke. Hríbovec vlastne ten kúsok intravilánu ani nepotreboval, i poľa, i lúk a hory mal dosť, že nevládal ani všetko obrábať, ale on húževnate sa pridŕžal svojho úmyslu a vyhrážal sa tým mizerným ženám, že ich vyhádže na ulicu!

Konečne jeho námahy maly úspech. Dostal oznámenie od príslušných úradov, že má právo vymáhať si tretiu čiastku zo starootcovského domu. Bolo to oznámené i vdove Zuzane Luskáčovej a Márii Luskáčovej. Ale Mara si už bola našla byt na hornom konci dediny, byt nie veľký, ale poriadny a tichý. Mala aspoň pokoj. Teraz sama bola zvedavá, ako sa tá vec skončí? Či príde dom na licitáciu, či ho dakto z voľnej ruky kúpi a vyplatí Hríbovca, ale ktože kúpi dom na spadnutie? Ona, Mara, len to vie, že ho sama neudrží, že vyplatiť Hríbovca nemá z čoho, ani dom rúcať a nový stavať. A zvlášť bez dorozumenia s deťmi. Teraz má už prísť domov i Janko, jej dobrý a poriadny syn — i tí druhí sú dobré deti, — ale Janko, ten bude rozumný a poradí. Je tomu už päť rokov, čo sa nešťastná Judka utopila a on bol odišiel z domu, rozžialený a podarilo sa mu vstúpiť v meste do služby v jednom veľkom obchodnom dome. Služba bola ťažká, ale v nej sa mnohému naučil. Odtiaľ ho vzali za vojaka a po tieto dni mal prísť s vojenčiny domov. Mať mu písala, kde ju má hľadať.

Starý drevený dom bol opustený. Ale nie úplne. Ostala v ňom Pisárička, verná svojmu sľubu. Ona sa neprestala pätiť, že ju z toho domu len vynesú. Celé hodiny bola samotná, len občas išla na chvíľu do súsedov, ale i vtedy sa bála, aby v jej neprítomnosti dakto neprišiel. Ako „na truc“ tomu „financovi“, tomu „exekútorovi“ a „priepasníkovi“ nepohne sa zo svojho domu. Veď ona uvidí, či bude mať smelosť vtrhnúť do jej domu. Ona vydrží. Dreva má dosť na ohrev a jedlo jej prinesie Mara každý deň.

Jedného rána vstala cele spokojná a veselá. Bolo jej teplo, na ráno mala dobrú kávu — a tak sadla na prípecok a priadla. Pritom si spievala zprvu pobožné piesne. Možno povedať, že vo svojej samote nebola celkom sama. Lebo si pospomínala všelijaké príhody, staré i nové a kde bolo dačo smiešneho, zasmiala sa nahlas. Bola so svojou vlastnou spoločnosťou úplne spokojná. Chvíľku sa zamyslela, potom si vraví:

— Ou, jaj, čože sa mi to prisnilo? So samými nebohými, nie div, že zas prší. A to som s nimi tancovala; bola som na tanci, ale na takom, aké dakedy bývaly. Čože je to, čo teraz tancujú? To kozy na poli krajšie vyskakujú, — ako nebohý Kulich vravieval: „Hľaďteže len, dobrí ľudia, ako to dievča tancuje, radšej by som dvíhal kolom, jak tancoval s takým volom!“ Ale keď som ja dievčila, vtedy nám gajdoš gajdoval a chlapci virgali ako prepytujem štence a my dievky sme spievaly: „Ani sa ma netýkaj, materi sa opýtaj, ak ti mati dovolí, ja ti budem po vôli.“ A starý Haniak zpod pece si spieval: „Hojže bože, bysťu bohu, nesie dudy v kozom rohu, na palici kus žínčici, hrudu syra v rukavici.“ Haj, bolože to smiechu, lebo to bolo všetko číra nemožnosť a vyskočil pri tom ako na piaď. Čože je dnes? — pokračuje starká vo svojom mudrovaní. — Dnes už svet nič neverí, ani slovo nemá platnosti, a dnes už ani poriadnych zbojníkov niet. Za mojich časov si aj zbojníci kedy-tedy zakrepčili a zaspievali. Mali svoje obzvláštne piesne. Kedysi, vraj, starý Holec, čo nekradol, ale bral, kde mohol, si spieval:

— Teraz o takých veciach už nepočuješ, len sama neprávosť stele sa po svete. Bodaj by ho na vŕšku mátalo. Dnes ti každý za peniaze bude aj vodu mlátiť — a to skorej nebolo. Či to dakto počul, čo sa teraz deje?

Na chvíľu zatichla, lebo jej prišlo vyhrýzať pazderie z kúdele.

— Jaj, čože sa robí? — skríkla zrazu zdesená, lebo počula, že dakde ešte nad pitvorom na podvrchu rinčia reťaze a dunia ťažké kroky. Načúva.

— Na môj hriešnu, to je už tu ten bezbožník, bodaj si ožlknul, ako ten králik, keď naňho tuhé slnko padne. Predsa len ide vykonať to svoje satanské dielo! Ale nech tu kosti složím, ak sa mu odiaľto pohnem, — duší sa stará žena.

Na povale skutečne ozývajú sa ťažké kroky, povala sa trasie, so stien padá omietka a zo starého, trúchnatelého dreva sype sa prach a drobná červotoč. Stará složila praslicu, ale s prípecku nesišla. Nad ňou vlečie sa reťaz, ťahaná krížom cez hrady a tu čiasi ruka zabíja kolík do tvrdej, tehlami vyloženej tuhej čiastky násypu, práve ponad kozúbok, ktorý tu ešte vari jediný v dedine ostal na pamiatku. Údery sekerou dunia, omietka odletuje, steny sa trasú, ale i hrady povoľujú. Povážlivé práskanie zvestuje ťažkú nehodu. Ale ten, ktorý na tom zhubnom diele pracuje, netuší, čo ho tu čaká.

Starká načúva, potom vybuchne hnevom rozpálená a hreší: — Bodaj ťa pošinulo, aby si sa odtiaľto zdravý nevrátil!

Ľudia hrešia, preklínajú a nepomyslia, aký ťažký hriech pášu. Nepovážia, že každá kliatba sa môže vrátiť a padnúť na ich vlastnú hlavu.

Sotva Pisárička túto kliatbu vyslovila, povolila tam hore hrada, s praskotom prelomily sa dosky povaly — a Hríbovec, v ruke ešte sekeru, spadol do izby tesne vedľa starej ženy, ktorú, padajúc ďalej, strhol so sebou na zem.

Tu ležal ten pomstychtivý lakomec. Ležal na zemi ako biedny červík; na jeho hruď padlo kus dreva. Ľahkého, alebo starého, ale dosť na to, aby ho ťažko zranilo. I chrbát, kríže, utrpely ťažký úder. A pri ňom leží Pisárička, vedľa svojho úhlavného nepriateľa a stene. Chce sa zodvihnúť, ale nemôže.

Hríbovec sa pohol, i on chcel vstať, ale nemohol, len čo sa prevalil na bok. Stenal i on, ale zaťal zuby, na oči mu išla tma a zavrel oči.

Práve v to ráno, zavčasu ešte, prišiel Marin najstarší syn Janko domov. Ako sa s matkou a s bratom Miškom potešil, pomodlil, a ako sa preobliekol, už zatúžil ísť pozrieť starú mať. Išiel, ale len neskoršie — prišiel práve po tom nešťastnom prípade. Starká sa horko-ťažko obrátila na pravý bok a podoprela na ruku. Nebolo jej treba ani mnoho vravieť. Videl Janko sám to nešťastie, ktoré zastihlo dvoch urputných ľudí. Ten nešťastný, zášťou zaslepený človek si sám pritiahol trest boží.

Janko najsamprv zodvihol starú matku, vzal ju na svoje silné ramená a položil nežne na posteľ. Potešil ju, že sa ona ešte uzdraví a sľúbil, že privedie pomoc, ale musí pomôcť i Hríbovcovi. Veď, ako vidieť, je ťažko ranený. Zohol sa k nemu a chytil ho za ruku. Hríbovec otvoril oči a s náramným prekvapením, ba temer so zdesením hľadí na šuhaja. — Ondrej, — hovorí namáhave. — Ja nie som Ondrej, ale jeho syn, Jano. Báťa, čo vás bolí, kde ste si ublížili?! — opytuje sa láskave. Hríbovec sa pohne, zastene, siahne si na hlavu. — Bolí… ublížil… ale nie tak — ako tebe, Ondrej, Jano, všetkým… Stenajúc, ťažko vyslovil tieto slová. Zatvoril oči. Janko nerozmýšľal dlho, ale vzal vetchého už človeka na ramená a niesol ho von a do Hríbovcov.

Na prahu privítalo ho dievča: Janko pozrel na dievčatko a div, že mu ramená neklesly. Veď pred ním stála Judka, jeho drahá, zvečnelá milenka.

— Judka, — zvolal a podíval sa na pekné, ale smutné dievčatko.

— Ja som nie Judka, tá sa nám utopila, ja som len Zuzanka, — odpovedá dievča skromne a preľaknutá vrhá sa k otcovi.

— Otec, otec, čo sa vám stalo? — volá, a otec, otvoriac oči, vidí oboch, Janka, ako nežne pozerá na Judku, totiž na Zuzanku a dievča, ako sa napriek svojej žalosti červená. I badá, že aká je tá jeho dcérka teraz krásna!

Pribehla i macocha a s hlasitým nárekom a dotazovaním chystá mužovi lôžko. Janko pozorne a láskave kladie nemocného na posteľ. Sám sa čuduje, že hnev, ktorý dosiaľ prechovával vo svojom srdci oproti tomu človekovi, pôvodcovi všetkého utrpenia i žiaľu, akosi uniká — a že na jeho miesto nastupuje ľútosť nad biednym, nešťastným človekom. Nemôže mu v tomto okamžení nič zlého povedať, ani zle naň pozrieť. Nežne, ako ošetrovateľka, sberá s neho háby a vyšetruje, či sú údy celé, ale údy sú celé, nezlámané, len duša jeho je zlámaná a chorá. Hríbovec prichodí k sebe a hľadí s veľkým udivením na mladého, milého človeka. A nemôže pochopiť, že ten, ktorému tak veľmi ublížil, skláňa sa nad ním a láskave vyšetruje jeho zranenie. Chrbtová kosť pádom zranená a hruď drevom zasiahnutá, sú miesta najťažšie postihnuté — a to je nebezpečné. V očiach Hríbovca sa zjavily slzy, zriedkavý to zjav u zatvrdilého človeka, ale je to prvé znamenie kajúcnosti duše.

Janko odišiel, aby ošetril starú mať. I tú preniesli — hľa, neodišla dobrovoľne — do Marinho nového príbytku. Dom bol zatvorený, poslední, čo sa oň preli — vytiahli z neho navždy. Pisárička mala nohu v bedre veľmi urazenú, ale vo svojej dlhej nemoci bola na podiv trpelivá a kajúcna.

Hríbovec vo svojej ťažkej, dlhej, ale nevyliečiteľnej nemoci si žiadal, aby ho Janko Luskáč ošetroval a mu i rozprával. Neraz držal mládencovu ruku vo svojej a hľadel naňho svojimi peknými očami, ktorým podobné mala Judka a má i Zuzanka. Pri otcovom lôžku sišli sa často dvaja mladí, krásni ľudia, Jankova láska k Judke teraz oživla, zvlášť keď pozoroval, že toto tiché dievčatko rado sa ako v zabudnutí zadíva na neho. Ale Janko sa neodvážil zjaviť svoju lásku, len keď sám Hríbovec prišiel na to, lebo oboch pozoroval a v duchu sa tešil, že aspoň čiastočne môže napraviť, čo zlého vykonal tejto rodine. Hríbovec cítil, že mu síl ubúda, ale nereptal. V jeho duši sa stal netušený, ale radostný obrat. Raz pritiahol k sebe Janka a hovoril:

— Jano, syn môj, odpusť i menom tvojej matky i celej rodiny, všetko, čo zlého som vám vykonal. A ako pekne sme mohli nažívať spolu, ako dávno som ťa mohol už svojím synom menovať! Ale moje srdce bolo strhané hroznými mukami, môj duch akoby zatemnelý. Žiaľ, hnev a nenávisť naplňovaly dušu moju. Ešte i závisť k tomu, áno, lebo ja som závidel tvojej materi jej troch zdarných synov. V mojej duši horel pekelný oheň nenávisti, ktorý nedopustil, aby sa srdca dotkla láska, alebo smilovanie. Zatvrdil som sa oproti Judke a oproti tebe. Ale ako hviezdička nádeje svieti mi to, čo som spozoroval, že moja Zuzanka vzbudila v tebe rozpomienku na moju milú Judku, ktorá pritom všetkom bola môjmu srdcu drahá — a že v Zuzankinom nedotknutom srdci podobne budí sa ľúbosť k tebe, preto ak je vôľa Božia, soberte sa a buďte šťastní!

Ešte za živobytia Hríbovcovho boli sobášení v chráme Božom Janko a Zuzanka. Potom zamieňali sa v nežnej opatere kajúcneho otca. Po dlhom utrpení konečne umrel, smierený s Bohom a so svetom.

A divným riadením Božím skoro za ním odišla Pisárička. I tú skrúšila ťažká nemoc a priviedla k Pánu.

Vdova Mara žila už potom spokojne a dožívala sa radosti zo svojich synov a vnukov.

Z Argentíny došiel list, že Markin muž stal sa bohatým človekom a že oba, ako bezdetní ľudia, zriekajú sa dedictva a nehodlajú sa vrátiť domov.

Starý dom bol odstránený a na jeho mieste je založený krásny ovocný sad.