ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Sotva sa pominula svadba u Korenčíkov, sotva že zaschly, niečo ešte i poplesnely, koláče, ktoré opatrná svadobná mať poskrývala do skríň a do súsekov — už roznieslo sa po dedine, že mladá nevesta Kata svojho muža nechce.

Že nie a nie.

Zprvu si domáci mysleli, keď Kata, náhle sa zvečerilo, zmizla z domu — že sú to len vrtochy takej dievky, ktorá dosiaľ lásky nepoznala. Ale čo ďalej, to viac horšili sa nielen rodičia, ale nadovšetko mladý zať, hoci tiež nebol už celkom mladý.

Kata nebola ani pekná, i mladá už nebola — a preto nie bez príčiny pozastavovaly sa ženy, ktoré boly do tejto veci zasvätené — a kruto odsudzovaly Katinu divokosť.

Jedného večera, tak na mraku, sišlo sa niekoľko žien v dome — smútku, lebo tak vyzeralo u Korenčíkov, akoby nie veselie, ale smútok zavládol domom. Rozumie sa, že sa o tom zriedkavom prípade rokovalo. Jedna sa ohlási:

— Môže byť rada, že si ju Ondro vzal! — Ba, že sa do takého gazdovstva dostala, — druhá na to.

— Ver sa dostala, keď rodičia Ondrovi navraveli, že Kata má po rodičoch zdedenú lúčku hneď vedľa jeho poľa a že by to dobre bolo; nuž hľa, ako to vypálilo, — poznamenala tretia.

— Ale, ale, veď sa to stáva, horšie býva a nechvália, — zamiešala sa dobromyseľne súseda.

— A keby bolo dačo na nej, že by bola dáka krása, ale verabože Kata nebola tam, kde krásu rozdávali, — ozvala sa stará Pisárička, ďaleká príbuzná, o ktorej išla povesť, že nebodaj má o jedno koliesko v hlave viac, alebo menej, lebo si rada spieva a to v každý čas — hneď pobožné a hneď bezbožné piesne, bez výberu obsahu a doby.

— Viďme ju, starú kmeticu, ona o kráse a sama jej nikdy nemala, — šeptala súseda.

— Ba, — zasmiala sa táto, — veď by aj ona bola pekná, keby ju tvár nešpatila.

Takto si ženy sdieľaly svoje náhľady, ale to všetko nepomohlo, lebo utrápená mať Ondrova žmurkala svojimi slabými očami, stiahla ústa na šošovičku, tak že sa od nich vrásky rozťahovaly ako lúče a miešaly sa s tými, čo išly dolu od očú — a pozerala s jednej ženy na druhú.

Chlapov v izbe nebolo; gazda sedel u brata v zadnej izbe, Ondro pri koňoch zamračený čupel v maštali.

Ondrovu mať, nevedno prečo, Púzou prezývali. Jej hlas sa triasol, keď prehovorila k ženám.

— Ženy, veďže poraďte, čo máme robiť, Ondro nám chodí ako zabitý.

— Veru, veru, len tmou hľadí, — prízvukovala stryná.

— Ako zarezaná koza, — doložila Minďárka.

— A len nám príčinu dáva, že sme ho zadrhli — a hreší, že koho bude pán Boh biť za neho? — žaluje sa matka.

— Prečo ju nechytí, a nezbije, ako kyslé jablko? — ozve sa zas Ďurinďula, o ktorej sa hovorí, že len vtedy povie spravedlivé slovo, keď sa pomýli.

— Jaj, veď som to už aj ja povedala. Syn môj, reku, keď nechce poslúchať podobrotky, oprobuj s ňou pozlotky. Ľa, veď už boly aj také prípady, že muž ženu zbil a potom bola tá najväčšia láska medzi nimi.

— Oj, čo by len to, bolo i tak, že sa škriabali a hrýzli i znenávideli a zas sa privideli, — povedala Minďárka.

— Čo robiť, čo robiť? — bedákala Ondrova mať. — Veď je ona robotná, nemôžem povedať; i ráno, len čo Ondro s koňmi odišiel na furmanku, ona prikvitla — a bez rozkazovania chytila sa do práce. Ale ako Ondro do dvora — už ona, fuk, zmizla ako gáfor. Či im dakto porobil, či čo? Či máme ísť k veštici do Kuľandova, či na faru?

— To, to, len choďte na faru! Veď vám pán farár dajú dobrú kázeň, všetkým, nielen divej Kate. Lebo sa len vtedy vykľuje, že ste sa jej nik neopýtali, či Ondra chce, alebo nie a že to všetko tá lúčka narobila.

— A prečože nám ju jej sestry a švagrovia núkali, že hľa lúčka je hneď konča našej zeme, lúčka chatrná, nuž človek si myslel, že to dobre bude — rozkrákorila sa Pisárička a že ju nadišla vôľa na spievanie, hneď si zanôtila:

Do izby vošla nová návšteva, žena zakrútená v bielom obrúsku, s praslicou v ruke. Ešte nie stará, ani mladá; tvár má príjemnú, oči veselé a rozumné.

Pozdravila sa, ako patrí. Púza ju privítala, ponúkla sadnúť, ženy ďakovaly. Sadla si medzi ne. Onedlho začaly ženy tam, kde prestaly.

— Prepáčte za slovo — prehovorila príchodzia — že sa aj ja ohlásim. Viem, čo vás trápi, ujčiná, ale to sa všetko dá napraviť. Katu nepreklínajte, ľudia sme všelijakí na svete. A Katu neprivábite ani bitkou, ani hrozbami. Kata vám musí prísť sama od seba.

— Nuž akože tá príde, keď bočí od muža?

— Keby ho rada videla, neutekala by ako divá.

— A ktože vie, či ho aj nemá rada? Preto by bolo najlepšie, keby jej dakto tak do duše nahovoril, že čo robí, nedobre robí.

— Háj — a či sa to už nestalo? Dosť jej sestry tak a tak, že či chce svetom blúdiť, ľuďom na posmech a rodine na hanbu, ale čo by si na nej, Uľa moja, drevo pílila, ona sa zasekerí, ani slova nepovie — tvrdila stryná zo zadnej izby.

— Keby jej dačo uvariť, aby ho priľúbila — radí Minďárka.

— Ale iďte s vašimi babonami, to dakedy za starých časov ľudia pána Boha pokúšali, — povedala Uľa, tá, čo posledná prišla do izby.

Ondrova mať stojí naprostred izby a ruky ovisnuté bezradne, hľadí pred seba. — Už sme na tom, že pôjdeme na faru, — hovorí neisto.

— Nebolo by od veci, ale pán farár, ak nám aj dobre chcú, nové srdce nám dať nemôžu. Veď si mohla aj na sobáš zachovať, ako im pekne predkladali — a keď si vtedy nezachovala, nezachová si ani potom. Ale ja myslím, že nikto iný v dedine jej hlavu nenapraví, ak nie tetka Iľa.

— Tá? — uškľabila sa Pisárička, — vari ona divy robí, či čo? A veď som kedysi počula, že aj ona tak iste ušla od muža…

— Ak aj, ale bolo to dávno…

— A nerada o tom hovorí, — poznamenala stryná.

— Zato ty, Uľa moja, môžeš mať pravdu. Ale ako, keď Katu tak hneď nenajdeš a akože ju, trucovitú, odvedieš do Šurinov?

— Tomu by sa našiel spôsob. Viem, kde je Kata, — tvrdila Uľa — ona pôjde so mnou, keď jej sľúbim, že tam nebude ani Ondro, ani nikto z vašej rodiny. Mne ona uverí.

— Keď ti verí, prečo si ju už nenakriatla? — ozvala sa Pisárička.

— Aj na to príde, — odtušila Uľa a zodvihla sa. I ženy povstávaly, hotové ísť s Uľou.

— Ostaňte, splašily by ste ju.

— No veď tak, aby sme neišly s bubny na zajace, — zasmiala sa Ďurinďula. Tento raz sa iste pomýlila. A Pisárička si pre seba zanôtila:

*

Vo svojej útulnej izbe sedela spomínaná tetka Ilena a priadla.

Novembrové dáždivé dni prinútily gazdiny, že posnášaly s povaly praslice, vretená a motovidlo.

Ľan a konope už vyhladené, očesané, lesklé ako hodváb, poviazané v povespách, čakajú na pilné ruky žien.

Veď už ide advent, doba priadok.

Ilenina izba je nie veľká, ale čistunká a poriadená. Zprava od dvier je veľká pec, pod kochom, kde je čeľustie, pri vyhrnutej pahrabe stoja veľké hlinené hrnce, v ktorých býva voda k potrebe v domácnosti. Hneď pri peci je kozúbok a na ňom horia tenké fakličky. Tetka Ilena nedovolila srúcať pec a kozúbok, no nad stolom už visí petrolejová lampa. Kozúbok a ohník na ňom upomínal starú Iľu na zašlé časy.

Pod pecou lavička, a na nej sedí tetka Ilena. Jej oblek je starecký, ale čistý. Tmavá vlnená sukňa, čierna zástera, čierny voľný prusľak, ľanové oplecko bielušké ako kvet. Na hlave má biely čepiec, cezeň krížom cez čelo uviazanú čiernu hodvábnu pôľku, zpod pôľky derú sa tenké pramienky bielych vláskov. Tvár starenkina je nie veľmi zvraštená; výraz tvári milý, troška smutný, ale láskavý a mierny.

To je tetka Ilena, starenka už osemdesiatročná.

Teraz sedí shrbená, ale keď sa vystrie, badať, že bola vysokej postavy, iste nie chatrnejšej, ako hľa jej dcéra Beta, ktorá je tu každý deň, aby vypomohla materi, keď jej dačo treba. Obe, matka a dcéra, sú už vdovy.

Beta, tiež nie mladá, sedí pri stole a šije. Okrem nej sú tu ešte dve ženy, najbližšie súsedy. Shovárajú sa čulo, ale nie hlučno.

Ešte nie je veľmi pozde, ale večer je tmavý, nepríjemný. Tma je tam von, ako v rohu a z nízkych oblokov osieva sa drobný, studený dážď. Dedinou, ako to už býva, je blato — a tým blatom brodia tri ženy, zahalené bielymi obrúskami. Jedna hodná, silná, vedie menšiu a prívetive jej dohovára. S druhej strany zas drží tú mladú tiež nie veľká žena — a tu i tu i ona povie slovo, dve.

Je to Kata, divá Kata, s jednej strany jej sestra Zuza, s druhej Uľa.

— Veďže sa už len neboj, veď ti zle nechceme, — hovorí Uľa. — A keď by si už vonkoncom nechcela, aj tak ťa nepošikujeme na retiazke do Korenčíkov. Tetka Ilena sú dobrá, múdra žena, zkúsili už všakových vecí, i dobré, i zlé — poradili, pomohli. Hľa, vedia i zlámané údy naprávať, možno, že i chorej duši najdú lieku. Nie s čarami a kúzlami, ale s božou pomocou a láskavým napomenutím.

— Jaj, tetka Uľa, ak tam bude dakto od Korenčíkov?

— Nebude, pri tetke Ilene nebýva mnoho ľudí a s Korenčíkovci sa neschodia.

Ako zašly za roh ulice, zasvietila im čistým, nezastreným oblôčkom jasná žiara od kozúbka; bolo vidno, ako Betka prikladá svrčinovú fakličku na ohník — a ako rozprskly sa iskry na všetky strany.

Kata zdvihla hlavu a letkom chvatne nazrela do obloka. Videla tam samé dobré tváre, známe ženy, ktoré jej nikdy neublížily. Triasla sa, lebo bola premoknutá a nevdojak zachcelo sa jej užiť teploty, svetla a láskavého slova.

Vošly dnu; najprv Uľa, pevnou rukou držiac Katu, potom Kata a tretia Zuza, sestra, tá jediná z rodiny, čo ju poľutovala.

Pozdravily sa, ako náleží; starenka ich privítala, Betka ponúkla, aby si sadly; Katu, premrznutú, posadila blízko matky. Starká opakovala „Vítajte, vítajte“, akoby nevedela, čo ich k nej prinieslo.

— Sladujete, sladujete priasť, tetka Ilena, vari už máte i zmotané? Veru, moje motovidlo je ešte prázdne; dosiaľ som ešte česala poskonné, materné sú ešte tiež nie všetky očesané — a potom som obšívala tých mojich zurvalcov, nuž tak čas uletel… len z pondelka chytím sa do pradenia. — Tak hovorila Uľa, lebo nechcela tak nápadne začať, čo vlastne prišly. Ale Katina sestra, ktorá sa z domu len tak vytratila, mala naponáhlo, lebo sa bála, že ju mužova mať bude hrešiť, vyrukovala:

— A my, tetka Ilena, prišly sme k vám na poradu. Tu hľa táto moja nešťastná sestra u Korenčíkov sa ani nezohriala a už ušla od muža.

— Jaj, Zuza, veďže nie tak nápraskom — a veď ona neušla z domu, ale muža nechce.

Kata sa pohla, ako čoby chcela uisť, ale pohľad starej ženy, ktorý utkvel na nej — a príjemná teplota prinútily ju ostať. Veď naozaj, tu sa nemá čoho báť, nepošikujú ju na retiazke k mužovi, ako Uľa povedala. Utúlila sa do kútika a čušala.

— A to už prečo, dievka moja? — opýtala sa starká a díva sa na Katu.

Kata uhla plecom a — mlčala.

— Mala si si pred svätým sobášom dobre rozmyslieť, veď ťa azda nenútili, vari sa ťa spýtali, či chceš, či nechceš?

— Veď sa ma aj spýtali, ale hneď aj dotvrdili, že musím. Že som už stará dievka, že naveky nebudem vrkoč nosiť.

— Nuž tak si sa mala vpraviť do tvojho nového stavu. Ondro je poriadny chlap; nie je ani korheľ, ani bitkár; gazdovstvo je bez dlhov, mať je nie zlá žena.

— Len obedľavá je, — zamiešala sa Uľa.

— Na kom starosť, na tom zlosť, hľa, moja — a mladé ženy musia počúvať, veď my staré sme už zkúsené a každý dom má svoj poriadok.

Starká hľadí na Katu káravým, ale spolu i smutným pohľadom. Kata mlčí a kloní hlavu na prsia — keby mohla, zaliezla by pod sopúšok, ako ten zmok, čo o ňom rozprávajú.

— Nemysli si, dievka moja, že sa s takýmito vážnymi vecami môže fačkovať. Ty si prisahala pred svätým oltárom, tvoju prísahu počuli ľudia, ale počul ju i Boh a on tresce toho, kto prísahu ruší. Manželstvo je nie záhrada ružová, ale škola krížová. Lenže dievky — no — a ty si tiež nie z tých najmladších, si myslia, že to len pre zábavu, ako keď idú na tanec; len aby si hlavu zakryly čepcom s trblietkami a stužkami.

— Ach tetka, — vzdychne Kata, — veď ja taký ani nemám.

— Nuž veru je pravda, že sme ju nebárs slávne vypravily. Viete, že sme boly siroty, štyri dievčatá; staršie sa čoskoro vydaly, švagrovia pobrali si čo lepšie kusy poľa a nás odbavili len tak hocijako. Slúžila som, kým som sa vydala — a táto tu — psota doteraz.

— To by nebolo to najhoršie, služba je nie potupa, a keď sa tak vezme, slúžime všetci jedni druhým. A Písmo Sväté nám hovorí, že bohatých a chudobných stvoril Boh.

— Veď ja sa roboty nebojím, veď ja som naučená ťažko pracovať — hovorí Kata.

— A to sa vie, že si nepoznala, čo je materinské voľkanie, — dotušila Uľa.

Kata nič nepovedala na to, ale z očú jej vyhrkly slzy.

— Tak povedz, prečo nechceš ostať pri mužovi?

Tázaná plače, ale neodpovedá.

— Nuž divoch taký, — poznamenala netrpelive sestra, — za mlady nechodila medzi mládež, a teraz ani tak — a nevie, ako svet beží.

— Nieže tak, Zuza, nie — vraví Uľa, — svet sa brúsi, koleso sa krúti, aj ona ešte môže prísť k rozumu. Zato sme prišly, tetka, Ilena, aby ste jej vy dáko vnukly iné myšlienky, potešily zarmútenú poblúdenú dušu a napravili na cestu.

A tu Zuza zas vybuchne:

— Počuly sme, tetka, že ste i vy vášho muža z prvotky nechceli.

Prítomné ženy s nevoľou pozrely na prostorekú Zuzu, potom hneď na starenku. Tvár starenkina obelela, akoby sa smútkom potiahla. Vrásky okolo úst sa prehĺbily, oči stmavely, a ruka, čo držala vretienko, sa zachvela. Za dlhší čas nepovedala ani slovo; bolo vidno, že je v hĺbke duše pohnutá. Potom povedala odhodlane:

— Nerada sa vraciam do zašlých časov, keď sa mám dotknúť smutnej príhody. Ale ak by moja chyba mohla slúžiť druhým ku príkladu a k náprave, tak vám rozpoviem, čo som dávno pochovala. Ale, Kata, dobre počúvaj a vezmi si príklad z toho. Ako včely, čo sbierajú z kvieťa pel a med, tak isto by mali robiť ľudia a učiť sa z príkladov a nečakať, kým na vlastnej škode zmúdrejú.

Starká navinula vytiahnutú nitku na vretienko, vopchala ho do kúdele, potom praslicu oprela o posteľ a začala:

— I ja som bola sirota, zo štyroch najmenšia. Nemaly sme nikoho; staršie deti rozobrali ďalekí príbuzní, mňa vzali na faru. Tam som vyriastla. Bola som zdravá, veselá, na svet súca. Chváliť sa nejdem, ale sotva mi bolo šestnásť rokov, už ma pýtali…

Zastala — a tú pauzu použila Uľa a recitovala: „Ako taký pastrnáčik, červená ružička: už ma chlapci zaľúbili, ešte som maličká.“ Či tak, tetka Ilena? Veď naši starí vravievali, že ste boli krásna dievka.

— Krása do času, — poznamenala starenka a pokračovala:

— Chodil za mnou Ďurko Šurinovie a jeho mať nemala nič proti tomu. Ba i pán farár schvaľovali tento vydaj. Vtedy sa ani tak neopytovali dievčaťa, chceš, nechceš, ale hybaj. Ja som bola vetroplach, dobre mi bolo na fare, ale som sa tešila, že budem mať na sobáš krásne biele rúcho a veniec zelený. A potom že mi dajú čepiec perličkami a trblietkami vyšívaný a že budem sedieť medzi mladými ženami v kostole. Ale čím bližšie prichodil deň svadby, tým viac začala som premýšľať a sa plašiť. Ďurko bol ako blázon za mnou a ja som sa ho začala báť. Čím on krajšie, tým ja spurnejšie, čím väčšmi ukázal mi svoju lásku, tým viac som sa zatvrdievala. Pred sobášom prišiel i s druhými na faru, ja som si musela k nemu sadnúť, pán farár nás naúčali, ekzamenovali, ale mne len to mysľou prebehúvalo, ako ujsť, kde sa ztratiť? Keď Ďurko pozrel na mňa, prechodil ma mráz.

Vtedy nás bolo veľa, čo sa vydávali a ženili. V ten samý deň nás pán farár sosobášili osemnásť párov. To nikdy nebolo v našej dedine, ani predtým, ani od tých čias.

— A to že prečo? — spýtala sa Uľa, — mali si to podeliť.

— Už aj preto, aby sa toľko — nepilo. V ten rok bola hojnosť všetkého — a ľud sa oddával bujnému veseliu. Pán farár chceli tú bujnosť ako-tak hamovať. Prišiel deň sobášu; všetko bolo pekne, všetko mi lahodilo; večer prišiel gajdoš — už ako u Šurinov — a tu všetka mládež do skoku. Mňa ako na truc vykrúcal družba — a Ďuro stál a zamračene hľadel do zeme. A ja som sa smiala, prečo aj on nevykrúcal družice a boly tam i farské kišasonky, moje vrstovnice. Prišla polnoc, mňa išly ženy začepčiť; Ďurova mať mi darovala čepiec utešený, radosť bolo naň pozrieť; perličky a trblietky sa len tak svietily a všetkými farbami hraly. Stužky aj tu pokryly mi chrbát, vlasy mi tuho obviazaly a skryly do čepca. A vtedy ma zas schytil družba do tanca. Ale ako to býva, keď ma chceli odviesť do komory, vychytila som sa im, strhla som čepiec s hlavy, hodila na posteľ — a tak s holou hlavou ušla som von dvermi do tmavej noci. Cítila som strach, odpor a v tom divokom strachu neviem, ako som vbehla do akejsi stodoly, vyliezla hore až pod samú krovku a do slamy sa učupila. Tam som aj zaspala. Ešte i teraz tŕpnem, keď si pomyslím na to, že som nespadla a nedolámala si údy. Kým som neusnula, počula som hlasy, i videla som škrárou, ako po ulici idú s lampášom a hľadajú. Veru ráno ma hlad zobudil. Opatrne som sliezla, išla som na faru. Tam ešte spali, len stará slúžka bola hore, o ničom nevedela. Pýtala som si mlieka, chleba… ona len hľadela a čudovala sa, bola trošku nasprostastá. Schytila som akúsi hábu a zas som sa išla skryť. Tak som bola do druhého rána. Vtedy ma už našli, ba i pán farár prišli — a ja som musela ísť dolu. A zašikovali ma do Šurinov. Ďuro nebol doma; mať ma nevľúdne prijala. Pán farár ma napomenuli k vytrvaniu, aj mala som dobrý úmysel, ale ako prišiel večer, už som išla von. A Ďuro za mnou — ale teraz bolo naopak; ja som sa vrátila, on však neprišiel. A neprišiel ani na druh deň. Nespaly sme celé noci. Mať nariekala, hrešila, obviňovala ma, že pre mňa, nehodnú, odišiel a kto vie, či si od žiaľu a potupy dačo neurobil. Ja som len vtedy ustrnula — nevedela som pochopiť, že by si preto mal človek vziať život. Ženy prišly, lebo keď sa dačo stane, hneď ich je ako vrán — a vtedy len bolo počuť kuvičie hlasy:

— Ameň, ten sa ti dakde obesil… Toho už nemáš… Chudák, že si to tak pripustil k srdcu!

Za každým takým slovom mať vykríkla a mňa akoby do srdca bodal.

— Ty si mu príčina - kričala mať — a v mojom srdci sa ozvalo: Ty si mu príčina!

Chlapi išli hľadať, už či ho živého, či mŕtveho najdú. Kde aká izbička po vrchoch, kde osamelé humno, všetko prekutali, Ďurka nenašli. Išli poslovia i do okolitých dedín, i tí sa vrátili, že ho nikto nevidel, nestretol. Mať si zúfala, trhala si šedivé vlasy s hlavy, od nariekania už zachrípla — veď tri dni a tri noci minuly, čo sa ztratil.

Keď nastal štvrtý večer, dosiahol matkin žiaľ vrcholu. Musely ju ženy strážiť, aby aj ona neušla do hory, musely ju prehovárať, aby si sama neublížila. A vtedy sa ešte raz zopäla, vystrela svoju kostnatú ruku ku dverám a zasipela: — Pakuj sa mi s očú, ty si mu príčina, choď si ho hľadať a nepríď mi bez neho, nech ťa moje oko nikdy neuvidí!

Ani už nevládala vravieť a predsa vychodily z jej úst nadávky od výmyslu sveta, ešte i tie najšpatnejšie. Cítila som, že som sa veľmi prehrešila. Vzala som si šatku a vyšla som do noci. Bolo o tomto čase, na Ondreja, ale bola jeseň dlhá, príjemná. Kráčala som dedinou, von, do poľa, ani neviem kade; zprvu známymi chodníčkami hore stráňami, až som sa našla pod samou Chrasťou. A ďalej, ďalej, ako v povedomí ťažkého previnenia. Odrazu našla som sa v neznámom kúte. Okolo mňa balvany, zápole, tu i tu prerastené starou bučinou a chrastím. Suché lístie šuchoce mi pod nohami, ale okolo je ticho, ako v hrobe. Z doliny počuť hlas večerného zvona, ale ďaleko, ďaleko. Unavená, žiaľom premožená som si sadla a oddychovala.

— A nebáli ste sa? — spýtala sa Uľa.

— Báť som sa nebála, ale mi bolo otupno. To je tak, že veľký zármutok potlačuje menší… A začala som nariekať, nahlas chcela som sa tej hluchej hore vyspovedať, vyponosovať. V duchu som si predstavovala, že Ďuro už nežije, že sa — obesil. Nikdy som obesenca nevidela, ale teraz som si ho predstavovala a začala som sa obviňovať, že som ho k tomu dohnala. A čosi vo mne mi šeptalo: vražednica! Nielen ten, čo podáva jed, alebo nožom ide na človeka, je vrahom, ale vraždiť sa dá aj inším spôsobom.

A ja som sa žalovala — a myslela som si, že je tá hora aj hluchá, aj nemá — a ono počul môj nárek človek a ozval sa. Odrazu som počula zašuchotať lístie, a tu sa ozval na chodníku i pádny krok. Z hory, ako by sa len niesol, kráčal chlap, ako hrada. Bol odetý ako chlapi z vrchovských dedín, mal krpce, opasok veľmi široký a veľký klobúk. Ozruta ako Zápola, tvár ako z kremeňa, oči hľadely britko, ako oceľ. A on zastane predo mnou a hľadí na mňa, lebo bolo vidno, mesiac svietil, bol práve spln. Podopre sa na valašku a vraví:

— Počul som tvoj nárek z môjho bydliska. Viem, čia si, viem aj to, že keď si tadeto chodievala s dievkami, si si spievala.

A to sme si dievčence v neznámej hore, keď sme sa jedna druhú posmeľovaly, vždy tú zanôtily: „Ej leštie, leštie, zelené leštie, dajže Bože, dajže, tým zbojníčkom štastie.“ Mráz ma prešiel, či by to bol jeden z nich? Vari sám Dovec z tamtej doliny, alebo Vrchovec? A on hovorí a jeho slová znejú ako zvon:

— Čo ste vy za bohaprázdne plemeno ženské, že ničíte chlapcov? Či si ty hodná toho krásneho mládenca?

— Jaj, ak ste z Boha, báťa, povedzte mi o ňom, kde je, či je živý? Vy to iste viete.

— Viem o ňom, že je živý, ale veľmi chorý. Našiel som ho, bol blízko smrti — ak máš iskričku lásky v sebe, môžeš si ho vyliečiť.

— Ak je to v mojej moci, báťa, vykonám, dajte mi ho; na rukách si ho odniesem domov — sľubovala som pokorne.

— Čo mi dáš za to? — opýtal sa on.

— Budem sa za vás modliť, dokiaľ len živá budem, — sľubovala som skrúšene.

— Hm, dobre, modli sa — modlitba spravodlivého je ako tichý dážď na vyprahlú zem, — povedal, a hlas jeho akoby bol mäkší. — Počkaj tu na tomto mieste pol hodinku, alebo trošku viac, ale to ti povedám, aby si neušla, lebo ho potom nikdy viac živého neuvidíš — pohrozil mi.

Sľúbila som, prestala som nariekať, ale chcelo sa mi kričať, i začala som sa modliť — a spievať všetky piesne nábožné, čo som vedela. Len aby som zahlušila strach a bázeň, a prejavila radosť. Necítila som zimu, len to, že je on živý, že ho nebudem mať na svedomí — a že napravím vinu, ktorej som sa dopustila. Neviem, ako dlho som čakala, keď zasa čujem kroky, šuchotanie suchého lístia, ale i ľudský hlas. Vidím, že ten neznámy chlap ide ku mne a nesie na rukách mládenca — Ďurka. Položil mi ho k nohám.

— Tu ti je živý, ale ako je s jeho rozumom, to neviem. Tvoja vina, ak môžeš, naprav ju sama. — Odišiel.

Tu ležal ten pekný, tichý mládenec. Jeho oči tupo hľadely do tmy, ale keď obrátil hlavu, zažmurkaly.

— Ďurko, Ďurík môj! — začala som ja, preniknutá veľkou ľútosťou. — Ja som tu, tvoja nehodná žena, pozri na mňa, odpusť mi. — On načúva, v očiach budí sa akýsi svit, dvíha hlavu, v tvári mu divoko šklbe. Dosiaľ som sa nebála, ale teraz ma otupy prešly. Bože môj, ak pošiel z rozumu, zošalel! On len hľadí na mňa, ako z druhého sveta, ale počuje, cíti. Hladkám ho po vlhkom čele, beriem jeho vlhké, mľandravé ruky do svojich — a cítim, akoby čosi prechodilo z mojich rúk do jeho; ruky začínají sa hýbať, prsty mrviť, celým telom akoby letela iskra a jeho oči hľadia na mňa, hľadia, v nich začína brieždiť, — vzdychne z hlboka, siaha si na hlavu, potom sa zdvihne, posadí sa a schytí ma divoko za hrdlo. Skoro mi dýchanie zastalo — a myslela som si: Poručeno pánu Bohu, už som ja v tvojej moci — ale ja som bola zdravá a pán Boh mi vtedy vnuknul odvahu, chytila som ho ticho za ruky, zmocnila sa ich, hladkala, tíšila, prihovárala som sa mu, ako mať chorému dieťaťu — a on sa utíšil. Položila som mu hlavu na moje kolená, a on hneď vzdychal, hneď plakal, hneď ma chcel biť, všetko som pretrpela, všetko, len natoľko som sa bránila, aby som si život zachovala. Bolo to strašné. Konečne vysilený zaspal. Nad ránom sa zobudil, ale ešte vždy hľadel divo okolo seba. Keď ma videl, akoby tieň úsmevu preletel jeho tvárou. Potom som ho vzala za ruku, že pôjdeme domov. Boli sme zimou temer skrehlí, jeho som ukryla, ako možno najlepšie. Poslušne kráčal vedľa mňa, ale sa držal mojej ruky, akoby ma nikdy viac pustiť nemienil. Cestou sa potkýňal, keď nevládal, viac som ho niesla, ako viedla. Tak sme prišli domov. Mať sa mu zaradovala, uložila ho, hriala, mliekom napájala. O mňa sa neobzrela. Pre ňu som mohla nebyť. Ale on ma i teraz držal, musela som pri ňom sedieť — kýmkoľvek neozdravel. O desať dní on bol zdravý — ale ja som to mala životom zaplatiť. Vo svojom balušení rozprával o akejsi jaskyni; prostriedkom vraj tiekla voda, cez ktorú bola lavička. V jednom kúte bolo ohnisko, v druhom stôl a lavice. Za vodou šichta dreva a všakových vecí naodkladaných. Ale keď ozdravel, nevedel nič o tom, ani sme sa ho nespytovali — a ja som o všetkom čušala. Načo o tom hovoriť.

— A v tej jaskyni muselo dačo byť, — chcela Uľa hovoriť, ale sa spamätala a opýtala: — Kata, počula si, či vari spíš?

— Nespím, tetka, nespím, — odpovedala tázaná a zdvihla hlavu. Na tvári stopy sĺz.

— A pôjdeš do Korenčíkov?

— Pôjdem, musím, veď som prisahala.

— Tak, dievka moja, choď v mene Božom, poslúchaj, buď mužovi po vôli, trp, veď sú tŕpky horké, ale osožné. Odveďte ju, ale skorej ju opatrite pokrmom a nápojom a aj v odeve, aby neprišla ako naozajstná pobehlica.

Tak hovorila starká a Kata pokorne prijala všetko a išla s Uľou a so sestrou ta, kam patrila.