ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pohanskí predkovia naši zbožňovali prírodu. Každý jej nevyzpytateľný zjav budil v nich obdiv a úctu. Tak povstalo božstvo, povstaly povery. Náhľadom a citom svojim výrazu dávali v slávnosťach a jejich obradoch, povesťach, piesňach, hrách atď. Takýchto zvykov a povier z pohanskej mythologie zachovalo sa mnoho až na naše dni.

Dosiaľ zachovaný zbytok pohanského mythu je i oslavovanie prebúdzajúceho sa jara, s ktorým nastáva nové svetlo, nový život, úroda a hojnosť v prírode. Veľkonočnú slávnosť zapríčinilo víťazstvo teplej, letnej moci nad mocou chladnou, zimnou. Takýto prejav prírody znázornilo si ľudstvo dramaticky a utvorilo si hry, baby a symboly. Kresťanské duchovenstvo úmyselne ponechalo národom mnohé zvyky pohanské, alebo jich nahradilo novými náboženskými slávnosťami, alebo jich aspoň do spojenia s nimi priviedlo.

Pohanské obyčaje, ktoré sa na pohanskú slávnosť vzťahujú, preniesly sa i do našej Veľkej noci, avšak behom času buďto vytvorené boly, alebo samy sebou vymizely. Pohanská slávnosť pri vzniku jara pozostávala, jak nám to i naše dosiaľ zachovalé zvyky na Slovensku svedčia, z toho, že zimu jako babu (Morenu, Mamurienu) ustroja zo starých šiat a slamy, vztýča ju na žŕďku a nesú so spevom dolu dedinou k rieke alebo močiaru, kde ju roztrhajú a do vody hodia; na to slávi sa donášanie nového jara. Kresťanské duchovenstvo netrpelo tento zrejme pohanský obyčaj na samú Veľkú noc, preto preložený bol do prostried pôstu na smrtnú a kvetnú nedeľu. Avšak predsa mnohé pohanské zvyky z tejto slávnosti pestujú sa dosiaľ na Veľkú noc.

Na tento sviatok na svitaní načierajú ľudia vodu z potoka, ktorá má na nejaký čas zázračnú liečivú moc, tak že zachráni mladým ľuďom pleť od vrázkov a od pieh a vyhojí mnohé nemoce. Naše dievčatá zjednávajú si krásu tým spôsobom, že za svitania v potoku umývajú sa.

Niekde chodia niekoľkí parobci spolu hneď za zory, prekvapujú frajerky svoje vo spaní a oblievajú jich vodou, lebo hádžu do potoka, alebo vyvedú ku studni. Deje sa to obyčajne násilne, aspoň deva musí sa statočne brániť. Keď mládencom odolá a vymkne sa jim z hrsti, majú z toho posmech a ona slávu.

Na Pokučí v Haliči shromažďujú sa spríbuznené dorastlé devy pred východom slnca a idú ku riekam a rybníkom. Tam očakávajú príchod zornice. Jaknáhle táto ukáže sa na obzore, zhadzujú zo seba všetky šaty, skočia do vody, rozpustia vlasy z vrkočov a každá na východ obrátiac sa, volá:

V Lužici dievčatá naberajú si vody do nádob a umyjú sa doma; na ceste ku potoku nesmie žiadna ani hlesnúť.

V Čechách kúpajú sa i mládenci, aby boli silní.

V Haliči kúpajú sa ostatne aj vydaté ženy, ba docela, vraj, i baby, ale z príčin podstatne iných. Dievky púšťajú svoje vlasy po prúde, a podávajúc jich Vodníkovi, robia to asi z tej príčiny, jako dievky moravsko-slovenské, ktoré jich na veľký piatok pod vŕbami rozčesávajú, aby maly vlasy dlhé.

Malí chlapci pripravujú si barvenú a voňavú „vôdku“ do sklenice alebo džbánku a chodia za rána svoje rovesnice oblievať („kúpať“), za čo dostávajú jako odmenu peniaz alebo koláče, ovocie a — maľované vajíčka. Ale aj starší mužskí oblievajú v dome a inde ženské mladé i staré.

Miesto kúpačky je v obyčaji na mnohých stranách „šibačka“ prútami, trstenicami alebo pletenými korbáčikami.

V niektorých dedinách v Haliči zapaľujú na Veľkú noc na cintorínoch ohne, ktoré hasia na úsvite alebo dopoludnia nasledujúceho dňa.

Netreba dokladať, že kuchyňa na Veľkú noc mnoho dobrého pripraví. Pečú sa koláče, robia klbásy, smaží sa pečienka, varia sa vajcia. V Čechách pečú sa „mazance“, v Haliči „paski“ (paschy). V mnohých slavianskych zemiach bývajú na Veľkú noc pravé hody.

Avšak ku najcharakteristickejším pozostatkom pospolitých veľkonočných zvykov patria veľkonočné vajcia. Nielen že vajcia primerane hodia sa jako symbol prebúdzajúceho sa života vtákov do jari, ale je to najvýmluvnejší symbol zo svojho úkrytu vnove pučiaceho sa jarného života vôbec. Nie je to tedy nahodilé, že východní Slaviani vianočné vajcia do chrámu prinášajú a kňazmi posviacať si dávajú a že si známi medzi sebou vajcia na poly delia a požívajú. (Vajcia tieto obyčajne maľujú sa a všelijak ozdobujú, čo na sviatočnú úpravu bezbarevných sliepačích vajec poukazuje. Ostatne pestrosť znamená naproti jednotvárnosti zimnej jarnú symboliku.)

Vajcia varia sa na tvrdo a barvia sa rozmanitými látkami. Ľud zná od zelenej trávy počínajúc celý rad barvidiel prirodzených. Ornamenty, jakými ľud slaviansky veľkonočné vajcia podľa dávneho spôsobu pečlive ozdobuje, sú nielen interessantné a originálne, ale i pre naše ornamentálne umenie vôbec veľmi dôležité. Ony konajú znamenitú službu pri porovnaniach s ornamentami inej techniky, ktorým náramne podobajú sa a jich doplňujú, ale i mnohé motivy nám objavujú, ktoré inde nenachodíme. Dôležité sú i z toho ohľadu, že v mnohých krajoch, kde ľud zabudol alebo ani nevedel vyšívať, dovedie veľmi krásne vajcia ornamentovať.

Prostriedkov k takémuto zdobeniu vynašiel si ľud veľmi mnoho. Najstarší spôsob je maľovanie („písanie“) drievkom a nanášanie vosku pomocou brka alebo ostrokončitej rúročky na miesta, ktoré sa pred základnou barvou zachrániť majú. Jednoduchší spôsob je škrabanie špendlíkom, ihlou alebo nožíkom; najnovší je však lebtanie lučavkou (Scheidewasser).

Barvitosť býva veľmi rozmanitá a rôznych odtienkov, tak tiež i ornamenty sú rozličného druhu a prekrásnych motívov. Najrozšírenejšie lebo najľahšie sú ornamenty lineálne a geometrické, ktoré sa nápadne shodujú s ornamentami vyrezávanými do dreva, práve tak, jako s ornamentami vypilovanými, vypaľovanými a olovom vylievanými „karbíkami“. Niektoré takéto vajcia vypadajú jako slabý reliéf, iné zase prekvapujú svojou malebnou a krásne súladnou mosaikou. Veľmi obľúbené sú pravidelne stylisované motívy rastlín, menovite roztomilé sú tulipány, klinčeky, ruže, jabĺčka, ktoré sú úplne podobné vyšívaným. Kohúti, orly, pávy, jelene, baránky, kone a iné živočíchy rady zobrazujú naše národné umelkyne, tak tiež i rozličné ľudské figúry, celé milostné prejavy. Srdce hrá veľkú rollu a pečlive prevedené býva zvlášte vtedy, keď má niečo takého prezradiť, čo ústa nie sú tak ľahko vstave urobiť. Časté sú i osobné mená, porekadlá, pesničky, zdravice, verše, pravda nie bez úhony kaligrafickej a orthografickej.

Vajcia takto upravuje si najviac mládež, ale obyčajne, jako je to i s vyšívaním, s ktorým „švadleny“ alebo „švajky“ najviac sa zaoberajú a preto i najkrajšie prevedú, i v tomto páde dávajú si takýmto zkúseným a vycvičeným dievkam a ženám vajíčka „vypisovať“, za čo jim jako odmenu všeličo „do domu“ dávajú, už či sú to vajcia, strova, múka alebo niečo podobného, alebo platí sa jim peniazmi.

Dnes krásny zvyk tento zaniká. Na úpadok poukazuje i priliepanie v sklepe kúpených obrázkov na vajíčka, ba ujímajú sa už i z papieru, cukru, čokolády napodobňované.

Maľovanými vajíčkami odmeňujú devy svojich „kúpačov“. Preto v každom dome, kde majú dievča, stojí na stole misa s nakopenými maľovanými vajciami, s ktorými kúpačov podeľujú. A síce dľa toho, kto je príbuznejší, známejší alebo milší, obdrží viac a krajších (a môže si i sám vybrať), jako „vzdialenejší“. Pre „vítaných“ alebo tých najmilších, nádejných nachystajú tie „najonakvejšie“. Svojmu frajerovi pripraví deva to najkrajšie vajíčko a dáva mu ho „ukradomky“.

Maľovanie a rozdeľovanie velikonočných vajec je zvykom mnohých národov. Ornamentovanie však nikde nie je tak rozšírené a do istého stupňa dokonalosti vyvinuté, jako u Slavianov.