ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Opisuje Pavel B. Socháň

Na severe Turčianskej stolice, na ľavom brehu Váhu, leží dosť významné niekdy mestečko Sučany. V spojení s južným koncom tohoto mestečka na prvý pohľad nápadným sa javí mohutný útvar vápencový Skala zvaný. Od juhu a západu neprístupné skalné steny čnejú do výše, len od východu súvisí Skala so stráňami temných hôr Fatry, avšak i tento prístup na Skalu bol kedysi dvoma súbežnými umelými valmi a priekopami zamedzený. Dnes ovšem sú tieto valy sosuté a tedy skorej schodné. Pod Skalou na sever a západ rozkladá sa rozsiahla považská rovina. Cesta na Skalu viedla severnou stranou a tiahla sa stúpajúc do výše smerom od západu na východ, juh v miernom oblúku. Teraz je vysadená severná strana stromkami a spravený je na Skalu hadovitý chodník. Stopy starej cesty sú posiaľ dobre znateľné. Povrch skaly je rovná, akoby úmyselne srezaná veľmi priestranná plocha, majúca podobu ellipsy, ležiaca smerom od východu na západ, len na juho-východnej časti dvíha sa hrbolovitý kopec, zarastené to rumy rozsiahlej budovy kláštornej.

Na svojej vychádzke na Skalu našiel som na severo-západnej strane na povrchu zeme množstvo čriepkov z nádob kružených, všetko voľnou rukou z tmavej alebo čiste bielej hliny; tuhy nepozoroval som na žiadnom. Črepy tieto sú máloktoré ornamentované a i to zväčša rovnobežnými pruhami. Bohužiaľ, bola pôda už kedysi rozrývaná a tedy i nádoby nepochybne všetky rozdrvené. Iných predmetov pri povrchnom ohliadaní tom som nenašiel. Nič-menej črepy tieto svedčia, že Skala v pradobe, keď i nebola snáď obydlená, ale slúžila za pohrobište, žiarovište a útočište vtedajšiemu okolnému obyvateľstvu.

Odkedy kláštor jestvoval na Skale, nie je mi známo. Ľud rozpráva si o „červených mníchoch“, ktorí tam sídlili. Tamejší pán farár J. M. Hodža vyhľadal mi v cirkevnom archíve objemnú knihu, rukopis: „Historia cirkve evanj. sučanské 1580 — 1783. Napísal Jiří Kuorka, cirkve této Sl. Bož. Kaz. 1845“, z ktorej vybral som nasledujúce: „Král Matěj I. často svojím navštívením poctil městečko Sučany, když se na hradě Sklabinském (neďaleko od Sučian) bavíval a po sausedních horách se svau družinau lovíval. Tehdáž obyčejně v Sučanech večeřel, ano i přenocoval. Sučany byly povinné v takovýchto případnostech kuchyni královskau jedácimi věcmi zaopatřiti, pročež se i královskau kuchyní nazývaly. Byloť v tom čase právě z této příčiny i to přísloví o zvědavých ženách v úžitku, „že vědí, i co Matiáš král dnes večeřel“. Sučancův povinností bylo také i hrad Sklabinský svými prácemi v dobrom stavě udržovati a opravovati — nepochybně místo jiných břemen, k nimž jiní bráni byli. Na té pak Skale, která se na polední straně nad Sučany vyzdvihuje, stál před věky pěkný, ale původu neznámeho hrádek, který Templářům čili červeným mnichům za obydlí slaužil. Jeden starý latinský rukopis na r. 1728 praví o něm, že se z jeho sbořenin znáti dá, že byl obšírný a podle statkův a jmění tohoto mnišského řádu dobře uspořádaný. Teď se z něho žadného nenachází, vyjmauc jedné prostranné pivnice od půlnoci do Skály vedaucí, na vrchu pak Skaly jest orácí zem. V něm bezpochyby Matěj nocovával, když ho v Sučanech noc zachvátila. Z penízkův Ferdinanda II. a III. zavírati by se mohlo, že se v něm toho času ještě bydliti dalo, a že tyto penízky od těch, jenž se tam zdržovali, ztratěné býti mohli. Jaknáhle se pak raucati začal, v krátkém čase jeho skálí na jiná stavení rozebráno bylo, nebo až posud Sučanci potřebný na murování materiál z této Skály lámají. Mohylky na té lauce, kudy se do Štiavničky jde, jsau svědkem, že zde Templáři tito své rybníky míti museli.“ — Sú to vlastne hate, ktoré sa dosiaľ zachovaly.

Sučany obdržaly za služby kráľovi Matiašovi preukazované výsady svobod. kráľ. mesta, ktoré až po Máriu Teresiu užívaly. „Červení mnísi“ boli však údajne pre razenie falošných peňazí vyzdvihnutí. Povesť vypravuje, že keď mnísi ani na opätovné napomenutie kráľovské nič nedbali, obľahol kráľ vojskom Skalu. Mnísi, v strachu pred trestom a v obave o poklady svoje, zakopali kde čo mohli, najviac však pohádzali do hlbokej studne a kláštor vraj sami zapálili. Studňa nachádzala sa na severnej strane od kláštora a bola do nedávna ešte znateľná. Do severo-západného boku Skaly vytesaná je pivnica, ktorá však až v novšej dobe má svoj pôvod. Ľud si rozpráva, že popod Skalu sú chodby a pivnice, kde sa skrývajú nesmierne poklady. Našiel sa už aj odvážlivec, ktorý asi pred 50 rokami nočnou dobou vyšiel na Skalu, tam na juho-východnej strane kopal a prišiel na kamenné schody, ktoré vraj viedly smerom dolu do zeme, a na schodoch týchto spočívalo množstvo spáleného zbožia. Naraz objavil sa mu však kocúr s ohnivýma očima a on nastrašený utiekol s toho miesta. Je tu skutočne znateľná stopa, ktorá mala byť oným človekom vykopaná. Dľa povesti majú byť na tomto mieste kláštorské pivnice, a ľud pevne verí v poklady tu zahrabané, avšak netrúfa si kopať, lebo ich vraj strážia duchovia, ktorí nedopustia nikomu k nim vniknúť, a domnieva sa, že by ho každý taký pokus stál život.

Že na povesti jest niečo pravdivého, dá sa zatvárať z toho, že na Skale na povrchu alebo i v malej hĺbke zeme vynoruje sa množstvo strieborných peňazí. Pán farár Hodža hovoril mi, že on sám ako chlapec chodievaval so svojimi vrstovníkmi na Skalu vyhrabávať peniaze a zakaždým že ich prinášali za priehrštie domov. Najviac ich vraj objavovali na západnej strane; nachádzali však popri strieborných peniazoch aj mnoho olovených, ba i celé množstvo olovených guliek. Peniaze, ktoré kedysi pán farár Hodža nachodil, maly vraj na sebe dvojitý kríž a písmeny R. K., z nichž veľký počet má spočívať v museume zavrenej Matice Slovenskej, a mnoho tiež šlo do Pešti, kam vraj všetky nálezy dnešný majiteľ Skaly zasiela, medzi nimi tiež vraj peniaz s podobizňou Hadriana II.

Dopytujúc sa, či niečo zo Skaly nenašlo by sa medzi obyvateľstvom tamejším, dozvedel som sa, že jeden gazda má niekoľko tých „pliaškov“, ktoré bol v hlinenom hrnci vyoral severo-východne od Skaly pri kolčovaní krov. Skutočne našiel som u onoho gazdu ešte 310 kusov strieborných peňazí, ktoré som hneď i odkúpil. Rozprával ten samý, že ich v hrnci bolo raz toľko, ale že ich už rozdaroval svojim známym. Peniaze sú čisté a veľmi dobre zachovalé, zväčša Matiaša II. a to 31 rozličných druhov z rokov 1612 — 1619; ďalej Rudolfa II. 28 druhov z rokov 1594 — 1611; poľského Žigmunda III. 9 druhov z rokov 1614 — 1621; Karlove (D. G. D. OPAVIAE; MVNSETOLIS) 5 druhov z rokov 1612 — 1620. Ostatné peniaze sú po menej druhov alebo len jednotlivé rozličných potentátov.

Peniaze tedy pochádzajú s konca XVI. a so začiatku XVII. storočia. Najväčší počet peňazí je z rokov 1614 — 1620. Že letopočet na minciach nepresahuje rok 1621, zatvárať by sa mohlo z toho, že peniaze najskôr roku toho mohly byť do zeme uložené. Nesúvisí rok ten asi tiež s konečným zamknutím bydla na Skale? Povesť o obliehaní templárskeho kláštora, ak je ozaj z ľudu a nie vymyslená takým, kto znal z histórie osud tohoto rádu, mohla by súviseť s obžalobami, ktoré boly vedené proti templárom a pre ktoré ich rád na počiatku XIV. stoletia bol i zrušený.

Sučianska Skala je veľmi interessatný predmet pre archäologa i historika, a námahy na preskúmanie tu vynaložené boly by zaiste zdarným a skvelým výsledkom korunované.