ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(Pri Vrbovom v Nitre.) ^[1]

Opisuje Pavel Socháň.

Keď novorodenca obriadili, nastoknú mu na hlavu čepec (čepček), aby sa mu temiačko neprechladilo, i nosí ho potom stále, aby mu hlava okrúhla vyrastala. Čepec nosí aj do roka jak chlapec, tak dievča.

V chladnom počasí uväzujú na čepec ešte aj ručník (ručníček).

Po prvom roku, keď dieťa začína behať, začínajú aj v pokrývaní hlavy brať ohľad na rôznosť pohlavia. Chlapec dostane klobúčik, dievča chodí holou hlavou alebo v ručníku.

Mravy požadujú, že dievčence musejú nepokrytou hlavou chodiť, čo je znakom panenstva; preto nepoctivá dievka nesmie sa holou hlavou ukázať, ale stále pokrývať sa ručníkom. Dnes však i poctivé panenky rady chránia si hlavu proti horku a chladu ručníkom.

Donedávna odrastlé osoby ženského pohlavia viazaly si na hlavy pólky, ktoré aj dlhými ručníkami zovú. Pólka je na ríf široká a na pol piata (prv aj len na 4 rífy) dlhá pola plátna, ktorú položí si na hlavu tak, že kratší konec visí a dlhší okrúti si okolo krku, na predku sa prekríži na obe strany, na bokoch v zadu sa podstrčí pod šnúrky z fertuchy a konce rozprestrú sa po zástere i po sukni. Pólky boly z plátna perkálového alebo bavlnkové. Voľakedy ručníkov nebývalo a chodily aj do roboty (aj do žatvy) v pólkach konopných, ktoré boly na 3 — 3 1/2 rífa dlhé.

Pólky (dlhé ručníky) nosia teraz už len staré ženy na veľké sviatky, (v zime na mentekách) a mladé nevesty, keď idú na sobáš. Avšak mladá nevesta má pólku na chrbát dolu spustenú, v predu okolo rúk otočenú a tak na sukni s oboch bokov rozprestrenú. Len keď ide mladá nevesta na sobášny úvod, zdvihne jej krstná matka pólku na hlavu a po úvode zase jej ju strhne. Ako matka ide na úvod tiež do tejto pólky s dieťaťom zavinutá (tak ako do nejakej odedze).

Pólky boly obložené cipkami (čipkami) „misikornovými“ (Nesslgarn, zo žíhľavových cverien pletené), „šmídovými“, ktoré stály aj 6 zl., alebo bielymi „cverennými“. Dolu visely čipky široké, po bokoch vinuly sa úzke. Konce vyšívané hodvábom „žeravým“ (Orangengelb) a „sirkovými“ (Citronengelb) „zplna“ (Plattstichstickerei); popri krajoch tiahly sa vyšívané pruhy „štvorky“ a „mrežky“ (Punto tirato. Die einfache Durchbruchstickerei).

Teraz nosia ručníky do roboty kartúnové, a to ich má jedna v zásobe 5 — 6. „Svátečné ručníky“ sú kašmírové, atlasové, tylanglové, bohato vyšívané v rožku na zadku a okolo krajov „pobielo na dzierky“ (Die Weissstickerei). Ručník je veľký na 5/4 rífa, skladá sa na kríž („na skos“), spodný rožok sa zavinie, uprostred preloží cez hlavu a konce zaviaže „na uzg“ (na uzol) pod bradou.

Ručník vlnáčik berú okolo domu na hlavu, konce viažu na predku alebo na zadku na krku. Nosia ich len asi od 18. rokov.

Dávnejšie nosily okolo domu na hlavách obrúsky, nové aj do kostola. Fajné volaly servítkami.

Dieťa na krst nesúc prikryjú ho ručníčkom. Voľakedy maly jeden hedvábny, ktorý len na to slúžil; býval veľmi drahý.

Hrubý ručník záleží zo dvoch rífov, viaže sa na zadok okolo hrdla; vyšívaný je na troch rohoch, jeden, čo visí na chrbte, vrchný, a dva rohy zaviazané, okolo krajov na troch bokoch vinú sa cipky (5 rífov).

Keď sa dievča vydá, dostane na hlavu čepec, ktorý pristroja jej („začepá mladú nevestu“) po svadbe ráno po frištiku. Najprv pripravia jej grguľu a na túto nastoknú čepec tak, aby rožky z čepca padly práve na rožky z grguľe, dienko z čepca prestre sa potom na grguli. Čepec položí mladej neveste najprv mladý zať na hlavu (a to jej ho dá naopak), „aby hej ho mohou aj sraziť, keď ho nahnevá“. Inému žene čepec sraziť není dovoleno a považujú to za veliké pohanenie, preto žena, ktorej daktorý chlap v zlosti čepec s hlavy strhnul, kričí na neho: „Nedau si mi ho ty na hlavu, aby si mi ho mohou strhať!“ Ku tomu má len jej muž právo. — Čepec považovaný je za odznak ženskej dôstojnosti, poddanosti a vernosti. Preto keď padlá dievka nastokne si na hlavu čepec, ženy jej ho roztrhajú bárskde. — Holou hlavou sa ukázať je pre vydatú ženu veľkou hanbou. Ženy spávajú bez čepca, aby si ho nepokrčily, ale hlavu si do ručníka zakrúťa tak, že v predu konce ručníka prekrižuje a potom zaviaže na krku. Čepec záleží z „líčka“ a z „dienka“; sťahuje sa na „šmečky“ (slučky) šnúrkou v tyle; v predu ku líčku prišité vyčnievajú von z tváre široké „cipky“ (čipky). Líčko i dienko bývajú vyšívané „z plna“, „pobielove“ alebo „zlatom striebrom“, ktoré i hotové na trhoch po okolitých mestečkách kupujú od žien z trnavského okolia. Na sviatok oviaže v tyle okolo čepca širokú pestrofarebnú stužku, jejž konce dolu chrbtom padajú. Čepcov má žena 10 — 20. Stojí jeden najmenej 1 zl. 50 kr., ale aj 12 zl.

*

Klobúky, ktorými si chlapi hlavy pokrývajú, sú maličké okrúhle širáky. Na širáku rozoznávajú „vrch“, „strechu“, medzi týmito v záhybe vinie sa dookola „šnórka“. Strecha kol do kola obrúbená je „švíčkom“ alebo stužkou „oblamovkou“. Zvnútra širáka „dno“ prikryté je plátennou „podšívkou“, ktorá je s kraja obtiahnutá „oblamovkou“. Mládenci nosia za šnúrkou zastrčené biele „perá“ z kohúta. Širáky robia „širáčnici“ (vo Vrbovom, Fraštáku, Trnave).

Pred 30 rokami ešte nosili mladí chlapi širáky s väčšmi odhrnutou, skoro rovnou „strechou“ a tiež ich volali okrúhle širáky. Starí nosili širáky vysoké, ktoré posmešne volali „homolkami“, lebo boly homolkovitej podoby, vyše piade vysoké. „Vrch“ bol máličko prevalený, len keď bol širák nový, bol rovný. Tento vysoký širák býval nad „strechou“ okolo „vrchu“ vyzdobený farbistými „húseničkami“ a „strapcami“ aj na piaď šíre, že zo samého širáka bolo sotva na dva prsty videť. Zpod „húseničiek“ vykukovala červená stužka. Strapce boly obyčajne bavlnené, ale ktorý chcel byť väčší „frčkár“, strapce a stužku si kúpil hodvábne a širák si sám pristrojil. Mládenci nosili „kosírky“ z bieleho kohúta, z bažanta, z túza, z páva.

Dievčence dávajú frajerom v zime za širák perá z rojmajrínu, 5 — 6 ohánek, v lete z kvetov, ktoré si v záhrade dievčence samy vypestujú: tulipán, bazalku, hrebíček, muškátik, resedu, georgínu a pod. Tieto kvety, aj kým sú ešte na koreni, zovú „perami“, preto keď sa niekto spýta dievčaťa, vidiac ho v záhradôčke, čo robí, odpovie: „Ná, sadím pero!“ alebo: „Polievam pero!“ Tieto „perá“ nosia aj dievky sami, keď idú do kostola, zapichnuté za bruclom alebo šnúrkou na „fiertochu“ miesto „šperku“. V kostole potom „perá“ privoniavajú. Rekrúti pripínajú si na širák alebo na prsia mašličky z úzkej stužky vo farbách krajinskej trikolóry. Nepoctivý mládenec „pero“ za širákom nesmie nosiť, lebo by mu ho mládenci roztrhali a aj jemu namlátili.

Pred 100 rokami nosili klobúky bez strechy, len rovné vysoké homolaté, na vrchu ohnuté do zadu, na samom konci „kyskou“ opatrené.

V zime nosia špicaté čepice z čiernej barančiny (od čoho ich aj barančinovými čepicami zovú), podšívku ale z bielej. Keď dážď padá, čapicu vyvráti naopak. Donedávna nosili súkenné čepice s čierno-súkennými vrchami. (Tej samej formy, ako oravské „baranice“.) Strechu tvoril „priem“, z nehož tá čiastka nad čelom bola s „vrchu“ prišitá, ale ostatok od ucha k uchu bol voľný, tak že sa dal prevrátiť a na uši stiahnuť. Súkenná čepica bola sošitá zo 4 kúskov súkna, každý vonkoncom aj na priem; švíčky boly pošité svetlými šnórami, „boritášmi“, a na ich vrchu trônila „kystka“. („Boritáše“ sú šnúrky zdnuky bavlnené, zvonku hodvábom obtiahnuté.) Podšívka z čiernej barančiny. Do veľkej zimy nosili ich na ušiach stiahnuté, ale pravidelne nosily sa s priemom vyvráteným a zadkom do predu. Za čapicou sa pero nikdy nenosilo. V zime, kto nemá čapice, natiahne si na hlavu šlochaubňu (Schlafhaube) a na to postaví širák. Táto čapica je pletená z čiernej bavlny. Na kom dobre poznať, že sa hodne „motúza“ naťahal, na toho povedia: „Ten si hodne naložiu pod čepicú.“