ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(Na šesťdesiate výročie smrti Janka Kráľa.)

„Kamarátstva nestrpí, na sebe prestáva,“ hovoril o sebe Janko Kráľ; nik nevedel, odkiaľ prichodí a kam sa poberá. Bol neshovorčivý, ľuďom sa vyhýbal, a tí, ktorým otváral dušu, nezanechali historikovi materiál pre napísanie Kráľovho životopisu. Záznamy jeho rovesníkov o ňom sú skúpe a často si protirečia. Nie je objasnená jeho mladosť, málo vieme o jeho pobyte v Bratislave a v Pešti, kusé sú dáta o jeho pobyte na Dolnej zemi, objasniť treba i cestu do Besarábie, účasť Kráľovu v slovenskej revolúcii, a konečne potrebné by bolo určiť čas, ktorý strávil Kráľ v B. Ďarmotach, v Kláštore pod Znievom, v Liptovskom Svätom Mikuláši, v Trnave a v Zlatých Moravciach. Holubyho a Šuleka pochovával farár Minich. V liste,^[1] adresovanom Jánovi Franciscimu, Minich píše, že s pohrebu do Trnavy odprevádzal ho Janko Kráľ. Holuby a Šulek boli popravení 20. októbra r. 1848, teda v čase, keď Janko Kráľ sedel vo väzení. Bezpečne je zistené, že Janka Kráľa chytili v Príbelciach s učiteľom Rotaridesom a viacerými sedliakmi 30. marca 1848;^[2] zo žalára vyslobodil ho generál Windischgrätz až v januári r. 1849, keď s bánom Jelačićom zaujal Pešť. Vieme, že zpod šibenice dostal sa Kráľ po ráznej intervencii bána Jelačića, a jednako zaznamenal nepomenovaný jeho účastník toto: „V revoluci uherské byl (Kráľ) od Maďarů chycen, uvězněn a bez soudu vlečen k šibenici. Tu však žádal, aby mu dovoleno bylo promluviti naposled. I jal se mluviti k lidu maďarsky a dojal jej tak, že ihned musel býti na svobodu propuštěn.“^[3] Janko Kráľ Jelačićov list opatroval ako sviatosť a známym ho vraj čítaval s veľkým nadšením. Ten list znie asi takto: „Nachádzajúc sa v čele 60.000 mužov na pochode k Pešti, oznamujem so zaručením svojho čestného slova vysokému ministeriu, že ak bude mladý básnik a národovec slovenský Janko Kráľ popravený, každého Maďara, ktorý mi na pochode do rúk padne, na najbližšom strome bez milosti dám obesiť.“ (Dr. J. L. Píč takto reprodukuje Jelačićov list a dodáva, že mu ho Kráľ čítal a že ho odpisuje tak, ako mu zostal v pamäti.)

Objasniť sa žiada i spôsob uväznenia Janka Kráľa. Podľa niektorých prameňov Kráľ prišiel z Pešti do Hontu v druhej polovici marca. Do Príbeliec šiel za priateľom Rotaridesom, s ktorým buntošil ľud proti pánom. Keď vypukla revolúcia — hovorí iný prameň —,^[4] Kráľ bol advokátnym koncipientom v Pešti. Janko Kráľ z Pešti šiel do Mikuláša a, idúc odtiaľ cez Turiec do Hontu, dával vyzváňať po dedinách a rečnil zápalisto o blížiacej sa slobode. Nezaveľa bol v hontianskych horách (odkiaľ prišiel?), v nich shromaždil statných junákov a vštepoval im svoju náuku, že v tom slovenskom kraji nebude dobre, kým všetky zámky a kaštiele nebudú vypálené a všetci zemani porezaní ako barani. Ale ešte nebol s prípravami pre uskutočnenie svojho plánu hotový, a úrady sa už dozvedely o jeho úmysloch a zmarily ich: jednej noci, keď Janko Kráľ so svojimi junákmi na salaši nocoval, obklopili ho pandúri a honvédi a zajali ho i s celou družinou.

Po revolúcii Janko Kráľ nejaký čas strávil na Morave. Niekde blízko Hostýna.^[5] Tu „trávíval celé dny v zahradě. Jednoho dne přiběhne celý vyjevený, právě když se chystali k obědu, a radostným hlasem volá hospodáře, hospodyni a všecky ven do zahrady, kdež prý jim něco velmi krásneho ukáže. I vedl je až k místu, kde byly květiny. ,Tu se podívejte na toto kvítko,‘ pravil, ,včera bylo zde ještě poupě a dnes, když jsem je hledal, spatřil jsem je již úplně rozvité.‘ Když však zklamaní diváci nejevili takovou radost z toho jako on, divil se jim velice a div že se nedal do pláče.“ Naoko vec drobná, ale hodno ju spomínať v súvise s jeho revolučnosťou na jednej strane (kaštiele chcel zapaľovať a pánov rezať ako baranov) a na druhej strane tu sa hovorí o detskej a jemnej láske ku kvetom.

Majúc na pamäti poznámku Štefana Krčméryho:^[6] „v životopise takom nevyjasnenom, ako je Jankov Kráľov, každá maličkosť nám je vzácna“ — podávam vedľa seba nespracovane neznáme, resp. málo známe príspevky zo starších prameňov na uctenie zaviatej pamiatky nášho podivného Janka, básnika Janka Kráľa. Sú to, pravda, iba mozaikové omrvinky, ale poslúžia na dokreslenie jeho povahy, charakteru a života.

Roku 1873 navštívil Janka Kráľa v Zlatých Moravciach český národovec dr. J. L. Píč. Básnika vyhľadal v kasíne. O svojom stretnutí s Kráľom Píč medziiným uvádza toto:^[7] „Za malou chvíli stál před námi statný muž, šedesátník,^[8] s vybledlým vousem a zarudlým nosem v plném obličeji, z čibuku vypouštěl notné kotouče dýmu. Představili jsme se a odevzdali doporučujíci list, nepamatuji již, kterého slovenského národovce. Janko Kráľ přečetl list, složil a zastrčil do náprsní kapsy, pohlédl opět pátravě po nás a konečně pravil: ,Pojdte se mnou,‘ a již kráčel ze dveří. Šli jsme mlčky za svým novým známým, který se ani neohlédl, aby videl, zdali jej následujeme. — Došli jsme v témž pořádku do obydlí pana pravotára. V slušně upraveném salonku představil nás Janko Kráľ své paní a dcéři, pokynul nám rukou, abychom sedli, a sám mlčel a kouřil, jako by nás tu vůbec ani nebylo… Zábava plynula již asi hodinu o tom a onom; jen domácí pán seděl, mlčel a kouřil. Pohlédli jsme několikráte již druh na druha, nemáme-li se již poroučeti, ale zvědavost zvítězila. Zábavu konečně vedl již jen přítel K., který seděl blíže dam, já pak zadíval se pátravě do obličeje podivného hostitele. Konečně promluvil, a sice rusky, a svěřil mi mezi jiným, že kdysi měl úmysl vystěhovati se do Ruska, ale že vyjednávání, aby vláda mu postoupila nějaký pozemek, příliš se protáhlo. ,Pak jsem se chtěl také vystěhovati do Srbska,‘ pokračoval na to srbsky, ,a vláda srbská mi již nabídla pěkný statek, ale konečně jsem zůstal přece doma.‘ Když pak mne takto vyzkoušel ze srbského a ruského mluvení a zkouška patrně dopadla k úplné jeho spokojenosti, pravil úsečně: ,Pojďme ven do zahrady;‘ vstal a šel. — Na konci prostranné zahrady, do které jsme vešli, tekla tiše řeka nebo vlastně říčka Žítva a ve stínu olšoví na břehu jejím rostoucího jali jsme se procházeti. Janko Kráľ se rozhovořil; dosud nepřístupný otevřel své srdce dokořán. Vykládal mnoho a mnoho a živě o postavení slovenského národa, vydaného r. 1867 Uhrům na milost, dovozoval chyby, kterých jsme my Slované rakouští se dopustili v letech padesátých a na počátku let šedesátých, nedovedše kořistiti ze situace, a přešel konečně na bouřlivá léta 1848 a 1849, vykládaje v té příčině své arci zvláštní náhledy.“

Dr. J. L Píč opisuje v svojom článku i návštevu Hodžovu u Janka Kráľa. V prítomnosti Hodžovej hovorilo sa o veciach všeobecných, Píč ich nespomína. Cennejšia je zmienka o Kráľovej charakteristike, vyslovená Hodžom. Hodža hovoril: „Vy si neviete ani predstaviť, aký podivín je Janko Kráľ: nikomu nie je priateľom, s nikým sa neshovára a je nesdielny; do kasína chodí, ale ak tam prehovorí, rozpráva úsečne. Ani by ste neverili, že Janko Kráľ, ak má nejaký dôležitejší proces, príde na súd s nabitou dvojkou; keď príde na neho rad, natiahne najprv obidva kohútiky, postaví dvojku k stoličke, za ktorú sa potom sám postaví, v jednej ruke drží hlaveň pušky, druhou gestikuluje a tak bráni svojho klienta; jeho protivník, maďarský advokát, pri takej príležitosti opatrí sa revolverom a vstane obraňovať svojho klienta, položiac najprv pred seba na stôl nabitý revolver.“

Druhá, rovnako zaujímavá je zmienka o byrokratickosti Janka Kráľa. Vydal — ako slúžny — vo veci menšej dôležitosti akýsi rozkaz. Zvláštnou náhodou sa stalo, že jeho pani, nevediac azda ani o tom nariadení, prekročila ho prvá; i dostala úradnú citáciu od muža, musela sa dostaviť do kancelárie, súdil ju vlastný muž, odsúdil ju na deň žalára a trest si musela i odsedieť.

S istou rezervou reprodukujem záznam o slovách Jána Bottu, líčiaci podivínstvo Janka Kráľa pri jeho ženení. Kráľ v liste, adresovanom na Hurbana, píše medziiným:^[9] „Pomyslite si, čo som nevykonal. Dňa 7. apríla (1851) som sa v Trenčianskej stolici oženil a vzal som si Máriu Modrányi za svoju družku. Teda už i ja som do radu ženáčov vstúpil. Čo Ľudovít Štúr na to povie, ktorý to slabosťou a smyselnosťou nazýva…“ Medzi rozprávaním Jána Bottu a medzi skutočnosťou je akási nejasnosť. Botto hovorí:^[10] „Keď prišiel na miesto svojho nového povolania (Kam, nie je udané. List Hurbanovi Kráľ písal z B. Ďarmôt. R. 1851 bol slúžnym v Kláštore pod Znievom.), smyslel si, že by sa mal oženiť. V časoch revolúcie zbežne poznal dcéru istého evanjelického farára i rozhodol sa, že si ju vezme. Sadol a napísal farárovi krátky list: ,Pošlite mi svoju dcéru najbližšou poštou. Janko Kráľ.‘ Nad týmto listom pokrútil adresát povážlive hlavou: ale Janka Kráľa znali ako národovca, básnika a podivína, dcéra nerobila väčšie námietky a tak sa vybral otec i s dcérou navštíviť Janka Kráľa, a bola svadba.“ Mária Modrányi bola dcéra úradníka Zayovských majetkov. Národného povedomia v tých časoch v rodine Modrányich bolo ešte dosť, ale nesúhlasí záznam o zamestnaní Máriinho otca.

V úryvkoch zo života zabudnutého básnika čítame v „Pravde“^[11] medziiným tieto charakteristické epizodky:

Ruský profesor X. navštívil raz v spoločnosti Kollárovej Janka Kráľa v jeho byte. Vstúpiac do izby, našli Janka Kráľa ležiaceho na zemi, bol zahalený dymom a zadumaný tak, že vstupujúcich ani nezbadal. Kollár ukázal na Janka Kráľa, predstavujúc ho: „Toto je náš Janko Kráľ.“ Kráľ zdvihol hlavu a privítal oboch, ale zostal na zemi a ležiačky sa shováral s nimi a o chvíľu ich prosil, aby ho ráčili opustiť.

Od svojich ctiteľov dostal Janko Kráľ krásnu, striebrom okovanú fajku. Tomuto daru sa skoro detinsky tešil. Fajku neodložil celý deň. Ale raz, idúc lesom, spozoroval, že vo vrecku nemá ani štipku tabaku. Tu stretne nenazdajky neznámeho človeka, zastaví ho a prosí, aby bol taký láskavý a vzal si od neho tú fajku, lebo on ju nepotrebuje, nemá tabaku. Cudzinec sa spieral, ale Janko Kráľ, položiac mu fajku k nohám, odišiel.

Kníh nemal temer nijakých. Ak prečítal dielo, zostalo navždy celé v jeho zázračnej pamäti, i odložil ho — ako vec, ktorú viac nepotreboval. Kráľ poznal vraj celého Shakespearea nazpamäť, valachom na salaši po nociach recitoval dlhé pasáže z Hamleta v originále. Raz dostal Janko Kráľ do daru knihu, ktorej sa veľmi tešil. Bola to sbierka ukrajinských piesní. Keď sa ho druhého dňa priateľ opýtal, kde tú knihu má, odpovedal, že ju už prečítal a že ju nechal ležať v kaviarni: „Azda poslúži dakomu inému omnoho viac ako mne…“

Ťažko by bolo pustiť sa do napísania životopisu Janka Kráľa. Ale raz predsa bude musieť niekto vykonať i túto povinnosť. Bude to práca ťažká. Písomného materiálu je málo. V ročníkoch literárnych časopisov^[12] z rokov päťdesiatych a sedemdesiatych sú vyzvania verejnosti, aby sbierala príspevky pre životopis Janka Kráľa, ale tak sa vidí, tieto vyzvania neosožily, nebolo čo sbierať. Rovnako bolo i pri oslavách stého výročia Kráľových narodenín. Vtedy Slovenské pohľady prosily sbierať dáta o Jankovi Kráľovi, ale shromaždilo sa iba niekoľko drobných omrviniek, pravda, i tie sú nám vzácne.