ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

POZNÁMKY:

Július Barč-Ivan: Dielo II

Tatran 1981

Druhý zväzok obsahuje chronologicky usporiadaný výber piatich autorových hier a výber z esejí pod názvom Oblok a zrkadlo.

Zostavil Ján Števček

Chronológiu autorovho života a diela napísal Imrich Vaško

Textologicky upravila Daniela Lehutová

Tatran 1981

Poeta laureatus (I. vydanie)

Hra v troch dejstvách.

1949 — 50

odtláča sa prvý raz. Zvolená verzia uložená v LAMS sign. 1 B 49 (2 jd 48 s. + 48 s. strojopisu A4 formátu) je podľa sledovania hlavných princípov a kritérií v najvyššom súlade s celkovým autorovým zámerom. Porovnaná je s tretím znením v LAMS sign. 1 B 49 1 jd, ktoré má 50 strojopisných polstránok A5 formátu s rukou vpísanými variantmi a je dokončené, aj keď záver má rukopisný. Pre zaujímavosť sa základný text porovnal aj s nedokončeným znením v LAMS sign. 1 B 47 1 jd obsahujúcim 132 rôzne číslovaných polstránok A5 formátu, s viacerými variantmi, z ktorých niektoré sa zhodujú so základným textom.

Pri textologickej úprave miera zásahov nie je a ani nemôže byť všade rovnaká, ak sa zváži okolnosť, že v oboch zväzkoch sú základné — východiskové — texty rozličných druhov: od rukopisných cez staršie prvé a jediné knižné vydania až po viac ráz reedované.

Predovšetkým sa uplatňuje dnešný pravopis, spisovná interpunkcia, jednotné označenie priamej reči a rešpektujú sa súčasné textologické a redakčné zásady, bežné pri úprave starších textov pre čitateľské vydania. Pri hrách sa zjednocuje označenie dejstiev, obrazov a výstupov s účinkujúcimi, rovnako aj písanie autorských poznámok, ako je to zaužívané dnes.

Hláskoslovné a tvaroslovné smeny dodržiavajú dnešnú normu. Upravujú sa všetky tvary, ktoré ju viac alebo menej narúšajú. Tak sa zásadne odstraňuje dnes už zastaraná väzba záporného genitívu a nenáležitý inštrumentál, ďalej nevhodné použitie vetných spojení, spojok a predložkových väzieb, nahrádzajú sa časté gerundíva, pasívne slovesné tvary a nesprávne spájania modálnych slovies s plnovýznamovými.

Textová úprava odstraňuje aj zastarané a neústrojné lexikálne výrazy, ktoré nemajú opodstatnenie v spisovnej slovenčine, alebo sú inojazyčnej proveniencie, a nie sú nositeľmi špecifiky postáv, prostredia fabuly či dobového zafarbenia. Týka sa to najmä slov a slovných spojení, pri ktorých po čase došlo k posunu prvotných významov a dnes majú inú obsahovú náplň.

Ostatné odchýlky a nejednotnosti textových prvkov, najskôr dôsledok neskorších redakčných zásahov, upravujú či odstraňujú sa podľa zásady kvantity výskytu.

Úprava však v maximálnej miere rešpektuje autorove štylisticky príznakové výrazy. Najmä v próze sa priam dôsledne zachováva štylisticky príznaková Barčova stavba vety. Len ojedinele, v prípadoch, ak sa pre zastaranú, prípadne výrazne neslovenskú podobu stáva vetná jednotka čitateľovi nelogická, a teda nezrozumiteľná, zasahuje sa aj do syntaxe. V hrách úprava dynamizuje dialóg, čo je v súlade so štylistickými úpravami samého autora v neskorších textových verziách.

V zásade sa textová úprava Barčových próz a drám usiluje nenarušiť a nezotrieť autentickosť autorovho prejavu. Chce iba odstrániť nános prežitých výrazových prostriedkov a prípadných štylistických prehreškov, aby, pri zachovaní autorského i dobového koloritu, mohol dnešný čitateľ vnímať obsah diela bez väčších lexikálnych a syntaktických prekážok.

D. L.

Chronológia autorovho života a diela

1909

— 1. mája narodil sa Július Barč-Ivan. Jeho otec bol učiteľom a správcom školy. Matka Alžbeta, rodená (Ivanová) bola maďarskej národnosti. Podľa nej si zvolil literárny pseudonym. Rodné Krompachy, mestečko s robotníckymi tradíciami, zanechali stopy v jeho osobnom živote a premietli sa aj do Barčovej sociálnohumanistickej epiky i dramatiky.

1915

— Začal školskú dochádzku, v Krompachoch vychodil ľudovú školu a meštianku.

1921

— 21. februára s pohnutím prežíval vo svojom rodisku známu robotnícku vzburu.

— Ťažký život slovenského robotníctva vnímavo pozoroval aj ako študent v Spišskej Novej Vsi, v Košiciach a v Prešove.

1926

— Úspešne zložil skúšku dospelosti na reálnom gymnáziu v Prešove.

— Po maturite odišiel študovať právo do Prahy na Karlovu univerzitu.

1927

— V Prahe nepobudol do konca štúdia, musel ho zdravotných dôvodov (pre chorobu pľúc).

— Nastúpil na miesto daňového úradníka v Košiciach.

1928

— Po desaťmesačnom pôsobení v zamestnaní zapísal sa znovu na vysokú školu, tentoraz na Evanjelickú bohosloveckú fakultu v Bratislave.

1929/1930

— Na rozhraní desaťročí začal prispievať do novín a časopisov (Vesna, Národnie noviny, Nový rod, Luk a i.) sériou kurzívok, fejtónov a malých próz.

— Do literatúry vstúpil prvotinou Tunel (Vesna 1930), prácami: Na smrť jedného komína (Národnie noviny 1930, č. 87), Stavba (Národnie noviny 1930, č. 94), Siroty (Národnie noviny 1930, č. 99), Pán Remarque! (Národnie noviny 1930, č. 102), Úvaha o svätojánskych muškách (Národnie noviny 1930, č. 108), Naše hymny (Národnie noviny 1930, č. 109), Divadlo (Národnie noviny 1930, č. 110 — 111), S Ikarom (Národnie noviny 1930, č. 122), Na Dušičky (Národnie noviny 1930, č. 131) a Meniny (Nový rod 1930).

1931

— Vydal sa na cestu do zahraničia (Nemecko, Poľsko).

— Publikoval ďalšie beletristické príspevky: Seniorálny zjazd a Štúrove oslavy v Modre (Nový rod 1930 — 31), Naši profesori (Národnie noviny 1931, č. 1), List (Národnie noviny 1931, č. 47), Intimity z košického berného úradu (Národnie noviny 1931, č. 79), Momentky z Poľska a Nemecka (Národnie noviny 1931, č. 89), Varšavská „Prasa“ (Národnie noviny 1931, č. 92), List do Varšavy (Národnie noviny 1931, č. 105), Madona…! (Národnie noviny 1931, č. 140), Film (Luk 1931), Don Juanova noc (Luk 1931), Teta Anna (Vesna 1931), Sekundán (Svojeť 1931 — 32).

1932

— Pokračoval v uverejňovaní svojich prác: Feuilleton dneška (Národnie noviny 1932, č. 16), Na nádraží (Šariš 1932, č. 7), Rozprávka (Národnie noviny 1932, č. 50 — pod pseudonymom Teta Mahuliena), Sen (Národné noviny 1932, č. 54), Z bratislavských ulíc (Národnie noviny 1932, č. 78), O spomínaní na tých, ktorí nám veľa dali (Národnie noviny 1932, č. 84), Listy (Národnie noviny 1932, č. 88), Posledné slovo (Národnie noviny 1932, č. 90), O jednom z tisícich samovrahov (Národnie noviny 1932, č. 93), Pamiatke Ondreja Peťkovského (Nový rod, 1932 — 33).

1933

— Debutoval dvadsaťštyriročný knižkou próz, sociálnymi novielkami a poviedkami pod názvom Pohádka, ktorú vydal vlastným nákladom v Prešove! Jej obsah tvorili tri texty (Pohádka, Film, Penzia Jozefa Grubčíka) a naznačovala mnoho z budúceho autorovho umeleckého zápasu i programu. Podľa názoru súčasnej literárnej vedy (Zoltán Rampák) mala táto knižná prvotina pre smer vývinu jeho dramatickej tvorby určujúci význam.

1934

— Po ukončení teologického štúdia a krátkom vojenskom výcviku v Prahe nastúpil od 1. novembra ako kaplán v Užhorode, kde prežil štyri mesiace.

— 14. novembra umrel mu otec.

— Priam súbežne uviedol sa aj ako dramatický spisovateľ hrou v troch dejstvách 3000 ľudí o probléme nezamestnaných Slovákov v Amerike. Venoval ju Krompachom. Ako napísal sám, dali mu námet, preto patrí im. Premiéra v SND v Bratislave 19. apríla 1934. Réžia Janko Borodáč.

— V tom istom roku napísal hru v piatich obrazoch Pevec boží.

— V rokoch 1934 až 1949 napísal 12 hier, z toho 11 dokončil a 10 vyšlo knižne, alebo ako rozmnoženina (Diktátor). Jedenásta hra Koniec knižne nevyšla, časť z nej publikovali Slovenské pohľady vo dvoch ročníkoch (1948 a 1963). Na konci radu Barčovej dramatickej tvorby stojí hra Poeta laureatus, a to bez zverejnenia.

1935

— 7. februára prešiel za administrátora a neskoršie farára do Pozdišoviec, kde žil s matkou.

— Vyšla knižne hra 3000 ľudí (ÚSOD, Turčiansky Sv. Martin).

— Z malých próz publikoval: Oblok a zrkadlo (Elán 1934 — 35, č. 1) a List (Elán 1934 — 35, č. 8).

1936

— Bol na študijnom pobyte vo Francúzsku, Anglicku a Taliansku. V tejto súvislosti treba povedať, že vedel viacero svetových jazykov.

— Na javisko sa dostala jeho nová divadelná hra v piatich obrazoch Človek, ktorého zbili, nesúca znaky expresionistickej poetiky i tzv. drámy novej vecnosti. Nastavil v nej zrkadlo buržoáznej demokracii. Premiéra v SND v Bratislave 15. apríla 1936. Inscenoval ju režisér Ján Jamnický na scéne Ľudovíta Fullu a znamenala prínos do vtedajšej dramatickej spisby u nás. Tlačou táto hra vyšla takmer o celých tridsať rokov neskôr (Július Barč-Ivan, Hry, Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, Bratislava 1964).

— Inscenovania sa dočkala aj príležitostná hra v piatich obrazoch o Jurajovi Tranovskom Pevec boží, keď ju uviedol Ochotnícky krúžok v Liptovskom Sv. Mikuláši.

— S ochotníckym predstavením Pevca božieho súvisia autorove režijné pokyny ochotníkom v knižnom vydaní predlohy pod tým istým názvom (Tranoscius, Liptovský Sv. Mikuláš).

1937

— Napísal novú hru Diktátor. SND v Bratislave ju zaradilo do svojho dramaturgického programu na nastávajúcu sezónu.

— Z glosára: Súkromná poznámka, k článku Fera Korčeka-Rudína: Hľadáme slovenského dramatika (Národnie noviny 1937, č. 70), Za odpustenie prosím…, k smrti Martina Rázusa (Národnie noviny 1937, č. 100).

— Časopisecky zverejnil prózu, ktorá spolu s inými vyjde o tri roky knižne a určí smerovanie jeho drám — Predposledný život (Slovenské pohľady 1937, č. 11 a 12).

1938

— SND v Bratislave začalo študovať hru v troch dejstvách a šiestich obrazoch Diktátor, no po dvoch týždňoch štúdia (v marci) ju cenzor zakázal uviesť. Priemiéra sa teda nekonala. Autor na túto situácíu reagoval napísaním článku Smútok za hrou, ktorá sa nehrala (Adresované pánu cenzorovi; Slovenské pohľady 1938, č. 5). Písal o tom aj Gabriel Rapoš v Národných novinách. Rozmnoženina SND z roku 1938 je v archíve Divadelného ústavu v Bratislave pod č. 6583. Rukopis hry je uložený v Literárnom archíve Matice slovenskej v Martine.

— Pokračoval v písaní drobnej prózy a publicistiky: Veľké tajomstvo (Slovenské pohľady 1938, č. 3), Barbora (Slovenské pohľady 1938, č. 5), Von Ossietzki (Slovenský hlas, č. 108), Madame (Národnie noviny 1938, č. 167), Zlodej. Venované pánu profesorovi dr. Aladárovi Hornyánszkemu (Služba 1938), Ty milý vojačik anglický (Národnie noviny 1938, č. 113), Ty milý vojačik taliansky (Národnie noviny 1938, č. 173), Ty milý vojačik francúzsky (Národnie noviny 1938, č. 177).

1939

— Znova pobudol v zahraničí (Holandsko).

— Získal úspech uvedením svojej novej hry v troch dejstvách Na konci cesty, ktorej hrdinom sa stal fabrický majster Jozef Urban. Stvárnil v nej tragédiu nezamestnaného človeka. Premiéra v SND v Bratislave 20. mája 1939. Réžia Ferdinand Hoffmann. Hra bola odmenená cenou Slovenského krajinského úradu.

— Rozvíjal drobnú publicistiku: Ty milý vojačik španielsky (Národnie noviny 1939, č. 2), Ty milý vojačik nemecký (Národnie noviny 1939, č. 6), Ty milý vojačik švajčiarsky (Národnie noviny 1939, č. 42), Ty milý vojačik poľský (Národnie noviny 1939, č. 48), Ty milý vojačik československý (Národnie noviny 1939, č. 60), Ty milý vojačik maďarský (Národnie noviny 1939, č. 69), Stražan (Národnie noviny 1939, č. 21), Preč s rukou, pán cenzor! (Národnie noviny 1939, č. 24), Stražanovci píšu (Národnie noviny 1939, č. 40).

— Z menších próz publikoval len jednu: Sen (Slovenské pohľady 1939, č. 1).

1940

— Vydal zbierku noviel Predposledný život (MS, Turčiansky Sv. Martin) s jednotiacim motívom hľadania stratenej lásky.

— Vytvoril jedinú veselohru v troch dejstvách Mastný hrniec, považovanú za najaktuálnejšiu z jeho dramatického diela. Spoločenskou satirou tejto hry šľahal taký neduh, akým sa v tomto čase stal karierizmus. Priemiéra v SND v Bratislave 9. marca 1940. Réžia Ferdinand Hoffmann. Pre pokrokový charakter jej ďalšie predstavenie vtedajšia cenzúra zakázala. Navyše platil preň zákaz vtedajšieho ministerstva školstva a osvety, aby na ochotníckych scénach účinkovali v tejto komédii radoví učitelia a stredoškolskí profesori.

— Na stránkach literárnych časopisov objavili sa nové poviedky a črty: Rakva (Slovenské pohľady 1940, č. 1), Rozbitý oblok (Slovenské pohľady 1940, č. 5), Cirkus (Slovenské pohľady 1940, č. 8 — 9) a Môj Jánošík (Tvorba 1940, č. 6 — 7).

1941

— Vyšiel knižne Mastný hrniec (Kompas, Turčiansky Sv. Martin).

— Z jeho prozaickej dielne: Myšlienka (Tvorba 1941, č. 2), Čo bolí (Slovenský rozhlas 1941, č. 41), Kapitola z románu (Slovenské pohľady 1941, č. 9), Návrat (Slovenské pohľady 1941, č. 10).

— Knižnú podobu dostala hra Na konci cesty (ÚSOD, Turčiansky Sv. Martin).

— V osobnom živote Júliusa Barča-Ivana stala sa závažná vec: odišiel nielen z Pozdišoviec a východného Slovenska, ale zanechal aj službu evanjelického farára.

— Prešiel do Martina, kde sa stal tajomníkom Slovenskej národnej knižnice nepretržite do roku 1946. Svoje chcenie pôsobiť na pôde Matice slovenskej zdôvodňoval potrebami byť bližšie ku kultúrnemu centru a zároveň získaním priaznivých podmienok pre svoj literárny rast.

— Neustával v uverejňovaní krátkej prózy: Prechádzka v zime (Slovenský rozhlas 1942, č. 8), Kroky (Slovensko 1942), Vnútorné svetlo (Slovensko 1942), Fontána (Slovensko 1942), Prológ k dedinskej premiére (Slovensko 1942), Stretnutie (Naše divadlo 1942), Othello (Slovenské pohľady 1942, č. 8 — 9).

1943

— Zrodenie najvyššie cenenej práce — drámy v troch dejstvách s názvom Matka, ktorou dosiahol veľký úspech na javisku a v radoch čitateľov. Knižné vydanie hry (Matica slovenská, Turčiansky Sv. Martin) stalo sa koncom roka jedným z víťazných diel čitateľskej ankety Národných novín. Premiéra v Slovenskom spevokole v Turčianskom Sv. Martine 29. mája 1943. Réžia Ivan Turzo. Vracia sa v nej zasa do svojho rodného kraja (Krompachy, Slovinky).

— Tlačou vyšli: Matka, 1. dejstvo (Slovenské pohľady 1943, č. 3), Ranná meditácia (Slovenský rozhlas 1943), Meditácia (Živena 1943), Cesta myšlienky (Národnie noviny 1943, č. 95), Stavanie chrámu (Národnie noviny 1943, č. 110), Nedeľný príhovor (Slovenský rozhlas 1943).

— V novej funkcii začal vydávať Obežník Slovenskej národnej knižnice a aj tam sa angažoval publicistickým perom (Chladná láska, List, Hrebendov poklad).

1944

— Premiéra drámy Matka v SND v Bratislave 15. januára 1944. Réžia Janko Borodáč. V tom istom roku ju naštudovalo aj Slovenské ľudové divadlo v Nitre v réžii Ľubomíra Smrčka.

— Inscenačné a knižné zverejnenie drámy v troch dejstvách Neznámy. Premiéra v Slovenskom komornom divadle v Turčianskom Sv. Martine 27. mája 1944. Réžia Ján Marták. Knižne (Matica slovenská, Turčiansky Sv. Martin).

— Úryvok z menovanej hry priniesol aj najstarší slovenský literárny časopis Slovenské pohľady 1944, č. 4.

— Pokračoval ako redaktor vo vydávaní Obežníka Slovenskej národnej knižnice a prispel doň vlastnými príspevkami (Slovenská národná knižnica, O zbieraní drobných tlačív, Tlačiarňam a ich zamestnancom). Napísal aj o jeho vychádzaní: časopis o slovenskej knihe (Slovenská sloboda 1944, č. 8).

— Július Barč-Ivan sa aktívne zapojil do Slovenského národného povstania a bol počas neho poverený ideovým vedením Národných novín, orgánu revolučného okresného národného výboru, ktoré po ústupe z Martina vychádzali naďalej v Banskej Bystrici. Zaslúžil sa o vydanie prvého revolučného čísla Národných novín.

— Po zatlačení Povstania do hôr sa skrýval na Klenovských lazoch v Gemeri. Za záchranu svojho života ďakoval Klenovčanom a Klenovcu, kde býval v doline Bušiarka, v rodine gazdu Jána Bartu. Na Klenovských vŕškoch, ako sám spomínal, bol spolu s dr. Vladimírom Clementisom a spisovateľom Ivanom Horváthom a i.

— Do povstaleckých Národných novín prispel článkom s nadpisom: Mal by sa ozvať básnik… (Národnie noviny 1944, č. 118).

1945

— Na oslobodenom území bezprostredne dopísal drámu v troch dejstvách Dvaja, znova expresionisticky ladenú. Premiéra v Slovenskom komornom divadle v Turčianskom Sv. Martine 25. augusta 1945. Réžia František Kudláč. Zároveň knižné vydanie (ÚSOD, Turčiansky Sv. Martin). Úryvok, prvé dejstvo drámy Dvaja, mal aj časopisecké publikovanie (Slovenské pohľady 1945, č. 1 — 6). Dráma Dvaja je spodobením a vyvrcholením látky, ktorú tvorca spracúval v posledných hrách (Matka, Neznámy), preto badať medzi týmito dielami umeleckú jednoliatosť, kontinuitu.

— Z drobnej publicistiky prichystal a odtlačil: Sloboda je predpokladom umeleckej práce (Vatra 1945, č. 11), Hrebendov poklad (Národný front 1945, č. 32), Milí, milí Klenovčania… (Hlásnik 1945, č. 3), Nad hrobom básnika (Hlásnik 1945, č. 8), Slovenské mestá, podporte východoslovenské dediny! (Hlásnik 1945, č. 9).

1946

— Od 1. novembra 1946 do roku 1948 bol štipendistom MS ako spisovateľ z povolania.

— Bol na zahraničnej ceste (Švajčiarsko).

— Perom autora, redaktora a glosátora: Slzy (Program SKD 1946), Slovenská mať, predhovor ku knihe Martina Benku: Uspávanky (Martin 1946), Švajčiarska suita (Slovenské pohľady 1946, č. 11 — 12), Úvodom (Slovenská národná knižnica 1946), Cestou (Slovenská národná knižnica 1946), Poznámka (Slovenská nár. knižnica 1946), Členom, dôverníkom a priaznivcom Slovenskej národnej knižnice (Slovenská národná knižnica 1946), Slovenský vojak (Revolučný almanach, Mladá fronta 1946), List (Revolučný almanach, Mladá fronta 1946), Ty milý vojačik ruský… (Revolučný almanach, Mladá fronta 1946).

1947

— Vznikla dráma v troch dejstvách Veža. Premiéra vo VsND v Košiciach 20. septembra 1947. Réžia Andrej Chmelko.

— Vyšiel časopisecký úryvok: Veža (Slovenské pohľady 1947, č. 4).

— Publikoval rozhovor: Spisovateľ o sebe (Slovenský rozhlas 1947, č. 47). V tejto súvislosti povedal: „A išlo v nich o človeka. Myslím, že len o neho pôjde vo všetkých mojich hrách. O lepšieho človeka, očisteného. Očisteného utrpením, poznaním, vnútorným bojom. Aby z jeho bolesti narodil sa nový človek.“

— Pokračoval v príprave novej knihy próz, na ktorej pracoval v rokoch 1945 — 1948, o čom svedčí aj časopisecké publikovanie: Úsmev bolesti (Slovenské pohľady 1947, č. 7 — 8), Útek (Slovenské pohľady 1947, č. 9).

1948

— Vyšla knižne Veža (ÚSOD).

— Vydal Psychologický román Železné ruky (Matica slovenská), ktorý vyznel ako autobiograficky štylizované dielo.

— Napísal drámu v troch dejstvách Koniec. Strojopis (autorov prvopis z roku 1948) je v Literárnom archíve Matice slovenskej. Na stránkach literárnej tlače vyšlo 1. dejstvo (Slovenské pohľady 1948, č. 9) a 3. dejstvo (Slovenské pohľady 1963, č. 12).

— Pokúsil sa aj o filmovú rozprávku Božia cesta, napísanú na súťaž Československého štátneho filmu v tomto roku.

— Z malých próz uverejnil: Spomienka na našu mačku (Matičné čítanie 1948, č. 8) a Patetickú symfóniu (Slovenské pohľady 1948, č. 1).

1949

— Stal sa referentom bibliotéky Matice slovenskej v Martine vo funkcii katalogizátora (do 5. decembra 1953).

— Vznikala posledná hra v troch dejstvách Poeta laureatus. Strojopis (autorov prvopis s viacerými verziami) je spolu s ostatnou pozostalosťou v Literárnom archíve Matice slovenskej.

— Z drobnej publicistiky uverejnil: Myšlienka na dnešného človeka (Pracovné námety 1949, č. 14), Eugen Medek (Naše divadlo 1949 — 50).

— Pripravil rukopis próz Podivný vták do tlače. Prácu, podľa ktorej súbor pomenoval, zverejnil časopisecky (Slniečko 1949, č. 5 a 6).

1950

— Vážne ochorel a liečil sa v Prahe, Pezinku a Martine.

— Uverejnil časopisecky ukážku z prózy Jedináčik (Tvorba 1950, č. 4 — 6), ktorú zaradil do rukopisu, pripraveného na knižné vydanie (Úsmev bolesti).

1951

— Ukončil prácu nad novelou Dokončená rozprávka (rukopis).

— Napísal jednoaktovku Odkaz (rukopis).

— Tlačou vyšla: Spomienka na Číž (Čížsky hlásnik 1951, č. 6 — 8).

1952

— Dokončil hru Poeta laureatus (rukopis).

— Napísal román pre mládež Husličky z javora, ktorý vyšiel až posmrtne. Časopisecká ukážka: Javorové husličky (Kultúrny život 1952, č. 41).

1953

— Vyčerpaný chorobou umrel v martinskej nemocnici 25. decembra 1953.

— Z ďalších prác zanechal v rukopisoch: prózy (Most, Sérum hlúposti, Tri dievčatká z môjho detstva) a náčrt filmového scenára (Pieseň).

1954

— Vyšli Hry s doslovom Andreja Mráza Snahy a výsledky úsilí Júliusa Barča-Ivana na poli dramatickej literatúry (SVKL, Bratislava).

1955

— Vyšiel Mastný hrniec so štúdiou Ruda Brtáňa (Osveta, Martin).

1957

— Vyšli knižne Husličky z javora (Slovenský spisovateľ, Bratislava).

1959

— Vyšla Bibliografia Júliusa Barča-Ivana, ktorú spracoval dr. Boris Bálent (Knihovedné stredisko MS, Martin).

1961

— Vyšli Rukopisné fondy LAMS 9 — Július Barč-Ivan v spracovaní Oľgy Hvizdošovej (MS, Martin).

1963

— Július Vanovič publikoval Črtu z portrétu Júliusa Barča-Ivana (Slovenské pohľady 1963, č. 1).

1965

— Vyšla reedícia románu Železné ruky vo Hviezdoslavovej knižnici s doslovom Marty Hrušovskej (SVKL, Bratislava).

1968

— Vyšiel súbor noviel Úsmev bolesti, edične pripravila a doslov pod názvom Obraz silných ľudských vášní napísala Marta Hrušovská (Tatran, Bratislava). Autorka ich chápe ako vyvrcholenie spisovateľskej prozaickej tvorby.

1971

— Vyšiel výber z Barčovej publicistiky a esejistiky Cesta myšlienky. Zostavil, doslov, bibliografiu napísal a edične pripravil Július Vanovič (Tatran, Bratislava).

1972

— Zoltán Rampák vydal o ňom knihu: Július Barč-Ivan. Štúdie o dramatickej tvorbe. (Vydala Osveta, Martin pre Divadelný ústav v Bratislave.)

1973

— Ten istý autor napísal o tomto prozaikovi a dramatikovi v jednej osobe prvú ucelenú monografiu: Variácie na Júliusa Barča-Ivana (Slovenský spisovateľ, Bratislava).

1976

— A do tretice menovaný znalec slovenskej drámy i tvorcu, o ktorom je reč: v súbore štúdií Dráma, divadlo, spoločnosť (Tatran, Bratislava) zasvätene interpretuje jeho zástoj v stati K javiskovým osudom dramatického diela Júliusa Barča-Ivana.

1979

— Vyšiel fotosúbor Július Barč-Ivan s 15 pohľadnicami, úvodom a scenárom Jána Dekana (Matica slovenská, Martin).

1980

— 23. júna: ČST v Bratislave vysielala pôvodnú inscenáciu hry podľa románu Júliusa Barča-Ivana Železné ruky v réžii Ivana Petrovického.

1981

— 12. januára: ČST Bratislava pripravila z autorovho diela televízny film Najatý klaun podľa predlohy novely Cesta ďaleká (scenár: E. Kočiš, réžia: S. Párnický).

Pramene:

Bibliografia Júliusa Barča-Ivana. Spracoval dr. Boris Bálent. MS, Martin 1959.

Zoltán Rampák, Július Barč-Ivan. Štúdie o dramatickej tvorbe. Osveta, Martin 1972.

Zoltán Rampák, Variácie na Júliusa Barča-Ivana. Slovenský spisovateľ, Bratislava 1973.

Július Barč-Ivan (1909 — 1953). Súbor 15 fotopohľadníc. MS, Martin 1979.

Imrich Vaško