ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Jedného jesenného podvečera anno domini 1585 prišiel oxfordskou cestou do Londýna mladý muž.

Málokto ho mohol spozorovať. Prišiel len pešo. Nemohol byť zaujímavý. Na chrbte mal batoh, v ruke držal klobúk. Zo všednej postavy vynikalo len nadprirodzene smelé čelo a oči bojazlivo sa skrývajúce pod ním. Hlavu objímali temné husté vlasy, padajúce na biely golier, ostro trčiaci z tesného kabátca. Krátke nohavice, pančuchy, poltopánky, všetko jednoduché, skôr poriadne než pekné, prezrádzali, že ich nositeľ pochádza z nižšej kasty. O tom vlastne hovoril celý jeho vzhľad.

Ako tak ide bojazlivo, dívajúc sa ustavične okolo, je veľmi smiešny. Oči sa niekam zatúlali, celou nohou vstúpi do kaluže. Nervózne otriasa z nej vodu. Druhý raz si dám pozor, myslí si. Ale zadíva sa, a onedlho cíti opäť, ako preniká víťazne voda cez jeho tenké pančuchy.

Spočiatku vidí len zopár roztrúsených domov. Pomaly sa dostáva do stredu mesta. Tu ide už ulicami, obdivuje obrovské domy. Nevidel ešte také veľké mesto. Všade je však pusto. Tu a tam zjaví sa človek, zrýchľujúci svoje kroky. Pomaly prichádza večer, každý uteká pred ním. Nevie, čo má robiť, nohy už klesajú únavou.

Príde mu na um zaklopať na niektorom dome. Azda mu dajú nocľah. Zastaví sa. Pomaly zdvihne „knocker“ a pustí ho. Zľakne sa. Čaká. Čuje kroky. Okienko sa otvorí a zjaví sa v ňom nahnevaná tvár. Nadávky a hrubé slová, letiace nesmiernou rýchlosťou, ho už nedohonia. Uteká so strachom o závod.

Zastane udychčaný. Díva sa opatrne späť, potom so zvesenou hlavou spraví krok. Ale kam pôjdem, hovorí si zúfale. Všade tma, tma. Neisto vykročí. Pomaly začne pršať.

Azda tam, vytreští oči, tam je svetlo, bože! Uteká a malý batoh radostne mu skáče na chrbte. S nedôverou slabikuje nápis. Krčma pri Morskej panne. Hm! Ale… Vstúpi.

Zjaví sa malá chudobná miestnosť. Dva stoly s nohami do „x“ rozťahujú sa po kamennom dláždení. Niet tam nikoho. No pomaly sa vytrasie z vedľajšej miestnosti mužský. Jeho tučná, dobrotivá tvár zaplaší chmúrne myšlienky mladíka. Teraz je už smelší, pozdraví.

Odkiaľ prichádzate? pýta sa krčmár. Zo Stratfordu. A čo chceš? O nocľah prosím. Mária! Skríkne tento a smeje sa, pán chce u nás prenocovať. Krčmárka sa zjaví vo dverách. Nuž môže sa tu vyspať na lavici, usmieva sa. No tak vidíš, sadni si, no…

Prinesie krčah piva. Vypi si, chlapče. A načože si sem prišiel? Mladík sa uprene díva na neho, potom pomaly prehovorí: Chcem k divadlu. Chachacha… k divadlu? Myslíš, že pán Burbage hľadá len teba? Mladík je úplne zmätený, je mu do plaču. Ech, nerob si z toho nič, čo ti ten sud sadla hovorí, vmieša sa žena. Mladík ju pohladí očami. Nuž, veď ja nehovorím, začne zasa muž, možno z neho bude slávnejší herec než pán Alleyn. Ale to nepôjde tak rýchlo. Čo mieniš teraz urobiť, z niečoho musíš žiť. Mladík mlčí a pomaly položí hlavu do rúk. Ty, buchne žena do krčmára, hrdzavého Jacka zavreli, mohol by on miesto neho… Chachacha… smeje sa muž, veľmi dobre, veď aj tak chce k divadlu. Mladík sa spýtavo naňho díva. Pôjdeš pred divadlom kone strážiť. No nie si šťastný? A pritom budeš vidieť stále hercov, pridá žena. Len musíš byť obratný, chlapče, keď príde do divadla pán na koni, aby si bol prvý pri ňom, lebo inak nič nezarobíš! Hrdzavý Jack bol tiež veľmi obratný. No veď ho aj preto zavreli, zahundre starý. Tak čo, páči sa ti to? Mladík je dojatý od radosti, chytí ženinu ruku a mlčky ju stisne. Ona mu hladí hlavu a smeje sa. No, vidíš! A on je celkom pekný mládenec, podívaj sa, starký, ešte si tu chytí bohatú ženičku! Mladý muž sa vysmeje. Ale ja už mám ženu. Veru, aj tri deti. Moja Ann, povie mäkko, a slza sa mu zablysne v očiach. Starí mlčia. Nevedia, čo majú robiť. Žena si oči utiera. No, tak dobrú noc, my už ideme spať, i ty sa dobre vyspi, lúči sa krčmár. Žena vezme sviečku a mladý ostane sám, v tme. Batoh si položí pod hlavu a roztiahne sa na lavici. Myslí na domov, na ženu. Ann moja, uvidíš, že bude zo mňa človek, sľubuje v duchu a zatína päsť. Pomaly zvíťazí nad ním únava. Zaspí.

*

Ráno, keď vstane, vyberie sa hneď do mesta. Hľadá divadlo, no nemôže ho nájsť. Niet odvahy spýtať sa, bojí sa výsmechu. Pred poludním vráti sa do krčmy.

Krčmárka ho víta. Tak čo, videl si divadlo? Nie, odpovie mrzutý. Nie? Ako je to možné, veď je tak blízko. Taký veľký kamenný dom. Mladík smutne kýva hlavou. Ale, no, veď to uvidíš popoludní, môj John ťa tam dovedie. Len sa nedaj nikým oklamať. Máš peniaze? Hej, celý fond. Tak mi ho daj sem, odložím ti ho na horšie časy. Na denný chlieb si vyrobíš. Mechanicky odovzdáva jej peniaze. A ako vyzerá vnútri to divadlo? pýta sa. Krčmárka si sadne na lavicu, utrie si ruky a začne vysvetľovať. No vieš, je to krásne niečo. Ja obyčajne, keď idem, stojím blízko pódia, kde hrajú. Vezmem si vše niečo jedla, vieš, dlho to trvá a aj ostatní tak robia. Potom keď herci zle hrajú, tak hádžem do nich kosti — smeje sa. Ale to sa zriedka stáva, máme vynikajúcich hercov. Veru! Pán Alleyn a pán Burbage, nie ten riaditeľ, ale jeho brat James. Hore sú potom lóže, tam sedia vznešené dámy a páni a pri pódiu na ľavej strane sedí obyčajne Jeho Excelencia gróf Essex, Alžbetin frajer, Southampton, ten, čo básne píše, aj iní veľkí páni. No veď uvidíš, nemožno všetko len tak jednoducho vyrozprávať.

Mladík zbožne počúva. Potom si položí hlavu do rúk a premýšľa.

Popoludní sa vyberú so starým Johmom k divadlu. Vieš, hovorí, musíme tam byť skôr, lebo o tretej sa už začína. Potom keď príde pán, tak priskočíš k nemu, pokloníš sa a on ti dá koňa. Mladík ho sotva počúva. A potom mu ho podržíš až do konca predstavenia, rozumieš? Hej. A si mocný? Neviem, odpovie. Starý trochu hundre, ale rozhodne: Ostanem dnes s tebou. Zajtra však pôjdeš už sám. Tak už sme tu.

Mladík vypúli oči a obdivuje budovu. Číta: Blaick-friars Theatre. Bože! Tu budeš stáť, hovorí starý. Hej, hej. Naraz sa vytrhne zo snenia. Čo sú to za ľudia v tých čiernych plášťoch? To sú herci, chlapče, a čo si ty myslel? Že šľachtici… Chachacha… smeje sa starý, pretože majú erb na plášti? To je erb pána Chamberlaina, hlavného hofmajstra. Vieš, vysvetľuje, niekto tú čeliadku musí vziať do ochrany, ináč by nesmeli hrať. No a pán Chamberlain sa ich ujal, preto nosia jeho erb. Mladík sa čuduje. Starý buchne do neho. Nevidíš tam pána? Utekaj! Mladík už beží k prichádzajúcemu a hlboko sa mu pokloní. Musím, myslí si. Pán mu odovzdá koňa. No tak, to si dobre spravil, hovorí mu starý, keď sa vracia udychčaný. Už začínajú, myslí si mladík. Veru, hovorí starý John, dnes bude slabý obchod. Mladík sa obráti k nemu. Strýčko, podrž mi koňa, chcel by sa na to podívať. Starý sa smeje. No dobre, choď.

Mladý sa ponáhľa, ako len môže. Už je pri vchode, tlačí sa dnu. Bože, veď nemám peniaze so sebou. Zarazí sa. Zúfalo spraví niekoľko krokov, už je v divadle. Zabúda na všetko. Oči sa jagajú, díva sa ako v omámení na postavy pohybujúce sa na pódiu. Niekto ho chytí za kabát. Nepozoruje nič, len silné buchnutie do chrbta ho zobudí. Tak ty čo, chlapče, čo tu robíš, há? Neznámy, oblečený v čiernom plášti, trasie ním ako handrou. No, zaplať šesť pencí, ale skoro! Nemám, vyhŕkne. Tak sa prac von a nechoď do divadla, keď nemáš peňazí!

S beznádejne sklopenými očami ide von. Okolo sa smeje obecenstvo. Tak mu treba, tak. Mužský v čiernom plášti chytí ho za ruku. Počkaj, chlapče, čo si tak spustil nos? Rád by si to videl, však? Hej! vydrie sa mu z hrdla. Mužský sa smeje. Si cudzí? Skadiaľ ideš? Zo Stratfordu. Pekné mesto, usmieva sa chlap v čiernom plášti. No poď, keď sa ti už tak chce, chlapče, dnes ti to výnimočne dovolím. Môžeš sa podívať na naše umenie. Mladík sa díva na neho, nemôže porozumieť. No poď, smeje sa on a udrie ho po chrbte. Priateľu, akože sa voláš?

Mladík sa zastaví. Akoby nejaká božská iskra bola prebehla jeho slabým, nervóznym telom. Vzpriami sa. So smelým čelom a jagavými očami odpovie pomaly, zreteľne: William Shakespeare.

1930