ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Večer sa blíži. Niekoľko pijanov, stisnutých pri ohnisku, sedí pri víne. Šero stlmilo silu slov, len sila vína skvie sa z očí. Horiace polená tíško si šuškajú a krčmár rozpráva. S novým vínom na stôl nové slová razia si cestu v tichosti.

Pri obloku v kúte stôl. Christopher Marlowe, komediant a básnik, sklonil naň hlavu. Hlava titana pokojne odpočíva. Oči, ktorých pohľady ani neosedlané kone divo uháňali v diaľ, pokojne zavreté. Kit Marlowe sníva.

— Hlavu má ani kráľ, — šepká krčmár stolovníkom a hneď nalieva perliace sa víno. A keď dvíha pohár, kradmo pozrie na snívajúceho a čudný úškľabok mení jeho tvár. — Krásny bol. Videl som ho v divadle dva razy.

— A je to on? — zastavuje ho pijan.

— On. O niekoľko týždňov rozprávali cestujúci z Londýna, že si zlomil v divadle nohu.

— Kríva?

— Je žobrák.

Marlowe sníva. Beží po kvitnúcej lúke. Je zasa chlapček a drží za ruku dievčatko, ktoré chce chytiť motýľa. Motýľ uletel. A krásny bol. Dívali sa za ním, kým nesplynuli jeho krídla s kvetmi hýriaceho leta. A tu ho niekto chytil za ruku. Zatriasol sa. Vedel, kto je to. Vedel, že ho niekto hrozný drží a viac nepustí. Dievčatko odbehlo. Zostal sám s tmavým a desiacim človekom a s nocou, ktorá ich oboch prikryla. Ani železné kliešte zvierali ho jeho ruky a jeho úsmev zadusil v ňom výkrik. Vytiahol ostrý nôž. Chlapec cíti, ako ho vrazil do jeho tela. Vidí, ako mu vyberá srdce. Díva sa na svoje srdce. Čo s ním? V rukách hrozného človeka mení sa nôž na kladivo. Kladie srdce na zem a bije ho kladivom, mláti zo všetkých síl. A bolí to, bolí strašne. „Moje srdce,“ plače, „moje srdce. Nechaj mi ho.“ Človek sa smeje a bije ďalej. Zo srdca zostal len kúsok krvácajúceho mäsa, potom len zrnko, ani ho nevidieť. Ale ono je tvrdé. Nadarmo ho bije, nadarmo sa hnevá ten príšerný človek, čo zostalo z neho, bolo tvrdé ani diamant. A tu sa chlapec rozosmial. Nebol to smiech dieťaťa. Trpký, trhaný smiech človeka, požehnaného bolesťou, víťaziaceho nad utrpením. Človeka, v ktorom zabili lásku a nenávisť mu stvrdla v srdci na diamant.

— Akiste utiekol pred morom, — doložil krčmár, nespúšťajúc z neho oči.

— Veľa ich uteká, — prikývli pijani. — A tisíce umierajú.

Pijan s červeným nosom rád by prevziať slovo.

— Moja stará matka vidí do budúcnosti, — hovorí. — Veľa ľudí chodieva k nej pre proroctvo. Ešte vlani povedala, že roku 1593 skosí v Londýne mor desaťtisícky ľudí.

Napili sa zasa. Rozprávali hlučne, rozohnení vínom. Rozprávali sa o všeličom, ale myšlienky z ďalekých ciest vracali sa nazad k stolu, pri ktorom spal ten čudák. Takýto nevstúpil doteraz ani jednému do života. Aký je otrhaný, biedny a nehanbí sa sedieť medzi nimi a spať ani najhorší ožran na stole. Takí by mali byť všetci komedianti ako tento krivý žobrák s tvárou kráľovskou? Preto odpľúvajú počestní občania, keď sa o nich rozpráva?

Krčmár sa vrátil s novým vínom. Tento je taký. Keď mal peniaze, nosil sa ako lord. Jeho ochranca earl z Nottinghamu vyhnal ho raz z divadla, lebo mal drahocennejšie šaty ako on. Čudák je. Rozhadzuje peniaze, keď ich má. A keď rozsypal všetko, hladuje, kým sa niekto nezmiluje nad ním.

— Tak nie je bohatý, — čudovali sa všetci.

— Mohol by byť. Sám píše to, čo hrajú herci, a dostáva za to veľa peňazí. Lenže je blázon. Ani penny si neudrží v ruke. Priatelia sa mu bohato oženili, majú domy a žijú ako poriadni ľudia. Tohto vyhodili už z každej krčmy v Londýne a pobehlice poznajú jeho tvár lepšie ako Alžbetinu.

— Už sa dvíha, — zhíkol niekto.

— Netáraj! Vylogal viac vína ako my všetci. Raz kázali o ňom v Londýne vo všetkých kostoloch. Do pekla ho posielali kňazi, a on sa smial. Nič mu nemohli urobiť. Pán si ho chráni. A vraj i kráľovná ho má v láske. Tí komedianti sú jej vzácnejší ako lordi.

Brána sa prudko otvorila. Všetky oči obrátili sa na človeka, ktorý vošiel. S podlízavým úsmevom bežal mu krčmár v ústrety, keď uvidel rúcho služobníkov earla z Nottinghamu. Nový hosť sa mu vyhol. Pristúpil ku komediantovmu stolu.

— Kit, — zavolal v tichosti, kým ho ostatní so zatajeným dychom pozorovali. — Kit… Chvalabohu, že som ťa našiel!

Kit Marlowe prestal snívať. Svet nebol oveľa ukrutnejší ako sen. A predsa bolo zlé zobudiť sa a pozrieť do tváre skutočnosti, ktorá sa dívala na neho z očí tohto človeka. Archer je tu. Zahrešil a utrel si oči.

— Víno na stôl! Krčmár, spíš?

Krčmár odbehol.

— Vyňuchal si ma, pes!

Archer si sadá. Díva sa do tváre ubitej smútkom, na tohto chromého diabla, ktorého už týždne hľadá po okolí Londýna s presvedčením, že ho nájde v najhnusnejšej orgii, v šialenom vychutnávaní všetkých rozkoší. A je tu. V zapadnutej krčme v Deptforde. Sám. Je to on?

Portské sa zablyslo v pohári. Archer ho vypil s náhlivosťou žíznivého. Dvoje smutných očí skúmalo jeho tvár.

— Nepiješ, — chcel sa očiam hlúpo vyhnúť. — Či už máš dosť?

Oči mlčali. Zbytočná otázka. Nikdy nenechá pijatiku, nikdy neprestane šalieť.

— Čo chceš, — vbodli sa naraz oči do neho. — Čo chceš, pľuha? Prečo mi nedáš pokoj? Priniesol si so sebou smrad toho tchora Nottinghama. Mátoha. Prečo si tu, prečo ti musím pozerať do tváre? Diabol. Chceš ma odviesť nazad do pekla? Necítiš, ako ťa nenávidím, ako vás všetkých nenávidím?

Odpoveď zamrazila.

— Musíš sa vrátiť. Náš najjasnejší pán si to žiada.

— Pre mňa môže zdochnúť ako ja pre neho. Povedz mu, že si ma nenašiel, že ma iní diabli vzali. S bosorkami som uletel na metle niekam ďaleko. Zatvor si oči a odíď! Nechcem ťa vidieť, ani tvojho najjasnejšieho pána! Nechcem… Nerozumieš?

Archerova tvár sprísnela.

— Krčmár! — zavolal. — Povedz tým počestným občanom, že je už neskoro. Nech idú domov!

Občanov nebolo treba ešte raz vyzvať odísť. Pobrali sa hneď a išli. Ani pohľadom sa nedotkli tých dvoch, hotujúcich sa do boja. Brána sa zavrela. Iba krčmár sa zjavil ešte s trojramenným svietnikom. Položil ho na stôl a tíško vyšiel.

Kit Marlowe sklonil hlavu. Ten druhý nemohol vidieť, ako sa chveli náruživé ústa, keď začali rozprávať.

— Bol som dnes doma, Archer. Doma. V Canterbury…

Archer, začudovaný, otvoril oči.

— Ach, zasa sa ti niečo prisnilo. Azda si sa videl v otcovskej kolibe, ako opravuješ dámske topánočky?

— Mal som zasa dvanásť rokov ako Kristus, a zasa som bol šťastný, čistý, akoby som znova začínal ten hnusný život, ktorý mi dal iba slávu, priazeň, veľkosť, peniaze a čemer od takých drakov, ako si ty, Archer…

Archer sa usmieva.

— Nesmej sa. Moja chromá noha ožila a bežal som v ústrety takej kráse, ktorou len leto môže bozkať snívajúcu dušu dieťaťa. Bežalo so mnou dievča. Na tvár sa nepamätám, ani sen ju neobživil. Ale ešte dnes viem, že ho zarážalo šťastie, ktorým kypeli moje slová a ligotal sa môj úsmev. Muselo cítiť, čo je vo mne. Akoby zviazaného orla boli pustili a on by bol zamieril k slnku, rozháňajúc krídlami mračná, s nenávisťou k tme a zemi, k ľuďom, ktorí na nej žijú, a k celej tej komédii, ktorú hráme hlúpo všetci a hovoríme jej, že je to život, Archer.

Napili sa. Už horí iba jedna sviečka. Archer vie, že spoveď potrvá dlho.

— A vtedy ma chytil niekto za ruku. Lordov sluha, strážca jeho polí a lesov. Bolo známe o ňom, že týra väzňov, ktorých dal pochytať jeho pán. Dievča utieklo. Zostali sme dvaja. Vo mne sa chvel ešte jas júlového slnca a veril som, že sa zmiluje. Vari som sa i usmial, keď sa mi zadíval do očí. Zbil ma. Podvečer ma našli. Ani kus zakrvavenej handry niesli ma domov.

— Príjemný sen, — ozval sa druhý.

— Nebol to sen. Sny sú inakšie. Je to rozpomienka, bolestná a trpká. Len sen mi ju vrátil z minulosti tohto hmlistého čudného dňa, ktorý sa hodí viac na preklínanie ako na spomínanie.

Archer sa hniezdil na lavici. Unášal ho na čarovnom koberci svojho smútku ten krivý diabol sveta, v ktorom žil a trpel. Ako mnohých, i jeho dráždila zvedavosť, načo ten divý život, ten úžasný plameň, v ktorom horel, načo tá hra s trpezlivosťou božou i ľudí, ten znepokojujúci tanec Kita Marlowa, mysteriózny ako tanečník sám.

— Nudím ťa? Ale vtedy sa začal život, ktorý žijem. Niečo sa zlomilo vo mne, Archer, niečo som stratil a blázna zrodila tá chvíľa, blázna s nenávisťou v srdci. Iba o tom som hútal, ako sa pomstiť, ako sa dostať ta, kde by som ja mohol stáť nad ním s palicou v ruke, kde by som ja bol mocnejší a moje ruky by ho mohli prameniť na hŕbu krvácajúceho mäsa. Mocný som chcel byť. Len tomu sa oplatí žiť, Archer, kto je mocný a môže vládnuť nad inými, týrať a vraždiť, koho chce. Mocným byť a vždy bez milosrdenstva. A každého len nenávidieť.

Archer premáha únavu zvedavosťou.

— A čo zostalo z tvojich snov? Priblížil si sa k nim?

— Keď bude raz niekto zvedavý na môj život, potom, Archer, keď ma už nebude, príde na to, že som len pre ne žil. Ony ma priviedli na univerzitu v Cambridge, hnali ma vpred tak, aby som nenávisťou, ani vytasenou šabľou, premáhal pätolizačov, ktorí študovali so mnou, loziacich po všetkých krčmách, od pijatík k pijatikám spejúcich, kým Kit Marlowe čupel v smradľavej pivnici vdovy po počestnom mešťanovi Hallovi, ktorá mu pridávala k potrebným peniazom aj svoju oplzlú lásku.

— Kit!

— Nečuduj sa, môj milý. Iných kŕmili lordi, ja som nebol miláčikom Fortuny. Sám som si musel pomôcť. A stal som sa bakalárom. Ja, Christopher Marlowe, syn šustra z Canterbury.

Škoda, že blázon mal už vtedy iný cieľ pred sebou. Boh ma požehnal kliatbou, aké smiešne je takto rozprávať, kliatbou, ktorá drúzgala sny a stavala mi do cesty skutočnosť. Nikdy zo mňa nebude kráľ. Nikdy vojvodca a nikdy admirál… Nazad! Tá cesta je vyhradená pre iných. Šustrov syn nemôže po nej kráčať. A v slzách som sa spytoval seba: Čo plačeš, blázon? Či nie je tak podľa vôle toho, koho ľudia bohom volajú?

Vtedy som začal horúčkovito písať. Bystro bol hotový Bič boží, Tamerlán. Len ja som vedel, že Kit Marlowe je Tamerlán. A hral som ho tak, aký som chcel byť sám, šťastný, keď sa tisíce očí upreli na mňa a cítil som na letiacu chvíľu, že zabúdajú na komédiu a myslia si, že som kráľ. Že som mocný. Že môj hnev zmetie kráľov i národy. Že vládnem nad svetom.

Tak som žil, Archer. Len na javisku. Keď som sa vracal domov do sivej prázdnoty, ktorá sa rehlila do očí, komedianta Marlowa, nebolo iného útočišťa, len víno, ten najmilší spoločník, s ktorým sa tak ľahko zabúda. A preto sa spíjal blázon Marlowe, aby nemal kedy myslieť.

Druhý sa triasol. Strácal ho spred očí. Kde ho hľadať? V úžasnej priepasti, aby sa zjavila jeho tvár vo výšinách, v sile blesku, v reve hromobitia? Čím bol ten človek? Je to blázon, alebo viac?

— Celý Londýn uznal tvoju veľkosť. Na trón básnikov ťa posadili, len tvojím menom sa ozývali ulice. Čo si chcel ešte? Veď si bol kráľ! Tvoj úspech otváral pred tebou cestu, posypanú zlatom. Šťastie, spokojnosť, blahobyt, to všetko malo sa ti dať…

— Všetko, a nič. Nevieš, ako blízko sú k sebe? Ani na krok. Všetko, a nič. To je moja hlúpa tragédia. Veď ja som šiel ďalej. Že som pil? V omámení rodili sa nové myšlienky, nové hry. A v každej hrdina, ktorý rozumom i mocou stojí nad ostatnými ako kráľ. Tak som žil ďalej. Nielen hral, žil. To bol môj život, javisko, a na ňom ja v tisícich podobách. Myslel som, že mám všetko. A tu príde mi do cesty sprosták a zlomí mi na javisku nohu. Aby mali pravdu kňazi, ktorí o mne kázali. Aby to videl každý, že som sám diabol.

Potom som už nemal nič. Prestal som žiť, Archer. To, že som tu, je také zbytočné. Vari z milosti svojho pána budem mať vždy za čo piť, kým tu budem. Mám dvadsaťdeväť rokov, a som už starý, a veľmi ustatý. Azda to nebude také neznesiteľne dlhé ako doteraz.

— Ech, — kývol druhý. — Detské reči. Že nehráš a neparádiš sa na javisku? Si básnik, jeden z najväčších. Albión bol hrdý na teba. Čím boli proti tebe Ben Johnson, Taylor a ostatní, ktorí sa naparujú v tvojej neprítomnosti? Mohli byť tvoji sluhovia. A predsa majú dnes prvé slovo. Len preto, lebo robili, nezastali na svojej ceste, kým si ty sníval, premrhal majetok a skúšal v každej krčme každé víno. A vyhrali svoj boj, lebo ty si už nebol protivníkom. Kto sníva, je mŕtvy. Ty si mŕtvy, Kit Marlowe! Odkopli ťa z cesty ako prízrak dávnych čias, ako bezduché telo, ako smiešnu rozpomienku. A idú smelo napred s vedomím, že nikdy viac sa nestretnú s tebou v boji. Lebo si mŕtvy, Kit Marlowe! Nie preto, lebo nemôžeš hrať, ale že už nevieš, nevládzeš a nič nezmôžeš. A okrem toho si ešte natoľko zbabelý, že si to nechceš priznať.

Komediant sa usmieva. Dívajú sa na seba. Je to nenávisť? Je to bezmocný vzdor, je to bolesť, že nemôžu skočiť na seba? To škrelo v tej chvíli? Ticho! Prichádza utíšenie. Kladie svoju chladnú ruku na rozpálené čelá.

— Ty chceš niečo, Archer! Čo je to?

— V Londýne majú nového básnika. Len čo sa otvoria divadlá, bude jediným kráľom javísk. Ale to ťa nezaujíma.

Druhá tvár sa mení, kým Archer zapaľuje novú sviečku. Podarí sa zažať nový život i v srdci Kita Marlowa?

— Shakespeare, — šepká bledá tvár.

— Uhádol si. On je nový kráľ. Earl zo Southamptonu je jeho priaznivec. Tak sa vidí, že on je génius, ktorý otrasie svetom, a nie Kit Marlowe, blázon a pijan.

— Chachacha… — smeje sa krivý diabol. Ale smiech nie je presvedčivý, ani diabolský. A vstáva.

Jeho kroky sú míľové. Kráča nad priepasťami, vystupuje na nebotyčné vrchy. Zmierajú v ňom sny, ožíva skutočnosť. Smiešne dvíha svoju kratšiu nohu. Akoby jedna bola zem a druhá výšiny, kam pozerajú oči, horiace očistným plameňom. A zasa zastane. Hlúpe je dvíhať tú nohu, tú ťažkú ani olovo, aby bola taká ako druhá. Hlúpe je bojovať s blatom a špinou, hlúpe je dvíhať z nich dušu k mrákotám. Hlúpy je každý daromný boj, kde nemohúcnosť ti vraví, že bodneš do prázdna, hlúpy si sám, keď plačeš, a úsmev by ti mal okrášliť tvár, hlúpy, keď chceš žiť, a si už dávno mŕtvy.

— A čo srdce? To tvoje srdce, Kit Marlowe? Ten diamant nenávisti! Neligoce sa už? Čo je s tebou? Už nevieš ani nenávidieť? Každý bude len brať, čo je tvoje, a nič ti za to nedá?

— Archer, — priskočí k stolu. — Napíšem novú hru! Archer, počúvaj! O človeku, o celkom obyčajnom človeku, krivom, malom šustríkovi, ktorý dostane moc, zázračnú moc, najväčšiu, akú mal človek v rukách.

— Od koho? — prerušuje skeptická otázka.

— Jedno. Od diabla. Hej, od diabla. Ale pod tou podmienkou, že premôže…

— Tamerlána?

— Nie! Boha!

— Boha?

— Toho krutého, nemilosrdného boha, ktorý mu nič nedal. A nielen nedal, ale bral všetko, čo iní mali v živote, a okrádal ho o najpokornejšie túžby, bez ktorých sa žiť nedá. A ten si podmaní svet. Podmaní si ho celý. Lenže je to málo. Ide ďalej. Kráča k výšinám. Po mračnách, chytajúc sa bleskov. Vždy vyššie a vyššie. Až do siedmeho neba. Po anjeloch a archanjeloch, pri speve ich chórov k bohu…

— A keď dôjde, nájde len prázdny trón. Lebo boha niet. A sadne si na trón sám!

— A toho budem hrať ja. Ja! Krivý diabol. Sem s tým krčahom! Krčmár, krčmár…

— Božie meno v tvojich ústach? Ako sviňa by si sa bol váľal v špine pod stolom, nech ťa nenájdem. A ty o bohu?

— O ňom! Mne nič nedal. On ma hnal na moju cestu. On mi chcel dať do srdca nenávisť. On to tak chcel, aby môj život bol bláznivým tancom medzi výšinami a priepasťou. On, ak je! Ale niet ho. Niet, lebo keby ma on poslal do života, bol by mi dal i vieru v život. Preto! Už vieš! Jedna slza by ma bola zastavila na mojej ceste. Jediná slzička, vyliata pre mňa. Ani tú mi nedal. Ako by mi ju bol dal, keď ho niet?

— Pozbieraj sa a pôjdeme, — vstáva druhý a blesky metajú jeho oči.

— Hohó! O tom mám i ja právo hovoriť!

— Nechceš po dobrom?

— Nijako nie, môj milý, — a ozve sa diabolský smiech. — Zostanem tu. V Londýne je mor. A ja chcem žiť. Žiť, aby som napísal svojho Dobyvateľa trónu božieho.

— Tak nepôjdeš?

— Čo je? Ty vyťahuješ dýku, Archer? Čo chceš? Skry si ju! Mňa nepremôžeš!

— Naposledy sa ťa pýtam!

— Nikdy. A ber sa v peklo. Hnusíš sa mi. Si na smiech, hlupáčik, i tvoja vážna tvár. Nestraš a prac sa. Nepočuješ? Preč s tou prekliatou dýkou!

Druhý cíti, že ho divo udrel po ruke. Ó, Kriste! Dýka sa mu vbodla do oka! Ako sa to stalo, ako sa to stalo… Diabol sa zvíja na zemi a od jeho revu sa trasú múry. Krčmár už pribehol a jeho krik úžasnou disonanciou splýva ani múry, obloky, svetlo, stoly a tma, tma, tma pred jeho očami. Čo robiť, preboha, ako utíšiť ten rev, ako si zapchať uši, ako sa dívať na tú zohavenú tvár? Ó, či by nebolo lepšie obrátiť dýku proti sebe! Tú dýku vo víre besných slov a klianí, oslobodiť sa, nevidieť to vyhasnuté oko, ktoré sa už nikdy neotvorí, toho človeka, zrazeného dvoma kliatbami.

Rev sa stíšil. Krčmár sa schýlil k nemu. Potom ho dvíhajú, aby ho mohli položiť na stôl.

— Vošla hlboko, — hovorí krčmár. — Až do mozgu. Nebude žiť. Koľko rokov mal?

— Dvadsaťdeväť. — A rev pokračuje.

Teraz sa mu ukazuje tragika toho veľkého, čudného života. Padá tu svet, celý svet. Svet, zavretý v mozgu Kita Marlowa, svet, ktorý len s ním žil. Ľudia, králi a žobráci, pobehlice a anjeli, hrady a mestá, púšte a čarokrásne ostrovy, všetko, čo žilo v tej hlave bez oka… Ó…

— Archer, — načúva naraz v tichosti. — Zas ma premohla moc. Ale ja sa budem usmievať. A nenávidieť… Teba i všetko, čo príde.

— Kit! — Slzy mu zaliali oči. — Odpusť!

A hľa, otvorilo sa oko s údivom. Jasala v ňom krása splnenej túžby.

— Ty plačeš! Ty slzíš pre mňa?

Oko sa zavrelo. Zápas pokračoval. Tí dvaja skameneli, len srdcia im bijú a chvejú sa pery. Ale k slovu sa nemôžu dostať. A nemôžu sa odvrátiť od strašiaceho bojovníka, prehrávajúceho svoj posledný boj. Ale všetko je daromné. Felčiari sú v Londýne. A pomoci niet.

— Archer, — šepká. — Niekto mi ide v ústrety. Nesie, nesie srdce na dlani. Moje srdce. Celé moje srdce.

Chrapot je smrteľný. A predsa jasne svietia slová.

— Odpúšťam ti, Archer! Odpúšťam…

Sviečka zhasla. Mesiac osvietil pokojnú tvár.

Kit Marlowe, básnik a kráľ, sníva.