Rozbitý oblok

Nedočkavo zhltol raňajšiu kávu a už bežal von, von do slnečného rána. Krátka zastávka pred bránou záhrady, a už skáču jeho nôžky po tráve, trasúcej sa pod kvapôčkami rosy. Objal košatú jabloň, potriasol vysokou, tenkou hruškou a zvalil sa s radostným smiechom pod starou slivkou, aby na chvíľočku pozrel do očí slniečka, práve tak huncútsky sa usmievajúceho ako on. Zažmúril oči a hútal, hútal, koho by mal dnes navštíviť a zaplašiť tak nudu, verného spoločníka každého jedináčika. Ako v každý deň týchto čarokrásnych vakácií, rozhodol sa i teraz, že vyhľadá Anku a jej brata Maca. Na ich velikánskom dvore vo vresku detí zo susedstva cítil sa najlepšie po samote, ktorá mu bola doma údelom.

Opatrne sa vykradol zo záhrady, bystro prebehol dvorom, aby ho mamka nestačila zachytiť ani pohľadom. A už bol na ulici. Tu ho zastavila myšlienka, že by bolo dobre rozmyslieť si návštevu u Maca. Tam bola iste včera večer výplata. Hádzali kamene u nich na dvore a Maco, šikovný ako vždy, hodil do obloka. Babrák, pokazil celú zábavu, lebo po tejto katastrofálnej príhode ostatní chlapci sa rozutekali. Maco sa hral, pravda, na hrdinu, pretvaroval sa, že si z toho nič nerobí, ešte sa aj pousmial, posmešne mu ukazujúc, ako krásne, hviezdicovito pukla veľká obločná tabuľa, a držal sa chlapsky aj potom, keď ho vyprevadil na ulicu a dal si sľúbiť od neho, že zajtra zasa príde.

Zastal pred domom Hrabíkovcov. A predsa vojde. Azda bude už Maco po všetkom. Ktovie, možno ho doma ani nezbili. Veď sa vždy chváli, že mu neublížia, i keď dačo vyparatí, že je vzácny, lebo zavítal do rodiny Hrabíkovcov po štyroch dcérach. Z nich staršie premeriavali ho vždy opovržlivým pohľadom, iba najmladšia, Anka, ktorá prišla na svet máločo pred Macom, bavievala sa rada i s chlapcami a v ničom nezaostávala za nimi. Bola práve taká smelá a šikovná ako ktorýkoľvek z nich. Najmä jemu imponovala. A keby si bol musel priznať pravdu, k Hrabíkovcom vábila ho skôr Anka ako spoločnosť samopašného, často surového a darobného Maca.

Prešiel dlhým dufartom a zastal pred dverami kuchyne. Zaklopal, ako sa patrí, a vošiel. V kuchyni v dyme uvidel Macovu mať pred sporákom, Anku a jednu zo starších sestier. Starý Hrabík nebýval v takomto čase doma. Vyhňu mal kdesi na Hlavnej ulici. Pozdravil sa a pýtal na Maca, aby sa nepovedalo, že prišiel za Ankou. A tu Hrabíčka, akoby si bola len teraz uvedomila jeho prítomnosť, obrátila sa k nemu a v ruke s polenom, ktoré chcela položiť práve na oheň, zarevala zlostne:

— Prišiel si? Naničhodné chlapčisko!

Nechápavo zastal. Takto ho ešte neprivítala. Ale prečo? Veď nič nevykonal! Nemôže zato, že Maco bol včera taký nešikovný. Ani nie on prišiel s návrhom, aby hádzali kamene do starého válova neďaleko obloka. Ale Hrabíčka už stála pred ním, a mávajúc mu polenom pred nosom, kričala:

— Hej, k chudobným ľuďom chodiť, obloky rozbíjať?! Pekne! No, veď ja ti ukážem!

Zmeravel. Že on? On rozbil oblok? To je cigánstvo. Najlepšie to vie Anka. Ona by mohla povedať pravdu. Ale prečo tu stojí bez slova? Prečo sa díva von oblokom? Anka, skríklo v ňom niečo. Volal ju na pomoc a nemohol porozumieť, prečo neprichádzala. Zatmelo sa mu pred očami. Nevidel protivný úsmev staršej sestry Macovej, ani dym, unikajúci zo sporáka, ani Hrabíčku, ešte vždy veslujúcu polenom v ruke, iba Anku, jej chladnú bledú tvár. Mlčí! Teda tak si to upiekli na úchytky s Macom, aby ich otec nezmlátil! Dobre. Cíti, že už nejde o tú včerajšiu Anku, s ktorou ruka v ruke bežali za ligotavým motýľom, skrývali sa na pôjde a skákali do sena. Stojí tu dievča mrazivej, nevšímavej tváre, ktoré mohlo každú chvíľu vyjsť, a nič by sa nebolo stalo, nič by sa nebolo zmenilo. Dievča, ktoré zabilo Anku, kamarátku vernú. Vbodlo jej dýku cigánstva do srdca.

Viac nepozrel na ňu. Díval sa pred seba. Vyčkal zdvorilo, kým sa Hrabíčka vyzúri, a potom ticho, ale rozhodne povedal:

— Ja som oblok nerozbil.

— Tak, nerozbil, — zaručala. — Pekne! Zvalil by to na syna chudobného človeka, lebo sa bojí, že ho doma vytrepú. Nech to ten zaplatí, aby mladý pán nedostal doma svoje. A ty, čo čušíš? — obrátila sa na Anku.

Vošiel Maco. Nepozrel na neho. Postavil sa k Anke. Azda Maco… Ale v Maca dúfať, keď Anka sklamala…

— Vrav aspoň ty! — osopila sa na neho mať. — Kto rozbil oblok?

— No, ktože? — vytiahol sa Maco bezočivo. — On, — ukázal na neho. — Ešte sa aj smial, ako krásne sa mu to podarilo. Že spravil hviezdičku…

— Maco, — skríkol. — Maco, veď si to ty povedal!

— Ja! — uškŕňal sa Maco. — Azda som ho ja rozbil! — S opovržlivým pohľadom ho premeral a odvrátil sa od neho.

— Nejedujte ma! — zasipela mať. — Povedzte hneď, ako to bolo.

Maco ukázal na Anku.

— Nech povie ona!

Anka sklonila hlavu. Hrabíčka vypúlila na ňu oči, staršia sestra prestala pracovať, iba muchy, poletujúce nad sporákom, bolo počuť v hroznej tichosti. Anka sa ešte vždy dívala von oblokom, akoby sa bála, že sa ich oči stretnú. A tak povedala:

— On ho rozbil!

Strašne sa hanbil, že mu slzy zaliali tvár. Bude sa smiať z neho podistým, keď vyjde. Ale ako vyjsť, ako sa dostať odtiaľto? Veď je koniec všetkému, všetko je stratené. A nie, nie to bolí, že Maco a Anka, cigánstvom vyzbrojení, postavili sa nenávistne proti nemu. S nimi už zúčtoval. Ale tá bezmocnosť, tá ho bolela, že sa nevedel brániť, že sa nič nedalo robiť, že musí tu stáť hlúpo a utierať si slzy, že nik, nik mu nepomôže v nerovnom boji, v ktorom už padol na kolená, otrasený skutočnosťou, že z úsmevu Maca, z novej zlosti v pichľavých očiach Hrabíčky, zo smiechu staršej sestry víťazne sa škerí na neho lož, ktorá sa premenila na pravdu.

Čo tu robiť? Len plakať, aby skrývaný výsmech vypukol v rehot? Utrel si oči. A potom tak mocne, ako len mohol, zakričal:

— A darmo cigánite! Ja som oblok nerozbil!

— Čo, ešte sa opovažuješ! — zhíkla Hrabíčka, ale už z prúdu jej slov viac nezachytil, lebo zatvoril dvere za sebou. A vyšiel na ulicu, nemysliac na to, že niekto by mohol ísť za ním, pomaly, akoby vláčil za sebou balvan, hrôzu a hnus z prežitých chvíľ.

Nešiel domov. Blúdil ulicami. Tu a tam zavolali na neho chlapci, ale k nikomu sa nepridal. Hej, keby mohol toho Maca chytiť a keby bol mocnejší ako on, tak by ho namlátil, že kolenačky by ho musel odprosiť a rodičom povedať pravdu. Vybájil si fantáziou detí na seba odkázaných, žijúcich stále vo svojom svete, rozuzlenie hnusnej zrady Ankinej, Macovho zločinu a krivdy na ňom spáchanej. Maca by bol za šticu privliekol pred Anku a povedal jej hrdo do očí: Vidíš, toho si volila, pre toho si cigánila, a mňa si zradila. Nuž, tu ho máš. A potom gestom princa z rozprávok hodil by zvíjajúceho sa Maca pred jej nohy. A vidí priam pred sebou, akoby bolo ustrnulo všetko, akoby ho bola stará Hrabíčka prosila o odpustenie a Maco by sa bol bil v prsia, ľutujúc svoj strašný hriech. A Anka, tá Anka, na ktorú tak ťažko zabudnúť, s plačom by bola padla na kolená. Ale on, on by ich bol všetkých s opovržením premeral, tú háveď cigánsku, a vyšiel, tresnúc dverami. Ale Anku by bol predsa len poláskal. Nevie. Toto si musí ešte ujasniť.

Volá ho Jano Vronských. Kopať sa bude. Ozaj, veď Jano sa tiež hral včera s nimi. Povie mu novinu. Rozhorčene vysvetľuje, ale Jano nie je pozorný ani zdvorilý poslucháč. Dáva direktívy svojmu pripravujúcemu sa mužstvu a len jedným uchom ho počúva. Niekedy zareve. „Milan, dokopem ťa, keď mi poriadne nepodáš!“ a „Lajo, po prvom góle letíš!“ On je majiteľ lopty, a preto aj všemohúci pán. Na jeho otázku o Macovi kýve hlavou:

— Vieš, Macov otec je chudák. Aj tak by ten oblok nie veľmi mohol kúpiť. A tvoj má z čoho. — On nesúhlasí s takýmto názorom, ale nakoniec zhodnú sa v tom, že Jano prisolí poriadnu Macovi, len čo ho uvidí. A hra sa začína.

Už vyzváňajú na obed, keď na Janov rozkaz zápas sa dokončí. Kráča ustatý domov. Hľa — otec z druhej strany ulice mieri práve sem. Má mu bežať v ústrety? Ocko sa práve zastavuje s niekým na hradskej podľa svojho zvyku na niekoľko slov. Kto to môže byť? Kristepane! Starý Hrabík.

Beží domov. Na to ani nemyslel. Čo robiť, čo robiť? Ani si predstaviť nevedel, čo čaká na neho. Povedať to mamke, zveriť sa jej práve pred obedom, keď má ruky plné práce a keď sa v kuchyni obšmieta i stará posluhovačka Mara… Nevie, nevie. A beží…

Vletí do kuchyne. Mama sa odvráti od sporáka a hneď vidí, že sa niečo stalo.

— Čo ti je? — spytuje sa ho jemne.

Je v strašných rozpakoch. Ako vysvetľovať teraz, keď otec vari bude už pred bránou, o chvíľočku sa ozvú v predizbe jeho ťažké, tvrdé kroky a ani víchrica zatrasie domom jeho úžasný hnev. Neodpovie, vrtí sa iba pred sporákom, ale tu mama, vidiac, že ide o niečo vážne, zaútočí na neho novou otázkou:

— Prečo nehovoríš? Stalo sa niečo?

Už nemožno vyhnúť, musí vysvetliť všetko, maminým očiam nedá sa niečo odoprieť.

— Mamička, — začína a cíti, že so slzami dokončí svoju bolestnú spoveď, — Hrabíkovci hovoria na mňa, že som…

Dvere sa rozletia. Vojde otec. Bez slova pristúpi k nemu a dá mu zaucho. Toto nečakal. Zaucho bolí, otec udrel plnou silou. A strašná je jeho tvár, akoby to bol iný človek, celkom iný, s drvivou krutosťou vo svojom pohľade, pred ktorým nemožno utekať, iba skamenieť od hrôzy. Nevídal ho tak, ako ho vidí teraz, ale cíti, že táto tvár ho strašila vždy, aj vtedy stál pri ňom ten strašný druhý človek, keď ho otec láskal a v jeho úsmeve bol ten istý desivý úškľabok. Pre tohto prebehol mu vždy mráz po chrbte, keď sa ho otec dotkol, nevedel sa úprimne pritúliť k nemu a oslobodene si vydýchol, keď mohol vykĺznuť z jeho objatia a ujsť. Aj teraz ho udrel ten druhý človek, ale je to otec, otec, a to bolí. Prečo sa ho nespýtal, prečo. Panebože, ako to bolo? Prečo uveril radšej cigánstvu starého Hrabíka? Prečo ho odháňa znovu od seba, prečo je mu takým nepriateľom ako Anka, Maco a stará Hrabíčka a prečo ho bije, ako by ho boli bili tí, keby sa im bol dostal do rúk… Veď všetko by bol povedal, všetko vyznal tak, ako sa doteraz priznával k svojim detským hriechom, len keby to bol chcel vedieť… Ale on to nechcel. Nie. Lepšie je biť. Deti tie sú na to, aby ich rodičia bili…

Mamka sa prvá spamätala.

— Čo robíš? — zahriakla otca.

— Čo robím! — začal znova otec a krv mu zasa vstúpila do hlavy. — Pochváliť ti mám tvojho milého synka za to, že obloky rozbíja?

Mama pozrela na neho.

— Ty si rozbil oblok?

— Nevieš, — usmieva sa otec, nie ten druhý. Toho úsmev je taký strašný. — Tým sa ti, pravda, nepochváli. Ja to musím počuť od toho starého loptoša Hrabíka. Len nech ťa ešte raz uvidím u tej všivače…

Díva sa smelo na otca. Nechce vidieť toho druhého. Akoby ho svojím detsky čistým pohľadom bol zastavil v reči. Povie mu, ako bolo, povie mu pravdu a otec musí vypočuť, nie ten druhý. Srdce mu bláznivo klope, ale vie, že nesmie stratiť odvahu. Musí zvíťaziť nad tým druhým. A otec ho pochopí, vyjasní sa mu tvár, zaskvie sa na nej zriedkavý úsmev a naraz si vydýchnu a pousmejú sa všetci, a bude po všetkom, a bude zasa dobre. V jeho očiach je iskrivá viera bojovníka, dvíhajúceho svoj čistý štít na obranu svojej pravdy.

— Ja som oblok nerozbil!

Pozrie na neho. A vidí s úžasom, ako sa mu znova mení tvár. Vie, že ho mama odstrčila a sama sa postavila medzi nich. Jej ruka energicky drží otcovu, tú ťažkú, tvrdú ruku, ktorá mala zasiahnuť jeho. A počúva odpoveď na slová, ktoré vyslalo otcovi jeho srdce v ústrety… Ó, prečo to bolí väčšmi ako zaucho? Prečo sa mu tisnú slzy do očí…

— Papľuh mizerný! Veď ťa roztrhám! Ešte sa opovažuješ cigániť?

Stisne pery, nesmie plakať nahlas, nesmie, tak cíti, akoby bol o dvadsať rokov starší a rozumel by, že v utrpení musí byť človek najsilnejší. A pritom jasne vidí všetko okolo seba, maminu bolestnú tvár, Markine preľakané oči, ktoré máločo podobné videli u nich, a — jeho a vie, že ho nenávidí, nenávidí… Nie, taký je on, taký. Niet toho druhého. Keď láska, bozkáva, vždy sa len pretvaruje. Musí ho nenávidieť. A v tom vedomí stvrdne v ňom i vzdor na kameň a kričí…

— Ja som oblok nerozbil, nerozbil…

— Pusť ma, pusť ma! — kričí otec na mamku.

Zvíja sa v Markiných rukách a nedbal by už, keby mamka pustila otca a nezachytila jeho ruku. Azda by to všetko nebolelo tak, nové zauchá umlčali by bolesť, ktorú má v srdci. Ale mamka drží otca a on, premožený jej rozvahou, vychádza z kuchyne. Posledný pohľad patrí však jemu. Vie, čo znamená. Plač víťazí nad ním.

— Nesmie dostať obed! — počúva otca. — Pokiaľ sa neprizná, nedostane nič!

Ale mamka nepopustí, i keby on nebol plakal za obedom.

— To je trest z čias tvojej starej matky, — hovorí. — Dnes nemožno takto deti vychovávať.

Tíši otca, keď znovu vybuchne, potom sa vracia do kuchyne. Marke rozkáže, aby prestrela, ale keď vyjde, chytí sa stola. Takto stojí chvíľočku, i jej tvár je zmenená, vysilená zápasom. So slzami v očiach blíži sa k nej. Vášnivo ju objíme a zaplače.

— Mamička, mamička, ja som ten oblok nerozbil…

Láska ho. Cíti, že dvíha kvet, zlomený búrkou. A chlapec je vďačný za túto odpoveď, taký vďačný za vieru v neho. Nie, nevedel by o tom rozprávať, len ho hreje šťastie, že našiel niekoho, kto mu verí aj bez vysvetľovania, že nie je cigáň. Prečo nie je otec taký?

Jemne ho odtisla od seba.

— Poďme obedovať.

Chlapec sa spýtavo díva na ňu. Bojí sa. Bojí sa stretnutia s otcom. A ona ho chápe.

— Neboj sa, — hovorí mu. A tak vchádzajú do jedálne.

Otec už sedí pri stole. Má v rukách noviny. Ale ruky sa trasú. Sadnú si, tíško povie zvyčajnú modlitbičku, ale pritom nepozrie na neho. Počúva, ako si odkašlal a odkladá noviny. Už siahol po lyžici a tak siahne bojazlivo aj on. A vtom sa stretnú ich oči. V jedných strach a prosba, v druhých blesk hnevu a nenávisť. Nie, nieto milosrdenstva. Ten pohľad ho udrel znovu. Keď dvíha klesnutú hlavu, vidí, ako otec vstáva s hnevom, znovu vzbĺknuvším na tvári zaliatej krvou, a hodí lyžicu o zem.

— S cigáňom nebudem sedieť pri stole! — A vyjde. Treskne dverami, že aj obloky sa trasú.

Díva sa na dvere.

— Jedz, — povie mu vtom tvrdo mama.

Tá tvrdosť cudzo zneje v jej hlase. Nepatrí jemu. Mama chce ňou zahnať svoje slzy. Ale nedarí sa jej to, nedarí…

Zápasia s jedlom. Napokon Marka pozbiera náčinie a taniere, a keď vyjde, zasa je tu tichosť, ktorej sa bojí. Mama nehovorí. Iste myslí na otca. Kde je?

Dvere predizby sa prudko otvorili. A potom ťahavo zaškrípali ani plač zbitého decka. Otec stojí vo dverách, s palicou v ruke. Je hrubá, krutá, ako všetko, čo ho dnes udrelo. Jeho tvár však nie je červená, nevidieť na nej hnev, iba tvrdosť a chlapec, i keď vstáva a inštinktívne dvíha ruku na obranu, cíti, že je to nová tvár, iný človek, s ktorým, práve tak ako s tým druhým, nevie si poradiť. A iný je aj jeho hlas, chripľavý, tichší, len zmysel slov mu dodáva tvrdosti.

— Vidíš tú palicu? Keď sa popoludní vrátim z úradu a nepriznáš sa…

Vie, že nemusí pokračovať. Palicu položí ku kredencu a bez slova vyjde.

Je rád, že odišiel. Nesmierne rád. Nemyslí na hrôzu jeho návratu, ktorý sa blíži každou minútkou. Nepôjde nikde. Doteraz sa zavše iba túlal po uliciach a len večer sa vracal domov. Dnes bude s mamičkou sám. Aké to bude krásne… A vari aj úsmev, vyčarený očakávanou krásou, bol by sa mu zjavil na tvári, keby nebol zachytil mamin pohľad. Smútok bol v ňom a ten ho zháčil. Mama ho pritisla k sebe.

— Chlapec môj úbohý, — povedala. — Bojíš sa?

A to ho vrátilo do skutočnosti, z ktorej by bol tak rád ušiel žiarivou cestou fantázie. O piatej sa vráti otec z úradu. O piatej… Teraz on vykĺzol z maminho objatia a prvý jeho pohľad, ktorý ho mal zblížiť so skutočnosťou, padol na palicu. Zachvel sa. Mama vyšla a zostal s ňou sám. Sám s palicou.

Nedávno boli na návšteve u jeho učiteľa. Mal dvoch chlapcov jeho veku, známych huncútov a bitkárov. Pán učiteľ, chutne sa usmievajúc, rozprával otcovi o tom, ako skrývajú jeho chlapci palice, ktorými ich zavše podľa potreby častuje. Vyňuchali vraj i to, že ich dáva za veľký obraz v spálni, presvedčený, že ich nik nenájde. Otec sa pritom hlasito smial a významne žmurkol na neho, ale pán učiteľ, spozorujúc jeho pohľad, hneď mu povedal:

— Toho vášho biť netreba. Ja som ho ešte neudrel.

A tu sa už zachmúrila otcova tvár. Videl, že sa mu to nepáči. Odvrkol učiteľovi, ale práve vtom vyšiel aj on z izby, aby sa vrátil k chlapcom, ktorí sa hrali v spálni.

Pán učiteľ by ho nebil, keby bol jeho otcom? A prečo ho musí biť jeho otec? Znovu mal pred sebou celý deň. Maca, Anku, Hrabíčku a v ústach blen. Všetko vyšlo z Macovho cigánstva. Keby mohol teraz zabehnúť k nim, vedel by ho roztrhať. Ale Maco nebude doma, niekde na ulici bude sa rehliť s chlapcami, ako s ním vybabral. A keby aj bol doma, cigánil by zasa. Kriste Ježišu môj, ako by sa mohol otec dozvedieť o pravde? Aby neveril cigánstvu… Aby si nemyslel, že lož starého Hrabíka je pravda…

Sú tri hodiny. Už len dve, a potom… Čo by bolo, keby palicu skryl tak ako učiteľov Janko? Blíži sa k nej. Vezme ju do ruky? Skúsi, či je ťažká, mocná? Nie. Je zbabelý. Ani dotknúť sa jej nemá odvahu. Keď tak bude chcieť otec, podá mu ju sám.

Nikdy nik sa nedozvie, čo bola pravda. Keď vyrastie a bude veľký, bude z neho doktor, väčší pán ako otec, pán učiteľ alebo pán notár, on im všetkým ukáže. Maco bude iste len zámočník, na nič iné by nebol súci. Raz zastane auto pred Macovou dielňou a vystúpi z neho veľký pán. Každý sa mu bude klaňať. On však, nevšímajúc si pohľady plné obdivu, vojde do dielne, oslňujúc svojou eleganciou a vznešenosťou, a pred ukláňajúcim sa Macom povie: „Ľudia, počúvajte! Tento človek ma obvinil voľakedy, keď sme sa ešte ako deti spolu hrávali, že som u nich rozbil oblok. Rozbil ho sám, ale zvalil to na mňa, lebo doma sa bál povedať pravdu. Mnoho som vytrpel pre neho nevinne, ale som milosrdný a odpúšťam mu, keď sa teraz pred vami prizná k svojej vine.“

A vidí, ako by sklonil Maco hlavu pokorne a kajúcne. A potom by ho usadil do auta a šli by k otcovi. Otec by ho s údivom vítal, ale on by mu ani ruku nepodal, ani by ho nebozkal. Iba prizeral by sa na to povýšene, ako by prijal Macovo vyznanie, a zasmial by sa mu do očí. Vidíš, otec! Pre cigánstvo toho ničomníka si ma trápil. Radšej si veril cudziemu ako vlastnému synovi. Teraz vidíš, že ja som mal pravdu.

Pol štvrtej. Eh, keby tá hnusná palica tu nebola. Ó, prečo sa musí dívať na ňu? Akoby otec stál pri kredenci a prísnym pohľadom sledoval každý jeho pohyb. Veď on je tá palica, on, ktorý nevie nič iné, len biť a srdca nemá pre neho. Prečo ho mohla porozumieť mama, prečo nevie otec, že by mu nemohol pozrieť do očí, keby cigánil…

Mama vošla. I jej prvý pohľad padol na palicu. Striasla sa. Marka už iste odišla a je po práci v kuchyni. Zostanú sami. Mamka si sadla s jeho roztrhanými nohavicami v ruke, i nejakú výšivku mala pred sebou na stole. Ale mlčala. Akoby bola čakala, že on začne.

— Mamička, — sadol si k nej. — Ty nechceš vedieť, ako to bolo?

Kývla.

Začal rozprávať. Ale zastavoval sa stále, s nedôverou k sebe, zahriaknutý otcovým zauchom, posmievaný palicou pri kredenci a gniavený pochybnosťou nepochopeného, nezdržal sa, aby sa nespýtal:

— Mamička, a ty mi veríš?

Neodpovedala.

— Čo povieš otcovi? — pozrela prísne na neho.

Čo povie? Na to ešte nemyslel. Ale môže niečo iné povedať ako pravdu? I keď je ustatý, utrápený a ubitý celou tou hnusnou komédiou, môže niečo iné? Veď mama sama ho učila, aby hovoril vždy pravdu. A teraz by si želala aj ona, aby sa priznal k hriechu, ktorý nemá na srdci?

— Mamička, povedz! Ty nechceš, aby som povedal pravdu?

— Pravdu, — pozrela na neho. — Ty chceš povedať, že si oblok nerozbil?

— Veď ja som ho nerozbil! Ako môžem povedať niečo iné? Ako? Čo chcete odo mňa, — plače už, — prečo si myslíš aj ty, že ja som najhorší na svete a že som cigáň… A nepoviem, nepoviem nič iné, nech ma otec zabije, vieš…

Sadne si na diván do kúta. Mrmle slová, ktorým sám nerozumie. Teraz je sám, opustený každým a naľakaný dvíha zasa ruku, keď vidí naraz mamku stáť pri sebe. Ona ho láska.

— Že ja ti neverím! — usmieva sa čudne. — Komu by potom verila?

On nechápe, čo chcela povedať, len chytí jej ruku mocne, s poslednou nádejou.

— Mamička, však ma nedáš?

— Nedám, — počúva.

Sadnú si za stôl a rozprávajú o všeličom, len o tom nie, čo sa blíži. A onedlho zavíta aj piata hodina. Vedia to, ale chlapec rozpráva o krásnom článku v školskej čítanke a mama počúva, prikyvuje. Nemôže pozrieť na dieťa. Trpí s ním a pokúša sa o úsmev, ktorý chlapec chce vidieť na jej tvári, aby sa presvedčil, že mama je mocnejšia, s mamou, premáhajúcou bolesť úsmevom, zvíťazí.

Je päť hodín. Chcel by pokračovať v rozprávaní, ale nemôže. V duchu vidí, ako vyšiel otec z úradu a kráča pomaly, ťažkými krokmi domov. I mama odložila výšivku a ruka, ktorá leží na stole, sa trasie.

— Mamička, — šepká. — Ty sa bojíš? Vidíš, ja viem, že otec preto dal tú palicu ku kredencu, aby som sa bál. Ale ja sa jej už nebojím, lebo ty si so mnou.

— A ja poviem pravdu, mamička. Ja pekne všetko porozprávam oteckovi, ako tebe. Poviem mu, že nie ja, ale Maco je cigáň a Anka a všetci tí, tí zlí… a že ja som oblok nerozbil. Mamička, ty nič nehovoríš? Všakže musím povedať pravdu? Nesmiem cigániť?

Po dvore kráča ktosi.

— Otec, — šepká.

— Choď do kuchyne! — hovorí nervózne mama. — Choď chytro!

So sklonenou hlavou vychádza. V kuchyni počúva, ako vstúpil otec do predizby a potom do jedálne. Len vtedy spozoruje, že dvere kuchyne nechal máličko otvorené. Srdce mu bláznive bije, akoby počul jeho tlkot, ani údery zvona, rozhýbaného zúfalstvom, strachom, bezradnosťou. Tak počúva prvé otcovo slovo.

— Kde je?

— V kuchyni, — odpovedá mama.

Schúli sa rýchlo do kúta. Bože, otec už otvára dvere jedálne.

— Čo chceš? — skríkne mama.

Tichosť.

— Nechcem mať syna cigáňa! — kričí otec. — Nechcem, nerozumieš?

Mamin hlas sa trasie.

— Chlapec necigáni.

— Nerozprávaj! Bol som u Hrabíkovcov. Tam mi deti do očí povedali, že on ho rozbil. A ja ho radšej rozšliapem, než by som mal mať z neho luhára! Choď mi z cesty!

— Nejdem, — šepká mama.

— Nie? I tak je dobre. O týždeň bude v polepšovni. Tam ho naučia pravdu hovoriť a vybijú z neho zaťatosť a tvrdohlavosť…!

Iba mamin výkrik počuje a potom nič. Oprie sa o múr, potom pomaly si sadne k stolu. Hučí mu v hlave. Silný bol ten úder. Neplače. Už nemôže. Ani by sa nebol pohol, keby bol vošiel otec s palicou. Ba lepšie by bolo, keby čím skôr prišiel. Nech ho domučí, zahluší, nech robí s ním, čo chce. To je jedno.

Mama stojí pri ňom. Dvíha mu hlávku a bozkáva studené ústa. Cudzo sa díva na ňu, meravým pohľadom. V očiach azda svieti ešte iskierka nádeje, ale ďaleko, veľmi ďaleko. Čo chce mama? Odišiel otec? Alebo sa chystá sem?

— Syn môj, — šepká mama. — Musíš odprosiť otca!

Odprosiť? Prečo? Veď mu nič neurobil. Ale vie, že darmo by hútal. Keď to mama chce…

— A musíš mu povedať, že ty si ten oblok rozbil.

— Ja som oblok nerozbil… Ja som oblok nerozbil… — Trasie sa a kričí celý bez seba. — Čo chceš odo mňa? Choď odo mňa! Choď…

— Syn môj, ja ti verím. A bolí ma, že ťa musím o to prosiť. Ale nemôžem inakšie. I keď ma teraz nerozumieš, raz prídeš na to, že som nemohla inakšie.

Vstáva.

— A na otca sa nesmieš hnevať. On ťa rád. A preto, lebo ťa má rád, nechce, aby si cigánil. Nie on je na vine, ale tvoji kamaráti, ktorí ho oklamali a oklamali aj teba. I jeho bolí srdce. Tak trpí ako my. Choď… Urob to pre mňa…

Ide.

Prehral svoj boj. Nad ním i nad mamkou zvíťazila lož. Pokorený, ubitý ide. Ťažká cesta. Z kuchyne do izby. A bolestná. Ale bolesť je už niečo zvyčajné. Darmo bodla znovu, jej dýka vyštrbená padá z panciera rezignácie. To je jedno. Všetko jedno.

Zastane vo dverách a čaká. Otec sedí pri stole. Kývne mu, aby prišiel bližšie. Díva sa mu do očí. Áno, je to zasa iná tvár. Nie krutá, nie hnevom zaliata. Tvár zmučeného človeka, ktorý tak trpel ako on. Nie, ten ho biť nebude.

— Odpusť mi, — šepká. — Ja som rozbil ten oblok.

Nevie, či mu verí. Urobil to, čo chceli od neho. Odvracia sa teraz a ide von. Vie, že otec sa díva za ním. Nezastaví sa.

Vyjde na dvor. Nevidí nič z jasu letného slnka. Vie iba, že tento deň nezabudne. Jasným ani kryštál čistým pohľadom díval sa doteraz na veci okolo seba. Na pravdu, na lož, na život veľkých i malých. Teraz skrivený a znetvorený je pred ním celý svet, akoby sa díval naň cez osudné črepy rozbitého obloka.