Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Robert Zvonár, Gabriela Matejová, Martin Droppa, Viera Studeničová, Peter Krško, Janka Kršková, Pavol Tóth, Renata Klímová, Michal Greguška, Martina Červenková, Andrea Minichová, Jozef Sedláček. Zobraziť celú bibliografiu
Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)
Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo | 233 | čitateľov |
I
[1]Chmáry sa tratia po šírom nebi,
tmavé jasnejú, svetlejšie tie hynú —
Mesiac vychodí spoza hmly oblačnej,
vyjde, osvieti hlbokú tíšinu.
Tam je jazero ako skamenelé,
luny ak’ zo skla stoja na hladine,
polia, dúbravy — ani len šuchotu,
len mesiac svieti v hlbokej tíšine.
Tajomstvo veľké pre srdce, pre ducha,
kto pieseň vyššiu v hlbine vyslúcha,
kto pieseň vyššiu vyslúcha pokoja,
pred ktorou svety skamenelé stoja.
Objími, vezmi ma do svojho lona,
ty, duma veľká tajného pokoja!
Zvetrelci pustí a ohavy svetské
keď ťa nechápu, aspoň sa ťa boja.
Kto sa nezľakne, keď vidí končinu,
za ktorú svetský um viac nezačiahne?
Prijmi ma, vezmi do lona, nech srdcu,
nech duši bôľnej veľká tiaž odľahne.
Odkry sa predo mnou, zvrhni hmlu zo seba:
ja som syn sveta, mám na čele špinu,
srdce búrlivé — poškvrnu tichosti —
ale mám túžbu za svet, za rodinu!
. . . . . . . . . . . . . . .
Ja tu živých neprijímam,
pred nimi som zastretá,
a keď sa im raz ukážem,
teda im je, jaj, veta!
Nemôžu zniesť mojich očú,
tým menej môjho slova,
slovo jedno ako poviem,
to je dumka hrobová.
. . . . . . . . . . .
Slova sa nikdy neľakám,
nech ho Boh blahoslaví,
a čo má prísť, nechže príde.
Čo by sa bál postavy!
Koho nespáli postava,
— strašné je moje oko.
Vidíš, ako sa kolembá
tam horeká, vysoko!
Nežiadaj, by si to videl,
ak’ to vlastne vyzerá.
Pred tým sám duch, čo je slabší,
sotva pozrie, umiera.
. . . . . . . . . . . .
Čím tuhšie ono vyzerá,
tým ho radšej budem mať.
Nech zazrie na mňa hlboko,
ja chcem tiež naň pozerať.
Budeme sa merať očmi,
jeden druhého hľadiac.
Pozrieme si z oči v oči,
ja, oko tvoje, mesiac.
. . . . . . . . . . . . .
Ľahko myslieť umom ľudským,
človeče, z podlej hliny,
tu sa lámu celkom vaše
túžby o tie krajiny.
Ako bolo na počiatku,
tak je teraz a večne:
sem ako dym doletujú
a tratia sa konečne.
Vy ste ľudia z podlej hliny,
a tento kraj z ocele.
Keď sa ho len kúštik dotkne,
na prášok sa rozmele.
. . . . . . . . . . . .
Hoc som ja z toho samého,
ako druhí, semena,
keď váš kraj z tvrdej ocele,
moja vôľa z kremeňa.
Trepneme sa, durkneme sa,
to sa smelí neboja,
tou sa naše všetky sily
v plamennej iskre spoja.
Vôľu mám väčšiu nad všetky rozumy,
ja sa nezľaknem veľkej tvojej dumy.
. . . . . . . . . . . . . . . . .
Keď sa nezľakneš, dobre, uvidíme;
moja ťa duma srdečne objíme,
moja ťa duma objíme srdečne
a ty v nej budeš, nie roky, no večne.
II
Pohádka veľká, tajomná je ten svet
tomu, kto dostal prístup do svätyni:
hora, potoky, kvetnasté doliny
hlásanú bijú v jeden zvuk jediný.
A mesiac, hviezdy! Mesiac — to muž bledý
pri stole jednom neúnavne sedí.
Vlasy ako ľan a vysoké čelo,
oko pokojné ako od kameňa;
nevidno z neho ani len byľôčky,
čo my zovieme, ľudského plameňa.
Ale je plameň na pokojnom oku,
ktoré nič nikda na svete nemúti.
To plameň vyšší nad všetky nádeje,
plameň pokojný, nikda nepohnutý.
Ale ten plameň, ten plameň pokojný,
nemá skrytosti pred ním nič — hlbina,
pomaly leje blesky svoje tiché
a všetky búrky, lunenia zhasína.
Beda chytrostiam! Beda tomu tvoru,
čo kypí strasťmi, keď naň blesky padnú:
Ak strasti boli všetko jeho v svete,
tie pred ním v priepasť bezodnú prepadnú,
Tiché, pokojné, ale strašné oko,
to letí, padá vysoko, hlboko.
A hviezdy! Bože veľký od večnosti!
Hviezdy sú jeho rozsiata rodina.
Pred ním sa točia, pred ním sa ihrajú,
pod ním hlboko, nad ním vysočina.
A hviezdy, Bože! Všeliake postavy
v bielom odeve — tváre sa jasajú,
blesk miesto vlasov venčí im temená,
ticho sa nebom dumným prechádzajú.
V lone belasom, čistom nežiaľ hľadieť —
tečie ich voľný od vekov — rokov svet!
V lone belasom, kde biedy neslýchať,
pokojným dušiam nežiaľ, nežiaľ bývať.
[1] Ps na str. 58 má nadpis Zlomki, na druhej strane nadpis Duma. Nevieme, či nadpis Zlomki sa vzťahuje len na jednu stranu textu, a či na všetky početné básne, ktoré nasledujú ďalej až do str. 139, kde je odpis Hlásnika národa. V zmysle kompozície J. K. sú tieto básne všetky úryvky, odpísané z R, hoci všetky v R nenachádzame. Tematicky pokračujú jednak v reflexiách, jednak v dejinnej filozofii J. K., ďalej v jeho básňach o „praktikách života“, pokračujú vo „videniach, proroctvách, v kritike mŕtveho náboženstva a prechádzajú k záverečnému posolstvu k svojmu národu a k Slovanom, na ktoré nadväzujú ďalšie zošity v R. Do lyriky J. Kráľa preberáme z týchto básní len Dumu, ostatné radíme do cyklu Dráma sveta. Ps, str. 58—62, V-1, str. 80—83 (pričlenil prvých 24 veršov k Piešňam ako tretiu časť, hoci ta nijako nenáležia, preto V-2 ich vynechal). Text V-1 je zhodný s Ps. Druhé dve časti prvý raz publikované v Súb. diele z r. 1952.
— básnik, jeden z najvýznamnejších a najradikálnejších predstaviteľov slovenskej romantickej generácie Viac o autorovi.
Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.
Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007
Autorské práva k literárnym dielam