ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1. Na starého

V septembri pred rovnodennosťou i po nej obživnú hry mládeže na obvyklých priestoroch pod nebom a to zvlášť z predopísaných také, pri níchž málo spevu alebo ani naskrze nespievajú; k nim ale družia sa nasledujúce.

Nadpísaná hra na starého ide takto: Deti i dospelejšie dievčatá sídu sa na dedine, chytajú sa predmetov okolo stavísk a zahrád: rohu a uhlov steny, zrubov na studňach, vozov, kolov, plotov a stromov. Natriasajúc sa pri každom predmete a behajúc od predmetu k predmetu spevavo odriekajú:

2. Žobrák

Žobráka predstavujúci chasník krívä o paličke pred sbor detí, kde medzi ním a týmito rozhovor:

Na to všetky deti poskakujú a výskajú: „Ujujú! Hopsasa!“

Mrzikanti

K jaseni a v jaseň radi zabávajú sa už i mladší i starší tancami pri hudbe. — Hudcov, či teda musikantov svojich radi prezvú i mrzikantmi, odvodzujúc tento posmešne čestný názov od slove sa: mrzeť, domŕzať. A tu keď musikanti jim prestanú hrať alebo i keď jich nemajú, nuž vyberú sa k tomu spôsobné osoby, postavia sa do prostried prítomných a začnú nápodobňovat v hlase i v posunkoch týchže musikantov či mrzikantov:

PRÍMÁŠ (na huslach skáče sláčikom či smikom zo struny na strunu, prstmi preberá sem i tam a veselo hrá vraj):

KONTRÁŠ či SEKUNDÁŠ (ako lhostejný pomocník nižším hlasom dudá):

BARBORÁŠ či GRÔNAŠ (vážne na grônach či hrubých strunách ťahá):

CIMBALISTA (má dve husacie brká v ruke, sediaci udiera pred sebou na kolená a pozdviženýma brkama ukazuje okolo seba na prítomných a spieva hlasom hneď vyšším hneď nižším):

Všetci a každý svoje primeranými hlasmi spievajú odrazu na smiech a zábavu prítomnej spoločnosti.

4. Čertovo koleso

vyskytuje sa na jar a podjaseň, keďy samopašná mládež krúti sa na ňom. Je to ináč aj pri telocviku známa príprava, kde však bez samopaše a pod dozorom upotrebovaná býva. — Kolmo zapravia do zeme asi na meter nad povrchom vyčnievajúci stĺp, ktorý u vrchu železnou obrúčkou obitý je. Do stredu stĺpa tiež kolmo vrazia železný kolok, na ktorom jako na oske pohodlne krútiť možno prevŕtané a tu na zvrtlíku priečkom na ten stlp preložené, na jednu stranu od zvrtlíka kratšie, na druhú stranu značne dlhšie, v celku voľač vyšše troch metrov dlhé brvno. Na dlhší koniec tohto priečne preloženého a vodorovne ležiaceho brvna ako na koňa posadí sa, kto odváži sa, na čertovo koleso. Kratší koniec pochytia dvaja traja silnejší šuhajci, privolajú sediacemu: „Ale že sa drž!“ a rozkrúťa brvno z povoľna do strma. Na tom dlhšom a tak vždy prudkejšie krúťacom sa konci nemožno obsedieť za dlhší čas, trebars jak silno objímal by nohama a chytal sa rukama sediaci tohto svojho povetrného tátoša. Odpadne „ako hnilá hruška“ a neraz i pomäkčí si údy; ba aj krúťacim krúťa sa hlavy a postŕkajú sa často dosť nešetrne. Pri tom všetkom samopaš a odvaha mladosti nebojí sa čertovho kolesa.

5. Na sluhu

Mladí, starí sedia do okola na zemi, v prostried kola jeden chasník. Tento začne rozprávať: Bol raz jedon chudobný otec a mal troch synov. Vybrali sa do služby. Dvaja starší nevyslúžili nič; ale ten najmladší vyslúžil všetko, čo do hospodárstva treba. A to bolo takto:

(voľne recitando):

CH.:

SBOR (strmo recitando):

CH.:

SB.:

CH.:

SB.:

CH.:

SB.:

CH.:

SB.:

CH.:

SB.:

CH.:

SB.:

CH.:

SB.:

CH.:

SB.:

CH.:

SB.:

Pri poslednej sloke (o žrebci) čo mladší skáču zo zeme a poskakujúci i natriasajúci vravia ju.

6. Na sliepku

Chasa posadí sa na uschlú pažiť do kola, v kole sediaci rozpráva: Kohút a sliepka prechádzali sa po sade. Dobre lebo nebárs. Ako tam chodili, našli pod kríčkom (krúhom) trnku. Sliepka si ju hneď uchytila a chcela prehltnúť, ale trnka zostala jej v gágore a ona počala sa drhnúť. Kohút v strachu beží ku studni a volá: (Tu začne všetka chasa spevavo rečniť reči kohúta a ten jedon, ktorý rozprávku začal, reční všetky druhé zástoje.)

Sbor ten umlkne a ten čo predstavoval zástoje studne, panej atď. doreční:

7. Koza odratá

Zástoje sú: koza, liška, vlk, medveď, jež.

KOZA (dieťa lebo i dospeleší niekto, v nejakom starom kabáte do poly odetý tak, aby jedna strana tela nezaodetá vyzerala, ako by to teda bola „koza do polboka odratá,“ vystúpi pred svoje obecenstvo a reční):

(V tom aj ukryje, pritúli sa niekde k plotu lebo k stromu v sade.)

LIŠKA (obchádzajúc okolo úkrytu):

KOZA (dupkajúc nohama):

LIŠKA (odbehnúc a blúďac po sade, stretne vlka): Ach vlčok bračok, keby si ty vedel jaké strašné v mojej diere! Poďže mi ho poď vyhnať.

VLK: Ach, lištička, kmotrička, veru ti ho idem! (Keď vráťa sa spolu k liščej diere):

KOZA (dupká): Ja som koza rohatá atď.

(Vlk s liškou predesení utekajú preč, až stretnú sa s medveďom, do kožucha obráteného na ruby odeným.)

MEDVEĎ: Kdeže tak utekáte, lištička kmotrička i ty vlčok bračok, kde?

LIŠKA: Ach medveďu, daj labu, keby si ty vedel jaké strašné v mojej diere! Poď že mi ho poď ty vyhnať.

MEDVEĎ: Ach lištička, kmotrička, veru ti ho idem!

(Keď vráťa sa všetci k liščej diere):

KOZA (dupká): Ja som koza rohatá atď.

(Všetci traja predesení utekajú a stretnú ježa, chlapca, ktorý z lopúchov a bodlákov pichlavé vršky (semeníky) do šiat si napichal.)

JEŽ: Kdeže tak utekáte, lištička kmotrička, vlčok bračok i ty medveďu daj labu, kde?

LIŠKA: Ach, keby si ty vedel, ježko bežko, jaké strašné v mojej diere, aj ty by si utekal.

JEŽ: Ale ja? Poďte len, ja vám ho vyženiem.

MEDVEĎ (mumle a durdí sa): Ij čo by si ty vyhnal? Ja som ho nemohol!

JEŽ: No len poďte; ja vám ho vyženiem. (Keď vráťa sa všetci k liščej diere):

KOZA (dupká):

JEŽ (strmo):

V tom skočiac ku koze, svojimi ostny bodá ju; táto vyskočí a uteká; všetci pustia sa za ňou a kto ju dolapí, prejme zástoj kozy, táto jeho zástoj k opakovaniu hry. — Ostatne hrajú toto deti už aj v izbách večierkami pri ohníku kozuba. Častejšie ešte rozprávajú toto dietkam ako rozprávku starší, premieňajúc hlasy i posúňky a jak mohúc tak nápodobujúc kozu, lišku, vlka, medveďa i ježka. Rozprávať zde začnú s tým, že jeden mäsiar drel kozu za živa a keď ju do polboka odrel a šiel zapáliť si do pípky, tá mu uskočila, utekla horami a kryla sa dierami atď.

#b#8. Kúdel#-b#

Za môjho detinstva recitovali sme si tohto Kúdla či Gúdla večierkami pri detinských zábavách pred staršími. Nebodaj ale bola toto dakedy hra provodzovaná asi tak jako výš opísané hry na sluhu, na sliepku a na kozu, kde zástoje kúdla, psa, kyja, ohňa atď. inej a inej osobe vydelené boli a len posledniu sloku recitoval lebo vyspevúval celý sbor. Ešte za oných mojich časov rozumeli sme a predstavovali sme si pod kúdlom vlka, od kúdlatého chvostu tak nazvaného. Spevavá odriekalka ale je táto:

Dľa Sasinkovho podania v Sborn. Matice Slov., sv. I, str. 213 má táto hra názov: „Volanie pijana z krčmy“ a miesto Kúdla je meno pijana Jurko; miesto mäsiara udaný je zástoj rasa. Deti rozostavia sa do kola, jedno predspevuje: „Šiel Kúdel na víno, na to dobré pivo“, druhé dietky v sbore dospevujú ostatnie riadky každého odstavca. Pieseňka ide poľahunky, kremä poslední odstavec, kde už počne čert babu brať, ide celý rýchlejším taktom.

9. Rozprávka

Jasenní čas vždy viac a viac uzaviera hravú mládež do izieb a tu začínajú sa rozprávky, poviestky, hádky a jak jich ešte kde volajú. Žiaci a žiačky už v školách: priviedla každého do školy matka a dala ako na prípoveď a dľa obyčaje za každé dieťa kohúta. Žiaci v škole, kým niet učiteľa medzi nimi, ale potom aj doma aj kdekoľvek posadajú si do kola. Kto najlepšie zná rozprávať, sadne do prostriedku a povie počiatok a prístup k rozprávke:

Rozpravač nadstrčil svoj klobúk a keď poslucháči hodili mu doňho svoje dárky: pero, jablčko, orech alebo trebárs i ten peniažtek, nuž rozpráva jim niektorú národniu povesť, pri nadpísanom úvode obyčajne tú: „Popelvár špatná (hnusná) tvár“ uverejnenú v Sborníku Mat. Slov., sv. I., Mat. spisov č. 22, str. 51, alebo i druhú čím primeranejšiu poviestku o popelvárovi a jeho kňažne i o tátošovi, na ňomž lietajú.

10. Sekanička

Sekaničku hrajú tiež žiaci v škole alebo inde sediaci pred nejakým drevenným predmetom. Hráč vezme do ruky nôž a seká ním na drevo do taktu, aby pri nasledujúcich veršíkoch, tiež do taktu odriekaných, vysekal doňho šestnásť rezíkov:

A síce sekne pri každých rýchlejšie povedaných dvoch syllabách jedenraz, kremä pri slovách, už zdĺhavejšie vyrečených, „šestnásť“ na každú jednu syllabu jedenraz. Obratnejší ale sekáč naseká tých rezíkov pri jednom a jednom veršíku po šestnásť, že jich je spolu dvakráť šestnásť. Nezkúsení obdivujú jeho obratnosť a ten mam, že nečítal si: jedno, dve, tri, štyry atď. a predca ne schybil nasekať tých šestnásť.

11. Kašička

Varovkyně a varovčíci utiahli sa tiež už s deťmi do teplých chýž a zde zabávajú si jich.

Matka alebo pestúnka postaví si dieťa pred seba a položí jeho pravú dlaň na svoju ľavú ruku, ktorou ruku dieťaťa i zachytí vyše dlaní; ukazovacím prstom točí po dlani dieťaťa, akoby tú kašičku varila a miešala, potom pri slovách „tomuto“ ukazuje po jednom na päť prstov dieťaťa, recitujúc:

Pri výkrikníku „kik!“ beží už prstom hore rukou dieťaťa a pošteklí ho pod pazuchou, aby aj ono „kví kí“ smialo sa.

Ináč keď doreknú pri malom prste dieťaťa: „tomuto dala na vidličku“, teda povedia:

Hru provodiaca, akoby odev párala, pára popod rukáv košielky dieťaťa až pod pazuchu svojim prstom na žart a smiechotku.

Tiež pri ukázaní na malíček dokončievajú:

12. Kováčenie

Dieťa posadí sa na obe kolená dospelého človeka, s ktorým podá si ruky; ono samo dľa svojej vôle natriasa sa tam, dľa taktu piesne:

#POEZIAKuje kováč klince

na zelenej lúce;

čo nakuje, to prepije,

príde domov, ženu bije,

milosti nezná.

Jeho žena zlá,

troje detí má:

jedno chodí do školy,

druhé šije bačkory,

tretie sedí na kamenci,

drží gajdy na remenci;

tak si ono hrá,

ako samo zná.

#-POEZIA#

13. Jazdenie

Dospelý posadí si dieťa na koleno ako na koňa a natriasa sa s ním dľa taktu piesničky:

Ináč dospelý dieťaťu na kolenách sediacemu povie: „No akože pôjdeme, či tak ako vetor, či tak ako slniečko, či ako?“ Dieťa ak vie, nuž povie: „Len tak, aby ani mne ani vám nestalo sa ublíženie.“ Ak toto nevie, povie ako vie. — Dospelý hovorí ďalej: „No počkaj, pôjdeme ako sedliačik!“ A teraz voľne natriasa ho, podčím zdlhavo a opakovane vraví: Keď dieťa povie: „Už dosť“, alebo i sám natriasač jeho začne o chviľku: „A teraz pôjdeme ako žid!“ A tu pri strmšie opakovanom: „hephephep, hephephep!“ i strmšie otriasa dieťa. O chviľku zasa: „A teraz pôjdeme ako cigáň!“ A tu hovorí i natriasa sa s dieťaťom ešte strmšie: „Kádeš róman, kádeš róman!“ Dieťa obyčajne už dosť má na tomto, ale dospelý rekne ešte: „Ej, počkaj, pojazdíme ako husár: cválom, cválom!“ A pri tomto „cválom cválom“ už vyhadzuje si ho nad kolená a v tom vyhadzovaní pevnýma rukama prevalí i zhodí dolu, no iste tak aby nestalo sa mu to ublíženie; ale dieťa trebárs pomrnčí si, aby ho zabávač zase rozveselil inou hrou. 14. Ťapúškanie Dieťaťu, sediacemu na lone, vezme pestúnka ručičky a tľapkajúc nima, spieva mu: 15. Remeslá Chlapci posadajú si poza stôl; jeden z nich je majster. Majster začne klopať vystretýma ukazovacíma prstma pravej i ľavej ruky na stôl alebo popri ukazovacom vystre ešte aj prostrední prst a klope dvoma prstma na každej ruke; klopú tak všetci za ním do taktu. Medzi klopaním zavolá majster: „Kováč kuje!“ Tu jak on sám tak všetci za ním okúvajú prstom pravej ruky prst ľavej, nápodobujúc tým remeslo kováča. Keď dosť toho, zavolá majster: „Domov!“ I hneď klope s ními jako prv do taktu. Rovne napodobňujú druhé remeslá na pr. „stolár píli“, t. j. píľa a vrzgajú prstma po stole abo i prstom po prste; „pekár miesi“, t. j. napodobňujú miesenie celou rukou i pästou; „kosec kosí“, t. j. ohnutýma prstma kosia, atď. Ktoby všetky remeslá a práce i jejich napodobňovanie vypočítal! Dovtipnému majstrovi to všelijak na um síde i všelinejaké posúňky k tomu vymyslí. Storaké ale tieto remeslá ukončujú sa obyčajne dvoma, a síce: „Krajčír šije!“ Pri tomto složiac veľký palec a ukazovací prst dovedna, akoby ihlu držali, vyťahujú dlhé cverny do hora každý svojmu susedovi to pod nos to pod oko to i nad hlavu. Konečne: „Čižmár šije!“ Pričom udvihnú kolená a od kolien v pravo v ľavo na bok ruky rozháňajúc postŕkajú i porozstŕkujú sa rozvolenci. 16. Vták letí — žaba letí Za stolom sediaci chlapci i dievčatá klopajú za majstrom jako v predošlej hre. Majster volá to striedavo to i opakovane a jak nenazdajú sa druzí na zmýlku jejich: „Vták letí — — žaba letí!“ Pri prvšom (vták letí) nádobno každému ukazovacie prsty do povetria zdvihnúť, pri druhom (žaba letí) nedovoleno je to. Kto tedy zmýli sa, že alebo pri prvšom zapomene v povetrí máchnuť rukama i prstma alebo pri druhom zdvihne ruky i prsty, ten urobil chybu. Konečne za takéto chyby nasudzujú tresty: o jednej nohe po izbe skackať, za prsty sa ťahať, niečo zaspievať, niečo zarečniť, džmúriť a druhých chytať lebo hľadať, vody na pitie podať, kľačať, žobrať atď., atď. 17. Mníšky Devojné v jaseni, obyčajne večer predo dňom Uršule 20. oktobra, započínajú chodiť na priadky. Započínajú priadky „vodením mníšek“. Dve panenky v bielych šatách pekne oblečené, rozvlasatelé, stuhlami (pentle) na vlasoch i na rukách ozdobené vedú so sebou sbor obyčajne oblečených dievčat. Príduc do dvora alebo do príbytku spievajú rozličné piesne a zvlášte túto: V každom dome podarujú jím niečo: peniaze na svetlo; ovocinu, hrach, sušienky (hlozu) a štiepky na preslinky k priadkam. 18. Ryhotačka Na priadkach už potom medzi veselým a štebotavým pradením i opriadaním sa o závod (vidz o tomto Sborn. Mat. Slov. Sv. I. str. 205. a Slov. Pov. od A. H. Škultétyho a P. Dobšinskýho, kn. I. str. 320.) majú devojné hry svoje, z nichž znám nadpísanú a potom nasledujúce dve. Dievka, ktorá je najlepšia jašterica,^[10] nakrúti na triesku trocha zrebí; naberie na tanier vody a namáčajúc do nej tie zrebe, chodí na porad popred pradúce ženské i popred mládencov a iných tam prítomných. „Kupujte ryhotačku!“ vyvoláva, zastane pred kým chce a na koho chce jastrí očima, strúha tváre, posúňkuje rukama, prepletá nohama i poskakuje, žartuje a vtipkuje slovom. Kto zasmeje sa pri tom, toho zastrekne vodou alebo i pretiahne mu popod nos ten mokrý zrebovy motúz či okrutok alebo jaký taký fígeľ mu vykoná na väčší žart a smiech prítomných, aby mohla ďalej zrebnou okrutkou trestať smejúcich sa. 19. Zmutky Dvaja, často mládenec a panna, stanú si proti sebe a hľadia si, ale vraj „tak šelmovsky“, do očú. Kto nevytrvá v bystrom šelmovskom pozore, ale zohne oči alebo skôr ako druhý „zuby ukáže“, t. j. zasmeje sa: ten zmútil sa, ten prehral zmutky. Povinný je teda vykonať víťaznému súperovi niečo k vôli alebo i celá spoločnosť ukladá zmútenému, t. j. v tomto zápase očú premoženému pokutu, tak asi ako pri vymieňaní zálohov. Vidz na pr. výš hru Vták letí — žaba letí. 20. Vešťba Devojná ušúľa si štyry malé skrutky ľanu lebo konôp; tri z nich položí popri jednadruhej na lavicu lebo na stolec tak že konce trochu von trčia, štvrtú skrutku preloží priečkom popri druhých koncoch na lavici; obrázec jejich teda tento je TTT. Prostrednia skrutka v nich značí devojnú, dvom vedľajším dá ona mená svojich dvoch záletníkov, uchádzajúcich sa takto podjaseň alebo už od dlhšieho času o jej ruku. Vezme dve horiace sviece a podpáli odrazu obe tieto krajné kúdelečky či skrutky. Plameň beží po nich na tú priečkom preloženú kúdelečku a z tejto na tú prostredniu. Od ktorej z dvoch krajných chytí sa driev táto prostrednia kúdelečka, devojná vydá sa za toho mládenca, ktorého pomyslela lebo pomenovala si na túže kudelečku. Akby voliak zhasol plameň na obú stranách, to by bolo zlé znamä pre vešťbu konajúcu; nevydala by sa. 21. Prelievanie olova Vešťbami prelievaním olova spojenými zabáva sa mládež v predvečer Andreja (30. nov.) a Lucie (13. dec.)^[11] V ložičke nad sviecou lebo nad lučivom kozuba roztopené olovo lejú to ces zuby kľuča (vyzúbkaný koniec kľúča, nímž otvára sa zámka či zámyk dvier); to ces brezový do kolečka skrútený prútik vždy do mysy vodou naplnenej, ktorú často, uklaknúč si, vzpiatyma ponad hlavu rukama drží ten, komu prelievanie olova a vešťba z neho platiť má. Ktorému chasníkovi uleje sa tu na pr. kancel (kazatelnica), ten bude kňazom, komu šabľa vojakom, komu pluh hospodárom, komu pero pisárom, komu šidlo čižmárom atď. Ktorej devojnej uleje sa oltár, tá skoro kľakne pred oltár k sobášu; ak organ, za kantora (učiteľa), ak pluh, za hospodára a jaké viac nástroje lebo veci ulejú sa, za takého remeselníka lebo do takého stavu ľudského vydá sa budúcne. Zle, ktorejby „nič neulialo sa“, t. j. ktorej ulial sa obrazec, z nehož nič vyložiť, vyveštiť nemohlaby obrazotvornosť jejich. Najhoršie ktorej uliala by sa umrlčia truhla (lada, trúna), tá by umrela. Liatinky tieto kladú si na noc pod hlavnice (vankúše), aby prisnilo sa jim o tom, čo veštily si z nich. Ráno potom vyjavujú a opakujú i výklad olova i sen. 22. Mikuláš a Lucka V predvečer sv. Mikuláša (6 dec.) prestrojení mladí ľudia, so zvoncom v jednej a korbáčikom lebo prútom v druhej ruke a s darmi v torbečke, chodia po domiech priateľov. Príchod oznamujú zacenkaním pod oknom lebo u dverí, nač dietky v izbe skrývajú sa jak môžu. Vníduc dnu hovorí niektorý z prestrojencov: Dietkam tedy, ktoré znajú modliť sa; dávajú do daru koláče, orechy, jablká, cukrové a čo iné: ktoréby neznaly lebo nechcely pomodliť sa, tie postrašia a pošibú. Niekde tú istú úlohu, čo Mikuláš, koná Lucka, t. j. prestrojená a v bielo oblečená ženská, chodiaca takže po domiech s darmi pre deti, od predvečera sv. Lucie až do Vianoc kedykoľvek. Ináč ale táto „Lucka kľucká“, t. j. kľuckajúc či na prstoch ticho idúc nemo príde do domu a pochodiac v tom bielom závoji po izbe, takže aj odíde z domu. Jestli domáci takto zahalenú Lucku na isté nepoznajú, nerečú jej nič a majú pred ňou akúsi bázeň; jestli ju ale zpoznajú, odkryjú závoj a potom robia si s ňou žart, smiech a zábavu. 23. S kúskom železa Ráno na deň sv. Tomáša (21. dec., najkratší deň), ak je len vonku zamrznuto „ako klinec“, chodia chlapci z dom na dom s kúskom železa spevavo odriekajú: Domáci a známi za toto zavďačia sa niečim chlapcovi. * Tento je asi obeh a obvod u nás, hlavne a nadovšetko u mládeže, ale neraz i pri starších, najviac iste u prostého ľudu, ale často i u vzdelanších obvykle vyskytujúcich a objavujúcich sa hier i zábav. Po Mikuláši, Lucke a Tomáši prichodia zase Vianoce, kde obeh a objav týchto hier a zábav počína sa znovu s Betlehemom a spevmi na počiatku tohto spisu pri tomže Betleheme uvedenými i s druhými a to aj nábožnými spevmi vo vianoční večer, potom ráno s príchodom polazníkov a vinšovačov do domov, ktorí jak najlepšie znajú, tak vinšujú, rytmujú a častitujú. Prípomeň Pramene prítomne usporiadanej sbierky u prostého národa Slovenského obvyklých hier a zábav sú hlavne tiež „Prostonárodné zábavníky“, čiže rukopisné sbierky mládeže Slovenskej študovavšej v rokoch od 1840 do 1848; popritom Národnie Zpievanky Jána Kollára a vlastnia zkúšenosť sberateľova a sporiadateľova. Avšak na doplnky, najmä piesničiek pri hrách užívaných vzal som k pomoci aj druhé v Sborníku Matice Slovenskej a po časopisoch uverejnené opisy hier. Pri podávaní zachoval som poriadok doby roku; bo provodzovanie týchto hier deje sa v skutku dľa doby a časov roku. Miesta neudávam, kdeby ktorá hra obvyklá bola; bo tieto hry viac menej a s vätšími menšími odchýlkami všade obvyklé boly a obvyklé sú u prostého národa, ba aj u vzdelanejšej vrstvy po Slovensku. Doplňovanie, prísnejšie utriedenie a rozbor obsahu i významu jejich ponahávame budúcnosti. Zde len sama vec hovorí za seba.

P. Dobšinský