Prostonárodnie hry slovenské

1. Veselohra s Betlehemom na Vianoce

Osoby:

ANJEL, v bielom rúchu, na hlave zelený veniec alebo červenú stužku; na ľavom lakti nesie Betlehem, t. j. z papieru urobený kostolček (chrám); mládenčok ľúbeho hlasu.

BAČA, STACHO a FEDOR, pastieri, v krátkych ovčiarskych košeliach, v opaskoch a chološniach, na hlavách vysokú papierovú čapicu s krídlom, ces plece cedidlá, na nohách krpce či bačkory, v rukách osekance či kyjaky.

KUBO či STARÝ PES i PŠOCHA rečený, tiež pastier, v kožuchu na ruby obrácenom, starú zodranú baranicu čiapku na hlave, vatráľ v ruke; tvár má začiernenú a bradu dlhú.

VŠETCI (prichádzajúc do domu v pitvore zaspievajú):

ANJEL (vstúpi prvý sám do izby, osvetlený Betlehem položí na stôl a spieva):

FEDOR (vnídúc, kráča do kola; recitatívne):

STACHO (vkráčajúc):

FEDOR: (spieva):

STACHO: Ale ťa tam povýša na úrad.

FEDOR: Na jaký, hádam na Služnodvorského pri stolici?

STACHO: Hádam nie; ale na vysokú šibenicu.

FEDOR: I nechcem ti ju, čobys’ mi ju i darmo dal. Bratku Stachu, nevidel si niekde nášho brata Baču?

STACHO: (podčím bača vchádza): Hľa, tu sa ti vlečie, hrudu syra v cedidle nesie.

BAČA (do kola recitatívne):

FEDOR (na nehož bača potočil sa):

(Fedor vezme pohár lebo sklenicu zo stola, jak jim to už tam domáci prihotujú alebo si oni sebou donesú a pripíjajú si teraz na porad):

FEDOR:

STACHO:

BAČA: Ďakujem ti Stachajku! (Kubo prichádza dvermi a Bača k nemu s pohárom.) Salus tebe Starý pse!

KUBO:

BAČA, FEDOR a STACHO (spievajú):

BAČA: Keď sme sa najiedli, napili, poďme sebe potancovať:

(Kubo stane si do prostriedku, kolo neho tamtí traja, držiac do hora osekance, tak že jich konce spojujú sa, voľne ihrajú „od zeme“ a spievajú):

KUBO:

(Ľahnú na zem tak, že Kubo slúži Bačovi a Stachovi za podušku.)

FEDOR (preskakujúc Baču a Stachu podpiera sa na kyj, ktorý pri každom skoku medzi spiacich strčí, spieva):

ANJEL: Gloria!

FEDOR (ponáša sa mu spevom):

KUBO:

ANJEL (spieva): Gloria! gloria in excelsis Deo!

KUBO (mumle, ponáša sa): Dolina! dolina!

ANJEL (spieva):

PASTIERI:

ANJEL:

STACHO (vstane):

FEDOR (vstane):

KUBO (vstane a spieva):

FEDOR (k anjelovi): Odkiaľ si ty?

ANJEL: Z toho…

FEDOR: Zda-li mesta Davidového?

ANJEL: Nie z toho.

FEDOR: Ej no, ja ťa neznám. Či ho ty znáš Stachajko?

STACHO: Ja ho neznám. A či ho ty znáš Bačajko?

BAČA: Ani ja ho neznám. Či ho ty neznáš Pes Starý?

KUBO: Akože by to bolo, žebych ho ja neznal? Moja hlava po všetkých školách vycvičená a samým papierom vybíjaná!

Bača (vstanúc): No, keď sme sa najiedli, napili, natancovali, naspali: poďme nášmu Ježiškovi oferovať.

VŠETCI (spievajú):

FEDOR (predstúpi pred jasle):

STACHO (pred jasličkami):

BAČA (pred jasličkami):

FEDOR (ku Kubovi ukryvšiemu sa v kúte):

KUBO: Pôjdem, pôjdem, napíjem sa!

FEDOR:

KUBO (sediac tak na kyji pred jaslami):

ANJEL (ďakuje pastierom):

(Na to domáci, u nichž Betlehem takto odohrán, obdarujú hercov peňazmi, koláčmi, ovocím; títo poberajúc sa z domu, zaspievajú ešte):

VŠETCI:

Niekde veselohru s Betlehemom nasledovne ukončujú:

ANJEL:

PASTIERI:

ANJEL:

(Pastúškovia blížia sa k stolu a ukloňujú sa pred Betlehemom pri speve):

(Zatým anjel vezme na lakeť Betlehem, t. j. kostolček s jaslami, v níchž lútka dieťa napodobujúca, a vážne kráča napred; ostatní za ním do kola tancujú a často i gajdujú, pri speve):

Inde túto pieseň spievajú len popod obloky jako aj nasledujúcu, a to vždy len pastieri:

2. Chodenie s hadom na Nový rok

Had tento je z dreviec poprekladaných a posbíjaných na zvrtlíkoch do kosoštvorcov (rhombus) shotovený a v polooblúk rozťahujúci sa; hlavu má z hrubého papieru s korunou, pisk červeno maľovaný a v ňom na tyčke zastrčené skutočné jabĺčko alebo i z dreva vyrezávané. Podoba rozťaženého je táto:

Predvodiaci šuhajčok chodiac po izbe, otáča hada sem i tam a sťahujúc i rozťahujúc ho, dotýka sa hlavou jeho a jakoby straší domácich. Sbor druhov jeho — v nádeji daru jablčiek, orieškov, koláčov i peniaza — chodí za ním v tanečnom poskoku, a spievajú:

3. Chodenie s hviezdou na Trikrále

Hviezdonoš či Anjel bielo odený a na tyčke červenú, vrtiacu sa papierovú hviezdu nosiaci; Kašpar, Melchior a Baltazar čo kráľovia odení; tento poslední s tvárou začernenou za černocha (murína) pristrojený.

VŠETCI: (prichádzajúc do domu, spievajú nábožnú):

KAŠPAR: (recitativne):

MELICHIOR:

BALTAZAR:

HVIEZDONOŠ (želá domácim): Velice tešíme a radujeme sa z toho, že ste tento sviatok Trochkráľov pri dobrom zdraví a šťastí dožili. A pri tom zo srdca prajeme a žiadame, aby ste sa mohli radovať i po smrti s Kristom Pánom na nebi a na večné veky. (Domáci darúvajú jim: peniaze, koláče, ovocie.)

VŠETCI: (odchodia a zas nábožnú spievajú):

4. Chodenie s kolískou či belčovikom

Od Trochkráľov do hromníc (2. febr.) tri asi 12-ročné panenky, v sprievode vekom rovného jim šuhajčoka, chodia po domoch s pekne pristrojenou kolískou, v nejž majú lútku detskú. Vníduc do domu zaujmú postavenie pred stolom: Maria, v bielom čepci, veľký ručník na hrdle, stojí u prostred a kolíše kolísku na stôl položenú; dve Družice, čisto odené, s rozpustenými vlasmi, stoja jej po bokoch; sprievodčík Jozef, za tesára pristrojený, s valaškou lebo toporkom v ruke, zaostane pri dverách. Panenky pozdravia domácich piesňou, jejž každý riadok opakovane spievajú:

VŠETKY:

MARIA (volá): Jozefe!

JOSEF: Čo chcete?

MARIA: Poďte mi toto dieťatko zakolembati.

JOSEF:

(Pri tom Josef kolísku nemotorne na stole prevráti, sám hodí sa na zem, ale zvrtne sa a rezko vstane. Herci obdarovaní ubierajúc sa preč, spievajú:)

VŠETCI:

5. Prestrojovanie sa

Zimné večery a večierky poskytujú všetkým spoločenským vrstvám a mladému veku príhodnú dobu na prestrojovanie sa. Prestrojujú sa mužskí v ženskú, ženské v mužskú podobu, nielen v obleku ale niekedy i s primeranými náličniciami; ďalej obvyklé sú kukly fantastičné (čert, černokňažník, mních, stryga, smrtka), žartovné a smiešne (žid, cigáň, komediant, žobrák, mrzák či kalika), zver predstavujúce (medveď); u ľudu obchod, remeslá a práce predstavujúce (drotár, žnec, šefraník, pláteník atď.). Prestrojenci navštevujú domy susedov a známych, alebo prekvapujú i vlastniu domácnosť a spoločnosť pri večierkach sídenú, a vystrájajú pri tom všelinejaké nevinné žarty a smiešky.

6. Na prstenky

Hráči a hráčky posadajú si striedavo do kola a držia dlane složené na lone. Rozdavač, idúc kolom, nahne sa ku každému, akoby prsteň vpúšťal do dlaní i vpustí ho v skutku niekomu. Hádač, stojavší pozdeľač, vstúpi zatým do prostried kola a skúma očima, kto by prezradil sa. Prítomní tu dráža ho: „Na ti prsteň!“, „Čuč ti prsteň!“ tu ponúkajú ho: „Hádaj, hádaj, kde tvoj zlatý prsteň!“

Až i háda, dajednou z týchto pohovoriek:

Ak u toho prsteň, na koho pri poslednom slove ukáže, vezme si ho a ide rozdávať; prezradený ide hádať a jeho miesto zaujme prvý rozdavač atď.

Kto nenajde prsteň do tretice, toho idú ženiť abo vydávať, to jest niektorí zo spoločnosti, odíduc jako do tajnej rady, vyvolia na každý prst ruky pre mužského po paničke, pre ženskú po mládenci, z prítomných i neprítomných. Ženia-li mužského, tedy k tomu vybraná oddavačka stane si pred neho a tento povinný je podaný mu zlatý prsteň stoknúť na prst oddavačky, ktorý ľúbi sa mu. Oddavačka menuje mu paničku na tenže prst vyvolenú jako jeho nevestu. Zatým už tento mladoženích ukazuje radom na ostatnie štyry prsty, jako na tie, na ktoré už teraz pripadly a dané sú družice. I hovorí na pr. s touto družičkou zatancujeme si, touto poprechodím sa, s touto pobozkám sa, pred touto pokloním sa, a podobne. Oddavačka menuje mu pri každom prehovore paničku na tenže prst preňho vyvolenú a jestli táto v spoločnosti, on učiní, možno-li, čo o nej poviedal. Rovne mužský oddavač vydáva a druží ženskú neuhádnuvšiu prsteň. Ktoby znovu do tretice prsteň nevyhádal, nuž veru pri novej ženbe lebo vydaji, dajú mu za nevestu a družice, za ženícha a družbov samé vekom staré osoby (baby a žobrákov), vždy na väčší žart a smiech prítomných, jemu ale na omrzlosť.

7. Na tanier

Mužskí hráči ženské, hráčky ale dajú sebe mužské krstné mená dľa vôle. Záložník zavrtí u prostried izby cínový tanier alebo drevenné kolo, by na jednom mieste vrtilo sa; keď už vrtenie prestáva, vyvolá on v spoločnosti zavdané mužské meno, na pr. Janko. Ktorá ženská zavdala sebe toto meno, tá skočí z miesta a chyce vrtiaci sa tanier lebo drevenné kolo; chytne-li ho, zavrtí ním znovu a vyvolá už meno ženské, na pr. Anička, aby už teraz ten mužský skákal chytať, kto zavdal sebe meno Aničky. Komukoľvek nezachytený tanier na zem padne, ten dá záloh.

Zálohy na pokon vymieňajú, na pr. padnutím do studne, t. j. čí je záloh, ten stane na stranu a volá: Padnul som do studne! „Na koľko siah?“ pýta sa záložník. — Na tri! — „Kto ťa má vytiahnuť?“ Tu mužský ženskú, ženská mužského vyvolí a vyvolá si zo spoločnosti a vyvolaní ťahajú jednodruhého zo studne toľko bozkmi na koľko siah je pád udaný. — Alebo stavajú mosty, kde vyvolaní prinášajú k stavbe kamenie, drevo, klince atď., až striedavo mužský a ženské ramenma pospájajú ten most, ktorý potom rozpustený býva vykrúcaním sa či tančením párov v kolo a pri speve. Dávajú i dvojsmyslné úlohy na výmenu záloha, na pr. stať na hlave, t. j. na hlave klinca; každému ukázať jeho vlastniu tvár, každého zfotografovať, t. j. predniesť zrkadlo a dať nazreť sa. Uložia tiež na pr. každému v spoločnosti poklonu učiniť, niečo príjemného poviedať, niečo veštiť, niečo zaspievať lebo zarečniť atď.

Na zahradníka — na kvety

Koľko hráčov a hráčok, toľko stoličiek postavia pozdĺž svetlice do dlhého radu a to párne sedadlom v pravo, nepárne sedadlom v ľavo, tak že opierky stoličiek tvoria rovnú čiaru a stenu prostriedkom, ktorú pohnúť lebo preskočiť nedovoleno. Na párne stolce posadajú ženské, na nepárne mužskí a každý dá si meno kvetu, dľa vôle. Zahradník obchodí rad a vyvoláva: Vijem veniec a vplietam doňho ružu, klinec, fijalku, rozmarín atď. Menom kveta vyvolaný vstáva a obchodí stolce za zahradníkom. Po vyvolaní všetkých zrazu sadne zahradník a sadajú všetci. Jednomu však nedostane sa miesta a ten hrá ďalej úlohu zahradníka. Niekedy ostáva zahradníkom vždy ten istý herec a nedosadnuvší, lebo opierky stolcov to preminivší, to preskočivší dávajú zálohy, ktoré potom vymieňajú jak výš udano.

Prostonárodnejší spôsob tejto hry je: Zahradník pošopce zasadnuvším mená kvetov, tak aby po strane stojaci kupec neslyšal. Zatým kupec, podpierajúc sa o paličku, priskacká o jednej nohe a vraví: Klon, klon! — Zahradník opýta sa: „Čo chceš?“ — Kvietok. — „Jaký?“ — Ružu (kupec dľa domyslu a dôvtipu háda). Jestli neuhádnul kvet v spoločnosti zavdaný, zahradník ho odpráši: „Taký kvet nemáme.“ Keď ale uhádne, odvedie si na stranu menom kveta vyhádanú osobu; až by vyhádal a odviedol i predposledniu. Poslednia nevyhádaná osoba stane sa kupcom, kupec zahradníkom k opakovaniu hry.

9. Na píšťalku

Neznajúcemu ešte klam tejto hry pripnú nepozorovane na chrbát ihlicou na pevnej cverne visiacu píšťalku. Striedavá spoločnosť obstala ho už do kola a otočila reťazou pospájaných rukú. Kedy ku komu obráti sa nevoľník tento chrbátom, ten mu tam zapíska na pochytenej píšťalke a pustí ju zase. Úkol v kole zavretého je vynajsť píšťalku, kde by bola; čo iba po mnohom žarte a chychote spoločnosti podarí sa mu, keďže o klame a mame nezná.

10. Maľovanie sa

Opak (spodok) myštičky natrú čiernou barvou (na pr. i selesníkom či sadzou) a na líce naberú trocha múky. Maliar lebo maliarka príjde s tým k tomu, kto neznajúc o klame, dá nahovoriť sa k malbe. Tento nevedomec maluje na tvár maliara lebo maliarky fúzy, bradu a iné známky múkou; medzitým ale podvodný maliar vtláča síc jeden prst do múky, druhý ale z opaku mystičky do čiernej barvy a touto omaľuje tvár nevedomca náležite. Omaľovaní stanú oba pred zrkadlo: jeden biely ako anjeľ, druhý čierny ako čert. Ťažko už dosial udusovaný smiech vybuchne teraz v spoločnosti hromok. Osobám maľujícim sa dlužno byť mladým; najčastejšie ženské mochom ešte neoperených mladochov týmto činom omaľúvajú.

11. Kolo

Koľko v spoločnosti párov, toľko stane si jich na izbe v kolo, voľne pospájané rozpiatyma rukama. Nepárnik lebo nepárnica stane si do prostried kola a započne „svoju pieseň“ i točí sa v pravo. Súčasne točí sa celé kolo v ľavo. Dospevujúc vyberie si nepárnik koho ľúbi sa mu do páru a komu týmto pár odňatý hľadá si ho, hľadajú si všetci a v nových pároch spojení vykrúcajú sa, pri opetovaní sloky či zpievanky predspievanej. Poslední bez páru ostavší vstupuje do prostried kola a započína novú spievanku i hru. Iste vždy mužskému ženskú a ženskej mužského nádobno prijať do páru.

Toto kolo berie žartovný ráz na seba pri speve:

Zde totiž pri prvých dvoch riadkoch sloky: Židovka atď. celé kolo točí sa spolu; a pri druhých dvoch riadkoch: I včera atď. rýchlo chytajú sa do párov a tak vykrúcajú sa i spojujú zase spolu. Spev i pohyby sú tu komické; výš pri nežnejšom speve i tanec nežnejší a vkusnejší býva.

12. Češem kone

Stojac a stúľac sa hlavami v úzky kruh, preložia krížom na chrbát k prijatiu korbáča hotové ruky, striedavo tu panna, tam mládenec. Pohonič uplietol si mäkký korbáč z bielej šatky, obchodí jich a poľahúnky na chrbáty udierajúc alebo i neudierajúc volá: Češem kone! — Nepozorovane pustí daktorému korbáč do ruky a ide len ďalej, svoje volajúc. Keď poodišiel, začne ten, komu korbáč daný, dosť citlivo biť svojho suseda lebo susedu v pravo a volá: I ja češem! Bitý lebo bitá beží okolo a býva takto česaný lebo česaná, kým nedobehne k svojmu miestu. Pohonič ale zaujme miesto korbáčnikovo a tento korbáčnik stane novým pohoničom.

13. Tí robili takto

Dievčence i šuhajci stanú do kola a jednoho postavia do prostriedku. Všetci okolo neho spievajú:

Pri spievaní prvých dvoch riadkov točí sa kolo; poslední riadok opakujú i päťkráť i viackráť. Pri tomto ale čo smelšie dievča robí všelijaké smiešne posunky a pohyby, na pr. umýva tvár, češe sa, tľapká, chytí sa za nos, kýva hlavou, kýchne, dupne nohou, ukáže rozpiatymi prstmi oslové uši atď. atď. Celá spoločnosť i ten v kole to všetko napodobňuje. Smiechu pri tom dosť a najväčší, keď naposled toho v kole postaveného začnú šklbať, mikať a po chrbáte dlaňma udierať; rozprchnú sa na všetky strany a toho tam po trpkej zkúšenosti samotného nahajú.

14. Kolembaba

V spoločnosti stavšej si do kola vyhádač, ukazujúc na seba a vždy na druhého, odrieka do taktu:

Na koho prichádzajú syllaby dyč a pryč vystupuje z kola; na koho padne poslednie pryč, ten je vyhádaná kolembaba, trebárs by to bol sám hádač. Kolembabu postavia do prostriedku, zaviažu jej bielou šatkou (chustkou) oči a opytujú sa: Na čom stojíš? — „Na klátiku.“ — Čo na tom klátiku? — „Kaša s mliekom.“ — Vykopni ju! — Kolembaba dvihne a hne nohou akoby na vykopnutie kaše a veru pri tom často potočí a zvyklá sa na smiech prítomných. Otážu sa jej ďalej: Akého pána vyvolíš si? Odpovie dľa ľúbosti: „tľapkajúceho“, „huhu lebo haha volajúceho“, „nemého“, „tichého“, „na prstoch chodiaceho“, „nohama dupkajúceho“ atď.

Dľa tejto voľby hráči a hráčky to tľapkajú dlaňma, to smejú sa, to nemí a tichí sú atď. Kolembaba chytá rozprchujúcich sa a veru pri tichom pánovi tým snadnejšie, čím menej mladíci a mladice zdržia sa smiechu, k nemuž kolembaba ponúka jich rozmanitými tiež nemými posúňkami. Koho chytila, ten je novou kolembabou, ináč i slepou babou, slepou magou, slepou mačkou nazvanou.

Ináč tú „slepú mačku“ postavia do kola so zaviazanyma očima, poskrúcajú si ju sem i tam, by nevedela, kde kto stojí a dajú jej varešku do ruky i opytujú sa: Kde ideš? — „K starej mame.“ — Na čo? — „Mliečko papať.“ — Kde ti je mištička? — „Stratila som si.“ — Choď si ju hľadať! — Ide hľadať vopred vystrčenou vareškou; na koho pohodí, k tomu prihlási sa „hm“ a ten tiež povinný zahmkať. Často ale hmkajú aj druhí, by slepá mačka zmýlila sa. Koho však pozná vyháda po hlase, ten musí byť ďalej slepou mačkou.

Pozn. Táto hra tvorí prechod zo zimnej doby do jarnej, bo hrávajú toto i na svobodnom v prvých jarních dňoch.