ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1. Vítanie slnka

Pri prvom jarnom slniečku deti skáču dolu z peci, vybehujú na priedomie, prietosy (stienky) a obschnuté dvory i vyvolávajú spevavo:

Keď na tento krik schodí sa vždy viac detí, volia zpomedzi seba psa a volajú ďalej:

Slovo bež nesmierne predlžujú a rozutekajú sa; vyvolený pes beží za utekajúcimi a chytá druhé dieťa miesto seba.

Keď jim pri hrách „slnce za oblak zajde“, nemile to nesúc volajú:

Jestli ešte nezasvieti zpoza oblaka, dovolávajú:

2. Vítanie vtáctva a živočístva

Celý shon povstane na dedine, keď sťahujú sa divé husy, kačky, bociani (čápi). Z doby objavenia sa, zo smeru a rýchlosti lietania veštia teraz starci o povahe jara a povetrnosti. Deti ale na každého objavujúceho sa živočícha a najmä vtáka vyvolávajú:

(Deti točia sa i sami a ponášajú sa kršiaku — falco milvus — krúťacemu nad nimi kolesá.)

(Tak volajúc deti, devojné i mládenci, domnievajú sa, že koľkokráť ohlási sa „kuku“, o toľko rokov vydajú abo oženia sa.)

3. Na kocúra a mačku

Mládenci i panny v pároch utvoria kolo, porozšírenýma rukama a voľne pospájané; do prostried kola pustia dievčinu, úlohu mačky prevzavšiu, podčím mládenec, na úlohu kocúra vyvolený, von z kola stojí. Kolo, vyháňajúc ramenami, točí sa a spieva:

Pri dospeve rozbehne sa kocúr, aby prerazil spojené ruky, dostal sa do kola a chytil mačku; dostane-li sa dnu, táto protivnou stranou snadno vybehne von z komory, bo pred ňou ramená udvihnú; ale pred kocúrom zase spustia jich a držia tuho; prerazí-li na vonok, mačka zase voľno si vbehne do komory (t. j. do kola); on zase za ňou preráža ruky. A takéto von a dnu behanie trvá, kým len kocúr mačku nedohoní; pri čom celý sbor neúnavne spieva:

Keď dohoní, druhý pár a za ním tretí atď. prejímá úlohu kocúra a mačky.

Inde ale mládenca ako richtárovho syna vpustia do prostried kola a panička ako jeho žena ukrýva sa von z kola. Kolo točí sa a spieva:

V tom tento dupne nohou a kolo zastane: „Či tu nebola moja žena šelma?“ pýta sa on strmko. „Bola, bola; ale išla na trnky s deravými hrnky!“ odpovie mu kolo zdĺhavo spevavým hlasom. — Kolo točí sa a vyspieva ešte raz: Navaríme atď. I druhýraz pristaví ho mládenec a pýta sa: „Či tu nebola moja žena šelma?“ Kolo už teraz povie: „Bola, bola; ale išla kochom skákať.“ Teraz už táto jeho žena objaví sa neďaleko kola; on preráža ruky a beží ju chytať; keď on von vyrazí, ona dnu vbehne do kola. I spievajú jak výš uvedeno, kým kocúr mačku nedohoní.

Poznam. Srovnalosť obsahu spevu so spevmi pri vynášaní Moreny obvyklými poukazuje, že táto hra k prvojarným hrám a nebodaj ku tomuže zvyku smrtnej nedele (piata v pôste) náleží.

4. Na Heľušku, Ľaliju i na Dunaj

je najslávnostnejšia hra jara, hneď na prvšom slniečku, hrávaná od samých mladuškých, najviac 8- do 12-ročných dievčat. Utvoria ten Dunaj, t. j. pospájajú sa rozprestrenýma rukama okolo vyvolenej Heľušky kráľky. Kolo točí sa i spieva a Heľuška napodobňuje na sebe a na svojich hábkach pri každej sloke to, o čom pieseň zneje; pri slovách: „vyndi von z Dunaja“, vychodí von z kola popod vyzdvižené ruky niektorého páru a hneď zatým i vracia sa dnu pri slovách: „zasa do Dunaja“. Pri poslednej sloke vyberie si družku, s ktorou skrútne sa a ktorá potom vchodí do Dunaja ako nová Heľuška.

^[4]

5. Na vtáča

Hrajú sa deti a mladice, keď na jar prvýraz vyndú do hája. Utvoria kolo jako v predošlej hre.

V tom pojme si k boku z kola dievčinu, vykrúti sa s ňou, vykrúcajú sa všetky — a pojmutá vstupuje ďalej v kolo k opakovaniu spevu i otáčania sa. Spev však poukazuje na zvyk prinášania prvojarných púčkov v deň kvetnej nedele (šiesta v pôste).

6. Predávanie cíka

Na to prvé, ako vravia ešte „zubaté“ slniečko vybehujú deti ľahko odeté, často polonahé. Tu vyvolia si mäsiara a postavia ho do prostried. Mäsiar s prútikom v ruke otáča sa na všetky strany, kdeby zazrel, že daktoré nedosť ukrylo pod hábky svoje holé ruky alebo i bosé nohy; bo smie šibnúť po holom a šibe jich, volajúc: „Neslobodno holé cíko (mäso v detinskej reči) predávať!“ — Deti ukrývajú ruky, nohy pod šaty, ale čím na jednom mieste zakryjú, to na druhom odkryje sa cíko — až z toho smiechy i plače vznikajú.

7. Kackať sa

Stanú si deti v hŕbku a pochytajú sa prstmi v štipku stúlenými o kožu vrchnej ruky (páky) jedno druhému, že tu šesť do osem rúk jedna z druhej visí. V tom položení kývajú hore dolu rukami a spevavo odriekajú:

Pri poslednom riadku rozpustia ruky a kvackajú sa po holom, zo žartu do plaču.

8. O bôb a gombičky

Kde prvé miesto pod stenou obschne, žiaci urobia si jamku do zeme. Každý hodí svoj bôb (fazuľu) lebo gombičku, by mu odskočila od steny a padla do jamky lebo najbližšie k nej. Padne-li komu do jamky, berie svoj kus domov. O nevpadlé kusy hrajú sa tak, že čí kus najbližší k jamke, ten miká prvý; čí ďalej druhý atď. Nechťom veľkého palca smie miknúť každý len raz jeden kus; vniknuté ale kusy berie si z jamky, komu toto naporad podarilo sa. Tým činom jeden viac, druhý menej, tretí i nič nevyhráva. Zrná bôbu berú čím najpestrejšej alebo najpeknejšej barvy; gombičky rohové, lasturové, spiežové atď.

9. Na drevká

Asi na palec i tlsté i dlhé dve drevká lebo i tri, s ponahanou na ních kôrou, rozštiepa. Hádzajúci chlapec napred složí jich, potom z hrsti pustí a rozhodí. Medzi viacej hráčmi komu viac kúskov obracia sa pri padnutí dreviek bielou stranou hore, ten vyhráva, čo do hry vložili: bôby, gombičky a iné maličkosti.

10. Na skalky

Vyberú z potôčka šesť okrúhlych kameňkov. Obratný šuhajček ako jich raz do ruky vezme, tak obratne jich prehadzuje z ruky do ruky; vyhodí a opakom alebo zas dlaňou zachytí; polovicu vyhodí a polovicu na zem pustí, ležiace dvihne a padajúce zachytí jedným šmahom atď. Hrá dokiaľ darí sa mu a všetky kamienky udržuje spolu. — Padne-li mu len jeden stranou, prepustí hru druhému.

Piskor, purga, zarážka

Drevce hrubosti velkého mužského palca, asi na piaď dlhé, na oboch koncoch zastrúhaný pisk majúce, to je piskor, purga. Prvý hráč udre ho na zastrúhanom konci palicou a vyskočivšie zarazí kam najďalej. Súdruh postavil sa v tú stranu a snaží sa udrieť v doletku zarazený piskor palicou. Ak toto nepodarí sa mu, hádže piskor nazpät k prvému hráčovi do kruhu (kráž, koleso) vyrýpaného na zemi, alebo na palicu prvého hráčovu, položenú po zdlžky na zemi. Ak sluha nepohodí, panujúci prvý hráč udiera znovu na piskor a vymrštený zachytáva raz, dva, triráz na palicu i zaráža znovu do ďaleka. Od miesta padnutia počíta kroky nazpet ku krážu čiže cieľu záražky a berie každý krok za toľko krokov, koľkokráť zachytil piskor na svoju palicu pri tomto druhom udieraní. Znovu zaráža, by panoval a čítal; tamten ale aby slúžil, dokial nepodarí sa mu piskor buď v letku palicou zastaviť, buď padlý hodiť o palicu protivníka alebo tedy do krážu. Premieňa sa tu panstvo i služba; až po zunovanej hre ten vyhráva, kto viac — až na stá ba i tisíce — v krokoch načítal. — Sú aj iné spôsoby tejto záražky.

12. Lobda (pilus)

Hra u mladších i dospelejších, u synov ľudu i mešťanstva obľúbená, kto len zarážať, hádzať, dobehnúť i doskočiť vládze. — Žiaci popod steny hrávajú sa o školu, t. j. všelijak hádžu lobdu do výše, udierajú o zem, o stenu alebo o zem i o stenu razom, hádžu ju voľne z ruky alebo popod vyzdviženú to pravú to ľavú nohu, hádžu ponad tvár hlavy temenom o stenu oprenej atď. Pri všetkom chytajú lobdu do oboch rúk, lebo iba do jednej, hneď do pravej, hneď do ľavej a čo ja viem, jak ešte cvičia a pretekajú sa dvaja traja spolu. Na pažiti a priestore ale ide hra najčastejšie na dlhú metu (longa meta), kde na panujúci a služobný sbor podelia a vyvolia sa hráči známym vyhadzovaním peniaza a hádaním, či písmom či korunou hore obrátenou dopadne peniaz, alebo chytaním palice do hrsti kroz dvoch hlavních hráčov. Vládnuca stránka ide napred dávať kampy, t. j. zarážať kyjačkom lebo lopatkou lobdu do výše a do dialky. Služobná stránka chytá ju a udiera jednotlivcov z vládnucej stránky, ktorí po zarazení kampy behajú od mety do mety na zdlž poľa. Skôr neskôr chytia služobní letiacu lobdu alebo dopadlou a zdviženou i hodenou udrú ktorých tých triráz i do päťráz (jak vopred ustanovili), a zatým už oni idú panovať; druhá stránka ide rovne slúžiť. — Hrajú tiež o kampy, t. j. jeden zaráža lobdu a celý rozostavený sbor chytá z výšky letiacu do rukú. Kto chytí, ten ide zarážať a predošlý záražník postaví sa medzi slúžiacich. Hrajú na ošípanú, t. j. vykopú jamu „pastierňu“ a kolo nej o jednu menej malých jamôk ako je hráčov. Lobdu do tej pastierne hodia; každý vloží svoj kyj ku nej a točia sa do kola, kým prednák nezvolá: „Každý do svojej jamky!“ Každý najde tú svoju jamku; len jednomu kyj vonku ostal, keďže jamôk je o jednu menej. Tento ide ako pastier ošípanú pásť, t. j. vyhodí lobdu kyjom von z pastierne a potom usiluje sa, jakoby ju zase do nej dostal. Tamtí mu ju preč odrážajú kyjmi; ale musejú i pozorovať, by pastier medzitým nevložil kyj do niektorého malej jamky. Podarí-li sa mu toto poslednie, ide ten nepozorník ošípanú pásť; podarí-li sa pastierovi lobdu vpratať do prostrednej veľkej jamky, započnú hru na novo.

13. Šibenice, sošky

Dva rázsochaté prúty (sochy) zapnú kolmo do zeme asi na meter dialky a na jejich rázsochy (u odrezu bočných, asi tri centrimetre dĺžky ponahaných konárikov) preložia priečkom vodorovne tretí prút, tak vysoko jak trúfajú si preskočiť. To sú šibenice i sochy, sošky zvané. — Preskakujú jich na rozbeh, t. j. šuhaji rozbehnú sa po rovine jeden za druhým proti šibeniciam a dobehnúc k ním, vyšvihne sa každý jedným pružným skokom ponad krížny prút šibeníc, doskočí na palce obú nohú, aby neurazil ani nepotočil sa. Kto nepreskočí a prút z vrchu zrazí, často dostáva ním po nohaviciach. Preskakujú tiež stulynožky, t. j. šuhaj stane si k šibeniciam, nohy stúli čiže složí pätu k päte, velký palec k palcu; sprúži sa razom na palcoch, v kolenách i drieku a tak vždy stúlenýma nohama prešvihne sa razom ponad šibenice i doskočí na rovné stúlené nohy. — Milá zábavka mladosti a jej spružnosti! Len ženáči uťahujú sa, bo vyhovárajú se zde: „Ožeň sa, doskáčeš.“

14. Za prsty, za palce

Prvý zápasník vystrie ruku, skrčí prst; dľa toho, kde ktorú pravú či ľavú ruku a ktorý prst, najčastejšie prostrední lebo malíček, vyvolia k tomuto zápasu. Súper jeho postaví sa tiež pevne proti nemu a týmž prstom svojej ruky zakvačí sa na jeho prst. V tom pevnom postavení ťahajú sa za prsty, za palce. Kto prst nepopustí a pohne druhého z postati alebo až k sebe pritiahne alebo jestliže mu protivník skrčený prst rozpustí: ten a vtedy je víťaz. Od detinstva do staroby, v izbe i na poli radi ťahajú sa a zapása naši takto na prsty.

15. Za pasy

Krížom cez ľavé plece a poza chrbát pravicou, popred prsú ale ľavou rukou popod pravú pazuchu obíme zápasník zápasníka a prse proti prsiam oprú i nadstavia si. Alebo zápasník zápasníka pochytí a opáše rukama okolo drieku ako najpevnejšie môže a i tu celú váhu tela proti odporníkovi nadstaví. V tomto objatí, takto za pasy mikajú, ťahajú, boria sa, pasujú sa na pažiti lebo druhom nie nebezpečnom priestranstve; až silnejší lebo vrtkejší chlapík preborí, stlačí lebo aj o zem hodí slabšieho lebo neobratnejšieho. Lesť bojovnú často použijú v tom, že vrtkejší neobratnejšiemu podrazí nohu alebo tretí podloží svoju nohu alebo aj inú prekážku tomu, komu škodiť chce. Kto podľahnul alebo dal hodiť sa o zem tak, čo až pustil protivníka, ten úplne prehráva. Často oba prekotia sa na zem a kto je na vrchu, aby nepustil súpera zpod seba, trebárs i kolenom pritlačí ho; bo jestli spodný svojou obratnosťou a silou vyšvihne sa na vrch a nepustí už on súpera zpod seba, tedy podľahnutému nutno pekne prosiť a uznať prevahu. Od týchto pasov do vlasov a bitky bola by cesta krátka; ale nad súpermi pri zábave stoja vždy svedkovia, ktorí i rozhodujú kto silnejší a vrtkejší z dvoch zápasníkov i obmedzujú pasovanie sa či zápasy tieto na zábavu a otužovanie údov.

16. Výskok na palec

Čo mocnejší chlapík zavretú päsť pravej ruky opre spodnou hránkou pevne o zem a veľký palec vystrčí do hora. Kto odváži sa na to, aby „vyskočil na palec,“ ten stane si stulynohy (vidz tu vyše č. 13) vedla pästi onoho — i vyskočí rovno do hora. Onen majster ale udvihne ruku oproti doluletiacemu a vystrčeným veľkým palcom zavadí mu do giat lebo ináč do šiat — i trhne veru ztuha. Neopatrný skokan potočí sa hodne, čo slbší padne na zem. Súdruhov a divákov pri tom vždy dosť, spievajúcich po čas výskoku nepodareného:

Po čas podareného výskoku:

Chvála podareného „výskoku na palec“ bývala za mojich chlapčenských liet u ovčiarov Dynajov v Sirku i veľmo veliká; preto vždy bolo dosť aj odvážlivcov, ač daktorý krvavým nosom zaplatil za svoj „výskok na palec.“

17. Vlk, Smrdikoža, Blška

Pri hrách detí i mládeže, kedykoľvek potrebno niekomu prevzať prvú úlohu ťažšiu lebo nemilú, vždy takého vyčítajú zpomedzi seba; zriedka kedy hlási sa niekto k takejto úlohe. Majúc opísať hru s takouto nemilou a ťažšou úlohou spojenú, kladiem zde raz na vždy takéto vyčítanky:

a)

b)

c)

d)

e)

f)

g)

h)

i)

k)

l)

m)

n)

Niektorou teda z týchto vyčítaniek vyčitujú jednoho lebo jednu zpomedzi seba takým spôsobom, že hráči a hráčky stanu si do kola; vyčítavač do taktu odrieka vyčítanku a ukazuje pri každých dvoch syllabách prstom vždy na druhého i na seba; na koho pripadne poslednie slovko (von, blisk, drum atď.) vyčítanky, ten vystúpi z kola; vyčítanku opetujú, až vystúpi druhý, tretí atď.; konečne recituje vyčítavač to isté len medzi dvoma a na koho pripadlo posledníkráť ostatnie slovko, ten povinný prejať prvú nemilú lebo ťažšiu úlohu v hre. Niekedy odrieka vyčítavač vyčítanku kremä jedenkráť a na koho hneď prvýraz pripadlo poslednie slovo vyčítanky, ten podujme úlohu.

V nadpísanej hre takto vyčítaný je vlkom. Úlohou vlka je behať za ostatními hráčmi i hráčkami po istom vymeranom priestore na pažiti lebo na dvore. Hráči, sem i tam rozbehaní, ukazujú naňho prstom a volajú: Aha vlk! Aha vlk! Vyhybujú mu pilno a vrtko; bo koho dochytí, ten prejme úlohu vlka.

Kde túto istú hru Smrdikožou volajú, tam na vyčítaného a druhov i družky chytajúceho ukazajú: Koža smrdí! Aha, tu koža smrdí! Smrdikoža!

Tútože hru premieňajú na tak zvanú blšku, blchu, drevennú alebo železnú. Za blšku vyčítané dieťa zavolá: Drevená blška! alebo: Železná blška! Rozbehané deti dľa vyvolania tohto chytajú a dotýkajú sa raz dreva druhýraz železa; bo hrajú obyčajne pri domoch a po dvoroch, kde drevených i železných predmetov dosť. Kým kto drží sa toho dreva abo železa, nesmie ho blška chytiť; nutno však miesta premieňať a behať od predmetu k predmetu. V tom teda dolapí prvý vyčítanec koho toho a tento dolapenec stane sa novou blškou.

Niekedy hrajú sa o túto blšku i tak, vodca hry vyvoláva: „Drevená blška!“ alebo „Železná blška!“ Kto pri vyvolaní nechytí sa raz dreva druhýraz železa, tomu nasúďa pokutu, na pr. chlapec musí na jednej nohe stáť lebo o jednej nohe skackať; dievča musí vykrútiť sa, zaspievať; uložia inému aby predstavoval žobráka, inému by kupca, remeselníka; dostane tľapkou lebo prútikom po chrbáte. Toto je akoby vymieňanie zálohov.

18. Čert kupuje smolu

Táto hra má osobytú, spevavo prednášanú vyčítavku:

Touto vyčítavkou na prvýraz vyčítaný chlapec je čert, k nemuž mocnejšieho vyvolia za gazdu. Gazda chytí sa oboma rukama stĺpu lebo jiného pevného predmetu na dvore, gazdu okolo drieku obime druhý, druhého tretí chlapec atď., od silnejšieho k slabšiemu, až na koniec reťaze prídu najmenší. Čert postaví sa pred gazdu na rozhovor:

Č.: Hoj, hrmeňbôh, gazdíčku, začo dáš tú smolu?

G.: Za päták.

Č.: Jah, ktoby ti toľko dal! Daj ju lacnejšie.

G.: Choj v čerty, ak sa ti nepáči. (Za odchodiacim ale zavolá): Vráť sa čerte, sjednáme sa.

Č. (vráti sa): No, začo ju dáš?

G.: Za turák.

C.: Jah, ktoby ti toľko dal! Nedáš lacnejšie?

G.: Nedám.

Č.: Drž si ju.

G.: Choj v čerty, keď sa ti nepáči. (Za poodošlým): Vráť sa len čerte, sjednáme sa.

Č. (vráti sa): No, začo že ju dáš?

G.: Za krajciar.

Č.: Ani to ti nedám.

G.: Nuž čože dáš?

C.: Dám ti babku.

G.: Odtrhni si od zadku!

Na to pochytí čert toho zadného a keď ho odtrhne, postaví na stranu a trhá ďalej každého. Niekedy pretrhne sa smolová reťaz vyšej a čert bere odrazu troch, štyroch. Keď všetkých takto odkúpil či poodtrhúval, stane sa čert gazdom gazda čertom k novému sostaveniu hry.

19. Krivý pán. Anjelíci a čerti

Za krivého pána vyčítaný lebo vyčítaná krívä o jednej nakrívenej nohe popred hráčov a hráčky, majúc v ruke paličku a pri sebe lebo na sebe niečo na ruby obráteného alebo na smiech ustrojeného. Stane si pred koho chce a jako najkomičnejšie umie, tak urobí a povie k hráčovi: „Môj syn krompeľ, čo si jedol?“ ku hráčke: „Moja duša z kalerábu, čo si jedla?“ Opýtaný lebo opýtaná odrekne: „Kašu s mliekom.“ Ak pri tom zasmeje sa, ide kríväť za krivým pánom a je čert; ak nezasmeje sa, povie krivý: „Ty si anjel!“ a pošle ho na pravú stranu. Tým činom podelia se na čertov a anjeľov. Anjeli utvoria ulicu tvárami proti sebe a čerti lezú celým radom pomedzi nich skrivení a shrbení, pri čom od anjeľov dostávajú po chrbáte buchnáty.

Inde vyčítajú k tejto hre štyroch chlapcov, z nichž dvaja a dvaja usrozumejú sa potajme, ktorí z nich budú čerti a ktorí anjeli. Stanú si na dve strany a volajú raz „gingilingin“, druhýraz „bom bom“. Deti pridávajú sa k jednej lebo k druhej strane, jak komu vôľa. Konečne tí štyria vyzradia tajomstvo. Keď tak náhodou viacej čertov ako anjelov, čerti súc mocnejší pochycú jich a svedú do hŕbky, by túto prvú čiastku hry opakovali, kým by náhoda nenahnala viac hráčov i hráčok na stránku anjelov. Mocnejší potom anjeli utvoria bránu a ulicu, cez ktorú lezú trestaní čerti.

Tretí spôsob tejto istej hry: Vyčítajú lebo i len vyvolia si anjela, čerta a gazdu. Anjel a čert odídu na stranu: gazda pošuškáva do radu sediacim mená i barvy kvetov aj iných v záhrade alebo okolo miesta hry nachodiacich sa predmetov. Zatým predstúpi anjel a začne pohovorku:

A.: Cencelen cen!

G.: Kto to?

A.: Anjel.

G.: Čo chce?

A.: Kvet — abo — barvu.

G.: Aký — abo — akú?

A. (háda): Zlatý tulipán, červenú ružu. červené jabĺčko a t. ď.

Ak v rade sediacich jest niekto, komu gazda anjelom spomenuté meno predmetu a barvy do ucha pošuškal, ten veselo ide si k anjelovi a anjel opakujúc pohovorku háda ďalej druhého, tretieho a t. ď. Keď ale nevyhádne barvu kroz gazdu zavdanú, tento pošle ho preč: „Taký kvet nemáme!“

Po anjelovi príde čert na hádanku s pohovorkou:

Č.: Bombolom bom. Rum rum rum.

G.: Kto je!

Č.: Čert.

G.: Čo chce.

C.: Kvet — abo — barvu.

G.: Aký — abo — akú?

Č.: Žltý krvavník, čierný blen atď.

Háda dokial uháda; keď zmýlil sa, odpráši ho gazda a predstupuje zase anjel. Tak hádajú striedavo, až každý vyháda si svojich.

Gazda ešte raz vezme jedných i druhých na zkúšku. S tými, kroz anjela vyhádanými, vedie tento rozhovor o to s každým osve.

Kto zasmeje sa, ide k čertovi; kto nezasmeje sa, ostáva i ďalej pri anjelovi. — Zatým gazda i tých, kroz čerta vyhádaných oslovuje:

Kto zasmeje sa, ostáva pri čertovi; kto nie, prejde k anjelovi. — Konečne anjeli utvoria ulicu a preháňajú čertov od konca do konca i buchnátujú jich alebo bijú to prútikmi to korbáčikmi upletenými z ručníkov.

20. Čert a matka

Väčšie dievčence, sťa matky, stoja v krúhu tvárou dnu do kola obrátenou; pred každou sedí menšia dievčina, čo jej dieťa. Za čerta vyčítaná chodí po prostriedku kola a obráti sa ku ktorej chce, hovoriac:

Č.: Predaj mi to dieťa.

M.: Čo mi dáš zaň?

Č.: Groš.

M.: Nedám ti ho ani za sto zlatých.

Čert ide jednať aj ďalej, a kde za dieťa len niekoľko tých grošov lebo zlatých zapýtajú, tam matke na dlaň vyčíta toľko čriepkov zo starého začadeného hrnca natrepaných. Matka ale odhodí čriepky a povie:

„Ach čerte, nedám ti to dieťa za peniaze; ak ho ale dohoníš, maj si ho!“

V tom ale pustilo sa už dieťa von z kola poza chrbáty stojacích a čert za ním. Keď dieťa obehne a šťastne vráti sa k matke, táto zvolá:

„Radšej by ho čírom, kyseľom chovala, akoby ho čertovi predala!“

Tu čertovi nutno nové dieťa jednať a lapať. Keď ale dolapil daktoré v obehu, matka kričí:

„Rata, rata, ratujte ma!“

Bo tu povinná ona hrať úlohu čerta a dosialna čertica stane si s ulapenou ako so svojim dieťaťom v kolo.

21. Kvoka a jastrab či rároh. Lokeš

Dievčence alebo i deti obojeho pohlavia utvoria dlhý rad či reťaz, takým činom, že od väčšieho k menšiemu chytí sa druhá prvej, tretia druhej a t. ď. za šaty na bedrách alebo ako môže za pás. Za jastraba vyvolený šuhaj vezme drevce a kope si ním jamku do zeme sediaci. Najväčšia na čele reťazového radu chodí za čas okolo neho, drží dva konce zásterky v rukách pred sebou a volá ako kvoka: „kvok kvok“; ostatní polapaní točia sa za ňou ako jej kurence cipčiac: „čiap čiap“. Razom zastane kvoka pred tým jamku kopajúcim rárohom, a začnú:

Jastrab chce odskočiť v bok a dostať sa na koniec ku kurencom, kvoka bráni mu a zastáva cestu na jednu i druhú stranu: rad kurencov točí a oháňa sa tiež sem i tam, volajúc:

Konečne rároh dostane sa na chvost či na koniec zreťazeného radu a berie si kurence.

Kde túto hru volajú Lokeš-om, tam dohaduvanie kvoky s jastrabom ukončuje sa takto:

Doreknuvšia ďobe mu do hlavy prstom, jastrab nahnevaný skočí zo zeme a ide chytať kurence.

Inde zas volajú hru Kokleš-om a ono dohaduvanie, po slovách „kurä opariť“, ukončujú:

22. Na barana

je hra chlapcov a šuhajov. Za barana vyčítaného postavia pred polokruh, v ktorý stali si všetci, silno pospájajúc a držiac sa za ruky. — Spievať pomáhajú jim aj dievčence, z nichž čo smelšie tiež niekedy zastanú si do polokruhu, druhé dívajú sa po strane.

VŠETCI:

BARAN: Do kostola, môj pane.

VŠETCI: Čo tam robia pánové?

BARAN (strmko):

VŠETCI: ulapíme sokola!

V tom rozbehne sa baran a chce rozraziť polokruh, tí ho zadržujú a ces reťaz nepustia; keď ale rozrazil alebo pretrhol spojené ruky, bežia všetci za ním, kým len nedolapia ho.

Niekde všetci spolu vyspievajú pred rozbehnutím sa barana toto:

23. Svine márne

Mládenci i panny v pároch utvoria dlhý nepretržený rad na pažiti, držiac sa za ruky a pokojne stojac, spievajú:

Súčasne stal si proti prvému druhý rovný rad, a pri tomto speve nohami prepletajúc i tancujúc, priblížil sa pred tvár spievajúcich. Títo takt spevu urýchľa a dočím ešte raz lebo i dvaráz túto istú sloku vyspievajú, prevlieka sa druhý tancujúci rad popod ruky prvého radu nasledovne: Vodič druhého radu preide popod vyzdvižené ruky prvého páru v prvom rade za chrbát, odtial vráti sa popod vyzdvižené ruky druhého páru pred tvár radu, zase zabočí popod ruky tretieho páru za chrbát a popod ruky štvrtého páru zatočí sa pred tvár radu atď. Za vodičom ale v nepretrženej reťazi tiahne a točí sa celý ním vedený druhý rad nazad i napred prvého radu. Keď popreťahuje a pootáča sa podpod všetky ruky, potom vvstrie sa tento druhý rad do nového prvého radu a tamten prejíma úkol i otáčanie sa druhého radu.

24. Lopatka

Lopatka táto je široká, podlhovatá a na konci okrúhlou rukoviatkou opatrená; jej podlhovatý štvorec ale poprepilovaný je ako na vidlice, že keď jeho brdom udrieš na niečo, chreští a vreští to. Mládenci i panny stanú si do úzkeho kola tvárami proti sebe. Držiteľ lopatky obchodí kolo zvonku a jestli je mládenec, uderia pannu, jestli panna držiteľom, udre mládenca po chrbáte. Kto úder a chrest na sebe očuje, uteká za držiteľom lopatky okolo. Dochytí-li počas obehnutia držiteľa, tento oddá mu lopatku a sám stane si na jeho miesto; ináč lopatka ostáva u predošlého hospodára hry, kým niekto iný nedolapí ho. Hrávajú túto hru zvláště na deň Jura (24. apr.) v B. Štiavnici, aj inde po Honte. Mládenec pri obchádzaní kola recituje:

25. Zábavky pri daždi

O Jure popŕchávajú v našich krajoch už teplejšie dažde. Našim deťom nesmie ani dážď odnímať zábavky, a dospelejšia mládež oddáva sa ešte len potom na nové hry, keď po teplých dážďách osviežela zem a príroda. S dážďom tedy pokračujem v opisovaní vždy nových a ďalších hier detí a mládeže.

Keď najlepšie prší, vyskakujú deti na dáždi — aby väčšie nariastly. Sami rodičia ľudu posielajú si jich týmto cieľom na dážď. A keď dieťaťu pri tom alebo i krem toho niekde v poli a po ceste umoknutému ide do plaču, tešia a koja ho starší: „Neplač, väčšie narastieš!“

Ináč deti stanú si na stienky alebo inde pod strechu, odkial jim volný výhľad na dážď. I vyvolávajú naň:

Keď deti vidia, ako domáci hyd na dáždi hlavu dvíha a kvapky otvoreným pištekom zachytáva, volajú:

Po dáždi, kým kolajmi a jarčekami dážďová voda odteká, chodia po tejto vode boso, a to vraj: „klince sbierať“. Pri tomto zvlášť vykrikujú vyvolávanku výš pod a) uvedenú alebo opakovane a opakovane vyvolávajú a nalezené želiezka si obozretne varujú:

Málo čo pažiť obschla, už počínajú ďalšie hry:

26. Hŕbka. Kopka

Čo mocnejší chlapec vyvalí sa na pažiť, druhý na neho, tretí prevalí sa pres druhého atď. Vyvolávajú pri tom: „Väčšia hŕbka pýta viac!“ A keď tá hŕbka či kopka vždy na väčšiu a väčšiu vzrastá, vtedy ten spodný najsilnejší ztrasie zo seba všetkých a smiech je hotový, kto jako a trebárs do plaču prekotil sa.

27. Genc vína

Chlapci vyčítajú, kto má byť z ních gencom (sud, bočka) vína. Čo mocnejší štyria vyberú sa, stanú si po dvaja proti sebe, popľujú ruky a pokvačkajú pred sebou za prsty. Na tieto prirodzené nosidlá prevalia ostatní hráči toho za genc vína vyčítaného a títo nosiči prenesú ho na jak ďaleko uvládzu; pri čom všetci spevavo odriekajú:

V tom nosiči pustia ho na zem a ten skydne sa všetkým na smiech, často ale sebe na plač.

28. Svolávanie sa a behanie

Kde chlapci a dievčatká po dvoroch, uliciach na pažiti schádzať sa začnú k zábavkám, tam započnú vyvolávať na jedno druhé asi tymito na krstné mená hodiacimi sa rýmami:

Zvlášte dievčence dráža chlapcov, keď k menu daktorého vyvolajú nasledujúce veršíky, na pr. k menu Anduš (Andrej):

Vyvolaný beží za touto svojou veveričkou, chytí ju a dovedie do spolku. Rovne i tamtých vyšných vyvolávaniek cieľ je ten, by vyvolaný lebo vyvolaná utekali za vyvolávajúcimi, chytali jich a viedli do kola hry započínajúcich.

29. Červavý pes

Chlapci i dievčatá sadnú si do polkola. Vyčítaný pán král chodí popred ních a recituje:

Robí on pri tom všelijaké posúňky na smiech; aby ale druhí hráči nezdobné posúňky nerobili, drží prút v ruke, ktorým nezdobníkov šibe. Ktokolvek pri všetkom tomto zasmeje sa na hlas alebo jaké také slovo prerečie, na toho hneď volajú všetci: „Aha, červavý pes!“ Tento uteká z kola a títo chytajú ho, aby šiel zatým pred kolo vyvolávať a posúňkovať.

30. Kryčky. Skrývanky jamky

Deti podelia sa na dve stránky: jedna žmúri dlaňama zastretou a od miesta skrývania sa odvrátenou tvárou, druhá ide kryť sa. Keď ukryl sa každý z nej, kde poza stavy, po kútoch dvora, poza stromy a iné predmety najlepšie skryť sa môhol, nuž zavolá poslední z nich: „Už!“ Žmurky pohnú sa hľadať ukrytých, vyvolávajúc: „Všade všade — strni brni — zajace kúkajte!“ Ukrytí kúkajú (volajú: kú!) a povyhľadávaní i na priestor dovedení, povinní sú žmúriť a predošlé žmurky idú na kryčky.

Alebo dvaja čo silnejší chlapci chytia sa za obe ruky, držia jich vystreté a na ne položia jim dolu tvárou niekoho z počtu hrajúcich sa. Držitelia hučkajú ho a všetky deti hovoria spevavo:

Zatým položia ho dolu tvárou na zem a všetky deti okrem jednoho poschovávajú sa. To jedno pozoruje, či zahrabané žmúri a volá: „Žmúr; konôpky merkuj!“ Keď vidí, že všetci pokryli sa, zavolá: „Už!“ Koho zatým žmurka najde prvého, toho vezmú silnejší na ruky a hru opakujú.

31. Na zvon

Chlapci stanú si do kola a držia sa pevno za ruky. V prostried kola stojací chasník rozbehuje sa hneď na jednu hneď na druhú stranu a uderia sa o spojené ruky, akoby srdce vo zvone; pričom hneď vyšším hneď nižším hlasom vyvoláva: „Bom bom bom, vypuste ma von!“ Tí nechcú pustiť, ale na ktorej strane pretrhne ruky, tam zvon rozbije sa a srdce ujde z kola. Ak ho hneď dochytia, musí byť znovu srdcom; ak nie, stane sa ním ten, kto prvý ruky rozpustil.

32. Na korbáč

Šarvanci stanú si v dlhý rad pospájaný za ruky tuho za päsťou chytené, tak že prvý chytí pravou ľavú ruku druhého, druhý tretieho atď. Mocnejší sú na predňom konci „na porizku“, slabší sú na protivnom „na končiari“ (šuhár, švihár). Najsilnejší chasník stane si pred rad „pred porizko“ — a chytí prvého oboma rukama za ľavú ruku i krúti celý „bič či korbáč“ okolo seba. Prvým na porizku prichodí tu len voľno otáčať sa, ale tým na končiari nutno ozaj behať. Predník, rozkrúťac a do pohybu uvedúc celý korbáč vpred tvárou, potrhne odrazu porizko v protivnom smere nazad a už iste nejeden z tých na končiari leží na zemi alebo nazad ďaleko utekať a jak vie, tak pomáhať si musí, by ušiel škody a posmechu.

33. Na žida

hrajú sa chlapci i dievčence spolu. Jeden chlapec ľahne si hore značky (hore tvárou) na zem, oči zavre a leží nepohnute. Hráči i hráčky pochytajú sa do párov za ruky, chodia okolo neho a hovoria:

Pri tom pozdvihne ležiaci pravú ruku a kolo reční ďalej:

Keď zatým pravú a ľavú nohu i hlavu pozpomínali a žid urobil jim dľa vôle, hovoria konečne:

Žid vstáva, tí z kola rozbehnú sa na všetky strany. Koho tamten dochytí prvého, ten prejíma ďalej úkol žida.

34. Ovčička a vlk

V kole utvorenom z chasníkov a dievčat nachádza sa deva ovčička, von z kola stojí chasník vlčok; kolo volajú košiarom. Kým košiar voľne krúti sa, chcel by vlk dnu, ale nepustia ho; a síce keď chce popod ruky, spúšťajú jich dolu, aby všmiknúť sa nemohol; keď by spustené ruky preskočiť chcel, vydvihnú jich, aby preskočiť nemohol; pri tom volajú: „Papal by vlčok ovčičku!“ Keď dobyje sa vlk na jednej strane do košiara, vypustia ovčičku druhou stranou von. Jestli konečne chytí vlčok ovčičku, ide táto chytať jeho alebo dá záloh.

35. Kravičky na pašu

Keď vzrástla už tráva a burina, vyberú si deti takú burinu, čo má rázsochaté steblá, na ktorých poodštikujú lístky, aby z toho povstala nápodoba kravičky o dvoch lebo i o štyroch nohách. Potom postavia do zeme kolmo kostrbu, t. j. tŕnový prut čím najrázsochatejší; vezmú štyry rozštiepené drevká a hádžu ními, jak výš pri hre č. 9 v tomto oddelení spomenuto. Komu koľko bielych strán pri vrhnutí dreviek vrhlo sa do hora, o toľko stupňov či rázsošiek hore na kostrbe položí svoju kravičku na pašu; jestli drevká obráťa sa mu hore čiernym či kôrou všetky, musí kravičku snížiť o štyry stupne. Deti hádžu drevká naporad po raze. Kto dostal svoju kravičku na najvyšší stupeň kostrby, odtial potom skladá ju postupne na dol pri tomže hádzaní dreviek, až by i dostal ju takto z paše domov. Kto má už svoju kravičku doma, hádže drevká o nasledujúce k cieľu najbližšie kravičky, aby čím viac kravičiek vyhral.

36. Bakatačky

Na bakatačky či o bakule hrajú chlapci, ale i pasáci pri statku. Chlapci narobia si tieto bakatačky či bakule z tenkých spružných výrostkov lieskových, drienových lebo i vŕbových; pasáci berú do hry svoje obyčajne trocha krivé osekance a kyjačky. Hráči zasadnú si na vršku, ač aj na rovine dobre jim ide hra. Tu po jednom a za radom bakatajú, t. j. každý tenším spružnejším koncom svojej bakatačky udiera o zem viac ráz; keď myslí, že bakatačka či bakuľa jeho dobre udrela sa o zem a sprúžila, vypustí ju, aby kam najdaľej odletela. Kto najďalej odhodil svoju palicu, je kráľ k započatiu ďalšieho bakatania, k nemuž posbierať a podonášať musí bakule ten, kto do najkratšej dialky vyhodil svoju bakulu.

37. Roj

Chlapci i dievčence pospájajú sa za ruky v dlhý rad; prvý v rade je matkou včiel a tento krúti rad do úla t. j. začne obchádzať a točiť sa najprv v široké kolo a potom vždy v užšie a užšie, ažby otočil okolo seba celý rad, ktorého stredobodom je on sám a ostatní sú jako číha (čiga) kolo neho okrútení, teda na obrazec:

Dokial otáčajú a okrucujú sa, všetci neustavne hučia: „Včely v úle! Včely v úle!“ a najme to ú hučivo preťahujú. Keď sú takto všetky „včely v úle“ skrútené, nuž „matka ztrepoce krídlami“, t. j. ten predvodič rozrazí rukama okolo stojacích a vybehne von na priestranstvo; všetci, letia a porozbehujú sa za ním, až by chytili ho. Toto už teraz roj vyšiel, aby na novo osádzaný byl spôsobom opísaným i zase vyšiel, vyrojil sa.

38. Na Petra alebo na reťaz

V každej dedine a pri každom mestečku majú obvyklý a príhodný priestor^[5] na hry mládeže, v čas to nedelnieho odpoludnia a k večeru i večer. Dočím na tomto priestore ešte málo dospelejšej mládeže; ale nádeja neklame, že dochádzať budú vždy početnejší hráči a hráčky; tedy prítomné dievčence pospájajú sa v kolo alebo i v dlhú reťaz; hneď voľne pohybujú sa, hneď i v pároch vykrúcajú sa a spievajú si:

V posledňom riadku spevu menujú vlastne krstné meno toho mládenca lebo tej panny, ktorý a ktorá práve vtedy prichádza a pripojuje sa k nim do kola lebo do reťaze.

39. Kráľovná abo Hoja Ďuňďa

Keď už onen Petor nasial prosa i pšeničky, t. j. prepeľov i prepeličiek dosť v plnom sbore, nuž ide ďalej hra za hrou. Jako v prvojarnej dobe kroz mladušké, do 12-ročné dievčatá prevodzovaná výš č. 4. opísaná hra na Heľušku, tak pozdejšie k letu a pri rozvitku zelenej prírody „najslavnostnejšia a najobľúbenejšia je hra nadpísaná, jak ju najčastejšie dospelé do 18-ročné dievčence, často však i v spolku a v pároch s mládencami hrávajú. Spomenuté dve hry sú naozaj kráľovské či kraľujúce hry pri zábavách slovenskej mládeže.

Účastnice (lebo i účastníci) prítomnej hry zastanú si vo dva sbory či reťaze voľne rukama pospájané, tvárou proti sebe asi na desať krokov oddialené. Rukama do taktu vyháňajú či kolembajú a slávnostným hlasom striedavo, sbor sboru odpovedavo spievajú:

Pod spevom poslednej sloky rad B. beží a pospieši rovným ťahom, rozpustiac svoje ruky, popod vyzdvižené ruky radu A. Asi na desať krokov od neho zastane a hneď chytia sa v oboch radoch do párov a tak každý pár na mieste zvrtne a obráti sa popod ruky vyzdvižené týmto cieľom nad hlavy. V okamžení tedy stoja oba sbory či rady proti sebe tvárami a teraz už spieva i hrá predošlý rad A. spev i úkol radu B. a rad B. stáva sa radom prvým A. k opakovaniu hry. Pri tomto opakovaní hry spomínajú však v dvanástom riadku miesto: černookého dievčatka, „černooké pahoľa“, čo dar za prebehnutie ces zlaté mosty.

Niekde zkráťa spev a ukončujú hru tak, že po slovách: „Načo sú vám tie mosty?“ rad A. spevavo a tak dlho, kým len rad B. neprebehne, volá:

Aby ste vy šli, ces ne šli!

40. Kolo letnie

Samé dievčence hrajú predovšetkým v lete a na svobodnom toto kolo v štyroch oddieľoch.

Prvý oddieľ: spev voľný, tichý; pri ňomž spojí voľne rukama a točí sa v pravo do okola celý sbor dievčeniec:

Druhý oddieľ: kolo roztiahne sa ako v dva rady k sebe približujúce sa a zase nazad odstupuje od seba, vždy držiac sa na všetkých spojkách dvú a dvú rukú; toto pri speve už rezkejšom a pohybe rýchlejšom:

Tretí oddieľ: dievčence chytajú sa do párov a každý pár zvrtne sa aspoň raz na mieste; spev i pohyb ide ešte rýchlejšie:

Štvrtý oddieľ: priestranstvo si uvoľnia a tak na širšom priestore každý pár pre seba veľmi rýchlo vykrúca sa i veľmi rýchlo v celom sbore spievajú a síce každý riadok nasledujúcej osnovy po dvakráť:

Nie síce srdcia ale dievčence sú už vtedy roztrhané, bo zadychčané porozpúšťaly ruky a ktoré kde usadily sa na pažiť, alebo na parez lebo kameň, k oddychu od spevu i tanca.

Na Rymave má toto kolo troje oddelenie, a síce:

a) voľne:

b) skočne:

c) rýchle:

V Liptove dievčence postavia do prostried svojho kola mládenca, a počím celé kolo voľne vrtí sa, tento spieva sám:

Po dospeve kolo už vrtkejšie krúti sa a spieva splna:

Zase kolo uvolní svoj pohyb a mládenec spieva sám:

Nuž mládenec vyberie si jednu ku boku a krúti sa s ňou v prostried kola pri urýchlenom speve celého sboru:

V Honte hneď na jednu hneď na druhú stranu kole poskakujú a spievajú:

41. Káčer

Devojné, niekedy i s mládenci v pároch; posadia na zem troch chlapcov na tri uhly, dvoch do rovnej čiary napred a tretieho nazad nad týchto, vždy jedon od druhého na štyry do päť krokov dialky; potom pospájajú sa rukama v dlhú nepretrženú reťaz. Reťaz táto začne svoj pochod od prvého chlapca (A) pred tvárou tohto a ťahá sa k tretiemu (C) chlapcu, ktorého obíde poza chrbát jeho a ide odtial pred tvár druhého chlapca (B), odkiaľ poza chrbáty všetkých troch chlapcov v polokruhu vráti sa zase pred tvár prvého chlapca (A). Tak opakovane chodí a točí sa hneď poskočne hneď voľnejšie, dokým spev trvá. Obrazec tohto trójuhla a kolovania kol neho:

Káčerový spev zneje pri tom:

Ináč dievčence pochytajú sa na bedrách za šaty v dlhú reťaz. Prvá, predstavujúca káčera, vodí celú reťaz za sebou a otáča sem i tam, jak jej ľúbo. Snaží sa pri tom ostatniu dievčinu, ktorá predstavuje kačku, udrieť spleteným ručníkom; táto ale obratne vyhybuje a snaží sa káčerovi ručník odňat, čo keď podarí sa jej, stane si ona napred reťaze k pokračovaniu vo hre. Spev pri tomto je:

Kratší káčerový spev je:

42. Tkáme plátno

Dievčence utvoria dlhý rad rukama pospájaný jakoby koniec plátna vystretý: z jednoho konca na druhý utekajú tak jako jich prednia vedie, činiac rozličné pravidelné figúry pohybu a prepletávania, a síce: dve ostatnie na konci udvihnú spojené ruky nad hlavy a tá prednia vodcová z protivného konca reťaze uteká k ním i tiahne za sebou všetky popod vyzdvižené ruky tých dvoch ostatních; až vystrú sa v novú reťaz, kde každý pár zvrtne sa popod svoje ruky na jednom mieste. Prvý pár stane se teraz ostatním v novej reťazi a onen, čo bol ostatním, stane sa prvým, aby predvodil a ťahal i prepletával plátno ďalej. Pri čom neustále a opetovne spievajú:

Volajú túto hru aj „prepletaním pančušiek“ a tu spievajú:

43. Zahrada

Dospelejšie a silnejšie dievčence utvoria túto zahradu, t. j. stanú si vo dva, tvárami proti sebe obrátené, rady: každá z nich chytí si ľavou pravú ruku pri samom shybe vyšše pästi, potom ale každá svojej oprotivnej pravou ľavú ruku tiež z hora shybu pri samej pästi a tak stoja pár pri páre a každý pár proti sebe spojený. Dakto z prítomných divákov vyloží na spojené ruky prvého páru k tomu schopne dievčatko bosé. Toto chodí od páru k páru po jich rukách, chytajúc sa rúčkama za jejich hlavy alebo i plecia, aby nespadlo; každý pár, ktorý ono prešlo, pustí si ruky a uteká na druhú stranu zahrady, kde podobne zastane si a chytí sa. Živý tedy stromorad a chodník zahrady vždy nadstavuje a ťahá sa, jak ďaleko priestor rovinastý, na jakom toto hrať príhodno, trvá. Počas predchádzky dievčatka po rukách a prebehúvania z konca na koniec i spájania sa párov spievajú:

44. Kúpanie sa

Keď už ozaj „pekne býva“, chodia deti i dospelejší (deti bez rozdielu pohlavia spolu a z dospelejšej mládeže každé pohlavie o sve) kúpať sa do jarkov, potokov a bystrín. Avšak i toto, jak pri deťoch tak u dospelejšej mládeže, nedeje sa bez zábavy a spevu.

Majúc vstupovať do vody, zapchajú si uši jalšovým lístim i prstmi a spevavo vyvolávajú:

Tým, vraj, výndu hadi z vody alebo sa neškodnými stanú. Tiež komu ponorivšiemu sa zaľahla voda do ušú, zapchá uši dlaňama a to isté vyvoláva.

Vo vode sediac lebo stojac, vyčitujú toho, ktoby mal ponoriť sa veršíkmi: Dú — dú — pod vodu atď. (Vidz tieto veršíky v tomto oddieli č. 18. Čert kupuje smolu.) Dievčatá ponorujúce sa, volajú jedna na druhú:

a)

b)

Keď okúpajú a vykúpajú sa do vôle, na zavolanie daktorého z ních: „Mladé hadi z vody a staré do vody!“ každý ponáhľa sa na breh a oblieka sa rýchlo, bo tu vyvolávajú:

v spoločnosti chlapcov:

V spoločnosti dievčat:

Čo prví obliekli sa, poberajú sa hneď preč a kto obliekol sa na pokon, beží za ními a chytá druhého, druhý tretieho, tretí štvrtého atď. Konečne dojdú k obvyklému miestu hier a hrajú sa i tí i tie, i o sebe i pospolu; veď majú toho na výber i z opísaných už zábav i z nasledujúcich.

Devojné ale pred kúpaním zapínajú si vrkoče kontík nad tylom na hlave ukrútený, aby jim dlhé vrkoče do vody nevisely a nezavadzaly. Keď potom poobliekajú sa a ten kontík rozopnú, hádžu tie končité drevká na vodu. Čie drevko ľahko pluje a pravo ho voda nesie, to dobrý, radostný znak pre tú dievčinu. Akby ale drevko ponorovalo sa, to pre tú zlý znak, čo ním mala vrkoč pripätý. Ktorá by toto urobiť nechcela, na tú ostatnie devojné zanevrú a stráňa sa jej: nemaly by takú za poctivú.

Hoj jarček

Devojné pospájajú sa v dlhý tvárou k východu obrátené; dve poslednie na južnom konci udvihnú spojené ruky a utvoria bránu; prvá od severného konca zatočí sa k tejto bráne a za ňou tanečným poskokom ťahá i pretiahne sa popod túže bránu celý sbor i vystrie sa v nový rad, obrátený už teraz tvárou k západu; avšak pred postavením sa do nového radu povykrúcajú sa páry, každý na svojom mieste. V novom rade zase tie na južnom konci (stavšie sa z prvých posledními) vyzdvihnú bránu rukú a tie od severu zatočia sa i poskokom tanečným prebehnú popod túto bránu, povykrúcajú sa v pároch a vystrú sa v rad, ako predtým boly, tvárou k východu obrátené. Všetko deje a opetuje sa pri speve:

46. Láson a vykrúcanie sa

Mládenci i panny utvoria kolo v pároch rukama pospájané, nímiž vyzváňajúc a nohama poskakujúc, spievajú:

Toto opakujú a potom vykríknu: „Išten obsmrda!“ Potom oblapia sa do párov a dokial každý pár vykrúca sa o sebe voľne, spievajú:

Pri posledních dvoch riadkoch veselo urýchľa takt spevu i tanca.^[6]

47. Na hrniec

Mládenci s pannami striedavo, asi na dva tri kroky jedon od druhého stanú si do širokého kola, vezmú starý hrniec a hádžu si ho z rukú do rukú; keď hádže mládenec panne, volá: „Horúci, horúci!“ — keď panna mládencovi: „Studený, studený!“ Komu hrniec roztrepe sa, že ho lebo príliš stisnul v rukách lebo mu padnul na zem, pustí sa v úteky; druhí bežia za utekajúcim lebo utekajúcou a sem tam preháňajú sa, dokial vinník nepopadne druhý hrniec, ktorýmby započal na novo hádzať v kole. Viac hrncov majú k tomuto po strane ukrytých. Pri tom naháňaní sa ale spievajú:

Keď roztrepali sa jim všetky hrnce, nuž pre menia túto hru nasledovne:

Kolo užšie než predošlé utvoria tak, že mládenci i panny stoja chrbátom dnu a tvárou von z kola. Každý a každá posadí pred seba dieťa a položí pravicu na jeho temä; detí zaiste vždy dosť tam, kde hrajú sa dospelejší, i čo prizerajúcich i čo hrajúcich sa o sve. Deti sediace predstavujú teraz hrnce. Jedon mládenec lebo deva chodí popred tvár kola, hľadajúc hrnce na predaj. Zastane pred kým jej ľúbo a udrúc do dlani toho ako predavača lebo predavačky, povie: „Predáš hrniec?“ Oslovená osoba povie: „Nepredám; radšej ti za ližičku múky — mlieka — masla — soli — mädu atď. dám!“ Tak obíde skoro celé kolo, až príde k takej osobe, ktorá povie: „Predám!“ Tu si potrasú dlane a obe osoby pustia sa do obehu okolo kola, jedna v pravo druhá v ľavo. Kto ku dieťaťu medzitým osamelému skôr dobehne a stane si mu za chrbát, obdrží miesto jako predavač, druhá ale osoba ide okolo kupovať hrnce. — Prostriedkom kola prebehnúť nedovoleno.

48. Na sytko, na maslo

Sú hry teraz opísanej premene a sebe podobné; kremä že najčastejšie hrávajú jich samotné dievčence, teda bez mládencov.

Pri hre na sytko každá deva zastiera zásterkou pred sebou sediace dieťa čo sytko. Za kupovačku vyčítaná lebo vyvolená chodí okolo, zastane pri každej predavačke, všade odstrie zásterku a povie: „Predaj mi to sytko!“ Všade jej odpovedia: „Kúp si od druhej!“ a ukážu jej na vedľajšiu predavačku. Konečne navráti sa nazpät k tej predavačke, pri nejž kupovať začala. Teraz obe klopú na hlavu dieťaťa sytka, volajúc: „Tu vši bijú, tu — tu — tu!“ Pri posledňom tu! rozbehnú sa v pravo v ľavo a obehnú celé kolo. Ktorá prv nazpät dobehne, stane si k sytku; nedobehnuvšia ale začne pri vedľajšej v pravo sytká kupovať.

Pri hre na maslo predstavujú deti pareničku čiže geletku masla. Kupovačka zastaví sa pri kom chce a shovára sa s predavačkou:

Roztrhnúc spojené ruky, bežia jedna v pravo druhá v ľavo vôkol kola; ktorá prv dobehne k opustenému dieťaťu, stane sa predavačkou, tamtá ide ďalej maslo kupovať. Ktorá by ces peklo t. j. prostriedkom lebo krajom ces kolo prebehla, tá by ztratila hru a bola kupovačkou.

49. Na králiky

Králik či rmen, známu to, zo žltého biele kvetolístky hviezdnato rozviňujúcu kvetinu, utrhne osamelá v poli dievčina od koreňa so steblom, položí si do zavrenej hrsti, že iba koruna kvietku nad veľkým palcom a ukazovacím prstom vyčnieva. Druhou rukou trhajúc z nej kvetolístky povie pri nepárnych „budem“ pri párnych „nebudem“ totiž manželkou toho na koho myslím. Slovo na poslední lístok pripadlé pokladá za vešťbu, ktorá splniť sa má. A ktorej na pokon vyšlo to „budeml“, ta ubahoslavená spieva si:

50. Húsky

Čerstvý brezovec alebo lieskový prút v ruke, hlavu pestrobarevnou šatkou ovinutú a za ňou lebo za niadrami polné kvietky majúc, pásavajú v poli osem- do dvanásť-ročné dievčatká husy i húsatá; medzi nimi vídať i chlapcov, poslaných za husami, kde v dome k tomu dievčaťa nieto. Títo husiari a tamtie husiarky hrávajú nadmenovanú hru na pasienkach; ale vídať ju i v nedelnie dni na obvyklých ku hrám priestoroch v sboroch dospelejšej mládeže; vídať ju tu aj tam vo viacerakých premenách.

Zde vidíš, že vyčítali si lebo vyvolili jedno dievča za pastierku a jednoho šuhaja za vlčka; ostatok sú húsky a húsatá. Pastierka zaženie tieto svoje húsky na priestor, po ňomž roztratia sa akoby pásly sa; vlčok, ten ukryl sa niekam stranou za kríček (krúh). Na to počnú si vyvolávať zdĺhavo:

Húsky na to bežia ku pastierke; vlčok ale vyskočil zpoza kríčka a koho dochytil, ten prejíma na ďalej jeho zástoj.

Inde jedna má sebe vydelený úkol matky, druhá husiarky, tretí lebo tretia vlka; ostatní sú húsky. Matka zastane si na kopci, husiarka zaženie húsky na istú vzdialenosť od nej, akoby jich pásla. Nezadlho začne volať akoby z poľa do domu na matku a táto odpoveduje:

Po tomto rozhovore zavolá tá mater: „Beli beli húsky!“ Účastníci a účastnice hry zgágajú ako husy a bežia k nej na kopec; ten vlk ale, doskočivší od boku, chytá jich.

Pri nedelních hrách najhodnejšia dievčina je pani, druhá jej slúžka, ostatnie sú húsky a po strane ukrývajúci sa mládenec vlk. Pani sberá sa na trh a nakladá slúžke, aby húsky dobre opatrovala, ktoré teraz okolo oboch pobehujú, „gágá!“ volajúc a prosiac paniu, by jim niečo z trhu doniesla, čo jim ona i prisľúbi. Oddiaľac sa, pobere tam do zásterky veci napred na to miesto uložené na pr. prstene, stužky, šatky alebo i ovocie na prekúsku donesené, keď takové už jesto; vždy veci účastniciam hry prináležajúce. — S tými vecmi vracia sa akoby z trhu do domu. Medzitým tie milé húsky rozptýlily sa na široko, uletely slúžke preč a neustále gágajú. Slúžka volá na ne a ony jej odpovedajú:

Húsky nedbajúc na jej volanie, gágajú ďalej, až kým nevráti sa pani z trhu domov. Tu vidiac, že slúžke husy uletely a že veľmi gágajú, opýta sa:

Pani na to potriasa zásterkou a volá:

Húsky chytrom rozptýlenom behu snažia sa k panej dobehnúť, vlk doskočivší, usiluje sa z boku dochytiť ktorú tú. Pani konečne rozdáva trhové. Ak ale majú hru opakovať, uloží ho ešte na stranu a tá, ktorú mládenec prvú chytil, stane sa slúžkou; ten istý lebo i druhý mládenec koná potom úlohu vlka.

Inde zase dve panny stanú si vedľa seba a spoja ruky; ostatnie dievčence stanú do radu pred nima na voľnom priestore, čo kŕdel, a rukama vyháňajúc napodobujú lietanie hús. Spievajú toto:

V tom panny pozdvihnú spojené ruky, húsky prebehujú poskočne popod ne a ďalej na priestore trebárs povykrúcajú sa.

51. Na husy a pávy

Sbor mládencov na jednej, sbor dievčat na druhej strane. Mládenci začnú:

JEDON MLÁDENEC: Čie sú to husy čo havran dusí v tej zelenej dubine?

OSTATNÍ MLÁDENCI: To sú Sládkove mladé a biele! poďme chlapci medzi ne!

Tu mládenci rozbehnú sa za utekajúcimi dievčatmi, a ktorý ktorú dochytí, s tou vykrúti sa alebo jej odníme prsteň lebo voňačku. Sporiadajú sa zase do dvoch sborov a dievčatá začnú:

JEDNO DIEVČA: Čie sú to pávi v tom peknom háji, v tej zelenej dubine!

OSTATNIE DIEVČATÁ: To sú z Bystrice, hrdé velice, poďme dievky medzi ne!

Tu dievky bežia k mládencom a ktorá ktorého chytí, s tým vykrúti sa alebo berie si nazpät prsteň, voňačku a čo iného, jestli dochytila toho, ktorý jej vec prv bol odňal.

52. Vajanô či Sobotky

Pre prostonárodnie zvyky a zábavy slavnostný predvečer sv. Jana Krstiteľa (teda večer dňa 23. júna). V Sirku, v gemerskej stolici, za môjho chlapčenstva chodily dievky dvoma týždňama pred Janom každý večer na stráňu nad dedinu oznamovať Jana spevom slavnostným: „Bude Jana bude!“ V predvečer dňa ešte viac spievaly; len škoda, že to pominulo sa prv, než dospel som k možnosti sosbierania jejich spevov. Mládež ale i stárež kládla vysokoplamenné vatry za dedinou, ktoré čo bystrejší chlapíci preskakovali. V meste Brezne, v čas môjho prebývania (1853 — 1855), od štýr strán sveta: od východu nad Dolinkou čiže na Kiepke a Klepuši, od západu na vršku Viselnice rečenom, od juhu nad Oplzlým, od severu na Dúbravke ozývali sa spevy a veselé pokryky, blčali plamene fakiel a brezových metiel, ktoré šuhajci i dievky v rukách pozdvižené otáčali a s nimi sem i tam behali. A tak viac menej osvetlený býva každý vidiek na šírom Slovensku; kremä teraz bývam v okolí, kde ohne nepáľa, ale deň Jana celý bez práce svetia. Tam ale páľa „Vajanô“, svetia „Sobotky“ (Svobodky). Spevy svätojanské nemáme dostatočne sosbierané a uverejnené. Pre slušné doplnenie zábav a prostonárodních slavností mládeže dlužno mi predca podať významnejšie z Kollárových Zpievaniek:

53. Ukončenie hier

Keď tak do mraku, do noci, na svobodnom, pod nebom, nahraly sa už do vôle, začnú si dievčence vyspevúvať:

Pri tomto speve rozchodia sa a idú domov. Len ešte poniektorá devojná, ktorú záletník odprevádza alebo na priedomí občakáva, postojí si tam s milým, porozprávajú si ešte. Bo tie milé nedelnie večierky použiť treba; potom svitá na celý celučičký týždeň do roboty.

Nehrajú nikda tú istú hru za dlho; ale z hry do hry obratne a príhodne prechodia, z tichšej do veselšej a vrtkejšej a zase do menej rozpustilej a menej unavnej. Veď majú toho na výber a všetci znajú ešte aj viac ako sme tu opísali. Len že už ztratil sa prvotný báječný význam týchto hier z mysle ľudu, preto prísne nezachovávajú doby hry každej, ale volia si dľa vôle a okolností. Predsa naskoľko i sám ľud niektoré hry prísne len na jejich, i v tomto spise vyznačený čas hráva a naskoľko ešte i domýšlať, ba i prísne vec rozhodnúť možno: nastoľko podelili sme hry na prítomné oddieli.

Rozhodná je pre hry na svobodnom či „pod holým nebom“ doba Janová, či vrcholenie slnka na nebeskom obzore a rozvitku kvetny na tvári zeme. Do Jana najviac a najčastejšie, po Jane na horúcom lete vždy menej hrávajú sa. Prídu tuná v živote ľudu už aj unavujúce práce. Avšak ešte i práce a zamestknanie svoje spevom a zábavou zpríjemňujú; z nichž dlužno sem pridať nasledujúce:

54. Žatie trávy

Po medzach v poli, po hájoch i rúbaniskách chodia dievky trávu žať, dľa toho: „zelený háj, kravičkám daj, dajže jim daj!“ Zde očuť tie najpoetičnejšie a najmilostnejšie piesne naše, ktoré i trávniciami nazvať ľúbilo sa nám. Plné sú nimi naše už vydané sbierky, ale slyšme predsa, ako tam tá dievčina na trávu idúca lebo trávu zožínajúca spieva (piesne dosial nevytlačené):

55. Sbieranie jahôd, malín

Za rána i odpoludnia hore dolinami, potom i po rúbaniskách, po stranách a grúňoch, kde jahody a maliny zrajú, ozýva sa milostný spev mladíc, niekedy aj mládencov. Často sbor sboru, lebo mládenec a panna ohlasujú sa jednodruhému zo stráni na stráňu ponad ohlasnú dolinu, na pr.:

56. Žatva a veniec

Po ukončení žniva ubierajú sa všetci žnice jednoho hospodára v sboru z poľa domov: napred nesie mládenec zástavu, totiž pestrobarevný veľký ručník na žŕďke, vedľa neho panna má na hlave lebo v rukách veniec, na spôsob koruny, z klasov a polného kvieťa (nevädza, králiky) upletený; často v sbore ešte aj gajdoš lebo druhá hudba. To i s hudbou to len so spevom prichádzajúcu družinu víta hospodárka na prahu; obleje prinášateľku venca vodou, aby obilie čisté bolo, a veniec zavesí v svetlici nado stôl na visiaci zo stropu drevenný lebo železný ramenatý svetár alebo vedľa neho, kde často budúcu žatvu dočká; konečne častuje prišlých páleným, vínom, haluškami, pirohmi atď. Po večeri býva tanec pri gajdách lebo druhej hudbe, aspoň vykrúcanie sa pri speve. Spevy žatviarov z poľa s vencom idúcich: