ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

• ÚVOD
  
• BÁJEČNOSŤ POVESTÍ
  
• BOHOVEDA POVESTÍ
  
• SVETOVEDA POVESTÍ
  
• ČLOVEKOVEDA POVESTÍ
  
• POMERY ČLOVEKA DĽA POVESTÍ
  
• OSÚD ČLOVEKA. NESMRTELNOSŤ
  
• STAROBYLOSŤ A ZACHOVALOSŤ POVESTÍ
  
• . . .  spolu 8 kapitol
• Zmenšiť

 

Úvahy o slovenských povestiach – teoretická práca Pavla Dobšinského (1828 – 1885) z roku 1871, v ktorej autor analyzuje rozprávkový materiál z hľadiska mytologickej koncepcie výkladu rozprávok.

V knihe Úvahy o slovenských povestiach Dobšinský na materiáli čarovných rozprávok (jeho terminológiou „povestí“) predkladá individuálny variant koncepcie mytologického výkladu rozprávok, ktorý bol v 19. storočí v Európe mimoriadne populárny vďaka nemeckej romantickej škole.

Východiskom jeho mytologickej teórie je presvedčenie, že rozprávky sú obrazným vyjadrením prírodných dejov, akousi alegóriou, z ktorej možno vyvodiť názory ich tvorcu na svet a život, jeho svetonázor, filozofiu i náboženstvo. Dobšinského cieľom pri analýze slovenských rozprávok bolo rekonštruovať na ich pozadí život a svetonázor našich predkov. Rozprávky umožňujú proces takejto rekonštrukcie vďaka tomu, že sú (podľa Dobšinského): „druhom básnictva“, čiže slovesnou umeleckou tvorbou, zobrazujúcou dávny život ich tvorcov (našich predkov); sú fantastické (riadia sa zákonitosťami obrazotvornosti) a mýtické (zastupiteľnosť mýtmi); vznikli v dávnych dobách ranej histórie Slovákov, a preto sú pôvodné, zachytávajúce prvotné básnické obrazy.

Podľa autora symbolika rozprávok súvisí so zobrazovaním prírody a celý rozprávkový svet možno vysvetliť ako symbol prírody, pričom využíva najmä solárny mýtus a s ním súvisiaci obraz protikladných síl (tma – svetlo, zima – leto, smrť – život). Napriek tomu, že argumentuje symbolickosťou, jeho výklad je alegorický, odrážajúci snahu o racionálnu interpretáciu mýtu (nerekonštruuje napríklad obraz života ľudu v historickom zmysle, ale jeho prvotné myslenie a názory na prírodu).

Rozprávky podľa Dobšinského vyjadrujú tri základné zložky názorov človeka na okolitý svet, ktoré pomenoval ako bohoveda (vzťah človeka k božstvu), svetoveda (vzťah človeka k ľudstvu) a človekoveda (koncepcia človeka) povestí a ktoré v samostatných kapitolách bližšie rozobral. To, ako sú tieto vzťahy v rozprávkach vyjadrené a ako sa symbolicky realizujú, špecifikoval na početných analýzach a príkladoch v obsiahlej časti Pomery človeka dľa Povestí (vzťah k božstvu, ľuďom a prírode). Záver knihy tvorí kapitola venovaná starobylosti rozprávok, ktorá argumentačne uzatvára autorov nákladný dôkazový aparát vyvodzovania svetonázorov našich predkov z materiálu rozprávok.

Úvahy o slovenských povestiach sú výsledkom Dobšinského celoživotného aktívneho zberateľsko-analytického záujmu o rozprávky a súčasne prvou komplexnou a rozsiahlou teoretickou staťou o tomto žánri publikovanou u nás. Spolu so Štúrovým spisom O národných povestiach a piesňach plemien slovanských (1853) patrí k popredným dielam slovenskej folkloristiky 19. storočia, hoci – na rozdiel od Štúrovho spisu – na svoju dôkladnú analýzu ešte stále čaká.