ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Zvedaví ste, ako literát-humorista tvorí svoje diela. Ako ich píše, kde a ako čerpá materiál, ako ho kladie na papier atď. Možno, že ste zvedaví a zvedavé, prečo je málo humoristov-literátov a viacej básnikov, románopiscov, veršotepcov? Či sa literárny humor rodí za písacím stolom, alebo sám padá do pera a písacieho stroja spisovateľa.

Pokúsim sa zodpovedať tieto otázky, driev ale potrebné jedno — druhé povedať si všeobecne o humore ako takom.

Začnem starou frázou, že „humor je soľou života“. Obecne vzato: Radšej máme človeka, ktorý sa smeje, ako jeho druha, ktorý vrčí, je napaprčený, nahnevaný, zakyslý a vidí celý svet v čiernom. Zpravidla aj sa vyhýbame takému chudákovi. A na druhej strane zase vyhľadávame spoločnosť ľudí veselých, žartovných, zábavných, lebo tí nám, našej duši dodajú mnoho osožného. My z nich koristíme. Zrovna ich potrebujeme.

Fysiologovia niektorí tvrdia, že jedným z najväčších rozdielov medzi človekom a zvieratmi je, že ani jediné zviera nemôže sa smiať. Dokazujú, že práve táto okolnosť popiera tiež Darvínovú teoriu (že človek vznikol z opice), lebo niet ani najmenšieho dôkazu, že by mohla vzniknúť vývojom schopnosť smiať sa. Sú bádatelia, ktorí považujú smiech a schopnosť smiať sa za jeden z najväčších darov ľudského ducha tvrdiac, že jedine v pohode vtipu a smiechu vyrastajú tvorivé nápady a dobrá vôľa, práve tak, ako sa v nej rozpúšťajú, tavia malichernosti, zlomyseľnosti a iné, zlé nápady.

Keď sa pozorne obzrieme okolo seba i ďalej po svete, vidíme, že na mnohých stranách smiech, humor nebezpečne zaniká medzi ľuďmi. Ak sa k tomu ešte lepšie prizrieme, spoznáme, že deje sa to všade tam, kde ľudia klesajú do pomerov blízkych zvieracím. Každý čin, nápad, vec, schopné čo len trocha nadvihnúť ľuďom bradu a vyjasniť tvár, sú teraz väčšmi ako nikdy dobré a bolo by hriechom na ne neupozorniť, alebo ich nevyužiť.

Spomínam si na predošlú svetovú vojnu, kde i mne bolo údelom cez 4 roky badzgať sa po frontoch a zákopoch. Bol to zase len humor, smiech, ktoré zabraňovaly, aby sa ľudia v zákopoch nepremenili celkom vo zvery, alebo sa nebláznili. Aj ten najhorší humor, šibeničný, komisný, ale predsa len smiech a rozmar to boly, čo udržaly medzi úbohými ľudskými tvormi v zákopoch iskričku nádeje, alebo zaháňaly strach, bázeň pred smrťou, či dokalíčením, alebo zastieraly obavu, či tupú zvieraciu prázdnotu.

Vieme, že za starých časov udomácnené bolo na kráľovských dvoroch opatrenie, ktorým monarcha, nepoznajúci dobrodenia opozície, opatroval si zrkadlo, ktoré mu ukazovalo jeho činy tiež s druhej strany. Boli to dvorní blázni. Šaškovia.

Je pravda, že život a borba o sebazachovanie — je ťažký, ale pritom má aj svoje veselé sprievodné zjavy. Vyberte z človeka božské vnútro, vznešený idealizmus a človek sa vám shrúti na hmotársku figúrku, ktorú v rozmarnom podaní môžete naťahovať ani gumu. Humor lieči a povznáša duševnú rovnováhu. Sklúčeným pacientom lekári nepredpíšu čítať lyrické básne, symbolické, ani surrealistické, ani nie romány, či detektívky. Áno, predpíšu im literárne diela humoristické a pobyt medzi ľuďmi veselého založenia.

Ako definovať humor, čo je humor?

Humor je také príjemné naladenie duše, čo ťa núti v príjemnom pocite k úsmevu, čo zanecháva v tebe sympatické rozladenie nálady. Pošteklí ti príjemne dušičku a posolí ju soľou života.

Kedy a na čom sa možno smiať?

Smiať sa možno len na skutku výlučne ľudskom, na človekovi. Na zverovi sa len vtedy zasmejeme, ak napodobňuje niečo ľudského. Krajina, predmet — môžu byť vždy nádherné, krásne, bezvýznamné, alebo špatné, ale nikdy nemôžu byť smiešne. Preto sa smejeme opici, lebo v niečom sa podobá človeku a napodobňuje človeka.

Smiať sa možno, len keď je človek v kľude a v duševnej rovnováhe. Nepriateľmi smiechu sú hnev, rozčúlenie. Ale komičnosť, či smiešnosť neplatí pre cit človeka, ona je vždy adresovaná čistému rozumu. Príklad: V sále, kde páriky tancujú, odmyslime si hudbu, usilujme sa nepočuť ju. Na parketoch ostanú iba tancujúce páry a my sa i nechtiac smejeme na nich.

Iný príklad: Niekto stále myslí na to, čo robil, alebo bude robiť, a nie na to, čo práve činí. Je zabraný do dumania a obecne sa o takom vraví, „rozum mu chodí za strakami“. Často robí opak toho, čo by mal robiť. Robí bez hlavy a päty a preto sa na ňom smejeme. Vravíme o takom človekovi, že je potrhlý, alebo zjašený.

Komickým je nám človek žiarlivý, skúpy, hravý, potrhlý, či zbrklý. Komikum je nám tým smiešnejšie, čím menej vie o sebe, čím menej si je vedomo tohoto svojeho defektu. Svedčí to, že komikum-smiešnosť je bezvedomé.

Keď sa žiarlivec, skupáň, potrhlec, či iné podobné komikum, dozvie, že sa na ňom smejeme, začne si dávať pozor, bude sa mierniť, hamovať, nedávať podnetu ku smiechu. Nevravím, že by sa hneď vyliečil patričný z tohoto neduhu, ale nestaval by ho čo aj nevedome na obdiv, ako dosiaľ. Možno teda riecť, že smiech, výsmech, ironia — hladí naše mravy. Smiech vedie nás k tomu, aby sme sa zdali takými, akými máme byť a akými raz aj skutočne budeme. Hľa, humor aj tu lieči.

Smiešnou je nám ľudská meravosť, pretvárka, pružnosť, lebo tieto vlastnosti vybočujú z normálnych koľají ľudského života. A bičujeme ich smiechom.

Dakedy sa smejeme na ohavnosti, na mrzákovi, ale vždy len na takom, ktorého napodobí človek zdravej, bezvadnej telesnej sústavy. Na príklad: Šaškovia so svojimi výčinmi v cirkusoch, vo varietach. Negramotný policajt v „Prodané nevěstě“ je nám smiešnym len preto, lebo hrá negramotného policajta dedinského, bárs sám vie výborne písať i čítať.

Smejeme sa ešte na zveličovaní. Keď sa niekto nafukuje, trpí velikášstvom, bohorovnosťou, povýšenectvom a podobne. Smiechom, výsmechom liečime tento neduh tak hojný aj v našej ľudskej spoločnosti.

Prejdime teraz na komiku posunkov a pohybov ľudského tela, lebo aj na tých sa možno smiať:

Držanie sa ľudského tela, jeho posunky, pohyby — sú tým smiešnejšími, čím viac nám pripomínajú nejaký jednoduchý nástroj. Napodobňovanie rezania, pílenia dreva, zvuk bubna, rozbeh železničného rušňa, zvonenie. Inokedy sa zasmejeme, keď človek šikovne napodobí brechot psa, mravčanie mačky, alebo zvuky iného známeho zvera.

Ale smejeme sa aj keď vidíme vedľa seba dve naprosto si podobné tváre, povedzme u dvojičiek. Ak by každá o sebe zvlášť, oddelene stála, nevedela by nás rozosmiať. Rečnícke gestá, posunky, ktoré samy o sebe nie su smiešnymi, akonáhle ich však napodobíme, už nás rozosmejú. Prečo je tomu tak?

Preto, lebo správne žijúcemu životu neni treba, aby sa opakoval. Ak sa to ale opakuje a my tu vidíme plnú podobnosť či už pohybov alebo fráz, nechtiac vzniká v každom z nás predstava, že za týmto živým tvorom nachodí sa nejaký stroj. Čili — každý odklon života ku mechanizmu vyvoláva v nás smiech, alebo aspoň len úsmev. Uvediem iný dôkaz: Keď v tancujúcom páriku vidíme nejaký mechanizmus, povedzme v držaní tela, v pohyboch, v krokoch, šteklí nás takáto strojenosť pod rebrom kdesi a nevdojak sa zasmejeme. Gardé dámy okolo stien sediace, nájdu si pre podobné zjavy aj priliehavejšie označenie, ako napríklad „hen tam ten zhltol lineál a tam ten iba za palec si vie držať tanečnicu…“ a je smiechu ešte viacej.

Z tohoto teda možno uviesť ako ďalší podnet ku smiechu: Smejeme sa nad mechanizáciou človeka a to nielen v posunkoch, ale aj v činoch a v hovore. Keď vo veselohre herec opakuje slová, alebo vety, či hru — smejeme sa. Niekto v bežnom hovore nevedomky užíva slabík „ta“, „pa“, „ti“ slov — „oné“, „prosím ťa“, „prosil by som vás“, „ondieť“ a podobne. Táto vžitá mechanizácia núti poslucháča k smiechu.

Smejeme sa nad odevom. Je nesporné, že po istú mieru každý odev je smiešny. Najmä výstrelky módy vyvolávajú v nás často úsmevy, alebo aj úprimné smiechy. Smejem sa nad maškarou, maskou, nad barvami i ľudskej pleti. Zasmejeme sa, keď by sme videli, že v bielom uniformovaný kočiš vezie murína. Avšak podobné zjavy sú obecné u východných národov. Mne divnou bola biela barva rakve v Rusku a Rusom iste je čudnou naša čierna rakev. Smejeme sa nad spoločenskou maškarádou smejeme sa z formalizmu, kadenáhle sme si z nich odmysleli ich úradný význam; vtedy by nám ostaly iba bábky, ktoré šikovný režisér diriguje za kulisňami. Nazývame posmešne „úradným šimlom“ automatický úradný úkon samosprávnych a iných zamestnancov, keď vykonávajú svoju prácu a službu plnia na podklade sotrvačnosti úradných predpisov. Aby sme sa ešte väčšmi smiali, kreslíme si takého „úradného šimla“ hodne poskrúcaného, nemotorného, s paragrafmi v hrive a vo chvoste. Modranská „Keramika“ páli ho z hliny a predáva po Ks 30.—.

Vždycky sa smejeme, keď nejaká osoba učiní na nás dojem veci, alebo predmetu. Napríklad: Keď by sme z človeka (pravda iba v literatúre, či vo výtvarníctve) zrobili guľu, vystrelili ju z dela a vo vzduchu by sa z nej narovnal zas len človek. Ešte lepší príklad máme na šaškoch-bláznoch v cirkusoch.

Podotýkam, že v dosiaľ uvedených prípadoch komikumu — smiešnosti, ako som ich krátko načrtal, veľmi sme ďaleko od veľkého umenia v literárnej tvorbe humoristickej.

Ku vtipnému prednesu treba umeleckej koncepcie. Vtipným, žartovným možno byť mnoho spôsobami a to toľko raz, koľkokrát vtipným nemožno byť. Možno aj tak, že vo vtipnom, duchaplnom prednese usiluje sa autor mimoriadnou spletitosťou zdôrazniť veľmi dôležitý význam nejakej veci, alebo príhody, ktorá inak, sama o sebe je celkom bezvýznamnou. (Príklad, ako vrbovský kostolník bol krátky a nestačil všade so zvoncom). Komickú povedačku obdržíme vždy, kedykoľvek by sme do všeobecne vžitej vety zahrnuli nejakú nemožnú a neuskutočniteľnú myšlienku. Príklady zo „Zákonodarcov“, ako som sa usiloval riešiť agrárny problém, spárením stonožky s kancom, alebo zariadiť, aby vajce bolo snesené aj bez sliepky. Osobitnú kapitolu si vyžaduje ľudový humor. O tom spomeniem neskoršie.

Keď sme si takto zprítomnili tvary komiky slovnej prejdime k humoristickej tvorbe literárnej.

V literárnom humore rado sa používa vtipných zvratov, slovných prevratov, opakovaní, stretnutí a prenesených významov. Napríklad: „Ťažko je tam kradnúť, kde gazda je sám kmínom.“ Alebo: „Nahý som na svet prišiel, nahý sa s neho navrátim, hja, ale nahý nesmiem behať po ňom!“

Aké máme druhy literárnej tvorby humoristickej? Čitateľ rád si prečíta dobré humoristické dielo a nie vždy si uvedomí jeho literárnu formu. Aspoň nie každý.

Poznáme niekoľko druhov literárnej tvorby humoristickej. Spomeniem z nich aspoň niektoré:

Paródia, travestia, irónia, satira, burleska, karikatúra (vo výtvarníctve), komedia a tragikomedia (v dramaturgii), epigram, epitaf ale len v parodickom podaní.

Humor ľudový, náladový, srdečný, situačný, šibeničný a podobné.

Čo je paródia? Nič iného, ako dve krajnosti, smiešne napodobnenie vážnych diel, vážnou formou, z čoho vzniká komičnosť. Sviatočnosť prenesieme do každodenného, všedného života. Napríklad: „Čierna barva oblohy začala červenieť, ako morský rak vo vrelej vode.“

Travestia je staršieho pôvodu a znamená prevlečenie, premenu, satirické pretvorenie vážnej látky v smiešnosť. Nedávno sa zjavila takáto ukážka v študentskom slovenskom časopise ROZVOJ, kde autor prikazuje čitateľom-študentom, ako nemajú zdraviť svojich profesorov po ulici, kde možno ošialiť ich. Kto nerozumie humoru, najmä tejto jeho forme a bude brať doslovne čo sa mu podáva v komickej forme na papieri, shrozí sa nad literárnym, alebo len novinárskym úpadkom.

Irónia je skrytý posmešok, reč opačného smyslu, výsmech, jemný vtip. Ale je aj irónia osudu, ktorá si často zahráva s ľudmi a národami na výsmech, ale aj na škodu postihnutých. Tento druh humoru je vari najrozšírenejší, lebo ním si ľudia aj v slovnej formme často vyrovnávajú svoje účty, alebo doberajú jeden druhého. V irónii staviame proti sebe skutočnosť, protiviacu sa tomu, čo by malo byť uskutočnené a nebolo. Naznačujeme, že veríme, akoby vykonané dielo bolo skutočne správne, ale ono takým naozaj neni a vtedy dostávame pred seba nákres irónie. Pri takejto literárnej tvorbe irónia je jaksi rečníckym zabarvením, kým humor umeleckým podaním jeho. Napríklad: Dobre situovaný občan si povie o sebe: „Ja som pánom, ktorého žobráci nazývajú bratom.“ Tento výrok rozobrať perom a rozmarne, k tomu treba umeleckého založenia. Rozobrať jemne, ani čo bys v tenunkých pásikoch kožu s neho krájal a čitateľa rozohrial. Irónia sa stupňuje keď dovolíme, aby nás čím vyššie vzniesla idea obecného dobra, ktoré tu má panovať, aby sa každý človek dobre cítil.

Naproti tomu humor stupňujeme, keď čím hlbšie sostúpime do útrob stávajúceho zla, aby sme čím účinlivejšie a pritom s chladnou jednotvárnosťou naznačovali jeho nešeredné vlastnosti. Moralista oblečený do rúcha humoristického vedátora je práve takým, ako anatomik, ktorý len preto pitvá, reže, aby zhnusil, zastrašil a vychovával ľudstvo k lepšiemu. Humor, v jeho užšej forme podania, ako ho tu spomíname, neni ničím iným, len prevodom morálky vo vedecký zvuk.

Opačným pólom tragiky je komika, smiešnosť. Ale pozor: Smiešny a humorný (rozmarný) nie sú synonýma. Smiešne, komické je to, čo vzbudzuje smiech, rozmarné ale, čo vyvolá v nás prijemne veselú náladu. Smiech zmizne po jeho prejave, ale veselá nálada nám ostáva dlhšie v mysli.

Hoci irónia je jeden druh humoru, predsa sú si rozdielne vo svojich podstatách: Pri humore skutočnosť väzí za žartom, kdežto v irónii skrýva sa žart za skutočnosťou. Obidvojich použil som mnohokrát v I. diele svojich „Zákonodarcov“. Azda by som smel tu použiť pre obidva druhy stručných príkladov: Pre prvý druh, keď v humore žart väzí za skutočnosťou: Prípad s popom na Podkarp. Rusi, ktorí zazlieval cirkevníkom že k pasche režú jahnence. Žaloba k biskupovi, aby ho preložil. Biskup ho nepreložil lež nakázal nabiť ale len nad hlavou a pod podošvou. Oni si ho zavesili dolu hlavou za nohy a zbili. Musel do nemocnice. Príklad pre druhý vzor keď…… Uťahovanie si z mlynárov, „slepý vám ťahá“, alebo príklad so zisťovaním komunistov Pordkarp. Rusi. Kto sú komunisti v sele (notár, farár, učiteľ, staničný prednosta, četníci a financi).

Satirou v literatúre nazývame mravokárnu báseň, posmešnú reč, báseň, alebo posmešný spis. Vzory u nás nájdeme v dielach Janka Jesenského, u Čechov pri Havlíčkovi, u Rusov pri Saltykovi, Ščedrínovi, Puškinovi, Čechovovi, Gogoľovi, Zóščenkovi, Šolochovovi a iných. U Srbov je to klasik srbského literár. humoru Stevan Sremac, ktorého jedinečné dielo „Pop Tíra i pop Spíra“ práve vydal Tranoscius, vec preložil dr. Jozef Holúbek.

Irónia je najúčinlivejšou zbraňou satiry, ale nemožno ich plne stotožňovať. Irónia vo svojej vychovateľskej snahe, je často aj kúsavá, trpká, hľadá cestu, aby mohla čím účinlivejšie vniknúť do predmetu. Je akoby priebojnejšia a odolnejšia.

Literát vie veľmi ťažiť z groteskných situácií svojeho objektu. Humor groteskný pozostáva zo samých kontrastov, podivínstva. Napríklad: Dakto sa preceňuje, vynáša sa bez dostatočnej sebakritiky. Vynáša sa nad iných, „delí rozum“, robí sa bohorovným (na toto všetko máme v ľudových frázach veľmi vtipné porovnania). Ale zatým objaví sa vo svojej ničote, bezmocnosti. Na takom nafúkancovi sa zrodilo pravidlo: „Prázdny sud zvučí.“ A my sa z neho chutne smejeme.

S burleskou sa stretáme najmä v operetkách. Je to smiešne napodobnenie vážnych vecí, nízka komédia, vtip, bujná fraška. Dobré pre chvíľkové rozosmiatie, ale človek si z ich videnia, či počutia neodnáša trvalého umeleckého dojmu.

Vítaným námetom literárov-humoristov je tragikomedia, tragikomika. Kto by sa z nás nepamätal na vzor tragikomického hrdinu Don Quijota od Cervantesa?

Komedia ako dielo literárnej tvorby dramatickej je nám všetkým známa. Veselohra má vždy svoj stály káder divákov všade na svete.

Karikatúra vo výtvarníctve je obecne známa. Nemusím ju tu zvlášť opisovať.

Epigram je krátka, vtipná básnička. Stretávame sa s ňou aj v denných časopisoch, ale skôr v revuách.

Epitaf je sám o sebe náhrobný nápis, jeho použitie v literár. tvorbe humoristickej je zvyklé len v parodickom podaní. Niekto ešte žije a my mu robíme už náhrobný nápis, pravda, žartovný, humorom odený.

Sú známe postavy ľudí s t. zv. suchým humorom, ktorí sa nevedia smiať, alebo ľudí s humorom šibeničným, čo neni nič iného, ako rezignácia, ironizujúca vlastný stav a cítenie. Ironik nám tu nepriamo odkrýva svoje vnútro.

Stretáme sa aj s takzvaným „malým humorom“, nezávislým na vnútornom stave toho, kto sa ním snaží vyvolať smiech. Je to humor povrchný, naučený, kopírovaný. Vie rozosmiať len tam, kde sa už smejú ľudia. Toto sú takzvaní „nasiluhumoristi“. V literatúre sú nemožní, ich plagiátstvo by sa čoskoro vyzradilo a opisovať v literatúre je neodpustiteľnou krádežou.

*

Keď sme si takto zprítomnili druhy a formy humoru slovného i literárneho, podívame sa, ako sa rodí literát-humorista, alebo ako sa vychováva. Ako tvorí svoje literárne diela?

Literárni epigoni začínajú zpravidla básňami a to buď milostne roztúženými, alebo omrzelými, kyslými, alebo surrealisticky strapatými. Dľa toho, ako sa ktorý začiatočník literátsky sklamal v prvej, či v niekoľkej láske. Ďalej, či už má za sebou pubertu, alebo sa v nej nachodí.

Neni treba, aby sme sa dovolávali názorov psychoanalytika, profesora dr. Freuda a jeho „causálneho nexu“, javiaceho sa pri každom človekovi v nexu sexualnom: je známe, že prvý priamy podnet k napísaniu básne lyrickej zavdá žena. Každý muž hľadá ženu a to vytrvalejšie, ako žena muža. To je vitalita, prirodzená snaha života o sebazachovanie. Básnickej teorii možno sa naučiť aj v škole, kde je ona povinným predmetom. A námetov na zbásnenie je hojnosť.

Naproti tomu vidíme, že ďaleko menej je začiatočníkov literátov-prozaistov a ešte menej z nich humoristov. Títo poslední zpravidla len v staršom veku lapajú sa pera pre tvorbu humornú, keď už prešli určitou školou života.

Len u človeka citove založeného sa rodí humor. Humoristu vychovávajú životné boje, ťažkosti a lopotovania. Takto sa upevňuje ľudská povaha, odolnosť proti fackám osudu. V bolesti a strádaní človek najskôr pozná sám seba a takéto sebapoznanie je základom ľudskej, životnej múdrosti, logiky a filozofie. Je základom hlavne povahovej vyrovnanosti, duševnej rovnováhy. Človek, ktorý sa vlastným utrpením prepracoval k vernosti sebe i k poznaným hodnotám života, snadno znáša ďalší očistec životný, tvorí si vlastným citom veľkú nádej a vieru v lepší zajtrajšok. A táto viera a nádej do budúcna prenáša ho ponad tvrdé úskalia osudu, tak často nebezpečné zhýčkaným ľudom.

Literárni adepti, básňou začinajúci, majú snadnejšie pole. Básnické vzrušenie vyviera u nich zpravidla z lásky k jednému, úzko ohraničenému predmetu, subjektu, ktorým je, ako už spomenuté, žena, milenka, ideál, ktorý buď sklamal blúznivého milenca, alebo ho vyviedol do nadzemských sfér, vyslobodil aspoň načas z tohoto plačlivého údolia. Táto inšpirácia vybruje vo veršotepcovi a on môže písať básne hoc aj na kilometre dlhé, dobré i zlé, akože aj láska úprimná je nekonečná, hory prenášajúca a tiež aj láska falošná, klamná. Ale na kvalite básne nerozhoduje kvalita lásky, lež jedine a výlučne talent. Toto si načim uvedomiť!

Nechcem podceňovať veršotepcov, ani poéziu. Ona tiež robí literatúru národným pokladom. Vraví sa, že poézia je rosou literatúry. Je tiež verejnou tajnosťou, že veršotepcov máme aj my Slováci všelijakých premnoho. Ale málo humoristov.

O mnoho ťažšia je úloha literárneho začiatočníka-humoristu. Ten sa musí driev takým narodiť. Musí mať najprv sám radosť zo života, povzniesť sa nad ľudské malichernosti a kladne si upraviť svoj pomer k Nekonečnu. Musí si vedieť vybrať humor aj ztadiaľ, kde by ho iný nenašiel. Musí mať výborný pozorovací talent. A teraz vráťme sa ku všetkým tým spoločenským zjavom, ľudským vlastnostiam i nerestiam, ktoré vyvolávajú u ich pozorovateľa úsmev, smiech, komické šteklenie, dakde pod lopatkou, Z toho vychodí, že teda komedie je v nás a vôkol nás premnoho. Talentovaný literát-humorista má si kde čerpať námety, má čo klásť na papier.

Sebapoznanie je základnou myšlienkou humoru, ono privádza ku priamym následkom tohoto vzácneho duševného majetku, ku zvláštnej mravnej sile, ktorá sa javí v sebaovládaní, sebakázni a pravda, v schopnosti obetovať všetky city sebecké — vyššej idei a vznešenejšiemu ideálu. Táto vlastnosť, ktorú nazval Aristoteles „megalopsychia“ — veľkodušnosť, má aj lásky plnú pomoc pre blížnych, ktorí naozaj trpia pod malými, alebo veľkými bremenami. Má shovievavý úsmev srdečnej dobroty. A preto pravý humorista smeje sa aj tam, kde iní plačú, či ronia zbytočné slzy z neznalosti života, neskúsenosti a osobnej nestatočnosti, alebo podliehajú vášňam. Vravíme o nich, že sú to ľudia malých dušičiek a ešte menšej viery.

Literát vo svojom diele nemôže zaprieť vlastnosti svojeho ja, svojej duše. Teda neučiní tak ani literát-humorista. Dáva zo svojho, delí sa s vlastným vnútrom na všetky strany. Humorista celým svojím životom cíti družne s celým svetom, preto má hlboký súcit s prírodou a jej tvorstvom. Je vždy optimista a bonista. Netratí smysel pre dobro, krásu a veľkosť. Netratí svoj kľud a duševnú rovnováhu pri veľkých otrasoch okolo seba. Veľký humor je stálym hľadaním lepších stránok života i sveta, povedal by som — odporom každého dogmatického vedenia, nech by ono vychodilo zo zdravého rozumu, z vedy, náboženstva, alebo z jeho zjavení. Humorista ako taký nevie byť malicherným, nevie byť zlomyseľným bez príčiny. Svojím literárnym výplodom nie raniť, ale liečiť sa usiluje ľudskú spoločnosť. On dáva, rozdáva svoj duševný majetok, aby tak obohacoval ľudstvo hodnotami, ktoré živly nezničia.

Bývame svedkami, že humorista často býva nepochopený svojím okolím, ktoré nerozumie jeho ušľachtilej snahe, akú v žartovnej forme predostiera čitateľstvu. Nerozumie jeho smiechu, komike. Kľudný, srdečný smiech je ďaleký každej škodoradosti, ktorá býva typickou vlastnosťou ľudí nízkeho citového založenia. Poneváč ľudia bez sebakázne najskôr súdia podľa seba, bývajú nedôtkliví aj voči smiechu láskyplného humoru. Kto nerozumie žartu a pravda, ani dobromyseľnému smiechu, prezradzuje nevychovanosť a zadubenosť. To je duševný chudák, s ním treba mať sústrasť. Neslobodno sa na neho preto hnevať, on zato nemôže.

Humoru sa neni možno naučiť. Tým menej podať naučený, alebo odkukaný humor vo forme literárnej. Kaviareňské povedačky, kocúrkovské klebety, vtipy o Frau Polak z Viedne, glbaté husárske žvasty, šoférske camraniny — nikdy nemôžu byť námetmi pre literárnu tvorbu rozmarnú. Aj keď by sa našiel niekto, kto ich položí na papier a černidlo sa pred nimi nezahanbí, aj keď by sa našiel nakladateľ, ktorý by to vydal, čitateľ po prvom prečítaní ich odloží, aby ich nevzal viacej do ruky. Vtipy o testinách, ženách a nahotiny, patria do pornografie a teda na smetisko.

Naproti tomu dobrým humoristickým dielom je ono, ktoré niekoľkokrát za sebou chytíme do ruky a čítame. Vraciame sa k nemu, keď nás trápia strasti životné, keď chceme večer usnúť s príjemným úsmevom na tvári. Každý lekár vám doporučí, že pred spánkom, ak stačíme čítať, máme si vždy prečítať nejakú veselú vec.

Literárni kritici u nás odvažujú sa aj na posúdenie humoristickej tvorby literárnej. Riadia sa sofizmom, že „vajce snesie sliepka a nie ja, ale ja som tu na to, aby som posúdil, či je to vajce dobré…“ Zaiste to vajce je v prvom rade pre sliepku dobré a len potom pre papkáča. Kritik, ktorý sám neni humoristom, nestačí na posúdenie literárneho rozmarného diela.

Už som bol spomenúl, že o veľa ťažšie je písať rozmarne, ako báseň, román. Neviďte v tomto výroku superlativ! Spýtajte sa redaktorov literárnych rubrík v dennej tlači, literárnych revui, čoho dostávajú viacej, či básní, alebo humoresiek, či iných druhov tvorby rozmarnej. Potvrdia vám, že básní dostávajú toľko, až im kypia z redakčných košov.

Je veľmi ťažko redigovať humoristický časopis, snadnejšie to ide s revuou, alebo politickým časopisom. Ani jediný humoristický časopis nezanikol pre nedostatok prostriedkov na vydávanie, lež pre obsahové suchotiny. Dobre redigovaný humoristický časopis sa vždy uživí.

V západnej Evrope niet humoristického časopisu, čo by bol redigovaný aj s náplňou umeleckou. Náplň všetkých humor. časopisov je skoroby rovnaká: Plagizovanie zo starých časopisov, kaviareňské vtipy, výsmechy svekrúš, žien, holdovanie nahotinám, šmonces, táraniny z prístavných špelunkov a občas aj trocha politickej a spoločenskej satiry.

Slovensko nemáme dosiaľ literárno-humoristicky spracované, lebo nebolo dosiaľ dosť pracovníkov. Menovite slovenský ľudový humor, slovenský folklór nenašiel dosiaľ v dostatočnej miere zväčnenie v literárno-humor. forme. Tú je ešte celina, úhor pre slovenských adeptov literár. humoru. A čo slovenská pospolitosť i mestská? I tá čaká na svojho fotografa humorového.

Ešte by sme si mohli pripomenúť, čo vraví o ľudovom humore slávny český spisovateľ-humorista Karel Čapek, vo svojom diele „Marsyas — čili na okraj literatúry“. Píše medzi iným:

„Tvrdím a hľadel som to dokázať aj na inom mieste že humor je záležitosť prevažne mužská, že mužovia sa ďaleko ochotnejšie než ženy snižujú k onej komickej činnosti, ktorej sa vraví legracia, špás, fígel, psina, ošmekstvo, konina, alebo švanda. Ak to chcete mať dokázané, zrátajte si sami, ako málo je v literatúre žien-humoristiek. Ba zdá sa, že v niektorých oboroch, ako je hrdinské epos, detektivka, humor a tragedia, prvenstvo zostáva predsa len vyhradené autorom mužského pohlavia.

Druhé tvrdenie, ktoré by som rád trocha doložil je, že humor je v jadre povahy ľudovej. Napríklad ani Laertes, ani Fortinbras, ani kráľ Claudius sa nemôže vykázať takým smyslom pre humor, ako tí povestní dvaja hrobári z Hamleta; to neplynie z toho, že by Shakespeare považoval hrobárov za obzvlášť smiešnych, ale skôr z toho, že si uvedomil jeden veľmi reálny fakt: že hrobári sami ďaleko skôr špásujú než rytieri a kráľovia; alebo obecnejšie rečeno, že chudobní ľudia sú ochotnejší ku legracii, ako ľudia bohatí. Tým neni povedané, že chudoba je komický, alebo rozjarujúci stav, ktorý osoby im zachvátené neodolateľne dráždi ku smiechu. Taktiež nemožno predpokladať, že by bieda, nezamestnanosť, hlad a útlak podnecovaly chudákov k rozpustilosti a neskrotnému veseliu. Chudoba, ktorú tu myslím, je relatívna; je to bezstarostnosť ľudí, ktorí majú dvojo zdravých rúk a k večeri aspoň kus chleba so safaládou. Ručím za to, že traja murári narobia viacej fígľov, než štrnásť. Dvaja šoféri si pri stretnutí povedia niečo legračnejšieho než dvaja bankoví direktori. Listonoš je lepší figliar než riaditeľ pôšt a telegrafov. Akonáhle sa človek stane pánom, rozhostí sa v ňom akási zasmušilá dôstojnosť. Pán sa niekdy necháva baviť, ľud sa baví sám. Pán niekedy rozpráva anekdoty, ľud ich vykonáva činne.

Humor je prevažne ľudový prejav, tak ako hantýrka je ľudová reč: sám humor je tak trochu ľudová hantýrka. Že špásovanie je v takej miere výsadou sociálne nižších vrstiev, je úkaz veliký a dávny. Počínajúc latinskou komediou, je to vždy chudák, proletár, muž z ľudu, ktorý vystupuje ako figliar. Pán môže byť iba smiešny, ale jeho sluha má humor. Švejk je radový vojak. Sváko Ragan je sedliak-garbiar-trhovec. Je to, akoby veľký, otriasajúci smiech dejín stále zaznieval zdola. Smiech je podstatne demokratický; humor je najdemokratickejší z ľudských zvykov.

Ale to nám ešte nevysvetlí, prečo chudobní ľudia viacej, snadnejšie a ochotnejšie žartujú, ako páni. Prečo žartuje nádenník pri kanalizácii, zatým, čo dajme tomu ministerský radca robí svoju prácu s výrazom zasmušilým a skoro trpiacim. Niečo na tom je: manuelná práca nevyčerpáva mozog do tej miery, ako vybavovanie aktov, alebo skákanie chlapčiskov v škole. Robotník sa napracuje ako kôň, je polámaný v drieku, necíti si hnáty a kríže, ale jeho hlava je jasná, jeho mozog nebrní a jeho jazyk neomrzel zbytočným hovorením; je aby sme tak povedali, intelektuálne zadržaný. Dosť sa namlčal pri práci; i bude jeho reč rozviazaním jazyka; bude si odľahčovať až sa ozve. Má dosť času, aby si pripravil čo povie tamto kamarátovi; to viete, že ho bude doberať. Zavolá, zakričí si svoj fígeľ, takým už pozná svet.

Zvláštne je, že najviac špásov sa robí pri pokrikovaní. Napríklad krajčíri môžu hovoriť ticho a následkom toho vážne, ale murár na lešení musí kričať na podavača tehál a zakričí niečo stručného a účinného. Čím hlučnejšia je práca, tím jadrnejší je humor. Ak musí človek kričať, má to priamo fyzický vliv na výber slov; užije slov silných, pádnych a jaksi rozjarených. Slová zrodené v hluku, bývajú náležite živé. Ako je práca chlapská, je aj humor chlapský; hluk, legracia, tabak i pitie, to už nejak patrí k mužským a k sebe.

Avšak títo ľudoví figliari sa nesmejú; pošpásujú, aniž by vypukli v hihňavý, piskľavý, alebo chechtavý smiech, strúhajú si svoje psiny s vážnou tvárou. Smiešik je tvor zženštilý; muž vykonáva svoju legraciu tak, ako podstupuje Indián muky, nehýbajúc obrvami. To patrí k etikete humoru, povedal by som, k jeho mužskej dôstojnosti.

Ale dielňa a krčma je skôr len príležitosť k humoru; neni to jeho príčina. Nemienim zastávať teoriu vyslovenú v pesničke ľudovej, že „dobre tomu, kto nič nemá…“ Ak je v chudobných ľuďoch väčšia dávka humoru, neni to preto, že ničoho nemajú, lež preto, že majú asi viacej družnosti. Medzi nimi je v celku istá rovnosť a solidárnosť; sú si vedomí, že patria k sebe v smysle bezmála rodinnom. Boháči majú tiež svoje spoločné záujmy, ale si nedôverujú: majú príliš mnoho vzájomných rezerv. Majetník neverí majetníkovi; sedliak, alebo chalupník nevražive kuká cez plot súsedov. Ľudia bez majetku nevrážajú do seba hranami svojeho vlastníctva; ak majú ku sebe bližšie, dotýkajú sa lakťami, môžu si tykať pri stretnutí. Bez otvorenej družnosti neni ani poriadnej zábavy. Ku každému špásu treba nejakej vzájomnosti. Majitelia domov sa nevyhrnú na poludnie na ulicu, aby kopali do futbalu, robotníci to robia. Vlastníctvo neni team-Work jako väčšina ručnej práce; majetok človeka skôr isoluje. Šesť nádenníkov kope jednu priekopu, ale nikdy šesť sedliakov neorie jedno pole ani šesť radcov nevybavuje odrazu jeden akt. Rozmar sa najskôr rodí v kolektive, či sú to viselci v triede, alebo chlapi v dielni. Humor je produkt sociálny; individualizmus je schopný nanajvýš iba ironie.

Lenže nejde tu iba o majetok. Ak sa človek cíti pánom, to je osobou dôležitou a majúca hodnosť, voľákosi sa bojí psindery, figliarstva; má obavu, že by si hierarchicky zadal. Jeho dôstojnosť ľahko utrpí úhony: je ho ľahko možno uraziť, alebo zľahčiť jeho vážne postavenie. Preto človek v moci a vážnosti postavený ctí každého iného pána a vyhýba sa, aby bral jeho dôstojnosť na ľahkú váhu. Pán radca si váži pána radcu, ale proletár si z proletára uťahuje. Chudobní ľudia sa neberú vzájomne tak strašne vážne a úctivo; ty si rovnaký šklban ako ja — vravia si navzájom. Ľudový človek netrpí hierarchickou nedotklivosťou. Ak si navzájom povedia „ty chumaj“, alebo „ty trubiroh“, neni to urážka, preto že je medzi nimi znamienko rovnosti. V stredoveku si dvorný šašek smie doberať kráľa, pretože sa právom blázna staval na jeho úroveň; kráľov minister by si to nesmel dovoliť. Humor ťažko preskakuje sociálne stupne: jeho svet je svetom rovnosti; v tom je jeho podstatná ľudovosť a demokratičnosť.

Jestvuje i šibeničný humor; to znamená, že človek, ktorý stúpa po stupňoch šibenice, niekedy si zašpásuje. Ale pokiaľ viem, nejestvuje nijaký humor korunovačný; zdá sa, že človek, ktorý stúpa po stupňoch trónu, činí to strašne vážne a bez žartu. Ukazuje sa, že človek si skôr zažartuje, keď je v úzkom, alebo v brynde, než keď je ožiarený šťastím a úspechom. Humor je opak pathosu; je to trik, ktorým sa umenšuje udalosť, ako by sme sa na ňu dívali obráteným ďalekohľadom. Ak človek žartuje o svojej bolesti, snižuje jej váhu. Keď by cisár na tróne žartoval o svojej moci, shľadal by, že neni tak slávna a veľká, akoby sa mohlo zdať. Humor je vždycky trochu obrana i útok proti osudu; viacej psiny sa rodí z nespokojnosti, než z blahého a spokojného ducha, špásujú-li chudobní ľudia viacej než iní, neni to preto, že by sa im viedlo zvlášť dobre, ale skôr preto, že majú si prečo uľahčovať. Fňukať je babské; chlap alebo hromží alebo figľuje.

Hovoríme, že ten ktorý národ má starú civilizáciu, že kultúra je stará; staré sú rády i ríše, ale ľud neni starý. Ľud neni nijaký odkaz minulosti, pretože žije so dňa na deň, žije v neporušenej prítomnosti. Ponechaný sám sebe, oddáva sa okamžiku a improvizuje svoj život v danej chvíli. Bezprostrednosť a okamžitosť, to je vlastná inšpirácia humoru. Ľudový človek nežije na dlhé lakte; žije teraz, na ihneď a hľadí využiť, čo sa dá. Jeho humor je večné extemporovanie; preto sa nedá zapísať a uchovať. Ničmenej ľudový humor bude vždy vstupovať do literatúry a bude v nej žiť právom večnosti; lenže v tom prípade ponesie meno Aristofana, Rabelaisa, alebo Cervantesa…“