ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Sieň Rozhonského zámku.

Výstup 1.

Gábor Rozhoň, Milosťpani Rozhoňová, strýk Štefan, páter Benedik, Gáborovi priatelia štyria-piati. Sedia pri stole. Na stole fľaše, pohár s vínom. Sluha Mikuláš stojí pri kredenci, chvíľami nalieva.

ROZHOŇOVA: Povedala som ti, synku, že sa tak skončí celá vec. Čo ti to len vliezlo do hlavy, mníšku požiadať za ženu! Počul to už kedy svet?

MIKULÁŠ: Iste nie. Ba ani ja. A veru moc sveta som už premeral. Aj vo Svätej zemi som už bojoval.

ŠTEFAN: S botami.

MIKULÁŠ: Ani tam som nepočul takejto historie.

ROZHOŇOVA: Ako si to len mohol uveriť, aby dcéra sv. Dominika zrušila svoj reholnícký sľub. A rečiam zlých jazykov by nebolo bývalo konca-kraja.

MIKULÁŠ: Najposlednejší krpčiar by mi bol pichol do očú, aká mladucha sa dostane môjmu pánovi. Mníška!

BENEDIK: Čo je pravda, to je pravda. Nie priam slušné je mníšku viesť k oltáru.

MIKULÁŠ: Z kostola do kostola.

ROZHOŇ (Benedikovi): Ľutujem vašej posvätenej osoby, že vám musím povedať, že vykrucujete. Nepovedali ste, že Jeho Svätosť má právo dišpenzáciu dať a že ona môže byť pred nebom a pred svetom mojou pravou manželkou?

BENEDIK: Nevykrúcam, synku, nič. I teraz len to tvrdím, čo som od prvopočiatku hovoril. Áno, Jeho Svätosť má právo dať dišpenzáciu. Vy môžete platné manželstvo uzavrieť s ňou. V tom niet pochybnosti. Ja len to hovorím, že mnohé je dovolené dľa písmeny práva, čo nie je dovolené dľa živého kresťanského citu.

ŠTEFAN: Dišpenzácia sem, dišpenzácia tam, keď raz ona povedala, že nie, tak zo svadby nebude nič. Veselie hanbu zjie.

MIKULÁŠ: Starý vrabec som, ale veselia bez mladuchy som ešte nevidel.

ROZHOŇ: Kto vie, či to hovorila, a či to tak hovorila.

ŠTEFAN: Azda pochybuješ o mojej pravdymluvnosti?

MIKULÁŠ: Veru to nie žart na celý život sa poviazať!

ŠTEFAN: Povedal som, že odoprela. Môžu mi dosvedčiť tvoji priatelia, jesti mne neveríš.

1. PRIATEĽ: Tak je, priateľu, strýk Štefan svätú pravdu vraví.

ROZHOŇ: Čo povedala teda, ako povedala?

ŠTEFAN: Keď chceš, aby ti to dvadsiaty raz opakoval, dobre. Toto ti odkázala.

MIKULÁŠ: Povedzte, páni dobrí.

ŠTEFAN: Nemiešaj sa do veci pánovej nemóresník!

MIKULÁŠ: Bolo ti toho treba? Čo strkáš nos, kde ti nepatrí? (Potiahne z fľaše.)

ŠTEFAN: Toto povedala. Povedzte, páni, šľachetnému svojmu pánovi, pánu Gáborovi Rozhoňovi, že Margita Ráškayova má svadobný veniec nevädnúci, vyvolenca nesmrtného, ženícha nebeského. Viaže ju k nemu sľub dosmrtný.

MIKULÁŠ: Práve 50-ty raz to počujem. Už to viem, ako Otčenáš.

ROZHOŇ: To povedala?

ŠTEFAN: To — braček.

2. PRIATEĽ: Od slova do slova.

3. PRIATEĽ: Niet k tomu pridanej ani litierky!

4. PRIATEĽ: Ani odobranej!

ROZHOŇ: Tak znejú tie slová, ako môj smrtný výrok, a jednako ich tak rád počúvam.

ŠTEFAN: Tri hodiny sme stáli pred kláštorom.

MIKULÁŠ: O hlade a smäde; ani trochu tej čertovice nám nedali. (Potiahne z fľaše.)

ŠTEFAN: Nemohli sme sa dočkať odpovedi.

ROZHOŇ: Kto vie, či to Margita povedala? Či vás opátkyňa neošudila?

MIKULÁŠ: Robila tá patáliu! Tak kričala, že sa i kláštorná veža zatriasla a zvony od sebe zvonily.

ŠTEFAN: Azda len znám Margitu Ráškayovú. Neraz som ju kolembal, ako malé dievčatko na kolenách. S otcom sme boli od detských časov priatelia a s matkou rodina. Poznal by som ju o pôlnoci, nie za bieleho dňa. Daj si povedať. Vyhoď z hlavy čudnú myšlienku. Len ona jediná je na svete? Pre Gábora Rozhoňa sa ešte len najde deva.

MIKULÁŠ: Na každý prst aj desať!

ŠTEFAN: Daj výhosť smútku. Fašiangy sú. Pôjdeme do kráľovského dvoru. Tam v stred veselých druhov vyšumí ti z hlavy Margita Ráškayova.

ROZHOŇ: Mýlite sa, drahý strýčko! Margitu Ráškayovú nezabudnem nikdy. Ani v spoločnosti veselých druhov, ani v hluku poľoviek, ani v rozčulení rytierských turnajov, ani v kruhu pekných diev. Všade počujem šepot, všade budem vidieť jej čarovné oči.

ŠTEFAN: Z mnohých pekných diev kráľovského dvora jedna sa ti len spozdá. Zasnúbiš si ju. Privedieš si ju do Rozhonského zámku a budete blažene žiť.

PANI ROZHOŇOVA: Áno, synku, dovedieš si vernú žienku, pre mňa dobrú dcéru. Bude pekná, dobrá, bohabojná.

MIKULÁŠ: Čo by si aj počali s takou modlenicou. To by nevedelo ani tkať, ani priasť. Celý deň by to len pátričky trímalo, neboriatko.

ROZHOŇ: Takú devu, ktorá by ťa väčšmi milovala, čo by ti vernejšia bola, ani ty bys nenašla, mati. Mňa tak opatrovala, ako svojho brata. Jej môžem ďakovať svoj život: nechže je i jej… Ako to len bolo? Prekonajúc morskú cestu, vozmo ma niesli ďalej k domovu. Na hegľavom voze sa obnovily už zaceľujúce sa rany. Znovu som padol do choroby. Neboli by ma živého doviezli domov. V krajine Tatármi spustošenej týždne a týždne si mohol chodiť, a nevidel si živého človeka. Na šťastie sme našli kláštor dominikánok, ukrytý hodne hlboko v horách. Prijali ma do kláštornej nemocnice. Štyri týždne som tam ležal polomŕtvy. Dobrodenia, ktoré mi vtedy preukázala Margita Ráškayova, nikdy nezabudnem. Obnovené rany sa mi začaly sbierať. V celom tele páliaca horúčosť zúrila, vo všetkých žilách pekelný oheň horel… Každú štvrťhodinku premieňali mi studené obkladky… Margita neodchádzala od mojej postele. V bedlení závodila s mojou horúčkou. Postava sa jej shrbila, oči vpadly, tvár zožlkla, ale mňa zachránila životu. A ja z jej zronenosti som vycítil, že som jej viac bol, ako obyčajný chorý. Ale i to som vycítil, že i ona mi je viac, ako svedomitá opatrovkyňa. A s tou zronenou postavou, vpadnutými očami, ustatým chodom, so zažlklou tvárou drahšia mi bola, ako s predošlou svojou prelesťou. Vyčítal som z jej tvári boj a odporovanie jej duše, ale i mocnú náklonnosť srdca. Potom prišlo spanie, znamenajúce zlepšenie, s malými prestávkami vo dne v noci som spal. Ležal som ani kus dreva, bez pohnutia. Ale duša mi silne pracovala. V tejto telesnej polosmrti v duši vzbĺkla horúca, požiaru podobná láska. I teraz užasnem, keď si pomyslím na boje, čo som vtedy viedol, v tom polosmrtnom spánku… Ona je už Kristova, hovoril jeden hlas, — zaslúbila sa mu do smrti. Ty si si ju zaslúžil, však si bojoval za Krista, vystál si zaňho smrteľné nebezpečenstvá. Kristus ti ju dal v odmenu za pretrpené boje, strádanie, — znel druhý hlas. Keď som sa z dlhého spanku prebral, v sluchoch mi len tento druhý hlas znel. Kristus ju tebe dal, on ťa priviedol k nej. Jeho vôla je to. Svet ti ju nemôže vziať. Tedy jej tvár zase pôvodnou prelesťou prekvítala, oči slnečnou žiarou zažiarily, a hoci ústa mlčaly, žiara jej očú a výraz tvári vravely, že premenu zapríčinila radosť nad mojím uzdravením. Potom som jej viac nevidel… Povedali mi, že je preložená do sirotínca. Neprítomnosť neumenšila, zväčšila moje roztúženie za ňou. Obraz jej nevymaže z mojej duše ani čas, ani priestor, ani hluk zábav, ani nijaká moc zemská. Ona mi zachránila život, nech je on i jej, a nikoho iného. (Vstane.) A môžte mi, strýčko, i sto raz hovoriť, že ma Margita odvrhla, ja tomu neverím, lebo tajný hlas mi hovorí, že ona mňa tak miluje, ako ja ju.

ŠTEFAN: Mierni sa, mierni, synku. Na staré dni ti nebudem luhať, — nerobil som toho za mladi. S nechuťou, len pre priateľstvo s tvojím nebohým otcom, som prijal pytačstvo, a ty mi takto ďakuješ. Konečne, jestli chceš, aby som ti odprisahal, nuž i to ti učiním.

BENEDIK: U pravoverného kresťana stačí vážne slovo, nenie potreby prísahy.

ŠTEFAN: Priatelia ti tiež tak povedia, lebo je to pravda a skutočnosť.

1. PRIATEĽ: Brat drahý, z tej duše by sme jej dopriali, ale iné ti ani my nemôžme povedať.

ROZHOŇ (sadne): Zle ste počuli.

2. PRIATEĽ: No, moje uši ma neoklamú.

3. PRIATEĽ: Ani moje, brate; začujú každý šuchot, ani zajačie.

MIKULÁŠ: Veru ja už nedočujem, ak si neliznem z tohoto. Darmo je, na starosť všetko zanecháva človeka, zrak, sluch, čuch; o všetkom sa len šmakom dozviem. (Pije.)

ROZHOŇOVA: Syn môj, robíš krivdu nášmu drahému priateľovi, lebo si chorý. Tvoja duša je chorá, na zahojenie rán duše je potrebný čas. Poshov, a čas ti zahojí rany duše.

ROZHOŇ: Nikdy, mati, nikdy.

ŠTEFAN: Vyhosť žiaľ a smútok. Na svete diev ešte dosť.

ROZHOŇ: Pre mňa len ona je, ona jediná.

ŠTEFAN: A nebolo by ti ľúto vymretia Rozhoňovského rodu?

ROZHOŇ: Pre mňa nech dedia hoci Tatári.

ŠTEFAN: No, synku, to je tvrdá reč. Alebo sa chystáš za mnícha?

BENEDIK: Keby mal od Boha povolanie na kláštorský život, prečo nie? Cesty božie sú nevyzpytateľné.

4. PRIATEĽ: Gábor Rozhoň v mníšskej kutni, ha-ha-ha!

1. PRIATEĽ: S oholeným tylom!

ROZHOŇ: Margita Ráškayova mojou bude, čo by to čo stálo!

ROZHOŇOVA: Ako si to predstavuješ, syn môj? To „nie“, čo vyriekla, na veky vás rozdvojuje. Niet tej moci, čo by ti ju mohla prinútiť.

BENEDIK: Kláštorné múry ju bráňa proti akejkoľvek sile. Ani Jeho Svätosť ju nemôže prinútiť k tebe.

ROZHOŇ: Tak ju vezmem svojou mocou.

BENEDIK: Svojou mocou?

ŠTEFAN: Znáš následok takého činu?

BENEDIK: Vytvorenie z cirkvi.

ŠTEFAN: Shabanie majetku.

ROZHOŇ: Nechcem ja Rozhonského majetku, ani Rozhonského mena — len ju!

ŠTEFAN: A vieš, že kamkoľvek sa pohneš po zemi, všade si ubehlíkom a že ako lámateľa kláštornej klauzúry ťa všade čaká reťaz?

ROZHOŇ: Pôjdem do cudzozemska!

BENEDIK: Ako vyobcovaný úd cirkvi a odťatá ratolesť, v každej kresťanskej krajine si úskokom.

ROZHOŇ (po prestávke): Tak pôjdeme do Tureckej zeme.

VŠETCI: Do Tureckej zeme?!

ŠTEFAN: K najurputnejším nepriateľom kresťanstva?

VŠETCI (spievajú 139. Žalm Dávidov):

BENEDIK: Mohol by si zaprieť svoju vieru?

ŠTEFAN: Stať sa nájomníkom tureckého cisára. Predať meč a rameno, ktorým si bojoval za Spasiteľa?

BENEDIK: Bojovník Kristov, bohatier Panny Márie tureckým janičárom!

SBOR MLÁDENCOV:

ROZHOŇ (vstane, berie šabľu): Áno!

ŠTEFAN: Choď! Ale veď, že ťa sprevádza opovrženie tvojho národa a celého kresťanského sveta.

BENEDIK: Kliatba Jeho Svätosti a hnev Jeho Jasnosti.

ŠTEFAN: Meno ti bude na veky potupené, ako vierolomcu a zradcu národu.

BENEDIK: Dušu ti bude páliť oheň večného pekla. Keby otec vedel o tvojej zrade, obráti by sa v hrobe.

ŠTEFAN: Keby žil, rozpoltil by tvoju zradnú hlavu.

ROZHOŇ: Dosť bolo tupenia. Idem. A keby som mal sto hláv, všetkých sto by som si dal rozpoltiť za Margitu Ráškayovú.

ROZHOŇOVA: Syn môj drahý! Spamätaj sa! Darmo by si sa dopustil do neba volajúceho hriechu. Ja znám Margitu, viem, že radšej si dá obe oči vyklať, ako by sviazala svoj osud s vierolomcom.

ROZHOŇ: Chce-nechce, musí!

2. PRIATEĽ: Veru to by bolo, aby si so ženskou nevedel rady.

ROZHOŇOVA: Mohol by si rozpoltiť dušu osoby, ktorej takrečeno za život svoj ďakuješ? Vyhnať z príbytku tých, ktorí ťa v tvojej psote pod strechu prijali? Za chlieb lásky kameňom nenávisti platiť?

ROZHOŇ: I oceľou, ak sa mi postavia v cestu.

ROZHOŇOVA: Pre živého Boha! Gábor! Ja nepoznám v tebe syna. Pozri brázdy na moji tvári. Slzy ich zoraly. Oči mi stemnely od plaču za tebou. Operadlo vežovej pavlače sa zodralo od častého opierania sa naň, keď som teba vyčkávala. Vlasy zošedively od úzkosti, či sa vrátiš, či žiješ, a či už ležiš voľakde mŕtvy, nepochovaný, neoplakaný? Ale ver mi, že s ľahším srdcom by som bola počula zvesť o tvojom odumretí, ako tento svätokrádežný úmysel.

ROZHOŇ: S Bohom, mati, mňa neuvidíš viac v tomto živote.

ROZHOŇOVA: Syn môj, postoj! Pre spásu jedinej tvojej duše ťa prosím, postoj!

ROZHOŇ: Keby sto duší mal, i tie by dal za ňu.

ROZHOŇOVA: Syn môj! na všetko, čo ti je drahé, na pamiatku otcovu, pre rany Kristove, za ktorés’ bojoval, ťa prosím, odstúp od bezbožného zámyslu. (Kľakne.) Prosím ťa v prachu zeme. Matka — syna!

ROZHOŇ: Idem.

BENEDIK (vstane): Drahý syn môj duchovný! I ja idem, i ja opustím Rozhonský hrad, jeho milostivú paniu, statných vojínov, zbožný jeho ľud a samú vlasť. V Rozhonskom zámku nemám ďalej čo hľadať. Tu každá tvár, každý predmet by mi boly žalobníkmi. Všetko by kričalo na mňa: Zle si vychoval nášho mladého pána. (Zvonec zámockej kaply.) Každá píšťaľa jej organa a svätí na jej oltári by kričali na mňa: Zlým pastierom, neverným šafárom si bol! I ja idem k Turkom, do krajov pohanov. Idem sťa kajúci pútnik na miesta utrpenia Vykupiteľovho. Idem kajať sa za tvoju zblúdenú dušu. Na trasúcich sa nohách v ďaleký svet. Abys’ vedel, že keď ty pre svoju zradu viery budeš požívať milosť pohanských cisárov, vtedy bosý starý mních na žobráckom chlebe bude živoriť pre tvoj návrat. Keď tebe nádherné služobníctvo ruku bude ľúbať, vtedy mňa psi budú oštekávať, nezbedné decká vysmievať. Keď ty v bohatom paláci budeš hlivieť, ja budem po stajniach nocúvať pre dušu tvoju. S nezlomnou vierou verím, že Boh vyslyší hlas mojej obety. S Bohom, syn môj! S Bohom, milostivá pani! S Bohom, pán strýk! Boh varuj a žehnaj vás tu všetkých.

ŠTEFAN: Neprenáhlite sa, dôstojný otče. Vyspite sa prvej, nežli by ste sa odhodlali.

MIKULÁŠ: Sen je najlepším radcom.

BENEDIK: Boh tak chce. Koho on volá, nesmie váhať.

2. PRIATEĽ: S Pánom Bohom i s batohom! Klobúka si nezabudnite tu, dôstojný otče.

ROZHOŇ: Nepotrebujete si brať klobúka, dám vám hodnú kapsu.

BENEDIK: Pán Boh zaplať, synku. Ale daj na ňu vyšiť Rozhoňský címer. Keď raz pred bránou tvojho paláca najdeš vychladlú mŕtvolu otrhaného žobráka, z nej poznáš, že je to mŕtve telo tvojho niekdajšieho vychovávateľa a duchovného otca. (Preč.)

MIKULÁŠ: Škoda dobrého pánka!

ROZHOŇOVA: Syn môj, ani táto obeta ťa nezdrží z cesty záhuby?

ROZHOŇ: Nič mňa nezdrží. Idem. Za mnou, kamaráti!

MLÁDENCI: Poďme na malé samopašné vyrazenie.

ROZHOŇOVA: Syn môj, a mohol by si na veky zanechať matku?

ROZHOŇ: Za Margitu Ráškayovú všetko. Otčinu, vieru i matku.

ROZHOŇOVA (vstane): Tak choď! Nie si mi viac synom.

ROZHOŇ: Hurrá, chlapci, za mnou! (Preč.)

1. MLÁDENEC: To bude dnes dobrý kúsok! (Preč.)

2. MLÁDENEC: Únos mníšky. Takého ešte neslýchal svet.

ŠTEFAN: Hanbite sa, vy drábi! Bezbranný kláštor zbrojnou silou napadnúť. To je mužský čin?

ROZHOŇOVA: Jaj! Moje srdce!

MIKULÁŠ: Milostivá pani umiera.

ŠTEFAN (priskoči k Rozhoňovej): Darmo. To je primoc materinskému srdcu.

ROZHOŇOVA: Bola som matkou. Jedného syna som mala. I toho som ztratila.

ŠTEFAN (drží Rozhoňovú v náručí): Pohan! Potresce toho ešte ukrutne Boh.

(Opona.)