ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Javište. Pracovňa v kláštore. Na stole cirkevné rúcha, výšivky.

Výstúp 1.

Ildefonza, Mária, Klára, Školastika, Rozália, vyšívajú

ILDEFONZA: Navždy povďačná vám budem, sestra Mária, že ste zpät získali sestru Margitu Pánu. Ešte i teraz trniem pri myšlienke zanechať posvätné múry kláštorné. Hrôza je len pomyslieť, aby dominikánka zahodila mníšsky závoj a zrušila Bohu daný sľub. Aká by to bola bývala hanba pre náš konvent, pre moju hlavu. Veru len vám môžem ďakovať, že sme vyhly takej hanbe. Vašej múdrosti, taktičnosti a nežnosti. Vám patrí zásluha u Boha a sláva u konventu.

MÁRIA: I sláva prináleží Bohu, dôstojná matka. Boh mluvil mojimi ústami. Ja som len nástrojom bola. Jeho meno nech je velebené.

KLÁRA: Večná vďaka a chvála Jeho svätému menu. Ó, ako sme rmútily nad jej odchodom, ako by sa nám bola polovica srdca odtrhla.

ŠKOLASTIKA: Veľkého víťazstva vydobila nad zlým duchom. Veľkú zásluhu si nadobudla u Pána. Mnoho očistca jej bude odpustené. Priala by si len polovicu jej zásluh.

ROZÁLIA: Odporúčajme sa do jej modlitieb. Jej prosby so zvláštnou úľubou prijíma Boh.

KLÁRA: Aké vrúcne je teraz jej modlenie. Keď odbavujeme hodinky, ani sa nepohne za celý čas. Nespustí oka na minútu s bohostánku. Nezbadá konca pobožnosti, nevie o našom odchode. Veľkú odmenu dostala za boj dobre bojovaný.

ŠKOLASTIKA: I teraz je v kapli. Pred oltárom som ju videla kľačať, idúc do pracovne. V modlení zabudla, že sa začala pracovná hodina.

ILDEFONZA: Choď, drahá dcérka, zavolaj ju, nech sa tešíme z jej prítomnosti.

ŠKOLASTIKA: K službám, dôstojná matka. (Preč.)

ILDEFONZA: Nevýslovne sa teším, že tak šťastlive sa skončila tá vec, že sa znovu vrátil pokoj do nášho domu, že opäť prebýva medzi nami sesterská láska a svornosť, a niet rozbroja. (Cenganie. Rozálii.) Choď, dcéra moja, pozri, kto to cengá.

ROZÁLIA (preč).

ILDEFONZA: Zaiste pocestný prosí o almužnu.

Výstup 2.

Margita so Školastikou. Na tvári Margitinej nadšený pokoj.

MARGITA: Pochválen buď nebeský ženích!

SESTRY: A panenská jeho mať.

MARGITA (veselo): Sestričky už pracujú. Opozdila som sa. Budem sa usilovať dohoniť.

ILDEFONZA: Naša drahá sestrička celkom zabudla na nás. Iste mnoho mala čo povedať nebeskému ženíchovi. Veľmi pekná a pochvaly hodná horlivosť. Milovanie modlitby je najistejší znak povolania. Nesmie však zabudnúť naša sestra, že i prácu, vybavenie povinnosti, tiež ako modlitbu prijíma Boh. Potom nebeský ženích nebude ti mať za zlé, keď i nám povieš niečo z rozhovoru, ktorý s Ním mávaš.

MARGITA: Odpusťte, dôstojná matka, kto veľkú milosť obsiahol od Nebeského, je k veľkej vďake zaviazaný.

ILDEFONZA: Pán Boh chráň, dcéra moja. Nemala som na mysli výčitky ti robiť. Žiadalo sa nám už vidieť ťa.

MARGITA (vezme výšivku, sadne a vyšíva): Dôstojná matka, nad mieru ste milostivá. S poblúdenou ovcou zachádzate s láskou dobrého pastiera.

ILDEFONZA: Ako môžeš hovoriť o poblúdení, milá dcéruška, a takou nespravedlivou byť k sebe samej? Ty si nezblúdila. Teba len zkúšal Pán, lebo ťa zvláštne miloval. A ty si v boji víťazne obstála. Preto si ty teraz z nás najväčšia, pred Bohom najmilšia, lebo si mu bola verná nielen v čas rozdávania milostí, ale i v čas navštívenia.

MARGITA: Vaše dobrotivé slová tak účinkujú na moju dušu, ako balzam na ranu. Ja som sa tiež tešila týmito myšlienkami. Vždy ma však znepokojovala pochybnosť, že je to len sebaklam, chlácholenie seba, vskutku však ma zapúdil od seba nebeský ženích. Od toho dňa, čo som roztrhla niť zemských túžob, pokoj sa vrátil v dušu. Taká kľudná je teraz, ako hladina morská v čas tíšiny. Len jedna obava ma ešte vždy trápi, tá totiž, že som nie hodná vašej lásky, vášho váženia. Nie som hodná, aby spolu sedela s vami v obedálni, spolu besedovala s vami, vykonávala hodinky. Nie som hodná dotýkať sa týchto rúch, v ktorých nevesta nebeského ženícha slávi sväté tajomstvá. Nie, dôstojná matka. Mne nalož prácu poslednej slúžky. Pre mňa niet miesta vo svätyni kaply, mne vykáž miesto v žobráčine, tam chcem sa ja kajať pre svoju vinu. Ach, či mi dá Boh okajať svoj hriech?

ILDEFONZA: Čo to vravíš, drahý náš holúbok? Ako víťaza ťa ctíme… Tento rok sama ťa budem vysluhovať pri jedení. Nie slúžkou, príkladom, vzorom si nám a budúcich časov. Nech len chráni Boh budúcne dom náš od všetkého zlého.

Výstup 3.

Rozália, predošlé.

ROZÁLIA: Blahoslavená Matka nech chráni náš dom!

MNÍŠKY: Čo? Čo to? Oheň? zbojníci?

ILDEFONZA: Zbojníci dávajú pokoj nášmu domu.

ROZÁLIA: Nie zbojníci, Gábor Rozhoň.

MNÍŠKY: Gábor Rozhoň! Čo chce?

MARGITA (bledá): Gábor Rozhoň!

ROZÁLIA: Gábor Rozhoň s ozbrojenou čatou.

MARGITA: Nemožné!

ROZÁLIA: Posol od jeho matky, milostivej panej Rozhoňovej, priniesol zvesť. Mladý pán dnes ráno sa pohol z Rozhonského zámku na čele väčšej ozbrojenej tlupy proti nášmu kláštoru.

MNÍŠKY: Hrozný úmysel, pekelný plán!

ILDEFONZA: Bezbožníctvo!

ROZÁLIA: Tu je list. (Číta adressu.) Vysokorodej panej, opátkyni ctihodných dominikánskych sestier, Ildefonze Garajovej, milej mojej príbuznej, k vlastným rukám s úctou posiela vdova Jána Rozhoňa. Na liste pečať Rozhoňov. (Odovzdá list opátkyni.)

ILDEFONZA (otvorí list a číta): Pochválen Pán Ježiš Kristus!

MNÍŠKY: Na veky amen.

ILDEFONZA (číta): Dôstojná pani opátkyňa! Najmilejšia sestra! So zroneným srdcom Ti dávam na vedomie, že môj syn Gábor Rozhoň v tejto hodine s väčším ozbrojeným zástupom odišiel z domu; má v úmysle napadnúť váš tichý kláštor. Zná pokutu takéhoto prečinu, konfiškovanie majetku a ztratu slobody v smysle krajinských, a vytvorenie z cirkvi v smysle cirkevných zákonov, preto so svojou korisťou mieni ujsť do Turecka a prestúpiť na tureckú neveru. Bráňte sa, dokiaľ vám príde pomoc. Ja s týmto listom naraz som odoslala posla k Jeho Jasnosti kráľovi do Budína. Kresťanská mať radšej vidí telo svojho syna v temnici ako dušu jeho v tomto živote na pohanskej nevere a v tamtom na večnom ohni pekla. S mnohou úctou a s mnohým plačom zaviera svoj list tvoja milujúca Ťa tetka Beta Rozhoňova. V deň sv. Jakuba apoštola roku Pána 1225, v Rozhonskom zámku.

MNÍŠKY: Hrozné! Čoho sa boja zbojníci, to vyvedie kresťanský zemepán.

ILDEFONZA: Bezbožníctvo! Brániť sa budeme do posledného dychu.

MARGITA: To nemôže byť pravda. Gábor Rozhoň, vojín Kristov, bohatier Panny Márie, vierolomcom, pohanom! Ale keby, keby, predsa… Tak Margita Ráškayova bude vedieť povinnosť dcéry sv. Dominika.

ILDEFONZA: Sestry, zatarasiť bránu. Kamene, trámy ku vchodu!

MNÍŠKY: Ideme. Bránime kláštor do posledného dychu.

KLÁRA: Boh neopustí tých, čo v neho dúfajú. (Preč.)

ŠKOLASTIKA: Ruka Hospodinova zahluší vysokomyseľných. (Preč.)

ROZÁLIA: Pokorí pyšných srdcom! (Preč.)

Výstup 4.

Ildefonza, Margita.

ILDEFONZA: Len netrať ducha, dcéra moja Boh neopustí svojich. Múry kláštorné sú silné, brány obrnené, v oblokoch všade železné mreže. Vydržíme nápor, dokiaľ príde kráľovský posol. A keď toho bude treba, hotové sme umrieť s tebou.

MARGITA: Ja nemôžem veriť tej zvesti. To bude len nejaký podlý žart.

ILDEFONZA: Do koho raz diabol vliezol, nešetrí ani Boha, ani človeka.

MARGITA: Gábor Rozhoň vrahom Krista, nemožné!

ILDEFONZA: I diabol sa z anjela premenil.

Výstup 5.

MNÍŠKY (nesú trámy k bráne, Marta, siroty na káre tisnú kamene. Siroty zbadajúc Margitu, pribehnú k nej.)

SIROTY: Neodchádzaj, matka, neodchádzaj od nás. Zostaň s nami. Vždy budeme dobré. Vždy ťa budeme poslúchať.

MARGITA (schýliac sa k nim, hladká ich): Neodídem, moje zlaté kvietky, neodídem. Zostanem s vami navždy.

(Vonku hlas trúb, rehot koní, brinkot zbroje.)

Výstup 6.

Gábor Rozhoň a jeho sprievod zvonku.

GÁBOR ROZHOŇ (zaklope na bránu): Dôstojná opátkyňa, vydajte mi Margitu Ráškayovú. Pýtam si ju dobrým slovom. Ak jej nedáte na dobré slovo, vezmem ju nasilu.

MARGITA: Matička Kristova, predsa je to pravda!

ILDEFONZA (oknom): Nešťastník nešťastný, šialenosť vyvádzaš. Počul si, že nezruší svoj sľub. Čo chceš ešte? Neznáš, aký je trest násilia, ktoré podujímaš?

ROZHOŇ: Netárajte, ale otvorte, lebo — — —

ILDEFONZA: Bez jej súhlasu ti ju ani ja nemôžem vydať; zakazuje to prísaha.

ROZHOŇ: Tak ju vezmem vlastnou silou, chlapci, sem s tými sekerami!

ČELADNÍCI: To už nie! Na dom boží nedvihneme ruky za nič na svete.

ROZHOŇ: Chabé babizne! Zdvihnem ja. (Zatne sekerou do brány.)

ILDEFONZA: Spamätaj sa, diable! V kráľovskom dvore vedia o tvom zbojstve; vlastná tvoja mať poslala posla do Budína. Kráľovské vojsko v každej minúte tu môže byť.

ROZHOŇ (rúbajúc do brány): Nech len ide — nebojím sa! Bez Margity, bez jej čarodejných očú žiť nemôžem.

ILDEFONZA: Ale teda i môžeš sa brať z Uhorska.

ROZHOŇ: Pôjdem do Turecka; prestúpim na mohamedánsku vieru. Nech sú len Margitine oči so mnou.

ILDEFONZA: A zaprel bys’ Krista?

MARGITA: Dcéra sv. Dominika nemá ničoho spoločného s nepriateľom Kristovým. (Preč.)

ILDEFONZA: Ja radšej zahyniem, ale pri bezbožnom čine pomáhať nebudem. Hore srdcia, dietky moje! Dôverujme v Boha. On pomôže. (Kľakne. Mníšky, deti za ňou. Spievajú 9. Žalm Dávidov.).

MARTA (prikradne sa pod spevom k oknu): To sú pekní vojaci! To sú milí zbojníci! Keby len mňa chceli vziať. Rúbte len, pánko, té vráta! Rúbte dobre!

ILDEFONZA: Bereš sa odtiaľ, ty čertovo vreteno!

MARTA: Idem, oblečiem si krajšiu riasanicu. Dnes chcem byť šumná, aby som sa lúbila tým vojakom. (Preč.)

MNÍŠKY (spievajú ďalej):

MARTA (vojde) Jaj, jaj, jaj!

ILDEFONZA: Čo ti je?

MARTA: Jaj, jaj jaj, tie prepekné oči!

ILDEFONZA: Aké oči?

MARTA: Oči ctihodnej sestričky Margity.

ILDEFONZA: Čo más s nimi?

MARTA: Sú vytečené na stôl.

ILDEFONZA: Čo hovoríš? Veď táto zase blaznie! Kláruška, choď, pozri, kde je sestra Margita.

MARTA: No len idú, uvidia! (Obe preč.)

MNÍŠKY: Bože náš dobrý, čo bude s nami? Toľko nešťastia!

ILDEFONZA: Len netratiť nádeje, a neopustiť modlitby. (Intonujú.)

(Dvere sa otvoria, a Margita, podopierajú na Klárino rameno, vstúpi. Na tvári dva široké krvavé pruhy. Vytečené oči nesie v zástere. — Za nimi Marta.)

Výstup 7.

MARTA: Jaj, moje čarodejné očká. Moje čarodejné očká!

MNÍŠKY (naľakané skočia): Čo je to! Čo sa stalo? Matička sedmibolestná! Sestra, čo si urobila?

MARGITA: Povedzte Gáborovi Rozhoňovi, aby nerúcal ďalej bezbožnou rukou bránu domu Nebeského. Margita Ráškayova mu sama nesie svoje oči, dobrovoľne.

ILDEFONZA (padne k nohám Margitiným): Odpusť, drahá sestra, za urážky podozrievania. Nie som hodná rozviazať remienky tvojej obuvi. (Bozkáva nohy Margitine.)

MNÍŠKY (okolo Margity): Drahá, dobrá sestra naša!

SIROTY (s plačom sa chytia jej šiat): Drahá maminka naša!

ROZÁLIA (Marte): Tu máš kľúče. Otvor bránu.

MARTA (s jasaním odbehne).

ROZÁLIA (pristúpi k oknu): Gábor Rozhoň, nechaj pekelné svoje dielo. Margita Ráškayova ti dobrovoľne nesie svoje oči. (Počuť kľúč v bráne.)

ROZHOŇ: Za mnou, chlapci! (Otvorí bránu.)

Výstup 8.

Rozhoň vstúpi, za ním jeho čeľadníci. Všetci sa zhrozia toho, čo vidia.

MARGITA: Gábor Rozhoň, mojich očú si si želal. Tu ich máš. (Spustí zásteru s očami.)

ROZHOŇ (potočiac sa, opre sa o stenu): Spravedlivý Bože, však vieš krute trestať!

MARGITA: Lepšie bez očú vojsť do kráľovstva nebeského, ako s očami horieť na ohni pekla večného. (Hlavu a ruky zdvihne k nebu, na tvári so žiarou nebeského vytrženia spieva „Duch môj po Tebe túži, Bože môj…“, ako na konci I. dejstva.)

VOJACI: To svätá! Nie sme hodní na nohách stáť pred ňou. (Pokľakajú.)

MÁRIA: Spievaj len, spievaj, drahý boží sláviček. Ty môžeš z nás najväčším právom spievať túto pieseň. Na tvojich perách nie je ona pretvárkou, ani samoklamom. Na tvojich perách sú tie slová pravda, život a krv. Nad peklom a svetom zvíťazivšia pochodná hymna. Let duše k Bohu. Spievaj si len, spievaj, počúvala by ťa do smrti.

MARGITA: Matka! Duševnými očami vidím záplavu žiary. Z bohostánku kýva na mňa Ježiš ženích, volá ma takým ľúbezným hlasom, ako v prvých dňoch môjho povolania. Počujem zvuky nebeskej hudby. Od silnej žiary nevidím cesty. Jaj, oslepnem. (Ruky pritisne k očiam.) Poď, zaveď ma, musím k Nemu.

MÁRIA (chytí ju za ruku a odvedie).

(Hlas trúby, brinkot zbroje, dupot.)

MARTA (vybehne a hneď vbehne nazad): Mnoho vojakov! A tí sa nebudú modliť, ako títo tu. Tí ma iste vezmú.

HLAS Z CHODBY: Miesta kráľovskému poslovi!

Výstup 9.

Kráľovský posol so sprievodom.

KRÁĽOVSKÝ POSOL (v ruke zapečatený list, otvorí ho a číta): V mene Jeho kráľovskej Jasnosti. My Andrej II., z Božej milosti kráľ Uhorska, Horvatska, Slavonska a Dalmácie, čo najdôraznejšie prikazujeme, aby Gábor Rozhoň, pán a majiteľ Rozhonského zámku, ako porušiteľ kláštorskej klauzúry, nakoľko by žaloba bola dokázaná alebo priamo by bol dostihnutý pri prečine ako priestupník cirkevných a krajinských zákonov, bol naskutku zlapaný a v putá daný. Dané v deň sv. Jakuba staršieho apoštola Hospodinovho. V roku Pán 1225, v hrade budínskom. (Rozhoňovi.) Gábor Rozhoň, si naším väzňom. S nami do Budína. Chlapi, putá mu na ruky!

ROZHOŇ (podá ruky): Vezmite ma. Môžete! Vyhasly môjho neba hviezdy.

(Koniec.)