ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Kláštorná cella, prosto zariadená. Na stene obraz Dobrého Pastiera. Pod ním kľakátko.

Výstup 1.

Sestra Margita, opátkyňa Ildefonza, sestra Klára, sestra Školastika, sestra Rozália.

ILDEFONZA (vzrušená): Len choď, ale bez môjho požehnania. Pre reholnicu, ktorá zrušila svoj sľub, nemám požehnania. Sestra Rozália, tu sú kľúče, otvor jej vráta. Nech ide do sveta. Nech nečakajú dlho pytači… Nech ju vezmú čím skôr do Rozhonského zámku. Dominikánku v drsnatých šatách, poníženú nevestu Krista, za pyšnú zámockú paniu… Reholnica v sprievode zbrojnošov, pod ochranou rytierov! Cha-cha-cha! Reholnica, okrúžená čatou slobodných mužov! Nezhoria ti hanbou líca?

SBOR MNÍŠEK:

ILDEFONZA: Choď len, choď do sveta v hriechoch tonúceho. Zabudni na svoj sľub. Zameň nevädnúci ľaliový veniec vädnúcim ružovým, nebeského ženícha, zemským. Choď chytro! Nezdržujeme ťa. Nepotrebujeme prašivej ovce, aby šírila zkazu v stáde Kristovom. (Priskočí k Margite.) Ale tohto svätého rúcha nevezmeš so sebou. Strhnem ho s tvojho nehodného tela.

MARGITA (bledá cúva k stene).

ILDEFONZA (stúpi zpät): Nie, nedotknem sa tvojho hadieho tela. Nechcem si poškvrniť ruky… Iď len na posmech sveta v reholníckom rúchu… Nech sa ti smejú paholci a slúžky.

SBOR MNÍŠEK:

ILDEFONZA (vzrušene chodí po celle): Ani tieň podozrenia nepadol na náš kláštor. A teraz za môjho spravovania takáto hanba! V kronike kláštora na veky bude zaznačené, že pod správou opátkyne Ildefonzy stal sa úskok. K tomu moja rodina spácha tento prečin. Hrozná hanba! Ale to je jej hanba, nie naša. (Margite.) Ty zaškvrníš rodokmeň Rozhoňovskej famílie… Ty, ty uličná pobehlica!

MARGITA (vzrušene): Velebná matka!

ILDEFONZA: Ani slova! Dokiaď toto rúcho nosíš, hoci nehodne, poslušnosťou si podlžná.

MARGITA (skloní hlavu).

IDEFONZA: Ba nie, hovor! Iď k obloku! Vytrúb hanbu svoju. (Odíde.)

MARGITA (zmätená stojí).

ILDEFONZA (obráťac sa): Telo ti zem vyhodí, dušu prijme peklo. (Preč.)

SESTRA KLÁRA: Zostaň s nami, najhorlivejšia, drahá sestra! Ty si bola z nás najdokonalejšia, najzbožnejšia. Tvoja horlivosť vznietila naše vlažné srdcia. Ty si bola nám všetkým vzorom. Tvoje slovo bolo balzam na rozbolenú dušu… Tvoja veselosť bola osvecujúcim slncom našich temných chodieb. Ó, zostaň, sestra, zostaň!

SESTRA ŠKOLASTIKA: Ak odídeš, zvädne kvieťa, ktoré si s takou radosťou opatrovala, polievala. Holúbätá, ktoré si z ruky kŕmila, smutným hrkútaním pomrú; srnka, s ktorou si delila svoje obedy, túžením za tebou schradne.

SESTRA ROZÁLIA: Tvojím odchodom temnoty a smútok sadnú na naše duše. Pros Ženícha, On dá potechy a svetla. Neodchádzaj od nás, sestrička! Ak odídeš, Jezuliatko nášho Betlehema nebude sa viac usmievať, lebo ztratí svoju najvernejšiu milovnicu. Anjelici nášho bohostánku bolestne zaplačú, nadarmo očakávajúc svoju spoločnicu v modlitbe. Oblaky našej svätyne po nočnej chvíli s rachotom budú prašťať — odišla jej každodenná návštivnica. Zvonec našej kaply i vo veľkonočné ráno lykať bude, zacíti z chytu, že nie milá jeho Margita ho ťahá. Tvoju smrť bude oplakávať s tvojimi smútiacimi sestrami.

MARGITA (kľakne si na kľakátko, hlavu schýli do dlane).

SBOR MNÍŠEK:

Výstup 2.

Margita sama.

MARGITA (prenikave hľadí na svätý obraz): Ježišu, Pane a Kráľu môj! Sošli z tvojho hviezdnatého stánu jedinky osvecujúci lúčik. Rozkáž svojím božským slovom čarovnej moci, ktorá sputnala moju dušu. Utíš búrku, ktorá rozhárala pokoj môjho srdca. Ty znáš to slovo, od ktorého sa utišuje víchor. Povedz to slovo, povedz, Pane, lebo tvoja slúžobkyňa ťa chce poslúchnuť.

Výstup 3.

ROZÁLIA (niektorých chorých kláštornej nemocnice privedie do celly. Odíde.)

PRVÝ CHORÝ: Počuli sme, že odchádzaš. Prišli sme teda poďakovať sa ti za mnohé prebdené noci, ktoré si trávevala pri našich lôžkach. Nech ti odplatí Boh za ustávanie. (Preč.)

DRUHÝ CHORÝ: Nech ti Boh odplatí za anjelskú tvoju dobrotu a trpezlivosť. (Preč.)

CHORÁ: Za mnohé modlitby, za nás konávané, modliť sa budeme za tvoje šťastie. (Bozká oblem jej rúcha. Preč.)

4., 5., 6. CHORÝ: Boh ťa žehnaj! Boh ti odplať!

Výstup 4.

SESTRA ŠKOLASTIKA (privedie siroty kláštorného sirotínca. Preč.)

SIROTY (pokľakajú okolo Margity): Nezanechávaj nás, matka! Neopúšťaj svoje dietky! Čo bude s nami?

1. SIROTA: Povedali nám, že ideš iným deťom za matku. Nechoď ta. To sú bohatí. Dostanú ľahko matku, a my sme biedne siroty.

MARGITA (skloní hlavu do dlane a plače).

2. SIROTA: Nechce sa na nás podívať, lebo sme zlí, neposlušní. Zostaň s nami, matka, odteraz budeme dobrí, poslušní. Akživ ťa nezarmútime.

3. SIROTA: Vždy si hovorila, že my sme tvoje potešenie, že bys’ nás nedala za celý svet.

1. SIROTA: Nehovorí nič.

2. SIROTA: Neverí nám. Mockráť sme jej už sľúbily, že budeme dobré, ale daromne. Zato sa hnevá na nás. Ide preč k lepším deťom.

3. SIROTA: Kto nesplní, čo sľúbil, skôr-neskôr zle pochodí. (Vstanú a odídu.)

Výstup 5.

Predošlá, sestra Mária. Vonku pytači.

SESTRA MÁRIA (staršia mníška; nežno): Margita!

MARGOTA: Ty ma tiež prekľaješ, matka?

MÁRIA: Nie, dcéra moja.

MARGITA: Ty ma tiež pokladáš za necudnicu?

MÁRIA: Boh zavaruj, dieťa moje. (Sadne.)

MARGITA (kľakne k Márii, bozká jej ruku): Ďakujem ti, matka!

MÁRIA: Ja vidím pred sebou len zkúšanú dušu. Jastrábom prenasledovanú lastovienku. Ruka Pána ťa navštívila. Dala ti okúsiť kalich Syna Jeho. Obklopila ťa ohnivými vlnami pokušenia. Však nie za to, aby ťa zdrtil, zatratil. Nie, drahé dieťa. V tejto zkúške máš dokázať svoju vernosť, silu a stálosť. V tom ohni len krajšie sa bude skvieť tvoja duša, ako diamant sa krajšie skveje v ohnivých lúčoch slnca. Neboj sa, Pán ťa neopustil. Blízky ti je. Len malicherné a krátkozraké duše Ho nevidia. Len maj trpezlivosti k sebe samej. Búrka utíchne a rany duše zacelejú. Len plamy ohňa zostanú v očiach, aby teplo lásky žiarily na každého. Len svojich chorých budeš vrúcnejšie milovať; lebo len ten cíti ozajstnú sústrasť k biede svojich bratov, komu samému krváca srdce. Na starosť ti sverené sirôtky privinieš vrúcejšie k srdcu, lebo i siroty len ten môže opravdive milovať, kto vie z lásky k Ježišovi osiralým byť. A keby ešte zostala túžba, žiadosť v tvojom srdci za svetom, smysli na naše sestry, ktoré vonku vo svete znášajú o veľa ťažšie kríže, ako je tvoj. Trpia nekrvavé mučenníctvo za česť a slávu siedmej sviatosti. Trpia bez viny, bez príčiny… Pre této nevinne krvácajúce sestry naše obnov svoj sľub a obetuj ho znovu, ako prosebnú obetu na oltári Pána. Pamätáš na svoje vstúpenie do kláštora, dcéra moja?

MARGITA: Pamätám, matka.

MÁRIA: V chumelicový, krutý zimný deň klopali ste na vrátach kláštora s tetkou a prosila si o prijatie, ty potomkyňa vehlasnej Ráškayovskej rodiny, prvorodená dcéra svojich rodičov.

MARGITA: Áno, matka, pamätám. Ako by sa dnes bolo stalo.

MÁRIA: Priniesla si Bohu mladosť a blaženosť svoju, aby si smierila rozhnevané nebo s vašou rodinou.

MARGITA: Pravdu máš, matka. Tak bolo.

MÁRIA: Tvoj otec, človek hrozných vášní, Boh mu odpusť viny a daj mu ľahké odpočinutie, prenasledoval, nenávidel vašu matku, tú veľkodušnú holubičieho srdca ženskú. Potajomne ju bil, tĺkol. A ona, v telesnej podobe chodiaci anjel, na tvári s úsmevom, v očiach s nebeskou žiarou chodila pred čeľaďou, hosťmi a priateľmi.

MARGITA (lká): Drahá, nešťastná moja matka.

MÁRIA: Nezradila jednou slzou, jedným ponosným slovom, že tŕňovú korunu nosí v srdci. Nevrátila sa do otcovského domu, kde ju pokoj a láska čakaly. Nepustilo ju tých šesť párov ramienok, zdržalo ju šesť malých jahodových ústok. Ramená, ústočká jej malých nevinných dietok. I tvoje, dieťa moje. (Hladká ju. Po malej prestávke.) Zhrozila sa myšlienky na cudziu matku, na macochu nechať svoje siroty. Hoci len tri, hoci polovičku. Lebo ona nemohla chladnokrvne sa podeliť so svojimi deťmi, ako dedičia s dedictvom. Veď všetkých rovnakou láskou milovala, zbožňovala. Trpela bez slova pre vaše blaho. Niesla svoj kríž. Modlila sa a čakala premenu. Ale zdalo sa, že darmo čaká. Vtedy v tvojom anjelskom srdci vzniklo hrdinské odhodlanie, v obeť priniesť Bohu svoju mladosť a blaženosť za vykúpenie svojej matky. Opustila si pyšný Rozhonský zámok a svet, sľubujúci ti rozkoše, bohatstvo, slávu, aby si v tíšine kláštora vymodlila na váš dom milosť rozhnevaného Boha.

MARGITA: A dobrotivý Boh vyslyšal moju modlitbu. Tvrdé je moje slovo, ale láska k matke nech ospravedlní tvrdosť jeho. Boh dopustil ťažkú chorobu na otca. Nádeje nebolo k jeho uzdraveniu. Ale verné opatrovanie matky, ktorá takrečeno seba obetovala, zachránilo ho pre život. Šesť týždňov nemala ani dňa, ani noci. Ani spánku, ani oddychu. Pri otcovej posteli vybavila spanie i jedenie a nebesá prenikajúce modlitby. Tento velikánsky dôkaz lásky zmäkčil tvrdé srdce otcovo. Z choroby vystrábený muž bol zcela iným človekom. Do domu nášho zavítal pokoj. Ale matka dlho nepožívala požehnania pokojného života. O dva roky zatým umrela. Smrť jej zapríčinená bola chorobou, ktorej zárodky vdýchala pri otcovej posteli.

MÁRIA: Pán Boh predĺž jej pokoj do nekonečna.

MARGITA: Od toho času ty si mi bola matkou, ktorá si ma tešila, keď mi smútok nietil dušu.

MÁRIA (hladká Margitu).

MARGITA: Tvoja materinská ruka chladila moje rozpálené čelo. Posilňovala si ma v chvíľach málovernosti a pochybovania. Ale teraz mi vnútorný hlas hovorí, že úkol som skončila. Vo sne som videla matku medzi oslávenými očistenú od všetkých škvŕn. Hovorila s blaženým úsmevom, že som ju vyslobodila svojím sebažertvovaním. Preto myslím, že som skončila svoj úkol a môžem opustiť túto svätú samotu. Matka, zapýrená a s úžasom ti vyznávam, že ja… ja… milujem Gábora Rozhoňa. Milujem ho čistou, nezemskou láskou, nezaškvrnenou hriešnou myšlienkou. Ešte ako deva som ho videla v otcovskom zámku. A pri prvom stretnutí vtlačil sa jeho obraz do mojej duše. Ale ťažké udalosti života ten obraz zahladily… Druhé naše stretnutie s nim znáš. Zo Svätej zeme, z križiackej vojny ho priniesli raneného do našej nemocnice. Dôstojná opátkyňa mňa poverila jeho opatrovaním. A vo mne zabudnuté city znovu ožily. Zprvu som si toho nevšimla. Ale obrazy minulosti vždy silnejšie a častejšie sa mi točily pred očima. Ledva som čakala času, v ktorom som ho mala obsluhovať. Jeho obraz ma všade sledoval. Všade som videla jeho šľachetnú trpiacu tvár. V kaplnke, v sirotinci, v refektári, v záhrade, všade, vždy. Slyšala som trhavé výkriky, volanie mena Ježiš. Výkriky bojovného hesla a vyprávanie vojenských príbehov. Videla som, aká láska mu žiari z očú, keď som mu podala osviežujúceho nápoja. Ale i to som videla, že takou láskou milujem, akej snúbenica nebeského ženícha v srdci miesta dať nesmie. — Ó, drahá matka, koľko raz som pritlačila svoje horúce čelo k studeným schodom nášho oltára. Koľko raz tiekla moja krv po dlážke tejto celly pod bičom, ktorým som sa sama trestala. Ale márno. Potom som myslela, že keď odíde, stíchnu chtíče, vášne. Ale i táto moja nádeja bola márna. Jeho vzdialenosť len zväčšila moje muky. (Vstane.) Matka, ja Gábora Rozhoňa milujem, ja bez vzájomnej jeho lásky žiť nemôžem. Milujem Gábora Rozhoňa. Milujem v ňom zbožného kresťana, horlivého syna sv. Cirkvi, verného vojína Kristovho a vzor kresťanských bohatierov. Nieto prekážky, pre ktorú by mohla odoprieť mu svoju ruku. Povolanie svoje som splnila. Matkino vykúpenie som vyprosila. Dovoľ, aby opustila toto sväté miesto.

MÁRIA (vstane): Nie, drahá dcéra. Tvoje smierujúce povolanie sa neskončilo umretím tvojej matky, ani jej oslávením. Ona nebola ani jedinou, ani poslednou trpiteľkou nášho pohlavia v tom svete, ktorý ti sľubuje šťastia. Ešte veľký počet sestier trpí tajné mučeníctvo. Ó, drahá dcéra, keby tak niekto mohol sobrať ich utajené vzdychy, bol by to za temný oblak; keby niekto dostačil shrnúť všetky ich ukrývané slzy, bola by to veľká povodeň. (Objíme ju.) Za mučené naše sestry, ktoré bez slova trpia uponíženie, surové nadávky, kliatby, hanu v srdci s pekelnými bolesťami, v očiach s nebeským úsmevom za blaženosť svojich dietok, za česť a slávu Kristom za sviatosť ustanoveného stavu. Za sestry, ktoré srdce daly, lebo v prostote svojej sa nazdávaly, že srdce chcú od nich, a ktorým srdce potom sťa bezcennú handru odhodili… Pre tie, ktoré surová nadsila pošliapala, a nemajú pomstiteľa: nevynášaj obetného plameňa, kries ďalej svätý oheň. Pokračuj v diele smierenia. Vypros z neba hojivý balzam na zráňané srdcia, ovlažujúci olej na rozpálené jazvy, vypros krajšiu, spravedlivejšiu budúcnosť nášmu pohlaviu. Vykúpenie nášho pohlavia ešte je nie „dokonané“. Nech stleje to srdce v plameňoch sesterskej obeti. (Nežne.) Margitka tys’ bola vždy taká veľkodušná!

MARGITA: Chápem smysel tvojich slov, chápem význam obety. Pre zvädnuté nevestine vence, pre srdcolomné náreky našich sestier, pre krajšiu budúcnosť nášho pohlavia nesmiem svoj svadobný veniec uviť.

PYTAČI: Už nás omrzelo čakať. Veď tu je zima. Čo bude už? Seno či slama?

MÁRIA: Holúbok môj zlatý, tu je rozhodujúca chvíľa. Len jedno slovíčko ti načím rieknuť.

MARGITA: Keď mi to jedno slovo tak ťažko ide. Nenachádzam ho.

MÁRIA (tisne ju k obloku): Ja ti predriekam. Margita Ráškayova už má svadobný veniec.

MARGITA (pomaly, lkave): Páni dobrí, povedzte svojmu šľachetnému pánu Gáborovi Rozhoňovi, že Margita Ráškayova má — — (Prestávka.)

MÁRIA: Má svadobný veniec, nevädnúci.

MARGITA: Má svadobný veniec, nevädnúci.

MÁRIA: Vyvolenca nesmrtného ženícha nebeského.

MARGITA: Vyvolenca nesmrtného, ženícha nebeského.

MÁRIA: Viaže ju k nemu sľub svätý dosmrtný.

MARGITA: Viaže ju k nemu sľub svätý, dosmrtný.

PYTAČI: Vedeli sme dobre, že to bude koniec celému. Ako si len mohol vziať do hlavy náš pán takúto myšlienku?

MARGITA (skloní hlavu na rameno Márie): Takú bolesť cítim, ako by s mi išlo srdce puknúť. (Plače.)

SPEV MNÍŠEK:

(Keď spev odznel:)

MARGITA (zdvihne hlavu): Matka, drahá moja matka!

MÁRIA: Zvíťazila si, dcéra moja. Sestry začaly hodinky; poď, pomodlíme sa. (Preč.)

(Opona.)