Piesne

I

Už ten vtáčik preč odletel,
čo mi v okne húdol,
už som mojich mladých liet sny
docela zabudol.

Vyleteli mi tam rojom,
osud na mňa zbočil.
Keby mohol ich postihnúť —
aleže by skočil!

Keby mohol ich postihnúť
na ďalekej ceste,
ten vtáčik, čo preč odletel,
zaspieval by ešte.

Ale cesta zabránená,
a chodníka nieto —
nebude mi môj vtáčik húsť,
ak’ vidím, na leto!

Ale cesta zabránená,
poľom nepúšťajú —
opustený vyplačem sa,
keď druhí výskajú.

Dosť sa trápim, dosť sužujem:
či inak nebude?
Keď vidím, ak’ moje vtáča
komukoľvek hudie.

Keby mohol ho postihnúť
na ďalekej ceste —
ale svet má viacej klamu
ak’ rozumu ešte.

II

Ťažko tomu sokolovi
v klietke lapenému,
ešte ťažšie šuhajovi
v nevoli mladému.

Skala tvrdá srdca nemá,
tým menej nevoľa —
darmo šuhaj utrápený
vyzerá do poľa.

Lieta vietor, lieta voľný
po širokom poli,
chcel by skočiť šuhaj mladý —
nemôže v nevoli.

Nemôže, čo by čo robil,
darmo myseľ smelá.
Kde si sa, moja sloboda,
na svete podela?

Keby si rástla, sloboda,
na zelenej hore,
hľadal by ťa vo dne, v noci,
o slnci, o zore.

Keby si mala, sloboda,
hniezdo sťa tí vtáci,
hľadal by ťa vo dne, v noci,
o slnci, mesiaci.

Ale sloboda nerastie
na hore, na poli —
darmo stenať, darmo plakať
v ukrutnej nevoli.

Ale sloboda nežije
na hore, na skale —
darmo stenať, darmo plakať,
nespomôžu žiale!

Ej, kamenec zbije v prapor
všetko šíro pole,
ostane jedna byľôčka,
tá sa dvíha hore.

Ostala jedna byľôčka,
chvála Hospodinu!
Hopsa, chlapče, zanechaj svet
aj celú rodinu!

Svet je cudzí — nech je cudzí,
nemám ženskú mdlobu,
trebárs mi už odzvonili,
neľahnem do hrobu.

Trebárs už hrob vykopali
mojej duši jarej:
kto si kopal, nech si leží,
a ja pôjdem ďalej.
(1846)