Vrahyňa

Chudobná izba Tarabova. Napravo dvere. Na ľavom boku chudobná široká posteľ, na nej trocha slamy, plachta a pár biednych pokrovcov. V popredí s oboch strán oblok, ktorého tabule sú zčiastky papierom zalepené. Na strede úzadia lavica, pred ňou stôl, nad ním na stene kríž. Vedľa dverí tiež lavica.

Výstup 1.

Tereza, Janko, Anička.

TEREZA (uspáva deti, ležiace na posteli): Spajkajte už, deti moje drahé, veď už je dosť pozde. Už ste sa pomodlily, teda spite!

JANKO (plačlivo): Jaj, mamička moja, neviem zaspať, keď som ešte veľmi lačný.

ANIČKA (plačlivo): Aj ja som lačná.

TEREZA: Deti moje, to srdce by som vám rozdelila, keby som mohla. Nemáme v dome ničoho, plat dostaneme až zajtra, keď dokonám prácu. Potom vám kúpim celý bochník chleba.

JANKO: Ach, do zajtrajška čakať je dlho.

ANIČKA: Ja sa toho ani nedočkám.

TEREZA: Dočkáš, devulienka moja. Veď som vám každému tri zemiačky dala, ktoré mi tetka Šuranka darovala. Ja som sama nič nejedla.

JANKO: Radšej nám mohla dať po kúsku chleba.

ANIČKA: Aj ja radšej chlebík ako zemiačky.

TEREZA: Ďakujte Bohu za to, čo vám nadelil. Keby som mala sopár halierov v dome, iste by som vám chlebíka kúpila, ale nemám ani haliera.

JANKO: Áno, keď nám ich tatko vzali a prepili.

TEREZA: Ale, čo by, čo by, netáraj!

ANIČKA: Janko má pravdu. Ja som videla, ako vám ich z truhly vzali a vopchali si do vrecka.

TEREZA: Iste ich na dačo potreboval.

JANKO: Na pálené, lebo potom prišli opitý domov a bili nás.

TEREZA: Ale už len spite! Zajtra, až Boh dá, bude lepšie.

JANKO: Susedech Petrík a Žofka majú lepšieho tatka. Ten sa nikdy neopijú a každý deň, keď z roboty domov prídu, donesú im po koláči.

ANIČKA: A nám tatko ešte nikdy nič nedoniesli.

— Vonku pohrmieva. —

TEREZA: Vidíte, už sa aj Pán Boh hnevá, že nechcete spať. Prežehnajte sa a spite! (Deti uposlúchnu.)

Výstup 2.

Katuša. Predošlí.

KATUŠA: Šťastlivý dobrý večer!

TEREZA: Pán Boh daj! Ach, čože nám skape, keď v takej pozdnej hodine si nás prišla pozrieť?

KATUŠA: Od Hnilca ide strašná búrka a mne deti kamsi bahniatka zatarasily, neviem ich nájsť. Nuž prišla som ťa prosiť, že by si mi malú parútku darovala, čo by som na oheň hodila, že by nás Pán Boh od udretia hromu zachrániť ráčil.

TEREZA: Vďačne ti poslúžim. (Otvorí oblok a podá malú vetvičku bahniatok Katuši.)

KATUŠA: Pán Boh zaplať! A kdeže máš muža?

TEREZA: Kde ho mám? Ty dobre vieš, kde každý deň býva. V krčme.

KATUŠA: Je to čudák naničhodný, že tak pije ako dúha, až mu to srdce za tým páleným piští.

TEREZA: Je to hrozná bieda a trápenie s ním. Čo zarobí, to prepije, a čo ja zarobím, to mi ukradne a premárni. Len čo biedu prekladá s pleca na pleco, o nás nedbá, že deti hladom plačú.

KATUŠA: Ja, vidíš, to je tak, dom korheľov je dom diabla, od ktorého sa i sám Pán Boh odvracia.

— Silno hrmí. —

TEREZA, KATUŠA (sa prežehnajú).

KATUŠA: S Bohom. Ak sa mi deti prebudia, bude krik. Ďakujem ti. (Odíde.) S Bohom!

TEREZA: S Pánom Bohom choď!

Výstup 3.

Dora, predošlí.

DORA (ražno vstúpi, má na sebe prehodenú plachtu): Stvora božia, ber sa do krčmy za mužom, lebo sa vraj bije s Taraňom na život a na smrť. Nožmi sa vraj pichajú.

TEREZA: Čože? S Taraňom, a prečo?

DORA: Korheli si k bitke ľahko príčinu nájdu. Môj muž prišiel z krčmy domov a poslal ma k tebe, aby si si išla ratovať muža. Ale hoď niečo na seba, lebo prší, až sa leje.

TEREZA: Ďakujem ti za posolstvo, ale ja veru nejdem… Nejdem za ním. Čo kto hľadá, to aj nájde.

DORA: Ako si rozumieš. S Bohom!

TEREZA: S Bohom!

Výstup 4.

Šimončiak, predošlí.

ŠIMONČIAK: Pán Boh vám daj dobrý večer!

TEREZA: Pán Boh uslyš! Ach, človiečik dobrý, vy ste zle natrafili k nám. U nás je taká bieda, že v celom dome nenájdete ani toľko, čo by myš odniesla. Nemáme vám z čoho almužnu udeliť.

ŠIMONČIAK: Nepýtam almužny od vás, len vás prosím, nechajte ma prenocovať u vás, keďže je vonku taká nepohoda. Prší ako by lial.

— Silno hrmí a blýska sa. —

TEREZA: Ach, u nás, milý strýčko, by ste mali mrcha odpočinok. Deti sa mi každú chvíľu budia s plačom, že sú hladné. V noci príde muž z krčmy doťatý, robí krik a lármu, div že sa nezdivie a nás nepozabíja. Ešte aj vám by sa mohlo dačo ujsť.

ŠIMONČIAK: Ach, gazdinká, už sa len zmilujte nad starým človekom a poprajte mu kúštik prístrešia u vás.

TEREZA: Robiť skutky milosrdenstva je kresťanskou ctnosťou, ale u nás ten zákon nemôže sa uplatniť.

JANKO (plače zo sna): Mamička, hladný som. Prosím si kúsok chleba.

ANIČKA (tiež tak): Ani ja nemôžem spať.

TEREZA: Ale, deti moje, veď som vám už povedala, že nemáme ani kôrečky v dome, ani peňazí, za čo kúpiť.

ŠIMONČIAK: Pýtaš chleba? No? ja ti ho vďačne nadelím, ba ešte čosi lepšieho vám dám. Na hornom konci v tom mramorovom dome odbavujú krštenie a mňa obdarovali koláčom. (Vytiahne z vrecka koláč a dá ho Tereze.) Tu máte, gazdinká, rozdeľte im ho. Hlad je mrcha kamarát. Skúsil som to neraz.

TEREZA: Pán Boh vám zaplať, strýčko. (Dá po kúsku deťom.) Tak, papkajte a toto vám schovám na zajtrajšok.

JANKO, ANIČKA: Pán Boh zaplať! (Vezmú s radosťou koláč a jedia.)

ANIČKA: Mamička, ochutnajte, ten je dobrý.

TEREZA: Len si vy zjedzte, deti moje, a pomodlite sa za strýčka, ktorý vám ho nadelil. Nuž, dobrý človek, ak vás to nebude mýliť, čo som vám povedala, nuž teda ľahnite si ku dverám na lavicu, ale nemám vám čo podstlať. Môj muž mi všetky periny premárnil, prepil že sami musíme na holej slame líhať… U nás chudoba a bieda za stôl sadly a niet nádeje, že by lepšie bolo.

ŠIMONČIAK: Ja vám to verím, gazdinka. Pre márnotratnosť a korheľstvo jediného syna stal sa zo mňa, najbohatšieho gazdu, žobrák. Premárnil mi celý majetok a mňa vyhodil na ulicu, aby som išiel od kľučky ku kľučke po dobrých ľuďoch. (Sadne si na lavicu ku dverám.)

TEREZA: To ste teda zažili aj lepšie časy?

ŠIMONČIAK: Ej, veru, zažil. Keď si pomyslím, že vlastné dieťa doviedlo ma na žobrácku palicu, ide sa mi srdce puknúť.

TEREZA: To vám verím, že musíte mať ťažké srdce na neho.

ŠIMONČIAK: Ej, verubože, mám ťažké srdce a pálčivé výčitky svedomia, že som tomu všetkému sám na vine. Majúc jediného syna, voľkal som mu na všetko a chcel som mať z neho pána. Poslal som ho do mesta do škôl, ale on školu ani nevidel, lež s kamarátmi ľahtikármi v krčme vysadával, pil a v karty hral, kým mu peniaze trvaly. Keď sa mu peniaze minuly, písal o nové a ja, blázon, som mu zavše posielal. Tak som sa zaplietol do dlhov. Jeden kus poľa predával som za druhým, aby som mal syna pánom.

— Stále hrmí a blýska sa. —

TEREZA: Nuž a on čo?

ŠIMONČIAK: To trvalo deväť rokov. V desiatom prišiel syn domov, lež nie ako pán, ale ako lump, otrhaný, vycivený, že som ho sám nepoznal. Tak sa stala z jediného syna tá najväčšia sviňa, ako to porekadlo hovorí. Hrdlo ho pálilo, že lial do seba ako do suda a keď som mu peniaze nedal, bil ma a katoval. (Utiera si oči.)

TEREZA: To nás, strýčko, rovnaký osud stihol. Dobre neošediviem od samej starosti, od samého trápenia. Neraz ani nevidím, od hladu a on sa v krčme trunkom nalieva. Keby som tie deti nemala., išla by som svetom, kam by ma len oči viedly a nohy niesly. Deti opustiť nechcem, lebo sa bojím, že by im ublížil, veď opitý človek horší od hoväda.

ŠIMONČIAK: To je pravda. (Ľahne na lavicu.)

TEREZA (vezme modlitebnú knižku z priečinka stola a modlí sa.)

— Malá pomlčka. Hrmí. —

Výstup 5.

Taraba. Predošlí.

TARABA (spustlý opilec v špinavých šatoch, na ktorých sú krvavé škvrny. Za kulisou): Sto tisíc ohnivých striel sa do teba páralo! No, len počkaj, však ja ťa premeliem… Tak ťa capím, že hneď jazyk vyplazíš, ty cundra naničhodná!

TEREZA: Už je tu. (Pritiahne lampu, ľahne k deťom na posteľ.)

TARABA (vstúpi opitý, tacká sa): No, kdeže si, ty chňupaňa?! (Obzerá sa po izbe.) Ahá, ty si drichmeš ako dajaká pani veľkomožná a ja sa musím dňom-nocou zodierať. (Udrie ju palicou.) Vstávaš hore, ty hnilo! Až ťa zdrapím za pačesy, strasiem ťa ako planú hrušku!

TEREZA: Zdivel si sa, prosím ťa, a či čo je s tebou, keď ma bez príčiny biješ? (Posadí sa na posteľ.)

TARABA: Bez príčiny? Tisíc hrmených sa do teba páralo, aby sa páralo! Či to nie je príčina, každý halier predo mnou zamykáš?

TEREZA: Čože uzamykám, keď haliera v dome nemáme?

TARABA: Že nemáš? A dnešný plat kam si podela? Ty kľampa cigánska!

TEREZA: Plat dostanem až zajtra, keď budem s robotou hotová. Nemala som ani za čo deťom kúsok chleba kúpiť, keď si mi všetky peniaze vzal a prepil.

TARABA: Čuš, necigáň! Mala si ty blchy a nie peniaze! Teraz ich máš, lebo si zarobila, a keď mi ich nedáš, uši ti poodtínam ako psovi.

TEREZA: Daj mi pokoj, ja peňazí nemám.

TARABA (zaženie sa na ňu palicou): Dáš, či nedáš! Tristo bohov do teba! Len ťa raz švihnem tou palicou, že bude po tebe!

TEREZA (chce mu palicu vytrhnúť, on si nedá, zápasia spolu, konečne mu Tereza palicu vytrhne a hodí pod posteľ).

TARABA: Hoj, bysťubohu prabohu, myslíš, že sa ti dám ovládať? (Tackajúc sa, hľadá po izbe, vyjde von, dvere nechá otvorené a vráti sa so sekerou v ruke.) Počkaj, ti kaťuha nemotorná! (Chytí Terezu pod krk a zaženie sa na ňu sekerou.) Daj Bohu dušu a mne peniaze, lebo ťa zabijem!

TEREZA (kričí): Pre živého Boha, zbesnil si sa, Juro? Maj rozum, pamätaj na deti!

TARABA: Čert ma po vás po všetkých! Dáš tie peniaze alebo nedáš?!

TEREZA: Nemám peňazí, ani haliera. Uver!

TARABA: Teda zhyň! (Zaženie sa na ňu.)

TEREZA (odsotí ho v rozhodnom okamžení).

TARABA (tacká sa nazpät, až padne hlavou cez prah do pitvora, a sekeru, ktorú pevne v ruke drží, zatne si do hlavy).

TEREZA: Ježiš, Mária, svätý Jozef! Juro, čo robíš? (Vytiahne mu sekeru z ruky.) Ach, Kriste ukrižovaný, on umiera! Pomoc, ľudia, pomoc! (Šimončiak vybehne z izby.)

Výstup 6.

Ondrásik. Katuša. Petráň. Dora. Predošlí.

VŠETCI (vbehnú prestrašene do izby): Čo je? Čo sa robí?

TEREZA (stojí ako omráčená, drží sekeru v ruke a ťažko vyrazí zo seba): On, on…

KATUŠA: Pre živého Boha, čo si to urobila? Ty si zabila muža?

DORA: Tereza, ty vrahyňa, nebojíš sa Boha a žalára?!

TEREZA: Ja nie, ale on si zaťal do hlavy, keď padol.

ONDRÁSIK: On, on, veď ty máš sekeru v ruke!

PETRÁŇ: Ty si mu ju musela do hlavy zaťať!

TEREZA: Ja som mu sekeru vytiahla z rúk, keď som videla, čo sa robí a teraz bude ešte na mňa podozrenie, že som ho ja zabila. (Obzrie sa na lavicu.) Strýčko, vy viete ako to bolo. Ach, už ho tu niet! Bože, Bože!

KATUŠA: Teraz už darmo božekáš. Mala si prv Boha vzývať a čerta nechať na pokoji.

DORA: Teraz si pripíš, čo z toho bude.

ONDRÁSIK: Zle ti bolo s ním, ale teraz ti bude ešte horšie. Čert nespí, podaj mu vlas a uchytí ťa celého.

PETRÁŇ: Ja, veru, k nešťastiu málo treba. Susedka moja, zle si si to premyslela. Biedu s pleca na pleco prekladáš. Jeho pochovajú a teba zavrú ako vrahyňu.

TEREZA: Ježiš, Maria, nuž a deti?

KATUŠA: Ostanú na milosť božiu, však sa ich len ktosi ujme.

DORA: Máš bohatú rodinu v Zábrežanoch, nemajú deti, nech si ich vezmú.

TEREZA: Ale, pre živého Boha, veď ja som nič zlého neurobila.

ONDRÁSIK: Ktože ti uverí, keď svedkov nemáš? A sekeru v ruke držíš…

TEREZA (plače): Bože, neopúšťaj ma v mojom trápení!

Výstup 7.

I. II. žandár. Predošlí.

I. ŽANDÁR: Čo je to tu za krik v nočnú hodinu?

II. ŽANDÁR: Hľa, tu mŕtvola! Kto ho zabil?

ONDRÁSIK: Nevieme, čo sa to tu porobilo. Počuli sme u susedov krik a keď sme dobehli dnu, Taraba ležal už mŕtvy na zemi a jeho žena Tereza stála nad ním s krvavou sekerou v ruke.

I. ŽANDÁR (k ostatným): Či je tak?

VŠETCI: Tak je.

I. ŽANDÁR (k Tereze): Ty si zabila muža?

TEREZA: Ja nie. Prišiel opitý z krčmy domov a chcel odo mňa peniaze, a keďže v celom dome ani haliera nemám, nemohla som jeho žiadosti vyhovieť. Bil ma najprv palicou, ktorú som mu vytrhla a hodila pod posteľ. Nato vzal z pitvora sekeru a chcel ma ňou zabiť. Ja som sa mu bránila a keď som sa ináč obrániť nevedela, odsotila som ho od seba, on opitý sa tackal, až spadol, značky na prah, a sekeru, ktorú pevne v ruke držal, zaťal si do hlavy. Keď som videla, že sa mu z hlavy krv valí, vytrhla som mu sekeru a volala o pomoc.

I. ŽANDÁR: Nuž a?

TEREZA: Nato dobehli susedia.

I. ŽANDÁR: Čo vy na to?

ONDRÁSIK: Nemôžeme ine povedať, len to, čo som vám už predtým povedal.

I. ŽANDÁR: Teda ona držala krvavú sekeru nad ním?

VŠETCI: Áno, to sme videli.

I. ŽANDÁR: V mene zákona vás zatýkam. Do rána ostanete u nás a ráno predvedieme vás pred súd.

TEREZA: Ale mňa? — Mňa, matku dvoch úbohých, drobných detí? (Vrhne sa na posteľ.) Kuriatka moje opustené, čo bude s vami?

ANIČKA, JANKO (sa zobudia).

ANIČKA (plače): Mamička, prečo plačete?

TEREZA: Keď ma odvádzajú od vás. Budete úbohé sirôtky bez otca a bez matky. Ach, Bože môj, Bože! (Plače.)

I. ŽANDÁR: Či tu majú akú rodinu?

PETRÁŇ: Tu nemajú, ale v Zábrežanoch majú bohatého strýka, ktorý deti nemá. Možno si ich rád vezme.

I. ŽANDÁR: Do rána bedlite nad deťmi. (K II. žandárovi.) Poďme!

II. ŽANDÁR (pojme Terezu za ruku, obráti ju k dverám): Ta sa!

ANIČKA, JANKO (skočia s krikom s postele, bijú žandára a kričia): My si mamičku nedáme! Berte sa preč!

TEREZA: Bože, stoj pri mne, neopúšťaj ma!

(Opona padne.)