Vrahyňa

Javisko ako v II. a III. dejstve. Len vysoká stolica, na ktorej sadávala Mariša, nie je a kríž je potiahnutý čiernym závojom na znak smútku.

Výstup 1.

Janko. Anička.

ANIČKA (upratuje): Ťažko tu bude navykať, gazdinú robiť v dome, keďže nebohá tetka nemali ma k dačomu takému a mamička ma tiež chránili od starostí.

JANKO (sedí zakabonený pri stole): Ja ti to verím, Anička. Čo komu — to tomu. Ešte si mladá byť gazdinou toľkého gazdovstva, aké strýčko majú. Nuž ale, či tá mamka musia ísť preč?

ANIČKA: Musia a nemusia, ale ja sa jej nečudujem, že sa preč poberajú, veď ju tu tí ľudia div neukrižujú a jedovatými jazykmi so sveta neznesú, že zabila muža.

JANKO: A ja tomu predsa neverím, že by osoba, ktorá sa vedela pre deti obetovať, bola niečo takého spáchať schopná.

Výstup 2.

Martin. Predošlí.

MARTIN (ražno vstúpi).

ANIČKA, JANKO (preľaknuto): Martin, ty tu?

MARTIN: Ako vidíte, tu som.

ANIČKA: A čo rodičia? Keby ťa bol niekto videl, čo potom? Máš predsa prísno zakázané k nám chodiť.

MARTIN: Mám, ale srdcu zabrániť sa nedá. To ťahá ma k tebe, anjel môj! (Obejme ju.)

ANIČKA: Ach, ani nevieš, Martin môj, ako ťažko mi na srdci, zdá sa mi neraz, že mi nadvojo pukne. Teba sa zriecť, tetku i matku stratiť… (Plače.)

MARTIN: Čože? Aj matku? Kdeže sú mamička?

ANIČKA: Išli do kostola a na cintorín odobrať sa od hrobu dobrej tetky, lebo idú preč od nás, aby nekazili šťastie nám deťom.

MARTIN: A kto vám bude gazdovať?

ANIČKA: Nuž, vraj ja.

MARTIN: Dobre, ale nie strýkovi Zábrežnému, ale mne. Bo ja od teba neodstúpim a keď rodičia nedovolia, som plnoletý, môžem robiť, čo chcem. Či vieš tú pesničku: „Zabudnem na mater, zabudnem na otca, na teba, dievčatko, nemôžem do konca?“

Výstup 3.

Helenka. Predošlí.

HELENKA (bojazlivo vojde): Ste tu sami?

JANKO (prekvapeno): Helenka, vitaj! Ach, to je krásne, že si došla!

HELENKA: Prišla som sa rozlúčiť. Posielajú ma k tete, až kamsi na maďarské hranice, aby som zabudla na teba. (Plače.)

JANKO: Čože, ty máš ísť preč? To nedopustím! (Pritúli ju k sebe.) Na kolenách budem prosiť strýka, aby nám prepustil do árendy majer na Pustovke, kde budeme spolu gazdovať.

HELENKA: A či to dopustia naši?

JANKO: Nič sa nebáť! Kto sa bojí, zle obstojí. My všetci musíme vytrvať v láske a v svojom pevnom predsavzatí, že budeme svoji. A čo by sa zem hore rubom obrátila.

MARTIN: Máš pravdu, to aj budeme.

Výstup 4.

Zábrežný. Predošlí.

ZÁBREŽNÝ (vojde a zbadajúc prítomných; prekvapene zastane): Deti moje, nuž vy ste už zasa spolu? Či neviete, ako prísno vám to rodičia zakázali spolu sa schádzať? Môj dom potupili čiernou pomluvou, len aby som dvere uzavrel pred vami.

MARTIN: Nehnevajte sa, strýčko, na nás, my ideme tam, kam nás srdce ťahá a duša ukazuje cestu k šťastiu. My od svojho zámeru nepopustíme, nech sa robí, čo chce na svete.

ZÁBREŽNÝ: To sa ti ľahko povie, syn môj, ale rodičov, ktorí ti život dali, ktorí ťa vychovali, treba poslúchať. Bo od neposlušných detí odvracia sa požehnanie božie.

MARTIN: Áno, rodičov treba poslúchať, kým ich vôľa neprotiví sa prírode a vôli božej. Nás sviedol sám Pán Boh čistou láskou k sebe, ktorú nemá ľudská moc právo ničiť, lebo ona je dielom božím.

ZÁBREŽNÝ: Tak by to malo byť, ale rodičia tvoji sú inej mienky. Helenku už posielajú preč, aby vyhla z cesty Jankovi.

JANKO: Ale ona nejde, strýčko, ani nepôjde. Ja vás pekne prosím, dajte mi majer Pustovku do árendy, ja sa s Helenkou ožením a tam budeme spolu na meno božie žiť a gazdovať.

ZÁBREŽNÝ: Proti vôli jej rodičov?

JANKO: Áno, ale popri vôli božej a vašej.

ZÁBREŽNÝ: Ach, deti moje, koľké starosti váľate na moju hlavu. (Sadne za stôl, oprie hlavu o dlane.)

Výstup 5.

Zámocký. Johanka. Prodošlí.

JOHANKA (otvorí dvere a nakukne dnu): No, či nehovorím, že sú tu?!

ZÁMOCKÝ: Ach, aby vás porantalo, vy nepodarenci nepodarení!

JOHANKA (ide k Helenke, zlostne ju odtrhne od Janka, odsotí ďalej): Čo tu hľadáš? Čo tu máš, či tak poslúchaš otca a mater?!

ZÁMOCKÝ (k Martinovi): A ty čo? Vybral si sa kone pásť a lafrnkuješ, kade nesmieš, ty neposlušník neposlušný! Zdá sa mi, že ja s vami krátky poriadok urobím.

MARTIN: Nič neporobíte, tatko, márne by ste sa namáhali, lásku našu nezničíte a čo by Aničkina matka aj trojnásobnou vrahyňou bola. Dieťa nemôže za rodič

JOHANKA: Vidíš ho? Povoľného Martinka! Aký sa stal z neho tvrdohlavý baran. Dobre ste ho poučili, veľmi dobre.

ZÁBREŽNÝ (skočí na rovné nohy, ohúrno): Kto ho poučil?

JOHANKA: Nuž, kto ho chce mať za zaťa.

ZÁBREŽNÝ: Sto hromov sa do toho! Také reči mi nevyprávajte, lebo sa môže ľahko stať, hoci ste richtárovci, že sa najdete za dverami!

ZÁMOCKÝ (lapí Martina za ruku a sotí ho ku dverám): Pakuj sa domov, ak nechceš, aby som ťa naveky z domu vyhnal.

MARTIN: Ako sa vám páči, mňa ani tak Pán Boh neopustí.

JOHANKA: No, toto je tu ako porobené, a ja vám len toľko poviem, strýčko Zábrežný, že čo budete čokoľvek robiť, ja deti nedám za takých, ktorých matka je vrahyňou.

ZÁBREŽNÝ: Nevídali, o vašu milosť vás nik nežiada. Ako sme sa sišli, môžeme sa rozísť.

MARTIN: To už nie, strýčko, to ani Pán Boh nedopustí.

JANKO: Ja veru nie.

Výstup 6.

Lipňová. Predošlí.

LIPŇOVÁ (vstúpi s modlitebnou knižkou v ruke. Prekvapí ju, že vidí richtárovcov tam. Pozdraví a chce zas odísť.)

ANIČKA: Mamička, a vy sa predsa chystáte odísť?

LIPŇOVÁ: Áno, dievka moja, nechcem kaziť vaše šťastie. Aká by som to bola krkavčia mať, keby som zničila váš dobrý chýr, vaše dobré meno. Keď som desať rokov bola od vás odlúčená, celou dušou túžila som po vás, len čo som vyšla na slobodu, prvá moja myšlienka bola, vyhľadať vás. Našla som vás. Aby som vám neblížila, žila som pod menom Lipňová. Ako som len mohla, zapierala som lásku k vám. Čo som vytrpela, vie len Boh na nebi. Bol to krutý boj srdca materského. Ten boj budem ďalej znášať z lásky k vám a jedinou pomocou mi v ňom bude vrúcna modlitba za vaše šťastie, deti moje zlaté. (Plače.)

VŠETCI (sú pohnutí).

LIPŇOVÁ (pokračuje): Ale, aby ste žili spokojne, s povedomím, že matka vaša bola nevinná, tu pred svätým krížom (kľakne a zdvihne dva prsty proti krížu), prisahám, že som nie vrahyňa. A teraz (vezme batôžtek na chrbát) s Bohom! (Odchádza.)

ANIČKA (bôľne zvolá, hodiac sa matke okolo krku): Mamička drahá, ja idem s vami!

JANKO: Strýčko, všetko, čo mám, mám od vás, boli ste mojím najväčším dobrodincom, ale nehnevajte sa, to je matka. Či možno ju nechať opustenú blúdiť svetom? (Stane si k Lipňovej.)

Výstup 7.

Šimončiak. Predošlí.

ŠIMONČIAK: Pochválen Pán! Obdarujte starého chudobného človeka kúskom chleba alebo dajakou várou.

ZÁBREŽNÝ: Anička, daj mu chleba!

JANKO: Počkaj, ja tu mám krajíček od raňajok. (Vytiahne krajíček chleba a kúsok masla, podáva ho Šimončiakovi, nápadne sa naň zahľadí a Šimončiak pozerá tiež vyjaveno naňho.) Bože, dedko, my by sme sa mali poznať. Kde ste sa tu vzali? Vy ste to ten dobrý dedko, čo ste mi raz, keď som od hladu nevedel zaspať, dali kus dobrého koláča?

ŠIMONČIAK: Ach, ľaľa, to si ty, Janko? Aký driečny mládenec z teba vyrástol. A sestričku kde máš?

JANKO: Tu je. (Ukazuje na Aničku.)

ŠIMONČIAK (obzerá Aničku): Ach, ach, aká dievka z nej, to hádam z toho koláčika. (Smeje sa.) A kde máte mater? Hľadal som ju v Kameniciach, ale tam nevedia o nej, len spomínajú, že zabila muža, že je vrahyňou, a to nie je pravda.

JANKO: Vy ste boli dedko, tú noc u nás, vy viete všetko, čo a ako bolo.

ŠIMONČIAK: Viem, pravdaže viem. Veď som u vás prenocoval pri dverách na lavici.

JANKO, ANIČKA: Rozprávajte, dedko, prosím vás, rozprávajte!

ŠIMONČIAK (rozpráva): Bola to vtedy hrozná noc. Vonku zúrily hromy a blesky a u vás v biednej chatrči bieda a pekelná zlosť. Úbohá matka nevedela vás uspať, bo ste hladné pýtaly chleba. Ona nemala ani kôrečky, ani haliera v dome, že by vám kúpila. Ja som vám nadelil koláča a keď ste si zapapkali, aj ste usnuli. I ja som si ľahnul ku dverám na lavicu, ale som nespal, zima mi bolo… Zrazu počuli sme pred domom vášho otca opitého bohorúhave kliať. Matka v strachu pritiahla lampu a ľahla si k vám, ako by vás pred dravcom chrániť chcela. Otec váš prišiel už pokrvavený z krčmy. Hľadal ženu a keď ju zbadal na posteli, zaklial a tak ju palicou udrel, až to zaprašťalo. Ona sa ho pýtala, prečo ju bije, keď mu nič nerobí. On pýtal od nej peniaze. Keď mu ich nemohla dať, lebo nemala, bil ju stále, až mu ona palicu vychytila a hodila pod posteľ.

JANKO, ANIČKA: A ďalej? Rozprávajte, strýčko!

VŠETCI (očúvajú s napnutím).

ŠIMONČIAK (rozpráva ďalej): Na to sa korheľ nahneval, tackajúc sa, zašiel do pitvora, prišiel nazpät so sekerou v ruke a chcel ženu zabiť. Táto sa bránila, ako vedela. Dlho trval zápas a už-už by bola sekerou ranu dostala, ale ho odsotila a on tackajúc sa nazad, potkol sa na kus dreva, padol na značky hlavou do pitvora a držiac oboma rukama sekeru, zaťal si ňou do hlavy. Žena, keď videla, čo sa robí, vytiahla mu sekeru z ruky, kričala o pomoc. Čo sa ďalej robilo, neviem, lebo som utiekol s miesta tejto hrôzy.

LIPŇOVÁ (počas celej reči stojí v kúte a utiera si oči).

ZÁBREŽNÝ: Teda Tarabová nezabila svojho muža?

ŠIMONČIAK: Nie, to sám Boh vie a ja, že chudera nadarmo trpela, že jej ľudia darmo ubližujú.

ZÁMOCKÝ: A prečo ju na toľké roky zavreli?

ŠIMONČIAK: Hm, teraz k tomu veľa netreba. Keď máš dvoch svedkov proti sebe, spravia z teba zlodeja, mordára a môžeš si niekoľko rokov odsedieť.

ANIČKA (plače, pritúli sa k Lipňovej): Ach, moja úbohá matka, takto nadarmo trpela.

ZÁMOCKÝ (k Šimončiakovi): A môžete to aj pred súdom dosvedčiť, že Tarabová je nevinná?

ŠIMONČIAK: Nielen pred svetským, ale aj pred božím súdom. Nech mi tak Boh dá zdravia, ak nehovorím pravdu! Ostaňte tu s Bohom!

VŠETCI: S Bohom, strýčko, a prídite ešte…

ŠIMONČIAK (odíde).

Výstup 8.

Predošlí bez Šimončiaka.

JANKO: Boh pravde zhynúť nedá. Predsa sa len nevinnosť našej mamičky na svetlo objaví.

ANIČKA (plače a túli sa k matke): Úbohá mamička, čo všetko museli pretrpieť!

ZÁMOCKÝ: Je to neobyčajná náhoda s tým žobrákom. Len či jeho rečiam možno veriť?

JOHANKA: Taký pán, čo chodí od kľučky ku kľučke môže tárať, ako chce. Prečože to úradom hneď neoznámil?

JANKO: Iste sa bál, že by podozrenie aj naňho padlo a mal so súdmi vytriasanie.

ZÁBREŽNÝ: Človek, ktorý už nad hrobom stojí, čo je aj chudobný žobrák, ten neklame. Matka, ktorá sa tak vie obetovať svojim deťom, nie je schopná vraždy.

LIPŇOVÁ (bôľne vzdychne): Pozde! Ostaňte s Bohom! (Odchádza.)

JANKO (pritúli sa k matke, odhodlane): Mamička, idem s vami!

ANIČKA: Mamička drahá, celý život túžila som poznať svoju matku. A teraz, keď dobrotivý Boh vás k nám priviedol mám vás stratiť? Nie, my sa už nikdy nerozídeme. Idem s Vami tiež.

ZÁBREŽNÝ (sníme nošu s chrbta Lipňovej, hodí ju na lavicu): Nikam nepôjdete! Ty, Lipňová, si matkou týchto detí, tvojou povinnosťou je ich opatrovať. Ja verím v tvoju nevinnosť a aby som to aj pred svetom potvrdil, pojmem ťa za ženu a budem dobrým otcom tvojich detí.

LIPŇOVÁ (sopne ruky, zrak obráti k nebu): Bože, veľká je milosť Tvoja! (Podáva ruku Zábrežnému.) Čo Boh činí, dobre činí!

ZÁBREŽNÝ (k richtárovcom): A vy, páni, ste slobodní, môžete robiť, čo sa vám páči.

JOHANKA (šeptá čosi Zámockému).

ZÁMOCKÝ: Nuž, keď je tak, nechže ostane pri starom. (Johanka, Zámocký podávajú si ruku s Lipňovou a Zábrežným.) Odbavíme troje veselie naraz.

LIPŇOVÁ (túli k sebe Janka a Aničku): Bože, veľká je Tvoja milosť! Čože je trápenie, súžba a muky, ktoré som pretrpela, čože sú kamene pomluvy, nactiutŕhania, ktorými ma ľudia kameňovali, čože je hrozný žalár? — Toto som všetko s božou pomocou prežila a dnes mám zasa vás, moje milované deti! (Objíma a hladká deti.) Dnes som tá najšťastnejšia matka na svete!

(Opona padne.)