Vrahyňa

Parádna sedliacka izba. Vpravo dvere do kuchyne, vľavo von do pitvora. V úzadí dve okná. V pravom rohu izby stôl, okolo lavice a drevené sedliacke stoličky. Nad stolom visí lampa. V rohu dosť veľký kríž, ovenčený robenými ružami. V úzadí veľká drevená stolica s operadlami, vystlaná vankúšmi. Pod stropom maľované obrazy svätých a police s maľovanými krčahmi a taniermi.

Výstup 1.

Zábrežný. Mariša.

ZÁBREŽNÝ (sedí pri stole a číta noviny).

MARIŠA (s obviazanou hlavou sedí na veľkej stolici s operadlami): Čo nového v tých novinách?

ZÁBREŽNÝ: Ja, nič takého. Samé bitky, samé vraždy, samá lúpež, bieda, radostného sa nič nedočítaš.

MARIŠA: Ach, Bože, či to už ináč ani nebude?

ZÁBREŽNÝ: Dlho to veru potrvá, kým svet vojnu zabudne a na Boha zasa privykne.

MARIŠA: To máš pravdu. Svet je naskrze skazený. Aj ten, čo sa svätým robí, čertom zapácha.

ZÁBREŽNÝ: Dnes sú už všetci popsutí. Aj tu u nás okrem richtárech rodiny všetko to čertovinou zapácha.

MARIŠA: Tá jediná rodina predsa len na Boha drží. A môžeme byť radi, že sa to tie naše deti tak jedno do druhého zahľadely a prídeme do poriadnej rodiny.

ZÁBREŽNÝ: Budú to dva páriky, že lepších by ani so zlatým lampášom nenašiel.

MARIŠA: A má sa to rado, ako tie hrdličky, až sa to srdce na ne musí usmievať.

ZÁBREŽNÝ: A či je všetko pripravené k večeri? Prídu na oldomáš, aby sme v hanbe neostali.

MARIŠA: Neboj sa. Tetka Lipňová toho napiekla, ako na veselie, nie ako na oldomáš a či na pýtanie.

ZÁBREŽNÝ: To je šikovná osoba. A tak jej práca ide ako voda.

MARIŠA: Je, veru, je. Sám Pán Boh nám ju poslal. Nielen, že v dome všetko poriadne porobí, ale ešte aj mňa svedomito opatrí.

ZÁBREŽNÝ (vstane): Budeme jej musieť službu popraviť.

MARIŠA: Prečo? Ona je aj tak spokojná a šťastlivá u nás. Tie deti má tak rada, ako by jej vlastné boly.

ZÁBREŽNÝ: Ja idem do kostola a pošlem ti ju, aby si nebola sama. (Odíde.)

Výstup 2.

Predošlá. Janko. Anička. Helenka. Martin.

ANIČKA: Jaj, tetuška, a vy tu sama?

MARIŠA: Nebola som sama, bol otec doma, teraz odišiel. Vitajte deti moje!

VŠETCI: Ďakujeme. Predbehli ste nás, tetička, s pozdravom.

MARIŠA: No, to nič nerobí. Kde ste boli?

HELENKA: Boli sme v našej záhrade. Bavili sme sa na chytanú.

ANIČKA: A Martin dva razy padol. To je veru hanba.

MARTIN: Možno si mi počarila tvojimi peknými očami, zahľadel som sa do nich…

JANKO: Čo po tom, aj inému sa to prihodí.

Výstup 3.

Lipňová. Predošlí.

LIPŇOVÁ: Pane Bože, to je tu mladosti a radosti. Vitajteže u nás!

VŠETCI: Ďakujeme.

LIPŇOVÁ: Nech sa vám páči, posaďte sa u nás.

HELENKA: Ďakujeme vám tetka, niet už času na sedenie. Ideme do kostola.

LIPŇOVÁ: No, to už máte čas. Už dávno sozváňali.

VŠETCI: Poďme teda, poďme!

MARIŠA: A pomodlite sa aj za nás.

VŠETCI: Akože, to sa rozumie. S Bohom!

LIPŇOVÁ (poprávala oblek a vlasy Aničke. I Jankovi sotierala prach s pleca, pritom ich nepozorovane bozkáva.)

MARIŠA, LIPŇOVÁ: S Bohom! Veď sa večer uvidíme!

Výstup 4.

Mariša, Lipňová.

LIPŇOVÁ: Dám vám čerstvý obklad, gazdinká.

MARIŠA: No, môžete dať, trocha to občerství, ale nepomáha.

LIPŇOVÁ: Dá Pán Boh, že aj pomôže. Veď už teraz namáte taký krutý hlavybôľ, ako ste predtým mávali.

MARIŠA: Ja už nedbám, nech sa stane vôľa božia. Či prv a či neskôr.

LIPŇOVÁ: Ale to tak nesmiete brať. Vy sa musíte životu tešiť. Máte všetko, čo si len srdce zažiada, máte dobrého, poriadneho muža a dvojo detí, ako kraslice, že vám ich môže celý svet závidieť.

MARIŠA: To nie sú naše deti. To sú len chovanci. Sú horšie na tom, ako by boly siroty. Otec im bol korheľom a matka vrahyňou, ktorá zabila muža, ich otca, sekerou, keď bol najviac opitý.

LIPŇOVÁ: Ach, Ježišu ukrižovaný (v rozpakoch), že sa môže dačo takého stať.

MARIŠA: A stalo sa. Ju potom zavreli do žalára na pätnásť rokov.

LIPŇOVÁ: A ak bola nevinná?

MARIŠA: Horká je nevinnosť, keď ju našli susedia s krvavou sekerou v ruke. Hneď ju odviedli a deti poslali k nám. My sme ich vďačne prijali, keďže sme svojich vlastných nemali.

LIPŇOVÁ: Pán Boh vám to odplatí stonásobne, že ste sa ich ujali. (Tíško plače.)

MARIŠA: Deti sú dobré, robia nám radosť. Len jedného sa obávame. Nedávno v novinách stálo, že Tereza Tarabová — to je ich matka — tá vrahyňa — má odpustených päť rokov z tých pätnástich, preto, že sa veľmi dobre a statočne vo väzení chovala. Bojíme sa, že by jej mohlo napadnúť vyhľadať svoje deti, čím by pokazila celé ich šťastie.

LIPŇOVÁ: Ako to myslíte?

MARIŠA: Deti sa majú z kríža pobrať s deťmi rodiny Zámockej, tunajšieho richtára. Už dnes večer prídu na oldomáš, čiže pýtanie. Na ohlášky má byť dišpenzácia a o dva týždne má byť veselie. Záhadná minulosť matky našich detí je posiaľ v Zábrežanoch tajomstvom. Keby vrahyňa Tarabová došla a richtárovci dozvedeli by sa o jej čiernom skutku, jakživ by nedovolili, bo to je rodina veľmi pyšná, aby ich deti vstúpily do rodiny matky vrahyne.

LIPŇOVÁ: Ach, Bože, Bože, veď Tarabová bude mať predsa toľko rozumu, že by sa neprezradila a k deťom vôbec nešla. (Plače.)

MARIŠA: Čo tak žalostive plačete, tetka Lipňová?

LIPŇOVÁ: Dojala ma tá celá udalosť veľmi bolestne. Ľúto mi je detí, no ešte viac úbohej matky, ktorá svoju lásku materskú k deťom musí do smrti zapierať.

MARIŠA: Každý hriech má svoju pokutu. Tarabová musela byť podlá, bezcitná žena, vyvrheľ žien, keďže vedela mužovi sekeru do hlavy zaťať. S takými ľuďmi netreba mať sústrasť.

LIPŇOVÁ (vstane, ide pred kríž a precítená bôľom sopne k nemu nepozorovane ruky).

Výstup 5.

Johanka. Predošlé.

JOHANKA (vstúpi s košom v ruke, bielou plachetkou zakrytým): Pán Boh vás pozdrav!

MARIŠA: Pán Boh uslyš! A čo ty s košom?

JOHANKA: Myslela som, že keď si nezdravá, nebudeš môcť na dnešný oldomáš dačo upiecť, nuž upiekla som ja. Upracte si to niekam.

MARIŠA: Ďakujem ti, Johanka. Ale si sa veru nemusela unúvať, bo hen tetka Lipňová nachystala toho toľko, ako na hody.

JOHANKA: No, ja to už nazpät neponesiem. Opatrite si to.

MARIŠA: Dajte to, tetka, do komory. (K Johanke.) Košík ti vrátime až zajtra.

JOHANKA: No, no, nie je s tým náhlo, košov máme dosť.

LIPŇOVÁ (vezme košík a odnesie do komory).

Výstup 6.

Predošlé bez Lipňovej.

JOHANKA: Ako sa máš?

MARIŠA: Ďakujem ti, voždy rovnou mierou. Jeden deň sa zdá byť lepšie a druhý deň svíjam sa od bolesti ako had.

JOHANKA: Už buď len trpezlivá, choroba chytro príde, ale neskoro odchádza.

MARIŠA: Ach, veď trpím ako trpielka, spoliehajúc sa na pomoc božiu.

JOHANKA: Ešte dobre, že si dostala takú dobrú slúžku, čo ti všetko zahladí a upraví.

MARIŠA: To hej, ďakovať Bohu. Tá nie je peniazmi na zaplatenie.

JOHANKA: A mládež je ešte v kostole?

MARIŠA: Ešte nedošli.

JOHANKA: No, ja idem. Lebo som len dvere prichýlila. Budem utekať, koľko mi nohy dajú. S Bohom, Mariška, však sa večer uvidíme.

MARIŠA: S Bohom, do videnia, a ďakujem ti pekne.

JOHANKA (odíde).

Výstup 7.

Lipňová. Predošlá.

LIPŇOVÁ: Jaj, však toho doniesli veľa a samých dobrých vecí. Celá komora tým pečivom rozvoniava.

MARIŠA: Tomu richtárka Zámocká rozumie. Ani neviem či je na okolí druhej takej kuchárky. V mladosti slúžila v samých panských domoch, nuž mala sa kde všetkému naučiť.

LIPŇOVÁ: Teta richtárka bola chudobná dievčina, keď si ju richtár vzal, keďže sa po službách ponevierala?

MARIŠA: Bola chudobná sirota po panskom hájnikovi a nemala nič, len čo si vyslúžila. Ale zrazu zavolali ju na obecný dom a povedali jej, že po nebohom strýkovi v Amerike, o ktorom ona ani nevedela, dedila dvesto tisíc. Tak sa stala najbohatšou nevestou na celom okolí. Zámockých chceli oženiť syna s mlynárovie Polušou, s ktorou už boli aj oddaní, ale keď sa Johanka stala bohatou dedičkou, Ondrej Zámocký Polušu nechal a pojal za ženu bohatú Johanku.

LIPŇOVÁ: To mu neslúžilo na česť.

MARIŠA: Ale mu slúžilo na majetku, lenže medzi richtárovci a mlynárovci je podnes veľká zájesť.

Výstup 8.

Janko. Anička. Predošlé.

JANKO, ANIČKA (vstúpia): Pochválen!

MARIŠA, LIPŇOVÁ: Na veky amen.

MARIŠA: A vy ste už tu? To boly akési krátke nešpory.

ANIČKA: Ba my sme neskoro došli.

JANKO: Prišli sme kňaza vyzliekať. Tie dve naše slečinky len drkotaly, drkotaly, až sme sa veru opozdili.

MARIŠA: To nie je pekné, ani v poriadku. Práve pred takým vážnym dejom, ako je pýtanie, mali ste sa pobožne pomodliť!

LIPŇOVÁ: Veď im to tento raz Pán Boh odpustí a druhý raz to vynahradia. Dnes sú celí zaihraní. Teraz im to radosť, pozdejšie starosť.

MARIŠA: Práve preto mali by s Bohom kráčať do toho vážneho stavu. Kto zachováva zákon boží, stáva sa mocným, kto ho ruší, hynie, a kto ním pohŕda, mizne so sveta.

ANIČKA: Tetuška drahá, už sa len nehnevajte.

Výstup 9.

Zábrežný. Predošlí.

ZÁBREŽNÝ: A vy ešte nič nechystáte? Veď môžu každú chvíľu prísť.

MARIŠA: Povedalo sa, že až večer.

ZÁBREŽNÝ: A koľkože máš do toho večera? Teraz nie je leto. Ako slnko zapadá, už sa tmie. Ja idem ešte trunok nahotoviť a vy za ten čas ostatné nahotujte. Janko, poď so mnou! (Odíde s Jankom.)

Výstup 10.

Predošlé bez Zábrežného a Janka.

LIPŇOVÁ: Ktorý obrúsok máme prestrieť?

MARIŠA: Jeden z tých nových, ty, Anička, vieš, ktorý je to.

ANIČKA (vytiahne z truhly nový obrus): Či tento, tetuška?

MARIŠA: Áno, ten. Prestri ho a najprv daj na stôl chlieb, soľ a vodu. Potom už môžte dávať jedno po druhom.

ANIČKA: A prečo to, tetuška?

MARIŠA: Aby ste boli zdraví a nikdy vám chlebík nechýbal.

LIPŇOVÁ: A požehnanie božie aby spočívalo u vás. (Utiera si oči a vyjde von.)

ANIČKA: Prečo plače tetka Lipňová?

MARIŠA: Neviem. Ona je veľmi citlivá. Vás dvoch má neslýchane rada a ako na vás pozrie, už jej hrajú slzy v očiach.

ANIČKA: To je čudná vec. I ja ju mám rada. Prichádza mi takou známou, ako by som ju už bola kedysi v živote videla.

Výstup 11.

Lipňová. Predošlé.

LIPŇOVÁ (nesie na dvoch misách pečivo. Postaví ho na stôl): Aby pán Boh dal v zdraví zažiť. (Odíde, ale o chvíľku zas príde s misami.)

MARIŠA: Anička, choď tetke pomôcť.

ANIČKA: Vďačne. (Odíde za Lipňovou. O chvíľu sa vrátia obe s jedlom.)

MARIŠA: Ešte je tam veľa?

LIPŇOVÁ: No, ešte sú tri misy, ale v košoch je ešte pečiva dosť. I celá jedna hus.

MARIŠA: To sa nám ani na stôl nepomestí.

LIPŇOVÁ: Nič to, len čo sa daktorá misa vyprázdni, donesieme znova.

MARIŠA: Dobre tak, aby sme sa nezahanbili pred richtárovci. Lebo oni svolili, aby u nás boly pýtačky, keď som ja chorá a k nim ísť nemôžem. Veselie však odbavia oni. Bo myslia, že dovtedy mi už bude lepšie.

LIPŇOVÁ: To múdro urobili. Strom sa opiera o strom a človek o človeka. Jeden druhému musíme uznať.

MARIŠA: Vlastné ohnište každému milé. Rada som, že aspoň na ich pýtaní môžem byť.

LIPŇOVÁ: Aj ja by som to za nič na svete nedala. Takú mám radosť z tých detí, že to ani povedať nemôžem. (Utiera slzy.)

ANIČKA: A prečo plačete, tetka Lipňová, veď my sa tešíme.

LIPŇOVÁ: Keď vás rada, tak rada… ako vás nikto na svete rád mať nemôže…

ANIČKA: Veď i my vás radi, tetka. Ako by ste nám boli najbližšou rodinou.

LIPŇOVÁ: Veď aj som, dievka moja, veď aj som.

ANIČKA: Čo to hovoríte?

LIPŇOVÁ (zbadá sa): Som vám celým srdcom a celou dušou oddaná.

ANIČKA: Veď ste taká dobrá k nám i k našej drahej tetuške. (Objíme Lipňovú, táto ju tiež objíme a bozkáva.)

MARIŠA: I ja sa teším tej vašej láske. Ak ma Boh skôr povolá, budete mať dobrú matku.

LIPŇOVÁ: Gazdinká, čo to rozprávate? Nesmiete tratiť nádej. Zasa bude dobre, až zlé pominie.

Výstup 12.

Janko. Predošlé.

JANKO (nesie v obidvoch rukách krčahy s nápojom): Už idú. Tatko ide s nimi. (Postaví krčahy na stôl.)

MARIŠA: Môžu prísť. My sme už všetko prihotovili.

LIPŇOVÁ (popravuje rukávce a stužky Aničke a Jankovi prihladkáva vlasy. Odíde von).

Výstup 13.

Predošlí bez Lipňovej.

MARIŠA: Je to nezvyčajná, zvláštna osoba. Jej reči sú koľkorazy hádankou. Tak sa zdá, ako by mala veľké tajomstvo na duši, ktoré vyzradiť nechce, hoci ju tlačí.

ANIČKA: Ale dobrá stvora.

JANKO: To aj je. Každý nám ju závidí.

MARIŠA: Veď aj ja som s ňou spokojná.

Výstup 14.

Lipňová. Predošlí.

LIPŇOVÁ (nesie na malej miske pár orechov a v malom hrnčeku trochu medu): Ešte toto sme zabudli.

MARIŠA: A čo je to, tetka?

LIPŇOVÁ: Pár orechov, aby naše párky boly zdravé, ako ten orech, a trochu medu, žeby maly sladký život.

MARIŠA: To u nás nie je obyčajou na pytačkách.

LIPŇOVÁ: No u nás je a nechajte to, prosím vás, je to ináč pekný zvyk.

Výstup 15.

Zámocký. Johanka. Martin. Helenka. Zábrežný. Predošlí.

PRIŠLÍ (bez Zábrežného): Pochválen Pán Ježiš!

OSTATNÍ: Na veky amen. Vitajte u nás a posaďte sa!

ZÁBREŽNÝ: Ondrejko, sadni za vrchstola, a ty, Johanka, k nemu. Mariša, pôjdeš tiež medzi nás?

MARIŠA: Ach, čože ja, neviem sa s tej stolice hnúť.

ZÁBREŽNÝ: No, to je najmenšie, veď ťa preložíme. (Preložia Marišu ku stolu.) Tak už je dobre. (Prisadne k nej.) A vy, mladí, posadajte podľa svojej vôle.

MARIŠA: Tetka Lipňová, poďte aj vy medzi nás.

LIPŇOVÁ: Ach, čože by som ja. Ja vás budem obsluhovať.

ZÁMOCKÝ (vstane): Drahí priatelia! Verný složobník patriarchu Abraháma, menom Eliezér, vyslaný bol od svojho pána do mesta Náchor, aby odtiaľ doviedol nevestu jeho synovi Izákovi. Keď sluha šťastlive prišiel do domu Bathucha, núkali ho jedlom a nápojom, aby sa občerstvil. Ale on povedal, že nebude jesť ani piť dotiaľ, dokiaľ nevyhovie veci svojho pána. Aj my jeho príklad nasledovať chceme. Tu ste nachystali jedlá a nápoje, hojnosť, prehojnosť. Ale my prv, kým by sme sa čoho dotkli, chceme vedieť, či Hospodin zdarom žehná našu cestu?

ZÁBREŽNÝ: Za túto priateľskú náklonnosť činíme náležité poďakovanie a prajeme si to samé navzájom od vás.

ZÁMOCKÝ: Mnohé a rozličné tajomstvá sú vo svätom Písme, ktoré nás nútia zvelebovať nevyspytateľnú múdrosť božiu. Čosi podobného nachodí sa i pri začiatku stavu manželského: Akým spôsobom jedno srdce s druhým sa spojuje, to žiaden z ľudí pochopiť nemôže. Pán neba i zeme i tuná srdcia našich milých detí láskou vzájomnou naplniť ráčil tak, že môj syn Martin žiada o ruku vašej dcéry Aničky a váš syn Janko zaumienil si pojať za budúcu manželku našu dcéru Helenku. Doprajme im toho šťastia a požehnanie prajme im od Boha.

ZÁBREŽNÝ: Za túto priateľskú prívetivosť činíme srdečné poďakovanie a prajeme si aj pre naše deti toho istého šťastia. Láska ich vedie do stavu manželského a kde láska býva, tam sa slniečko rado díva. Daj, Bože, aby boli šťastní!

ZÁMOCKÝ: Úfajme, že budú, keďže sám Hospodin viedol ich srdcia k tomuto kroku. Moje deti budú dobrí, statoční manželia. Ako svojim vyvoleným lásku, vernosť a úprimnosť tak aj pánom rodičom poslušnosť a úctu do smrti dokazovať budú.

ZÁBREŽNÝ: To samé úfame od svojich chovancov, že by v láske manželskej v úctivosti poslušnosti voči svojim pánom rodičom po yšetky dni svojho života prežívali. Nech ozdobuje naše dva oddané páriky Hospodin milosťou svojou.

VŠETCI: Tak je! Bože uslyš!

ZÁMOCKÝ: A vy, mladí, na znak, že ste porozumeli rečiam vašich rodičov, podajte si pravé ruky a svoju lásku a oddanosť potvrďte tu pred nami bozkom lásky.

HELENKA, MARTIN, ANIČKA, JANKO (to vykonajú).

ZÁBREŽNÝ: Dielo svoje sme s pomocou božou vykonali. Teraz si už na to pripijeme. (Nalieva do pohárikov, vezme pohárik, pripije Zámockému a všetkým.) Nech Pán Boh žehná šťastím vás. (K Lipňovej.) No, tetka, poďte si aj vy pripiť. (Podá pohárik Lipňovej.)

LIPŇOVÁ (s plačom prijme pohárik).

ZÁBREŽNÝ: No, tetka, čo je to? My sa všetci tešíme a vy plačete?

LIPŇOVÁ: Moje slzy nech vás nemýlia, sú to slzy radosti.

ZÁMOCKÝ: Bože nám tej radosti všetkým popraj v hojnosti!

VŠETCI: Bože, daj! (Hlučne pripíjajú.)

(Opona padne.)