Vrahyňa

Javisko ako v II. dejstve.

Výstup 1.

Mariša. Anička. Lipňová.

MARIŠA, LIPŇOVÁ (šijú prádlo).

ANIČKA (vyšíva ručníčok pre Martina): Jaj! (Strčí prst do úst.) Už som sa tretí raz pichla.

LIPŇOVÁ: To nič, dievka moja. Bude sa Martinovi ručník páčiť.

ANIČKA: Jaj, ale mňa to bolí a jeho nie.

MARIŠA: Láska všetko znesie. Láska je trpezlivá.

LIPŇOVÁ: A najchudobnejší človek je ten, ktorý lásku nezná, ktorého život láska neosladzuje, ten cíti sa byť strateným a mŕtvým za živa.

ANIČKA: Vy rozprávate, tetka Lipňová, tak, ako by ste nikdy v živote lásky nepocítila.

LIPŇOVÁ: Máš pravdu, dievka moja. Bolo tej lásky málo, veľmi málo. A čo jej bolo, ta bola hriešna, lebo sa jej diabol zmocnil.

ANIČKA: Rozprávajte, tetuška. Mňa to veľmi zaujíma.

LIPŇOVÁ: Teraz ti rozprávať svoj trápny život, plný biedy a múk, keď spriadaš v mysli svojej tie najkrajšie sny o láske a o šťastí?… Nie, páchala by som tým vraždu na tvojom šťastí. Druhý raz, dievka moja, dozvieš sa všetko.

MARIŠA: Ja oddávna badám, že ste musela život plný trpkostí a trápenia zažívať. No nepýtam sa vás na nič, bo viem, že tým by som len rozkrvácala staré prežité rany.

LIPŇOVÁ: Máte pravdu, v živote mnohé nehody, z ktorých človek najlepšie vyviazne, keď o nich mlčí.

MARIŠA: Neviem, tetka, či my to stačíme všetko pošiť. Dve ohlášky už vyšly, tretia vyjde v nedeľu a richtárovci budú náhliť s veselím. A ja už nevládzem. (Klesne do perín.)

LIPŇOVÁ: Ale, gazdinká, veď o dva týždne sa toho hodne pošije a už nemáme tak veľa. Ešte jedny obliečky ušiť a dvanásť plachiet obšiť. To ja pohodlne sama spravím. Vy sa netrápte!

MARIŠA: No, veď neviem, čo by sme si počali, keby sme vás nemali.

ANIČKA: Ja vás, tetuška, večnou láskou obsypávať budem, bo čokoľvek vezmem do ruky, upamätá ma na vás.

LIPŇOVÁ: Dá Boh, že sa budeme častejšie schádzať a čokoľvek budeš potrebovať, s najväčšou láskou ti poslúžim.

Výstup 2.

Petráň. Predošlé.

PETRÁŇ (otvorí dvere): Košíky, gazdinká, nepotrebujete? Mám dobré, pevné, už vyschlé. Kúpte, gazdinká, kúpte!

MARIŠA: Ach, také, aké máte, nepotrebujeme. Keby ste väčšie mali, to nepoviem, že by som nekúpila.

LIPŇOVÁ (zazrúc Petráňa, skloní hlboko hlavu do šitia, zavzdychne pre seba): Bože milostivý!

PETRÁŇ (vstúpi dnu a ide k Mariši): Pozriteže gazdinká, veď tento je dosť veľký. Doň nakladiete hocikoľko. (Hľadí nápadne na Lipňovú.)

LIPŇOVÁ (odíde von).

Výstup 3.

Predošlí bez Lipňovej.

PETRÁŇ (sleduje zvedavým pohľadom Lipňovú): A kohože vy to tu máte, gazdinká? Myslím tú ženu, čo vyšla von.

MARIŠA: A čože sa zvedáte na ňu? Je to tetka Lipňová, naša služobná.

PETRAŇ: Lipňová? (Smeje sa.) Ha-ha-ha, veď je to Tarabová od nás, vrahyňa, ktorá zabila svojho opitého muža.

MARIŠA: Netárajte sprostosti!

PETRÁŇ: Netáram, hovorím pravdu. Som jej susedom a bol som aj svedkom pri súde, že držala krvavú sekeru stojac nad mŕtvym mužom. (Smeje sa.) Ha-ha-ha, ako sa chytro stratila, keď ma zazrela.

ANIČKA: Čušte! Či chcete úbohú osobu do nešťastia uviesť?

PETRÁŇ: Hovorím pravdu. Odsúdená bola na pätnásť rokov, ale že sa v žalári poriadno chovala, odpustili jej päť rokov.

MARIŠA: Practe sa mi s očú! Choďte, zkadiaľ ste prišli, ja koše nepotrebujem!

PETRÁŇ: Hovor pravdu a prebijú ti hlavu. S Bohom tu ostaňte! (Odchádza.) Ľudia nevedeli, kam sa podela, a ona je tu. (Smeje sa.) Ha-ha-ha, to je paráda!

Výstup 4.

Mariša. Anička.

ANIČKA: Tetuška, pre živého Boha, bolo by to možné?

MARIŠA: Čudná reč je to. Len buď ticho, dievenka moja, ako by si o ničom nevedela. Možno, že ten chlap bol opitý a táral dve na tri.

Výstup 5.

Janko. Predošlí. Neskôr Lipňová.

JANKO (vstúpi): Pán Boh vám pomáhaj v práci!

ANIČKA: Pán Boh uslyš! A kde máš strýka?

JANKO: Ostali na ulici stáť s akýmsi košikárom.

MARIŠA: Nešťastný človek, už aj toho pochytil?!

ANIČKA: Čo len z toho bude? Ja tak trniem.

JANKO: A čože máte?

MARIŠA: Ale nič. Blázon akýsi, klebety roznáša o Lipňovej.

JANKO: Mali ste ho vyhodiť von. Keby som ja tu bol býval, bol by som mu ukázal, kade ľahšie.

ANIČKA: Škoda! Čo potrebujeme my aké klebety.

MARIŠA: Klebeta, keď aj neuštípne, ale zašpiní.

LIPŇOVÁ (sadne k šitiu. Hlavu má sklonenú do práce. Poznať na nej rozruch.)

OSTATNÍ (pozerajú na ňu ukradomky. Trápna pomlčka.)

MARIŠA: Janko, už ste na kopánkach hotoví?

JANKO: Nie sme, čeľaď tam ešte pracuje, ale my ideme so strýkom pod Háj, sú tam ktorési kostrby s ďatelinou pováľané. Ideme ich postaviť.

MARIŠA (odloží šitie): Mňa tak hlava rozbolela, že ani šiť nemôžem.

LIPŇOVÁ: Nechajte tak, gazdinká, netreba vám šiť, veď sa toho ešte dosť porobí. Mám vám dať studený obklad na hlavu?

MARIŠA: Ďakujem. Možno to aj tak prejde.

Výstup 6.

Zabrežný. Predošlí.

ZÁBREŽNÝ (vojde zamračený dnu, sadne ku stolu. Širák hodí do kúta na lavicu a oprie lakťom hlavu o stôl).

MARIŠA: Čo sa ti stalo, že si prišiel taký namrzený?

ZÁBREŽNÝ: Zlé nikdy nemusíš hľadať, to povždy samo príde. Janko, choď ty sám tie kostrby popraviť. Anička, ty mu poohrabuj okolo.

JANKO, ANIČKA: Dobre, ideme. (Odchádzajú.)

LIPŇOVÁ: No, počkajte, dám vám malý olovrant, lebo bez chleba na poli straší. (Odíde za nimi.)

Výstup 7.

Zabrežný. Mariša.

ZÁBREŽNÝ: Dobre, že sme sami. Musím ti povedať novinu, ktorá ma skoro omráčila.

MARIŠA: A čo takého, preboha?

ZÁBREŽNÝ: Stretol som košikára z Kameníc, ktorý sa nič po nič dal so mnou do reči a povedal, že tetka Lipňová, ktorá u nás slúži, nosí falošné meno, lebo ona je vraj Tarabová, vrahyňa, ktorá zavraždila svojho muža. Janko a Anička sú vraj jej deti.

MARIŠA: Nehovoríš mi nič nového, veď košikár tu bol a povedal jej to do očú.

ZÁBREŽNÝ: A ona?

MARIŠA: Zahanbila sa a vyšla von. Potom prišla uplakaná dnu.

ZÁBREŽNÝ: Čo tu robiť? Keď sa to pyšní richtárovci dozvedia, nikdy nedovolia, aby ich deti mali svokru vrahyňu.

MARIŠA: To veru nie, a veselie zje hanba.

ZÁBREŽNÝ (škriabe sa za uchom): Je to nešťastie, akého sa človek nenazdal. A čo s ňou? Dať ju preč? To nepomôže, a potom veď ju potrebujeme ako soli do polievky. To, čo ona sama spraví, neporobia ani tri druhé.

MARIŠA: A ja by som už dávno na svete nebola, keby nie jej dobrej opatery. Vo dne, v noci sa o mňa stará.

ZÁBREŽNÝ: Neviem, neviem si rady, čo urobiť. (Pozrie von oknom.) Práve idú richtárovci k nám. Možno už tiež s tým chýrom.

MARIŠA: Som celá zničená. Čo im povieme?

Výstup 8.

Zámocký. Johanka. Predošlí.

ZÁMOCKÝ, JOHANKA: Pán Boh vám daj dobrý deň!

ZÁBREŽNÝ, MARIŠA: Pán Boh uslyš! Vitajte u nás!

ZÁMOCKÝ: Boli sme tak všeličo zadovážiť na to naše veselie a zpiatkyidúc, stavili sme sa u vás.

ZÁBREŽNÝ: To je pekné od vás.

MARIŠA: A čože ste také kupovali?

JOHANKA: No vieš, ešte vždy príde človek na všeličo. A kde máte mladých?

ZÁBREŽNÝ: Poslal som ich k ďateline. Daktoré kostrby vietor nakrivil, vyvalil, tak ich išli naprávať.

MARIŠA: A vaši mladí čo porábajú?

ZÁMOCKÝ: Tí sú tiež pod Hájom. Pracujú tam pri sene neďaleko vašej ďateliny.

JOHANKA: No, to bude lahodná práca ako na vašom, tak na našom poli. Keď sa zbadajú, budú laškovať, parády robiť, a robota ostane stáť.

ZÁMOCKÝ: To ináč neide. Keby sme my mladí boli a v takom poriadku pred veselím stáli, tiež by sme ináč nerobili.

ZÁBREŽNÝ: Ja veru nie.

MARIŠA: Posaďte sa u nás.

JOHANKA: Ďakujem, niet času vysedávať, len by sme sa vás radi niečo spýtať. A ťažko to z úst ide, keď to ako múra na dušu zaľahlo.

ZÁMOCKÝ: Veru, veru, akési mátoživé reči sa po obci rozšírujú, že, že…

ZÁBREŽNÝ: A čo takého hrozného?

MARIŠA: A o nás?

JOHANKA: Veru, o vás. Ale sa to aj nás týka.

ZÁBREŽNÝ, MARIŠA: Čo teda, hovorte!

JOHANKA: Nuž, čo sa budeme okúňať? Najlepšie povedať do prosta. Akýsi košikár roztrubuje po dedine, že tetka Lipňová, ktorá u vás slúži, nosí falošné meno. Ona nie je Lipňová, lež vraj Tarabová, tá chýrna vrahyňa svojho muža a matka vašich chovancov.

ZÁMOCKÝ: Veru, tak, tak, a nás to čertovsky mrzí.

ZÁBREŽNÝ: Aj my sme dačo takého očuli, ale sami tomu nechceme veriť. Čože by tá? Mala by azda to svedomie a tú hanbu medzi nás sa ukázať?

JOHANKA: No, lístok bez vetra sa nepohne.

Výstup 9.

Ondrásik. Predošlí.

ONDRÁSIK (za kulisou volá): Dajte sklá robiť! Sklá robiť! (Vstúpi s krošňou na chrbte.) Pochválen!

VŠETCI: Až na veky amen.

ONDRÁSIK: Nemáte dačo zaskliť, gazdinká? Lacno robím a dobre.

MARIŠA: Na maštali sú dve table vybité, obzrite si ich a povedzte, za čo ich spravíte.

ONDRÁSIK: Čo sa budeme jednať, gazdinká, s dvoma tabuľami. Sklo ide na centimetre a za svoju zásluhu počítam lahodno, len aby som vyžiť mohol.

ZÁBREŽNÝ: Slúžka je v kuchyni, tá vám ukáže rozbitý oblok.

ONDRÁSIK: Dobre, dobre. (Vyjde von.)

Výstup 10.

Predošlí bez Ondrásika.

JOHANKA (gumne Zámockého. Chladno): No, poďme!

ZÁMOCKÝ: No, veď počkaj, akýsi poriadok v tej veci musíme urobiť. Čo ty na to, Matúš?

ZÁBREŽNÝ: Kým sa nepresvedčím, neverím. Ak ten lotor roznáša falošné klebety, treba by ho bolo náležite potrestať.

ZÁMOCKÝ: Toho smýšľania som aj ja.

JOHANKA: Najlepšie bude Lipňovú zavolať a nech nám povie zoči voči pravdu.

VŠETCI: Tak bude najlepšie.

JOHANKA: Jej to síce ťažko padne, lebo pravda keby aj z duše hriešnika mala vyjsť, zostane v hrdle trčať. Ale ja vám len toľko poviem, že odkedy je Lipňová u vás, ju bedlivo pozorujem a čím diaľ, tým viac badám u nej čosi takého neobyčajného, takého skrytého pretvárania.

MARIŠA: Je to osoba, ktorá v živote vytrpela veľa múk a súženia. Ja myslím, že od toho je taká čudesná. Ale ináč je to poklad v dome.

JOHANKA: Verím ti, Mariša, ale predsa len musíš uznať, že sa tu jedná o dobrý chýr vašej a našej rodiny. Tebe by to bolo nie milé, aby si v dome trpela vrahyňu, ktorá zavraždila tvojim chovancom otca, nuž a my, richtárovci, predstavení obce, nemohli by sme prijať za svokrušu mordárku, vrahyňu.

Výstup 11.

Ondrásik. Predošlí.

ONDRÁSIK (vstúpi): No, už je oblok hotový. A tak som to zatmelil, že vám to ani za sedem rokov nevypadne.

ZÁBREŽNÝ: A čo vám príde od toho?

ONDRÁSIK: Tri koruny, gazdičko.

ZÁBREŽNÝ: No, tu ich máte. (Vytiahne z z vrecka peniaze a podá mu ich.)

ONDRÁSIK: Pán Boh zaplať a požehnaj… (Smeje sa.) Ha-ha-ha, mal som pri tej robote dobrý špás. Moja suseda, Tereza Tarabová, nechcela sa dať poznať a hovorila, že sa nevolá Tarabová, lež Lipňová. Ja som sa jej musel z celej duše smiať, lebo veď ju poznám ako starý groš. Boli sme najbližší susedia a neraz som jej deťom chleba nadelil. Ona bola osoba dobrá, každý ju ľutoval, že má muža korheľa. Ona znášala všetko trpezlive a zrazu, neviem aká fantázia jej do hlavy udrela, že svojho muža sekerou zahlušila. Videl som na vlastné oči, ako zakrvavenú sekeru v ruke nad zabitým mužom držala a žandári ju odviedli do žalára, kde pätnásť rokov mala sedieť, ale pre dobré chovanie jej päť z tých pätnástich odpustili. My sme v obci nevedeli, kam sa podela, a ona je u vás. To bude novina, až sa domov vrátim…

ZÁBREŽNÝ: Ale netrep, ty tarandák!

ONDRÁSIK: Bohu prisahám, že hovorím čistú pravdu. To nie je Lipňová, ale Tarabová, a nech si povie kto chce, čo chce.

VŠETCI (počas Ondrásikovej reči ostanú ako ohromení).

ZÁBREŽNÝ (nahnevane): Hádam vás dnes sto ohnivých čertov z pekla vysypalo, pomluvači naničhodní! (Otvorí dvere a vyhodí Ondrásika von.) Ber sa v peklo!

Výstup 12.

Predošlí bez Ondrásika. Neskôr Lipňová.

(Trápna prestávka.)

JOHANKA (ťahá muža k odchodu a jemu povie): Poď, nemáme tu viac čo hľadať. (Majú k odchodu.)

ZÁBREŽNÝ: Počkajte! Zavoláme si ju. (Otvorí dvere a volá.) Tereza Lipňová, poďteže sem na malú chvíľku.

LIPŇOVÁ (vojde): Čo rozkážete, gazdičko?

ZÁBREŽNÝ: Dochádzajú s vašich strán a krajov ľudia a donášajú o vás podivné, ba možno hovoriť strašlivé chýry.

LIPŃOVÁ: O mne, a čo pre Pána Boha?

ZÁBREŽNÝ: Vy ste vraj u nás pod cudzím menom, vy sa nevoláte Lipňová, ale ste vraj Tarabová, vrahyňa svojho muža, matka našich chovancov. Chceme vedieť pravdu.

LIPŇOVÁ (pustí sa do usedavého plaču).

JOHANKA: Plač vám nepomôže, my sa musíme pravdu dozvedieť.

ZÁMOCKÝ (prísno): Hovor, hovor, lebo ináč ťa udám súdu pre podvod. My musíme pravdu vedieť, lebo ide o budúcnosť našich detí!

ZÁBREŽNÝ: Čujme, čujme!

LIPŇOVÁ (zalomí ruky, sopne ku krížu, s bôľom zvolá): Kristove rany! (Hľadí bôľne na kríž.)

MARIŠA (plače): Hovorte tetka, pravdu a neplačte, veď vám posiaľ nik neublížil. Hovorte pravdu. Pravdu aj Boh miluje.

LIPŇOVÁ (tisne ruky k srdcu).

ZÁMOCKÝ (prísno): No, čo? Si Tarabová alebo nie si?

LIPŇOVÁ (hrdo): Som Tarabová, ale vrahyňa nie som!

(Opona padne.)