ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Arabeska

Inakší to bol svet, keď mladistvá hruď snívať znala o pekných hodinkách priateľstva, keď medzi nami panovala oduševnená revnivosť nie pre lichú samochválu, lež z čistej národnej snahy, keď srdcia naše horeli horúcim plameňom lásky k nášmu ľudu, tomu potupenému popolvárovi medzi národmi, keď sa krídla ducha smelo rozprestierali, opovrhnúc všetkými prísnymi a rozvážnymi kalkulmi,^[1] k medziam pobratimstva slovanskej vzájomnosti. Inakší to bol svet — svet poetický, svet krásny, ktorého obzor obrúbený bol krvavou žiarou ranných zôr.

Teraz by si tú junač, verabože, ani nepoznal. Rozpŕchla sa, roztratila sa po všetkých kútoch vetrovej ruže, ako medoústy básnik hovorí: „Každý svojou pošiel stranou, hnaný žitia nevôľou, v osamelých sa havranov zmenil kŕdeľ sokolov“. Roztratili sa a už sa vám skoro ani nepoznajú. Už ich nespája v jedno „Kolo“^[2] ani bledá rozpomienka na to posvätné žertvište, na ktorom k nebu šľahával združený plameň ich nadšených hrudí.

Snáď žiaden z nich nepomýšľa na pominulé blažené hodiny dôverného priateľstva, ale ani nie div: na „chlebovej postati“ starať sa im treba o inakšie priateľstvá. Namiesto šľachetnej revnivosti zaujala ich prsia prekliata letargia; lež skoro by som bol neuznanlivým: znajú oni ešte i závodiť — o slamený veniec ľahostajnosti. Ak z ich národnej lásky pozostala ešte aká-taká pahreba, tá nesiaha ďalej od babského vzdychu nad nevýslovnou biedou národa.

Vravím, inakší to bol svet. Vtedy inakšie slnce svietilo.

Aké príjemné je teda ponoriť sa v rozpomienky na zlaté časy bujarého mládenectva. Jednej takej rozpomienke nevyrovná sa často ani najvyšší pôžitok, aký doba prozaická je vstave poskytnúť. I myslím, že nebudete mať za zlé, keď si o jednej-druhej z tých sladkých rozpomienok pobesedujem.

Keď zahraničná politika Uhorska neplávala ešte v takých ružových farbách, v akých ju pod Andrássyho^[3] „mnohovplyvným“ ministerstvom zahraničia máme šťastie zhliadať v tie časy sa vážne pomýšľalo na opevnenie hraníc rakúsko-uhorských proti Rusku. Odvtedy sa, pravda, pomery zmenili. — Zahraničná taktika grófa Andrássyho zbytočnými urobila všetky strachy pred nápadmi severného kolosa. Teraz už i vrabce čvirikajú v maďarských časopisoch, že je pomer Rakúsko-Uhorska k Rusku najpriaznivejší, najpriateľskejší. Ba niektorí premrštenci, ktorým na priateľstve tom nevýslovne mnoho záleží, idú tak ďaleko, že onedlho môžeme od nich očakávať také chválospevy o ruskej civilizácii, o ruskom cárovi a o podobných nedotknuteľných kvietkoch, akými chválospevmi neohrozovali existenciu Uhorska nikdy ani naprepiatejší emisári^[4] a agitátori. Nuž, tomu sa niet čo diviť — časy sa menia a ľudia sa menia v nich.

Dosť na tom, že Rakúsko-Uhorsko zamýšľalo pred piatimi rokmi opevňovať svoje hranice na severe proti možnej invázii ruskej.

Prišiel i do Prešova takrečený geniecorps^[5] za tým cieľom, aby kreslil plány pre citadely, ktoré sa na okolitých vŕškoch mali stavať, a aby konal iné, s opevňovaním spojené predpráce. Na lúkach šebešských zhotovené boli i násypy a valy, aby sa synovia Marsa^[6] austrijsko-uhorského aj v tom pocvičili, ako sa treba pred guľkami ruskými — ukrývať.

V spomenutom sbore ženistov zamestnaní boli vojaci zväčša českí, šuhajovia, prirodzená vec, v kreslení zruční a v počtoch i v merbe zbehlí, čo do šarže, väčším dielom poddôstojníci.

Medzi nimi vynikal nevšednou národnou uvedomelosťou Václav Hájny. Niektorí zo slovenskej študujúcej mládeže prešovskej priľnuli sme k nemu úprimným priateľstvom, lebo bol muž nielen vzdelaný, lež aj za vzájomnosť kmeňov slovanských nadšený. V obcovaní s ním naučili sme sa, aká mohutná je príťažlivosť kmeňových sympatií a v nejednom z nás vzbudené bolo to pevné presvedčenie, že sú sympatie kmeňové, ako to i Kossúth povedal, mohutnejšie, než aby zo sŕdc vymazané byť mohli či nátlakom neprajným či útlakom divokým či mačím blyskom skvelých sľubov.

Ako spomenuté, stáli sme k Václavovi Hájnemu v pomere úprimného priateľstva, lež doložiť musím, že korene tohto pomeru nespočívali natoľko v osobnej náklonnosti ako skôr v totožnosti národného presvedčenia.

Ako sme sa spriatelili s ním? Tak, ako mladé priateľstvá zväčša povstávajú — pri pohári.

Akým spôsobom sme sa dostali k pohárom — rozumie sa nie prázdnym, lež pivovým — to tiež zaslúži spomenutia ako vec, ktorá u nás nebývala každodenná.

Náš druh Záboj Gemerský má zásluhu na tom, že sme sa jedného novembrového večera dostali do hostinca k Neumannovi, ktorý toho času najlepšie pivo meriaval. Záboj mal totiž popri iných podivínstvach aj tú zvláštnu obyčaj, že ak dostal z domu „recepis“,^[7] nemohol dovtedy pokojne spať, kým si celomesačné „dlžôbky“ nevyplatil a zvyšok s veselými priateľmi nestrovil. On sa toho držal, že kto peniaze má, ten je ich otrokom; ale sťa červený republikán bol zaťatým nepriateľom každého otroctva.

Tuším bolo ku koncu novembra, „recepis“ obyčajne koncom mesiaca dochádzal, keď náš Záboj s tvárou uradostenou vstúpil do bytu svojho a, vyskočiac na tri stopy a potom zohnúc sa takmer až k zemi, skríkol v sprievode olympijského úsmevu: „Duša moja!“

Toto „duša moja!“ malo veľký, lež tajnejší význam než Zábojova báseň „Čierna duma k Európe“. Ale kto výrazu tomu rozumel, ten sa pri jeho počutí ozaj mohol potešiť. (Ak si rozumel obsahu básní Zábojových, našiel si v nich tiež opravdivý pôžitok.)

Zábojov výkrik „duša moja!“ v obyčajnej reči asi toľko znamenal: „Kamarát, dorazil tvrdo čakaný, ,recepis‘, môžeme sa ísť trochu zabaviť.“

Výkriku Zábojovmu všetky „duše moje“ s radosťou porozumeli, čoho konzekventným výsledkom bolo, že sme sa onedlho zhliadnuť mohli pri Neumannovom okrúhlom stolíku, červeným obrusom prestretom. Pred nami stáli poháre penivým pivom naplnené.

Už sa nerozpomínam, o čom sme debatovali, len to viem, že Záboj bol zadumaný. Snáď rozmýšľal o „čiernom dome“, v ktorom sa strojil, keď bude milionárom, vydržiavať slovenských spisovateľov. Alebo lúštil tú filozofickú otázku, prečo je to, že je červené víno u Zboraya, takrečené „požehnané“, príjemnejším nápojom než Neumannovo pivo?

Nie. Náš hostiteľ teraz nedumal ani o „čiernom dome“, ani nefilozofoval o „požehnanom“. Myseľ jeho iným predmetom bola zaujatá. Počúval s napnutosťou rozhovor dvoch vojakov, ktorí neďaleko nášho stola v ohnivú dišputu boli ponorení. My ostatní nevšímali sme si rozhovoru toho.

Tu zrazu vyskočí ti náš ľúby Záboj zo stolca, sťaby strela bola vpálila do neho, a v okamihu držal ruku jedného z hádajúcich sa vojakov v svojej ruke. Oči Zábojove horeli ako drahokam pri lúčoch osvetlenia.

Nemali sme času vynášať úsudok nad prenáhlenosťou nášho druha, ale iste každý z nás si pomyslel: „Kamaráti, nebude dobre!“

Sklamali sme sa. Záboj nemienil sa biť ani nebolo príčiny k tomu.

„Priateľu!“ riekol Záboj vojakovi, ktorého ruku bol lapil, „boh vás živ!“ Ten druhý vojak s nevôľou pohliadol na Záboja.

„Národ, ktorý si vychoval takých horlivých obrancov ako ste vy,“ pokračoval Záboj, snažiac sa so zrejmou námahou myšlienku svoju dosť zrozumiteľne vysloviť, „duša moja, národ taký je hoden, aby sme si jeho synov uctili. Prijmite moju úctu, šľachetný syn Čiech, odo mňa, podtatranského Slovana. Som Záboj Gemerský.“

Vojak ten bol Václav Hájny.

Takto, hľa, poznali sme sa s ním. Na vyzvanie Zábojovo nechal nemeckého soka osamote, s ktorým sa o právach svojho národa dohadoval, a zasadol si v kolo naše. I viedli sme rozhovor o tom našom veľnárode. Spomínali sme jeho utrpenia a vzájomne potešovali sme sa a kochali sa v nádejach na veľkú budúcnosť rodiny slovanskej.

Rozpomienka na tie milé hodiny, ktoré som v kruhu Václava Hájneho strávil, zostane mi navždy požehnaná.

Verný syn Čiech naučil ma — dúfať nezdolne v lepšie časy národa.

Podivné bývajú rozmary osudu alebo, keď tak chcete, cesty božie v ľudskom živote. Pre rozum smrteľníka, pravda, všetko jedno, či riekneme „rozmary osudu“ a či „riadenie božie“. Rozmarnosť nemá žiadnych ustálených pravidiel — práve v tom záleží jej podstata; riadenie božie nespravuje sa tiež podľa žiadnej Aristotelovej^[8] logiky — veď ho práve preto menujeme riadením božím… Vec je teda jedna, len jej meno je dvojaké. Háčik ale v tom väzí, že ak hovoríme o rozmaroch osudu, v tom prípade predstavujeme si osud čo osobu, lebo len osoba môže byť rozmarná. Zosobňovanie osudu je však názor pohanský. Nuž a kresťan sa nemôže dopustiť takého nekresťanstva. Otázka je: či teda ani kresťanský novelista nesmie zosobňovať slepý osud a spomínať jeho rozmary? Na žiaden pád nesmie to činiť, ak je, notabene, perzonifikácia^[9] Cnosti, Noci, Chýru (napríklad u Hollého) atď. kacírskym priestupkom proti svätým náukám kresťanstva.

Medzitým nechajme stranou takéto suchopárne úvahy, ktoré sú tým zbytočnejšie, čím nepodvratnejšie stojí, že nežijeme v časoch privilégií, ale v aranjuezských pekných dňoch^[10] rovnoprávnosti, že nasledovne ani básnik ani novelista nemôže mať za dní našich žiadne privilégium pred inými dobrými kresťanmi k nasledovaniu pohanských názorov…

Skutočne sú cesty božie v ľudskom živote nevyspytateľné a krátky rozum človeka ani poňatia nemá o pohnútkach, podľa ktorých spravodlivosť božia rozhodúva nad lósom pozemšťanov. Ľudská krátkozrakosť sa domnieva, že by už i v živote tomto výsledkom cnosti malo byť vždy požehnanie a výsledkom hriechu vždy záhuba a pád. Lež čo vidíme? Na krídlach prečinov povznáša sa svet do lona zemského šťastia, kdežto cnosť alebo zabudnutá alebo potupovaná… bedáriť, žobrať musí. Za zradu na národe spáchanú uložia ťa v ríši jasavej slávy…; naopak — za vernú lásku k národu odmenia ťa hladom a na čelo udrú ti čierny biľag potupy.

Takto odmenil svet i vernú rodolásku grófa Rudnického — vyhnanstvom, potupou a hladom. Ó, trpký výsmešok osudu!

Ale musím od prvopočiatku vec rozložiť.

Prv než by som rozprával, musím ešte o prepáčenie prosiť, že vás opäť chcem zaviesť do svätyne Bakchusovej. Musím vás ta voľky-nevoľky zaviesť, hoci viem, že sa častým uvádzaním krčiem a hostincov môžem stať podozrivým. Nuž ale mňa nebude ženírovať, ak ma za vrúcneho zvelebovateľa Gambrinusovho^[11] a zvelebovateľa Bakchusovho budete držať. Len prosím vás, potom nezabúdajte na rovnú mieru, ale pamätajte, že veľkí duchovia bývajú veľkými pijanmi — dôkazov celá kopa — preto i veľkí pijani musia byť veľkými duchmi. Zo svojej strany vďačne prijmem titul veľkého pijana, spojený s titulom veľkého ducha, jeden bez druhého ale nikdy!

Dvaja druhovia z prešovského kolégia, medzi ktorými som ja tiež bol, sedeli v hostinci Zborovského pri pohári. Boli veselí, veď práve zložili poslednú polročnú skúšku. Ak sa i nejaký zármutok vmiešal do ich radosti, ten iba stade mohol pochádzať, že na zasvätenie radosti mali primálo grošov. Aspoň „pfiffy“^[12] pred nimi postaveného, s „kvasnou“ vodou vyše miery preriedeného vínka prizrejme dokazujú, že tí šuhajovia nebodaj posledných sedem grajciarov obetovali na oltár dobrej vôle.

Jednému zo šuhajov sa však po čase národné svedomie začalo búriť. Dešperátny, catonský^[13] výraz jeho tváre prezradzoval to zjavne. Klasicko-sarkastický úsmev mu pohrával vôkol jeho úst a malé jeho oči žmurkali s akousi nespokojnosťou spoza okuliarov. V úsmeve úst a v žmurkaní očú vyzradená bola asi nasledovná námietka: „Chlape, my sme fatálni, nesvedomití lumpi! Tých posledných sedem grajciarov sme radšej na Maticu mohli obetovať.“ Námietka to, pravda, základná, ale myslím niečo opozdená. Škoda, že sa ona neozvala vo svedomí šuhajov prv, než sa ku Zborovskému zatárali.

Ten druhý z baviacich sa junušov vonkoncom nedal sa mýliť enigmatickou,^[14] tajuplnou mlčanlivosťou svojho kolegu, ale o rozličných predmetoch strako-rapotal s mysľou veselou. Na perorácie^[15] dostal od druha za odpoveď zväčša ľúby, klasický úsmev, v najlepšom páde krátku, jadrnú, mnohovýznamnú poznámku.

Spoločnosť, záležajúca z dvoch osôb, ktorých povaha v jednom alebo druhom ohľade nápadný kontrast tvorí, spoločnosť taká býva obyčajne zaujímavá. Naši dvaja študiózi boli jeden pri druhom tiež dosť zaujímavými figúrkami.

Možno, že tejto okolnosti mohli pripisovať ten fakt, že istý šedivý pán, ktorý pri tomže stole sedel, obrátil na nich svoju pozornosť, trpezlivo naslúchajúc mnohorečného a zvedavo skúmajúc mlčanlivého syna múz. A keď ten mnohorečný začal sa i v politike prplať, spomenúc pritom s akousi pýchou kde-tu i Slovanstvo, šedivý starček nemohol sa zdržať, aby sa v besedovanie nezamiešal.

„Vy Slovania, pánovia?“ spýtal sa jasno cvendžiacim hlasom v šumne plynnej poľštine.

„Áno, sme Slováci a tak aj Slovania,“ odpovedal naponáhle mnohorečný. Ten mlčanlivý pohliadol na cudzinca mnohovýznamne, a hlavou kývnuc, dosvedčoval.

I začalo sa besedovanie medzi tromi. Starček rozprával výrečne o svojej nešťastnej „ojczyzne“^[16] a hromžil proti „Moskáľovi“.^[17] Keď spomínal ojczyznu, mnohokrát si vzdychol a hlas jeho bol až do zaplakania elegický. Ak mu však prišlo na jazyk slovo Moskáľ, tak premenili sa slová jeho v hnevlivý rachot hromu. Lež prednáškou jeho i pri náruživosti previevala akási elegancia.

Šuhajovia slovenskí naslúchali rečiam šedivého Poliaka s rozkošou. Tvár mlčanlivého zjavne stávala sa mnohovýznamnejšou. Mnohorečný, ktorý sa rečami starcovými cítil byť inšpirovaný vyššou mocou, začal paralelu ťahať medzi stavom Poľska a Slovenska a dôraz kládol na solidaritu Slovanstva. Starček proti týmto náhľadom nemal námietky, až na jeden dodatok: „Áno, solidarita musí byť medzi nami,“ poznamenal, „ale na žiaden pád nie pod egidou^[18] Moskáľa.“ Ku klauzule^[19] tejto nebol síce nútený náhľadmi mnohorečného, ale predsa za potrebné uznal zvlášť vyzdvihnúť, že „na žiaden pád nie pod egidou Moskáľa.“

A aby klauzulu svoju odôvodnil, prešiel k líčeniu svojich osobných pomerov…

„Som emigrant z Poľska,“ hovoril hlasom zlomeným. „Po svete cudzom potĺkať sa musím, lebo som sa opovážil proti tyranovi rameno pozdvihnúť za slobodu nešťastnej otčiny. Mal som majetok, odňali mi ho; mal som dvoch synov, odvliekli mi ich ako hovädá na Sibír a neviem, či im ešte kedy počujem chýru; mal som i kvitnúcu dcéru…, ale o tej nejdem rozprávať, jej prach o pomstu volá… Samotný ako prst utiekol som do šíreho sveta, sotva niečím odiaty, a utisol som sa na milosť cudzích ľudí ako biedny žobrák. A akýže bol môj hriech? Láska k národu a vlasti. Úbohé Poľsko, úbohé!… A ľudia vravia, že to brat, ktorý ťa tak týra a súži!“

Pri slovách týchto i mnohorečný šuhaj zamĺkol a mlčal ako ryba vo vode; s ľútosťou hľadel na šedivého starca, v ktorého očiach zahrávali sa perly horúcich sĺz.

Onedlho po žiaľnych slovách starcových treba bolo rozlúčiť sa šuhajom. Zvala ich povinnosť. A veď slov útechy krem toho nemali, — tie im na perách primreli.

Rozlúčili sa. Vyhnanec pobozkal ich sťa pobratimov.

Nedopili ani „pfiff“. Snáď sa báli, že im víno zhorklo od sĺz, čo sa z oka i jednému i druhému vykradli do pohára…

Pred rozlúčkou prosili si navštívenku emigrantovu.

„Navštívenku nemám,“ odpovedal on, „ale vďačne vám do tobolky zaznačím svoje meno.“ I zaznačil ho.

Iste nemalý bol údiv šuhajov, keď doma nasledovné čítali v tobolke:

„Na Rudniku hrabia z Bechczyc, Antoni Rudnicki, emigrant.“

„Z grófa žobrák!“ poznamenal kolega mlčanlivý, hľadiac na písmená.

„A to pre lásku k rodu a vlasti!“ dodal mnohorečný.

Tužkou načiarané písmená grófa Rudnického sťa relikvie strážim i teraz v tobolke. Mnohokrát zahľadím sa na ne a učím sa z nich trpieť za národ.

Lekcia Rudnického je, pravda, niečo ťažšia než Hájneho úloha!