ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pavo Kurtík si myslel o sebe, že je najmúdrejší v celej dedine. Prižmúril oko, posmešne utiahol kútik úst a zachytil jedným palcom otvor kožúška pod pazuchou a povedal svoju mienku o nepodarenej veci ostro a isto. O podarených nehovorieval, lebo pri takých nemohol nadávať do hlupákov. Celá dedina uznala, že má dosť rozumu, už aj preto, lebo ho toľko spomínal.

Že zvykol rozmýšľať, je isté; lenže kto vie tak rozmýšľať, aby vynašiel vždy najlepšiu cestu z každej ťažkosti?

Pavo Kurtík rozmýšľal, a mnoho rozmýšľal o tom, ako podelí svojich dvoch teraz sa ženiacich synov.

Mal toho gruntiska do vôle božej, mal v čom vyberať a tak mal aj hodne príležitosti navariť si hodne a poriadnej kaše. I urobil to práve preto, lebo sa držal za veľmi múdreho.

Starší syn Jano bol tichý šuhaj; kde si ho sotil, tam zostal; čo si mu navaril, to zjedol, hoci to bolo i trochu presolené a nemastné. Nič to, — mľasol, zapil vodou a bol spokojný. Svoju robotu statočne odbavil, hlavu si zbytočne nelámal a mal s každým svätý pokoj. Spal ani zarezaný. Málokto ho počul kričať, alebo sa hlasne rehotať.

Mladší Mišo bol ako elektrika: nemal nikdy pokoj, v robote sa šiel pretrhnúť. Nikdy nebol s ničím spokojný. Bol hurtoň, vrieskal, rehotal sa a ľahko sa nadurdil; nadal bez príčiny, ale i odprosil. Ale jednako bol tvrdohlavý ako jeho otec a keď jemu ublížili, ťažko sa pomeril.

Pavo Kurtík mal hodne poľa a stajne plné dobytka a oviec; peňazí mal tiež hodne odložených. Z drobného gazdíka sa usilovnosťou a triezvosťou zmohol na jedného z najlepších vo veľkej obci. Okrem synov mal i vydatú dcéru, ktorú už vyplatil, takže časom celý jeho grunt mali podediť dvaja synovia. Keď sa však teraz ženili, chcel im vydeliť zeme, aby mali na čom gazdovať.

Každý by si myslel, že mu je ľahko synov podeliť rovnako a spravodlivo. Mal na niekoľkých čiastkach chotára pekné tably — horšie-lepšie — a asi 20 jutrovú pašu, ktorá ležala dosť vložisto síce, ale jednako na boku strmého vrchu Jazerník, z ktorého dažde nanosili na ňu nielen hodne prsti, ale aj skál a niektorý rok aj vody prívalom. K tomu bola hustejšie-redšie zarastená daromnými kukučmi, ktoré tônili i na prázdne miesta nie veľmi veselo rastúcej tráve. Bolo to kus zeme, ale sotva ak týždeň sa tam vypásli jeho ovce. Vše myslel, že tú pašu „spraví“, totižto vyčistí, odhora ohradí na nej nazbieranými skalami, a pod touto ohradou nasadí husto hrabu, ale nikdy k tomu neprišiel, lebo mal dosť roboty na ostatnom poli. Pôda pašienka bola dobrá, poprezeral ju i na sto rozličných miestach; bolo tam všade hodne prsti, čiernej, mastnej, len to vyčistiť.

I rozmyslel si, že chlapcov takto podelí: Janovi dá len kúsok, asi tretinu pasienku a okrem iných, na rovno rozdelených drobnejších kúskov, jednu krásnu, znamenitú vyrobenú pľacovku, ktorá mala v jednom kuse vyše osem jutár. Mišovi dá z tej pľacovky ešte zvyšujúce dve jutrá a ostatok pašienku. Počítal tak, že ľahostajný Jano by ten pašienok nikdy nevyrobil, ten bude spokojný s tým, čo bude mať, ale Mišo časom iste vyčistí tú pašu a bude mať z nej prvotriednu zem, zo spodnej čiastky, a z vrchnej znamenitú lúku.

Druhý človek by si nebol veľmi hlavu lámal, ale by bol zeme jednoducho na rovno rozdelil a bol by mal pokoj.

Ale Pavo Kurtík nebol podaromnici múdry a pritom ho i Matúš Zelenec podkušoval, aby tak urobil. A Matúš bol a je múdry a bol by mal i pravdu, keby ho bol Pavo vo všetkom poslúchol. Ale to neurobil a tak sa z tej čiastočnej múdrosti narobilo hodne galiby.

Kurtík celej rodine rozpovedal, ako to s tou deľbou zamýšľa urobiť. Jano pristal s výskokom, čože? Veď dostane takú zem, že mu ju bude závidieť celá dedina, ale Mišo veľmi spúšťal nos.

— Otec, nuž z čohože to vyžijem? Pôjdem sa pásť na tie liesky, trnky, a borievča?

— Budeš mať i tak dosť gruntu a keď po trochu vyčistíš ten pašienok, nebude v dedine lepšieho gazdu ako teba. Ani Zelenec sa ti nevyrovná.

— Keď to len tárate také daromné reči! Čože vy chcete so Zelencom? Veď nás ten z jedného vrecka všetkých vyplatí. A ja s mojím prašivým pašienkom, na ktorom len skala rastie, sa chce s ním merať. Majteže rozum. Veru ste ma pekne vydelili!

Šlo to ťažko, ale za akýsi týždeň-dva Pavo so Zelencom obrobili Miša, že akosi pristal na tú deľbu. I babky v dome — bolo ich až troje: mať a dve staré matere — prestali hundrať.

Lenže tu bola ešte Mišova snúbenica, Žofa Maštiaková, ktorú si mal brať, a to ani nie sama, ale s rodičmi, strýkmi a s totkami!

Žofa bolo hodné, urastené dievčatisko i na tvár, hoc jej lícne kosti trochu priokate vystávali — ale pysk, aký tá mala, ľudia boží, tá by bola ľahko i celý obecný výbor prevrátila čím hore, tým dolu. A k tomu mala i okolo päťdesiattisíc hotového groša a myslela si, že si zato kúpi muža, akého ona chce.

Ani Žofe, ani totkám, ani strýkom sa tá deľba vonkoncom nepozdávala: Keď vše začala rapčať o pašienku a pľacovke, tak nemohol milý Mišo iné robiť, ako triasť zúrivo dlhou hrivou na temäni hlavy, k slovu neprišiel. Keďže však bol chlap, ktorý tak ľahko nepopustil, čo si do hlavy nabral, tak vadeniu medzi nimi nebolo ani konca ani kraja. Pritom bola chyba, že sa mu Žofa videla.

— Tej sa máš čo chytiť, — bola jeho mienka; — tá je súca i na mater i do roboty.

Keďže Mišo veru veľmi nehľadel na kadejaké malé znaky, že Žofa akosi chladne voči nemu, nuž ho pri turičnom tanci ukrutne nahnevalo, že ho razom odbehla, keď sa najväčšmi natriasal a ťuhíkal a hodila sa ticho prizerajúcemu Janovi do náručia a strhla ho do víru.

Mišo len zaručal: — Júj! — a kým sa Janovi rozležalo v hlave, čo z toho môže byť, už mu jeho druhý brat niekoľkými ohromnými zauchami tak pomiešal všetky myšlienky, že sa ani do rána nespamätal, čo sa to vlastne s ním stalo. A keď Mišo už bol raz pri vyplácaní, tak aj milej Žofe pľasol na jej okrúhle, červené líca. Mládencom sa vytrhol a utekal ani zdivený býk rovno domov, kde mu na nešťastie práve, ako prvý, otec prišiel do cesty.

— Čože sa stalo s tebou, že už prichádzaš a taký roztatarený! — zhrozil sa nevinne Kurtík, pukajúc si spokojne zo zapekačky.

— To všetko pre tú vašu sprostú deľbu. Teraz ma už i Žofa nechala a Jano oklamal. Keby to len všetko tisíc hrmených striel pobilo i s vami!

— Ach, ty naničhodník, ako sa to opovážiš so mnou takto hovoriť!

— A čo si vy myslíte, že sa ja vás azda bojím? — i prekáľal ho zlými očami.

— Ja ti ukážem, že sa ma bojíš. Čo budeš ako babylonská veža, ja ťa zohnem. — I búšil ho do pŕs.

Zdivený Mišo chytil otca obidvoma rukami za kožuch a trepal ním o múr domu.

Že sa to všetko bez kriku nedialo, vybehli z kadejakých kútov ženské i ktorási totka, ktorá, nemajúc inú robotu, prišla práve trochu pomlieť jazykom.

Roztrhli bijúcich sa. Pavovi sa vlastne ani nič také nestalo; čože, taký citlivý nebol, že by bol veľmi osrkal pre trochu pootĺkanú hlavu, ale keď videl roztrhnutú košeľu na sebe a kus dolu opálajúceho sa kožucha, uľútostnil sa nad sebou. Obzeral sa a naťahoval zdrapy na sebe.

— A toto mi urobil môj syn! — zreval žalostne, — celý život som sa mordoval — neprirovnávajúc — ako to hovädo, aby som tým faganom vyrobil na poriadne živobytie a teraz: tu máš odplatu!

Mišovi celkom prešiel hnev, keď videl, čo porobil; najradšej by sa bol pred otcom pokoril a prosil ho hoci na kolenách, aby mu odpustil.

Ale tie neslušné ženské, nie že by boli mlčali, ale jedna za druhou a spolu sa oborili na Kurtíka, že len on je príčina všetkému so svojou hlúpou deľbou! Veď kto to len kedy slýchal, tak syna vlastného oklamať!

Takýmito rečami posadili Miša na koňa a rozľútili Pava natoľko, že stratil celkom hlavu. Zazrel na zase zanovito naň hľadiaceho Miša a preklial ho: — Ty obluda, ty netvor, nechoď mi viac na oči. Prekliata buď hodina, v ktorej si sa uliahol! Pakuj sa mi z domu, nech ťa viac nevidím, lebo ťa zmárnim.

Mišo chcel odpovedať, ale ženy, najmä stará Záňka, materina mať, ho zachytila za rukáv a odvliekla takmer nasilu, kým ostatné baby teraz už najašené, chlácholili Pava: — Nože, nie tak, Pavolko, nože nie! Upokoj sa, upokoj! Boh nás zachráň od všetkého zlého! — čím Pava len väčšmi utvrdzovali v jeho srde. Stará Záňka odvliekla Miša do svojej komory a teraz rozľútosteného chlapca kadejako prosila a nahovárala, aby len neodchádzal z domu, že sa otec utíši a udobrí a že ona radšej celý svoj majetok — mala ešte zo päť-šesť jutár — naňho prepíše. Mišo sa následkom toho načisto utvrdil vo svojom hlúpom predsavzatí, že ešte tej noci odíde z domu, lebo vedel, koľko žiaľu tým spôsobí. A teraz mu o to šlo, aby ho spôsobil čím najviac. Nech otec oľutuje, že tak ukrutne nespravodlivo s ním zachádzal. — Nech ma boh skára, nech sa zem podo mnou prepadne, ak ma tu ešte uvidíte!

Pozbieral koľkosi korún, čo mal, hodil do vojenského kufríka čosi bielizne a jedny šaty a ušiel nebadane podvečer do mesta k železnici. Ráno bol už v jednej dedine pri kamarátovi z vojny, ktorý mu poľahky našiel miesto paholka u jedného dobrého gazdu.

Už včasráno pribehol Matúš ku Kurtíkovi. Mrzelo ho, že sa tak mrzko pobili a že vyhnal syna z domu. Cítil sa za všetko do istej miery zodpovedným, lebo i on bol Pava nahováral na tú deľbu.

— Lenže, Pavo, vidíš, — i srkol si kútikmi, — vždy som ti hovoril, nedovoľ, aby sa s tou Žofou splietol, to nebude mať dobrý koniec.

Kurtík krútil koleso na studni jednou rukou a druhou si naprával zapekačku v ústach, ktorá mu mala odpadnúť z cievky.

— A, veru, čert ma po ňom! Ani keby centy zo mňa sňal, že ho niet tu. Veď mi to ostatné časy ani dobré slovo nedalo a zarevalo na mňa sťa vlk. Nech ho tam parom uchytí, kde je!

Matúš hľadel na Pava svätuškársky, ako to zvykol a mädlil si ruky, že mu kosti v nich prašťali. Myslel si: „Ešte nezmäkol. Však ho to popustí, no, popustí. Avšak je aj on vinný pre tú Žofu. Ona sa mu lichotila, nosila mu tabaky z mesta, nové opraty mu kúpila do daru, a ak otecko, tak otecko, ako sváčik, tak sváčik, oblapkávala ho, potvora prebitá, kadejako sa mu natískala, nuž okrútila ho okolo prsta. Somár starý!“

Napokon riekol so sladkým úsmevom, prikloniac hlavu nad plece: — Čo porábaš dnes?

— Čo, čo? — vytrhol sa Pavo z myšlienok, — ani veľmi neviem. Možno, pôjdem do hory, alebo — hej, do mesta. Mám tam trochu práce.

Matúš povedal len toľko: — No, dobre. Zbohom.

Prešiel mesiac, o Mišovi nebolo slychu-chýru. Ženy do Pava stále zajedali preň. Žofa Jana tak opantala, že jeho snúbenica Mara Počátok, stále sa chodila preto do Kurtíkov vadiť.

A keby to nebolo len také divné dievčatisko, ale s tou nikto nikdy nevedel, na čom je. Povie vám takto: „Zajtra iste bude pekne, pôjdu chlapci kosiť.“ Keď jej odpoviete: — Ale, kdeby, veď je Rozsutec samý oblak, bude sa liať. — Na to vám odpovie: „Veru máte pravdu, i ja tak hovorím. Iste bude pršať.“ A keby ste riekli, že sa možno predsa vyčasí, tak vám zase tak prisvedčí, ako keby to neviem aké sväté písmo bolo. Hovor s takou osobou, čo je ako pĺž a vymkne sa ti z ruky, čo by si ju hocako chcel držať. Namrzený Pavo jej vše povedal: — Choďže ty, dievčisko, už domov po robote. Netrús daromné rozumy, keď je to všetko nič nie hodno.

A čo to pomohlo? O hodinu bola zase tam s novým revom.

Nasledujúci mesiac Mara prestala chodiť do Kurtíkov. Otec jej sľúbil, že ju zabije, ak ešte raz počuje, že tam bola. Jano sa so Žofou znôtil načisto.

Matúš síce Pava veľmi nenahováral, aby ju Janovi doprial — bola mu raz proti srsti — ale zasa keď videl, s akou ľahostajnosťou odvráva Jano vše Žofe na jej dokričanie, myslel si, že toho tak ľahko nevynesie z rovnováhy. A keď by sa jej to raz vraj podarilo, tak ju vymláti a bude zasa svätý pokoj. A päťdesiattisíc korún je jednako päťdesiattisíc korún. To má Pavo pravdu.

Celá vec sa predbežne skončila tak, že si jeden večer Mara so Žofou mali oči vyškriabať, a bolo po práve.

Minuli sa zasa tri-štyri mesiace, čo sa Mišo ani neohlásil.

Kurtík si nemyslel, že Mišo si sám bude musieť vykolčovať ten nešťastný pašienok; teraz ho najmä v dlhé, nespavé noci hrýzlo svedomie, že sa nepresvedčil, či sa to vôbec dá vykolčovať a keď áno, s akou prácou? Možno, že toho chlapca, ktorý mu bol, čo ako, veľmi milý, najmä, keď si spomenul, aký bol podarený predtým, ako začal do školy chodiť a kým ho iní chlapci nerozbúchali, celkom nespravodlivo vyhnal, čo sa vše s ním napýšil pred susedmi, čo sa nasmiali na jeho rečiach a detských kúskoch! A teraz! Veď čert ho vie, či nie je aj on sám vina svojou hlavatosťou. I umienil si, že dá aspoň kus toho pašienka vyčistiť, uvidí, čo z toho bude. Tým aj jeho materi zapchá ústa, lebo tá tiež bez ustania vyplakáva za tým chlapčiskom.

I najal chlapov a dali sa do toho čistenia. Kým nezačali, neboli by mysleli, čo je to za robotisko. Čo tam bolo skál! Celý múr z nich nakládli vyše pašienka, ním zamedzili, aby sa nové skaly nenaváľali naň. A koreniská toho kriačia vyčistiť, to bola tiež mordovačka; nuž ale desať-dvanásť chlapov za týždeň-dva len čosi urobilo: Pravda, stálo to pekný groš, ale keď bola tá zem čistá, všetkým sa oči smiali. A prsť bola na nej, že by si lepšej ani v drogérii nekúpil.

— Ťáj, ale je to za lúka! — zvolal nie bez závisti Matúš Zelenec, keď ju prvý raz videl. — No, tam bude tráva ani šafrán a taká po pás. Pavo, tú budeš i tri razy do roka kosiť.

— Či ju budem tri razy do roka kosiť, to neviem, ale čo to stojí, to viem: zaplať, čo ma to stojí a predám ti ju.

Matúš hmkol a riekol: — Bez práce nebudú koláče. Ale teraz i ja viem, čo urobím.

— Nuž, čože urobíš, čo? Povedz, — pýtal sa Pavo veľmi zvedavo.

— Odkážem Mišovi, aby prišiel domov a nerobil hlúposti.

— Matúš, daj si ty s Mišom svätý pokoj; nech si robí, ako sa mu páči. A či ty vieš, kde je?

— Ty, Pavo, si zaťatá mršina, veru zaťatá. Nemáš rozum, práve tak, ako to chlapčisko a trápiš jeho a seba. Ja ho dovediem, však si ženy dajú s tebou rady.

Pavo potlačil svoju hlavatosť, ktorá brechala v ňom ani mrcha pes. Pýtal sa ešte raz: — A kde je ten chlapec?

— Neviem ešte, ale to nie je nijaký fígeľ vyzvedieť sa dnes, kde je. Idem i tak do mesta a dám ho kurentovať. Za týždeň budem vedieť, kde je.

Pavo hľadel akosi utrápene na Matúša.

— Počuješ, ty si len jednako o moc múdrejší ako ja: všetkému vieš spôsob.

Zelenec ťapol ľahkou rukou Pava po pleci.

— To ti je tak, Pavolko: vždy je ľahšie byť múdrym pre druhého, ako pre seba samého. Pamätaj si to. Lenže je to chyba, že druhého nikdy tak neposlúchneš, ako by si mal, kýsi čert ťa vždy nabok odtiahne.

Už o päť dní odkázal okresný náčelník Zelencovi, aby prišiel do mesta, že mu má čosi povedať.

Druhé ráno sa Matúš vybral na cestu: kam šiel, nevedel nikto, len jeho žena, a tá bola naučená držať jazyk za zubami.

Náčelník povedal Matúšovi, že nemocenská pokladnica v Novej Vsi odtelefonovala, že Michal Kurtík zo Zorinskej, narodený roku 1906, slúži v tej a v tej dedine ako paholok u gazdu Štefana Cemana. Túto správu potvrdila i četnícka stanica z tej obce.

Okolo poludnia Matúš už vykračoval obcou, v ktorej sa nachádzal Mišo. Nešiel rovno k jeho gazdovi, ale sa opytoval, kde by mohol dostať niekoľko metrov žita. Prešiel troch-štyroch gazdov, vypytujúc sa i na Miša. Veľmi ho nechválili. Práve zvonili na poludnie, keď vošiel k Cemanovi, bývajúcemu v starodávnom orýpanom kamennom dome s veľkým, širokým brániskom, za ktorým bol dvor natrepaný drevom a kadejakým gazdovským riadom. Pred stajňou stálo hranaté chlapisko nevľúdnej tváre a vrieskalo, čo mu pľúca stačili. Ľahostajne ho poslúchalo dievčatisko okrúhleho chrbta, majúc skoro biele vlasy v hrubom vrkoči ovinuté okolo hlavy. O dvere stajne opretý stál Mišo a díval sa spurne na gazdu. Matúš sa pomaly priblížil k tej spoločnosti a pozdravil ju. Miša trochu myklo, ale nedal ináč znak, že Zelenca poznal.

— Čože, gazda, robíte poriadok, poriadok? — zasmial sa Matúš veľmi vľúdne.

— No, a či poriadok, — zareval Ceman, drgnúc na pozdrav trochu hlavou. — Veď mi tento holomok ide dobytok pobiť. Nikdy som neslýchal o takom surovcovi. Už je tu štyri mesiace, sprvu sa ešte zdalo, ale teraz je zo dňa na deň horšie. Ja ťa vyhodím z domu, — vrieskal a triasol Mišovi zaťatými päsťami pred očami, — nebudem tu ani hodinu trpieť takého lotra. Hneď sa mi pakuj do čerta!

— Ja sa vaším koňom nedám zabiť. Veď sú to akési divé beštie: kopú, hryzú, čerti sú v nich, — ozval sa Mišo srdito.

— Keď poriadne s nimi zachádzaš, také sú ako baránky. Ty zbojník akýsi!

Mišo zareval na gazdu a zaťal zuby: — Nenadávajte mi! Vy ste zbojník, nie ja.

— Nože, gazda, pozhovejte trochu s touto vašou robotou, však vám neujde, kým sa vás čosi opýtam, — ozval sa Matúš veľmi priateľsky.

Ceman odpľul a obrátil sa k Matúšovi.

— Tak, čo by ste radi?

— Potrebujem niekoľko metrákov žita. Možno i jačmeňa by som vzal, ak by sa mi zvidel. Potrebujem ho na siatie, lebo sa mi moje zrodilo. Nemohli by ste mi pomôcť?

— Pomôcť, pomôcť vám pomôžem, za hotové pravda, — odvrkol Ceman, opovržlivo obzrúc Matúša.

— Za hotové? — smial sa tento. — To tu aj bez peňazí predávate? To je tu akýsi dobrý kraj.

— A odkiaľ ste?

— Z Oravy. Tu hľa, tento váš paholok, ktorý sa mi priznať nechce, je z mojej dediny. Však, Miško? — i podával mu ruku, trasúc ju srdečne.

Mišo neprijal Matúšovu ruku, len mykol hnevne hlavou a odvrátil sa zanovito mrmlúc medzi zaťatými zubami: — Ak ste po mňa prišli, ja domov nejdem. To môj otec odo mňa neočuje, aby som sa mu prosil a sa pred ním ponižoval. Nemám začo, nech sa tam sám pasie na svojej paši.

Matúš si pomyslel: „Počkaj, však ti ja pustím blchu do kožucha.“ Vedel, že by so vzdorovitým chlapčiskom nič nevykonal, keby ho prosil i nahováral, aby šiel domov; ten by len just za to nešiel. I srkol si a hovoril dokonca s úlisnou láskavosťou: — A ver, synku, na tej paši by sa teraz hockto vďačne popásol. To ti je obrobené ako záhrada, a je tam i druhá tráva už po pás. Teraz sa Jano perie o ňu. Dal by neviem čo, keby tú lúku dostal. Ale, ak si ty myslíš, že som ja pre teba prišiel, to sa mýliš. A či som ja vedel, že si tu krky lámeš? Čert ma po tebe; ty si veru nie hoden, aby som sa o teba obzrel. Dobre sa maj. Ale, zdá sa, že nebárs. No, tak poďte, gazda, ukážte mi to zrno, uvidím, či urobíme obchod, či nie.

Matúš odchádzajúc ešte mrkol jedným okom na Miša; zazrel, ako sa mu tvár natiahla a ústa roztvorili.

Odišiel s Cemanom do humna, kde bolo pozvážané obilie. Vymlátené ešte nebolo a tak len z klasov vymädlili zrno a pozerali ho.

Matúšovi sa zrno zapáčilo a zjednal po päť metrov žita a jačmeňa.

— Treba mi ho na siatie. Už som mal aj iný raz zrno zo Spiša a vždy sa mi vydarilo.

Ceman zapýtal privysokú cenu. Matúš mu ponúkol, čo mienil dať, a na koľko skutočne hodnotil tovar. Ceman sa škriepil, bohoval. Matúš usmievavo stál na svojom. Napokon Ceman prijal Matúšom ponúknutú cenu, a to celkom vďačne. Usmial sa, keď mu Matúš dával závdávok na dlaň:

— Vy ste akýsi tvrdý chlap, — riekol Matúšovi, ktorý zazrel, že Mišo bol svedkom ich počínania. — No, veď tak, — pomyslel si.

Ceman volal Matúša na obed, ale ten nechcel ísť. Musí sa vraj ponáhľať k vlaku do Novej Vsi. Má čosi merindy so sebou a cestou si z nej uhryzne.

Ťapli si a Matúš pomaly odchádzal, obzerajúc sa za Mišom. Videl, že sa šmotle okolo plota záhrady.

„Aha,“ pomyslel si, „ten ma bude niekde striezť.“

Netrvalo to ani týždeň a Mišo žalostne obanoval, čo bol urobil doma a že utiekol. Bál sa, že ho rozhnevaný otec vydedí a že ho viac neprijme do domu. Ale sa jednako utvrdzoval, že by sa zmárnil alebo odišiel skorej svetom, ako by sa mal pred ním ponižovať. Časom sa však stával stále netrpezlivejším a začal od žiaľu piť, a tak sa i jeho práca stávala taká, že sa gazda s ním stále vadil.

Keď zazrel Zelenca, bol si istý, že prišiel poň. Ale, hoci mu srdce od radosti poskočilo, predsa ho hnevalo, že sa gazda s ním práve vadí, a tak sa zase zaťal, že nepôjde a nepôjde domov, čo ho bude Matúš ako vábiť. Myslel si: „Hľa, už posielajú po mňa, však oni načisto zmäknú.“ Lenže chyba bola, že sa sváko Zelenec celkom neobzrel oň. Myslel si, že kúpu obilia len predstiera, aby zakryl vlastnú príčinu príchodu.

— Ale, čo by toho diabli uchytili, ten sa ani neobzrie o mňa! — zažralo mu dušu a ukrutne ho ťahalo, aby sa aspoň pozhováral s ním. Nepôjde domov — to už nie — ale čo ako, musí vedieť, ako sa doma majú, čo robia, otec i mater, i tá huncútska Žofa. Dopočul, že Matúš ide zase do Novej Vsi a utekal záhumním na koniec dediny, kde ho v hájiku vyčká.

Zelenec si tíško vykračoval, presvedčený, že Mišo vykukne spoza dajakého stromu; ale bol už na konci malého lesíka a Miša nebolo. I zastal a sadol si pod starú jedľu a vytiahol z kapsy chlieb a hodný kus údenej klobásy a jedol. Rozmýšľal, čo teraz? Či by to chlapčisko bolo ozaj také zaťaté, že by neprišlo? A ak je také zdurené, či je hodno sa oň starať? Veď by to bol hotový nečlovek. Myslel si: „Parom ma po ňom, skutočne nehodno sa oň obzrieť.“ Vtom zašuchotalo za jeho chrbtom a keď sa obzrel, videl, že sa to prikráda Mišo.

— Aha, tak ty si to, Miško! No, sadni si a zahryzni si so mnou, — ponúkol ho klobásou a chlebom.

— A čo ma tam po jedení, ja vám nebudem jesť, — odvrával Mišo, hoci si mal jazyk zhltnúť, tak mu išla chuť na tú „našskú“ klobásu. — Povedzte mi radšej, čo nového doma.

— Sadni si a jedz. Nebudeš sa na lačno na mňa dívať, však tak ani ja nemôžem jesť, keď vidím, ako ti hlad vreští z očí.

Stiahol ho vedľa seba a Mišo si tiež musel poriadne odkrojiť z chleba a klobásy.

— Sváčik, povedzte mi pravdu, však vás to otec po mňa poslal?

— Ani tvoj otec, ani nikto nevie, že som tu; ja sám som prišiel zo svojej vôle, lebo mi už bolo ľúto tvojich rodičov, voči ktorým si sa tak mrzko zachoval.

— Ja, a mrzko! Veď keď ma otec tak chce podeliť, že všetko dá Janovi a mne nič! Ešte i tá Žofa ma nechala pre to pole. Taký som ako nejaký popolvár! — Skočili mu slzy do očí.

Matúš si odhryzol poriadny kus klobásy a chleba a ťažko prežierajúc, hovoril ďalej:

— Ty si, synku, hlúpy, nerozvážny chlapec, a Žofa ťa štvala. To je jedna naničhodná osoba, s tou si ty daj pokoj, to nie je pre teba súca žena, s tou by si sa stále len ruval. Tvoji rodičia ti dobre chcú, tvoj otec je múdry človek a ty si hlúpy. Ako si odišiel, dal otec kus pašienky vyčistiť. To pole je viac hodné ako pľacovka: tam je zem ani maslo. I ten kus, čo je už vyriadený, je viac hoden ako tá pľacovka, hoc je ho menej. Ono ho stálo groší a roboty, ale keď si po troche celé za dva-tri roky vyriadiš, nebude gazdu nad teba v dedine. To ti hovorím ja, Matúš Zelenec, ktorý nezvyknem tárať do sveta, — i srkol si kútikmi úst.

Mišovi len tak srdce poskakovalo od radosti, ale nechcejúc ukázať svoje uspokojenie odvrával: — To len tak hovoríte, aby ste ma domov vylákali. Však by ma otec zasa vyhnal.

— Povedz mi, prečo by som ťa mal domov poďkať, len preto, aby ťa otec znova vyhnal? Či ja zvyknem robiť také nerozvážne veci?

— No, pánbohchráň, ja to nehovorím, ale čože mám už teraz urobiť?

— Tak šiel by si so mnou domov?

— Veď šiel, šiel; ale ma jednako nemal otec tak vyhnať z domu, a čo ak je to s tou pľacovkou nie v poriadku.

— A teba srdce nebolí, že si toho starého dobrého človeka tak o múr trepal? Povedzže, ty nečlovek, čo sa ten s tebou natrápil, čo sa nadrhol, aby vám taký majetok spravil, koľko dobroty si od neho užil, há? A čím si sa mu zavďačil, čím, povedzže?

Mišo chvíľu mlčal: poschádzalo mu na um, aký bol otec vždy k nemu dobrý, i začal si oči päsťami drieť a fňukať.

— Nedbám, pôjdem, nech urobí so mnou, čo chce.

— No, vidíš, tak sa mi pozdávaš. Na to si vypijeme; — i vybral z kapsy fľašu vína i poriadne si z nej potiahli.

Vrátili sa k Cemanovi, kde si Mišo zozbieral svoje veci. Ceman začal robiť ťažkosti, že Miša nevypustí. A ak chce odísť, tak nech ide, ale on ho nevyplatí.

Matúš sa zasmial.

— Majteže rozum. Ak vy tohto chasníka teraz nasilu budete zdržiavať v službe, narobí vám toľko škody, že to budete do smrti spomínať. Vyplaťte ho ako statočný človek, bez súdov, lebo pri súde prehráte.

Mišo povedal Matúšovi, že on ani nič nebude žiadať od Cemana, len aby ho vypustil. Matúš nebol z tých, ktorý by bol na taký obchod pristal, a tak veru Ceman vyplatil rúče i Mišovu mzdu. A takto sa celkom priateľsky rozišli.

V noci prišli domov, do Zelencov.

Bohvie, ako sa u Kurtíkov dozvedeli, že Mišo je u Matúša, ale už včasráno pribehla Kurtíčka, či je to pravda? Zvítala sa radostne so synom a utekala naspäť, ale už cestou sa stretla s obidvoma materami, ktoré jedna za druhou sa belhali k Mišovi. Tieto ešte tam mleli jazykmi, keď prišiel i netrpezlivý Kurtík. Ten pravda hľadal Matúša a našiel ho už v maštali pri statku.

Pavo chcel najprv kadejako zahovárať svoj príchod, že mu je krava chorá, ale Matúš mu nesadol na lep, ale hneď skočil do prostriedka.

— Tak, Pavo, doviedol som ti toho chlapca.

— Ty, Matúš, už čo ako, ale si ty len jednako dobrý človek. Len ako sa ti odslúžim, — mrmľal Pavo hanblivo pod nosom.

— Také daromné reči! Videl som, čo ste všetci za mamľasi, že si neviete rady dať, i zabehol som po toho čeľadína. Ty, Pavo, ale teraz rozumne s ním. Popusť mu, hoc aj nie celkom. Uvidíš, keď mu necháš po vôli, urobí zasa on všetko, čo ty chceš.

— Veď uvidím, veď uvidím. Ale, čo ako by ma mrzelo, keby nepristal na tej deľbe.

— Pristane, len múdro s ním. A tú Žofu odprac od neho, radšej nech si ju vezme Jano, ak by už muselo byť. Ale je to nanič dievčatisko, nemá srdce.

— Čert sa v tých ženských vyzná. Sama Miša nechala a lipla na Janovi a teraz zasa začína prekrúcať pre tú pašu. Tej, tak sa zdá, nezáleží na chlapovi, ale na podieli.

Matúš zavolal Miša z drevárne k otcovi. Vyšiel zahanbene, lámuc triesočku.

— No, keď si len tu, Miško, však to nejako urobíme, — privítal ho otec, podávajúc mu ruku.

Mišo ju potriasol a pozrel mu zahanbene do očí a hneď zasa na zem.

— Ukrutočne ma mrzí, že som vám ublížil. Ale človek je niekedy horší ako besný pes.

Mišovi sa lúka veľmi pozdávala. Keď mal stihu, kolčoval pasienok a ono bolo vidieť, že sa to čistí, čistí. Miestami sotva bolo kriačia a skaly sa chytro odpratúvali.

A teraz zasa začala Žofa Jana pokúšať, aby si pýtal väčší kus z pašienku. Jano na jej mnohé dohováranie začal pred materami vše popod nos hundrať, že čo ako, ale by mu mal otec len viac dať z tej lúky. (Teraz už hovoril o „lúke“.)

A babky zasa začali svoju prácu, nevynímajúc ani Záňku, ktorá Mišovi sľubovala osminu, ak zostane doma.

Mišo to chytro pobadal, čo sa proti nemu kuje. Raz, idúc s otcom z poľa s kosami na pleciach, sa ho pýtal:

— Čo urobíte s tou lúkou, otec, zostane to, ako ste rozdelili, či urobíte iný poriadok?

Žofa len akosi veľmi sedela Kurtíkovi v srdci. Bol by jej vďačne aspoň čiastočne urobil po vôli, ale sa zase okúňal pred Mišom.

— Nuž, pováž sám, ako by si si to žiadal? — pýtal sa ho mrzuto, lebo bol i ustatý, i mrzela ho skalka v baganči, pre ktorú sa mu zle kráčalo.

— Ja pristanem, ako ste rozsúdili. Nech ho tam parom uchytí. Je to robotisko, ale sa hádam vyplatí.

— No, veď uvidím, uvidím, — odpovedal vyhýbavo otec.

Mišo neriekol viac ani slovo, len zaškrípal zubami, že to otec dobre počul.

— Vám sa akosi ťažko ide, pobehnem chytrejšie, treba kone uriadiť.

— No, veď to Jano urobí, — zavolal Kurtík za synom, ktorý už zaberal dlhými krokmi napred.

Mišo sa robil, že ho nedočul i neohlásil sa. Bál sa, že sa zasa povadí s otcom, a radšej ušiel. Na záhumní zazrel v Maštiakovej záhrade Žofu. Bolo sparno, mala na sebe len košeľu a spodnú sukňu a vyžínala trávu na dojenie. Mišo zazrel na ňu: — Hrom páral do nej, ale je to kus ženy: — čo tá má za nohy, prsiská a boky!

— Miško, neutekaj tak, nie! — Žofa sa vystrela a košeľa sa jej napäla na pevných prsiach; okále sa jej radostne zasvietili a ústa milo usmiali: — Kdeže ste kosili?

Mišo popošiel k riedkemu plotu. Užieralo mu srdce, že sa musel Žofy zriecť pre jej úskočnosť, túžil za ňou a zasa i hnev, i vzdor búril v ňom, že tak štve proti nemu, keď mu už i tak toľko žiaľu narobila, že ho tak mrzko opustila.

— Ty, Žofa, mne sa zdá, že by si ty zasa radšej za mňa šla, ako za Jana. Vábi ťa tá lúka, čo?

Žofa falošne flochla naň. — Veru verím: Ale, čo tam po lúke, Miško, ja už len raz teba mám rada. Ako nám len dobre bolo, kým si ma mal rád, čo sa ja len naplačem za tebou!

V Mišovi zovrelo.

— Ty cundra, ty rašma jedna! Teraz vidíš, čo z toho pašienku bude a závisť ťa žerie. Nie za mnou ti piští duša, ale za tým poľom. Však je Jano ešte onakvejší chlap, ako som ja, môžeš sa ho nabažiť. Ale to ti hovorím, ak pobadám, že ešte huckáš proti mne pre to prekliate pole, alebo ťa zmlátim na žobráčku, alebo načisto zahluším. Nedbám, odsedím zato tých niekoľko rokov, ale urobím s tebou poriadok. Aby si to vedela! Nech ťa všetci čerti vezmú!

Bolo počuť Kutríkove kroky a Mišo odbehol.

Večer sedel Matúš na lavici pred domom, fajčiac ostatné puky zo zapekačky. Vystieral údy a zíval, že už pôjde spať, keď pri svetle zachádzajúceho mesiaca pobadal cez plot ešte prichádzajúcu postavu. Pozrel: — Veď je to Pavo, čože ten chlap ešte máta? — I zašiel mu oproti.

— Ako dobre, že som ťa ešte dochytil. Nebol by som celú noc spal, keby som sa nebol mohol s tebou dohovoriť.

Zašli do záhrady a sadli si na vysoký prah humna, kde ich nikto nečul.

Pavo vyrozprával, čo Mišo teraz chce od neho a ako hrozil Žofe, že ju zabije.

— Nikdy som neslýchal o takej ženskej, ako je tá Žofa. Veď sa tá zošalie za tou zemou. Čert vie, čo by tá bola vstave urobiť pre ňu.

Pavo vzdychol: — Veď s dobrými dobre, nech si chráni svoje a nech sa hľadí i zmáhať, ale čo je moje, to je moje. Čo teraz, poraď, Matúš?

Zelenec zdvihol klas zo zeme a medzi rečou vyberal z neho zrná a prehryzoval ich.

— Nám roľníkom je grunt všetko. To je náš úrad, naše remeslo, naša kancelária, náš obchod: na ňom a zaň žijeme a mrieme. Úradník môže postúpiť, obchodník môže lepšie obchody robiť, môže špekulovať, my máme len tú zem a nič iné. Nie div, že tak bažíme za ňou a každú brázdičku bránime zubami-nechtami, bez ohľadu na groše. Nediv sa Žofe.

— Dobre, dobre, ale nemala by preháňať.

— Pavo, tu ti mnoho neostane, ako byť podľa možnosti spravodlivý. Keď si si už raz tej kaše navaril s tou lúkou, tak to skoncuj. Vyčisťte pašienok všetci spoločne a rozdeľ potom celý grunt, ktorý teraz chceš rozdeliť, statočne. Ale tú lúku už teraz Mišovi neber; nahraď škodu Janovi inými zemami, aby nebol ukrátený. Mišo sa už teraz do tej lúky zažral, nedráždi ho. A Jana ožeň s tou Žofou čím skorej, aby už bol raz pokoj a aby nemohla samopašiť. Keď ju Jano bude mať vo svojej moci, dá si s ňou rady.

Pavo urobil, ako sa dohodol s Matúšom. O tri roky neskoršie už bol medzi bratmi a rodičmi svätý pokoj, keď aj neboli všetci celkom spokojní, ako ľudia nikdy nebudú, ale preto sa znášali a navzájom si vďačne pomáhali.

Mišo si napokon vzal Maru. Neobanoval to. Mara robila iste vždy len to, čo sama chcela, ale vadiť sa s ňou nemohol, lebo mu vždy na všetko prisvedčila. Čo si počneš s takou osobou? I keď jej nadával, prisvedčila mu, že veru má pravdu, že je ona už raz taká a on — Mišo — aký je len múdry. I smial sa i jedoval sa, ale vadiť sa nemohol.

Pritom mala tú vlastnosť, že ukrutne rada mala prácu na poli a v záhrade. Bolo ju ťažko dostať domov, keď sa pustila či hrabať, či kopať. Hriadky v záhrade parádila a hladila ich: — Vy moje hriadočky, aké ste mi len pekné. Treba vám vodičky, hnojčeka? Treba vás vyplieť! Vy moje chúďatká! — i plela a riadila ich do neskorého večera.