ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Po bielej hradskej, pretínajúcej malú rovinu medzi kopcami, tancujúc utekal s malým vozíkom záprah pekných vraníkov. Hodný šuhaj v ladnom sedliackom kroji svalnatými rukami, vytŕčajúcimi zo širokých rukávov, ľahko ho zdržiaval. Hľadel s potešením na ľud, pracujúci na poliach, pokrytých hojnou úrodou. Cesta bola prázdna, len niekoľko sto krokov pred sebou videl ženskú postavu s nošou na chrbte. Nespúšťal z nej pohľad, lebo, blížiac sa, zdala sa mu mladou, strunistou. S nošou vykračovala poľahky. Hádal, či ju pozná. Ale keď ju skoro dobehol, videl, že nie je z jeho dediny. Čo ako, umienil si, že ju odvezie, hoci je z neznáma: bude mu s ňou veselšie. Predbehol ju o niekoľko krokov a zastal, zatočiac kone pred ňu, že musela zastať.

Trochu rozohriate dievča pozrelo na neho veľkými čiernymi očami a zastalo zľaknuto a, zdalo sa mu, i trochu ostýchavo.

Mládenec sa dievčaťu milo usmial. Zvidelo sa mu na prvý pohľad.

— Zľakla si sa! No, neboj sa. Poď, sadni si ku mne. Odveziem ťa. I tak tieto šialené koniská len fígle robia s vozíkom. A tebe škoda ustávať sa.

Dievča sa okúňalo.

— Ale, čo ako, ani ťa nepoznám! Ako k tomu prídem, aby si ma odvážal?

— A kde ideš?

— Do mesta.

— Tak nevymýšľaj, ale sadaj a hoď tú nošu k vreciam. Idem i ja do mesta, do mlyna s obilím. Ak sa nebudeš dlho baviť, môžeš sa i naspäť odviezť, aspoň do Zvadoviec.

Dievča ešte vždy trochu váhalo.

— No, hybaj, lebo ťa vysadím!

Ešte raz pozrela na neho veľkými hanblivými očami. Zdalo sa jej, že ju tento mládenec azda predsa len nezje. I hodila nošu k obiliu a rezko vyskočila do vozíka.

Mládencovi sa osôbka veľmi pozdávala. Bola driečna, svižných pohybov a vábivého pohľadu. Keď sa usadila dobre pri ňom, obzrel ju, či dobre sedí, a pustil kone. Keď ich dostal do riadneho behu, obrátil sa k nej.

— Nie si ty z Tepličky?

— Pravdaže odtiaľ, — povedalo dievča a pošúchalo si trochu oznojenú tvár bielym ručníčkom. — Veru je lepšie viezť sa, ako sa trápiť v tomto úpeku s nošou.

Mládenec zbadal, aký má príjemný hlas: len do spevu.

— No, vidíš, a ako si sa vzpierala. Vari si sa bála, že ťa ukradnem?

Dievča sa trochu usmialo.

— A načo by som ti bola? Taký tovar netreba kradnúť, toho je všade dosť.

— Veď dosť, ale akého? A to plátno nesieš do mesta na predaj, a či farbiť?

— Na predaj. Farebné už ľudia akosi nechcú.

— A to ste, pravda, doma natkali? A koľko ho máš? A po čom ho predávaš?

— Mám šesťdesiat metrov a dám ho po šiestich korunách.

— Tak dostaneš dosť veľa groší. Tristošesťdesiat korún. Ale sa ti omľasne, — usmial sa mládenec.

— Omľasne! Dajsamibože. Mater, sestra a ja sa s tým trápime celú zimu a pol jari. Len si pomysli, koľko je s tým roboty! Keby to robila nájomná, ani tri koruny by jej nevyšlo na deň. Veď u vás vari tiež tkajú?

— U nás už dávno nie. Iba stará mať ešte tkala za mladi. A čia si ty?

— Ja som Marka Heľovie.

— Koľko statku kŕmite?

— Dve kravy, pár volov a tri junce. Máme i šesť oviec a dve prasce.

— A v dome vás je koľko?

— Rodičia, dve dievky a traja chlapci.

Mládenec sa usmial.

— To je z jedného primálo a z druhého primnoho. Vy musíte poriadne stískať.

Dievča drglo plecom.

— Vyjdeme, keď sa obhadzujeme. Nechodíme ani otrhaní, ani hladní a ani dlžoby nemáme. A do vás ako volajú? Aby som vedela, aký veľkomožný ma odviezol, — povedalo dievča trochu pichľavo, lebo bolo urazené poznámkou.

— Môj otec je Ondrej Kleň zo Zvadoviec a ja som jeho jediný syn, Jano. V dome je okrem mňa len stará mať a rodičia. No a, pravda, čeľaď.

Dievča bolo odpoveďou ponížené. Kleňovci patria medzi najprednejších gazdov v okrese. Podľa mena ich poznal každý. Cítila sa naraz celkom malá a neopovážila sa viacej Janovi tykať.

— To ste vy veru veľkí páni! Čože je vám! — povedala stiesnene.

— Nie je to také strašné, to naše panstvo, dosť sa nadrhneme. Iste sa ešte viac narobíme ako vy, lebo je robotiska hrôza. Vy vašu poľahky zmôžete a viac ani my nepojeme ako vy.

Jano hľadel na ňu zboka a poľutoval ju. Vystrel pred ňou svoju mohutnú žilovatú ruku.

— Pozri, tieto ruky veru nezaháľajú.

Marka vystrela mimovoľne svoju. Bola drobná a ani nebolo na nej priveľmi vidieť, že by bola upracovaná. Jano ju zachytil do svojej. Skoro celkom zmizla v nej. Obidvaja sa zasmiali.

— Veru ste vy chlapisko, — vyškerila svoje biele zuby.

— Tak je to, Marienka, často myslím, že nám je ten zvyšok len na ťarchu. A máš už kupca na plátno? A či budeš chodiť s ním po domoch?

— Už ho zjednala pani apatekárka. Ona ho vše berie od nás na uteráky. I mňa volá do služby. Uzhovorili sme sa s rodičmi, že pôjdem. Bezo mňa si dajú rady a nejaký groš sa vždy zíde. Keď nie na iné, aspoň budem mať na šaty.

— Tak teda nebudeš tam dlho. Ja skončím za štvrť hodiny. Počkám ťa pred lekárňou, ak chceš.

— Ja myslím, že chytro skončím. Veru by som bola rada, keby som nemusela v tejto horúčave pešo putovať.

— Tak dobre.

Mesto bolo už neďaleko. Zamĺkli. Ich myšlienky boli také, že si ich nechceli vyjavovať, a naprázdno hovoriť sa im nechcelo. Marke sa motala v hlave neobyčajná príhoda a Jano si myslel, že je to rúče dievča a že by sa im zišlo v dome, lebo matka sa často žaluje, že vystáva. Majú síce už dosť čeľade, ale slúžka pre domácnosť by sa zišla. Čo sa len otec nahromží, že nie je nikdy nič v takom poriadku, ako by malo byť. Keď boli skoro v meste, stíšil Jano kone a obrátil sa k Marke.

— Pozri, Marka, keď chceš ísť do služby, mohla by si ísť i k nám. Mala by si robotu, na akú si z domu privyknutá, zachádzať budeme s tebou, ako keby si bola naša, a zaplatíme ti, ako sa patrí. Keď pôjdeme naspäť, mohla by si sa rodičom ukázať.

Hovoril to so zamračeným čelom. Bolo vidieť na ňom, že sa trochu okúňa jej to povedať, lebo cítil, že ako on i ona tuší, že ju neoslovil preto, lebo hľadá slúžku, keďže vo Zvadovciach by každé dievča i z dobrého domu šlo do Kleňov s výskokom do služby. Počarila mu. Zaťažilo mu na duši, že by ju nemal viac vidieť.

Marke sa Jano pozdával. Bol to iste tichý, dobrý človek. Ale na to ani nepomyslela, že by mohla prísť s ním do nejakého iného pomeru ako služobného. Zdalo sa jej, že aspoň tak vysoko stojí nad ňou ako pán farár alebo pán notár.

— Uvidím, čo mi povie pani apatekárka. Ak ma neosloví, nebudem sa jej núkať, ale pôjdem k vám.

Jano bol trochu sklamaný jej odpoveďou, ale len pokýval hlavou a povedal ticho:

— Bude, ako bude.

V lekárni slávili apatekárove meniny. V dome bolo sťa v úli včiel. V predizbe a v kuchyni sa potilo niekoľko žien pri umývaní príborov a pripravovaní jedál.

Marku čeľaď poznala a pustila bez ťažkosti do kuchyne, kde si sadla k obloku a zložila nošu na zem. Povedala, že doniesla objednané plátno, a poprosila vycifrovanú chyžnú, aby to oznámila panej. O Marku sa ženské, majúc plné ruky roboty, nezaujímali. Ona sa chvíľku obzerala, kým nepobadala na stole pri sebe hŕbu strieborných nožov a lyžíc, z ktorých zaujali jej pozornosť malé, zlatom vyzdobené lyžičky. Jednu z nich vzala do ruky a obzerala v obloku, keď zrazu vošla pani apatekárka a vyzvala ju, aby s plátnom vyšla do predizby. Marka sa strhla, a berúc nošu zo zeme, strčila mimovoľne lyžičku do vrecka na sukni. Pani lekárnička v náhlivosti plátno obzrela, zaplatila a odišla zasa medzi hostí. Či príde k nej slúžiť, zabudla sa opýtať.

Marka sa obávala, že jej z ceny strhne, ako bola navyknutá; uradostená, že dobre obišla, vybehla na ulicu, kde ju Jano už čakal s vozíkom. Hľadiac na ňu, zasmial sa na jej svietiacich očiach.

— Iste si dobre pochodila, keď si taká uradostená, — oslovil dievča. — To ťa vari i do služby vzali?

— To nie. Ani slovom nespomenula, aby som prišla, a ja som sa jej veru nenúkala. Ale zaplatila rúče do grajciara, čo som si zapýtala.

— To sa tomu tak tešíš?

— To ani nie. Možno viac tomu, že prídem k vám, — fľochla na neho zboku falošnými očami.

— Panebože, daj, aby si prišla a aby sme mali z toho všetci potešenie, — povedal Jano, a akoby chcel, aby si lepšie sadla, pritiahol ju trochu k sebe, chytiac ju okolo drieku. Keď ju pritisol k sebe, pocítila, že ju na stehne čosi pritislo, i strčila ruku do vrecka a našla tam lyžičku.

Vtom Jano už rozohnal kone do behu.

Marka sa strhla a jej veselá tvár sa z ničoho nič zamračila.

„Preboha, čo som to urobila! Veď som tú lyžicu vzala so sebou! Čo si len počať! Ak to poviem Janovi, ešte si pomyslí, že som ju chcela ukradnúť.“

Jano ju obzrel, že tak razom zamĺkla.

— Čože sa ti stalo, že si tak razom onemela? — pýtal sa zadivene.

— Ale nič, len mi prišlo na um, že som mala ešte niečo vykonať. Nuž, veď je to nie tak náhlo.

— Ak chceš, obrátim sa.

— Ale nie, ja to odkážem od Zuzky Matulovie, tá tam chodí často po lieky, lebo jej otec je čosi chorý.

— Ako chceš.

Ale čo ako, dobrá vôľa Marke prešla. Vŕtalo jej v hlave, čo by mala s tou nešťastnou lyžicou urobiť. Na to ani nepomyslela, vyjaviť sa Janovi, iste by sa odvrátil od nej. Napokon sa utešovala, že ju ozaj dá Zuzke, aby ju odovzdala v apatieke. Ale pokoj sa jej nenavrátil. V lekárni iste pobadajú, že lyžička chýba a ju budú upodozrievať, že ju schválne vzala. Ešte môže mať opletačky a hanbu, že kradla. Raz nevedela, čo má urobiť.

Tak potom cestou do Kleňov sotva slova stratili.

Janovi rodičia sú tichí ľudia, mnoho daromných rečí nenarobia. Obidvaja sa zdajú mladší, ako sú. Len Kleňova mater má zlý jazyk a pichľavé oči, sťa šidlá. Vari sa všetka zloba celej rodiny v tej osobe zhromaždila, ako neriad, zmetený na kôpku.

Marky sa povypytovali, čia je a odkiaľ a aké roboty vie. Videli, že sa rozumie do každej domácej a gazdovskej práce, i zjednali ju, hoci stará mať i pred ňou odporovala, aby ju vzali do domu. Keď Marka odišla, dohovárala deťom, že je to dievča príhodné, že sa zdá výstupčivé a že môže Janovi hlavu obrátiť a bude s ňou oštara.

Kleňovci ju len vysmiali a kázali Marke prísť o niekoľko dní do služby. Odchádzajúc, pevne si umienila, že lyžičku iste pošle do lekárne, alebo ju niekde zahodí do rieky. Keď prišla domov, zavrela ju na kľúč do svojej truhličky na šaty.

Ale tých niekoľko dní doma mala toľko práce, že, hoci jej lyžička vše i prišla na um, veľmi sa o ňu nestarala, a tak sa stalo, že keď odchodila do Kleňovcov, nezostalo jej nič iné, ako ju vziať so sebou v truhličke so šatstvom.

Kleňovci ju prijali všetci priateľsky, okrem starej matere, ktorá zazerala na ňu a nedala jej dobré slovo. Rodina bývala v murovanom dome napredku a čeľaď na dvore v drevenej chalupe.

Marka spávala s Pavčovou a s jej desaťročnou dcérou Žofkou v jednej izbe, do ktorej sa vchádzalo z druhej väčšej, kde býval dávny sluha a gazda Kleňovcov Jurčín so ženou. Títo boli všetci zamestnaní v gazdovstve, len Marku vzali k práci v domácnosti. Ona mala upratúvať a variť.

Za niekoľko dní sa Marka naučila, čo má všetko robiť, a usilovala sa, aby boli s ňou všetci spokojní. Hoci stará mať bola voči nej stále nevľúdna, ukazovala jej vždy len dobrú tvár, a keďže často polihovala, starala sa svedomite o ňu, keď bola s ňou často sama doma. Ináč mala tá stará osoba pravdu, že sa Jano mal okolo nej väčšmi, ako vyžadoval jej služobný pomer. Spával sám v bočnej izbe predného domu, ktorú tiež Marka upratúvala. Niekoľko dní našiel vždy, keď si líhal, kvietok na hlavnici. Bol presvedčený, že ho Marka ta vložila. Raz ju podvečer dochytil v svojej izbe, a zazrúc kvietok, pokladal to za znak jej prítulnosti a bez slova ju schytil do náručia a vyobjímal a vybozkával. A Marka sa veru nebránila.

— Aká si ty chutná, Marienka, že mi tú nevädzu vždy kladieš do postele. Veru celú noc len na teba myslím!

— Ale ja? — zadivila sa Marka. — To mi ani na um neprišlo.

Jano skočil k posteli a doniesol kvietok.

— A toto je čo? — zasmial sa. — Darmo tajíš, sám sem neprišiel.

— Tak ti to iste Žofka sem vložila. Už som ju viac ráz pristihla, že z poľa prináša vždy niekoľko nevädzí.

— No, toto je fígeľ! — zasmial sa Jano. — A ja som veru myslel, že mi to ty sem kladieš, lebo ma máš rada.

— Ak ti len to chýba, to ti i celý snopok kvetov donesiem každý večer.

Darmo by sme to chceli tajiť, mladí ľudkovia veru hľadali príležitosť schádzať sa bez svedkov.

Bolo to ešte včasráno, keď išiel Jano do dvora popri oblokoch izieb, v ktorých nocúvala Marka. Pozrel do nich, i zdalo sa mu, že ju zazrel v izbe. Bol by hneď skočil k nej na chvíľočku, keby nebol stál vo dverách Jurčín. Jano vedel, že Jurčín je už na odchode do poľa, i sám odišiel voz chystať, čo tak robil, aby nestratil Jurčína z očú. Keď Jurčín odišiel a vo dvore nebolo vidieť nikoho, vbehol Jano chytro k Marke. Ale v jej izbe nebol nik, iste vyšla niekde napochytre, lebo jej šaty boli porozkladané a jej truhlička bola otvorená. Jano by nebol býval mladým človekom, keby nebol zvedavý, čo je v priečinku truhličky dievčaťa, ktoré mal rád, i prehraboval sa medzi jej tajnosťami, až našiel lyžičku. Vychytil ju zvedavo a obzeral. Bolo na nej vyrezané meno K. Benko. Hodil ju naspäť, ako keby ho bola popálila, a vybehol z izby.

Vedel, že sa lekárnik v meste volá Benko, a bol na čistom, že tá lyžica patrí jemu.

„No, toto je potrest! Tá Mara kradne! To uchytila tú lyžicu ani straka, keď bola tam s tým plátnom! Škoda, no, škoda veru! Také rúče dievča, a kradne! Budeme si musieť na ňu dávať pozor!“ pomyslel si.

Cítil, že mu veľmi odišla vôľa od nej. A začal rozmýšľať, či by mu nebola za ženu. Zdala sa súca a ústupčivá a jemu o majetok nešlo.

Dva-tri dni bočil od nej a nevyužil ani raz príležitosť, ktorú mu dala, aby bol s ňou osamote, hoci mu srdce stískalo, keď ju videl smutnú. Cítil, že to dlho nevydrží a že sa musí s ňou vyhovoriť. Tak sa stalo, že keď raz ráno vbehla do jeho izby a chcela zľaknuto zasa utiecť, zachytil ju a vyobjímal. V tú chvíľu to pokladal za najväčšiu hlúposť, žeby také dievča opustil pre daromnosť, ako je strieborná lyžička. Veď má také milé okále a ako bolestne hľadela na neho. Málo chýbalo, že sa nerozplakala! Povie jej — nie teraz — aby tú lyžičku vrátila, a bude svätý pokoj! Povie jej to, keď sa trochu upokojí.

Predbežne o svojom náleze ani neskukol pred nikým.

O niekoľko dní prišli chlapi z kosby večer domov a dozvedeli sa, že na poludnie Jurčín zháňal peniaze za dvoje prasiec, ktoré predal, a že ich nikde nebolo. Odložil ich do priečinku stola v svojej izbe, kde peniaze obyčajne dával. Bolo to len 98 korún, ale je to predsa len posmech, že v dome niekto kradne.

Keď sa Kleňovci zišli so starou materou, tá sa neokúňala vypovedať, že peniaze nikto nemohol vziať, iba Marka. Ona vedela o nich, a do Jurčínovie izby nikto nechodí, iba ona a Pavčovci. Tí sú už sedem rokov v dome, a nikdy nič nezhynulo. Len o Mare nikto nevie, čo je za jedna. Z očí jej nič dobré nehľadí, to sú oči cigánske. Mlela, že ona kadečo videla v živote a vie, čo vie. Ale komu by sa chcelo všetko porozprávať, čo natárala!

Zavolali Marku a brali ju na otázku, či nevie o peniazoch.

Dievča zadivene odvrávalo, že nevie o nich, a ani nevedelo, že by v stolovine mohli byť nejaké peniaze.

Stará mať jej vyčítala, že len ona ich mohla vziať, lebo nikto iný do tej izby nechodí, ako Pavčovci a ona, a Pavčovci ich iste nevzali.

Marka sa rozhorčene a plačúc bránila a verila sa, že ona o peniazoch nevie. Hľadela prosebne na Jana, ktorý ju dosiaľ vždy pred každým chválil a zastával, aby stratil za ňu slovo. Jano hľadel na ňu s vyčítavou ľútosťou, ale nevyriekol v jej prospech ani slovíčko. Len stisol plecami a odišiel k obloku a pozeral na ulicu. On zo všetkých najviac veril, že ich vzala, ale mlčal, lebo jej nechcel priťažiť.

Marke sa zdalo, že jej srdce pukne, keď ju Jano tak opustil.

— Keď už všetci tak myslíte, že som vám ja tie peniaze vzala, zadržte si môj plat, ktorý som dosiaľ vyslúžila u vás, ale ja tu ďalej nezostanem za nič na svete. Peniaze vám ináč nahradiť nemôžem, lebo veď nemám ani grajciara!

I vybehla do svojej izby zobrať svoje veci.

Kleňovci stáli zarazení.

Otec Kleň krútil hlavou.

— Parom vzal tie prašivé groše! Mamo, či vy tej dievke nekrivdíte, keď ste bez všetkej príčiny taká zlá na ňu. Ono sa kadečo stáva na svete. Ale sa nezdá, že by tá žena kradla. Bol som roky starostom a videl som kadejakú háveď. Keby bola tie peniaze ukradla, nenariekala by tak žalostne. Ja idem za ňou a vyzviem sa od nej, čo je vo veci. Prizná sa mi, ak niečo zvinila.

— Choď, Ondrejko, dohovor sa s ňou. Hriech by bolo nevinnému tak ublížiť. A také mladé, i keby sa pomýlilo, sa spamätá, keď sa milosrdne s ním zaobíde, — durila ho Kleňová a vyšla i sama s ním.

So starou materou zostal v izbe len Jano, a keď začala zasa na Marku nadávať pred ním, vyšiel i on rozpajedený na celý svet.

V pitvore zachytil pri samých dverách Žofku. Zdalo sa mu, že počúvala, čo sa dnu hovorilo.

V srde naskočil na ňu.

— Ty potvora, čo ty tu špehuješ? Ty si tie peniaze ukradla. Nik iný, len ty!

— Ja som ich nevzala, ty cigániš! — zvolalo dieťa, ale očividne zľaknuto a plačlivo.

— Pravdaže ty! Veď som ťa zazrel cez oblok, keď si ich brala zo stola, ty maškara jedna! — vŕtal do nej Jano ďalej.

Žofka sa nahlas rozplakala.

— Ja som ich nechcela vziať, ale Katra Krútňavovie mi kázala, aby som ich vzala, že si kadečo kúpime za ne.

— Také ste vy fialky! No, pekne od vás. Teraz pôjdeš so mnou do Jurčínov a tam všetko vyrozprávaš, čo ste porobili.

„Ťaj,“ pomyslel si Jano uradostený, že sa mu to tak znenazdajky podarilo. „Ale tej starej strige jednako musím zasoliť,“ i chytil Žofku za ruku, aby mu nejako neutiekla, a otvoril dvere a zavolal starej materi:

— Stará mať, peknej kaše ste si navarili s Markou! Peniaze ukradla Žofka s Katrenou Krútňavovie. Teraz sa mi priznala! Druhý raz si dajte lepší pozor na jazyk!

Potom utekal so Žofkou do Jurčínov, kde boli všetci zhromaždení. Ta doviedli i Katrenu, o dva roky staršiu Žofkinu kamarátku. Peniaze sa našli. Chýbali z nich len dve koruny, za ktoré si kúpili gumovú bábiku. Že Krútňavová Katrenu a Pavčová Žofku poriadne vyplatili, o tom nemusíme milých čitateľov uisťovať.

A myslím, že ani o tom nie, že sa Marka s Janom pomerila. Ale len keď jej zavrel ústa, že prezeral priečin v jej truhle a že tam našiel tú nešťastnú lyžičku. Marka sa mu potom zahanbene vyspovedala, ako vzala, nechtiac, lyžičku a nevrátila z nedbalosti. Keď sa vtedy viezli z mesta spolu, mohol na nej pobadať, ako razom stratila všetku dobrú vôľu, keď našla lyžičku v svojom vrecku. Ona ju veru nepotrebovala, lebo vedela, že každý by ju upodozrieval, že ju ukradla, keby ju u nej videl.

— Zajtrajším dňom ju vrátim, — zariekalo sa dievča.

— Ty ju, duša moja, nevrátiš. Daj ju sem hneď a zaraz, ja ti tú vec sám dám do poriadku.

Marka utekala po lyžičku a Jano ju statočne vrátil, za čo ho apatekár ešte i počastoval a odkázal i Marke, aby i ona prišla, aby ani ona nevyšla naprázdno, lebo je, čo ako, statočné dievča.

Čo sa ďalej dialo s Janom a Markou, to tak celkom iste neviem. Ale zdá sa mi, že mi môj priateľ Pavko Kurcin bol raz hovoril, že sa mali zobrať.