ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Čarovnosť mesačného večera bola nekonečne ráz opísaná a niet človeka, ktorý by nedržal za krajšiu lásku za strieborného svitu luny, v parku pri potôčku alebo pri jazere, alebo v kúte za starou bránou, kde sú poodkladané staré metly a zmetáky. Ono je isté, že dcéry lordov a kapitáni od piateho husárskeho pluku sotvakedy flirtujú v takých kútoch, hoci taký dobrý, opravdovou láskou podfutrovaný bozk dobre padne ešte i v tom najväčšom daždi pod parazólom a nieto pod bránou alebo v parku.

Ako som to čítal v jednom starom čísle Worldu, captain^[1] Lionel Woodstock predsa len pri mesačnom svite a v parku pri jazierku ustálil, že Vivian Nicegirl je zo všetkých anglických dievčat to najkrajšie. Pri tej istej príležitosti sa Vivian presvedčila, že je to akýsi podivne príjemný pocit, keď hladia človeka po tvári mäkké fúzky, pod ktorými sa nachádzajúce ústa sa pritom s obdivuhodnou dokučnosťou pritískajú na pery. Rozumie sa, že bozk captaina Lionela bol bozk snubný, ako to v časopise pre dobre vychované obecenstvo ani inakšie nemôže byť.

Natoľko by bola vec v každom ohľade v poriadku. Len to sa mi hneď nepáčilo, že ten bozk padol na začiatku rozprávky. Do konca sa len musí čosi prihodiť, myslel som, lebo bozkami možno vyplniť len medové týždne, ale novielku? Možno by to vedelo urobiť mladé dievčatko, ale iný? (Myslím, že by sa také novielky dosť vďačne čítali.)

Nuž, veru Vivian, nebožiatko, zlapalo kiahne (neštovice smallpox) pri návšteve chudobnej rodiny, čo je v anglických románoch všeobecne prijatý zvyk lepších kruhov. (Navštevovať chudobné rodiny, a nie zlapať smallpox.) Jej fresh^[2] tvárička stratila svoju ružovosť a krásnu hladkosť, následkom čoho ponúkla Lionelovi jeho slovo nazad a ten hlupák ho prijal. Taký hlupák nevedel, že dnes medicínska veda už natoľko pokročila, že zmrzačenie kiahňami nie je také strašné, ako bolo kedysi, a že za niekoľko mesiacov tvár celkom dostane nazad svoju krásu, najviac ak zostanú na nej dve-tri drobné, okrúhle značky, ktoré milujúci veľmi vďačne upotrebia ako miestečká zvlášť vhodné pre bozky. Ešte ľutujú, že ich nie je viac, takí sebci!

Odchodom ostrohami štrngajúceho Lionela a plačom Vivian sa končí rozprávka vo Worlde. Je to také dojemné. Úbohá Vivian! Ale ja, ako starý praktikus, viem veľmi dobre, že sa tá vec celkom na konci takto skončila: za rok sa Vivian vydala za iného captaina, a síce teraz za jedného od šiesteho dragúnskeho^[3] pluku, a Lionel (ten hlupák) si mohol vykladať, čo si o sebe myslel, keď na skvelých plesoch videl krásnu a bohatú Vivian len tak plávať na ramene dragúna, ktorý iste zúžitkoval k udanému cieľu tie tri-štyri značky prestátej choroby. Aspoň pohľady, ktoré na seba hádzali tí dvaja, tomu nasvedčovali, ako aj to, že poznali i milšie zábavky, ako dlhé zdržiavanie sa na plesoch a večierkoch, lebo oni boli skoro vždy prví, ktorí z nich odišli.

Vzdelaný človek hľadí ponad plece na nevzdelaného a Lionel by bol iste s opovrhnutím pozeral na človeka, ktorý by bol tvrdil, že Jano Knebeľ z Kozinskej bol omnoho múdrejší ako on, lebo v podobnom prípade tak pokračoval, že to preň omnoho lepšie vypálilo.

Ktorýsi deň vykrikovala v Kozinskej Zuza Kôpková zo svojho dvora na Maru Janťákovú, trepajúcu ľan vo svojom dvore.

— Mara, Mara-á, a či si čula, čo sa staló? — Musím poznamenať, že Kôpkovci bývali na jednom kopci a Janťákovci na druhom a že ich spôsob diškurzu nebol súci pre suchotinárov.

— Nečula som ja nič! — zakričala nazad prácu pretrhujúc Mara: — Čože sa stalo také?

— No, Jano Knebeľov sa oženil!

— No, a ty si čula, čo sa stalo u Gajdošov? — začala i Mara vykladať, lebo človek síce veľmi rád počuje novinu, ale možno ešte radšej rozpráva tiež jednu.

— Nečula som ti ja nič, dieťatko.

— Nuž žení sa a berie si Evu Števuliakovú. Ale o tom ešte čuš, lebo to nikto nevie. (Tiež je naším milým zvykom aj známu vec podať ako ukrutnú tajnosť, lebo lepšie baví, keď môže prezradiť tajomstvo, ako rozprávať ďalej obyčajnú klebetu.)

— Koho si to berie?

— Evu Števuliakovú, — zvolala Zuza, že sa hory ozývali, — a vraj dostane…

— Nuž u Gajdošov sa ti uliahlo jahňa s dvoma hlavami, — húdla Mara svoje. Zuza sa však tiež nedala; kričala, ako vládala:

— Dostane jednu šestnástku a dve…

— A u Polčíka sa narodilo dieťa…

— A dve kravy a dvadsať stovák…

— So zubami. To ti je hrôza, čo sa teraz robí na svete.

— A dve postele perín. Veru si ten dobre postelie. Keď sa také zázraky dejú, to už bude koniec sveta.

— Veru sa im to podarilo. Len aby sa nejaká šarapata neprihodila. A vaša krava sa už otelila?

— I horký; otelil sa ti tam „symbóži“, — vrieskala rozľútene Zuza, nebadajúc strašnú blasfémiu.

— Veru to nebude dobre, uvidíš, že nebude, — zakričala Mara a postála ešte trochu s rukami zloženými pod zásterou, či jej nezíde ešte niečo na um.

Zuza tiež len tak stála. Keby boli nablízku, boli by si vedeli ešte hodne čo povedať, ale takto vykrikovať z plných pľúc, to sa nevyplatilo, len veľké tajnosti.

Čo dve susedky takto besedovali, tiahol Jano Knebeľ s troma kamarátmi do krčmy, aby ich počastoval, keďže sa tak dobre žení.

V krčme rozkázal pre začiatok dva litre vína a klobásu, ktorú by mohol smelo píliť, taká bola tvrdá. Ale zdravé zuby ju rozdrvili a silné žalúdky tie piliny spracovali.

Rozumie sa, že kamaráti chválili Evu o dušu spasenú, dokiaľ sa nepodnapili, čo ani netrvalo tak dlho, lebo po víne sa dali do piva s rumom. Dva litre vína „vysmrkli ancvaj“.^[4] Mišo, chlapisko s detskou tvárou a s hlasom ani píšťalka, podotkol:

— Počuješ, ty, Jano, ale si dobre pritiahni remeň na nohaviciach, keď sa do tej Evy púšťaš, lebo tá ťa veru poľahky vyobracia, ak budeš robiť nezdobu. Pozri, ako vytrepala Jura Keráčika; ten dva týždne chodil k doktorovi a všetko musel on poplatiť. Veď je to len špás, človeče, i vyperú ťa, i platiť musíš!

— Nuž ktože mu kázal prať starého Juramika ako hovädo. Veď ho Eva len ratovala, bol by ho vari i zabil, keby nie ona, — poznamenal Pavo Mišíkovie, parobok takto dosť urastený, ale škúlil sťa Chovančákov pes; díval sa jedným okom rovno na nos.

— Nuž to je raz svätá pravda, že takú osobu napochytre nemáš v celej-celučičkej dedine, ako je Eva. A aká vám je krásna! Háj, kožku má ani dvojtýždňové prasa, takú hladkú, — chválil si ju Jano. — Ja ju ukrutne rád mám a neopustil by ju za nič na svete. Keď ťa tá bozká, synku, to ti cmukne, že žiadne teľa tak nemľaskne, keď cicia kravu.

— Veru verím, ale má k tomu aj ústa! Tá veru nebude obhryzkávať švábočku jedným zúbkom ako Žofa Strnádová, ale aj takú ako päsť smelo naraz. Háj, to ti je dievka, ako má byť, — chválil ju i vždy akýsi užalostený Ondro Pavčákovie.

Hovorili i o iných dievkach a chválili si ich navzájom, dokiaľ to pivo s tým rumom nezačalo robiť šarapatu.

— Ty, tá Mara Pukáčová je hodná, hej, dobrá dievka, ale čert vie prečo, smrdí ako pes, — poznamenal fistulou Mišo na Ondrovu najmilšiu.

— Tebe smrdí, keď ťa kopla, že sa všetko v tebe zmiešalo, keď si dokúčal do nej; mne nie, — bránil svoju lásku Ondro. — A tvoja nefufne a nečaptí sťa krivá kačka, há?

— Kto čaptí, vari Žofa? — zakričal Mišo. — Veď tá má nohy krásne ako obrúčky, kedy kto slýchal, že človek s okrúhlymi nohami čaptí? Tebe sa rozum čistí, ty chalan akýsi. Ak ešte na ňu slovo povieš, takú ti hodím, že sa naraz nájdeš na svojom smetisku!

— Ale ty mne, ty, ty plesničiar, — zareval Ondro.

Plesničiar bol výraz, ktorý Mišo nezniesol. Nevedno prečo, ale nadávka „plesničiar“ ho vyniesla z rovnováhy. Preto bez všetkých ďalších vyjednávaní vysolil Ondrovi uznaniahodné zaucho. Ondro vstal, chladnokrvne vypil najprv zvyšok rumu a piva zo svojho pohára, odložil ho nabok a potom vrátil zaucho Mišovi.

Jano i Pavo ich začali mieriť i vymerili ich, ale nie nadlho. Akože by to aj bolo bývalo možné! Každý považoval chválu cudzej frajerky za urážku svojej, preto začal na tú cudziu nadávať.

Za krátku hodinu ich krčmár vyhodil von, lebo robili takú vzburu, že v susedstve bývajúci četníci odkázali, že ak sa nebudú tichšie zabávať, prídu aj oni k nim.

Neviem, prečo krčmár nebažil za návštevami četníkov. On možno vedel.

Ráno sedel Jano hore na vôdre s hlavou ani šúp, tak mu v nej hučalo, zvonilo a pišťalo a vystrkoval si slamou včerajšiu klobásu zo zubov. Klial ako Turek, lebo namiesto toho, aby dostal klobásu von, zapchal si ešte väčšmi slamou zuby.

No nebol dobrej vôle. I to mu zišlo na um, čo musí poplatiť u toho lotra krčmára a za to ho tá háveď ešte nabila! Júj!

— Jano, Jano, čože sa neberieš statok kŕmiť! — kričala naňho jeho mať. Čo mu tá všetko okrem toho napovedala, to by bolo síce veľmi poučné, ale predsa len pridlhé rozprávať, a preto spomeniem len samý koniec, len ten ho mykol. Ostatné už bol mnoho ráz počul od matere, to mu bolo, akoby pes brechal.

— Jano, teraz bola tu Stehuliačka, že vraj Eva skapíňa, — dokončila jemnocitne, lebo keď bola zlá, nuž bola zlá na celý svet.

— Hí, ký parom že ju zašiel! — zvolal Jano a skočil z vôdra.

Dozvedel sa to dosť skoro. Eva dostala kiahne (neštovice, smallpox).

— Tu máš, bou prissám! Teraz ak nezbrzgá, bude vyzerať, akoby čert hrach mlátil na nej. Ja veru takú maškaru nechcem. Pohlo ho i to, že narobil hodný dlh u krčmára a ak ju nevezme, tak to bolo podaromnici. No, zlý bol, darmo tajiť. Mlátili v maštali statok, že len tak tancoval.

Eva sa za niekoľko týždňov vykrôchala, ako sa Jano o svojej mladuche citne vyjadril. Keď už vstala z postele, odkázala poňho. Počas choroby sa Jano vše dopytoval, ako vyzerá. No niečo dobré mu nikto nevedel povedať. Totka Cunovie povedala, že má takú tvár, akoby ju kožou z tej najstaršej ropuchy obtiahol.

Jano sa osvedčil, že sa atď., atď.

Ale keď odkázala poň, tak už len išiel k nej. Eva mala tvár ešte napuchnutú ako riečica, červenú ako rak a hodne dosť veľkých dierok v nej. Oči jej skoro ani nebolo vidieť. Keď sa zasmiala, urobila takú maškaru zo seba, že sa človek až triasol.

Jano vošiel do izby a Eva, chúďa, sa mu vraj zasmiala.

— Juj, Eva, ale ťa doriadilo to chorobisko, ale si mrzká! Takú tvár máš sťa starý Suroviak, čo ležal šesť týždňov vo vode.

— To sa ti akosi nevidím.

— No, to už raz nie.

— To ma už nechceš?

— No, ja veru nie, a čo by si dvanásť šestnástok mala.

— Nevídali, nájdem ja preto ešte chlapa. Chlapi sú lacný tovar; skorej dostanem chlapa ako dobrého býka na jarmoku.

— Pre mňa si kúp i troch, ale ja ťa veru nechcem. — I vypľul ohrdlivo na zem. — Fuj, fuj, fuj! — a odišiel.

Lenže Eva nebrala vec tak ľahko, ako ukazovala pred Janom. Jej sa Jano predsa len pozdával a chcela ísť zaňho. I plačúc povedala rodičom, žeby toho Jana nahovorili, aby si ju len vzal.

Starý Števuliak prešiel do Knebeľov.

— Pochválen. Kde je Ondro? — pýtal sa starej Knebeľky na jej muža.

Knebeľka plátala vrecia. Bola zlá, jedovala sa na Jana, že také sprostosti vyčíňa a že nechce Evu.

— No, pomyslite si, čo to chlapčisko oháňa! A veď to tej Eve vyslúži. Čože, ja veru viem, ako vyzerala Pepa Svoreňovie, veď ju nebolo poznať po tej chorobe. Ale starý Láštic ju zo tri razy začítal a obkädil, no a hľa, chlapci len tak lipnú za ňou. Už mala štvoro faganov a každé od iného. Taká je veru, ako čo by ju z vajca vylúpil.

— Veď tak, veď tak. I my tak hovoríme. A Ondro čo na to?

— Vojdite do humna a zavolajte ho.

Čochvíľa prišli obidvaja nazad.

— Ty, stará, tu kmotor hovorí, že by nehľadel ešte i ovcu prihodiť radšej, len aby sa jeho dievke tá hanba nediala.

— Nuž veď ja nič. Ale s Janom sa treba dohovoriť. Ale čo ako, už je len jedna ovca málo.

Vyhľadali Jana. Prišiel nadurdený. Nechcel o veci sprvu ani počuť, až mater vyrukovala s Pepou Svoreňovie.

— Hej, Pepa, tá hej, tá je veru hodná, ale keby ste videli Evu, veď tá vyzerá na strach.

— Ty trúb, — ozvala sa nežná mať, — keby si bol videl Pepu hneď po chorobe, netáral by si do sveta. Teraz sa ti vidí, čo? Ty, ty býk!

— No, veď ja už nič, — odvetil po chvíli Jano. (Možno aj jeho viazali aké-také rozpomienky na Pepu.) Ale už čo ako, jedna ovca je málo.

— Nuž dám dve, nech ho tam parom uchytí, — riekol Števuliak, nakladajúc dlaň na tľapnutie.

— Dve ovce a jedného barana, inak ani nepozriem v tú stranu, — rozhodol odhodlane Jano. — Lebo Eva, lebo baran!

— Ja nedbám, pre toho barana nepôjdem po žobraní, — dotvrdil Števuliak. I tľapli si do dlaní i s Janom i s jeho rodičmi.

No a Jano veru neobanoval, že si Evu vzal. Pánboh ho požehnal i malými Janmi a Evami i jahnicami a barančekmi. A keby nebolo bývalo choroby, boli by bývali len Janovia a Evy.

Nuž kto je múdrejší: sedliak či pán?