ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[1]Kde bujná lučina, kde temná dubina,
kde sivým zadutá homokom rovina,
kde svetlý nebosklon na zemi spočíva,
z rázsochy sa smelo sivý orol díva
na ďaleko-šíre rozľahlé končiny
pod jasnou dutinou nebeskej výšiny —
svet, dômysel jeho všetky splietol strany —
tu je násilia dej posiaľ neuznaný.
. . . . . . . . . . . . . . . . . . .
Tu na všetky strany šíri sa sloboda,
obyčaj a mienka — hotový srdca jed,
tu nedáš nikomu zo skutku odpoveď,
pod nebom odkrytým mrak nezastrie čela
a myseľ je dumná, pevná a veselá.

To svet celkom druhý — to svet celkom iný!
Keby ste vy znali šuhaja pustiny,
keď sa on vyšvihne na koňa sivého
a duša zažiada do poľa šíreho,
kde láska, odvaha, dobrodružstvo volá
a zďaleka kýva naňho dobrá vôľa!

Môže mrak ťažký prach do povetria dvíhať,
liať sa do skapania, nebo bleskom syčať,
rozjašený vietor drúzgať stromorady,
nebo, zem od vzteku zbiť sa dohromady:
syn pustín na koni rozdurenom sedí
a spieva pokojne ako inokedy
pieseň pustatinskú — vietor hlas strháva —
ku kopcom koníček sivý porehtáva,
hrom s trasavou zemou ustavične zvoní,
a syn pustín letí veselo na koni.
Vojna živlov, mračna nie mu proti vôli,
on zrástol ako tá trstina na poli.
Ale sa nezhýna. Hrdosť v sebe nosí,
od nikoho predpis pre život neprosí,
ani ho nežiada, trebárs mu ho kto dá —
jemu neviazanosť všetko a sloboda,
z ktorých dvoch blahocit tečie bez premeny.
Spýtaj sa ho, s kým on osud svoj premení?
Či zbabelosť pustá súd vynáša nad ním,
ktorú svet nazýva osvetou, vzdelaním?
Či nenasýtenosť a nadutosť jedných
mu naplodí hrúzu hodín a chvíľ biednych?
Či príhody smutné ženú do zúfania?
Azdaj ho železný tak zákon naháňa,
obec medze kladie, čo bojuje s strasťmi?
On hľadí zďaleka, ak’ je svet nešťastný,
von z cieľa násilia, kde rán sa nebojí —
s ním aj Boh nebeský len v priateľstve stojí,
čo svitá, čo mrká na šíre roviny
a rozkošne hľadí na syna pustiny.

Bože, aký život tam na pustatine!
Kŕdle koní divých rehcú po rovine,
bez ostýchavosti skáču, sa ihrajú,
vetry chvosty, hrivy bujné predúvajú,
zem duní od skoku, dupotu tých hostí,
fujaky tak prášia ako z povinnosti
a vlny k oblakom vysokým vznášajú,
husi divé v blízkych jazerách gágajú.
Nad vodami piští veselá divina.
Na brehoch vysoká černie sa trstina
ako ten les — slnce cez ňu nepresvieti,
tu roj kačiek divých do vetra vyletí,
tu líška, tu zajac z húštiny vyskočí,
tam vlkovi medzi lístím ziskria oči
a stratia sa v nemej a tmavej húštine.
Kúr sa tmavý, hustý zdvíha na rovine
a huk temný, hrozný vždy bližšie slyšeti —
to kŕdeľ divočiek rozjašených letí,
bujaky sa ženú ak’ skaza zďaleka
a bučia, že malé, veliké sa ľaká
a pútnika — zrádnik naskutku vyhodí.
Na brehu jazera dômyselne chodí
bocian a žiadané lahôdky si hrabá,
kde zašuští jašter, had — zakŕkne žaba.
Nad studňou rázsocha šerie sa zďaleka,
na nej jedna vrana utrápená kváka
a na dobrý dúšok zve pútnika vody
ak’ stará krčmárka. Rázsocha vždy chodí
doluká, horeká — temne povrzgáva —
rovina celá pustý ohlas dáva
na spev jednoduchý, škrípavý, vláčlivý,
až dotkne aj vranu ten vrzg žalostivý,
naposledok sa aj táto stará zviecha,
odletí tam preč, kde zve väčšia potecha
a zdochlý kôň skvelé pripravuje hody.
Na poli černejú sa štyri jahody
s veľkými, hustými na strany vetvami,
kde šantujú vrabce a bývajú vrany —
s rojom chrústov, čo tam ustavične zvoní.
Chalupa doluká a pol strechy v tôni
pod hustým zelením — to je čárda známa,
kde sa pije často do bieleho rána
a celé mesiace trvá veselý ples.
Pred vrátami leží jeden statočný pes;
tie vráta v živote nejednu strpeli,
keď sa samy sebou otvoriť nechceli,
od valašky ranu — v nočný čas od hostí —
keď hostinský nemal toľko statočnosti
hneď skočiť; — teraz sa rozstúpte dokorán.
Po pitvore pustom prechádza sa potkan
a s koštiaľom jedným veľký robí hrmot,
na strane v svetlici temný počuť chrapot.
To hostinský leží vo snách pohrúžený,
pred sparnom, muchami v bunde zakrútený;
božiu celučkú noc nebol na pokoji.
Povážte, čo jeden hostinský vystojí.
Svetlica je temná, veľká a zdĺhavá —
pri tomto stole sa dni veselo trávia.
V tejto izbe oné ďaleko v povesti
schádzajú sa pustín veselé nevesty
a kusy a žarty, divy vystrájajú.
Na týchto laviciach hudci sedávajú —
úhlavní vrahovia pre meštek a bôty,
čo režú tie staré pustatinské nôty,
až sa telo trasie a žily ihrajú
a aj tie jahody hore kolembajú.
Veselo tu býva — slovom, štyri svety —
čo myslíte, aké pustina má deti?
Chodieval som — trávil mnohé dni, hodiny —
nezabudnú nikda ho tieto pustiny,
ani táto čárda, kým z nej budú kusy…
Podivné príhody človek vystáť musí —

Bude úzko, temno, žalostne chlapcovi.
Uvädne a uschne tamten sad višňový,
na brehoch jazera, kde sa ten dvor belie,
rodič si dlhé dni s plačom čítať bude
a matka chudinka oplakávať bude,
čo s plačom daromným nikda nedobude,
stratia pustatiny syna a priateľa
a v sade višňovom zamĺkne píštela.
A šuhaj, Bože môj, bude mať hodinu!
Ten stratí svoju vlasť, slobodu, rodinu.
Najviac — ak mu ešte stratiť pozostáva
dačo — iba život, na potechu práva
čo nemá — výhodám márnym zapredaný.
Šuhaja prevzali neslýchané strany,
neslýchané kraje, nesmierne výšiny,
až úzko hľadieť na hlboké doliny
a nebo, vrchami stisnuté v úzky klin.
Tu neznajú ani, čo je pustiny syn
a jeho sloboda — mládenská svevoľa!
Tu vládne železná, suchá, pustá vôľa,
ktorá ľahké počty s hocikým urobí
bez veľkých myšlienok, úzkosti útroby.
Božechráň, spomenúť o krásnych hodinách,
prežitých na milých ďalekých pustinách,
o neobmedzenom a voľnom živote,
v obci každý musí sa koriť jednote,
ktorá od jedného takú žiada obeť:
Na najkrajšie svety naveky zapomnieť,
pochop dľa potreby obyčajnej riadiť
a svoje myšlienky celosti podrobiť,
ktoré samy sebou tiež môžu viacej stáť
ako celá obec, ešte i jej podstať.
Súkromnosť — rodina — Bože, tu sa žije!
Sem sa len vpratali ešte krásne zmije,
pretvárnosť hlavná cnosť je medzi nimi,
z úprimnosti cítia sa urazenými,
šľachetnosť srdečná u nich slabý pokus,
neprirodzenosť je ich bežný, milý vkus,
ktorá prenikla obyčaje, mravy
a skvelé víťazstvo nad prírodou slávi
a v sladkej sa kochá sebavedomosti,
keď vyjde na stupeň úplnej smiešnosti.
A keby podotkol tie druhé pomery,
kde sa vyhľadáva koľko-toľko viery,
zaprenia, svedomia, trošku statočnosti —
ďaleko ak’ nebo od túžob, žiadostí!
Biedny syn pustiny, veľmi si sa sklamal,
čo si si za raje v krajinách sľuboval,
kde kvitne vzdelanosť, vedy a umenia!
Tvoj duch ti narobil iba len trápenia.
Ty sa teraz hanbíš za synov slobody?
Spotvorený otrok — čo hanobíš rody
šľachetné — za nástroj, slúžiaci vrahovi.
Čo robí ten sádok na briežku višňový?
Čo tá mať úbohá, za synom omdlelá?
Čo tá čárda v poli, tá zvučná píštela?

Pomnenky jediné nedajú útechu
a túžba bolestná bez všeho prospechu.
A ten čas tak ide po stupni na stupeň —
po noci pochmúrnej víťazstvo slávi deň,
tak jar dlhú zimu poriadkom odmení,
slnce, mesiac, hviezdy svietia bez premeny
a čas ide ako beh žitia šumného,
až sa zľakne človek od seba samého.
Šuhaj premenený — hotový to oblak,
pochyba, nevera skazili jasný zrak.
Každodenné práce city zatupili
a len pozostali tie jediné sily,
aby jeden v obci medzeru vyplnil
a cnostný, poriadny občiansky život žil —
kôl mocný do toho velikého plota,
občianskeho to úd výborný života!
Vypadli z pamäti dávno všetky hádky,
myšlienky jediné sú denné výdavky,
čo človek k pohodliu potrebuje ročne,
bez ktorých nemôže žiaden vyjsť statočne.

Pred kaviarňou sedí v krásnych nohaviciach,
kabaňu má, zlaté prstene na palcach,
črievice jelenie, klobúk kastorový,
v ruke tenuštičký prútik trstinový
so psou hlávkou krásnou zo striebra ak’ krieda —
a medzi fúzami tvár ako smrť bledá.

Všetko pohybuje sa v rukách osudu,
kto zná, do večera aké chvíle budú!
Čas, ako bývalo predtým, tak vždy beží —
syn pustín na loži smrtedlnej leží
v svetlici velikej, vkusne ozdobenej.
Nádhera, bohatstvo všade svieti po nej,
rajskú vôňu lejú východné kvetiny
z nádob drahocenných, vzácnych. — Syn pustiny,
vyschlá zadumaná do seba postava
práve tak vyzerá ak’ umrlčia hlava
medzi krom zeleným tam na cintoríne,
na krásnej zelenej hodvábnej perine.
Strašne vyzerá — zrak posiaľ nenasýty
a koniec života onedlho cíti.
Ten ide vždy tuhšie dvojnásobným krokom,
aby posledný dych odobral útokom.

Biedny synak pustín v tej chladnej cudzine,
nebolo ti radšej skončiť pri rodine,
ako v tejto cudzej bohapustej zemi?
Tu je každá hora, každý kríček nemý,
každé slovo cudzie, tvrdé ako skala,
že by tá pustina šíra zaplakala,
striasol sa sádoček od žiaľu višňový
a slzy vypadli materi, otcovi.

Strašne vyzerá — zrak posiaľ nenasýty
a koniec života onedlho cíti.
Ten ide vždy tuhšie dvojnásobným krokom,
aby posledný dych odobral útokom.

Čas beží — rihoce koník, druh jediný,
posledná pamiatka ešte z pustatiny,
zabudnutý roky — skáče celou silou,
že nemôže pána svojho už niesť domov,
že nemôže viacej ísť v šíre pustiny,
rihoce a skáče ten priateľ jediný,
že celý dom, dvor sa započína triasti
a po izbe hučí drahé meno vlasti.

Strašne vyzerá — zrak posiaľ nenasýty
a koniec života onedlho cíti.
Ten vždy tuhšie ide dvojnásobným krokom,
aby posledný dych odobral útokom.

Krásne vyzerajú tie krásne roviny,
keď mesiac zasvieti bledý na pustiny
a nebo miliónmi iskrí hviezdičkami.
Teraz mračná letia hroznými vlnami,
zo všetkých strán víchor ako z mechu duje,
tma sa ako z rohu po poliach rozkľuje
a ticho, tichučko temnotu preniká.
Bude hrozný príval a búrka veliká,
povodeň, blýskanie, bijúce paromy —
víchor, čo odnesie so strechou aj domy,
nešťastie, čo budú dlhý čas pamätať.
V chalúpke pri stole otec, čeľaď i mať
a ostatná z poľa zohnatá rodina
sedia. Utrápená pre čeľaď hodina
blíži sa bleskami ak’ k božiemu súdu,
už dozaista spať tej noci nebudú.
Sprevádza rozprávku hromový neba hlas,
čo komu na rozum napadne v taký čas.
Všeliake skúsené v živote príhody,
od vetrov, prívalov trpené nehody,
oheň a v tom istom roku na nebi div
tam k poludniu, keď sa syn pustín narodil.
Kde toho chudáka osudy zaviali?
Rodinôčku, otca, mať slzy zaliali —
spomienky sa dávne na syna vzbudzujú.
Blesky ako celé potoky križujú
po nebi — až hrôza na pustiny sedá,
celej zemi tvár je zdesená a bledá
a v svetle zázračnom podivne sa mení,
umrlá žiar sto ráz mihne v okamžení
a šľahne plameňom širokým homokom.
Koník od poludnia beží tuhým skokom,
až sa navzdor búrke, blesku, hromu valí —
pustiny strašný syn — ako strela páli.
Za ním nekonečný koní divokých roj,
bujakov, divočiek skáče pekelný voj,
že dvor obklučuje veliká mrákava —
pustatín syn v kline otcov dokonáva
na briežku, kde stojí sádoček višňový.
Rozsvietil krovinu hustú blesk hromový
a neba hrozného durkot očakáva,
rehot koní, dupot strašný hlas vydáva
po celej zdesenej šírej okrsnosti,
byvolov divých hlas hromu divokosti
smeje sa a hrozné tne do bleskov zraky
a rehce a bučí na hrozné oblaky.