ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[1](V jednom meste na rínku na všeličo.)

Jeden (ide s volmi)

Kto kúpi voly? Veď vy ste hádam tiež naši, a’šak hej, vy ste z tej a z tej dediny?

Tí

Odtiaľ sme. By si ich chcel predať?

Jeden

Na to som ich na jarmok došikoval.

Tí

Keď je tak, poď sem bližšie s nimi, nech ich vidíme, aby sme ich kúpiť mohli.

Jeden

Len ich pozrite — ale verte, ani to vám netreba. Voly sa duria a sú smižné a hladké ako ryby, domáce ako psi (jedného volá za sebou, ten ide — poď, sem, môj rožko, poď! — hladí ho a jeho hlavu k svojej kladie), už ťa hádam nebudem pásť v Okne, neutečieš mi viac z lúky do ďateliny, alebo do zbožia — ej! už som sa dačo tým hajčím naplatil, ale Boh vidí, že nie zo zlej vôle, ale keď človek zaspí, za seba nemôže, mohli by ho samého ukradnúť, nie to aby za svoje veci ručil. No, ale čo sa stalo, to sa stalo, i tak je škoda zaplatená a tým sa hádam dosť urobilo, ktorí škodu trpeli.

Tí

Nohy majú ešte ta, na nohách chyby nevidíme, ak je nie utajená, ale to nemyslíme. Rohy sú pekné, široké ako jelenie a dĺžosti čo sa týče, málo takých jesto v jarmoku.

Jeden

A ktorý z vás ich chce kúpiť? Či všetci páru volov?

Tí

Chceli by sme my to jednému bedárovi obstarať, časom by nám hádam navrátil. Poctivý človek, ale v hospodárstve teraz sa stal nešťastlivým — mal šesť volov a všetkých šesť mu vydochlo, vyšiel na mizinu, a čo má detí — vari dvanástoro či koľko, skoro všetky pôjdu po žobraní. Čože im dá jesť, ak nebude mať aspoň len jeden párik volov na oranie.

Jeden

A či nevyšiel pre lenivosť alebo pre dáke druhé chyby, ktoré by od jeho vôle záviseli, na mizinu?

Tí

Tak by sme sa my tak oň netrápili, ale ľúto nám, keď jedna dobrá duša príde do biedy, keď na ňu Pán Boh nešťastie dopustí. Dosť my máme sami so sebou. Naša dedina sa veru najlepšie nemá, lebo takých zárobkov nieto, pole dosť plané, neúrodné.

Jeden (prvšieho sa pýta)

Či vy máte moc statku a detí?

Prvý

Mám páru volov a šesť detí.

Jeden

A ty?

Druhý

Mám dva kone, ale obidva krívajú, nedajú mne mecu — detí osmoro.

Jeden

A ty?

Tretí

Ja mám jedného koníka, jednu kravičku, nemám ženy ani detí, ale mám starého otca, chvalabohu, ešte pri sebe, ktorý už síce nič nevidí, a starú mamičku, ktorá už len sedí a vnukovi svojmu múdre naučenia dáva. Otca, matere už nemám.

Jeden

A ty?

Štvrtý

Mám jednu kravičku, dvoje jaloviat, ženu lazára mám; ako som ju vzal, oslepla. Čo robiť, keď Pán Boh dač’ takého na človeka dopustí!

Jeden

A ty?

Piaty

Je mám štyri kone, nás je dvadsatoro čeľade v dome. Ešte nám ide koľko-toľko — keby len nám lanského roku neboli podochli voly a nemuseli by sme si od dobrých ľudí čo to vypožičať.

Jeden

A ty?

Šiesty

Mám dva voly, ženu a dvoje detí — mám ešte, čo mi je treba, nech len naďalej Boh ma zdržuje a statček od škody a skazy uchová.

Tí

Čože pýtaš za tie voly?

Jeden

Ja vám dačo poviem — viete čo — vy chcete spomôcť bedárovi a všetci horšie stojíte ako ja. Vy máte rodinu, a ja som len sám, otca, matky nemám, ženy, detí nemám, nikomu som nie dlžen. Kdekoľvek sa len môžem obrátiť a hocajde všetko nájsť, čokoľvek mi je potrebné. Teda tieto voly darúvam tomu chudákovi, čo má toľko (trápenia). Nech sa modlí a Pánu Bohu za to poďakuje, že spravil Boh jedného z ľudí bohatšieho nad jeho vlastné potreby.

Ti

Čo robíš, chlapče? Ty si iba jeden, ťažko ti trpieť, nám kde ľahšie, keď všetci siedmi trpíme.

Jeden

Radšej sám budem trpieť, ako by ste vy mali trpieť — potom ja trpieť nebudem, nebojte sa — mladý som, čŕstvy som, mocným som, kde sa len hodím, radi ma budú mať, všade ma budú vítať. Nie je tak ale vám, vás keď bieda trápi, ženy, deti nepustia do sveta, mne ale nik nič nerozkáže.

Tí

Ale, chlapiatko dobré, nechaj si volky, veď sa my ešte len dáko zložíme, nemysli, aby sme ešte tak biedili. Čo teraz nemáme, Boh nás požehná a mať budeme. To sme my to ti len tak povedali.

Jeden

Poznám vtákov po perí a ľudí po reči. Čo som povedal — povedal. Dajte mi zvončeky z mojich pekných volkov, inšie vám všetko tak ponechávam, nech vás Pán Boh s tým statčekom požehná a nech ten statček hojné prinesie biednemu gazdovi požehnanie.

Tí

Ale, bratku, nechoď, čakaj! Veď sa len tak nepustíme. Ty by si sa chcel nachytro odbaviť. Nebude zle, čo ešte dakoľko slov vedno pohovoríme. Nie ti hádam naša prítomnosť odporná. Veď ľudia sú na to, aby, keď na to príde, sa pozhovárali a potom dobrí boli, alebo zlí, keby sa vada strhla. Ale, božechráň, a to sa neboj — i my sme ľudia pravoveriaci a známe každému, čo je jeho.

Jeden

Ej, veď keby sme sa o to báli, teda by ani žiť na svete dobre nebolo, ale len samou pokutou. Čo človek len iba vtedy žije, keď s dobrými ľuďmi sa zhovára a ich skúsenosť skusuje.

Tí

A čí si, nože nám povedz.

Jeden

Čo vám je po mene. Žiaden vo mene svojom nič nepomáha, ale vo mene Toho, ktorý za nás umrel na kríži, ktorému nech bude česť a chvála.

Tí

Ale predsa ten, dobrý človek, rád by vedieť meno toho, ktorý mu natoľko z biedy pomohol, aby mu naspäť, ak by možno bolo, zase dakedy dobre robiť mohol.

Jeden

Poviem vám — už dokončievajú tí na svete, ktorí za seba dávali, meno ich ako dáky drak všetko hltajúci. Vravím vám, títo sú nie verní, tí sú horší od neveriacich — to sú naozaj bezbožníci. Meno týchto dakedy do takého potupenia príde, že bude podobné hadovi, po piesku sa vlečúcemu a nemohúcemu hor’ zdvihnúť svoje telo — na tých kliatba. Ten úbohý človek nech chváli Boha, a nie druhých. Od Boha všetko pochádza, to už každý jeden z vás uzná. My v Jeho moci stojíme, čo máme, od Neho máme, a čo od Neho máme, je nie naše, no je božie — božie vo mene našom dať nemôžeme. Ani ja tedy som nepovinný vám moje meno povedať — bojím sa hriechu veľkého a bojím sa pokušenia toho, do ktorého by ja, aj ten človek prišiel.

Tí

Nuž, ale akého pokušenia, veď ľudia ľuďom dobre robia, aby zase ani im dakedy nechybovalo pomoci, keď by potrebovali.

Jeden

Také danie ešte je nie žiadne danie, to ešte neznačí vo mene Otca nebeského dať, ale len vlastne vo mene seba samého dať — samé cigánstvo, samé šibalstvo. Kto vo mene seba druhým ľuďom dobre robí, ten tých ľudí klame, lebo vlastne len sebe dobre chce. To je ešte také starosvetské fragnárstvo, síce to všetko musí vykapať — sláva božia nedopustí, aby také potvory zem túto obývali, a bude, že prestane dobrerobenie v mene seba samého. A tie časy nastúpia, moji drahí, len dopredku nech každý ide, beda tomu, kto tu nazadku ostane, ta ho žiaden neponesie.

Tí

Len by ľudia ešte boli inakší, by to ešte ta bolo — hoci svet je kde lepší, ako bol predtým, ale —

Jeden

Nebojte sa, sveta lósy sú v rukách božích, len vy dajte pokoj, aby ste od sveta neodpadli, aby ste sa nezaryli, keď prídu časy, že vás bude svet žiadať, aby ste sa ukázali, ako dáke slimáky do škrupín alebo chrobáky do zeme — a to by bolo večné zatratenie vaše.

Tí

A či skoro prídu tie časy, že svet sa tak ukáže?

Jeden

Čakajte a modlite sa, aby skoro prišlo vykúpenie vaše, modlite sa, aby čas bol skrátený, ten, ktorý osvetlí tú hranicu, ktorá dosiaľ nanajviac strašila. Modlite sa, čas je v rukách Hospodinových — u Boha tisíc liet ako jedna hodina a jedna hodina ako tisíc liet.

Tí

Pane Bože nebeský, čo to ešte bude na svete! — Našim otcom sa ani len nesnívalo, čo ich synovia vedia a počujú. Tí si žili, chudáci, fajčili, veselili, Bohu sa modlili a potom sladko umierali. Pokoj ten bude skazený na takýto spôsob.

Jeden

Pokoj bude skazený, zapadne ako plný mesiac, ale on spoza tej chmáry vyskočí, a to síce tým krajšie, čím väčšie zatmenie bolo.

Tí

A kto bude príčina toho nepokoja?

Jeden

Svet, čo chce, aby strom nikdy nenosil ovocia a len kvitol a kvet odpadúval, čo chce, aby ľudia len siali a nikdy nežali — svet, čo chce, aby človek si navaril jedenia, ale potom ho nejedol, ale von oblokom vyhodil.

Tí

Ale či by sa ozaj takí ľudia na svete nachádzali, čo by tak sproste mysleli a čo by to od biedneho človeka žiadali, aby darmo pracoval?

Jeden

Vám sú ešte zamknuté vaše oči, vy ešte nič nevidíte, ani vidieť nechcete, čo by ste mali. Ale svet vám sám vaše oči otvorí, svet vám vtedy vaše oči otvorí, keď už bude mať meč na krk váš naostrený — potom len, keď už budete celkom poviazaní, keď už svet bude presvedčený, že už ani rušiť nemáte sily.

Tí

Potom nám beda, potom nám beda.

Jeden

Ale keď šibenec spadne zo šibenice, v obra vyrastie, so všetkými vranami, so všetkými orlami, ktoré naňho čakali, sa na katov svojich poberie, keď stĺpy šibeničné nebudú do článkov jeho, keď všetci ľudia od strachu zamdlejú a on so všetkými kavkami, so všetkými orlami na ne poletí ako na korisť.

Tí

Ale — ale, beda — beda —

Jeden

Komu beda, tomu beda, komu sláva, tomu sláva — verte to, že ten čas strašný sa obráti zrazu na pekný a na utešený. Ale komu beda, tomu beda, komu sláva, tomu sláva — modlite sa dňom a nocou, aby ste vtedy nespali, keď vezme obor knihu a začne každého jedného po mene vyvolávať. Kto sa ohlási, tomu dobre, ten dostane miesto pekné, utešené, zabudne na predošlosť ako na bláznivý sen, kto sa ohlási, toho tam červeným znakom podznačia — ale beda tomu, čo sa neohlási práve vtedy, beda tomu, na koho tri razy zavolá ten duch a sa neohlási: netreba mu viacej hlasu, beda mu večná. Modlite sa, moji drahí, aby ste nespali, keď treba horeká byť, modlite sa dňom i nocou. Amen.