E-mail (povinné):

Gerhart Hauptmann:
Atlantis

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Miroslava Školníková, Daniel Winter, Eva Lužáková, Nina Varon, Dušan Kroliak, Darina Kotlárová, Igor Čonka, Martina Pinková, Ivana Gajdošová, Tibor Várnagy.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 13 čitateľov


 

Atlantis

Nemecká poštová a rýchla parná loď „Roland“ odplávala z Brém dňa 23. januára 1892. Zpomedzi lodí severonemeckej paroplavebnej spoločnosti, ktorá sprostredkovala premávku medzi kontinentom a New Yorkom, ona bola jednou z najstarších lodí.

Posádku lode tvorili kapitán, štyria dôstojníci, šiesti strojníci, zásobár, pokladník, zásobársky asistent, pokladničný asistent, hlavný steward, druhý steward, hlavný kuchár, druhý kuchár a napokon lodný lekár. — Okrem týchto ľudí, ktorí sa mali starať o tento plávajúci dom, boli na palube námorníci, stewardi, stewardky, kuchynskí pomocníci, nosiči uhlia a iní zamestnanci, viacerí plavčíci a ošetrovateľka.

Loď viezla z Brém len sto kajutových cestujúcich. Medzipalubie bolo obsadené okolo štyristo ľuďmi.

Šľachtic Bedrich Kammacher objednal si z Paríža telegraficky jedno kajutové miesto. Po zabezpečení tohoto, mladý človek pre krátkosť času, ani nie o pol druhej hodiny musel vysadnúť na rýchlik, ktorým v noci okolo dvanástej dorazil do Le Havre. Odtiaľto, bez zvláštneho príbehu, preplavil sa šťastne do Southamptonu, prenocujúc v koji hroznej ložnice.

Pri svitaní bol na palube. Anglické pobrežie približovalo sa nejako príšerne vždy väčšmi a väčšmi, až parník napokon vplával do southamptonského prístavu, kde na Bedricha mal čakať „Roland“.

V lodnej kancelárii mu povedali, že pri nábreží kotví malý salónny parníček, pripravený k odchodu, ktorý odpláva, keď sa na obzore ukáže „Roland“. Pánu šľachticovi Kammacherovi tu radili, že najlepšie bude, keď k večeru s celou svojou batožinou príde na tento salónny parník.

Mal tedy celé hodiny času v cudzom a pustom meste. A bola zima, desať stupňov pod nulou. Rozhodol sa ísť do hostinca a ak možno, niekde prespať značnú čiastku času.

V Port Saide videl vo výklade vyložené cigarety Šimona Arzta. Vošiel do malého krámu, ktorý práve vymetala dievka a kúpil z nich niekoľko sto kusov.

Toto bol vlastne viacej skutok piety, lebo nehľadal mimoriadnych fajčiarskych radostí.

V náprsnom vrecku šľachtic Bedrich Kammacher nosil portefeuille z krokodílovej kože. Toto portefeuille, okrem iných papierov, obsahovalo aj list, ktorý dostal ani nie pred dvacať štyri hodinami. Znel takto:

Milý Bedrich!

Nič nepomáhalo. Do rodičkovského domu vrátil som sa zo sanatória v Harzi ako stratený človek. Táto prekliata zima medzi vrchmi! Po návrate z tropických krajov nemal som sa hneď dostať do pazúrov takej zimy. Najhoršou vecou, pravda, bola bundica môjho kolegu, táto prekliata haraburda, ktorú nech Belzebub v pekle zvlášť dá spáliť, lebo jej mám čo ďakovať za celú psovskú biedu: s Bohom! Prirodzene dal som si vstrekovať aj tuberkulín, od čoho som potom vykašľával hodne bacilov. Napokon: ostalo ich ešte vždy dosť, môcť mi dožičiť skorý Exitus letalis.

Ale teraz o tom podstatnom, môj dobrý priateľ. Musím si do poriadku dať pozostalosť. Zistil som, že som Ti dlžen tritisíc mariek. Svojho času si mi umožnil dokončiť lekárske štúdium, ktoré ma teraz peknekrásne nechalo v závoze. Ty, pravda, za to nemôžeš, a je dosť podivné, že ma práve teraz, keď je všetko stratené, trápi nadovšetko to trpké povedomie, že sa Ti nemôžem ničím odvďačiť. — Hľadže: môj otec je mestský nadučiteľ, ktorý zázračným spôsobom niečo usporil, ale zato, okrem mňa, má ešte päť nezaopatrených detí. Hľadel na mňa ako na svoj kapitál a vynaložil na mňa v nádeji hojných úrokov oveľa viacej ako mu pomery dovoľovaly. Ako praktický človek dnes už vidí, že stratil kapitál aj úroky.

Nakrátko: desí sa zaviazaností, ktoré so mnou — fuj! fuj! fuj! (tri razy odpľuť!) — neprejdú do lepšieho sveta. Čo mám robiť? Či sa budeš môcť zriecť nároku na moju dlžobu?

Ináč, starý priateľ môj, niekoľko ráz som už bol temer na druhej strane. A zanechám ti značky, ktoré zo stanoviska vedy, o priebehu takých stavov azda nebudú celkom bezcenné. Ak by to po onom veľkom momente nejako možné bolo dať o sebe znať zo záhrobia, neskôr sa dozvieš o mne ešte viacej.

Kde si vlastne? Dobre sa maj! V blýskavých orgiach mojich nočných snov totiž kolíšeš sa vždy na šírom mori. Chceš azda podniknúť aj cesty na mori?

Je január. Či nie je v tom aj nejaká výhoda, keď sa človek už viac nemusí báť aprílovej nepohody? — Tisnem Ti ruku, Bedrich Kammacher!

Tvoj Jur Rasmussen.

Na tento list hneď z Paríža odpovedal telegraficky tak, že hrdinsky umierajúcemu synovi odpadla so srdca starosť o zdravého otca.

V čitárni Hofmanovského hotelu, pri prístave, Bedrich napísal odpoveď umierajúcemu priateľovi:

Starký môj milý!

Mám stuhnuté prsty. Namáčam rozčuchrané pero neúnavne do plesnivého černidla. Ale ak by som teraz nepísal, moju odpoveď nedostal by si prv ako pred tromi týždňami: lebo dnes večer vstupujem na palubu „Rolanda“, ktorý je majetkom severonemeckej paroplavebnej spoločnosti.

Tvoje sny zdajú sa mať nejaký podklad, lebo je celky vytvorené, že by Ti bol mohol niekto prezradiť niečo o mojej ceste na mori. Dvoma hodinami pred prijatím Tvojho listu ešte ani sám som o nej nič nevedel.

Pozajtre bude tomu rok, čo si po svojej druhej svetovej ceste zrovna z Brém prišiel k nám, s batohom, ktorý bol preplnený príbehmi, fotografiami a cigaretami od Šimona Arzta. Sotva som vykročil na anglickú pôdu, už som zbadal dvacať krokov od prístavišťa vo výklade tento náš obľúbený druh. Prirodzene nakúpil som si ich celú hŕbu a práve fajčím jednu na rozpomienku. Žiaľ, desná čitáreň pri mojom písaní nechce sa od nej nijako ohriať.

Bol si u nás štrnásť dní, keď v jednu zimnú noc na dvere môjho domu zaklopal osud. Hneď sme sa obidvaja vyrútili pred dvere a tu sme sa pravdepodobne nachladili. Predal som potom svoj dom, nechal som prax, troje svojich detí poslal som do penzionátu; a o tom, čo sa privalilo na moju ženu, budeš iste vedeť.

Hrom do toho! niekedy od tých rozpomienok až prehradí človeka. Ešte sme sa mali ako-tak, keď si prijal zastupovanie nášho chorého kolegu. Ešte Ťa vidím fárať ku chorým na sánkach v jeho líščej bundici. A po jeho smrti naozaj nebolo mi proti chuti môcť Ťa videť ako vidieckeho lekára, osadeného v mojej bezprostrednej blízkosti: hoci sme sa odjakživa takejto vidieckej psej praxi len vysmievali.

Ale všetko sa to celkom ináč prehodilo.

Pamätáš sa ešte, aké nudné vtipy sme si robili zo strnádok, ktoré sa vtedy v celých kŕdľoch shŕkly do zasneženého kraja. Keď sa človek priblížil ku lysému kríku alebo stromu, hneď sa mu zdalo, sťa by sa zachvel a vôkol seba sypal množstvo zlatých listov. My sme z toho zatvárali na kopy zlata. — V ten večer sme naozaj jedli strnádky, lebo ich poľovníci celé množstvo ponúkali a moja kuchárka, ktorá obľubovala pálenku, vedela ich výtečne pripraviť. Vtedy si sa klial, že nebudeš lekárom, ak ti len štát nedá k dispozícii zásoby ohromného skladišťa, môcť chudobných pacientov zásobiť múkou, vínom, mäsom a všetkým potrebným. No a teraz zlý démon lekárskeho cechu Ťa poriadne ošialil. Ale Ty sa mi musíš uzdraviť.

Cestujem do Ameriky. Prečo? O tom sa dozvieš, keď sa znova uvidíme. Svojej žene, ktorá je u Binswangera, tedy v znamenitej opatere, nemôžem byť už v ničom na osoh. Navštívil som ju pred tromi týždňami. Nepoznávala ma. Ináč s lekárskym povolaním a aj bakteriologickým bádaním som celkom trhol. Ty vieš, že sa mi stala nehoda. Moje, vo vedeckých kruhoch ctené meno je trochu dorantané. Tvrdia, že som, vraj, miesto zapríčiniteľa slezinovej sneti vo farbive skúmal a v svojej práci popísal vlákienko. To môže byť, ale ja tomu jednako neverím. Ináč — napokon je mi to ľahostajné.

Mne sa zošklivila harlekyniáda tohoto sveta, preto cítim, že som sa veľmi priblížil anglickému spleenu. Temer celý svet, ale Europa rozhodne, zdá sa mi byť v železničnom hostinci zabudnutou chladnou misou, ktorá ma už viac nedráždi.

*

Šľachtic doktor Bedrich Kammacher pripojil k tomuto listu srdečné zakončenie, opatril ho adresou a dal ho nemeckému sluhovi k odovzdaniu. Potom vyšiel do svojej izby, kde boly omrznuté okná a pri mrazivej tempearatúre ľahol si do veľkej ľadovej, dvojitej postele.

Stav cestujúceho, ktorý má za sebou nočnú prevážku a má úmysel preplaviť sa cez oceán, už sám v sebe nie je na závidenie. Jedine nálada, ktorú mal mladý lekár, prekazila vírenie bolestných, čiastočne proti sebe bojujúcich rozpomienok. Vynorovaly sa mu v povedomí, zatísajúc jedna druhú, v nepretržitom shone. Bol by rád zaspal a posilnil sa trochu k tomu, čo malo prísť nového, ale s otvorenými alebo s prižmúrenými očami videl všetko v jednakej jasnosti.

Jeho život za celé desaťročie, od dvaciateho až do triciateho roku, vyvinoval sa meštiacky. V jeho obzvláštnej vede snaživosť a veľké schopnosti zadovážily mu priazeň veľkých učiteľov. Bol Kochovým asistentom. Ale aj u jeho protivníka, Pettenkofera, v Mníchove strávil celý rad semestrov.

Tak sa stalo, že v Mníchove práve tak, ako v Berlíne, a aj ináč v kruhoch bakteriologickej vedy, platil za jednu z najschopnejších hláv, o ktorého kariére sa nepochybovalo, ak len jeho suchopárni páni kolegovia s času na čas nepokrútili povážlive hlavami nad jeho náklonnosťou ku peknoduchej rojčivosti.

Dnes, keď sa zjavila jeho nešťastná práca, a on si utŕžil to veľké fiasko, v odborníckych kruhoch sa všeobecne vravelo: nádejný duch mladého človeka, rozptýlený bočnými záujmami, podľahol skaze.

Bedrich vlastne preto cestoval do Paríža, aby sa zbavil istej náruživosti, ale jej predmet, šestnásťročná dcéra človeka zo sveta artistov, držala ho v moci. Jeho láska sa stala chorobou, a táto choroba azda preto sa natoľko vystupňovala, lebo pacient chmúrnymi prípadmi nedávno minulého času pre jed lásky stal sa zvlášť vnímavým.

Neveľká batožina šľachtica doktora Kammachera nepoukazovala na pečlivo pripravenú cestu morom. Rozhodol sa v mámore zúfalosti, ba vlastne pri výbuchu náruživosti, keď sa dozvedel, že artista a jeho dcéra dvaciateho tretieho januára v Brémach vstúpili na poštovú a rýchlu parnú loď „Roland“, ktorej cieľom bol New York.

*

Cestujúci len s hodinu ležal oblečený v posteli, potom vstal a keď v krčahu preboril ľad, trošku sa umyl a sostúpil do prízemných miestností hotelu. V čitárni sedela mladistvá, driečna Angličanka. Vstúpil menej driečny a menej mladý izraelitský obchodník, ktorý sa čochvíľa odhalil ako Nemec. Nuda vyčkávania vlívala na sblíženie. Nemec sa osadil v Amerike a na „Rolande“ chcel sa preplaviť nazad cez veľké jazero mora.

Povetrie bolo popolavé, chyža bola studená, mladá dáma prechádzala sa netrpezlivo horedolu pred nezakúreným krbom a rozhovor nových známych skoro zanikol v jednoslabičnosti.

Stavy nešťastného zaľúbenca okoliu sú skryté, alebo smiešne. Takého človeka striedavo uchvacujú jasné ilúzie, alebo mučia ho tmavé poryvy. Nepokojného mladého šialenca lásky, hoci bol vietor a zima, vyhnalo to von do uličiek a ulíc prístavného mestečka. Myslel na to, ako ho jeho krajan náznakove vyskúšal o zámere jeho cesty, a ako sám, nie bez rozpakov, musel niečo spomenúť, aby len neprezradil svoj tajný cieľ. Rozhodol sa, že odteraz, ak by sa vyskytli nejakí dotieraví zvedavci, odpovie, že cestuje videť Niagaru a Yellowstonský Park a okrem toho chce navštíviť priateľa zo študentských čias.

Pri mlčanlivom obede v hoteli sa dozvedeli, že „Roland“ pravdepodobne už o piatej dorazí. Keď Bedrich so svojím novým známym, ktorý mal vlastný obchod a cestoval k vôli strižnému tovaru, vypil kávu a vyfajčil niekoľko cigariet od Šimona Arzta, obidvaja páni odišli, soberúc aj batožinu, na salónnu parnú loď, ktorá ináč voskrz nezodpovedala svojmu skvelému pomenovaniu.

Niekoľkohodinový pobyt na nej bol veľmi neútulný, kým nízky komín do špinavej žltej hmly, ktorá zaľahla na všetko, vrhal čierne kotúče dymu. S času na čas zacvendžala kuričova lopata v strojovej miestnosti a prišlo päť-šesť zamĺklych cestujúcich s nosičmi. Kajuta bola nad palubou. Vnútri, pod oblokmi — miestnosť bola ako sklená skriňa! — umiestená bola lavica s baršúnovými vankúšmi.

Ťažko by to bolo vysloviť, v akom objeme si uvedomil Bedrich svoj doterajší život, keď raz opustil pevninu Európy. V svetle tohoto zovnútorného lúčenia súčasne stála aj celá čiastka jeho vlastnej duše: a tuná neplatil prívet, do svídania. Nie div, že v tejto chvíľke Bedrichova celá bytosť zdala sa byť nesmierne otrasená.

*

Okolo malého parníka tiesnila sa hustá tma. Prístavné svetlá zmizly. Orechová škrupina so skleným pavilonom povážlive sa kolísala. Vietor hvízdal a hulákal v škárach. S času na čas prinútil zastať malý parník. Odrazu zarevala niekoľko ráz parná píšťala a zasa to išlo v nejakom behu napred v tmavočiernej noci.

Klopanie okien, otrasy lodného trupu, vírivá, podvodná prerývavá práca propelera, spojená s plačlivými, piskľavými, hulákavými zvukmi vetra, ktorý loď povalil na bok: toto všetko dovedna zapríčinilo pre cestujúcich krajne nepríjemný stav. Vždy znova, ako by nevedel čo a kam, parník zastal, dal zavzneť ostrému a prenikavému zvuku píšťaly, ktorý medzitým divý pohyb čierneho vzduchového mora natoľko stlmil, že napokon znel len, ako bezmocný chrapot zachrípnutého hrdla — a potom išiel raz nazad, raz zasa napred, kým znova neostal bezradne ležať, krútený a dvíhaný vírom vĺn, zdanlive stratený a ponorený do večnej tmy.

Potom to odrazu zahučalo, voda zašumela, loď vypustila mocne šuštiacu paru, hrozne a úzkostlive hvízdala, raz, dva razy — šľachtic Bedrich Kammacher načítal sedem! — a odrazu docielila svoju najväčšiu rýchlosť, ako by bola chcela ujsť pred satanom, — a teraz odrazu sa obrátila a ležala pred mohutnou vidinou v plnosti svetla.

„Roland“ dorazil k Needles a uľahol si pred vietor. Pod ochranou jeho mohutného boku zdalo sa ako by bol parníček prišiel do prístavu, osvetleného lučežiarou dňa. Dojem, ktorý v Bedrichovi vzbudila prekvapujúca prítomnosť ohromného premožiteľa oceánu, rovnal sa najsilnejšiemu fortissimu.

Ešte nikdy necítil Bedrich toľkej úcty pred ľudským geniom, pred naozajstným duchom času, v ktorom žil, ako pri pohľade na túto obrovskú, čiernu, z tmavej vody vyčnievajú stenu, s touto ohromnou fasádou, ktorá z nekonečných radov okrúhlych otvorov vrhala svetelné prúdy na nivu pred vetrom chránených prúdov.

Námorníci boli zaujatí pri boku „Rolanda“ spúšťaním padacích schodíkov. Bedrich mohol zbadať, ako hore na palube, kam ústily, prichystané k prijatiu nových cestujúcich, stála mohutná skupina lodného služebníctva v rovnošatách. Keď sa teraz každý vnútri malého salónneho parníka, zachvátený náhlym spechom, staral o svoju batožinu, celý výjav opanoval mladého lekára mocou vznešenosti. Pred touto dobrodružnosťou nebolo možné zachovať si presvedčenie o triezvosti modernej civilizácie. Tu sa každému vnukovala odvážlivá romantika, s ktorou v porovnaní pobledly všetky básnické sny.

Kým sa parníček na dmejúcich sa penách, koketne tancujúc, kolembavo približoval ku spadacím schodíkom, hore vo výške na palube začala koncertovať kapela. Bol to plavný, rázny marš, nesený tým bojovným a súčasne rezignujúcim spôsobom, ktorý vojakov do boja, totiž k víťazstvu, alebo k smrti vedie. Taký orchester, pozostávajúci s dýchacích nástrojov, s panvíc, bubnov a bubníkov chybel len ešte, aby sa nervy mladého lekára hneď rozpustily v ohnivom pohnutí.

Bolo zrejmé, že táto hudba, s výšky zaplavovala v noci manévrujúci parníček, bola tu len pre omámenie úzkosti bojazlivých duší. Vonku sa stlal nekonečný oceán. — Človek si ho v takejto chvíľke ani nevedel ináč predstaviť, ako nočný a tmavý! — ako desnú, človeku a jeho dielu nepriateľskú silu. Ale teraz niesol sa z hrudi „Rolanda“, z hĺbok kotliny sa vinúci, stále mohutnejúci zvuk, volanie, bučanie, hrmenie, tak desné a mohutné, že od neho prestala v srdci kolovať krv. Tak, milý „Roland“, preletelo Bedrichovou mysľou, ty si chlap, ktorý sa môže boriť s oceánom. S tým položil nohu na spadací mostík. Zabudol, čím bol doteraz, a prečo prišiel sem!

Keď pri nežných rytmoch hudby dosiahol najvyšší stupeň schodišťa a napokon stál na priestrannej palube, pod oslepujúcim svetlom kruhovej lampy, zdesil sa nad tým, koľko dôveru vzbudzujúcich mužských postáv je oproti nemu. Bola to sbierka skvelých mužských, od dôstojníka počnúc dolu až po stewarda, všetko veľkí a vyberaní ľudia a k tomu s ťahmi tvári, ktoré boly práve tak odvážne ako prosté, práve tak rozumné ako oddane spanilé. Šľachtic Kammacher si povedal, že jednako len jestvuje také niečo ako nemecký národ a hneď cítil v sebe hrdosť a dôverivú istotu. Áno, jednou z podpôr tohoto pocitu bol ten veľmi čudný náhľad, ktorý sa letmo vynoril z jeho duše, že Boh sa nikdy nerozhodne takýto výber ušľachtilých a povinnosti verne plniacich ľudí utopiť v mori ako mladé mačiatka. Ubytovali ho samotného v kabíne s dvoma posteľmi, a čochvíľa zatým sedel v jedálni, znamenite obslúžený, na konci stola, ktorý mal podobu podkovy. Jedlo sa a pilo, ale v malej spoločnosti opozdencov nebolo veľmi živo v nízkej, širokej, prázdnej miestnosti, lebo už bolo vlastne po obede, a každý bol ustatý a dostatočne so samým sebou zaujatý.

Pri jedení Bedrich si ťažko vedel predstaviť, že cestuje do Ameriky, ba že vôbec cestuje. Temer nebadateľný otras budovy, v ktorej bol, zdal sa mu byť nepatrným, ako sprevádzajúci zjav, upozorňujúci na rušanie. Keď podľa zvyku vypil niekoľko pohárov vína, mal pocit pokojného pohodlia, príjemného stavu vyčerpanosti. Aké je to divné, myslel si, tušiac istotu hlbokého sna, že po týždňoch, ba mesiacoch prvý raz najde práve tuná, na tomto pohyblivom oráčovi oceánu, hodiny pokoja a uvoľnenia.

A naozaj, spal potom desať hodín ako dieťa v kolíske a keď otvoril oči, ešte vždy mal pocit nejakého blažiaceho pokoja. Jeho prvou myšlienkou bolo dievča, ktoré teraz na mnohé dni a noci v tomto priestrannom plávajúcom hostinci ostane s ním spojené v žalosti i radosti. Bedrich šmátral po stenách, ako by boly vedúcim médiom, skrze ktoré môže prísť do styku so svojou milou a z nich živý dych jej bytosli môže prúdiť do neho.

Bedrich bol v jedálni, kde mu priniesli bohaté raňajky, ktoré pojedal so srdečným apetítom. Spal som, vravel si, ležiac ako v hociktorú noc, v stave omámenosti, a pri tom urazil som dvesto míľ cesty, napredujúc v atlantickom oceáne. Aké je to divné, aké je to len čudné!

Bedrich si vyžiadal soznam cestujúcich, a keď v ňom našiel dve mená, ktorých najdenie musel predvídať s dokonalou istotou, schúlil sa od ľaku, zbledol a dostal klopanie srdca…

*

Keď Bedrich prečítal meno ,Hahlström a dcéra‘, poskladal soznam a poobzeral sa. V dvorani bolo shromaždených pätnásť až dvacať osôb, dám a pánov, ktorí boli všetci zaujatí jedením, alebo stewardom oznamovali, čo si želajú na raňajky. Ale Bedrichovi sa zdalo, že sú tu len preto, aby ho špehovali a pozorovali.

Jedáleň zaujímala celú šírku lode, a jej oblôčky zatmely sa s času na čas vlnami, ktoré na ne dorážaly. Oproti Bedrichovi sedel pán v námorníckej rovnošate, ktorý sa mu predstavil ako lodný lekár. Medzi nimi vyvinul sa hneď veľmi živý odbornícky rozhovor, hoci aj Bedrich nevenoval veci naozajstnej pozornosti. Nemohol sa rozhodnúť, ako sa má zachovať pri prvom stretnutí sa s Hahlströmovcmi.

Pomohol si sebaklamom, povediac si, že vlastne ani neprišiel k vôli malej Hahlströmovej, ale, že cestu do nového sveta podnikol naozaj len preto, aby mohol navštíviť zvlášť milého priateľa Petra Schmidta a videť New York, Chicago, Washington, Boston, Yellowstonský Park a vodopády Niagary. Chcel to povedať aj Hahlströmovcom a zodpovednou urobiť náhodu pre toto zvláštne stretnutie.

Zbadal, že získava vždy viacej a viacej vnútornej istoty. Modloslužba lásky zaujíma vždy osudný objem v stave, keď je milovník od modly odlúčený. Bedrich, kým bol v Paríži, žil v stave ustavičnej horúčky a jeho túžba sa vystupňovala v miere neznesiteľnej. Okolo obrazu malej Hohlströmovej utvoril sa nimbus, ktorý vnútorný zrak Bedricha upútal takým podmaňujúcim spôsobom, že pre všetko ostatné doslovne oslepol. Táto ilúzia odrazu zmizla. Hanbil sa, predchodil si zrovna smiešnym a keď vstal ísť prvý raz na palubu, len toľko cítil, ako by sa bol vymanil z úzkych tiesniacich pút.

Tento pocit slobody a uzdravenia sa stupňoval, keď tam hore do jeho vnútra vnikol slaný prievan. Mužskí a ženské ležali na skladacích lôžkach vystretí v poľutovania hodnom stave. Ich tvári maly zelený ťah hlbokej ľahostajnosti, a len podľa tohoto zjavu zbadal mladý lekár, že sa už „Roland“ nekĺže pozvoľne po hladkej vode, ale že sa badateľne točí a krúti. Počudoval sa nad tým, že sám ani len to najmenšie necíti z obávanej morskej choroby.

Išiel okolo dámskeho salónu vedľa vchodu osobitnej kabíny a vystavil sa pod veliteľským mostom oceľovému, slanému morskému vetru. Pod ním až po hrot lode usalašili sa cestujúci medzipalubia. Hoci „Roland“, ako sa zdalo, uháňal plnou parou, jednako sa mu nepodarilo rozvinúť úplnú rýchlosť. Dlhé prúdy vĺn, ktoré proti nemu valil vietor, mu v tom prekážaly. Pod dolnou palubou, pravdepodobne pre prípad nevyhnutnosti, bol aj druhý veliteľský most, a Bedrich náhle cítil, vidiac loď tancovať, silné vábenie, postaviť sa na tento prázdny most.

Prirodzene tým, že sostúpil do medzipalubia a potom vystúpil po železných stupňoch hore do previevanej výšky a postavil sa na moste do vzdušného prúdu, vzbudil istú pozornosť: ale o to sa nestaral. Odrazu cítil šialené osvieženie a obnovenie odvahy, ako čo by nikdy nebol mal nijaké muchy, a nebol nikdy trpel vrtochmi svojej nervove chorej ženy, a nebol nikdy prevádzal prax v zapadlom kúte provincie. Zdalo sa mu ako by nikdy nebol študoval bakteriologiu, a tým menej, že by s ňou bol utŕžil fiasko. Sťa by nebol býval tak zaľúbený, ako sa to ešte pred nedávnom zdalo.

Smial sa, pred silným a sviežim prúdom vetra vypínajúc hlavu, sal do seba slaný van a cítil sa zdravo.

Vtom z medzipalubia vzniesol sa ku Bedrichovi všeobecný, divý smiech, súčasne ho niečo, čo videl bielo a mohutne dmeť pred hrotom lode, šľahlo po tvári, tak rázne, že temer oslepol a cítil ako, až po košeľu premoknutý, stojí v prievane, a voda s neho len tak kvapčí. Bol to nával prvej vlny.

Len pred chvíľou cítil, ako by jeho naozajstným životným povolaním bolo wikingstvo, a odrazu sa už plúžil, vnútorne mrznúc a chvejúc sa, pri všeobecnom smiechu, zasa dolu spružľami železného rebríka. Ešte mal na hlave popolavý okrúhly klobúk, takzvaný „praliné“. Jeho paleto malo atlasovú podšívku, mal kožené rukavičky, elegantné gombíkové topánky z tenkej ševrovej kožky. Cestujúci medzipalubia, cez ich rady musel urobiť svoj nebárs slávny ústup, zanechávajúc za sebou mokré stopy, sa krčili od smiechu. A ako tak ním lomcoval hnev, odrazu ho oslovil hlas, ktorý ho zrovna pomenoval menom. Nechcel veriť svojim očiam, keď, obzrúc sa, poznával chlapa, ktorý doma pre pijanstvo a rozličné neporiadnosti mal ten najhorší chýr.

— Vy ste to, Wilke?

— Áno, prosím, pán doktor.

Wilke mal brata v štátoch Nového Anglicka v Severnej Amerike, za ktorým išiel. Tvrdil, že v jeho domove „ľudstvo“ je naničhodné a nevďačné. Doma plachý a nedôverčivý ešte aj oproti lekárovi, ktorý mu na krku liečil poslednú, bodnutím zapríčinenú ranu, tuná, plaviac sa s druhými, na vlnách veľkej vody, bol otvorený a shovorčivý, ako dobre vychované dieťa.

— Ani vy ste tam nezažili veľa vďaky, pán doktor, — riekol konečne širokými, na vokály bohatými zvukmi svojej krajomluvy a spomínal radom celú hromadu, jemu neznámych prípadov, ako mu dobrodenia splácali ošklivými ohováraniami. Mal tú mienku, že takých ľudí ako je on a doktor, obyvatelia Passenbergu a jeho okolia, kde Bedrich býval a prevádzal prax, nie sú ani hodní. Pre nich dvoch zodpovedajúcim miestom je krajina slobody, Amerika.

Keď sa vrátil na promenádovú palubu, pristavil sa pri ňom sám plavovlasý kapitán „Rolanda“, slobodný pán z Kesselu a povedal mu niekoľko prívetivých slov.

Kabína, v ktorej sa Bedrich prezliekol, bola, keďže sa loď silnejšie kolísala, problematickým miestom pobytu. Svetlo dostávala cez oblôčik, ktorý bol opatrený tlstým sklom. Keď sa stena, v ktorej bol oblôčik, zdvihla a ako šikmá strecha položila do vnútra, cez oblôčik z popretrhávaných oblakov neba padlo slnečné svetlo na mahagonové lože, ktoré bolo oproti: sediac tu na jeho peľasti, Bedrich sa musel držať — s nachýlenou hlavou, aby sa neudrel o hornú posteľ! — a kŕčovite chrániť pred tým, aby súčasne so zadnou stenou neurobil zpiatočný pohyb. Kabína bola v turnuse toho pohybu, ktorý menujú kotúľaním, a Bedrichovi sa zavše muselo zdať, sťa by stena s okienkom bola povalou a táto pravou bočnou stenou, potom zasa, ako by stena pri lôžku bola povalou, táto však stenou s oblôčkom, pri čom naozajstná stena s okienkom, ako by ho chcela zvať ku skoku, posunula sa temer kolmo k jeho nohám: chvíľka, v ktorej prirodzene okienko bolo celkom pod vodou a kabína bola zatemnená.

V izbe, ktorá je v takomto pohybe, nie je sa ľahko vyzliekať a obliekať. Tomu, že chyžka od toho času ako z nej pred hodinou odišiel, mohla prísť do takého pohybu, sa Bedrich po istú mieru čudoval. Vyňať z kufra topánky a nohavice a obuť a natiahnuť si ich, bolo tuná telocvičným výkonom, takže sa nad tým pustil do smiechu a robil porovnania, pri čom sa jeho smiech len obnovoval. Nemožno povedať, že by tento smiech bol išiel od srdca. Achkajúc a pracujúc, hovoril si takéto a tomu podobné slová: „Tuná sa preoseje celá moja osobnosť. Mýlil som sa, keď som predpokladal, že sa to už v posledných dvoch rokoch stalo. Myslel som: Osud ťa osieva. Myslel som, že je vo mne tragika. Zmietam sa s celou svojou tragédiou v tejto vŕzgajúcej skrini a tým som zneucťovený pred samým sebou. — Mám obyčaj premýšľať nad všeličím! Premýšľam, na príklad, o lodnom ryle, ktoré sa norí do každej novej vlny. Myslím na smiech cestujúcich z medzipalubia, tých najúbohejších ľudí, ktorým asi nie je najveselšie a ktorí sú mi za to vďační, ako za dobrodenie! Myslím na toho lumpa, Wilkeho, ktorý si doma vzal za ženu hrbatú krajčírku, a zmrhajúc jej úspory, každý deň ju týral, a ktorého by som bol nedávno temer objal. Myslím na toho plavovlasého, teutonského, trošku sženštilého kapitána von Kessla, tohoto trošku uzavretého, pekného človeka, ktorý okrem toho je tuná naším absolútnym panovníkom a kráľom, a ktorému človek hneď na prvý pohľad dôveruje. A konečne rozmýšľam aj o svojom ustavičnom smiechu a uznávam, že smiech len v tých najzriedkavejších prípadoch býva duchaplným.“

Na takýto a onaký spôsob pokračoval Bedrich nejaký čas v tomto vnútornom rozhovore, pri čom aj tá náruživosť, ktorá zapríčinila jeho cestovanie, ukázala sa v svetle najtrpkejšej irónie. Nemal už naozaj nijakej vôle, a v tomto stave, v úzkej klietke, na vysokých vlnách oceánu, zdalo sa mu, ako by mu v takej istej forme znázorňované bolo dejstvovanie osudu a jeho vlastná mdloba.

Ešte vždy bol dosť značný počet ľudí na palube, keď sa tam Bedrich znova zjavil. Postele chorých, alebo cestujúcich pripevnili na steny kajút. Stewardi núkali občerstvenia. Bolo zaujímavé videť ako so šiesti alebo ôsmi limonádou naplnenými pohármi balansovali na veľkolepe rozhojdanej palube. Bedrich sa darmo obzeral po Hahlströmovi a jeho dcére.

Kedže za nejaký čas s všemožnou opatrnosťou premeral celú dĺžku paluby, zbadal driečnu Angličanku, ktorú prvý raz videl v čitárni southamptonského hotelu. Pohodlne sa umiestila s prikrývadlami a kožušinami na mieste, ktoré bolo kryté pred vetrom a ohrievané neďalekým komínom. Veľmi pohyblivý mladý človek sedel vedľa nej a robil jej rytiera. Odrazu vyskočil a pozdravil Bedricha. Tomuto sa zdalo, že mena mladého človeka, ktorý sa volal Hans Füllenberg, posiaľ ešte nepočul, ale obratnému mladému človeku sa podarilo presvedčiť ho o uveriteľnosti toho, že už raz spolu trávili večer v istej spoločnosti. Išiel do železiarskeho dištriktu v blízkosti Pittsburgu v Pennsylvanii.

*

— Či viete, pán Kammacher, — riekol odrazu, — že malá Hahlströmová je tiež na lodi?

— Aká Hahlströmová? — opýtal sa Bedrich.

Hans Füllenberg nestačil sa dosť načudovať tomu, že Bedrich už zabudol na malú Hohlströmovú. Zdalo sa mu celkom iste, že videl Bedricha v dome umelcov v Berlíne, kde malá Hahlströmová tancovala svoj tanec.

— Ak ste ju, pán Kammacher, nevideli, tak ste naozaj zameškali veľmi veľa, — riekol mladý berlínsky gentleman; — keď sa malá Hahlströmová ukázala, mala toho na sebe veľmi málo, ale to, čo potom robila a prevádzala, bolo naozaj obdivuhodné. Panovala o tom len jedna mienka.

Najprv doniesli veľkú umelú kvetinu. Malá Hahlströmová pribehla k nej a privoniavala ju. Robila to s privretými očami, kedže vibrujúc, ako krídelkami včielky, so zatvorenými očami hľadala kvetinu. Odrazu otvorila oči a zmeravela na kameň. Na kvetine sedel obrovský pavúk-križiak. Ušla do naj ďalšieho kúta miestnosti. Na začiatku sa zdalo, ako by sa zbavená váhy, vznášala nad zemou, budiac predstavu, ako by ju rázne zdesenie bolo vydúchlo do priestoru, snažiac sa prejaviť ako niečo nejestvujúce.

Okrem tohto matiné v dome umelcov, Bedrich Kammacher videl to dievča tancovať jej úžasný tanec ešte osemnásť ráz. Kým sa mladý Füllenberg pokúšal vyvolať ho mohutnými slovami, ako „famózne“, „veľkolepé“, „kolosálne“, on prežíval ho znova, vnútorne. Videl, ako sa to detské telo, keď sa chvíľu celé chvelo, znova približovalo ku kvetine, a to na rytmus hudby, ktorá bola prevádzaná gongom, škridľami a flautou. Toto druhé približovanie dialo sa z prinútenosti a nie z rozkošníctva. Tanečnica pri prvom raze upotrebovala jemné voňavé prúdenie, povetria ako stopy, ktoré mohly viesť ku prameňu aromatu. Ústa jej pri tom ostaly otvorené. Nozdierky jej nosa sa pri tom zachvievaly. Druhý raz ju priťahovalo niečo desného, čo v nej premieňavo vzbudzovalo strach, zdesenie a zvedavosť, pri čom mala naširoko roztvorené oči, ktoré len niekedy, aby nič nevidela, úzkostlivo zakryla obidvoma rukami.

Ale odrazu ako by bola zahladila všetok strach. Bála sa bez príčiny a teraz zbadala, že nehybný, tučný pavúk pre okrídlené stvorenie nie je nebezpečný. A táto čiastka jej tanca bola veľmi pôvabná a prekypovala žartovnou veselosťou.

Teraz sa začala nová fáza tanca, ktorá mala dumavý vstup. Mladá tanečnica, zrejme v stave ukojenej tanečnej túžby, po rozkoši kvetinového mámoru, s pohybmi príjemnej ustatosti, chcela sa odobrať na odpočinok, s času na čas odstraňujúc s tela ako by vlákna pavučiny. Toto bola zpočiatku tichá oslnivá činnosť, do ktorej jednako vnikalo vždy viac a viac čudného nepokoja, ktorý zachvátil všetkých divákov. Deva sa zarazila, zadumala a chcela sa zrejme sama vysmiať istej obave, ktorá sa v nej vynorila. Ale v nasledujúcej chvíľke zbledla a urobila bojazlivý a veľmi umelecký skok, ako by sa chcela vyslobodiť z nejakej slučky. Ako menáda šmarila prúdom ľanovoplavých vlasov, ktorý sa podobal planúcemu prílivu, takže tento výjav vylúdil výkriky obdivu.

Začal sa útek, a teraz téma tanca — ktoré ináč išlo pod titulom „Mara, alebo obeť pavúka“ — fikcia, ako by sa Mara vždy väčšmi a väčšmi zamotávala do pavučích vláken a napokon bola nimi sputnaná.

Malá Hahlströmová oslobodila si nohu a zbadala, že jej pavúk ovinul hrdlo. Siahla za vláknami na hrdle, ale zbadala, že má ovinuté ruky. Mykala sebou, ohýbala sa, unikla. Bila, zúrila a zamotávala sa čím ďalej tým väčšmi do hrozných pavučín. Napokon, opletená, ležala, sťa kus dreva a človek cítil ako jej pavúk saje život.

*

Keď sa Bedrich Kammacher, podľa mienky mladého Füllenberga, nebárs dostatočne zaujímal o malú tanečnicu Hahlströmovú, pomenoval niekoľko iných berlínskych velikášov najnovších čias, ktorí boli tiež na „Rolandovi“ a cestovali do Spojených štátov. Tu bol v umeleckých kruhoch dobre známy tajný radca Lars, ktorý pri štátnych nákupoch maliarskych a sochárskych diel mal slovo. Išiel do Ameriky študovať tamojšie sbierky. Ďalej bol tu profesor Toussaint, známy sochár, ktorý v niekoľkých nemeckých mestách staval pomníky, diela zle-nedobre zvodnateného berlínskeho ducha. Toussaint, rozprával Füllenberg, potreboval peniaze. Vlastne potreboval tie peniaze, ktoré jeho žena strovila.

— Keď vystúpi na americkú pôdu, — mienil Hans Füllenberg, ktorý bol tiež zaťažený berlínskym spoločenským tlachom, — nemá ani toľko prostriedkov, môcť vyrovnať hotelový účet troch prvých dní.

Temer v tom istom momente, ako si Bedrich povšimol sochára, ktorý, ležiac na triumfálnom loži, bol účastníkom „Rolandových“ pohybov, akýsi chlapec, držiac za golier kabáta zvláštneho bezrukého mužského, viedol ho cez palubu a opatrne ho prestrčil cez blízke malé dvere, ktoré viedly do fajčiarskej izby. — To je artista, — vysvetľoval mladý Berlínčan lekárovi, — bude vystupovať v newyorskom Websterovom a Forsterovom varieté.

Niekoľko stewardov balansovalo na palube, rozdeľujúc umrazeným cestujúcim v bachratých šálkach horúci bouillon. Keď mladý Berlínčan svojej dáme zaopatril omáčku, nechal ju sedeť a odišiel s Bedrichom do fajčiarskej izby. Tu bol hurt a čmud a obidvaja páni si tiež zapálili cigary. V kúte malej miestnosti mlátili skat, pri viacerých stoloch sa politizovalo v reči anglickej a nemeckej. Doktor Wilhelm, lodný lekár, s ktorým sa Bedrich obznámil už pri raňajkách, prišiel tiež. Prišiel z rannej prehliadky medzipalubia. Sadol si vedľa Bedricha. V medzipalubí bolo tristo ruských Židov, ktorí sa vysťahúvali do Spojených štátov, alebo do Kanady. Okrem toho tu bolo ešte tricať poľských a tricať nemeckých rodín, tieto posledné z juhu a zo severu a východu krajiny. Doktor Wilhelm pozval kolegu, na druhý deň urobiť s ním inšpekčnú túru.

V malej fajčiarskej chyži vládol tón, aký býva vo výčapoch piva: totiž mužskí si popustili uzdu a zabávali sa hlučne. Tak sa potom vyvinul aj ten drsný humor a tá šumiaca veselosť, pri ktorej mužským ujde čas, a ktorá pre mnohých v chvate života znamená isté omámenie a odpočinutie. Bedrichovi a doktorovi Wilhelmovi tento spôsob zábavy nebol odporný, boli mu zvyklí ešte zo študentských čias, takže im osviežil a zblížil rozličné rozpomienky.

Hans Füllenberg skoro zbadal, že ho spoločnosť dvoch lekárov nudí, keďže tí ináč temer celkom zabudli na neho, a odplúžil sa zpäť ku svojej dáme, vraviac jej: — When Germans meet, they must screem, drink till they get tipsy and drink „Bruderschaft“ to each other.[1]

Tak sa zdalo, že doktor Wilhelm je hrdý na tón tejto fajčiarskej miestnosti. — Náš kapitán, — vravel, — veľmi prísne bdie nad tým, aby tu pánov nik nevyrušoval a aby srdečnosť nebola v ničom narušená. Inými slovami, umienil si, že sem nepripustí dámy za nijakých okolností! — Miestnosť mala dvoje kovových dvier, jedny sa otváraly na pred a druhé na zad lode. Keď sa jedny otvorily, odchádzajúci alebo prichádzajúci musel vždy prebojovať živý boj s pohybom lode a s tlakom panujúceho vetra. Okolo jedenástej hodiny, ako každodenne o tomto čase, ak bolo znesiteľné počasie, vstúpila vždy veľmi pokojne masívna postava kapitána von Kessla. Keď pán kapitán dal priateľské, ale skúpe odpovedi na obvyklé otázky o vetre a počasí, o dobrých alebo zlých výhľadoch na ďalšie cestovanie, sadol si ku lekárom.

— Vo vás sme stratili námorníka! — obrátil sa ku Bedrichovi Kammacherovi, ktorý odpovedal: že, žiaľ, musí s žiaľom opraviť kapitánov omyl, lebo on, Bedrich, má dosť na tom jednom krste morskou vodou a netúži už za druhým. Pred niekoľko hodinami kormidelnícka bárka doniesla od francúzskych brehov najnovšie zvesti. Loď Hambursko-americkej linie, ktorá bola len od roka v službách, parník s dvojitými šraubami, menom „Nordmania“, utrpela na zpiatočnej ceste do Europy havariu a vrátila sa zpäť zo vzdialenosti asi šesťsto morských míľ od New Yorku a dorazila do Hoboken bez ďalšej nehody. Takzvaný skočný prúd alebo skočná vlna (Waterspout) vyzdvihla sa odrazu z pomerne tichého mora v blízkosti lode a náraz mohutnej vodnej masy preboril dámsky salón, dlážku dámskeho salónu a nasledujúcej paluby až do hĺbky, pri čom klavír dámskeho salónu vrhnutý bol do lodného priestoru. Toto a iné rozprával kapitán svojím tichým spôsobom. A ďalej, že Schweninger je vo Friedrichsruhe pri Bismarckovi, treba sa teraz už obávať, že jeho smrť môže zavítať každú hodinu.

*

Na „Rolande“ nemali ešte v úžitku medzinárodný gong. Vše trubač zatrúbil zvučný signál na kajutových chodbách a na palube na znamenie toho, že v jedálni je už prikrytý stôl. Do skučiaceho vetra zatrúbený signál najprv zavznel do úzkej, hlučnej, preplnenej začmudenej fajčiarskej izby. Sluha bezrukého mužského prišiel odviesť svojho pána. Bedrich pozoroval s veľkým záujmom držanie sa bezrukého pána: bol mimoriadne čulý a bodrého ducha; jednako plynne hovoril anglicky, francúzsky a nemecky a ku radosti všetkých, odrážal neomáľané reči drzého, mladého Američana, ktorého bezočivosť, tak sa zdalo, nemala chuti zastaviť sa ani len pred posvätnou osobou kapitána.

Stôl jedálne bol postavený na spôsob trojzuba. Uzavretá čiastka vidlice bola na strane lodného hrotu, tri zuby smerovaly dozadu. Tu, na konci stredného zuba, pred akousi krbovou rúrou a nástenným zrkadlom, stála vzpriamene elegantná postava do belasého fraku oblečeného hlavného stewarda Pfundnera. Pán Pfundner, medzi štyriciatym a pädesiatym rokom, podobal sa s bielymi, pečlivo nakaderenými vlasmi, ktoré sa zdaly byť napudrovanými, dvornému majstrovi z čias Ľudovíta štrnásteho. Ako tak so vzpriamenou hlavou prezeral kolísavú a pohnutú dvoranu, zdal sa byť súčasne zvláštnou osobnou strážou kapitána von Kessel, za ktorým stál a ktorý, sediac na konci prostredného zuba, bol domácim pánom a najprednejším hosťom tabule. V jeho blízkosti sedel lodný lekár, doktor Wilhelm, a prvý dôstojník lode. Keďže sa Bedrich kapitánovi zapáčil, vyznačili mu miesto vedľa doktora Wilhelma.

Keďže asi polovica slobodných miest bola zaujatá, karbaníci vpotácali sa z fajčiarskej izby do jedálne, a stewardi na rozkaz začali zaraz aj obsluhovať. V blízkosti kartovej spoločnosti čochvíľa tresly zátky šampanského. Keď Bedrich letkom pozrel tým smerom, hneď poznal pána Hahlströma, ktorý však prišiel bez dcéry. S akejsi galerie ustavične znela tabuľová hudba. Na koncertnom programe, na ktorom bolo meno lode, dátum a postava na mandolíne brnkajúceho Černocha vo fraku a cylinder, bolo označených sedem „čísel“.

*

Predná časť lode a s ňou aj dvorana, spolu so stolmi, taniermi a fľašami, so stolujúcimi pánmi a dámami a obsluhujúcimi stewardmi, spolu s varenými rybami, prívarkami, pečienkami a múčnikmi, s orchestrom a hudbou, ešte vždy sa premieňavo dvíhala na chrbte vodného vrchu do výšky a klesala nadol do hĺbky nasledujúcej vlny. Mohutná práca stroja otriasala loďou. A steny jedálne predbežne, prerývajúc sa pätnásťmíľovou rýchlosťou cez slaný prúd, maly vydržať prvý nábeh odporujúceho živlu.

Stolovali pri elektrickom svetle. Šedé svetlo oblačného zimného dňa, ktoré, okrem toho ako začaly vírivé prúdy útočiť na okienka, každú chvíľu haslo, neposkytovalo jedálni dostatočného osvetlenia. Bedrich požíval túto povážlivú situáciu, sťa by v bruchu veľryby pri frivolnej hudbe slávnostne stolujúc — a premožený údivom, s úsmevom hľadel na túto hroznú ľudskú smiešnosť. Mohutná loď, držiaca sa ustavične svojej cesty, s času na čas narazila na chvíľkovú prekážku. Istá kombinácia protichodne pôsobiacich síl oborila sa na hrot lode, ktorá pôsobila vzdorom pevného telesa, ba niekedy temer brala. V takýchto chvíľach utíchol hluk spoločnosti a nejedna bledá tvár pozrela na kapitána, alebo na hrot lode.

Len kapitán von Kessel a jeho ľudia boli zaneprázdnení jedením a nevšímali si tohoto úkazu, ktorý na chvíľu prinútil loď zastať, hoci sa celá chvela. Jedli, alebo rozprávali ďalej, hoci aj, čo sa častejšie stalo, príliv, tlak, alebo skok vodnej masy zdanlive chcel prevaliť steny. Tento mohutný, len smiešne tenkou stenou zadržiavaný, rozhnevaný živel, ktorý s hrdúsiacim vztekom, nenávistné klokotajúc, dute zaburácal, nevedel akosi znepokojiť týchto námorníkov.

Bedrichov pohľad znova a znova priťahovala Hahlströmova dlhá postava. Pri ňom sedel asi tricať päťročný mužský, s hustou bradou, tmavými mihalnicami a očami, ktoré na Bedricha niekedy vrhly ostrý, ba pichľavý blesk. Tento človek znepokojoval Bedricha. Bolo badať, že už má ľahko pošedivelú šticu, ale zato ho jednako ešte vždy bolo treba označiť ako pekného človeka, ktorý si od cudzincov milostive dal dvoriť.

— Kolega, či poznáte toho plavého, dlhého pána? — Bedrich sa naľakal a zabudol odpovedať, a len hľadel bezradne na tážuceho sa doktora Wilhelma. — Je to totiž Austrálčan, menom Hahlström, — pokračoval tento, — ktorý nám predtým fušoval do remesla. Popri tom podivný človek. Ináč cestuje s dcérou, nie práve nezaujímavou mačičkou, ktorá však nesmierne trpí morskou chorobou a od odchodu z Brém sa ešte nezdvihla z vodorovnej polohy. Ten čierny, ktorý sedí vedľa Hahlströma, zdá sa byť, povedzme, jej ujcom.

— Kolega, akýže to vlastne prostriedok upotrebujete proti morskej chorobe? — Tajne preľaknutý Bedrich, týmito slovami hľadel obrátiť rozhovor na iný predmet.

*

— Vy tu, milý doktor? Neverím svojim očiam! — Týmito slovami zastavil Hahlström Bedricha na úpätí kajutových schodov, keď sa práve chcel vydriapať na palubu.

— Pán Hahlström! to je ozaj podivná náhoda, je to temer tak, ako by sa bol celý Berlín dohovoril, že sa vysťahuje do Ameriky. — Takto a podobne sa pretváral Bedrich, simulujúc prekvapenie s trošku silenou živosťou.

— Architekt Achleitner z Viedne! — Takto predstavil Hahlström pána Achleitnera, mužského s pichľavými očami. Architekt sa usmieval so záujmom a pri tom sa kŕčovite držal mosadzného operadla, nechtiac, aby ho pohyb lode šmaril o stenu.

Na prvej plošine schodov ústily dvere do trochu chmúrneho fajčiarskeho salóna. Okolo tmavovykladaných stien bežala podušková lavica a cez troje či štvoro oblokov možno bolo pozerať na vírenie a vztekanie vĺn. Túto miestnosť vajcovitej podoby medzi poduškami vyplňoval na tmavo lužený (leptaný) stôl. — Zrovna úžasná búda, v ktorej je človeku úzko a cíti sa v nej stiesnene, — riekol Hahlström. V najbližšej chvíľke volal na neho zvuku trúby podobný rozosmiaty hlas. — Ak to tak pôjde, zamešká vaša dcéra u Webstera a Forstera svoj smluvou ustálený prvý deň a ja spolu s ňou, môj najmilší Hahlström. Toto svinské počasie je hrozné. Veď neurážame ani len osem uzlov. Dajte si pozor, aby vaša dcéra nemusela platiť ešte aj konvencionálnu pokutu. Ja som zviera! Môžem ležať vo vode hoci osem dní a nestane sa mi nič. Dnes máme dvaciateho piateho — a keď prvého februára večer o ôsmej zakotvíme v Hoboken, o deviatej už môžem celkom sviežo stáť na pódiu Webstera a Forstera. Vaša dcéra to však nemôže, najmilší Hahlström.

Bedrich vstúpil s pánmi do fajčiarskeho salónu. V hovoriacom poznal mužského bez ramien. Táto kalika, ako sa to Bedrich pozdejšie dozvedel od Hahlströma, bola svetoznáma. Jeho jednoduché meno, Artur Stoss, skvelo sa už vyše desať rokov na oznamoch všetkých väčších miest sveta a priťahovalo obrovské množstvo do divadiel. Jeho zvláštnym umením bolo robiť nohami všetko, k čomu iní upotrebovali rúk.

Artur Stoss obedoval. Servírovali mu ho v tejto málo upotrebovanej miestnosti, lebo nebolo možné nechať jesť pri spoločnej tabuli človeka, ktorý bol prinútený vidličku a nôž chytať chodidlami. Ako vedel Artur Stoss holými, čistými nohami vidličky a nôž upotrebovať a nimi ukladať do úst množstvo kusov jedla, vraviac pri tom s najlepším humorom tie najvtipnejšie veci, hoci sa loď silne kolísala, pre pánov bolo to naozaj hotovým predstavením. Artista ináč čochvíľa začal pána Hahlströma a jeho spoločníkov trošku priveľmi kúsavým spôsobom naberať, pri čom s Bedrichom vymieňal pohľady, ako by ho oveľa vyššie cenil. Takéto útoky prinútily potom obidvoch pánov po krátkom čase utiahnuť sa na palubu.

— Menujem sa Stoss! — — Von Kammacher! — — Pekne, že chcete byť trochu mojím spoločníkom. Tento Hahlström a jeho dráb sú protivní. Dvacať rokov som už artistom, ale takých odvislých a lenivých chlapov, ktorým sa nič nechce robiť a popri tom využívajú svoje dcéry… pôsobia na mňa ako prach na dávenie, nemôžem ich videť. — A zahráva si na veľkého človeka! Boh uchovaj, on baronizuje, on nie je artista! Kde si bude potom variť polievku z kostí svojej dcéry? Horenos! Keď vidí niekde v blate ležať dukát a prítomný je nejaký distingvovaný pán, nechá ho ležať, nezdvihne ho. Je síce pravda, že má príjemný zovňajšok. Keby tak bolo z čoho, vedel by si zahrať na talentovaného šplhúňa. Ale on si to zariadil pohodlnejšie, radšej sa dá vydržiavať svojou dcérou a jej ctiteľmi. Divná vec, koľko hlúpych ľudí sa ešte najde. Tento Achleitner! dajte len raz pozor, ako vznešene, zvysoka si zahráva na priaznivca Hahlström. — Predtým bol jazdcom, praskol so svojou švédskou uzdravujúcou gymnastikou, s tým podvodom a s tou jeho vodoliečbou. Potom mu odbehla žena: súca, pracovitá osoba, ktorá teraz u Wortha v Paríži ako direktrisa má znamenité živobytie.

Bedricha to ťahalo nahor ku Hahlströmovi.

Minulosť tohoto človeka, o ktorej sa náhodou dozvedel od Stossa, bola mu teraz ľahostajná. Poznámka artistova o hlupcoch, ktorí nevyhynú, vohnala do Bedrichovej tvári letmú červeň.

Artur Stoss stával sa čím ďalej tým shovorčivejším. Sedel ako opica, podobnosť, ktorú nevyhnutne zbadáte pri človekovi, čo musí nohy tak upotrebovať ako ruky. A keď bol po obede, ako ktorýkoľvek iný gentleman zapálil si na cigaru.

— Takí ľudia ako je Hahlström, — pokračoval chlapčenský jasným hlasom, — si tiet zdravé a rovno narastené údy, ktoré im náš milý Pán Boh dal, vlastne ani nezaslúžia. Pravda je to vždy bieda, hoci je niekto hneď tak urastený ako olympický víťaz, keď je toho tu hore primálo (a poklepal sa po čele). Žiaľ Hahlström má toho primálo. Pozrite na mňa! V mojom položení, nechcem povedať, že každý, ale medzi desiatimi najmenej deviati by boh zahynuli už v detstve. Ja však živím svoju ženu, na Kahlenbergu mám vilu, krmím troje detí, svojho nevlastného brata a okrem toho ešte staršiu sestru svojej ženy. Staršia sestra bola speváčkou, ale, žiaľ, stratila hlas. Dnes som už celkom neodvislý. Cestujem, lebo svoj majetok chcem zaokrúhliť na určitú sumu. Keď dnes „Roland“ utonie, môžem temer s najväčším pokojom vodu chlípať. Ja som svoju robotu vykonal, šafáril som so svojou hrivou: o svoju ženu, o deti mojej sestry a o deti môjho nevlastného brata je postarané.

Artistov sluha prišiel odviesť svojho bezrukého pána do kabíny k odpoludňajšiemu odpočinku. — U nás to ide všetko punktovne, ako po šnúrke, — riekol Stoss a o sluhovi poznamenal: — Odslúžil si štyri rôčky pri nemeckom námorníctve. Pri svojich morských cestách inakšieho človeka potrebovať nemôžem. Mužský, ktorý mi má byť osožným, musí byť morským potkanom.

*

Hore na palube, v porovnaní s predpoludním, zavládlo ticho. Bedrich, nie bez nápadov závratu, doniesol si z kabíny plášť a sadol si na lavicu oproti vchodu hlavného schodišťa. Hahlström bol neviditeľný. S vyhrnutým golierom a so silne na hlavu natiahnutým klobúkom Bedrich upadol do stavu tej ospalosti, ktorá charakterizuje morské cestovanie. Tento zjav, hoci sú viečka očí ťažké, je spojený s nepretržitou luciditou. Pred vnútorným vidom naháňajú sa obrazy. Je to večný príliv a večný odliv farebného prúdu, ktorého nekonečnosť zapríčiňuje duši útrapy. V Bedrichovom mozgu ešte burácalo sybaritské stolovanie s rinčaním tanierov, a s hudbou. Počul slová artistu. Poloopičiak držal v objatí Maru. Dlhý Hahlström sa prizeral a usmieval. Vlny útočily na jedálňu a napadaly praskajúci trup lode. Bismarck, ohromná postava v pancieri, a „Roland“, obrnený hrdina, smialy sa zlostne a zabávaly sa. Bedrich videl, ako brodia morom. „Roland“ držal na dlani malú, tancujúcu Maru. S času na čas mrazilo Bedricha. Loď bola naklonená. Silný juhovýchodný vietor stlačil ju na pravú stranu. Vlny mohutne syčaly a šumely. Bedrichovi sa napokon zdalo, že vlnou šrauby zapríčiňovaný rythmus, je rythmom jeho tela. Bolo jasne počuť pracovať šraubu. Po istom čase zdvihol zadok lode nad vodu a šrauba začala sa krútiť v povetrí. Tu počul Bedrich Wilkeho povedať: — Pán doktor, či sa tak nezlomí tá šrauba! — Celý stroj pracoval napokon, ako sa to Bedrichovi zdalo, v jeho mozgu. S času na čas zavolal strojník na strojníka v strojární nejaké slová, bolo počuť zvuk kovovej lopaty.

Bedrich sa schopil. Zdalo sa mu, že videl hore kajutovými schodmi potácať sa mŕtvolu a bežať k nemu. Keď sa lepšie prizrel, poznal konfekcionára, s ktorým sa stretol už v Southamptone. Vlastne podobal sa väčšmi umierajúcemu, ako už nebohému. Zahľadel sa na Bedricha s hrozným pohľadom bezvedomia a klesol do najbližšie dostižiteľnej, stewardom držanej triumfálnej stolice. Ak tento človek nemá byť počítaný medzi hrdinov, myslel si Bedrich, tak už potom hrdinovia nikdy nejestvovali. A či to nebolo hrdinstvo, čo mu dovolilo prejsť znova a znova cez peklo takých ciest?

Pri vchode schodišťa oproti Bedrichovi stál plavčík. S času na čas, keď zavznel signál trojitej píšťalky s veliteľského mostu, zmizol, odobrať nejaký rozkaz od službu konajúceho dôstojníka. Niekedy prešla hodina i dlhší čas, bez toho, že by sa bola ozvala píšťalka, a na tak dlho mal ten driečny šuhaj pokoj, môcť premýšlať o svojom osude.

Keď sa Bedrich dozvedel, že sa menuje Max Pander a pochádza zo Schwarzwaldu, dal mu otázku, ktorá sa sama vnukovala: či má radosť zo svojho povolania? Odpovedal s fatalistickým úsmevom, čo ešte zvyšovalo nehu jeho hlavy, ale dokazovalo, že na námorníckom povolaní neľpí nejako náruživo.

Bedrichovi sa zdalo, že trvajúca náruživá láska k moru je len bájkou. Ručičky hodín ukazovaly tri. Na lodi bol ešte len devätnásť či dvacať hodín a cítil, že pobyt na nej už aj teraz znamená malú štrapáciu. Ak „Roland“ v svojej ceste nebude pokračovať so zvýšenou rýchlosťou, bude museť pretrpeť osem až deväť ráz dvacať štyri hodiny trvajúce podobné jestvovanie. Potom už aspoň bude trvale na suchu, ale ten plavčík o pár dní bude museť prekonať zpiatočnú cestu.

— Ale keby ti tak niekde na pevnine zaopatrili dobré miesto, — opýtal sa ho Bedrich, — či by si nechal námornícke povolanie? — Áno, — riekol určite šuhaj prikyvujúc hlavou.

— Je ošklivý juhovýchodný vietor, — riekol doktor Wilhelm, ktorý prešiel okolo vysokej postavy prvého kormidelníka. — Ak sa vám páči, kolega, poďte so mnou do lekárne, tam môžeme pokojne fajčiť a popíjať čiernu kávu.

*

Keď sa šlo pozdĺž hlbšej paluby „Rolanda“, tak človek prešiel zadným okrajom lode, práve tak, ako na okraji kormidla, krytou chodbou. Tu mali dôstojníci ložnice a tam bola aj kabína doktora Wilhelma, dosť priestranná miestnosť, v ktorej sa nachádzala doktorova posteľ, stôl, stoličky a dobre zariadená lekárnická skriňa.

Sotva sa páni usadili, už prišla sestra Červeného kríža a s úsmevom oznamovala doktorovi niečo o pacientke druhej kajuty.

— To je taký prípad, kolega, — vravel lodný lekár po odchode sestry, — ktorý sa v mojej lodnej praxi teraz piaty raz opakuje: totiž, dievčatá, ktoré sa pozabudly, keďže už ďalej nemôžu utajiť následky, cestujú po mori, pri čom možno s istou pravdepodobnosťou počítať na želanú nehodu. Také dievčatá, prirodzene, — pokračoval lekár, — netušia, že sú u nás typami a čudujú sa, keď im naši stewardi a stewardky sem tam idú v ústrety dosť otvorene s primeranou úctou. Prirodzene ujímam sa podľa možnosti takýchto ženských, a väčšinou sa mi podarilo prinútiť na to lodných kapitánov, neoznamovať udalosti, nakoľko sa už šťastlivo odohraly. Lebo vyskytol sa u nás prípad, že istú ženskú, pri ktorej nebolo možno vyhnúť oznámeniu, hneď po pristaní našli obesenú na okennom závore v jej prístavnom byte.

Ženská otázka, mienil Bedrich, je predbežne, aspoň, ako ju ženské ponímajú, len otázkou staropanenskou. Neplodnosť starých panien sterilizovala celé snaženie. — A Bedrich rozvinul svoje idey! — Ale kým to, keďže bol zbehlý vo svojich myšlienkových rezultátoch, robil mechanicky, prepadly ho rozličné mučivé predstavy, ktoré súvisely s „Marou“ a jej ctiteľmi.

— Živým, klíčivým bodom každej reformy ženského práva, — riekol Bedrich, vyfukujúc kotúče dymu so zdanlivou živosťou, — musí byť materinské povedomie. Buňkou budúceho buňkového štátu, ktorý bude tvoriť zdravšie spoločenské teleso, je žena s materinským povedomím. Veľkými reformátorkami ženského sveta nie sú tie, ktoré majú úmysel urobiť ženu v každom ohľade s mužským rovnocennou, ale tie, ktoré si upovedomia, že každého, ešte aj toho najväčšieho mužského porodí žena, povedomé rodičky ľudských a božských rodov. Prirodzeným právom ženy je právo na dieťa, a je to najpotupnejšou stránkou v dejinách ženy, že si dala urvať toto právo. Narodenie dieťaťa, nakoľko nie je sankcionované mužským, je vystavené sírovému dažďu všeobecného a verejného opovrženia. Toto opovrženie však je súčasne tou najohyzdnejšou stránkou mužského rodu. Čert sám vie, ako sa dostalo napokon k svojmu ošklivému, absolútnemu panovaniu.

— Odporúčal by som ženám založiť ženskú ligu, — pokračoval Bedrich, — a každý člen nech sa prizná, bez ohľadu na sankciu muža, tedy na manželstvo, prakticky a naozaj, skrz živé deti, k materstvu. V tomto spočíva ich sila, ale len vtedy, keď v súvise s deťmi riadia sa slobodne hrdosťou a otvorenosťou. Vydobyte si nazad prirodzené, celkom oprávnené, hrdé povedomie rodičiek ľudstva, a v chvíli, keď ho budete mať, stanete sa nepremožiteľným.

Doktor Wilhelm, ktorý mal spojenie s odbornými kruhmi, poznal Bedrichove meno a jeho vedecké osudy. Nešťastná bakteriologická práca Bedrichova, ako aj jej krvavé odbavenie a jej oprava, boly v jeho knižnom priečinku. Jeho meno však jednako mu znelo autoritatívne. Načúval napnute a lichotilo mu, môcť byť Bedrichovým spoločníkom. Ale doktora Wilhelma odrazu odvolala sestra Červeného kríža. Malá, zatvorená lekárska mníšska cela, v ktorej osamel, poskytla Bedrichovi zasa príležitosť premýšľať o smysle svojej podivnej cesty. Okrem toho pri požívaní cigaretového dymu a že „Roland“ teraz pokojnejšie plával, zachvátil ho istý príjemný pocit, hoci aj tento príjemný pocit zapríčiňovalo všeobecné nervové omámenie morskej cesty. Bolo a ostávalo to jednako len podivným, pre taký čudný popud byť naloženým k vlastnému zisku i škoda s týmto veľkým ľudským transportom a byť odvážaným do novej čiastky sveta. Ešte nikdy nemal, ako teraz, pocitu byť bezvládnou lútkou osudu. Ale zasa sa zamieňaly jasné a tmavé ilúzie. Myslel na Ingigerd, ktorú ešte posiaľ nevidel; a ako sa dotkol otriasajúcej sa steny nízkej lekárskej konzultačnej chyžky, zasa ho preniklo šťastie, môcť byť s „malou“ ukrytým za tými istými stenami a pod tou istou palubou. To nie je pravda! Je to lož! opakoval polohlasne znova a znova: a myslel pri tom na tvrdenie bezrukého mrzáka, že Hahlström svoju dcéru nešľachetným spôsobom využíva.

Návrat doktora Wilhelma temer bolestne zobudil Bedricha z dumania. Lodný lekár so smiechom hodil na posteľ svoju čiapku, vraviac, že malú Hahlströmovú aj s jej psíkom práve vyvliekol na palubu. Potvorka robí formálne divadlo, pri čom jej verný púdlik, menom Achleitner, je čiastočne bitý a čiastočne maznaný.

Táto zvesť naplnila Bedricha nepokojom.

Keď Bedrich prvý raz videl „Maru“, zdala sa mu byť stelesnenou detskou čistotou. Medzitým dostaly sa mu do uší zvesti, ktoré otriasly vierou v jej nedotknutosť, a také zvesti zapríčiňovaly Bedrichovi hodiny plné múk a niekoľko bezsenných nocí. Doktor Wilhelm, ktorý, tak sa zdalo, že sa o malú „Maru“ tiež zaujíma, zaviedol rozhovor o Achleitnerovi, ktorý sa mu dôverne priznal, že je s Ingigerdou Hahlströmovou zasnúbený. Bedrich mlčal. Ináč by nebol mohol utajiť svoj nový, hlboký strach. — Achleitner je verný púdlik, — pokračoval Wilhelm. — Patrí k tomu peknému druhu mužských, ktorí okrem druhej psej vlastnosti, sú trpezliví. Nechá sa pošľapávať, aportuje, robí panáka a bere si kúštik cukru. Mohla by robiť, čo sa jej len páči, podľa môjho presvedčenia, jednako by bol trpezlivý a psovsky verný. Ináč, ak by sa vám páčilo, mohli by sme k tým ľudkom von, na palubu; malá je zábavná! — popri tom mohli by sme sa trochu pokochať aj v prírode.

*

Malá „Mara“ ležela vystretá v triumfálnej stolici. Achleitner, ktorý dosť nepohodlne sedel na poľnej stoličke tak, že jej mohol hľadeť do tvári, zabalil ju, ako dieťa až po pazuchy do pokrovcov. Za mohutne dmejúce vŕšky mora zapadajúce slnce osvetľovalo milú, zduchovnelú tvár. Paluba oživla. Pri pokojnej polohe uplatnila sa na lodi potreba prechádzky, a panovala všade sviežo obživená shovorčivosť. Zjav malej „Mary“ trochu upútal pozornosť, lebo ju obklopovala hriva ľanovoplavých vlasov v mäkkých, otvorených vlnách. Okrem toho držala v rukách malú bábiku, okolnosť, o ktorej sa každý okoloidúci znova a znova nedôverčive presviedčal.

Keď Bedrich znova videl dievča, ktoré týždne sa vynášalo pred jeho dušou, takže mu zastieralo ostatný svet, jeho vzrušenie bolo tak veľké, jeho srdce tak mocne mu bilo o rebrá, že ak chcel udržať rovnováhu, musel sa odvrátiť: A ešte po niekoľkých sekundách bolo mu ťažko ujasniť si, že otrocký stav jeho vnútra nemohol byť okoliu celkom nebadateľný.

— Otec mi už povedal, že ste tu, — riekla malá slečna Bedrichovi a upravila bábike belasú atlasovú kapotu. — Nesadnete si k nám? Achleitner, doneste, prosím vás, pánu von Kammacherovi stoličku. Urobili ste krátky poriadok, — obrátila sa k doktorovi Wilhelmovi. — Ale som vám vďačná, že tu hore môžem byť a videť západ slnca. Aj vy zbožňujete prírodu, pán von Kammacher? — Len pre prírodu, — blábolil doktor Wilhelm a kolísal sa na špiciach podošiev, — má sympatie! — Ah, vy ste bezočivý, — riekla Ingigerd. — Doktor je bezočivý! videla som to hneď, keď na mňa pozrel a ako ma chytil! — Moja milá, malá milostivá, tak viem, že som vás nechytil! — Ďakujem, hore schodmi. Mám od toho celé modriny.

Takýmto spôsobom pokračovali nejaký čas v rozhovore, pri čom Bedrich, bez toho, že by to bol dal na sebe poznať, pozoroval každé jej slovo, každý ťah jej tvári, jej pohľady a každý pohyb jej mihalníc. Ale pri tom vnímal žiarlivé každý ťah, výraz, každý pohyb, pohľad, ktorý jej platil. Aj to zbadal, ako sa plavčík Max Pander, ktorý ešte vždy stál na svojom mieste, vpíjal do nej očami, kým napnutý úsmev otvorené držal plné pery jeho úst.

Na Ingigerde bolo badať spokojnosť, že sa vidí obklopenou holdovaním mužských. Pošklbkávala bábiku, pošklbkávala jej hnedo a bielo pruhovanú kazajku z teľacej kožky a odovzdávala sa koketným rozmarom. Bedrich, pri počutí drahocenného zvuku jej hlásku, bol uchvátený rozkošou pijana, ktorý hynul smädom. Súčasne planula jeho celá bytosť žiarlivosťou. Prvý kormidelník, pán von Halm, skvostne urastený mužský, pravá veža, pristúpil a bol Marou nielen pohľadmi vyznamenaný, ale aj zahrotenými poznámkami: čím prezrádzala svojim ctiteľom, že jej ten opálený dôstojník nie je ľahostajný. — Pán poručík, — opytoval sa Achleitner, ktorý bol bledý a zdalo sa, že trochu mrzne, — koľko míľ sme urazili od Needles? — Teraz bežíme už zasa trochu lepšie, — vetil pán von Halm, — ale v posledných dva či triadvaciatich hodinách sotva sme urazili dvesto míľ. — Takto budeme po New York potrebovať štrnásť dní, — zavolal na skupinu trochu prihlasne Berlínčan, Hans Füllenberg. Mal pri sebe mladú Angličanku zo Southamptonu. Priťahovalo ho to mocne do okružia „Mary“, takže vyskočil, nechajúc sedeť „dámu svojho srdca“.

Priniesol tón, ktorý sa, okrem Bedricha Kammachera, „Mare“ a jej ctiteľom zapáčil. Skrsla veľká veselosť, ktorá sa rozšírila po celej promenáde paluby. Bedrichovi sa protivila táto orgia banalít, odpútal sa, chtiac byť so svojimi myšlienkami v samote.

Paluba, cez ktorú cez obed len tak rinula voda, teraz bola už zasa celkom suchá. Bedrich sa odvážil ísť až na zadný koniec parníka a hľadel nazad na širokú, šumiacu cestu, tvorenú vodou podlodia. Vzdychol si zhlboka, spokojne, že už nie je svieraný húžvami malého ženského démona. Dlhé napnutie duše odrazu sa vyrovnalo. Teraz sa už hanbil pre svoju neskrotiteľnosť a náruživosť, ktorá sa mu práve k tejto malej osôbke zdala smiešnou. Tajomne sa udrel do pŕs, a hánkami pravej ruky, ako by sa chcel prebrať, bez ostýchavosti sa udieral po čele.

Prúd sviežeho vánku valil sa ešte vždy kosmo proti lodnému telesu, ktoré bolo trošku na stranu naklonené, kým slnce, planúc mohutným hnedým plamom, chcelo práve zapadnúť: Toto slnce, pod ktorým more, farby kameného uhlia, v pokojne putujúcich vrchoch, pomaly valilo zemité hrebene pien… toto more a napokon ťažkými mrakmi preorané nebo zdaly sa byť Bedrichovi vetami svetovej symfonie. Pre niekoho, čo ju vníma, povedal si, nie je vlastne, hoci je aj hrozne nádherná, základom cítiť sa malým.

Stál neďaleko logu, ktorého dlhá šnúra sa vliekla v oceáne, a obrátil sa smerom plavby. Pred ním sa otriasala mohutná loď. Čmud obidvoch komínov pohyb povetria stláčal s otvorov ustavične na vodu, v ktorom bolo videť tiahnuť trúchlivý pochod postáv, vdov s dlhými krepovými závojmi, so zalamujúcimi rukami v nemom lkaní, sťa by v nekonečnom súmraku zatratenia. S času na čas počul Bedrich zvuky besedujúcich cestujúcich. Predstavoval si, čo všetko je sjednotené za stenami tohoto neúnavne sa šinúceho domu, koľko hľadaní, útekov, nádejí, úzkostí sa v ňom shluklo; a vo všeobecnom, veľkom údive v Bedrichovej duši zobudily sa znova tie nezodpovedané veľké otázky, ktoré sa s ich: prečo? a na čo? dotkly tmavého smyslu jestvovania.

*

Bedrich ani nezbadal, ako prišiel, prechádzajúc sa, zasa do blízkosti malej Ingigerdy Hahlströmovej. — Želajú si vás, — riekol odrazu hlas. Ozval sa doktor Wilhelm, ktorý, keď zbadal, ako sa jeho kolega striasol, ospravedlnil sa. — Vari snívate! Vy ste snilko! — tak volala teraz malá „Mara“ na Bedricha. — Poďte ku mne, — pokračovala, — hlúpi ľudia, ktorí sú okolo mňa, sa mi nepáčia. — Šiesti či ôsmi páni, ktorí stáli okolo nej, sa zasmiali a odišli, okrem Achleitnera, s humoristicky prízvukovanou poslušnosťou. — Nuž a, čo vy tu ešte sedíte, Achleitner!? — Aj tento dostal takto pokyn ísť. Bedrich zbadal, ako tvorili odpudení v istej diaľke páry, alebo skupiny, a rozprávali sa tak, ako je to zvykom medzi pánmi, ktorí sa zabávali s jednou nie práve stydlivou ženskou bytosťou.

Vlastne s pocitom studu, ale rozhodne s nechuťou, sadol si Bedrich na Achleitnerovu stoličku, ktorá bola ešte teplá, a „Mara“ sa začala oduševňovať za prírodu.

Povedala: — Či nie je všetko najkrajšie pri západe slnca? Mňa to baví, mne sa to aspoň páči, — dodala prosebne, keď sa Bedrich zamračil a ona si preto musela myslel, že podceňuje jej poznámku. Potom prešla na vety, ktoré sa všetky začínaly: — ja to nechcem, ja nechcem tamto, nemám rada to, alebo ono, — a tak podobne. Pričom v prostred ohromného kozmického deju, ktorý sa odohrával pred jej smyslami, celkom triezvo a bez účasti vyvinovala osobovačnú ješitnosť rozmaznaného dieťaťa. Bedrich by bol najradšej vyskočil. Pošklbával nervózne fúzikami a jeho tvár nadobudla mokantnej strnulosti. Zbadala to hneď a bola týmto neobvyklým spôsobom holdovania badateľne znepokojená.

Bedrich nebol nikdy telesne chorý, ale zato s času na čas prejavoval náruživé podivínstvo. Jeho priatelia vedeli, že v dobrých časoch bol pokrytou a v menej dobrých — oheň chrliacou sopkou. Podľa zovňajšku zdanlive jednako ďaleký každej sženštilosti a brutálnosti, preca len mal ženské a brutálne záchvaty. Niekedy ho posadol dithyrambický raptus, zvlášť keď mal v žilách trošku vína. Vtedy obskakoval a rojčil, keď to bolo vo dne, hlasite a patheticky o slnci, nocou o hviezdach, a recitoval svoje básne.

Malá „Mara“ cítila, že je nebezpečným súsedom. Ale ona už bola raz taká, že ju hra s ohňom dráždila. — Takých ľudí, — riekla, — ktorí si o sebe myslia, že sú lepší ako iní, nemám rada. — Ja tým menej, lebo som farizej, — vetil Bedrich. Teraz však osvedčil sa celkom brutálne: — Tak sa mi vidí, že ste na svoje roky hodne prešibalá a požadovačná. Váš tanec sa mi vlastne lepšie páčil. — Pri tom sa asi tak cítil, ako by samého seba bolestne káral. — „Mara“ usmievavo hľadela na neho a konečne riekly jej pery: — Podľa vašich pochopov, mladé dievča môže najvyššie hovoriť len vtedy, keď sa jej opýtujú a nesmie mať vlastnej mienky. Tak sa mi zdá, že vy len také dievča viete milovať, ktoré vždy len to hovorí o sebe: „som preca biednym, nevedomým stvorením, nechápem, čo nachodí na mne.“ Nemám rada takých hlúpych stvorení. — Keď Bedrich, ktorý desne vytrezvel, chcel vstať, zadržala ho tvrdohlavým, durdivým „nie“. — Ešte v Berlíne musela som vždy pri tanci na vás hľadeť, — pokračovala a držala bábiku šikmo pred perami, takže jej noštek ostal stlapačený. — Už sa mi vtedy zdalo, že nás spája nejaká páska, vedela som, že sa ešte stretneme. — Bedrich sa naľakal. Ani na chvíľku sa nedal oklamať, súc presvedčený o skutočnosti, že to bola len ňou často upotrebovaná forma nadpriadania, ale naozaj v jadre bola to len lož. — A ste vy vlastne ženatý? — počul, prv ako sa mohol spamätať, zbledol veľmi a chystal sa odpovedať.

Riekol, ale voskrz nie prívetivo, lež temer tvrdo a odmietavo: — Bolo by to celkom dobré, slečna Hahlströmová, keby ste si ma, prv ako budete so mnou tak zaobchodiť ako s ostatnými, trochu lepšie povšimli. Tej páske, ktorá by nás mala spájať, zvlaštnejšie spájať, predbežne neverím. Veď ste pri tanci hľadeli nielen na mňa, ale na všetkých ostatných!

Ingigerd sa krátko zasmiala a riekla: — Dobre začínate, môj najmilší, či ma azda pokladáte za Johannu z Arca, pannu orleánsku?

— Nie práve, — vetil Bedrich, — ale ak dovolíte, chcel by som vás pokladať za mladú distingvovanú dámu, ktorej chýr nie práve priveľmi prehnanou opatrnosťou má byť zachovaný od najmenšieho zakalenia.

— Chýr? — rieklo dievča, — mýlite sa, ak si myslíte, že som sa o tú vec niekedy zaujímala. Desať ráz radšej byť rozchýrenou a žiť podľa svojej chuti, ako umreť od nudy a popri tom mať ten najlepší chýr. Ja musím svoj život požívať, pán doktor. — Pri týchto slovách, ktoré Bedrich zdanlivo pokojne počúval, zdôverila sa mu Ingigerd so slušným radom tajností, ktorých obsah bol by slúžil ku cti akejsi Lais alebo Phryne. Bedrich ju môže, ak chce, ľutovať, riekla, ale nik si nemá o nej veci namýšľať. Každý, kto sa s ňou stýka, musí presne vedeť, kto a čo je ona. Pri týchto slovách prezradila úzkostlivú pravdivosť, ktorá chce brániť rozčarovaniu.

Keď slnce zapadlo a Ingigerd, so stálym rozkošnicky zlým úsmevom, dokončila svoju krutú spoveď, Bedrich cítil, že ho postavili pred skutočnosť mladistvého ženského života, ako sa mu to ani v lekárskej praxi v takej dobrodružnej a zdivočilej forme ešte nestalo. Achleitner a otec Hahlström, ktorí chceli dievča odviesť s paluby, boli ním viac ráz prudko odohnaní. Napokon Bedrich zaviedol „Maru“ do kabíny.

V svojej kabíne hodil sa Bedrich, tak ako bol, na posteľ, premysleť nepoňatné: vzdychal, škrípal zubami, chcel pochybovať. Viac ráz povedal nahlas „nie“, alebo „nemožno“ a pri tom udieral päsťou na blízku žinenku hornej postele: a napokon bol by prisahal, že teraz v celej bezočivej rozprávke dievčaťa nebolo lže. „Mara, alebo obeť pavúka.“ Odrazu pochopil pomenovanie a predmet jej tanca. Tancovala to, čo predtým zažila.

*

Na nič som staval svoju vec: s týmto do seba vstúpením sprevádzal Bedrich pri večernej tabuli svoju trochu utrápenú, zdanlive prekypujúcu veselosť. On a lodný lekár pili šampanské. Bedrich už pri polievke objednal prvú fľašu a hneď vyprázdnil niekoľko čaší.

Čím viacej pil, tým menej ho bolela rana, tým báječnejším zdal sa mu svet: čiže, zdal sa mu byť plný divov a záhad; nimi preniknutý požíval mámor dobrodružného jestvovania. Bol skvelým zábavkárom. Popularizoval pri tom šťastne svoje vedomosti. Okrem toho mal ľahký humor, ktorý mu aj vtedy bol naporúdzi, keď ako i teraz, trpké humory zaľudnaťovaly dno jeho hlbokej duše. Tak sa stalo, že kapitánsky kútik v tento večer bol očarovaný jeho duchom.

Staval na obdiv vieru v samospasiteľnú silu vedy a moderného pokroku, ktorá ho vlastne už opustila. V sviatočnom jase množstva žiaroviek, rozčulený vínom, hudbou a rytmicky pulzujúcim chodom putujúceho lodného telesa, chvíľkami sa mu naozaj zdalo, sťa by ľudstvo, v zvonivej hre, pochodovalo slávnostne ku ostrovu blaženosti. Azda sa raz človek pomocou vedy stane nesmrteľným. Najdú sa spôsoby a cesty, ako udržať bunky tela v sviežosti. Podarilo sa už aj teraz mŕtve zvieratá vstreknutím istého slaného roztoku vzkriesiť ku životu. Rozprával o divoch chirurgie, ktoré často bývajú predmetom rozhovoru, keď si človek prítomnosti chce byť povedomý obrovskej sily svojho veku. V krátkom čase chemia rozrieši sociálnu otázku a pokrmové starosti človeka budú patriť do minulosti. Chemia totiž stojí tesne pred možnosťou urobiť naozaj z kamenia chlieb, k čomu posiaľ slúžila len bylina.

Prostred víru všetkých možných omámení Bedrich s hrôzou myslel na začiatok času odpočinku. Vedel, že ani oka nezažmúri. Po stolovaní išiel s lekárom do dámskeho salónu, ztadiaľ do fajčiarskej izby. Onedlho vyšiel zasa na palubu, kde panovala tma a pustota a vietor zasa prudko a žalostne kvílil medzi lanami náhradných stožiarov. Bolo veľmi zima a Bedrichovi sa zdalo, že sa jeho líc dotkly vločky snehu. Konečne sa musel rozhodnúť odobrať sa na odpočinok.

Dve hodiny, asi medzi jedenástou a druhou, ležal skrčený na žinenke v stave bdelého hĺbania a niekedy, na krátky čas, v nejakom dosť bolestnom súmraku, medzi bdením a spaním. V obidvoch stavoch jeho duša bola rozčulená návalom vizionárskych obrazov, niekedy to bolo divé vírenie, potom zasa strnulá, mučivá jednotlivá tvár, ktorá nechcela ustúpiť. Všetko vo všetkom pôsobilo tu nepremožiteľné nútenie, držiace otvorene oči vnútra pre hru cudzích mocností. Zahasil svetlá, a teraz vo tme, keď zovnútorný smysel oka ostal nezamestnaný, vnímal dvojmo, čo sprostredkovaly sluch a cit: všetky šumy a pohyby mohutnej lode, ktorá jednomerne pokračovala v svojom behu cez polnočné more. Počul neúnavné vrývanie propelera, ktoré sa podobalo práci mocného démona, čo bol zapriahnutý do robotnej práce ľudstva. Počul volanie, kroky, keď pri uhlí zamestnaní robotníci vysýpali do mora uhoľné škvary mohutných krbov. Dvacať päť tisíc centov uhlia pohltily tieto krby na ceste do New Yorku.

Ináč svet Bedrichových predstáv bol v zajatí „Mary“ a zavše v zajatí doma nechanej ženy, pre jej utrpenie si robil výčitky: teraz, keď Ingigerda Hahlströmová zneuctila jeho náklonnosť. Ako by jeho celé psyche bolo v reakčnom stave proti jedu tejto náruživosti. V ňom zúrila ťažká horúčka. A to, čo v tomto stave zastupovalo jeho „ja“, hnalo sa zbesile za tým „ty“, za „Marou“. Chytil ju na ulicach Prahy a vliekol ju nazad k jej matke. Našiel ju vo vykričaných domoch. Videl ju stáť v dome jedného mužského, ktorý sa jej ujal zo súcitu a vzal ju so sebou do bytu, kde ním opovrhnutá, stála hodiny pri obloku. Bedrich ešte dostatočne nezkáral toho nemeckého mladíka. Okolo zapadlého ideálu „nemeckej panny“ ešte vždy chvela sa v jeho očiach svätožiara. Ale hoci aj často prichytil Bedrich „Maru“ pri ohyzdných veciach, hoci ju často odsotil od seba v svojich fantáziách, a so všetkými mravnými silami svojej bytosti usiloval sa zničiť jej obraz, jej zlatými kaderami obklopená tvár, jej biele krehké dievčenské telo, vynorily sa znova a znova zpoza každej opony, každej steny, a každej myšlienky, nemohla ich zničiť ani modlitba, ani kliatba.

Krátko po jednej hodine vyhodilo Bedricha z koje. V najbližšom momente potácal sa nazad ku svojmu lôžku. Nemohlo to ostať pre neho tajomstvom, že sa „Roland“ znova dostal do pohnutejších vôd Atlantiku a že sa počasie zasa zhoršilo.

*

Medzi piatou a šiestou hodinou ráno už bol Bedrich na palube. Sadol si znova na včerajšie miesto na lavici, oproti schodišťu, ktoré viedlo ku jedálni. Ztadiaľ mu doniesol jeho steward, neúnavný, mladý človek, saský rodák, horúci čaj a sucháre: veci, ktoré mu prišli k duhu.

Palubu znova a znova obmývala morská voda. So strechy malej nadstavby, ktorá chránila schodište, zavše privalily sa prúdy vody, takže malý Panderov kolega, čo tam teraz stál na stráži, bol nimi celkom premoknutý. Na náhradných stožiaroch „Rolanda“ a na jeho lanách jagaly sa už aj ľadové krištále. Dážď zamieňal sa so snehovou metelicou. A šedé bezútešné ranné šero, s huriavkom, s hulákaním, hvízdaním a skučaním prudkého vetra vôkol stožiarov a lán, s divým a všestranným syčaním a šumom, chcelo, tak sa zdalo, zvečniť svoje jestvovanie.

Ohrievajúc si ruky na mohutnej čajovej šálke, pozeral Bedrich s planúcimi, ako sa mu videlo, vpadnutými očami, stále nad práve klesajúcu stenu okraja kotúľajúcej sa a zdýmajúcej lode. Cítil v sebe prázdnotu. Cítil sa otupelým, ktorý stav mu ináč po minulonočnom cvale obrazov bol vítaný. Jednako osviežil ho silný, vlhký, brómom presýtený vzduch a slaná chuť, ktorú cítil na jazyku. Pod plášťom, ktorého golier si vyhrnul, ho ľahko mrazilo a pomaly sa hlásila aj príjemná ospalosť.

Pri tom vnímal zplna veľkoleposť vlnobitia a borbu plávajúceho domu: krásu a silu istého behu, s ktorou pretínal vlniace sa vysočiny, ba skôr s vždy obnovenou, miernou, smrteľnou odvahou ich musel prelomiť. Bedrich chválil chrabrú loď, ako by bola živá, a bola si požadovala jeho uznanlivosť.

Krátko po siedmej prišiel tenký a štíhly mužský v lodnej rovnošate, ktorý sa pomaly blížil k Bedrichovi. Zľahka povzniesol prst k čiapke a opýtal sa: — Vy ste pán von Kammacher?

Keď Bedrich prisvedčil, vyňal z náprsného vrecka list a vysvetlil mu, že včera prišiel z Francúzska s kormidelníckou poštou, ale nemohol byť hneď odovzdaný, lebo mena Kammacher nemohli nájsť v sozname cestujúcich. Ten pán sa menoval Rinck a na palube „Rolanda“ mal na starosti nemecko-americký poštový úrad.

Bedrich schoval list, na ktorom poznal rukopis svojho otca. Cítil, ako sa mu pod slaným návalom musely zatvoriť viečka.

Doktor Wilhelm našiel Bedricha v sentimentálnej nálade.

— Spal som ako medveď, — riekol lodný lekár, badať podľa jeho zdravej a osvieženej tvári a podľa jeho naťahovania sa a zívania, že naozaj základne okrial. — Po raňajkách pôjdete so mnou do medzipalubia? Ale prv ako ta pôjdeme, zaistíme sa radšej v mojej lekárni prachom proti hmyzu.

*

Keď sa to stalo, páni raňajkovali pečené zemiaky a malé kotelety, ham and eggs a rozličné pražené ryby. K tomu popíjali čaj a kávu a potom odišli do medzipalubia.

Keď ako-tak privykli, na tam panujúce pološero a každý sa držal, aby nespadol, kolmého železného podopieradla lubu — našli sa oproti ľudskej smese, ktorá na dlážke prehadzovaná achkala, horekovala a kričala. Keďže nebolo možno otvoriť oblôčkov, povetrie bolo skazené od výparov mnohých rusko-židovských rodín, cestujúcich tu s deťmi a celou batožinou. Bledé matky, ktoré boly viacej mŕtve ako živé, ležaly tuná s otvorenými ústami a zatvorenými očami, majúc kojencov na prsiach, a bolo hrozné videť, ako bezvládne sem a ta valkané, trýznené boly napínavými kŕčmi dávenia. — Poďte, — riekol doktor Wilhelm: ktorý v tvári svojho kolegu zbadal niečo, čo sa podobalo závratu, — dokážme, že sme tu zbytoční. — Ale doktor Wilhelm, sprevádzaný ošetrovateľkou, jednako len tu a tam mohol niečo dobrého urobiť. Nariadil doniesť hrozná a iné lahôdky zo zásobární prvej kajuty.

Tak to šlo s nie menšou únavou a namáhaním s oddelenia na oddelenie, kde sa všade tiesnila bedač, utekajúca pred biedou. Aj na bledých tvárach tých, čo sa v tomto kolísavom priečinku zúfalosti jednako len v hromade držali, tkvel výraz chmúrno-urputnej rozhorčenosti. Bolo tu aj niekoľko driečnych dievčat. Pohľady lekárov a týchto dievčat sa stretly. Veľké nebezpečenstvo, veľká núdza v chvíľke nechá život žiadúcnejšie vzplanúť. Je to hlboká rovnosť, ktorú tu ľudia pocítia. Súčasne vzniká odvážlivosť.

Bedrichovi utkvel v pamäti hlboký a tmavý pohľad istej mladej ruskej židovky. Wilhelm, ktorému neušlo, že jeho kolega na dievča a toto zasa na neho urobilo dojem, nemohol sa zdržať a dotkol sa tejto skutočnosti, blahoželajúc Bedrichovi so smiechom.

Pri ďalšej prehliadke pristavil pánov Wilke a volal na nich zlostným hlasom. Vzhľad Bedrichovho krajana sa medzitým zmenil, lebo chtiac vzdorovať biedam svojho položenia, oddal sa zrejme požívaniu liehovín. Wilhelm sa na neho oboril, lebo Wilke bol pre svoje okolie ťarchou a nebezpečenstvom. V opilosti sa mu zdalo, že je prenasledovaný. Na žinenke ležal jeho otvorený ranec so špinavými handrami pri syre a omrvinkách chleba, a v pravici držal otvorený nôž, nejaký druh zavieracích.

Wilke kričal, že ho súsedia, stewardi, námorníci, proviantmajster a kapitán okradli. Bedrich mu vzal nôž, oslovil ho menom, a pritisnúc mu jazvu na podbehnutom krku, prebral tohoto násilníka, upozorniac ho, že mu už raz po ruvačke zašíval ranu a horko-ťažko ho zachoval pri živote. Wilke poznal Bedricha a trochu sa utíšil.

*

Keď dvaja lekári zasa vystúpili a vdychovali čerstvé povetrie oceánu, Bedrichovi sa zdalo, že sa vyslobodil z dusiaceho pekla.

Kráčali s veľkou námahou mokrou, prázdnou palubou, ktorú zaplavoval vždy znova a znova príliv vĺn. Ale to bol oslobodzujúci úžas, ktorý Bedricha osviežoval. Prečítať list z domova, na ktorý temer zabudol, išiel do dámskeho salónu. Niektoré dámy, ktoré netrpely morskou chorobou, sedely tu ojedinele vôkol ustaté a zmalátnelé. Miestnosť páchla baršúnom a lakom, mala zrkadlá v zlatých rámoch a koncertný klavír. Kroky nôh robil nečujnými koberec.

Otec šľachtica Bedricha Kammachera písal toto:

Syn môj milý!

Neviem, či Ťa stihne tento list a kde Ťa stihne? Azda až v New Yorku, kam príde hádam pozdejšie, ako Ty. Pozdrav starého otca a dobrú matku mal by si si vlastne vziať na cestu, ktorá nás po istú mieru prekvapila. Ale veď sme už privykli na prekvapenia s Tvojej strany, keďže Tvojej dôvery už oddávna len vo veľmi nepatrnej miere požívame. Som fatalista a ináč veľmi ďaleký toho, robiť Ti výčitky. Ale je to škoda, že sa medzi nami od Tvojej plnoletosti vyskytly toľké protivy v smýšľaní a v činoch. Boh sám vie, že je to škoda. Keby si ma tak zavše bol počúvol,… ale vravím, s takými kuľhavými výrazmi, ako sú „keby si“ a tomu podobné, nemožno nič urobiť! — Milý šuhaj, keď Ťa už raz stihol taký trpký osud, — povedal som Ti hneď, že Angela pochádza z nezdravej rodiny — tak už aspoň teraz drž na vzpriamených väzoch hore hlavu, lebo ak to urobíš, nič nie je stratené. A najmä o to Ťa prosím, aby si si ten nesmysel s tým nepodareným oňuchávaním bacilov nejako veľmi nepripúšťal k srdcu. Vravím Ti teraz, a to nie prvý raz, že celý ten krik o baciloch považujem za podvod. Pettenhofer tiež preglgol celú bacilovú kultúru a nestalo sa mu zhola nič. Nedbám, choď do Ameriky: nemusí to byť zlá myšlienka a nijaké chybné podujatie. Poznám ľudí, ktorí ztade, keď tuná v Európe stroskotali, vrátili sa ako milionári, ktorým závideli a pochlebovali. A nepochybujem, že po tom všetkom, čo si musel prežiť, svoj krok, ktorý teraz robíš, si dostatočne a zrele uvážil.

Bedrich si vzdychol a s krátkym, temer nečujným smiechom poskladal list. Chcel ho neskôr prečítať do konca. Vtom zbadal toho amerického šarvanca, na ktorého sa už včera nahneval, flirtovať s mladou dámou, o ktorej vedel, že je z Kanady. Nechcel veriť svojim očiam, keď v miestnosti, v ktorej mohlo ľahko vzniknúť nebezpečenstvo ohňa, odrazu vzplanula hŕbočka švédskych zápaliek, podpálených tým mladým človekom. Prišiel steward a poznamenal, veľmi skromne sa skloniac k dandymu, že je povinný upozorniť ho na neprístojnosť jeho činu. Načo ho mladík odohnal so slovami: — Get out with you, idiot![2]

Bedrich vyňal list svojej matky a prv, ako ho začal čítať, musel letkom rozmýšľať nad otázkou: asi aká látka tvorí mozog v lebke toho mladého Amerikána. Matka mu písala:

Syn môj milovaný!

Sprevádzajú Ťa modlitby Tvojej matky. Skúsil, zažil a trpel si veľa už v mladých rokoch. Ale, čuj už raz aj niečo radostného: tvoje detičky sú zdravé. Presvedčila som sa pred tromi dňami, že sa u joviálneho pastora Mohaupta dobre majú. Albrecht sa skvele zotavil, Bernhard, ktorý sa viacej podobá matke a vždy bol zamĺklym šuhajkom, zdal sa mi byť sviežejším a shovorčivejším, a tak sa mi vidí, že život na fare a vo vidieckom hospodárstve robí mu radosť. Pán Mohaupt myslí, že obidvaja chlapci sú nadaní. Učí ich začiatkom latinčiny. Malá Annamaria spytovala sa ma stydlivo na mamu, ale zvlášť a často na Teba. Povedala som, že v New Yorku, alebo vo Washingtone je veľký kongres, kde tej hroznej tuberkulóze — riekla som suchotám — konečne vykrútite krky. Syn môj, vráť sa čím skôr do milej, starej Europy.

S Binzwangerom som mala dlhý rozhovor. Povedal mi, že Tvoja žena je dedične zaťažená. Choroba bola v nej učušaná a bola by vypukla skôr, či neskôr. Vravel aj o Tvojej práci, milé dieťa, a mienil, aby si sa nedal zahriaknuť. Štyri, päť rokov pilnej práce a o fiasku nebude viac ani chýru ani slychu. Môj milý Bedrich, počúvni, prosím, radu svojej matky a obráť sa s celou dušou zasa k nášmu milému nebeskému otcovi. Myslím, že si neznabohom. Len vysmej svoju mať! Ver mi, bez božej pomoci a milosti sme ničím. Pomodli sa zavše: to nemôže škodiť! Viem, že si pre Angelu v niektorých veciach robíš výčitky. Binzwanger myslí, že v tomto ohľade môžeš byť celkom spokojný. Ale, keď sa budeš modliť, ver mi, Boh odníme s Tvojej úzkostlivej duše každú myšlienku viny. Máš len niečo vyše tricať. Ale ja mám práve vyše sedemdesiat. Ale zo štyricaťročnej skúsenosti, ktorú mám pred Tebou, môj najmladší, môžem Ti predpovedať, vravím Ti, Tvoj život sa ešte môže tak utvoriť, že raz sotva budeš pamätať na svoje terajšie biedy a trápenia. Faktá síce budú stáť pred Tvojím duchom: ale darmo sa budeš usilovať predstaviť si živé bolesti a pocity, ktoré sú teraz s nimi spojené. Som žena. Mala som rada Angelu. Jednako ju i Teba a Teba i ju pozorovala som so spravedlivým smyslom. Ver mi: každého muža by bola vohnala do zúfalosti.

*

Koniec listu obsahoval materinskú nehu. Bedrich sa v duchu našiel pri šijacom stolíku svojej matky vo výklenku okna a bozkával jej temeno, čelo a ruky.

Keď sa Bedrich obzrel, videl stewarda znova pristúpiť ku dandymu a počul, ako ho tento odpudil dobrou nemčinou hlasnými slovami: — Kapitán je somár! — ktoré všetkých prenikly, ako elektrický prúd. A zápalková hranica horela znova blkotavým plamienkom v úzkostlivom šere miestnosti, ktorej hrozilo nebezpečenstvo ohňa.

Bedrich podľa všetkých predpisov anatomického umenia v duchu vypreparoval čistotne malý a veľký mozog mladého človeka, ihneď ukázať skúmateľom stredište stupídnosti, ktorá prezpochyby tvorila celú dušu mladého Amerikána. A okrem toho vyskytujúca sa drzosť, ktorá asi tiež mala v mozgu svoje centrálne sídlo, bola tiež tou najzriedkavejšou vecou. Šľachtic Kammacher sa musel smiať a prostred tejto veselosti cítil, že teraz požíva novú slobodu, keď nad ním „Mara“, malá Ingigerda Hahlströmová, už nemala viacej moci, ba znamenala pre neho menej, ako hnedá Židovka, ktorú len pred krátkou štvrťhodinkou prvý raz videl.

Vošiel kapitán von Kessel. A keď ľahkým kývnutím plavej hlavy pozdravil Bedricha, sadol si k stolu staršej dámy, ktorá ho hneď živo oslovila. Medzitým mladý dandy s peknou Kanaďankou, ktorá bledá a zalknutá, ale koketná, sedela v lenoške, vymenil niekoľko pohľadov. Bedrich súdil, že by to mala byť žena neobyčajnej južnej krásy: rovný nos, vibrujúce nozdierky, silné, ušľachtile krojené obrvy, čierne ako vlasy na hlave a tieňový nádych páperia okolo jemných, hovoriacich a svierajúcich sa úst. A keď pri svojej slabosti, pre silné pohyby parníka, nemohla odolať dráždeniam smiechu a jej ctiteľ s komickou vážnosťou znova ukladal zápalky, zavše si zahalila celú tvár čiernym čipkovým šálom.

Bola to napätá chvíľa, keď nebolo pochybností, že mladík znova chce začať nebezpečnú hru s ohňom, aj v prítomnosti kapitána.

Von Kessel, široký a ťažký, s trochu krátkymi nohami, zdal sa byť vo vkusnom dámskom salóne trošku neúmerným. Sedel pohodlne a rozprával sa pokojne. Ináč bolo možno zbadať podľa výrazu jeho tvári, že je pre zlé počasie vážne naladený. Odrazu vzplanula hranica zápaliek. A teraz sa kapitánova pokojná bernhardínska hlava obrátila trošku stranou, a niekto povedal slovo: — Zahasiť! — takým tónom, ktorému nebolo možno nerozumeť, ako ho posiaľ Bedrich nikdy nepočul odzneť s pier mužského, znelo tak úsečne, veliteľsky a naozaj hrozne. Mladý človek zbledol a zaraz zadusil ohník. Krásna Kanaďanka zavrela oči…

*

Holič, u ktorého sa Bedrich krátko potom dal holiť, riekol: — Počasie je úžasné. — Bol to inteligentný človek, ktorý, hoci sa aj loď mohutne kolísala, svoje umenie prevádzal jednako len s veľkou istotou. Opakoval historiu o „Nordmanii“ a o tom, ako nárazom prúdu klavír sa cez podlahu dámskeho salónu prevalil, údajne až do lodného priestoru. Prišla nemecká slúžka, ktorú menoval Ruženou, a dal jej kolínsku vodičku. Vidiečanka bola zdravá ako buk a robila dojem nebárs osvieteného dievčaťa. — Od Kuxhavenu je to už piata fľaša kolínskej vodičky, — riekol holič. — Slúži pri panej s dvoma deťmi, ktorá sa s mužom rozviedla. Dievča nemá tie najlepšie časy. Za šestnásť mariek mesačného platu musí byť každú hodinu napohotove, či je to ráno, na poludnie, pred polnocou, či po polnoci. Dával som do poriadku frizúru tej panej. Čo sa tu tej Ruženy nanaťahovala. Ani stopy o uznanlivosti. — Bedrichovi dobre padlo, kým ležal vystretý na patentovanej operačnej stolici, a dal sa holiť, počúvať rozprávky o rozličných veciach. To ho rozptyľovalo a upokojovalo. Mohol požívať malú prednášku o modernej lodnej sústave. Je to chyba, že sa toľká váha kladie na rekord rýchlosti. Ako by mohla nadobro vzdorovať útokom mora taká obrovská, ľahko stavaná budova, s tenkými stenami ako oblátky. K tomu tie ohromné stroje, ohromná spotreba uhlia. „Rolanď“ je ináč dobrá loď a stavali ju v glasgowskej lodenici John Eldera a spol. Už je v službe od júna 1881-ho. Má päť tisíc osemsto indikovaných konských síl. Denne spotrebuje sto pätnásť ton uhlia. Za hodinu urazí šestnásť uzlov. Dosahuje až štyri tisíc päťsto desať registrovaných ton obsahu. Má trojcylindrový compoundový stroj. Jej posádka počíta až sto šesdesiat osem mužských.

Všetky tieto drobnosti vypočitoval holič, ako po šnúrke. Nahnevano, ako by s tým osobne mal tú najväčšiu robotu, rozprával, že „Roland“ pri každej plavbe vlečie so sebou v uholných skladoch dvacať päť tisíc centov kamenného uhlia a niekedy i viacej. Ostal pri tom: že pomalšia plavba je pohodlnejšia a istá, kdežto rýchla plavba je nebezpečná a drahá.

Malý holičský salón s elektrickým osvetlením bol by býval celkom útulný, keby bol stál nepohnute. Žiaľ, pohyboval sa, pri čom sa pulzovaním stroja otriasaly a chvely jeho steny, a zvonka vlny priamo s hnevom tygra dorážaly na tlsté sklo okienka. Fľaštičky v priečinku len tak rinčaly a cvendžaly: ale holič bol tej mienky, že pomalšie idúce, ťažšie stavané lode majú oveľa pokojnejší chod.

Potom rozprával o malej osôbke, ktorá má farbené vlasy: — Vyše jednej hodiny, — vravel, — ležala na operačnej stolici a dala si ukazovať šminky a rozličný púder, ba napokon aj celú zásobu Pinaudu a Roger et Gallet-u. — Kaderník sa pridúšal od smiechu. Vravel, že pri morských cestách vyskytne sa príležitosť poznať tie naj podivnejšie ženské a zabával ho istými historkami, ktoré údajne sám zažil a ich hrdinkami boly vždy erotomanické dámy.

Najmä hrozný bol prípad, ktorý sa stal s mladou Amerikánkou, ktorú našli bez povedomia v jednom z visiacich záchranných člnov, kde bola postupne zneužitá všetkými mužskými: Bedrich vedel, že príčinou smeru, v ktorom sa pohybovala holičova fantázia, bola osoba Ingigerdy Hahlströmovej. Na tej istej stolici, na ktorej on, odpočívajúc, ešte vždy ležal, sedela aj ona; podľa zadŕhajúceho sa a potom zasa poskakujúceho bitia svojho srdca s úžasom zbadal, že moc maličkej ešte vždy nebola celkom zlomená.

Bedrich vyskočil a otriasol sa. Tak sa cítil, ako by pod švihaním studenej sprchy musel sa ísť očistiť do horúcich a studených kúpeľov, zovnútorne i vnútorne, a tak vytiahnuť z krvi odporný, ťažký jed.

*

Holičská miestnosť bola za polovičkou lodného telesa. Keď človek vykročil, mohol videť pracovať valce a skrutky parných strojov. Bedrich sa s námahou vydriapal na bočnú palubu a vliezol do preplnenej fajčiarne, hoci sa mu vlastne protivilo tiesniť sa v spoločnosti kričiacich ľudí.

Wilhelm mu rezervoval miesto. — Tak, boli ste v medzipalubí, — riekol kapitán, obrátiac sa ku Bedrichovi, pri čom sa trošku šibalsky usmieval: — Náš doktor mi povedal, že nejaká pekná Debora urobila na vás nebezpečný dojem. — Bedrich sa smial a tým rozhovor od začiatku dostal sa do veselých koľají.

V svojom kúte sedeli kartári a hrali sa v skat. Boli to obchodníci s apoplektickou telesnou sústavou. Od raňajok pili pivo a kartovali, ako to od začiatku cesty vždy robievali. O zábavu ostatných sa nezaujímali, nestarali sa o počasie, ako by ani necítili kolembania lodného obra, a nepočuli otupného a príšerného hvízdania vetra. Rozmach kolísania, ktoré musela zniesť šinúca sa loď, bolo tak veľké — a presunovalo sa so zadu na predok a s predku na zadok — že sa Bedrich nevdojak zachytil. Niekedy mal ten pocit, že sa zadok lode prevalí na predok a predok na zadok lode. Vtedy by sa bol našiel spodok „Rolanda“ v slobodnom vzduchu, ale zato komandantský most, sťažne a komíny musely by sa pri zvýšenom hlbokom chode dostať pod vodnú hladinu. Vtedy by však všetko bolo stratené: len títo traja hráči skatu, zdalo sa mu, by hrali ďalej s hlavami nadol.

Do záplavy čmudu s pochýlenou hlavou vhupla vysoká postava Hahlströma. Jeho jasné, chladné, kritické oko pátralo po nejakom mieste. Nevšimol si bezrukého, ktorý ho vítal ironickými poznámkami. Keď si podľa možnosti čím ďalej od Stossa s tichou zdvorilosťou našiel nejaké miestečko, vyňal tabakové vrecko a krátku holandskú fajku. — Ako sa má dcéra? — opýtal sa lodný lekár. — Oh, — vetil Hahlström, — veď to prejde. Myslím, že sa počasie napraví. — Celá spoločnosť, ktorá pozostávala prirodzene so samých moru vzdorujúcich, pevných ľudí, teraz sa na chvíľu zúčastnila rozhovoru o počasí. — Či je to pravda, pán kapitán, — opýtal sa niekto, — že sme sa dnes v noci temer srazili s plávajúcim lodným vrakom? — Kapitán sa usmieval a neodpovedal. — Kde sme to vlastne teraz, pán kapitán? Či sme mali dnes v noci hmlu? Aspoň ja som cez celú hodinu každé dve minúty počul hlas sirény! — Ale kapitán von Kessel vo veciach, ktoré súvisely s vedením a osudom lode ostal nesdielny. — Či je to pravda, že naša loď pre veľkú washingtonskú banku vezie zlaté prúty? — Von Kassel sa usmieval a cez plavé vlasy brady vyfúkol do povetria tenký pruh dymu. — To by bolo toľko, ako do Atén niesť sovy, — poznamenal Wilhelm: a teraz už nemohlo vystať, že veľké svetové téma, téma tém, prišlo k všeobecnému pretrasu. Prirodzene, každý cestujúci ihneď mal v hlave svoj majetok do posledného haliera, alebo aspoň podľa možnosti hľadal čím akurátnejší prehľad. Temer všetci sa stali spočítacími strojmi, kým navonok nahlas porovnávali majetok Washingtonskej banky s Anglickou bankou, Crédit Lyonnais s bohatstvom amerických miliardárov. Pri tomto rozhovore kedy-tedy počúvali aj karbaníci.

Amerika trpela pod tlakom obchodnej depresie. Pojednávali o jej veciach. Prítomní Amerikáni boli v prevažnej väčšine demokraticky naladení a vrhali vinu na republikánov. Tammany-Tiger bol predmetom mimoriadneho vzteku. Mal v pazúroch nielen New York, ktorého mešťanosta bol Tammanyho kreatúrou, ale temer všetky dobré a najvlivnejšie miesta krajiny boly obsadené Tammanyho ľuďmi. Každý z nich vedel strihať svoju ovcu a americký ľud bol vysávaný. Korupcia na vedúcich miestach bola obrovská. Na flotu boly povolené milióny, ale keď konečne skrsla vojenná loď, to bolo už veľa: lebo všetky peniaze ďaleko od miesta určenia vsiakly do vačkov pokojných Američanov, ktorých záujem o námorníctvo je mysliteľne ten najmenší. — Nechcel by som sa dať pochovať v Amerike, — volal ostrým hlasom bezruký. — Bolo by mi tam ešte aj v hrobe nudno. Smrteľne nenávidím odpľúvanie a pitie icewoteru. — Vypukol veľký smiech. Stossa to posmelilo k ďalším výpadom. — Američan je papagáj, ktorý ustavične vyslovuje tieto dve slová: dollar a business. Business and dollar! Dollar and business! Od týchto dvoch slov zahynula v Amerike kultúra. Američan nepozná ani len spleen. Pomyslite len na ten hrozný výraz: ríša dolárov. U nás v Európe preca bývaju ľudia.

Američan hľadí na všetko vo svete a ešte aj na človeka zo stanovišťa, koľkú hodnotu reprezentuje v dolároch. V tom, čo nie je vypočítané v dolároch, nevidí nič. A potom príde ten Carnegie a spol. a chcú nás udiviť odporným obsahom svojej kramárskej filozofie. Myslíte si azda, že sa tým svetu pomôže, keď mu odtrhnú ten dolár? — alebo keď mu ten odtrhnutý dolár s veľkým trara zasa nazpäť darujú? Myslíte si azda, keď sú tak milostiví nás strihať, že my hneď cez palubu hodíme nášho Mozarta a Beethovena, nášho Kanta a Schopenhauera, nášho Schillera a Goetha, nášho Rembrandta, Leonarda a Michel Angela, nakrátko celé naše obrovské duchovné európske imanie? Čo je proti tomu taký lumpácky miliardár a dolárový hlupák? Nech si od nás pýta milodar!

*

Kapitán prosil Bedricha, aby mu napísal niekoľko slov do pamätnice. Pri tejto príležitosti ukázal mu mapovú a kormidlovú miestnosť, kde bolo za kompasom umiestené veľké kolo, ktoré jeden námorník podľa rozkazov prvého kormidelníka, čo dostával pomocou hlasovej rúry, pohyboval. „Roland“ ležal, čo sa dalo zistiť na ruži kompasu, západo-južno-západne, lebo sa kapitán úfal, že pri južnejšom brehu najdú lepšiu vodu. Námorník pri kormidle ani na sekundu nenarušil svojej pozornosti. Jeho bronzová, búrkami ošľahaná tvár s plavou bradou a s belasými očami, podobnými farbe mora, tkvela na západo-južno-západnej čiare kompasu s neochvejnou vážnosťou, ruža ktorého, zavesená v okrúhlej mosadznej schránke, napriek pohybom, čo vždy sa veľkolepé kolíšuca, veľkolepé poskakujúca, ako slon napred rušajúca parná loď robiť musela, ostala v horizontálnej polohe.

V svojej súkromnej izbe kapitán stal sa shovorčivejším. Bedrich si musel sadnúť, a ten pekný plavý Germán, ktorého oči boly práve také, ako námorníkove pri kormidle, ponúkol ho cigarami. Bedrich sa dozvedel, že von Kessel je neženatý a mal dve staršie nevydaté sestry, okrem brata, ktorý mal ženu a deti. Obrazy sestár, brata, jeho ženy a ich detí, taktiež aj fotografia kapitánových rodičov, povešané symetricky nad červenohnedou baršúnovou kanapou, tvorily zvláštnu svätyňu.

Bedrich sa ho nezabudol opýtať: či je von Kessel pri svojom povolaní s výslovnou náklonnosťou: — Dajte mi na pevnine miesto, — znela odpoveď, — kde najdem ten istý dôchodok, a ja ho zamením bez ďalšieho rozmýšľania. Keď má človek už svoje roky, plavba na mori začína tratiť na pôvabe. — Kapitánov hlas bol najvýš sympatický a guturálny. Bedrichovi pripomínal akosi zvuk srážajúcich sa biliárových gúľ. Mal bezvadný prízvuk, a vyhýbal sa dialektickým zvukovým zvláštnostiam. — Môj brat má ženu a deti, — riekol: pri čom prirodzene nebolo možno zbadať v jeho orgáne ani to najmenšie sentimentálne zachvenie; ale bolo videť v jeho žiarivých očiach, s koľkým zbožňovaním obdivuje svojich synovcov a svoje netere, ktorých podobizne položil pred Bedricha. Napokon povedal otvorene: — Môjmu bratovi možno naozaj závidel. — Potom sa opýtal Bedricha, či je synom generála von Kammachera. Ten mu to potvrdil. Kapitán prekonal vojenné ťaženie v rokoch 1870 a 1871 a ako poručík slúžil pri delostreleckom pluku, ktorého veliteľom bol Bedrichov otec. Hovoril o ňom s najväčšou úctou. Vyše pol hodiny bol Bedrich na návšteve u kapitána a zdalo sa, že ho prítomnosť Bedrichova mimoriadne teší. Bolo to podivné, aká mäkká a jemná duša sa skrývala v tomto mužskom. Predtým, ako mu niečo odhalil, vždy urobil z cigary niekoľko silnejších ťahov a Bedricha vždy dlho a skúmavo pozoroval. Medzitým sa určite ukázalo, ktorý magnet účinkoval najsilnejšie na kompas v srdci tohoto plavého obra. Premieňavo poukazoval na Schwarzwald a potom na thüringský les. Nevdojak videl Bedrich tohoto skvelého mužského s nožnicami stáť pri ohrade jeho tichého domku, alebo medzi ružovými stromkami s očkovacím nožom. Bedrich bol presvedčený, že by sa tento mužský s rozkošou ponoril navždy do mäkkého šumu nekonečných lesov a ochotne by bol za ne dal šumenie všetkých oceánov sveta.

— Azda ešte nezavítal posledný večer všetkých dní, — riekol kapitán, vstal s humorom a položil pred Bedricha veľkú pamätnicu. Pohrozil mu slovami: — A teraz vás tu zavrem s perom a černidlom, a keď sa vrátim, musím na tejto strane najsť napísané niečo obsažného.

Bedrich prelistoval pamätnicu. Bolo badať, že sa k nej najužšie pojí nádej na zeleninové hriadky, egrešové kríčky, vtáčí švitor a bzukot včiel. Pri listovaní tejto knihy, iste sa vzpružila kapitánova duša, keď pri nejednej morskej ceste bola pod tlakom ťažkej zodpovednosti, a to pri myšlienke na čas, keď v pokoji prostého svojského krbu táto pamätnica bude môcť svedčiť o svojom majiteľovi. Potom už sa vždy vynasnažoval vykonať všetky povinnosti, aby v bezpečnom prístave prekonané nebezpečenstvo, prekonaný boj, prekonanú námahu premeniť mohol na úplný, hlboký pôžitok.

A odrazu sa vynoril pred Bedrichovou dušou jeho vlastný quietistický ideál v podobe farmy, v podobe celkom osamelej chatrče. Ale nebýval v nej sám, no s malou diablicou „Marou“. Bol roztrpčený. V duchu stúpal ešte do pustejších krajov a videl sa ako opustený pustovník, ktorý pije vodu, chytá ryby na udicu, modlí sa a živí korienkami a orieškami.

Keď sa kapitán vrátil a keď sa potom rozlúčil s Bedrichom, v svojej pamätnici našiel tieto riadky:

Vznášaš sa na oceánoch — svojho majstra verná družka, posledná keď minie skúška, zakotvíš na svojských lánoch; v jeho záhradôčky tichu budeš chrabrých činov svedkom: ako divých morí pýchu skrotil mužnou vôľou letkom! Nosiť budeš hrdé runy ku cti kormidelníkovej, z teba vďaka duší zuní, ktoré viedol k zemi novej.

Keď Bedrich, jednou rukou pridržiavajúc si klobúk a druhou držiac sa zábradlia schodov, sostupoval s hviždiacej výšky kapitánskej kajuty, otvorila sa pekná kabína paluby, ktorá patrila prvému kormidelníkovi a tento sa zjavil v rozhovore s Achleitnerom. Achleitner idúcky zavolal na Bedricha a s ustarostenou, bledou tvárou mu rozprával, že prenajal kormidelnícku kabínu pre Ingigerdu Hahlströmovú, lebo sa už ďalej nemožno na to dívať, ako teraz nesmierne trpí. Búrlivé počasie sa zhoršilo a na palube nebolo ani jedného cestujúceho. Námorníci prehliadali záchranné člny. Kosmo od predku proti kurzu lode bežiace a na jej bok dorážajúce mohutné vodné masy, striekaly do výšky mohutnými skokmi, zastaly na moment, sťa biele koraly v povetrí a plieskaly, všetko zmáčajúc, na palubu. Čmud komínov, rvavým dychom povetrnosti stlapačený, bol trhaný od otvorov a rozptyľovaný v divom chaose, v ktorom sa nebo miešalo s morom. Henrich vrhol pohľad na nízke predpalubie. Rozpomienka na Židovku a potom na šibenca Wilkeho, vynorila sa mu za rozpáleným čelom. Predpalubie medzitým natoľko bolo vystavené útokom mora, že sa tam, okrem námorníka, ktorý na predku konal službu, nemohol nik zdržovať.

Okolo pravouholnej diery hlavného schodišťa bolo umiestené operadlo. Vôkol ostal malý priestor, kde pri dobrom povetrí a v ochrane pred mokraďou, mohlo sedeť niekoľko ľudí. Bedrich, majúc úmysel sostúpiť do salónu, vstúpil cez vždy otvorené dvere schodišťového domku a našiel shromaždenie zamĺklych a bledých ľudí. Jedno kreslo bolo slobodné, takzvaný „triumf pohodlnosti“, a do tohoto si sadol. Mal dojem, že sa včlenil do kruhu zatratených.

O jednom z úbohých hriešnikov si Bedrich myslel, že je to profesor Toussaint, do biedy prišlý, chýrny sochár; na to poukazoval kalabrézer a plášť. Jeho súsed kedy-tedy vymenil s ním slovo: bol to akiste tajný radca z ministerstva kultu, ktorého zjav pred Bedrichovou dušou stál len nejasne, hoci aj raz oproti nemu sedel v dome mešťanostu. Konfekcionár — Boh vie ako! — vyštveral sa sem zo svojej kabíny a teraz ležal ako mŕtvy na stolici. Bol tu ešte okrem nich malý, okrúhlastý, plachý pán, ktorý sa zabával s chudým a dlhým pánom.

Dlhý pán ukazoval tamtomu prierez podmorského telegrafného kábelu. Tvrdé, složité spletivo z konopí, kovu a gutaperky kolovalo medzi prítomnými. Z úryvkov šeptom povedaných viet dlhého pána vyrozumeli ostatní, že v sedemdesiatom siedmom roku ako elektrotechnik bol na parníku, ktorý kládol europsko-severoamerický kábel. Práca na šírom mori nepretržite trvala mesiace. Rozprával, že mal dozor v lodenici nad stavbou kábelovej lode, a nad päsťami robotníkov, ktorí mali úlohu kovové dosky lode spájať nýtmi. Rozprával o telegrafnej vysočine morského dna, ktorá, tvoriac zelenú piesočinu, rozprestiera sa medzi Irskom a Newfundlandom a tvorí ložisko hlavného europsko-amerického kábelu.

Medené drôty vo vnútri kábelu menujú sa dušou, a ich ochrane slúži asi na päsť hrubá ostatná masa, ktorá sa podobá mohutnému kotvovému uzlu. Bedrich v hroznej pustote morských hlbín videl v duchu obrovských kovových hadov bežať zdanlive bez konca a kraja piesočinou dna, zaľudnateného tajomnými tvormi morských hĺbok. Zdalo sa mu, že osud takej hlbokej opustenosti musí byť ešte aj duši kábelu hrozný.

Potom sa spytoval samého seba: že vlastne prečo jasali ľudia tak oduševnene na obidvoch koncoch prvého kábelu, keď prišly prvé depeše? Azda to bude mať nejakú mystickú príčinu, lebo, že dnes v jednej minúte dvacať ráz možno telegrafovať také niečo okolo zeme, ako: dobré ráno, pán Müller, alebo: dobré ráno, pán Schultze, alebo, že zpravodajskou klebetou všetkých čiastok sveta možno trivializovať celé ľudstvo, to nemohlo byť pravou pohnútkou toho radostného jasania.

Keď tak rozmýšľal, odrazu sa skĺzla jeho stolica a šmarilo ho to tvrdo na operadlo schodovej diery do spoločnosti elektrotechnika a spiaceho konfekcionára, kým oproti ležiaci rad cestujúcich s tajným radcom a profesorom prevalil sa nazadok. Prípad bol dosť smiešny, ale nenašiel sa nik, komu by sa bolo chcelo smiať.

Zjavil sa vždy nejaký zaujatý steward a k poteche prekvapených z nevyčerpateľných zásob proviantovej komory núkal španielske hrozná. — Kedy budeme v New Yorku? — opýtal sa niekto. V prekvapení a úžase všetky oči obrátily sa hneď na neho. Ináč, vždy zdvorilý, steward, neodpovedal. Podľa jeho mienky určitá odpoveď bola by znamenala toľko, ako vyzývať osud. Cestujúci mali asi ten istý pocit. Ba, v ich danom položení myšlienka, že raz naozaj budú cítiť pevnú pôdu pod nohami, zdala sa im byť len šialenou bájkou.

Podivne sa choval ten malý, tučný pán, ktorému elektrotechnik prednášal. Ustavične robil starostlivé poznámky a v krátkych prestávkach pozeral vždy na vonku zúriaci odboj vĺn. Skúmavé uprel malé, bdelé očká svojej utrápenej tvári raz na koniec stožiarov, ktoré neprestávaly opisovať veľké kruhové čiary — druhý raz zasa s obavou na jednotvárne vajatanie stále sa zväčšujúcich vodných más. Bedrich sa práve chcel v duši zabávať na zbabelosti tohoto mizerného pevninového potkana, keď mu ktosi povedal, že ten tučný pán je námornícky kapitán, ktorý len asi pred tromi týždňami prišiel zo svetovej výpravy so svojou bárkou do New Yorku, keď sa predtým s ňou plavil celé tri roky, a teraz sa vracia do New Yorku podniknúť novú, práve tak dlho trvať majúcu cestu.

*

Bedrich premýšľal o tom bojazlivom námorníkovi, ktorého povahové vlastnosti zdaly sa tak málo byť v súlade s požiadavkami a výkonmi jeho na strádania tak bohatého povolania, a opytoval sa samého seba, čo drží trvale takého človeka v manželstve a v živote; potom vstal, aby niekam bezcieľne išiel. Nedobrovoľné prázdniny morskej cesty zapríčiňujú, najmä pri zlom počasí, že cestujúci, keď už raz obehol kruh všetkých možných dojmov, ktoré sú na lodi dosažiteľné, tenže vždy zasa znova obieha. Tak sa Bedrich našiel, keď sa za čas bezcieľne driapal horedolu schodmi, na kožených vankúšoch tej parádnej fajčiarne, ktorú masa fajčiarov neobľubovala, a v ktorej včera obedoval bezruký artista.

Hans Füllenberg vstúpil s otázkou, či je tam dovolené fajčiť cigarety. Potom sa rozhovoril o počasí a posudzoval ho dosť strastne. — Kto vie, ako to skončí, — riekol, — miesto toho, aby sme prišli do New Yorku, z prinútenosti zakotvíme, vari, v niektorom prístave na New-Fundlande. — Tento výhľad nedojal Bedricha.

Füllenberg hľadal nové téma rozhovoru.

„Čo robí vaša dáma? — opýtal sa Bedrich.

— Moja dáma, ak možno u nej vraveť o duši, vypľúva dušu. Pred dvoma hodinami uložil som ju do postele. Táto Angličanka je už plnokrvnou Amerikánkou. Môžem vám to povedať bez ostýchania! Veľkolepé. Najprv som jej trel čelo liehom, čo jej nebárs poslúžilo, potom som jej rozopäl šaty na hrdle. Zdalo sa, že ma pokladá za maséra, ktorého jej manžel charteruje. Napokon som vec zunoval. Okrem toho v jej praskotajúcom boudoire aj mne stúpala duša cez žalúdok. Čert sobral všetku poéziu.

Ináč ukázala mi fotografiu svojho nežne milovaného new-yorkského manžela. Myslím, že má v Londýne ešte jedného… — Hansa Füllenberga prerušilo first call for dinner; trubač pri vchode schodišťa zatrúbil síce, ale rev jeho trúby hrubé povetrie a nesmierny huriavok mora hneď pohltil, takže ostal bez ozveny.

— Okrem toho, — riekol napokon mladík, — dala si zavolať doktora Wilhelma.

V jedálni bolo pusto. Nebolo tam ani jedného dôstojníka, ba ani kapitána „Rolanda“. Pri zlom počasí nedovoľovala to služba. Dreveným zariadením podelili plochu stola na priečinky, ktoré maly zabrániť skĺznutiu tanierov, pohárov a fliaš. V kuchyni a v komore pre porcelán to zavše mohutne prasklo. Ozývaly sa nárazy tanierov. Pri stole bolo asi dvanásť-trinásť ľudí, medzi nimi Hahlström a doktor Wilhelm. Napokon sa privalili aj kartári s rozpálenými tvárami a hlučnými hlasmi. Výhru hneď premenili na Pommery. Hoci bolo hrozné počasie, stolová hudba jednako len húdla. Bolo v tom niečo rúhavého, veď „Roland“ znova a znova zastal, chvejúc sa, ako by bol narazil na úskalie. Raz bol tento klam tak veľký, že v medzipalubí vznikla panika. Hlavný steward, pán Pfundner, doniesol o tom zvesť do jedálne, kam, napriek hluku čliapkajúcich vodných más, napriek hrkotu tanierov a hudbe, prenikol desný krik vzrušených ľudí.

Ku desertu Hahlström so svojho vzdialeného miesta presadol si s akousi námahou ku Bedrichovi a doktorovi Wilhelmovi. Sám sa nazval mastičkárom a začal rozhovor o zdravotnom telocviku. Prostredníctvom tohoto telocviku prišla vraj Ingigerd, jeho dcéra, na myšlienku svojho tanca. Zdalo sa, že pil whisky, lebo sa nechoval tak zdržanlivo, ako obyčajne. Rozvinoval filozofické náhľady. Zahrával sa, snažiac sa vylúdiť jedno za druhým tie najdivšie a najšialenejšie tvrdenia. Každý z jeho trumfov bol by stačil poraziť desať nemeckých filistrov. Ak bolo hodno veriť jeho rečiam, tak bol teroristickým anarchistom, obchodoval dievčatmi, a bol všemožne šplhavcom: vcelku staval sa s rozvahou svojej celej osobnosti za týchto ľudí proti hlupákom.

— Ameriku, — vravel, — ako je známo vytvorili naničhodníci, a keď nad ňou vystrete šiator, tak máte najpohodlnejšiu káznicu sveta, pánovia! Naničhodník, veľký renesančný hlupák je tam víťaznou formou života. A to je jedine možné. Dajte len pozor, ako veľký americký naničhodník raz ovládne svet. Europa teraz tiež trošku tápe okolo renesančného ideálu a renesančnej šelmy. Pracuje, mohli by sme povedať, tiež na tom, stať sa naničhodnou. Ale Amerika ju predstihuje o desať konských dĺžok. Jej Cesarovia z Borgie sedia v zvončekových šatách v kaviarňach a vydávajú svojho lupičského génia v dosť nevinných veršoch. Sú takí, ako čierne pivo s penou, alebo ako by im boli v bani odčapovali trochu krvi.

Ak sa chce Europa zachrániť, tak má len jednu možnosť: urobiť zákon, podľa ktorého Amerike nevydá ani jedného šplhavca, pokladničného defraudanta, ani podvodného bankrotára, ani falošného hráča. Europa ich vezme pod svoju celkom zvláštnu ochranu hneď ako vystúpia v amerických prístavoch z nemeckých, anglických a francúzskych lodí. Videli by ste, ako skoro by prevýšila Európa strýčka Sama.

Lekári sa smiali.

— Kedy si vedel čo počať génius s morálkou? — pokračoval Hahlström. — Ani len sám tvorca nebies a zeme to nevedel: lebo on stvoril svoje stvorenie nemorálnym. Každá vyššia forma činnosti hodila morálku cez palubu. Čo by bolo s historikom, keby miesto bádania, moralizoval? Alebo lekár, keď moralizuje? Alebo veľký štátnik, ktorý si za regulu vezme meštiacku morálku desatora. Nebodaj umelec, keď moralizuje, je blázon a naničhodník. A potom, aký obchod by robily cirkvi celého sveta, keby sme boli všetci morálni? Staly by sa zbytočnými.

*

Vstali od stola a keď vyliezali na palubu, riekol Hahlström odrazu Bedrichovi: — Moja dcéra na vás čaká. Máme tu totiž priateľa, pána Achleitnera, krotkého macka, ktorý má veľa peňazí. Chudáčik nevie, ako by ich mohol najlepšie vyhodiť. Preto pre moju dcéru prenajal poručíkovu opulentnú palubovú kabínu. Žiaľ, preto má potom aj právo byť jej niekedy na ťarchu.

A naozaj, keď páni vstúpili do palubovej chyže, Achleitner sedel na neveľmi pevne stojacej maliarskej stoličke, kým pečlivo zabalená „Mara“ bola vystretá na pohovke. Hneď volala na otca, aby Achleitnera, ktorý ju nudí, bol tak láskavý odpratať a riekla Bedrichovi, že ho chce o niečo naliehavo prosiť. Hahlström a Achleitner poslušne odišli.

— Čím vám môžem poslúžiť? — opýtal sa Bedrich a vypočul jednu z tých bezvýznamných naliehavých prosieb, ktorými Ingigerd rada zamestnávala svoje okolie. Podľa jej vlastného vysvetlenia, robila to preto, ak by jej ľudia nerobili drobné služby, cítila by sa opustenou. — Ale, ak to nechcete urobiť, — riekla potom — bola to nejaká celkom malicherná vec, pre ktorú zodpovednou inštanciou bola by bývala stewardka! — keby ste to nemohli urobiť, tak mi bude milšie, keď to necháte. A ak sa pri mne vôbec nudíte, tak potom radšej ostanem sama.

Bedrich ponímal tento začiatok, ako šialený výraz rozpakov. Povedal pokojne, že chce byť všemožne užitočný, a osvedčil sa, že sa voskrz nenudí. A naozaj bola to pravda, lebo v kabíne, kde pohyby lode boly menej citeľné, v spoločnosti malej tanečnice vnímal nebezpečné kúzlo jej osobnosti.

Pre utrpenie, ktoré zapríčiňovala cesta morom, jej tvár, robiaca dojem Madonny, dostala voskovú priezračnosť. Stewardka jej rozplietla vlasy, ktoré sa po bielom plátne vankúša rozprestrely: zlatým prúdom, ktorý Bedricha miatol. V tej chvíľke sa mu zdalo, ako by celá obrovská loď, so stovkami jej ľudských mravcov, nebola ničím iným, ako kuklou tejto drobnej hodvábnej húsenky, tohoto rozkošného motýlika nežných farieb; sťa by nahí heloti, vrhajúci na dne lode kamené uhlie do bielo rozžhaveného žiaratoku, potili sa len preto, aby poslúžili tejto detinskej Venuši. Ako by kapitán a dôstojníci boli paladínmi kráľovny, a ostatní tvorili jej sprievod. A medzipalubie sťa by bolo naplnené slepo oddanými otrokmi.

— Azda som vám včera svojimi rozprávkami ublížila? — riekla odrazu.

— Mne? — opýtal sa Bedrich. — Ba skôr samej sebe ste ublížili!

Hľadela na neho so sardonickým úsmevom a rozstrapkala pri tom malý chomáč ružovej vaty z konfektnej škatule, ktorá stála vedľa nej.

Bedrich cítil, že v spôsobe jej úsmevu, v spôsobe jej pohľadu odzrkadľuje sa chladná rozkoš a keď sa ako mužský cítil bezmocným proti takému výsmechu, vzkypela v ňom vlna fyzickej zlosti, ktorá mu hnala do očí krv a stiahla mu ruky a nohy. Bol to ten raptus, ktorý Bedrich príležitostne potreboval a ktorý jeho priateľke bol dobre známym zjavom.

— Čo vám je? — šepkala Ingigerd, ďalej strapkajúc vatu, — takého mnícha, ako ste vy, sa nebojím.

Táto poznámka sa nehodila k tomu, aby sa ukrotila v Bedrichovi kypiaca vlna náruživosti. Zatým sa opanoval. V stajni tejto Circe nechcel byť novým zverom.

Ako by bola bývala Ingigerd stelesnením zlej Psychy, tak málo sa vyskytovalo pre ňu niečo skrytého v citových pohnutiach mužského.

— Oh, veď som aj ja chcela byť raz mníškou, — riekla a po istú mieru obšírne džavotajúc, rozprávala, pravde primerane natoľko, nakoľko neluhala, že raz bola v kláštore dlhšie ako rok polepšiť sa, ale to sa veľmi nepodarilo ani v kláštore. Ona je totiž nábožná. To môže vraj pokojne povedať o sebe. Každý človek, pri ktorom necíti, že by sa pri ňom a s ním mohla modliť k Bohu, ostane jej cudzím, ba odporným. Azda sa jednako len raz stane mníškou, ale nie k vôli zbožnosti, — a tu sa začala, ale zdanlive to ani nebadajúc, všetkému, čo predtým povedala, vysmievať — nie k vôli zbožnosti, ani reči o tom, lebo ona nie je nábožná. Neverí ničomu, iba sebe samej. Život je krátky a po ňom nepríde nič. Pôžitky života treba vyčerpať. Kto si odopre pôžitok, ten hreší proti sebe a klame samého seba.

Do kabíny prišla stewardka a s veselými slovami ponaprávala Ingigerde podušky a pokrývky. — Všakver tu je lepšie, slečna, ako dolu? — Keď odišla, riekla Ingigerd: — Neviem, čo je to, ale tá hlúpa ženská je už tiež do mňa zamilovaná.

— Prečo tu sedím? — opýtal sa samého seba Bedrich, a hneď pri tom začal s pokusom šialenému malému stvoreniu v dobrote dohovárať. Prečo pôsobila vždy na neho takým mohutným dojmom súcitu, ktorý si toto stvorenie voskrz nenárokovalo? A prečo sa nemohol zbaviť myšlienky čistoty, kým len na neho vlívala táto detská Lamia? Zdala sa mu byť cudnou a nedotknutou, a každý jej kapriciózny pohyb a každá rozmarná poznámka v jeho očiach len zvyšovaly jej dojímavú bezbrannosť.

Každá láska je súcitom! Táto veta, ktorú postavil Schopenhauer, vyhlasujúc ju za paradoxnú a súčasne aj pravdivú, preletela Bedrichovou mysľou. Vzal do ruky jednu z báb, ktoré boly rozhádzané okolo malej tanečnice a skúsil humánnym hlasom, ktorý si osvojil v styku s pacientmi, urobiť Ingigerde zrejmým, že nemožno beztrestne žiť v tom omyle, že svet je bábkovou hrou. Jej bábiky sú naozaj dravci. Beda, keď to človek nezbadá prv, až keď ho ich zuby roztrhajú a ich pazúry povalia na zem.

Zasmiala sa krátko a neodpovedala. Potom sa žalovala, že má bolesť v hrudi. Veď je Bedrich lekárom, či by ju nechcel preskúmať.

Bedrich odpovedal príkro, že je to vecou doktora Wilhelma, on vraj na cestách prax neprevádza. Odpovedala mu, že keď teraz trpí a on, ako lekár, mohol by utíšiť jej bolesti, ale to urobiť nechce, tak jeho priateľstvo pre ňu nemá zvláštnej ceny.

Pred touto logikou sa Bedrich neuzavrel. Vie vraj dávno, že jej mimoriadne útla sústava medzi „dal a vzal“ len horko-ťažko balansuje a je každú minútu ohrožená. — Keby som bol vaším lekárom, — riekol, — umiestil by som vás u niektorého vidieckeho farára alebo farmára. Nedovolil by som vám navštevovať divadlo, tým menej vystupovať v ňom! Toto prekliate komediantstvo ju telesne a mravne zničilo.

Som hrubý a to je liek, myslel si Bedrich.

— Chcete byť farmárom? — Ako? — Farmárom ste už aj tak! — Zasmiala sa, a rozhovor prerušil škrek papagája, ktorého lazecký pántik stál v pozadí kabíny, a Bedrich ho posiaľ nezbadal.

— Ešte len to chybelo, odkiaľ máte tú potvoru?

— Prosím vás, dajte mi tú potvoru! Koko! Koko! — Bedrich vstal a nechal si toho veľkého, bieleho pútnika s ružovým nádychom vyliezť na ruku.

Medzitým „Roland“ tam vonku cez klesajúce doliny slaného vodstva a na dvíhajúcich sa horských pásmach, sťa ohromný stroj jednomerne roboriaceho oceána, vovŕtal sa do oblaku hmly a nechal prúdiť jačiacu sirénu. — Hmla, — riekla Ingigerd, a všetka krv jej tvári zmizla. Ale hneď povedala, že sa nikdy nebojí. Potom vzala do úst kus konfektu a nechala papagája z neho odkusovať, ktorý pri tom necitne stúpal po milo sa dmejúcej hrudi dievčaťa.

Bedrich medzitým musel každú chvíľu podávať ruku, a preto sa opytoval v duchu, počúvajúc ju blúzniť o jávanskej opičke, ktorú vraj raz mala, či je naozaj lekárom, ošetrovateľom, kaderníkom, chyžnou, alebo lodným stewardom, a či sa pri Ingigerde nestane raz aj poslíkom?

Zatúžil živo za slobodným povetrím a za palubou.

Ale keď skoro potom vstúpil do chyže Achleitner s úzkostlivo zpytujúcimi očami a Ingigerda Bedrichla s nadurdeným pohľadom a celkom neláskavo skôr poslala, ako prepustila, sotva sa našiel za zatvorenými dverami v hustej hmle, už sa mu zdalo, ako by niečo, sťa očarovaného, ťahalo nazad ku lôžku dievčaťa.

*

Siréna hučala ohlušujúcim revom. Bol to zasa ten, sťa by z pŕs obrovského vola chrčiaci, divo a desne sa stupňujúci tón, ktorý mal niečo výhražného, ale zároveň aj niečo úzkostlivého. Bedrich ho vždy tak vnímal, ako by sa na neho vzťahoval. Práve tak sa mu zdalo, že ženúca sa hmla je obrazom jeho duše, alebo jeho duša je obrazom ženúcej sa hmly a obrazom voslep do neznáma rušajúcej lode. Pristúpil k zábradliu, a keď sa zahľadel dolu, mohol videť s akou mohutnou rýchlosťou sa šinie ohromná lodná stena cez vodu. A tu sa opýtal: či ľudská odvaha nie je šialenstvom.

Či by niekto od kapitána až do posledného plavčíka mohol zabrániť, že by sa, hádam, už v nasledujúcej chvíľke zlomila vlna jedinej šrauby, ktorá sa ustavične vynorovala a otáčala v povetrí. Kto by mohol vycúdiť loď prv, ako by bolo možné vyhnúť ničiacej srážke s tenkých stien formovaného, dutého kolosu? Kto by sa mohol úfať, že je možno vyhnúť troskám jednej z tých mnohých utonulých lodí, keď pláva pod vodou v hmle a jej zšúverená masa z trámov a železa šmarená je nárazom vlnobitia o trup mohutne sa blížiaceho „Rolanda“? Čo by sa stalo, keby teraz stroj vypovedal službu? Keby tak vypovedal kotol, ktorý by už dni a dni trvajúcemu tlaku a napätiu pary viacej odolať nemohol? Na týchto stranách vyskytujú sa aj ľadové vrchy. Nevraviac o tom, aký osud mohol stihnúť „Rolanda“ vo vystupňovanej búrke.

Bedrich vstúpil do hornej fajčiarne, kde našiel pospolu kartárov, doktora Wilhelma, bezrukého Artura Stossa, profesora Toussainta a ostatných pánov. Prijali ho s výkrikom haló. Chyža, ktorá silne zapáchala kávou, bola preplnená hustým, štipľavým čmudom, ktorý sa pri Bedrichovom vkročení srazil s vlhkou hmlou.

— Čo sa stalo, pánovia? — opýtal sa Bedrich.

Niekto zakričal: — Či sa vám pošťastilo vyoperovať všeobecne známe znamienko, ktoré má tanečnica na dva prsty od krížov, tesne nad ľavým kĺbom?

Bedrich zbledol a neodpovedal.

Zasa si sadol ku doktorovi Wilhelmovi a robil sa tak, ako by ten krik a slová neznámeho vôbec nebol vzťahoval na seba.

Návrh kolegu, hrať v šachy, prijal.

Pri hre mal dosť času, potlačiť v sebe stud a rozčulenie. Kradmo hľadal pôvodcu slov. Stoss mu privolal: — Sú tu ľudia, pán doktor, ktorí, keď idú do Ameriky, svoje nesnádze nechajú v Nemecku, hoci zato cesta nie je lacnejšia. — Trafený neodpovedal na túto poznámku. Ale zato sa ozval niekto: — Ale mister Stoss, vecí tu nie sme v dámskom salóne, a pre malý žart sa netreba hneď nahnevať. — — Nie som pre žarty, — vetil Stoss, — ktoré sa robia na vrub ľudí, ktorí sú v blízkosti, a zvlášť nie, keď sú v hre dámy. — — Oh, mister Stoss, — riekol starší pán z Hamburgu, ktorý mu už raz odpovedal, — všetko v pravom čase: nemám nič proti kázňam, ale tu sme v zlom počasí na mori, a táto izba nie je kostol.

Niekto riekol: — Veci ináč nikoho neoznačili menom.

Mladý Amerikán, ktorý sa vyznamenal v dámskom salóne kladením ohníka, riekol teraz sucho: — When Mister Stoss is in New York, he will hold church survices every night in Webster and Forsters’ tingel tangel.[3] — Stoss odsekol: — No moisture can be compared with the moisture behinde the ears of many young American fellows.[4] — Mladý človek vetil: — Directly after the celebrated Barrison sisters’ appearance, ofter the song ,Linger longer Loo‘ Mr. Stoss will raise his hands to heaven and beg the audience to pray.[5]

Po týchto slovách, bez pohnutia jediného svalu v tvári, mladý šibenec vybehol von.

Artur Stoss bol shovievavý. Ale po údere, ktorý dostal a po smiechu, ktorý nasledoval, ani on neostal dlho. — Ľudia sa veľmi mýlia, — riekol, obrátiac sa k profesorovi Toussaintovi, ktorý vedľa neho sedel, — ak si myslia, že morálka v kruhoch artistických je laxnejšia, ako hocikde inde v spoločnosti. To je celkom mýlny predpoklad. Alebo si niekto myslí, že tie neslýchané a odvážne výkony, v ktorých sa artisti ustavične zdokonaľujú, možno spojiť s nezriadeným životom? Goddam! To by sa nejeden začudoval. K činom, ktoré prevádzajú v tingeltangloch, je potrebná askeza a železná robota, ktorá je filistrovi, čo nikdy nezamešká ísť na predpoludňajšie pivo, celkom neznáma. — A pokračoval vo vychvaľovaní artistov.

Hans Füllenberg sa opýtal: — A čo je vlastne vašou špecialitou, pán Stoss?

— Keď to človek vie, — vetil, — nie je to vec ťažká, mládenče. Ale, ak by sme mali raz duelovať, mohli by ste si slobodne voliť, ktoré oko, ktoré ucho, alebo ktorý črenový zub chcete obetovať.

— Strieľa ako Carver, — ozval sa niekto. — Jedno za druhým tri, štyri razy — vyrazí vám guľkou srdiečko z esa!

— Umenie ako umenie, páni moji! Ale nemyslite si, že to docielite bez potu a trpezlivosti, hoci máte aj ramená a nemusíte nohami držať pušku a spustiť kohútik.

Zjavil sa kapitán von Kessel a bol privítaný hlasným — Ah —. Cez dvere vôkol neho vhupla plnosť slnečného svetla. — Barometer stúpa, páni moji!

Skutočnosť účinkovala, ba pôsobila zrovna ako kúzlo. Pán, ktorý ležal v kúte a spal — bol v tom polosne, ktorý je najmiernejším následkom morskej choroby! — sadol si vzpriamene a pretieral si oči. Hans Füllenberg ponáhľal sa s inými cestujúcimi na palubu. To isté urobili aj doktor Wilhelm a Bedrich, ktorý prehral partiu.

*

Obidvaja lekári prechádzali sa po celej dĺžke palubovej promenády, kde sa rozvinul prekvapujúce rušný život. Povetrie bolo mierne. Loď ležala ticho, a zdalo sa to byť pre jej mohutné telo pôžitkom prebíjať sa už len nízkymi ťahami radov zelených vĺn. Aj cestujúcich prenikala spokojnosť. Páni museli ustavične pozdravovať a vyhýbať sa, lebo stewardi po všetkých kojach zvestovali pekné počasie, a každý vyliezol na palubu. Všade sa ozývalo džavotanie a smiech, a človek sa musel znova a znova čudovať, aký veselý veniec dám sa posial skrýval v útrobách „Rolanda“.

Hans Füllenberg šiel okolo, so svojou zasa zdravou Amerikánkou. Našla si priateľku. Táto mala plavú korunu vlasov, ako Švédka, na nej plstený baret a bola odiata liščím kožuchom, zdalo sa, že ju zlé žarty a zlá angličtina Hansa Füllenberga veľmi zabávajú. Okrem toho opatroval jej muf, ktorý zamieňavo tisol raz ku žalúdku, zasa ku srdcu a hrozne náruživo k ústam. Mladý Amerikán sprevádzal svoju Kanaďanku, ktorá sa veľmi blazeovane, ale značne osviežná prechádzala. Zdalo sa, že mrzne, hoci si obliekla kazajku z kanadského soboľa, ktorá jej siahala až po kolená.

Na backbordovej strane paluby mala svoj circle Ingigerda, teraz pred kabínou. Na poprednú miestnosť, ktorú obývala a dvere ktorej mala za sebou otvorené, bola hrdá teraz, keď paluba bola plná ľudí a každý jej mohol závideť, čo pochlebovalo jej márnivosti.

Bedrich riekol doktorovi Wilhelmovi: — Ak je vám to po vôli, kolega, tak ostaňme radšej na tejto strane Rubiconu. Maličká ma trochu fumiguje. A ináč, nevedeli by ste mi povedať, — pokračoval, — keď predtým vstúpil do fajčiarne, prečo sa rozpútalo také haló a prečo padla poznámka toho neznámeho?

Wilhelm, udobrujúc ho veselo, vetil, že pri svojom príchode Hans Füllenberg z rozpustilosti urobil poznámku. Videl totiž vykročiť Bedricha z Ingigerdinej izby.

Bedrich chcel mladíkovi odrezať uši.

Páni sa smiali a boli veselí a tak súhlasne vpadli do všeobecného mámoru radosti zo života. Po hrozných hodinách každý sa zasa naučil poznávať hodnotu holého života. Len žiť a žiť! to bolo želanie, ktoré sa pripínalo ku každému kroku, ktoré žiarilo z každého úsmevu, hlaholilo z každého volania, ktorým sa ľudia pozdravovali, v ňom sa tratily všetky žalosti. V týchto minútach nebolo cítiť ani tej najmenšej panovačnosti, jestvujúcich starostí, či boly európskeho, či amerického pôvodu, a ktoré ľudia doniesli so sebou na palubu. Každý, kto žil, získal veľkú výhru.

Všetci títo promenujúci ľudia boli by bývali hotoví páchať všakovaké šialenosti a mierne posudzovať to, čo by si na pevnine neboli nikdy dovolili a nikdy neboli odpustili.

Na kapitánov rozkaz medzitým ukázali sa na palube hudobníci a postavili sa s notovými stojanmi a nástrojmi. A keď ich hudba zahlaholila veselo po celom „Rolande“, sviatočná nálada dosiahla vrcholu a za pol hodiny, ako by sa tie na belasom nebi letiace niekoľké oblaky, loď, a k tomu ľudia i oceán boli dohodli, že si zatancujú štvorylku.

Odrazu ten starý hrozný kmeť mora stal sa joviálnym a dobromyseľným. Bolo to vidno z toho, že v zrejme žartovnej nálade, nie bez márnivosti, práve v okolí „Rolanda“, číslo za číslom, rozkázal tancovať svojim bábikám. Musely sa vyšvihnúť kopy lietajúcich rýb. Veľryba nechala metať svoj známy vodomet. A už aj z medzipalubia pri prednom stevene ozvalo sa volanie: — Delfín!

Páni jednako len nemohli nadobro obchodiť Ingigerdu. Keď zbadala Wilhelma, tento riekol: — Thermidium triste, šibeničný pavúk! — — Ako? — opýtal sa Bedrich, ktorý sa trochu preľakol. — Veď viete, — vetil Wilhelm, — že šibeničný pavúk obyčajne v blízkosti mravenčieho kopca sedí na vrcholci stebla a nerobí nič iné, keď dolu okolo ide nejaký ten Mirmidonec, že pred neho hodí klbko pradiva. O ostatné sa postará potom už mravec sám. Zapletie sa do nepohnutia, takže ho malý pavúčik môže celkom pohodlne zožrať.

— Keby ste maličkú boli videli tancovať jej tanec, kolega, — riekol Bedrich, — azda by ste jej boli skôr pridelili úlohu mravca, ktorého zadlávi šibeničný pavúk. — — Neviem, — znela Wilhelmova odpoveď, — veď ktorýsi básnik hovorí: najsilnejší je ten rod, ktorý je slabý.

Ingigerda mala medzitým zasa novú senzáciu, za ktorú sa mala čo poďakovať pánu Rinckovi, prednostovi poštového úradu. Hrala sa s chutným psíčkom, ktorý jej ležal na lone, asi ako dve pästi veľké klbo. Žart pozostával z toho, že tento ľadový medveď en miniature vztekle brechal smiešne tenkou fistulou na veľkú lodnú mačku, ktorú mu pán Rinck držal pred očami.

— Dnes sa aspoň raz dobre vyspíme, — riekol Wilhelm, — s dovolením, Mr. Rinck. — — I always sleep well,[6] — odpovedal veľmi flegmaticky poštový úradník, ktorý vedľa ťažkej, mäkkej, visiacej mačky držal horiacu cigaretu.

— Pozrite sa sem, kolega! — s týmito slovami doktor Wilhelm otvoril blízke dvere, cez ktoré bolo možno nazreť do hlbokej štvorhrannej šachty: bola naplnená do polovičnej výšky tisícimi balíkmi. Bolo možno po nich v čižmách chodiť. Poštový úradník to musel všetko usporiadať. — Okrem toho ešte listy, — dodal flegmaticky Mr. Rinck.

— Tento Rinck, — riekol Wilhelm pri prechádzke, — je vlastne originálny človek, ktorého treba poznať. Pred niekoľko rokmi s podobným typom, ako je táto malá Hahlströmová, mal smolu. S takými typmi netreba sa ženiť. Od toho času na všetkých moriach sveta na všakovaký spôsob pozrel smrti ľahostajne do očí. Mali by ste ho raz počuť rozprávať, k čomu ho možno len zriedka dostať, lebo nepije. Toľko sa rozpráva o fatalizme, ktorý však napokon pri väčšine, čo má plné ústa slov, je len papierovou vecou. U Rincka však nie je papierovou vecou.

Život na palube vždy väčšmi nadobúdal mondénneho strihu. Bedrich sa čudoval, koľko Berlínčanov, ktorých poznal z videnia, sa odrazu vynorilo. Skoro sa mu predstavil profesor Toussaint a zaviedol ho ku svojej, v lodnom kresle rozliatej, žene. — Prijal som pozvanie svojho amerického priateľa, — vysvetľoval Toussaint, trošku blahosklonne a vyslovil meno známeho milionára, — a ak pre seba za morom najdem nejaké úlohy, môže sa stať, že budem v Amerike videť niečo také, ako svoju druhú vlasť. — A ten bledý, ustarostený, vzácny človek pokračoval, pod ironicky blazeovaným pohľadom svojej ešte vždy veľmi peknej ženy, v rozvláčaní starostí a nádejí. Bez toho, že by to bol sám zbadal, vždy znova, ba až pričasto upotrebil výrazu: dolárová ríša.

Po nejakom čase na zadnej palube začali tancovať. Bol to Hans Füllenberg, vždy dobre naladený Berlínčan, ktorého Straussov valčík popudil pojať do kola dámu v líščom kožuchu. Ako vždy, príklad nasledoval rad ďalších párov, a tak pod vyjasneným nebom skrsol tanečný krúžok, ktorý sa točil až do západu slnca.

Keď sa kapela s blýskavými hudobnými nástrojmi chcela utiahnuť, bola spoločnosťou zadržaná; v momente zaviedli sbierku, a do pokladnice hudobníkov složili značný peňažný dar. Potom sa pustili do ďalšieho veselého tanca.

*

Doktora Wilhelma odvolali. Bedrichovi sa po čase podarilo odpútať od manželov Toussaintovcov, a byť trošku o samote. Vyjasnené nebo, sťa by divom utíšené, sklené dmejúce more, tanec, hudba, slnečné lúče, vznietily aj v ňom nový, príjemný pocit jestvovania. Život, riekol si Bedrich, je vždy tak alebo onak, bolesťou alebo radosťou, nocou alebo dňom, lučežiarou alebo čiernym mrakom naplnenou chvíľkou. A preto sa minulosť a budúcnosť vždy zatemní alebo vyjasní. A či by tak oslnené jestvovanie malo mať menšiu realitu ako to zatemnené? S mladistvým, temer detinským plesaním počul všetko v sebe a vôkol seba odpovedať: — Nie!

Posunul klobúk nazad, roztvoril ľahký kabát, jeho ramená, s rukami, na ktorých mal natiahnuté šedé švédske rukavice, položené na zábradlie, boly ako háky. Videl more, rušajúcu loď!, cítil pulzovať stroj, jeho sluch oplýval hebkými, viedensky sa rozplývajúcimi súzvukmi valčíka a celý svet sa stal ešte aj v častiach ľahkomyseľne pohnutou, farbami sršiacou tanečnou dvoranou! Trpel a zapríčiňoval bolesti iným, a všetkých, pre ktorých trpel, a ktorým kedy zapríčinil bolesť, teraz objal a zdalo sa, že s nimi splýva v mámore.

Tu sa stalo, že Ingigerda Hahlströmová a hrdinská postava prvého dôstojníka prešla povedľa. Bedrich ju počul povedať: vy netancujete, a tancovanie je vraj nudnou zábavou. Vtom vyskočil a hneď potom sa otáčal v kole s Kanaďankou, ktorú prekvapenému mladému Amerikánovi so zvláštnym plamenným nemeckým manierom bezohľadne uchvátil od boku. Bolo badať, že sa hlboko dýchajúcej, útlej a exotickej panej toto silné dobyvateľské rameno páči.

Ked Bedrich musel dokončiť tanec, z prinútenosti začal s Kanaďankou lámať francúzštinu a angličtinu. Bol veľmi rád, keď ju mohol vrátiť mladému Amerikánovi. Práve vtedy, ako obyčajne, Stossov sluha cez palubu transportoval svojho pána, držiac ho za golier kabáta. Bezruký artista využil príležitosť, a upozornil žartovne na tento spôsob dopravy: pomenoval ju zvláštnou privátnou poštou na suchu i mori. Bedrich potisol palubovú stolicu, lebo sa mu zachcelo pobesedovať s artistom, ktorého jeho sluha s opatrnou zručnosťou na ňu posadil.

— Ak potrvá takéto počasie, — riekol Artur Stoss, — v utorok budeme môcť zakotviť v Piere na Hoboken. Ale len, ak táto pohoda potrvá. Ako mi kapitán vravel, teraz letíme plnou silou, šestnásť uzlov za hodinu. — Bedrich sa naľakal! V utorok by sa tedy mal zakončiť spoločný život s Ingigerdou medzi tými istými stenami.

— Maličká je pikantnou potvorkou, — riekol Stoss, ako by bol uhádol Bedrichove myšlienky. — Nečudujem sa ani mak, keď neskúsený mužský padne do osídiel tohoto kvietka. Pravda, treba sa jej v rukavičkách dotýkať! — Bedrich pocítil bolesť. Keď zboka škúlil na bezramenný trup, jeho duša sa svíjala pod kliatbou hanby a vlastnej smiešnosti.

Ale Stoss pokračoval, filozofujúc vo všeobecnosti o erotike. On, bezruký Don Juan, najdôvernejším spôsobom poučoval Bedricha o umení, ako treba zachádzať so ženskými. Medzitým sa aj chvastal a jeho inteligencia sa scvrkala akurátne podľa toho, ako rástla jeho márnivosť. Nejaký mučivý pud hnal ho k tomu, iným ako mužský imponovať.

Povedľa prešla slúžka s deťmi. Bedrich si vydýchol, lebo tým bola pozornosť Stossova od predmetu odvrátená. Zvolal: — Ružena, čo robí milostivá? — Ružena vetila: — Nepríde hore. Je zaujatá vykladaním karát a pohybovaním stolíka. — Sluha Burke, v ktorého očiach dievča, tuším, našlo milosť, pomohol jej detičky posadiť na stolice. A Bedrich poznal v nej tú istú vidiečanku, ktorá v holičskej sieni kupovala kolínsku vodku, a o jej nebárs utešených služebných pomeroch dozvedel sa od holiča.

Tieto pomery potvrdil teraz aj Artur Stoss: — Je tu nejaká pani Lieblingová, — riekol, — ktorá si proti tejto domestickej perle volala na pomoc hlavného stewarda. Ale Pfundner jej povedal, že túto príkladnú Ruženku, miesto obžalúvania, mala by si zavinúť do vaty. — Bezruký artista bol tej mienky, že — také ženské niekedy ani nevedia, čo robia.

*

Ešte znela hudba, ešte žiarilo slnce na suchú palubu, kde svet cestujúcich v povrchnej nálade, pred tvárou nekonečného neba a vody, vykrúcal sa a tancoval, keď Bedricha volali do strojovej miestnosti. Bolo treba sostúpiť po kolmom železnom rebríku, a cez hustý olejový zápach pri umelom svetle ísť cestou, ktorá sa Bedrichovi zdala nekonečnou. Okolo neho pracovaly stroje. Na mohutných premietacích kolesách šuštiac letely široké remene. Na hrubých kovových osách otáčaly sa veľké kovové kotúče, spojené s kolesami a kolieskami, ktoré všetko konaly zvláštnu prácu. Bedrichove oči prebehly po obrovských valcoch, v ktorých sprešovaná para poháňala pumpovým váham podobné piesty a ich pomocou veľkú osu, ktorá bola zapravená pozdĺž spodku lode a išla nazad.

Strojníci stúpali s handrami a olejovými konvami medzi krúžiacimi železnými masami s úžasnou istotou a odvahou, kde každý najmenší neobozretný pohyb musel zapríčiniť smrť.

A išli ďalej do hĺbky, až ta, kde mnohé lopaty v rukách helotov hádžu uhlie do bieleho žaratoku kotlov. Prišli do uhlím, popáleninou a šlakom páchnuceho pekla, ktoré bolo osvetlené bielu žiaru vrhajúcimi dierami pece.

Bedrich lapal povetrie. Hĺbka, v ktorej sa nachodil, mala takú temperatúru, že sa mu dolu chrbtom hneď rinul pot. Ešte vždy zaujatý novotou dojmu a celkom zabúdajúc na to, že sa vlastne nachádza hlboko pod hladinou mora, kde je vodou obkľúčený, odrazu zbadal doktora Wilhelma a súčasne aj mŕtvolu, ktorá biela ležala na čiernej hromade.

O chvíľu pozdejšie už celkom oddaný lekárstvu so stetoskopom doktora Wilhelma v ruke, skúmal srdce padlého. Jeho druhovia od hlavy po päty začiernení prachom kameného uhlia, ustavične zaujatí službou stroja, sotva vrhli kedy-tedy na neho pohľad, keď do seba liali pivo alebo vodu. — Zrútil sa, — riekol doktor Wilhelm, — ani nie pred celými tromi minútami; tam, hľa, ten na čerstvo umytý, je jeho nástupca.

— Chcel práve uhlie vrhnúť do diery, — vysvetlil, kričiac — lebo pri štrkote lopát a úderoch železných dvier ťažko bolo rozumeť slovo! — vysvetlil, kričiac strojník, ktorý doviedol Bedricha, — tu mu vyletela z rúk lopata do diaľky a temer by bola poranila uhlonosiča. Chlap, — pokračoval, — bol prijatý v Hamburgu. Keď prišiel na loď, hneď som si myslel: len keby si šťastne obstál, mládenče. Ale on ešte urobil trpký žart: len keď je srdce v poriadku, pán strojník! A bolo mi ho ľúto, lebo ináč sa nemohol dostať na druhú stranu veľkého jazera a za každú cenu chcel niekoho videť po štrnásťročnom odlúčení.

— Exitus, — riekol Bedrich, keď dlho skúmal hruď nešťastníka. Na sinavo voskovej koži rebár úbohého kuriča ešte bolo možné niekoľko momentov videť kruhy, zapríčinené tlakom lekárskej pozorovacej rúrky. Mŕtvemu spadla brada. Bedrich ju podviazal bielou šatkou.

— Bol to zlý pád, — poznamenal Bedrich. Roh mohutnej skrutkovej maternice urobil mu hlbokú, popálenú, čierno krvácajúcu ranu na sluchu.

Lekári vystúpili zasa na palubu a obeť civilizácie, perlami znoja svojej hroznej činnosti ešte vždy pokrytý moderný galejný rab, ktorý s obviazanou bradou robil dojem človeka, čo trpí bolením zubov, bol viacerými mužskými vynesený zo žeravého pekla do miestnosti, určenej pre mŕtvych.

Doktor Wilhelm musel vec hlásiť kapitánovi. Bez toho, že by bol niekto smel a mohol niečo tušiť na palube, kde hudba dohrala práve posledné takty, mŕtvolu vystreli pomocou sestry Červeného kríža na žinenku, okolo ktorej sa v chvíli shromaždil kruh dôležitých ľudí, medzi nimi bol intendant, lekári na čele s kapitánom.

Kapitán von Kessel vydával rozkazy, žiadajúc lekárov, aby smrť kuriča zamlčali. Potom museli byť vybavené písačky a rozličné formality, takže vonku sa už celkom zotmilo a first call for dinner, známy signál zvučnej trúby „Rolanda“, zavznel na palube a na chodbách prvej triedy.

*

Zatiaľ sa Bedrich preobliekol v svojej kabíne. Keď vošiel do jedálne, už prúdil čulý príliv toaliet. Prišli temer všetky dámy, šumiac v jase elektrickými lampami slávnostne osvetlenej miestnosti. Keď Bedrich sedel na svojom mieste, pozoroval, ako nejedna kráska pri vstupe musí sa najprv osmeliť, aby potom s gracióznym humorom zbavila sa strachu pred morskou chorobou.

A naozaj, okrem tichého chvenia, ktoré všade na „Rolande“ prenikalo dlážky a steny, pohyb lode sotva bol badateľný. Hudba začala hrať a zástup livrejovaných stewardov mohol sa bez balansovania dostať ku stolujúcim. — Slávnostná tabuľa, — riekol kapitán, sadnúc si, keď sa prv spokojne poobzeral okolo.

Už boli všetci pri stole, keď Ingigerdu voviedol lajdácky a veľmi obyčajne vypadajúci Achleitner. Bedrich by sa bol najradšej prepadol, tak nepriaznivým dojmom pôsobil vstup maličkej tanečnice. Lodný kaderník z jej plavých vlasov urobil celý vrch frizúry, na pleciach mala prehodenú španielsku šatku, ako by chcela predstavovať Carmen, veľmi chatrnú, úbohú Carmen, ktorá z jedného konca stola na druhý zapaľovala kúsavý výsmech a posmech. Bedrich si myslel, prehltnúc kus ryby aj s kôstkou, aké jedovatozelené pančuchy má? a prečo nosí tie obyčajné zlatohlávkové topánky. — Trochu kriedy, — riekol jeden pán, — na podošvy tej dámy. Tá dáma chce tancovať na povraze. — S pier pánov a z očí dám vznášal sa oblak nevôle. Ľudia sa zakuckávali, museli si pred ústami držať servítky. Nie všetky poznámky boly robené diskrétne, a v kruhu kartárov, ktorí zasa pili sekt, výsmech nadobudol hrubej formy.

Bedrich myslel, že dobre nevidí, keď odrazu táto malá obluda zastala pred ním s kompromitujúcou intímnosťou, a vyznamenala ho dôverným oslovením. — Kedy prídete zasa ku mne? — opýtala sa, alebo niečo podobného, načo Bedrich, zdesený, niečo odpovedal. Hrdlá v tvrdých golieroch, holé reťazami a perlami zdobené hrdlá sa obrátily. Bedrich sa nemohol rozpamätať, že by bol zažil niečo trápnejšieho. Ingigerda to nevidela a necítila. Achleitner sa namáhal odviesť ju, lebo sa tiež necítil dobre v krížnom ohni spoločnosti.

Konečne odchádzala so slovami: — Fuj, vy ste nudný! Vy ste hlúpy! Ja vás nechcem! — Načo od kapitánskeho rohu zavznel dlho trvajúci, dosť oslobodzujúci smiech.

— Môžete mi veriť, pánovia, — riekol Bedrich so suchou, bolestne líčenou ironiou, — neviem naozaj, ako som si zaslúžil pôžitok tohoto vyznačenia, a ako si ho zaslúžim v budúcnosti. — Potom sa hovorilo o iných veciach.

Jasné počasie a očakávanie pokojnej noci stolovú spoločnosť naplnilo bezstarostnou živosťou. Ľudia jedli a pili, smiali sa a flirtovali v tom povedomí, že sú občanmi devätnásteho a skoro pravdepodobne ešte skvelejšieho dvaciateho storočia.

*

Keď dvaja lekári po večeri sedeli v doktorskej kabíne, pretriasali téma: súvaha modernej kultúry.

— Bojím sa, — riekol Bedrich, — že svet obopínajúci premávkový aparát, ktorý má ľudstvo údajne v moci, má skôr v moci ľudstvo. Aspoň posiaľ z toho nič nevidíme, že by nesmierne pracovné sily strojov boly zmenšily ľuďmi konanú prácu. Moderné strojové otroctvo je najimpozantnejším otroctvom, aké kedy bolo; ale ono je jednako len otroctvom! Na otázku, či vek strojov zmenšil ľudskú biedu? musíme predbežne odpovedať, že „nie“. — Či zväčšil šťastie a možnosti šťastia? predbežne musíme odpovedať zasa len, že „nie!“

— Preto možno videť, — riekol Wilhelm, — že každý tretí vzdelanec, s ktorým sa stretneme, je Schopenhauerovým prívržencom. Moderný buddhismus nesmierne napreduje.

— Áno, riekol Bedrich, — lebo žijeme v svete, ktorý si ustavične nesmierne imponuje a popri tom sa vždy väčšmi a väčšmi nudí. Človek duchovej strednej triedy väčšmi vystupuje, je neobsažnejší ako býval, popri tom blazeovanejší a presýtenejší. Neudrží sa nijaký idealizmus, a nijaký druh naozaj veľkej ilúzie.

— Pripúšťam, — riekol Wilhelm, — že mohutná obchodná firma Civilizácie všetkým skrblí, len nie s ľuďmi, ani s tým, čo je na nej to najlepšie. Ona to nehodnotí a dopustí, aby sa scvrklo. Ale nám ostáva jedna útecha: myslím, že táto firma má ešte to dobré, že nás raz navždy zbavuje tých najhorších barbarizmov minulosti: na príklad, inquizície, najkrutejšieho stínania a podobných vecí, ktoré už nie sú možné!

— Viete to celkom iste? — opýtal sa Bedrich, — a nezdá sa vám to čudným, že vedľa najvyšších výdobytkov vedy, spektrálnej analýzy, zákona o sotrvačnosti sily atp. najstaršie omyly sa ešte vždy húževnate držia? Ja nie som si istý, že upadnutie do najdesnejších časov Malleus maleficarum je nemožné!

Vtom súčasne prišiel steward, na ktorého zvonili a plavčík Pander. Wilhelm riekol: — Kolega, tak sa mi zdá, že musíme piť šampanské. Adolf, — obrátil sa k stewardovi, — doneste jedno Pommery. — Na sektovú pivnicu to akosi veľmi dolieha, — riekol Adolf. — Prirodzene všetci sa tešia, že sme včera a predvčerom neutonuli. — Plavčíka poslal kapitán doniesť kuričov smrtný list. Mŕtvy kurič sa volal Zickelmann. Medzi značkami úbohého človeka našli začiatok listu, ktorý znel asi takto: — Zabudol som, aký je Tvoj vzhľad, drahá mati! Mám sa zle, ale raz jednako len musím k Tebe, do Ameriky, videť Ťa znova! Jednako je to zle, keď človek na celom svete nemá príbuzného! Drahá mati, chcem Ťa aspoň raz videť a viacej Ti nechcem byť na ťarchu.

Doniesli šampanské a trvalo to len krátky čas, že prvú fľašu nahradili druhou. — Nečudujte sa, kolega, — riekol Bedrich, — že som dnes nemierny. Hádam sa mi podarí pomocou tohoto lieku zaspať na niekoľko hodín.

Bolo pol ôsmej a lekári ešte vždy sedeli pospolu. Ako to pri starých študentoch a v tom istom obore pracujúcich druhoch, ktorí sa sblížili, prirodzeným býva, víno vyvolalo dôvernosť vysokého stupňa.

Bedrich povedal, že do sveta vstúpil s priveľmi priaznivou predpojatosťou, z nejakého idealizmu odložil vojenskú a úradnícku kariéru. Venoval sa potom lekárskemu štúdiu, mysliac, že tak bude osožným ľudstvu. V tejto viere sa pozdejšie sklamal. — Veď napokon, kolega, naozajstný záhradník stará sa o záhradu, ktorá je plná zdravých stromov, ale my musíme svoju prácu venovať chorľavej vegetácii, pochádzajúcej z nezdravých klíkov! — Preto sa vraj Bedrich postavil do boja proti najhroznejším nepriateľom ľudstva, proti baktériám. Ináč zasa nesmie zamlčať, že ho suchopárna, namáhavá, trpezlivosť vyžadujúca odborná práca nemohla akosi uspokojiť. Nemá schopnosti ku skostnateniu, ktoré je potrebné, ak sa človek má stať odborníkom. — Keď som mal šestnásť rokov, chcel som byť maliarom. Nemôžem odtajiť, že som pri pitevnom stole berlínskej pitevne verše strúhal. Dnes by som bol najradšej slobodným spisovateľom. Z toho všetkého vidíte, milý kolega, — končil Bedrich, zasmejúc sa pri tom ironicky, — že je môj život dosť rozháraný.

Wilhelm to nechcel nijako pripustiť.

Ale Bedrich pokračoval: — To je tak! Som naozajstným dieťaťom svojej doby a nehanbím sa za to! Každý niečo znamenajúci človek dneška, je práve tak rozháraný, ako je aj celok ľudstva. Pri tom mám pred očami len vedúcu európsku miešanú rasu. Vo mne trčí pápež i Luther, Wiliam druhý a Robespierre, Bismarck a Bebel, duch amerického multimilionára a rojčenie za chudobu, ktoré je slávou Františka z Assisi. Som najdivším pokrokárom svojho času a najdivším reakcionárom a zpiatočníkom. Nenávidím amerikanizmu, ale zato vo veľkej americkej svetovej záplave a vykorisťujúcej svetovláde vidím jednalo len niečo, čo sa podobá tej najchýrnejšej robote Herkulesa v Augiášovej stajni.

— Nech žije chaos, — riekol Wilhelm.

Štrngli si. — Áno, — riekol Bedrich, — ale len vtedy, ak porodí tancujúce nebo, alebo aspoň tancujúcu hviezdu.

— Pred tancujúcou hviezdou treba sa mať na pozore! — riekol so smiechom lodný lekár a pozrel významne na Bedricha.

— Čo môžete robiť, — vetil tento, — keď vám trčí v krvi už raz taký prekliaty morový jed?

Táto rázna spoveď zdala sa byť Wilhelmovi i Bedrichovi prirodzenou.

Wilhelm citoval: — V pivničnom hniezde potkan žil.

— Veď, hej, veď, hej, — riekol Bedrich, — čo možno proti tomu robiť? — A potom zasa odbočil.

— A prečo by sa mal ešte považovať človek za intaktného, keď mu, ako tomu povestnému garbiarovi, kožka, alias ideál, odplával. So svojou minulosťou som už zúčtoval. Nemecko pre mňa utonulo v mori! Tak je to dobre! Napokon, čo sa má o to človek starať? Či je to ešte vždy tá silná, sjednotená ríša, a či nie skôr korisť, o ktorú sa Boh a diabol, chcel som povedať cisár a pápež, boria? lebo veď povedať treba, že dlhšie ako cez jedno tisícročie jednotiacim princípom bolo cisárstvo. Vraví sa, že tricaťročná vojna roztrhala Nemecko! vravím radšej o tisícročnej, z ktorej tricaťročná bola len najhorším záchvatom, Nemcom zaštepenej, náboženskej epidemie hlupáctva. Ale bez jednoty ríša sa podobá podivnej budove, ktorej tehly len v malej miere tvoria imanie jej majiteľa, alebo obyvateľov, a ktorú veriteľ s tiarou, v Ríme, ustavične uvoľňuje, vydieračsky hroziac so zborením domu, kým si ho naozaj aj s úrokmi a s úrokmi od úrokov bude môcť nazpäť vziať. Potom v najlepšom prípade budú z toho sutiny.

Človek by mohol revať a trhať si vlasy, že Nemec nevidí, že v podzemí jeho podivného domu je uzavretá tajná, desná komora modrofúza. Ale nielen pre samičky. Netuší, aké duchovné nástroje sú tam prichystané na mučenie: duchovné natoľko, že fanatickému šialenstvu krvavej pfafáckej myšlienky slúžiac, prichystané sú k ošklivému mučeniu tela. Beda! keď sa tieto dvere raz otvoria. Ustavične kmášu ich zámkami. Potom všetky krvavé hrôzy tricaťročnej vojny krvavo zkvitnú zase, ako nepodarená bitúnková krutosť kacírskych súdov.

— Na to, — riekol Wilhelm, — si však neštrngneme! Potom radšej povieme: nech žije zdravý, statočne cynický americký ideál vykorisťovania, s jeho plochosťou a toleranciou.

— Áno, tisíc ráz radšej, — riekol Bedrich! A tak pripili Amerike.

Stewardka z druhej kajuty doviedla odrazu z medzipalubia sedemnásťročnú ruskú Židovku, ktorá si na nose držala vreckovku, lebo trpela neutíšiteľným krvácaním nosa. — Óh, vyrušujem, — riekla Židovka a ustúpila pol kroka z dvier na palubu. Wilhelm ju žiadal pristúpiť bližšie. Ale pravou príčinou stewardkinho príchodu k doktorovi Wilhelmovi nebolo to, že doviedla dievča. Pošepla mu niekoľko slov do ucha, ktoré zapríčinily, že vyskočil, prosiac Bedricha za odpustenie. Vzal čiapku a odišiel so stewardkou, odporučiac Židovku do kolegovej opatery.

*

— Vy ste lekár? — riekla ruská Židovka. Bedrich prikývol a nevraviac veľa, keď požiadal pacientku ľahnúť si na pohovku, pomocou tamponu skoro utíšil krvácanie. Dvere kabíny ostaly otvorené, lebo Bedrich vprúdenie čerstvého morského povetria považoval za dobré.

— Pre mňa môžete pokojne fajčiť, — riekla ruská Židovka po nejakom čase, lebo zbadala, že si Bedrich v roztržitosti viac ráz chcel zapáliť cigaretu, ale napokon to vždy nechal.

Riekol úsečne: — Nie, teraz nebudem fajčiť.

— Ale potom by ste ma vari mohli ponúknuť cigaretou, — riekla Židovka, — nudím sa.

— Tak sa patrí, — riekol Bedrich, — pacient sa má nudiť.

— Keď mi dovolíte vyfajčiť cigaretu, — riekla pacientka, — potom poviem: áno, máte úplnú pravdu, pane.

Bedrich riekol: — Viem, že mám pravdu! a o fajčení cigarety teraz nemôže byť reči.

— Ale ja chcem fajčiť, — riekla. — Vy ste neslušný.

Bedrich pozrel náročky na dievča so zakabonenou tvárou, lebo tvrdohlavo zdvihlo trochu pätu a nechalo ju padnúť na koženú podušku.

— Myslíte si, že som preto odišla z Ruska, aby ma v zahraničí niekto zasa komandoval? — rieklo dievča hundravým hlasom. Potom pokračovalo: — Chladí ma! prosím zatvorte dvere.

— Ak si želáte, zavrem ich, — riekol Bedrich. Urobil to s nie celkom statočným zdaním rezignácie.

Bedrich, ktorý sa ráno v medzipalubí pohľadom dorozumel s touto Deborou, hoci mu víno, alebo práve preto, že mu víno udrelo do hlavy, jednako túžil za Wilhelmovým príchodom, ktorý pozdil. Keď jeho pacientka chvíľku mlčala a Bedrich za potrebné pokladal preskúmať v jej nošteku vatový tampon, zbadal v jej očiach slzy.

— Čo sa stalo? — spýtal sa Bedrich, — prečo plačete?

Vtom sa mu vzoprela rukami a ramenami, nazvala ho buržujom a chcela vyskočiť. Ale Bedrichova nežná, rozvážna sila prinútila ju zasa do predošlej ležiacej polohy. Potom si, ako predtým, sadol, čakajúc.

— Milé dieťa, — riekol mäkko a nežne, — vy na veľmi podivný spôsob rozhadzujete isté čestné tituly, ktoré mne nepatria. Ste nervózna. Ste rozčulená!

— Nikdy by som necestovala v prvej kajute!

— Prečo nie?

— Lebo v tej biede, ktorú tre väčšina ľudstva, je to naničhodnosťou. Čítajte Dostojevského, čítajte Tolstého! Čítajte Krapotkina. Nás štvú! Nás naháňajú! To je všetko jedno, za ktorým plotom umreme.

— Ak vás to zaujíma, — riekol Bedrich, — poznám všetkých: Krapotkina, Tolstého i Dostojevského. Ale nemyslite si, že ste jedinou na svete, ktorú štvú. Aj mňa štvú. Nás všetkých štvú, moja milá.

— Ah, vy cestujete v prvej kajute, — vetila, — a vy nie ste Žid. Ja som Židovka! Máte pochop, čo to znamená, keď človek žil v Rusku a je Židovkou?

— Preto prídeme teraz do nového sveta, — riekol Bedrich.

— Poznám svoj osud, — vetila ona. — Či viete, do akých prekliatych vykorisťovateľských rúk som sa dostala?

Dievča plakalo, a že bolo mladé a podobnej krehkej postavy, ako Ingigerda, lenže inej, tmavovlasej a tmavookej rasy, Bedrich cítil, že mäkne. Jeho súcit rástol a vedel dobre, že súcit je najbezpečnejším mostom lásky. Preto sa ešte raz prinútil k tvrdej odpovedi.

Riekol jej: — Som tu lekárom, zastupujem kolegu. Čo mňa po tom, a ako to môžem zmeniť, že ste upadli do rúk vykorisťovateľa. Okrem toho, vy intelektuálni Rusi a Rusky ste všetci hysterickí! A to je ťah, ktorý sa mi práve oškliví.

Zdvihla sa a chcela ujsť. Bedrich, chtiac ju zadržať, chytil ju najprv za zápästie pravej a potom aj ľavej ruky. Potom pozrela na neho s pohľadom toľkej nenávisti a toľkého opovrženia, že musel pocítiť celú náruživú krásu tejto devy.

— Čo som vám urobil? — opýtal sa Bedrich, ktorý sa naozaj naľakal a nevedel, či sa niečím naozaj neprevinil. Bol podnapitý. Bol rozčúlený. Čo by si o ňom niekto myslel, keby tak náhodou vstúpil? Či nesiahla s výhodou už faraónova žena, tá Potifárka, ktorej Jozef ušiel, k osvedčenému prostriedku? Opakoval: — Čo som vám urobil?

— Nič, — riekla ruská Židovka, — okrem toho, čo je u vás obyčajnou vecou: urazili ste totiž bezbranné dievča.

— Zošaleli ste? — opýtal sa Bedrich.

Hneď mu odpovedala: — Neviem. — A vtom sa premenil tvrdý, nenávistný výraz jej tvári a stal sa oddaným; táto premena na človeka, ako bol Bedrich, pôsobila dojmom neodolateľným. Zabudol sa. Ani on sa nemohol viacej ovládať.

*

Táto podivná udalosť s príchodom, videním, láskou a s rozlúčkou naveky, preletela ako sen. Keď sa Wilhelm ešte vždy nevracal, Bedrich, po odchode pacientky, vystúpil na palubu, kde na neho dojem hviezdneho neba nad nekonečným oceánom pôsobil očisťujúce. Od prírody a zo zvyku nebol Don Juanom, preto sa musel čudovať, že mu neobyčajné dobrodružstvo predchodilo ako najprirodzenejšia vec na svete.

V túto hodinu mal Bedrich až do najhlbších hlbín precítenú bolestnú víziu obsahu života a smrti v rámci zemských milionov rokov. Ale smrť musela byť trochu pred začiatkom, myslel si Bedrich, ktorý sa zasa znova zožieral! — Smrť a smrť, to boly tie hranice, hranice nesmierneho množstva starostí, nádejí, túžob, pôžitkov — pre obnovené túžby, ilúziu vlastníctva, realitu straty, pre biedy, boje, spojenia a rozlúčenia, všetko nezadržateľné pochody a priechody, ktoré sú vždy spojené s novými a novými bolesťmi. To uspokojovalo Bedricha v predpoklade, že pri takej pokojnej plavbe, ruská Židovka a všetci ostatní spolutrpitelia, oslobodení od veľkého šialenstva života, odpočívajú v bezvedomí sna.

Takto hĺbajúc a čakajúc na lodného lekára, Bedrich sa trošku odvrátil od kraja paluby a zbadal neďaleko komína v kúte, ku stene schúlenú masu, ktorá sa mu pre nejakú príčinu zdala byť podivnou. Keď pristúpil bližšie, zbadal spiaceho mužského, ktorý mal na očiach stiahnutú čiapku a sediac na zemi mal položenú bradatú hlavu na poľnej stoličke. Tento mužský, ako sa Bedrich presvedčil, bol Achleitner. Na otázku, ktorú si musel dať Bedrich, prečo tu drepí pri štyroch, či piatich stupňoch zimy a neleží v posteli, hneď dostal primeranú odpoveď: veď v diaľke troch krokov boly dvere, vedúce do kabíny Ingigerdy. Achleitner mohol byť pokladaný za verného psa, v tom smysle, že je strážcom, Cerberom, alebo vzteklosťou posadnutým žiarlivcom. — Úbohý mamľas, — riekol Bedrich celkom nahlas, — úbohý, sprostý Achleitner! — A popri najozajstnejšom, temer nežnom súcite, doľahla na Bedricha celá bieda milujúceho a sklamaného človeka, ako ju možno sledovať u Nietzscheho a Schopenhauera až dolu k Buddhovi Gotamovi, ktorého sa opytuje jeho žiak Ananda: Ako sa máme chovať ku ženskej, pane? a tento mu odpovedá: Vyhnite sa jej pohľadu, Ananda! lebo bytosť ženskej, riekol, je nevyzpytateľne tajomná, ako púť rýb vo vode a lož zdá sa jej pravdou a pravda lžou.

— Pst, kolega, čo tu robíte? — Ticho kráčajúc, s týmito slovami sa priblížil k nemu doktor Wilhelm, ktorý niečo pečlivo zabalené niesol v rukách. — Viete, kto tu leží? — spýtal sa Bedrich, — je to Achleitner! — Chcel striehnuť, — poznamenal Wilhelm, — aby premávka cez tieto dvere nebola priveľmi živá. — Bedrich riekol: — Musíme ho zobudiť. — Wilhelm vetil: — Prečo? Až neskôr, keď si pôjdete ľahnúť! — Pôjdem už, — riekol Bedrich. Na čo Wilhelm: — Ale prv poďte na chvíľku ešte ku mne.

V kabíne lekár vybalil z papiera mokré embryo ľudského dieťaťa. — Docielila to, čo chcela, — riekol a myslel na dievča v druhej kajute, ktoré podľa jeho mienky len preto sa vybralo na cestu, aby sa zbavilo svojej ťarchy. A Bedrich, pri pohľade na tento malý anatomický predmet, nevedel, čo by bolo naozaj lepšie, narodiť sa, alebo neprebudiť sa k životu.

Potom išiel, zobudil spiaceho Achleitnera a viedol nesrozumiteľné slová hundrajúceho, brániaceho sa, ale pri chôdzi spiaceho mužského pod palubu dolu do jeho kabíny. Nie bez zdesenia pred útrapami bezsennosti odobral sa na lože aj Bedrich.

*

Bedrich zaspal hneď; ale, keď sa zobudil, boly ešte len dve hodiny po polnoci. Loď ešte vždy pokojne ležala a pod vodou bolo počuť rovnomerne pracovať šraubu. Ak je život v čase veľkých duševných kríz horúčkou, tak potom cestovanie a bezsenné noci ešte zvyšujú túto horúčku. Bedrich poznal samého seba a naľakal sa, keď sa po tak krátkom čase cítil obraným o pokoj sna.

Ale či to bol naozajstný pokoj? Snívalo sa mu, že s Achleitnerom ruka v ruke putoval do nekonečna pod čierno odiatym, vdovám podobnými kotúčmi uhoľného čmudu, ktorý sa valil po oceáne, chrlený komínmi „Rolanda“. S ruskou Židovkou s Odesy horko ťažko vyvliekol do belasého dámskeho salónu mŕtveho kuriča, a pomocou séra, ktoré sám vynašiel, ho vzkriesil. Potom urovnal spor, ktorý vznikol medzi ruskou Židovkou a Ingigerdou Hahlströmovou, ktoré sa do seba pustily a zasypaly sa náruživými nadávkami. Potom zasa sedel s doktorom Wilhelmom v lekárni a pozoroval, ako kedysi Wagner, homunkula, ktorý sa ešte embryonálne vyvinoval v sklenej guli v sprievode svetelných zjavov. — Ľudia vystupujú ako bubliny z vody, — riekol Wilhelm, — nemožno vedeť načo, nemožno vedeť kam! — a prasknú. — Pri čom rapotil Ingigerdin biely papagáj v tónoch Artúra Stossa, vraviac: — Dnes som už celkom neodvislý! Cestujem, lebo chcem zaokrúhliť svoj majetok. — Bedrichovi sa zdalo, že sa na tieto veci pamätá, ale čochvíľa zaspal znova. Odrazu sa prebral so slovami: — Chytím vás za uši, Hans Füllenberg! — Hneď zatým povedal vo fajčiarni zdrcujúcu kázeň, v ktorej morálne porazil pána, čo znesvätil jeho tajný pomer ku Ingigerde.

A znova sa počalo putovanie ruka v ruke s Achieitnerom a s čmudnými vdovami po šírej vodnej pláni. Namáhavé vláčenie nahého mŕtveho kuriča spolu s ctiteľkou Krapotkina hore a dolu schodmi. Zvada ženských, káranie Füllenberga a človeka vo fajčiarni sa opakovaly. A opakovania stávaly sa vždy mučivejšími. Homunkulus v guli s doktorom Wilhelmom zjavili sa znova. Vyvinoval sa v sprievode svetelných zjavov. V núdzi a nekonečnej bezradnosti proti tejto obraznej kliatbe vzoprela sa odrazu Bedrichova štvaná a za pokojom túžiaca duša i riekol nahlas: Zapáľ svetlo rozumu! Zapáľ svetlo rozumu, ó, Bože na nebi! — Potom sa zobudil a zbadal, že slúžka Ružena s naozajstným horiacim svetlom stojí pri ňom. Riekla: — Nie je vám dobre, pán doktor?

Kabína práskala. Slúžka zasa odišla. Loď ležala ticho. A či už beh „Rolanda“ nebol taký pokojný a istý? Bedrich načúval napnute a počul pod vodou šumel jednomerne pracujúcu šraubu. Prenikaly k nemu s paluby monotónne výkriky a hlasné strkanie šalaku, ktorý hádzali do mora. Bolo päť hodín, takže od posledného Bedrichovho precitnutia uplynuly tri hodiny.

Zasa skĺzol sa s hrmotom a šuchotom náklad šalaku do Atlantického oceánu. Či ho nevyhadzovali druhovia mŕtveho kuriča? Bedrich počul detský krik, potom plač a vzlykot hysterickej súsedy; konečne Ruženin hlas, ktorá sa vynasnažovala malého Siegfrieda a žvatlajúcu Ellu uspokojiť. Siegfriedovi sa nechcelo ďalej cestovať. Modlikal plačlivo a chcel len nazad ku starej mame do Luckenwaldu. Pani Lieblingová hašterila sa s Ruženou a robila ju zodpovednou za správanie sa detí. Bedrich ju počul povedať: — Štabarcujete na mojich nervoch, nechajte ma spať!

*

Napriek všetkým týmto dojmom Bedrich jednako len zaspal. Snívalo sa mu, že bol so slúžkou Ruženou a malým Siegfriedom Lieblingom v záchrannom člne, ktorý sa kolísal na pokojnom zelenkavo žiariacom mori. Zvláštnou náhodou mali na dne malej bárky kopu zlatých prútov, tie, pre Washingtonskú banku určené, ktoré údajne mal mať „Roland“ na palube. Bedrich bol kormidelníkom a za nejaký čas našli sa v jasnom, prívetivom prístave, niekde na Azorských ostrovoch, alebo na Madeire, a či na Kanárskych ostrovoch. Neďaleko nábrežia Ružena skočila do vody a dosiahla breh, malého Siegfrieda nesúc vysoko na ramenách. Ľudia ju prijali, potom skoro zmizla s malým Lieblingom v dome prístavu, ktorý sa podobal kvetu. Keď Bedrich pristal, na mramorových schodoch prístavišťa, k svojej veľkej radosti bol privítaný starým priateľom Petrom Schmidtom. Peter Schmidt bol ten lekár, o ktorom vravel zvedavým ľudom, že navštíviť ho je hlavným cieľom jeho cesty. Bedrich sám bol prekvapený nad radosťou, ktorú cítil, že ho v rámci bieleho, južného mesta po mnohoročnom odlúčení znova neočakávane našiel. Ako to bolo možné, že na takého skvelého človeka, svojho verného druha z mladosti, cez toľké časy len zriedka i to len príležitostne myslel.

— Pekne od teba, že ideš, — riekol Peter Schmidt a Bedrich cítil, ako by ho boli dávno čakali. Priateľ ho viedol mlčky do hostinca, ktorý ležal neďaleko prístavu a Bedricha opanoval pocit posiaľ nevnímanej tajomnosti. Kým sa občerstvoval zákuskou pri stole a majiteľ domu, Nemec, trúc si ruky, stál oproti nemu, riekol Schmidt: — Mesto síce nie je veľké, ale môže sa ti spodobať. Najdeš tu ľudí, ktorí sa tu navždy osadili.

Bolo tu v obyčají, že sa v tomto podivnom, v oslepujúcom svetle ležiacom, nemom meste, ľudia mohli dorozumeť tým najmenším množstvom slov. Tuná vnímali všetko nejakým novým, nemým, vnútorným smyslom. Ale Bedrich riekol: — Pokladal som ťa vždy za mentora neznámych hĺbok nášho osudu! — Boly to slová, ktorými chcel prejaviť úctu pred tajomnou bytosťou priateľa. — Áno, áno, ale toto je len malý začiatok, — riekol priateľ. — Jednako možno tu najsť ešte vždy niečo, čo je pod povrchom skryté! — S týmto Peter Schmidt, rodom z Tondern, vyviedol priateľa ku prístavu. Ten bol veľmi malý. Kotvily v ňom viaceré starobylé lode. — Fourteen hundred and ninety two,[7] — riekol Peter Schmidt. Bol to rok, o ktorého štyristoročnom, návrate sa veľa hovorilo medzi, americkým publikom na „Rolande“. Friesan ukázal na dva koráby a vysvetlil Bedrichovi, že jeden z nich je „Santa Maria“, admirálska loď Krištofa Columba. — Ja, — riekol, — prišiel som Krištofom Columbom.

Toto všetko rozhodne objasňovalo veci Bedrichovi. I vtedy, keď mu Peter Schmidt vysvetlil, že drevo týchto pomaly sa rozpadávajúcich korábov menujú legno santo a spaľujú ho na sviatky v krboch, lebo je v ňom poviazaný duch poznania, Bedrich v tom nevidel nič tajomného. Ďalej vonku na mori kotvila tretia loď, ktorá na predku pravého boku mala čierny, mohutný otvor. Friesan riekol: — Utonula a doniesla nám jasné množstvo národa. — Bedrich pozrel von. Nebol spokojný. Rád by sa bol tu vonku viacej dozvedel o tomto podivne cudzom, podivne známom plavidle. Ale Friesan už bol preč z prístavu a zabočil do úzkej, rohatej, schodišťovej uličky.

Tu sa stalo, že starý, viacej ako pred pätnásti rokmi zosnulý Bedrichov strýko, držiac pokojne fajku v ústach, predstúpil pred neho. Tak sa zdalo, že práve vstal z lavičky, ktorá stála pred otvoreným vchodom jeho bytu. — Dobrý deň, — riekol, — všetci sme tu, syn môj milý! — A Bedrich vedel, čo mienil tými slovami starý pán, ktorému šťastie svojho času v živote nebárs žičilo. — Tu sa celkom dobre žije, — pokračoval s úsmevom, — u vás, v tom tmavom povetrí, nemal som sa tak dobre. Najhlavnejšou vecou je, že máme legno santo, syn môj — a ukázal fajkou na tmavé vnútro domu, kde na krbe plápolal belasý plamienok! — a napokon máme ešte svetlonosov. Pripustíš preca, že s týmto Arcanibusom v nebezpečenstvách vesmíru, Boh vie, dosť dlhý čas vydržíme bez prehnaných starostí. Ale ja ťa zabávam. My tu máme dosť času, ale ty sa ponáhľaš! — Bedrich povedal ,s Bohom‘. — Ale čo! — zvolal strýc popudlivo, — či tam dolu ešte vždy máte toľko trápenia s tým ,vítajte‘ a s tým ,s Bohom‘, syn môj?

V ďalšom pokračovaní cesty a vzostupu Peter Schmidt viedol snívajúceho cez viaceré domy a vnútorné dvory. V jednom štvorhranom dvore, ktorý Bedrichovi pripomínal istú hamburgskú a či norimbergskú starú štvrť, bol krám, ktorý mal štít s nápisom „K morskej lodi“. — Všetko je to tu veľmi obyčajné, — riekol Peter Schmidt, — ale, predovšetkým, máme tu pravzory. — Tým upozornil priateľa na malý model starobylej lode, ktorý stál medzi žvýkacím tabakom a bičovými remienkami v malom obloku krámu.

Lode, samé lode! a ako by sa pri pohľade na novu lodku v Bedrichovej hlave bol hlásil slabý, mučivý odpor. Vedel aj to, že v nej mal všetko zahrňujúci symbol pred očami. Novým ústrojom poznania, so sústredenou jasnosťou poznal, ako bolo tu v malom obraze shrnuté to celé pútnické a dobrodružné jestvovanie ľudskej duše. — Oh, — riekol kramár, ktorý práve otvoril sklené dvere malého obchodu, takže všetek tovar, čo na nich visel, s klepotom rozkolísal — oh, milý Bedrich, ty si tu? Myslel som, že dlieš ešte na mori. — A Bedrich v kramárovi, ktorý pred ním stál v ošumelom župane a čiapočke ešte v jeho detstve zomrelého kondítora, k svojmu počudovaniu poznal Juraja Rasmussena: Georga Rasmussena, ktorého lúčivý list dostal ešte v Southamptone. Hoci bolo všetko tajomné, v tomto stretnutí Bedrich videl preca niečo samozrejmé. Krám sa ozýval šumom strnádok. — To sú tie strnádky, — riekol na kramára premenený Rasmussen, — ktoré minulú zimu v kŕdľoch priletely do Heuscheueru, ako vieš, a ktoré sa mi staly osudnými. — Áno, — vetil Bedrich, — keď sme sa priblížili k holému kríčku, odrazu sa zdalo, ako by sa zachvel a vrhal vôkol množstvo zlatých mincí. Vysvetľovali sme si to, že to má znamenať kopy zlata. — — Tak, — riekol kramár, — práve, keď som v rukách držal zrovna štyriadvaciateho januára, o jednej hodine a trinásť minútach, tvoj parížsky telegram, v ktorom si mi odpustil môj dlh, vydýchol som posledný raz. V pozadí krámu visí liščí kožuch môjho kolegu, ktorým — ale sa vôbec nežalujem! — som sa nakazil. Písal som ti, že ťa chcem na seba upozorniť zo záhrobia. Well! tu som! Ani tu mi je nie všetko jasné, ale cítim sa lepšie; my tu všetci ležíme v bezpečnom základnom pocite.

— Veľmi pekne, — pokračoval, — že si sa stretol s Petrom. Peter Schmidt veľa znamená na tejto postati. Nuž, veď sa vy tam hore, v jubilárnom ruchu New Yorku ,fourteen hundred and ninety two‘, zasa stretnete. Bože, čože znamená v základoch taká malichernosť, ako je objavenie Ameriky. — A divotvorne prestrojený Rasmussen vyňal malú lodku z výkladnej skrine, ktorá sa zasa, práve tak, ako admirálsky koráb Krištofa Kolumba, tiež menovala „Santa Maria“. Riekol: — Teraz prosím láskavé pozorovať! — A Bedrich zbadal, ako ten starý kondítor z najprvšej lode rad radom vyťahuje vždy menšie a menšie lodky. Riekol, ešte vždy vynímajúc z brucha jedinej lode ďalšie nové lodičky: — Len trpezlivosť, tie malé sú totiž vždy lepšie. A keby som mal čas, prišli by sme k tým najmenším, najposlednejším, najslávnejším dielam Prozreteľnosti. S každou takouto lodkou dostaneme sa nielen za hranice našej planéty, ale ešte aj našich poznávacích možností. Ale, ak sa o to zaujímaš, — pokračoval ďalej, — mám v dome aj iný tovar. Tu sú kapitánove nožnice, tu je zasa vodné závažie, ktorým možno premerať bezdné hĺbky hviezdneho neba a mliečnej cesty. Ale nemáte času, nechcem vás zabávať. — A kramár utiahol sa za sklené dvere.

Ale za sklom bolo videť ako oň pritláča nos. Tajomne, ako by mal ešte niečo na predaj, položil si prst na ústa, sformujúc ich k vyslovovaniu tak, že sa podobaly ústam kapra. Bedrich porozumel: legno santo! Svetlonosov! Ale tu Peter Schmidt rozbil sklo na dverách, strhol prestrojenému Rasmussenovi pletenú čiapočku s hlavy, vyňal malý kľúčik a kývol Bedrichovi ísť ďalej.

Opustili domy a vystúpili do slobodnej, pahorkovitej krajiny. — Tak je to s tou vecou, — riekol Peter, — že to bude namáhavé. — A potom išli a vystupovali hodiny. Zvečerilo sa. Urobili si ohník. Spali na strome, ktorý sa kolísal vo vetre. Svitalo. Putovali zasa, kým slnce už celkom nízko stálo a Peter konečne v nízkom múre otvoril malé dvierka. Za múrom bola záhrada. Záhradník v nej priväzoval vinič a riekol: — Vítajte, pán doktor. Slnce zapadá, ale veď vieme, prečo sa umiera. — A keď si Bedrich dobre obzrel toho človeka, zpozoroval, že je to kurič, ktorý na „Rolande“ prišiel o život. — Radšej to robím, ako hádžem uhlie lopatou, — riekol, čím poukazoval na dlhú šnúru lyka, ktorá mu visela medzi prstami a na prácu medzi viničmi a hroznami. A potom prešli všetci traja cez dosť dlhú cestu do zdivočilej čiastky záhrady, kde bola úplná tma. Teraz zadul vietor a krovina, stromy a kríčky záhrady začaly šumeť ako príliv. Na kuričov pokyn učupili sa v kruhu, a zdalo sa, že vyňal z vrecka holou rukou ako by kúsok žeravého uhľa. Podržal ho trošku nad zemou, takže bol osvetlený asi toľký otvor pôdy, ako je strečkova diera.

Legno santo, — riekol Peter Schmidt, poukazujúc na žiariaci uhoľ. — Teraz uvidíš tých mravcom podobných, malých démonov, ktorých tuná menujú noctiluci, alebo nočnými svetlami. Oni sa hrdo nazývajú svetlonosmi, a rozhodne treba uznať, že sú nimi, lebo pod zemou ukryté svetlo shromažďujú do skladíšť, a vysejú ho na zvlášť preparovanú ornú plochu, potom ho sožnú, keď vzrástla stofarebná úroda a opatria ho v zlatých snopoch, alebo prútoch pre tie najtmavšie časy. — A Bedrich naozaj videl cez škáru do druhého, sťa by podzemným slncom osvetleného sveta, kde sa veľké množstvo malých svetlonosov zapodievalo kosením, vykášaním, viazaním snopov, slovom, žatvou. Mnohí vyrezávali zo zeme svetlo v podobe zlatých prútov. — Predovšetkým, — riekol Peter, — sú to svetlonosi, ktorí pracujú za moje idey. — Bedrich sa zobudil a ešte vždy počul celkom blízko seba hlas svojho priateľa.

*

Prvou vecou, ktorú Bedrich urobil hneď po prebudení sa, bolo, že pozrel na hodinky. Nejaký tupý pocit mu hovoril, že musel prespať dni a noci. Ale od jeho posledného prebudenia sotva uplynulo šesť minút.

Zachvátila ho podivná triaška. V rozčúlení sa mu zdalo, že bol vyvolencom zjavenia. Zo sieti nad lôžkom vyňal zápisník a poznačil si deň o hodinu smrti, ktoré mu označil ten podivný kramár; jedna hodina, trinásť minút, počul Rasmussenov hlas: jedna hodina, trinásť, dňa dvaciateho štvrtého januára.

Pohyb mora a tak aj lode sa trošku zväčšil. Okrem toho začala húkať veľká siréna. Bedricha prepadol záchvat netrpezlivosti. Opakované, hromové volanie sirény, ktoré oznamovalo hmlu, kolísanie lode, ktoré bolo azda len predzvesťou nových búrok a nových útrap, urobily Bedricha rozhnevane chmúrnym. Z dobrodružného shonu, ktorý sa odohrával za jeho čelom, prenesený bol do nie menej dobrodružného naozajstného sveta. Vo sne pristal k brehu a prebudiac sa, našiel sa zatvorený v úzkej kabíne more prerývajúceho parníka, plavidla, ktoré obťažené úzkostlivými a ťažkými snami mnohých ľudí, podivným spôsobom jednako len neutonulo.

Už pred pol šiestou bol Bedrich na palube, hmla zasa ustúpila a nadmieru pohnutým, oloveným morom dvíhal sa nočný úsvit. Paluba bola prázdna a robila dojem šutej opustenosti. Cestujúci ležali v kojach a keď nebolo videť ešte ani jedného námorníka, zdalo sa, ako by mohutná loď bez ľudského vedenia pokračovala v behu.

*

Bedrich stál na zadu lode pri „logleine“, ktorá sa plazila za širokou, rozvírenou brázdou podlodia. Aj v tejto mátožnej predrannej hodine nasledovaly loď hladné čajky, niekedy sa približujúc, niekedy zasa zaostávajúc a vždy znova s bezútešným krikom zatratených duší narážajúc na vody podlodia. To nebol sen, a Bedrich jednako ťažko to vedel od neho oddeliť. Ešte vždy preniknutý divotvornosťou a neobyčajnosťou zážitkov sna, hoci bol aj predráždený, jednako len obdivoval v plnej miere veľkoleposť cudzej, rozvlnenej pustatiny svetového mora. Tak valilo svoje vodné vrchy pred slepými očami milionov rokov, nie súc menej slepé ako tie miliony rokov. Tak to bolo a nie ináč, od prvého dňa stvorenia: na začiatku stvoril Boh nebo a zem a zem bola tmavá a prázdna a duch Boží vynášal sa nad vodami. Bedrich mrzol. A či kedy naozaj žil s niekým iným, ako s duchom a duchmi, totiž so strašidlami? A či nebol v tejto chvíľke odlúčenejší ako inokedy od toho, čo pod menom skutočnosť platilo pre neho, sťa neochvejne pevný základ? Či neveril v tomto stave babským bájkam a povestiam o bludnom Holanďanovi a vodníkovi? Čo skrývalo toto valy vĺn do nekonečna valiace more? Čo všetko nevystupovalo z jeho hĺbok? Čo všetko neutápalo zasa v hlbinách? Prečo by nebola mohla nejaká moc otvoriť Bedrichovi jasnovidný pohľad do tajomstva utonulej Atlantídy?

Bedrich prežil hlboké a tajomné minúty desnej, ale aj blažiacej úzkosti: tu bolo more, na ktorom zdanlive opustená loď, tak malá v tejto nekonečnosti, potácala sa napred: pred ňou niet viditeľného cieľa, za ňou nijakého východiska. Bolo tu nebo, ktoré na nej ležalo chmúrne a šedo. On sám, Bedrich, bol štvrtým v tomto sväzku, a čo nebolo mŕtvym v tejto pustatine, pretvorilo sa v jeho nútri na vízie, návštevy tôní a príšer. Proti nevypátrateľnému stojí človek vždy sám: to mu vnukuje pocit veľkosti, ale súčasne aj opustenosti. Na zadnom stevene lode stál človek v ustupujúcej pranoci svitajúceho rána, pevne pospájaný neviditeľnými, žeravými vláknami osudu s dvoma čiastkami sveta a očakával od slnca novú, menej mučivú formu života, od slnca hviezdy, ktorá bola od zemskej planéty vzdialená na mnoho milionov míľ. Toto sa mu zdalo byť temer v ničivom smysle báječným. Ako by bol býval uväznený divom. V chvíľkovej beznádejnosti, uniknúť hrdúsiacemu násiliu záhady a zázraku, prepadlo ho pokušeníe, vrhnúť sa cez zábradlie do hĺbky. A tu ho zachvátila plachosť človeka, ktorý má zlé svedomie. Obzrel sa, ako by sa bol bál, že ho pristihnú. Na hrudi cítil ťarchu, ako by na nej spočívalo do hĺbok ťahajúce slovo.

Vtom počul, že ho niekto pozdravuje mohutným: — Dobré ráno! — Bol to kormidelník pán von Halm, ktorý šiel na most. A pred zdravou krásou zvukov reči ustúpilo strašidlo a Bedrichova duša bola vrátená jestvovaniu. — Chcete vari prebádať hĺbky mora? — spýtal sa pán von Halm. Bedrich sa smial: — Áno, nechýbalo veľa, — riekol, — bol by som tak podnikol premeranie ponorenej Atlantidy.

Odskočil: — Čo si myslíte o počasí? — Bohatiersky námornícky dôstojník obliekol si nepremokavý plášť a odkázal Bedricha na tlakomer, ktorý značne klesol. Steward Adolf hľadal Bedricha. Keď ho nenašiel v kabíne, doniesol mu čaj a suchár na palubu. Bedrich si sadol, ako predošlého dňa, pred kajutové schodište, uchlipkával si s chuťou a ohrieval si ruky na šálke.

A podivná vec: prv ako vypil čaj a pochrúmal suchár, medzi lanami záchranných stožiarov začalo znova hvižďať. Tvrdošijný, tuhý vánok oprel sa na zadok lode a položil ju na okraj kormidlovej strany. Bedrich reptal v sebe, ako by bol niekoho volal na zodpovednosť pre blížiace sa nové útrapy cesty.

*

Keď ráno o ôsmej s Wilhelmom pojedal vo veľkej jedálni pravé raňajky, loď sa zachvela a zdanlive letela neúprosne proti úskaliu. Nízky, s času na čas elektricky osvetlený, ináč bezútešným šerom zaplavený skriňový priečinok salónu, v dosť šialenom tanci bol do výšky vyzdvihnutý, alebo so všetkým, čo v ňom bolo, vrhnutý do víriaceho mora. Niekoľkí páni, ktorí sa odvážili k raňajkám, sa smiali a ponad nebárs ružové položenie hľadeli sa preniesť žartami a vtipmi. Bedrich si uvedomil, že pod žalúdkom má ten pocit, ktorý mu už ako dieťaťu znemožňoval kolísať sa do výšky.

Wilhelm riekol: — Kolega, sme v satanovej práčni, tu sa niečo robí, proti čomu všetky doterajšie veci sú hračkou! — Niekto povedal slovo „cyklon“. Slovo „cyklon“ je hrozné slovo, ale zdalo sa, že na statočnom „Rolandovi“, ktorý odhŕňal vodu a trhal prielomy a bol vzorom rozhodného plnenia povinností, robí len malý dojem. New York bol cieľom, a on rušal napred.

Bedrich chcel ísť na palubu, ale tam bolo zle, takže sa neodvážil von. Pod záštitou schodištného krovu musel stáť na najvyššom schode. Úroveň mora sa zdanlive zvýšila, takže „Roland“ zdal sa ísť stále v hlbokej ulici. Bolo možné podľahnúť dojmu a omylu, ako by v každej chvíľke mal byť rozhodnutý osud lode tým, že sa nad ňou uzavre povrch mora. Námorníci a plavčíci chodili vôkol, kontrolovali všetko, čo nebolo dosť upevnené a pritiahnuť kde-ktorú šraubu. Už preletelo niekoľko vĺn. Slaná voda sa valila a stekala po palube, s neba šľahal dážď a sneh. Medzi lanami to vo všetkých tónoch hučalo, stenalo, supelo a hvižďalo. A tento tvrdý a desivý stav, s tým šumením, bučaním, večným otriasaním, večným syčaním huriavku vôd, v ktorom sa parník, sťa by v divom a slepom mámore vopred valil, toto vzteklé, bezútešné potáčanie trvalo s hodiny na hodinu a na poludnie ešte zosilnelo.

Volanie k obedu jednako len zahlaholilo na palube, cez praskajúce príbytky lode, ale našlo sa ich len málo, ktorí ho nasledovali. Dlhý Hahlström sadol si pri prázdnej tabuli ku Bedrichovi a doktorovi Wilhelmovi. — Či sa možno čudovať poverčivosti námorníkov? — riekol Bedrich. — Toto počasie tak neočakávane prišlo z jasného neba, že by človek bol náchylný mysleť na čarodejstvo. — Wilhelm bol toho náhľadu: — že to môže byť ešte šialenejšie. — Niektoré dámy keď to začuly, pozrely na neho a maly zdesené oči. — Myslíte, — opýtala sa jedna z nich, — že nám hrozí nebezpečenstvo? — Bože, — vetil Wilhelm, — veď v živote nám vždy hrozí nebezpečenstvo! — A dodal s úsmevom: — Môže byť len o tom reč, že nie sme úzkostliví.

Bola to temer neuveriteľná vec, že kapela, ako obyčajne, začala koncertovať, hrajúc kus, ktorý sa menoval „Marche triomphale“. Hahlström riekol: — Moderný šibeničný humor je veľkou kapitolou! — Ó, Bože, pokojný stôl, pokojné sedadlo, pokojné lože! Kto je majiteľom týchto vecí, ten aspoň nevie, aký je bohatý, — toto povedal Bedrich, kričiac z plného hrdla, lebo pri dvojitom huriavku vytvoreného mora a zatvorenej hudby nebolo možno nič rozumeť.

*

Bezruký Artúr Stoss, hoci bolo zlé počasie, zachovajúc si rovnováhu a veselosť duše, jednako len obedoval vo fajčiarni, ktorej každý vyhýbal. Keď si Bedrich po dokončení lunchu sadol oproti tejto originálnej a vtipnej oblude, práve si rozdelil rybu pomocou vidličky a noža, ktorý držal medzi palcom a malíčkom nohy. — Pod starým omnibusom to kus rachotí, — riekol Stoss. — Ak sú naše kotly dobré, netreba sa ničoho báť. Ale to je už raz isté, ak to nie je cyklon, ešte ho môžeme mať. Mne to nevadí. Vec zdá sa byť bezútešnejšou, ako naozaj je. Ale akýže je to chlap! Ukázať ľudom v Kapstadte, v Melbourne, v Tannarivo, v Buenos Aires, v San Francisku a Mexiku, čo možno s pevnou vôľou dokázať, napriek nezdaru prírody, človek sa nechá unášať po moriach všetkými cyklonmi, tornádami a tajfunmi. O tom sa takému filistrovi, ktorý sedí v berlínskej zimnej záhrade, alebo londýnskej Alhambre et cetera, ani nesníva čo všetko musí prekonať artista, ktorého vidí na javisku odohrať svoje číslo, aby tam hore mohol len stáť.

Bedrich sa zle cítil. Hoci nočné sny ešte mátaly v jeho mozgu, jednako len cítil, že každý iný pocit vždy väčšmi a väčšmi mizne v nebezpečenstve, ktoré vždy zrejmejšie hrozilo všade. Prišiel Hans Füllenberg a rozprával bezduchým spôsobom, že na palube je mŕtvola. Robilo to dojem, že mŕtveho kuriča privádza do súvisu s besniacou búrkou. Spadlo mu maslo s chleba. Stoss vravel, že mu Bulke, jeho sluha, tiež rozprával o kuričovej smrti. Bedrich sa tváril, ako by o ničom nevedel. Zvyknutý pozorovať sa statočne, zistil, že pri známej zvesti ho preskočil mráz. — Mŕtvy už nie je medzi živými, — riekol Stoss, zničiac s dobrou chuťou pečienku. — Na mŕtveho kuriča nebudeme sa potkýnať. Ale minulú noc videli vraj trosky lode. Tieto lodné mŕtvoly sú nebezpečnejšie. Keď je more pohnuté, nevidno ich.

Bedrich sa nechal zovrubnejšie informovať.

— Za päť rokov tuná v severnej čiastke Atlantického oceána videli ponevierať sa tristo sedemdesiat päť vrakov, — riekol Stoss. — Iste ich počet bude raz toľký, ba i väčší. Jeden z najnebezpečnejších tulákov je železný štvorstožiarnik „Houresfeld“, ktorému pri ceste z Liverpoolu do San Franciska chytil sa náklad, prečo ho posádka opustila. Ak na také niečo narazíme, tak ani len v jednom zo štyroch dielov sveta nebude o nás chýru ni slychu. — Stoss to povedal, vždy živo žvýkajúc, ale nie tak, ako by vážne počítal s takýmto výsledkom cesty.

— V chodbách nemožno napred, — riekol Füllenberg, — závory sú zatiahnuté. — Teraz začala znova húkať parná siréna. Bedrich síce ešte vždy vyciťoval z jej zvukov vzdor a víťazoslávu, ale ešte niečo, čo upomínalo na štetinový roh bohatiera, ktorého meno mal parník. — Ešte nie sme v galibe! — riekol chlácholivo Stoss.

*

Bedrich bol ešte vo fajčiarní, ktorej vyhýbali, keď Stossa sluha už dávno odpratal do postele na obvyklý popoludňajší odpočinok. Miestnosť bola Bedrichovi nepríjemná, ale práve preto ju s ním nesdieľal nik. A Bedrich v tom vážnom položení potreboval zvlášť samotu. Začal premýšľať o najhoršej možnosti. Okolo stien miestnosti bola umiestená lavica s koženými poduškami, Bedrich si na ňu kľakol a tak cez okienka získal výhľad na mohutné vírenie svetového mora. V tejto polohe a pri pohľade na nepochopiteľne húževnatý nápor rozbúrených vĺn proti zúfale bojujúcej lodi, videl pred sebou odohrávať sa revue svojho života.

Okolo neho panovala šedá tma. A teraz jednako cítil, že túži za svetlom a že ešte nie je dosť pripravený umreť, ako si to len pred nedávnom myslel. Chcelo ho niečo také preniknúť, ako je kajúcnosť. Prečo som tu? Prečo som po zrelom uvážení neuplatnil vlastnú, rozumnú vôľu, ktorá by ma bola zachránila pred touto nesmyselnou cestou? Umreť, nedbám! ale nie takto! nie v pustatine vôd, ďaleko od rodnej zeme, nie zhynúť nedostižiteľne ďaleko od veľkého spoločenstva ľudí. Zdalo sa mu, že je to zvláštna kliatba, o ktorej nemajú tušenia na pevnine, pri svojom krbe skrytí ľudia. Čo znamenala pre neho teraz Ingigerda! Ingigerda mu bola teraz ľahostajná! A priznal si, ako teraz v tom najužšom smysle len na seba myslel. Aká je to myšlienka, chceť uniknúť tomuto brutálnemu osudu a zakotviť zasa pri niektorom brehu. V Bedrichovej obrazotvornosti každá čiastka zeme, každý ostrov, každé mesto, každá zaviata dedina predstavovala sa ako eden, ako raj, ako nepravdepodobný sen o šťastí! V budúcnosti za jediný krok po suchej zemi, za púhe dýchanie, za oživenú ulicu, slovom, za tie najmalichernejšie veci, chcel byť až prekypujúce vďačným. Bedrich škrípal zubami. Čo tu osoží ľudské volanie o pomoc? Kde by tu mohol človek najsť božie ucho? Keby sa stalo to posledné a „Roland“ by začal tonúť s tým množstvom ľudí, človek by videl výjavy, ktoré, keby bol aj zachránený, nedovolili by mu byť viacej veselým. Nemohol by som sa na to dívať, myslel si Bedrich, a vyhnúť tomu pohľadu — radšej by som skočil s paluby do mora.

Parník „Roland“ utonul, píšu noviny. Oh, riekne filister v Berlíne, v Hamburgu a Amsterdame, preglgne trochu kávy a zabafá si chutne z cigary prv, ako vychutná niečo bližšie o pohrome, nakoľko ju pozorovali, alebo vybájili. A to hurrá vydavateľov novín! senzácia! noví predplatitelia! To je tá medúza, ktorej keď sa pozreme do očí, povie nám, koľkú naozajstnú hodnotu má ľudský náklad takej lode.

A Bedrich sa nadarmo namáhal bojovať proti predstave, ktorá mu celkom mohutne sa boriaci, šinúci a neúnavne napred sa valiaci dom „Rolanda“ s jeho v búrke temer hasnúcim zvukom sirény, ukazovala tichý a mlčiaci na dne mora. Videl tam, sťa by do sklenej masy pochovanú mohutnú loď, nad ktorej palubou sem a ta tiahla hromada rýb, a ktorého miestnosti boly naplnené vodou. Veľká jedáľna s pohovkami z orechového dreva, so stolmi a kožou vankúšovanými otáčacími stolicami bola naplnená vodou. Veľký hlavonožec, slimáci, ryby a hube podobné morské ruže vnikli ta tou istou cestou, ako teraz cestujúci. A k Bedrichovmu úžasu uzavreté, uniformované mŕtvoly hlavného stewarda a jemu podriadených stewardov plávaly tu stále pomaly v kole. Táto predstava bola temer smiešna, keby nebola bývala taká hrozná a keby nebola ležala v obvode možnosti takého prípadu. O čom všetkom rozprávali potápači. Čo všetko našli potápači v kabínach a chodbách veľkých utonulých lodí: nerozlučiteľne zauzlené masy ľudí, cestujúcich alebo námorníkov, ktorí ako by boli na nich čakali, s vystretými ramenami, vzpriamene, ako živí im išli v ústrety. Šaty týchto správcov a strážcov strateného imania na dne mora, týchto zvláštnych lodiarov, kupcov, kapitánov a lodných pokladníkov, týchto lovcov šťastia, hľadačov zlata, defraudantov a šplhavcov a iných, boly ovešané polypmi, krabmi a rozličnými morskými živočíchmi, ktoré si na nich pochutnávali, kým len neostala biela, ohlodaná kostra.

A Bedrich videl samého seba, ako takú lodnú mátohu, ktorá sa ponevierala v tom dome hrôzy. Bolo miesto desu, kde každý išiel okolo svojho suseda s posunkami úžasu. Zdalo sa, že každému zaviazol v hrudi bedákavý výkrik, čomu dával výraz tým, že mal nadol obrátenú hlavu a vystreté ramená, alebo nazad hodenú hlavu a otvorené ústa, alebo hrôzyplne išiel na rukách, zalamoval nimi tak alebo onak, vystieral ich alebo oháňal sa nimi. V miestnosti strojov sa zdalo, že strojníci kontrolovali valce a pohonné kolo, lenže ináč ako prv, lebo, ako sa zdalo, zákon príťažlivosti na nich neplatil. Jeden z nich v podivne ohnutom stave, ako spáč, bol otočený medzi špicami kolesa. Na svojej mátožnej púti Bedrich sostúpil až ku kuričom, ktorých pohroma prekvapila pri robote. Niektorí ešte držali lopatu v rukách, ale nemohli ju zdvihnúť. Vznášali sa, ale oblapená lopata sa nepohla. Bolo po všetkom, nemohli viacej roznietiť oheň, a tak nemohli do pohybu priviesť ani to mohutné plavidlo. V medzipalubí, mužskými, ženskými a deťmi poprepletaná smesa bola v tme natoľko zhustená, že ani len žralok, ktorý cez komín dostal sa do topiarne a ztade cez stroje až sem, nemal dosť odvahy a pažravosti zamiešať sa do tohoto shromaždenia. Noli turbare circulos meos, zdali sa vraveť i títo ľudia. Všetci rozmýšľali v napnutí a v nesmiernom dumaní nad záhadou života, k čomu, pravda, mali dosť času.

Zdalo sa, že každý z nich je tu len preto tak podivne umiestený, aby rozmýšľal. Tí, čo zalamovali rukami, čo ich vystierali, čo na rukách chodili, ba mohli stáť aj na končeku prsta, kým sa nohami dotýkali povaly, rozmýšľali. Len profesor Toussaint, ktorý sa pred Bedrichom vznášal na chodbe, zdal sa vraveť pozdvihnutou pravicou: umelec nesmie zahrdzaveť! treba sa vyvetriť! treba vyhľadať nové pomery! keď ho podľa zásluh neoceňujú dostatočne v Taliansku, treba jednoducho, ako to urobil Leonardo da Vinci, ísť do Francúzska, alebo hoci vysťahovať sa do zeme slobody.

Chcem žiť, žiť, iné si neželám, myslel si Bedrich. Chcem ako Cato starší, v budúcnosti radšej celý rok ísť peši, hoci by tú istú cestu loďou mohol vykonať za tri dni. A aby sa nejako nedostal do desného domu siných, nabudnatených mysliteľov, opustil hrobove chmúrnu fajčiareň a vliekol sa s boľavou hlavou a olovenými údami na palubu, kde divý pohyb búrky a chaos zo snehu, dažďa a slaných penových oblakov, vypudily mu z duše moru.

*

Na malom priestore okolo kajutového schodišťa našiel Bedrich spoločnosť, ktorá bola tam aj predošlého dňa shromaždená a umiestila sa natesno ku sebe potisnutých palubových stolicach. Ináč bol tam bojazlivý kapitán plachtovky, ba i dlhý elektrotechnik, ktorý vykladal o kladení kábela a okrem toho americký plukovník. Tento vynikajúci exemplár svojej rozšírenej fajty rozpriadol rozhovor o dĺžke železničnej sieti Spojených štátov a tvrdil veci, ktoré, hoci bolo aj ošklivé počasie, európsky šovinizmus dlhého elektrotechnika, jednako len rozplamenily. Obidvaja spomínali neuveriteľné čísla kilometrov a potom každý vyzdvihoval prednosti svojho domáceho železničného zriadenia.

— Teraz ideme len polovičnou silou, — riekol Toussaint Bedrichovi. — Či to nie je prekvapujúce, ako sa obraz odrazu premenil? — Áno, celkom prekvapujúce, — vetil Bedrich. — Ja sa prirodzene nevyznám v cyklone, — pokračoval Toussaint s bledou grimasou, ktorá chcela byť úsmevom, — ale námorníci hovoria, že sa táto búrka podobá cyklonu. — Malý, tučný, bojazlivý kapitán plachtovnice poznamenal, že túto búrku by bolo možné nazvať cyklonom. — Keby som bol na svojej lodi, a keby ma prekvapil s takou istou prudkosťou burácajúci orkán, neboli by sme mali dosť času stiahnuť plachty. Ale jednako len cítim sa lepšie na svojej štvorsťažňovej bárke, a radšej by som bol dnes, ako zajtra medzi svojimi štyrmi sťažňami. — Čo sa týka „Rolanda“, pán kapitán, — riekol, — aj ja by som teraz radšej sedel v mníchovskom dvornom pivovare. Ale vaše štyri sťažne ma menej lákajú. — Hans Füllenberg sa pritočil a rozprával, že voda hladko odniesla jeden záchranný čln. Sotva to vyslovil, preletela krížom od predku ponad loď klenutá masa vody, ktorá zo všetkých vylúdila výkrik zdesenia. — Veľkolepé! — riekol Bedrich, — krásne! — To je na spôsob cyklonu, — riekol námornícky kapitán. — Môžete mi veriť, — bolo počuť zasa plukovníka, — že všetky cesty New York — Chicago… — Toussaint riekol: — To bol vodopád Niagary. — A naozaj spadla masa vody, ktorá bila do ventilačných trúb a do komínov a mohutné lodné teleso formálne okúpala.

Bolo zima, a „Roland“ zababúšený do snehu a ľadu jednako len pokračoval vo svojej obdivuhodnej ceste. Na stožiaroch a na lanách visely ľadové ciagle. Okolo veliteľského mostu a fajčiarne utvorili sa stalaktity a bolo ich všade videť na operadlách a okrajoch. Paluba bola klzká a prejsť po nej bolo odvážlivosťou. Henrich sa pokúsil o to hneď, keď sa otvorila Ingigerdina kabína, a objavily sa víchrom chlpatené dlhé, plavé vlasy dievčaťa. Ingigerda ho vtiahla dnuká.

Vzala k sebe Siegfrieda a Ellu Lieblingovú, lebo, vraj, Ružena mala s matkou dosť roboty. Prejavila nad tým svoju radosť, že Bedrich k nej prišiel a chcela vedeť, či sa treba spriateliť s myšlienkou na nebezpečenstvo. Keď Bedrich krčil plecami, nenaľakala sa, ba skôr ešte získala na rozhodnosti. Zvolala: — Čo poviete na takého človeka, ako je Achleitner? Leží v kabíne a stále kričí: „Ach, moja úbohá mamička! Moja úbohá sestra! Prečo som ťa len neposlúchol, mama!“ a podobne. Reve! Mužský! Je ošklivý! — Potom sa chytila mocne postele, čo by bol musel urobiť každý, ak len nechcel byť hodený do kúta, ako balík, a zachodila sa od smiechu.

Vrch balvanov, pod ktorý Bedrich pochoval hriešnu Ingigerdu, v tom momente zmizol.

Jeho obdiv vzrastal. Lebo chcela ísť odrazu cez palubu a sostúpiť ku Achleitnerovi, potešiť toho starého osla. Ale Bedrich to nedovolil.

*

Jeho príchod odbremenil Ingigerdu, lebo sa venoval aj deťom. Ella, ktorej Ingigerda dala svoju bábu, sedela na jednej strane pohovky a mala nožičky zabalené do pokrovca, kým sa Siegfried zasa usalašil na posteli. So spustenou tvárou bavil sa s balíkom karát dosť jednotvárnou hrou, pri čom zdal sa mať imaginárneho spoluhráča.

— Mama je rozvedená, — rozprávala Ella, — otecko sa s ňou vždy hádal. — Siegfried to potvrdil, odsunúc stranou karty: — Mama raz hodila do otca topánku. — Otecko je silný, — riekla znova Ella. — Raz hodil na zem stolicu. — Ingigerda sa musela smiať: — Tieto deťúrence sú rozkošné. — Otecko raz hodil do steny aj vodovú fľašu, — riekol Siegfried, — lebo k nám vždy chodil ujo Bolle. — Malí v tom tak pokračovali, s predčasnou rozumnosťou základne rokujúc o otázke manželstva.

Sluha artistu Stossa previedol cez palubu Ruženu práve tak, ako svojho pána. Obidvaja mali spokojný výraz na rumenných tvárach, a Bedrich sa spýtal mladého človeka, ako hľadí na položenie „Rolanda“. Smial sa a riekol: všetko je dobré, ak sa len niečo nevyskytne. — Bulke, — riekla Ružena, — vezmite na chrbát Siegfrieda. — Bulke urobil ochotný posunok, kým si ona už posadila Ellu na rameno, ktoré bolo červené ako rak.

Ale deti sa zdráhaly a Ingigerd riekla, že vďačne si ich podrží. Ružena ďakovala a mienila, že sú tu naozaj najlepšie opatrené. Kúsok žemle a trochu mliečnej kávy, čo musia dostať na olovrant, objedná vraj hneď. — Čo to máte na ramene? — opýtal sa Bedrich. Zbadal dlhé škrabnutie. Jej milostivá pani, riekla, je vraj od útrap a úzkostí celkom šialená.

*

Cyklon zúril päť hodín s nemilosrdným vztekom. Na loď sa vrhal nápor vĺn za náporom, nasledujúc jeden za druhým vždy v kratších pauzách. Bedrich horko ťažko sa dostal dolu ku holičovi, ktorý vskutku vedel dokázať umenie, oholiť ho aj pri tomto desnom počasí. — Človek musí byť pri tom nepretržite, — kričal holič, — keď človek nepracuje, je stratený. — Odrazu zastal, odtrhol britvu s Bedrichovho hrdla a zbledol. V strojárni zavznel signálový zvonec, na znamenie toho, že cez hlasovú rúru s mosta prehovoril kapitán. Taká, ináč celkom jednoduchá udalosť, pri takom počasí, prostred Atlantického oceána, účinkovala nielen na Bedricha a holiča, ale na každého len trochu príčetného cestujúceho a práve tak aj na celé mužstvo mocou katastrofy. Bolo hneď badať rozčulenie, ktoré v bezvládnej lodi zachvátilo každého. Hlasy volaly, ženy škriekaly, kroky sa ponáhľaly po chodbách. Jeden pán prudko otvoril dvere a zvolal: — Prečo vlastne ležíme ticho, pán holič? — Vyslovil tú otázku tak vzrušene, že sa zdal úbohému holičovi pripisovať zodpovednosť kapitána. Bedrich sotrel mydlovú penu s tvári a podľa možnosti čím rýchlejšie, v spoločnosti mnohých opýtajúcich sa, lezúcich, kolišúcich sa, omakávajúcich, od jednej steny k druhej hádzaných ľudí, hľadel sa dostať na palubu. — Zlomila sa šrauba! — Cyklon! — volali niektorí. Iní: — Zlomila sa skrutka! — Ah! — rieklo mladé dievča, ktoré sa vlieklo v župane, — o seba sa nestarám, voskrz sa o seba nestarám. Ale v Štuttgarte býva moja úbohá matka. — Čo je, čo je? — kričalo odrazu dvacať hlasov na okolo idúceho stewarda. Odbehol a krčil plecami.

Keďže ľudia, stlačení ako ovce, prvé, na palubu idúce schodište, ktoré Bedrich dosiahol, celkom zatarasili, našiel druhé a bol prinútený urobiť dosť dlhú cestu a odtiaľ cez úzku chodbu zasa ísť na predok lode. Išiel chytro, pri čom zdal sa byť zovnútorne pokojným, hoci v skutočnosti bol mimoriadne napnutý, ba úzkostlivý. V druhej kajute pristavil ho mužský, ktorý bosý stál pred kabínou. Chcel si zapäť na košeli golier, čo sa mu v rozčúlení nepodarilo. — Čo sa stalo? — volal na Bedricha. — Či je v tejto prekliatej skrini všetko šialené? Najprv umre kurič! Teraz zasa máme asi trhlinu, alebo sa zlomila šrauba! Čo si myslí kapitán? Ja som dôstojník! Dvaciateho piateho februára musím byť na každý prípad v San Francisku. Keď to takto pôjde ďalej, ostanem ležať.

Bedrich chcel ísť ďalej, ale pán mu zastal cestu. — Som dôstojnik, — riekol. — Menujem sa von Klinghammer. Čo si myslí ten kapitán, — kričal ďalej, keď odrazu neočakávane sotený bol k stene chodby a temer vletel do svojej kabíny. — Nešiel som do výslužby a nevzdal som sa kariery, aby som v tejto prekliatej, ošumelej skrini… — Ale Bedrich už medzitým odbehol ďalej.

V lodi, ktorá už viacej vnútorne nepulzovala, zavládlo ticho: ticho, v ktorom úzkostlivý život obyvateľov bol dvojmo badateľný. Dvere sa zatváraly, a keď sa otvorily, z kabín prúdily krátke, úsečné zvuky, svedčiace o zmätenosti a úzkosti obyvateľov. Bedrichovi zvlášť predchodil desným v tomto elektrickým svetlom ožiarenom, ako nová čižma vŕzgajúcom koridore, ustavične znejúci zvuk elektrických zvoncov. Zdalo sa, že naľakaní ľudia, ktorí dobre zaplatili svoje kajutové miesta, a mali nárok na dobrú obsluhu, odrazu v sto kabínach pritláčali gombíky zvoncov. Ani jeden z nich nebol náchylný uznať force majeure Atlantického oceánu, cyklonu, zlomenej šrauby, alebo možnosť nejakej nešťastnej príhody. Mysleli si, že zvonením dávajú výraz svojej neodolateľnej požiadavke, byť dopravenými nejakým bezpodmienečne zodpovedným záchrancom na pevninu. Kto vie, myslel si Bedrich, kým vy tu zvoníte, hore už azda na vodu spustili záchranné člny, ktoré sú ľudmi preplnené až do pohrúženia.

*

Ale ešte to nebolo tak ďaleko, keď si Bedrich získal priechod a napokon sa prebojoval až po palubovú kabínu Ingigerdy: lebo ho to pudilo ku Ingigerde Hahlströmovej. Okrem nej a detí, ktoré hľadela zabaviť, ako nejaká malá mamička, našiel tam ešte jej otca a doktora Wilhelma. Wilhelm riekol: — Zbabelosť ľudí je nesmierna! — Hej, to vy tak vravíte, ale čo sa stalo? — opýtal sa Bedrich. — Asi sa zavarila osa. Kým ochladne, potrvá to nejaký čas. — Na chodbe sa tiesniaci cestujúci stále volali na kapitána; Wilhelm riekol: — Kapitán má iné starosti, ako odpovedať na nezmyselné otázky. — Bedrich mienil, že by bolo treba ľuďom vec objasniť a upokojiť ich, potom dodal: — Myslím, že obavy potkana s pevniny, ktorý nemá tušenia o nautike a nevie správne posúdiť položenie, sú oprávnené. — Prečo by sa malo ľuďom niečo vysvetľovať, — vetil lodný lekár, — hoci by vec celkom zle stála, aj vtedy je lepšie, keď ich mámia. — Nuž tak ich mámte, — riekol Hahlström, — pošlite stewardov a odkážte im, že všetko je all right, musíme utonúť!

O krátky čas potom cestujúcich z poverenia hlavného vedenia malá armáda stewardov naozaj upokojila tou zvesťou, že ide naozaj, ako doktor povedal, o zavarenie osi a že stroj skoro zasa bude bežať. Na tisíc ráz opakovanú otázku, či hrozí nebezpečenstvo, všetci stewardi odpovedali najrozhodnejším: — Nie! — Ale bezútešný pohľad na bezvládne sa zmietajúci kolos „Rolanda“, ktorý skytalo pozorovanie z Ingigerdinej kabíny, nebárs veľmi podporoval zvesť stewardov.

Osviežiť povetrie, Ingigerd nechala palubové dvere trochu odchýlené. — Nemôžeme si zatajiť, — riekol Hahlström, — že tu stojíme s holými sťažňami. — Hneď potom riekol Wilhelm: — Vešiame olejové vrece! — a cez odchýlené dvere ukázal Bedrichovi plavčíka Pandera, ktorý spolu s jedným námorníkom spúšťal na lane do vody olejom nasiaknuté vrece z vetrilového plátna. Toto opatrenie pri búrlivom mori, ktoré sa valilo, podobné putujúcim vrchom, v hrozne zaťažujúcom víchre, ktorý ho sprevádzal, zdalo sa byť temer smiešnym. Mŕtvy „Roland“, ktorý teraz nepretržite dával tiahle výstražné signály, čo sa podobaly volaniu o pomoc, bol každú chvíľu do výšky vyzdvihnutý zpod neho vyvierajúcou horou vĺn. Mohutný parník stál, súc sem a ta zmietaný návalom vĺn, nevediac ani kam sa má vrhnúť, a z jeho herkulovskej sily mu ostala len bezradná masa. Pomaly sa otáčal, obrátil sa, a odrazu, ako by sa na neho rútila svorka syčiacich, bielych panterov, ktorých vychrlil chrbát čiernozelenej hory, palubu zaplavila hrôza vodstva.

— To bolo zlé, — riekol Wilhelm, ktorý ešte zavčasu stihol v zámok naraziť krycie dvere.

Bedrichove nervy opanoval pocit napätosti, ktorý nielen v prenesenom smysle, ale zrejme vnímal, ako napätie do prasknutia natiahnutej struny. — Robí vás tá vec nervóznym? — opýtal sa Hahlström. — Trošku, — odpovedal Bedrich, — netajím to. Človek má silu i trochu inteligencie a nič nemožno z toho vyťažiť, hoci je aj nebezpečenstvo pred očami. — Wilhelm mienil: — Priame nebezpečenstvo? Kolega, ešte nie sme tak ďaleko. V prvom rade, šrauba bude zasa skoro pracovať a ak sme naozaj zaviazli, napokon vystreme záchrannú plachtu a na tejto našej skrini môžeme byť ešte aspoň osem dní čerstvými ako líška. — Hahlström sa opýtal: — Čo rozumiete pod tým, ,čerstvý ako líška‘, pán doktor? — Búrku máme zo severoseverozápadu. To sa nestáva, že by taká loď uviazla na šírom mori. Je najvýš pravdepodobné, že budeme hnaní k Azorským ostrovom a v jeden deň zakotvíme tam v niektorom prístave. Možné je však, že sa dostaneme ešte južnejšie a potom to nie je vôbec vytvorené, že za osem dní pristaneme na Kanárskych ostrovoch, niekde pred nádhernou Teneriffou. — Hahlström riekol rozladene: — Ďakujem za Teneriffu. Ja musím do New Yorku. Sme povinní.

Bedrich sa vrátil ku svojim do prasknutia napätým nervom. — Osem dní neistoty by už moja nervová sústava nevydržala. Nie som stvorený pre také trpné hrdinstvo. V aktívnom by som vedel viacej dokázať. — Všakver poznáte Koženú pančuchu, — riekol ironicky Wilhelm, — tak musíte vedeť aj to, kolega, že už u starých amerických rudokožcov — pomyslite si len na ich stĺpy múk! — vyššie cenili trpné hrdinstvo. — Nie, nie, — riekol Bedrich, — s tými stĺpmi múk nechajte ma láskave na pokoji. Keď sa dnes dozviem, že máme zlomenú šraubu a zajtra sa budeme ešte bezvládne ponevierať, tak to potom už dlhšie nevydržím, a pozajtre skočím do vody. Preto som proti záchrannému pásu. Odmietam ho: Môžete mi ho smelo ponúknuť.

*

Hodiny letely. Za šedým úsvitom, s nekonečným, ohlušujúcim hlukom mora, nasledovalo večernému podobné, ešte hlbšie šero. Bedrich darmo čakal s ostatnými na chvíľku, keď sa šrauba znova pohne a bezvládny lodný trup zasa prinavráti predošlému behu. Odhadovali prudkosť návalov vetra a s úzkosťou zúfalstva pozorovali, či sa prestávky medzi nimi zmenšujú a či zväčšujú. Keď vietor neustával, Bedricha zavše prepadol žeravý, osobný stihomam. Desnou bola najmä okolnosť, že cez hodiny a hodiny, v krátkych prestávkach, ozýval sa hromadný výkrik zatvorených medzipalubníkov. Ľudské mravenište sa hniezdilo, ľudia kričiac sa modlili, volali nebo o pomoc a bručali, čiastočne od úzkosti, čiastočne od zlosti, alebo pre fyzické bolesti. Ale v určitom čase, ako by sa nič nebolo stalo, zahlaholilo volanie k obedu na lodi, čo sa ešte vždy zmietala bez cieľa, na mohutnom, zasa množstvom lámp osvetlenom korábe, na tomto, bezútešnej hre vĺn vystavenom, zamrznutom paláci rusaliek — a Bedrich sa opytoval, kto by len dnes mal chladnokrvnosť, alebo odvahu, alebo chuť ako obyčajne ku posedeniu pri tabuli. Ale Wilhelm volal: — K stolu, pánovia! — a keď Ružena zasa premoknutá a odvážna prišla opatriť deti, a ďalší pobyt v Ingigerdinej kabíne nebol možný, musel sa Bedrich práve tak ako aj doktor Wilhelm a Hahlström, po krátkom rozhodnutí, umelým poskokom premietnuť cez palubu. Papagáj škriekal, Ella kričala a bola Ingigerdou a Ruženou dosť energicky napomenutá. Ale prv ako opustil miestnosť, Bedrich sa opýtal: — Želáte si, aby som tu ostal? Záleží mi na tom, byť vám teraz k službám, slečna Ingigerd. — Vetila: — Ďakujem, pán doktor, veď vy zasa prídete. — A Bedrich sa čudoval nad tým zrejmým spôsobom, ktorým sa opytoval a dostal odpoveď.

Ale teraz nastal neočakávaný obrat. Bolo badať na istom, všetko prenikajúcom otriasaní stien a dlážky, že rytmus sily, rytmus cieľavedomosti, tepna a srdce „Rolanda“ zasa ožilo. Ingigerda zvýskla, ako dieťa a Bedrich zaťal zuby. Príliv obnoveného života obnovených výhľadov a nádejí, znova obnovená plánovitosť, spojená so všeobecným uvoľnením napätosti, zapríčinily u neho slabosť, ktorá mu hrozila dojatím a slzami. Otrasený vystúpil na palubu.

Teraz sa obraz celkom zmenil. Veselo a mocne poskočil zasa „Roland“ napred do lomoziacej tmy. Celý ten obrovský, nočné šumiaci bosorácky shon, v ktorom sa vztekaly vody potopy, zdal sa mu byť zasa príjemnou slávnosťou. Zasa prevrtával prielomy cez tmavé pohoria, nechal sa dvíhať a rútil sa s divou šialenosťou do hlbokých dolín, pri čom to vždy za šraubou v hučiacom povetrí niekoľko sekúnd divo a slobodne škripelo.

Rinck sedel na prahu svojej nemeckoamerickej zámorskej pošty, ktorej miestnosť bola jasne ožiarená, fajčil a hladkal svoju škvrnitú mačku. — Dobre, že zasa bežíme, — riekol Bedrich, nemohúc sa zdržať poznámky, keď sa v jeho blízkosti tackal napred. — Why? — vetil flegmaticky Rinck. — Aspoň ja na každý prípad, — riekol Bedrich, — radšej letím plnou parou, ako by som sa mal dať bezvládne sem a ta vrhať. — Why? — riekol zasa Mr. Rinck. Na spodných chodbách, hoci sa loď pohybovala, bolo zasa dosť príjemno. Zdalo sa, že ľudia už zabudli na úzkosť. Cestujúci žartujúc, všade sa zachytávajúc, potácali sa popri sebe do jedálne. Šramot porcelánu v blízkosti kuchyne bol ohlušujúci, menovite, keď, ako sa to stávalo — rozbila sa hŕba tanierov. Ľudia sa museli smiať. Privolávali — na zdravie. — A každý mal v ušiach príjemný rytmus zasa bežiaceho, veľkého stroja, s ktorého blažiacim účinkom teraz nemohla závodiť ani jedna hudba sveta.

Bedrich sa osmelil, lebo bol hodne premoknutý, preobliecť sa v kabíne. Adolf, jeho steward, prišiel pomôcť mu. Rozprával, kým si Bedrich menil šaty, o panike, ktorá sa strhla pri stopovaní strojov v medzipalubí. Niektoré ženské chceli skákať do vody, v čom im druhí prekážali. Jeho kolega, steward Scholl, a jeden matróz jednu Poľku doslovne už len za nohy stiahli nazad na palubu.

— Tým ľuďom to v takom položení nemožno mať za zlé, že sú zbabelí, — riekol Bedrich. — Opak toho bol by divom. Kto môže o sebe povedať, že pevno stojí, keď sa mu pôda kolíše pod nohami. Taký človek alebo by musel luhať, alebo by bol po istý stupeň tupý, čo by ho ešte pod zviera snížilo.

— Ale, čo sme mali robiť my, — riekol steward, — keby sme boli natoľko zbabelí? — A Bedrich prišiel, ako sa to často stávalo, do učbárskej nálady, čo mu, ako súkromnému docentovi, zadovážilo množstvo mladých poslucháčov. — U vás je to niečo iné, — riekol, — vy máte v pocite, že ste vykonali svoju povinnosť, odmenu a to vás obodruje. Kým sme sa my, cestujúci, triasli, kuchári pripravovali bouillon, čistili a varili ryby, zdobili ich petržlenom, piekli a delili kurčatá, slaninkou špikovali srňací chrbát a tomu podobné, — steward sa smial! — ale ubezpečujem vás, že zavše je ľahšie upiecť pečienku, ako ju zjesť. — A Bedrich pokračoval temer slávnostnejším tónom, ale práve preto furtáckejším spôsobom, vo filozofovaní o zbabelosti a smelosti.

*

Obed sa začal a hoci počasie voskrz nebolo lepšie, po prekonanom ešte väčšom nebezpečenstve jednako sa zhromaždilo pri trojrohej tabuli pomerne veľa jedákov. Hlavný steward Pfundner, ktorého biela štica, hoci aj nebola do vrkoča spletená, ale aj dnes bola lodným holičom nakaderená a na spôsob rokokovej parochy strojne pristrihnutá; a on stál, ako vždy, v majestátnom postoji pred napodobeninou krbu, medzi dvermi salónu, zkadiaľ mal najlepší prehľad jedálne.

Ganne, La Pere la Victorie. To bol marš. Potom nasledoval Gillet, Loin du Bal. Pri suppé, ouvertura z „Banditského šibalstva“, vypotácali sa do siene nemotorne veční hráči skatu, ktorí sa, ako… temer vždy, pre partiu opozdili. Všade pili hodne vína, lebo dodávalo odvahy a omamovalo. Zavzneli Vollstedtovi „Veselí bratia“, pri čom sa ešte vždy hovorilo o prekonanej pohrome. — Vytiahli sme ochranné vlajky, — vraveli. — Dávali sme raketové signály. — Boli prichystané ochranné pásy a člny. — Áno, ba aj olej sme vylievali! — A tým hlasnejšie hučaly sem a ta poznámky, lebo pri stole nebol ani kapitán, ba ani jeden námornícky dôstojník. — Kapitán, — vraj, — od včera nesišiel s veliteľského mostu.

Odrazu sa okienka zvonku osvetlily, každý položil s výkrikom počudovania vidličku a nôž a po všeobecnom — Ach! — všetci poskákali zo stolíc a potom, sáčuc sa, tlačiac a hurtujúc, s volaním: — Loď! — — Parník! — jeden cez druhého driapali sa na palubu, zkade bolo videť v otriasajúcej velebe a v jase tisíc svetiel v blízkostí, pädesiat metrov v peknom pohybe rušať a duneť najmohutnejšieho premožiteľa mora tých čias.

— Knieža Bismarck! Knieža Bismarck! — volali ľudia, keď už poznali parník! A potom revali z plného hrdla — hurrá! — Bedrich reval tiež! Hahlström takpodobne. A doktor Wilhelm a profesor Toussaint na plné pľúca revali tiež spolu s ostatnými. Podobné radostné hulákanie znelo aj z medzipalubia. K tomu hrmely ešte pozdravom mohutné parné píšťaly.

Prirodzene bolo videť aj na rozličných palubách „Kniežaťa Bismarcka“ cestujúcich kývať a hoci lomozil Oceán, keď aj slabo, jednako len bolo počuť výkriky — hurrá. — Parník „Knieža Bismarck“ mal vtedy práve za sebou svetovú rekordnú cestu, na ktorej prekrižoval Oceán za šesť dní, jedenásť hodín a tricať štyri minúty. Na dvojšraubovníku, ktorý bol prvým produktom tohoto typu, cestovalo teraz dve tisíc ľudí z New Yorku nazad do Europy. Dve tisíc ľudí, to znamená masu, ktorou možno dva razy naplniť priestor veľkého divadla od prízemia až po galerie.

S „Rolanda“ dávali vlajkové signály „Bismarckovi“ a s „Bismarcka“ „Rolandovi“. Ale videnie od vynorenia do zmiznutia netrvalo dlhšie, ako tri minúty. Za tento čas vriaci Oceán bol zaplavený prúdom svetla. Až keď bolo videť len blikanie hmlistého svetla, dostavila sa na palubu „Bismarcka“ hudba a bolo počuť mátožne zaviate zvuky národnej hymny. Hneď zatým bol „Roland“ zasa prostred oceánu, prostred moci búrky a snehovej metelice sám so svojím behom.

S dvojitou vervou hrala teraz kapela štvorylku z Karlových „Sviatočných zvukov“ a galop z Kieslerovho „Jarmočného škandálu“; a cestujúci v jedálni s dvojitou chuťou, s dvojitou živosťou pokračovali v obedovaní. Výkriky obdivu: „Báječné!“ „Úchvatné!“ „Skvelé!“ „Mohutné!“ a „Kolosálne!“ sa pretekaly. Ešte aj Bedricha ovládal pocit hrdosti a uspokojenia a dychu života toho ovzdušia, ktoré duchu moderného človeka je práve tak potrebné, ako povetrie pľúcam. — Akokoľvek sa vzpierame, kolega, — riekol Bedrich, — a hoci som včera ešte tepal modernú kultúru, pohľad na také niečo, v čom sme sa práve kochali, musí človeka obdivom preniknúť až po kosti. Je to proste šialenstvo, že taký rukou a duchom človeka sostavený produkt tajomných prírodných síl, taká tvorba tvorieb, taká loď, je vôbec možná. — Pripili si, a bolo počuť pri mnohých stoloch štrnganie. — A aká odvaha, aká smelosť, aký stupeň nebojácnosti, — pokračoval Bedrich, — leží v nej odbojom proti cez tisícročia obávaným prírodným silám, a aký svet geniálnosti je vstavaný do tohoto mohutne žijúceho organizmu od podlodia po hrot stožiara, od veľkého sťažňa po šraubu.

— A toto všetko, čo je dnes docielené, kolega, dosiahnuté bolo ani nie za sto rokov, — riekol lodný lekár, — a tak znamená ešte len začiatok vývinu. Môže sa kto vzpierať, ako chce, veda, ale ešte viac technický pokrok, je večnou revolúciou a naozajstnou jedinou reformáciou, všetkých ľudských pomerov. Čo sa tu začalo, tento vývin, ktorý je trvalým pokrokom, nezastaví viacej nič. — Je to, — riekol Bedrich, — ľudský duch, ktorý po tisícročia trvajúcej pasivite, odrazu stal sa aktívnym. Niet pochybnosti, že ľudský mozog a s tým sociálna spolupráca vstúpili do novej fázy. — Áno, — riekol Wilhelm, — istým spôsobom ľudský duch bol už azda aj v staroveku aktívny, ale pridlho šermoval s mužským v zrkadle. — — Úfajme sa tedy, — potvrdzoval Bedrich, — že nie je ďaleko posledná hodina všetkých na nás vrhajúcich zrkadlových šermiarov, kaukliarov, čarodejov a kúzelníkov južnomorských ostrovov a že všetci morskí lupiči a cynickí vykorisťovatelia, ktorí žijú z lovenia duší a od tisícročí žili, pred rýchlou a bezpečnou morskou loďou civilizácie, ktorej kapitánom je intelekt a jedným správcom domu humanita, spustia plachty.

Po obede Bedrich a doktor Wilhelm vyliezli do hornej fajčiarne. Pri skatovom stole sedeli hráči. Fajčili, pili whisky a kávu, bili kartami o stôl, a všetko ostatné zdalo sa im byť ľahostajným. Bedrich objednal víno a pokračoval v sebapopudzovaní. Bolela ho hlava a ledva ju držal na boľavom krku. Viečka ho bolely od ustatosti, ale keď mu padly na očné telesá, tieto súčasne svietily vnútornou, bolestnou jasnosťou. Každý nerv, každý sval, každá cela v ňom bdela, a mysleť na sen nemohol. Ako by obratom ruky bol prežil týždne, mesiace, roky, ale od Southamptonu v tento večer uplynulo ešte len pol treťa dňa.

— Kolega, ste ustatý, — riekol Wilhelm, — tedy vás radšej ani nebudem už dnes volať na pohreb mŕtveho kuriča. — Jednako, jednako, — riekol Bedrich, a vrela v ňom bolestná zlosť, že nemôže byť ničím ušetrený, a musí až do dna vychutnať aj tie najtrpkejšie dojmy tohoto bezuzdného, trhaného a kmásaného kúska ľudského sveta.

*

Lekári prišli práve k tomu, keď kuriča Zickelmanna, ktorý chcel svoju matku navštíviť, a či len hľadať, zašívali do vetrilovej plachty. Pustá miestnosť, v ktorej to robili, nebárs bola osvetlená elektrickou žiarovkou. Bedrichovi prišiel na um sen, v ktorom kurič s lykami v ruke, jeho a Petra Schmidta viedol ku svetlonosom. Teraz sa stala s ním silná premena, jeho tvár zdala sa byť umele sformovanou masou zo žltého vosku, na ktorej boly prilepené vlasy, obrvy a brada. Ale, ako sa Bedrichovi zdalo, okolo úst mŕtveho ležal tichý, furtácky úsmev. A keď ho mladý lekár so zvláštnym napätím a zvedavosťou ostrejšie pozoroval, zdal sa vraveť: — legnosanto! svetlonosi!

Keď zahalili aj tvár mŕtveho a rubáš bol zašitý hrubými stehmi, námorníci priviazali tú, v pokoji len ťažko udržateľnú kuklu z vetrilového plátna, na ohobľovanú, železom obťaženú dosku. — Či ozaj bude, — opytoval sa Bedrich, — z takej kukle raz aj motýľ? — Celý priebeh s jeho potácavou akrobatikou nebol natoľko desný ako smiešny. Či sa to však malo stať len so smrteľným obalom nesmrteľnej duše, to ostalo nekonečne smutnou myšlienkou, ktorú rozlúštiť mohla len desná pustatina svetového mora.

Spustenie cez palubu v takom počasí nebolo práve najľahšou úlohou a keď vodou ustavične zaplavovaná, kolísavá paluba nedovolila nijaké obrady, požiadal pokladník prítomných — kapitán von Kessel nesmel opustiť veliteľský most! — za dušu mŕtveho povedať tichú modlitbu. Stalo sa, a štyria kuričovi druhovia niesli zastávajúc, potácajúc sa a potkýnajúc dlhý balík na palubu k zábradliu, zkadiaľ ho v priaznivej chvíľke spustili do mora.

Wilhelm želal Bedrichovi dobrej noci a dodal: — Mali by ste oprobovať spať. — Rozišli sa a Bedrich hľadal na palube chránené miesto, kde by mohol prenocovať a radšej na mrazivom povetrí a v hustej tme noci, pod bledým svetlom ku stožiaru pripevnených oblúkových lámp, pozreť do očí hrôzam víchra a počasia. Desil sa tiesnivej úzkosti svojej kabíny s upevneným okienkom a horúcim, vydýchaným povetrím. Ale nebola to len táto hrôza, ktorá ho tuná priputnala, ba skôr želanie, v prípade nebezpečenstva byť v blízkosti Ingigerdy Hahlströmovej. A keď si sadol blízko komína, tisnúc chrbát ku teplej stene, stiahnuc klobúk na oči, bradu vtisnúc pod golier svrchníka, odrazu sa zasmial do seba, lebo bol v takej istej nálade a na tom istom mieste, na ktorom včera našiel staviteľa Achleitnera.

Bedrichovi hučalo v ušiach. Cítil nad sebou oblúkové lampy opisovať mohutné krížne polkruhy. Cítil pravidelné búrlivé nábehy vetra a do šumu a vrenia vôd zavznievajúcu desnú mačacinu vanúceho vetra medzi lanami stožiara: tvrdošijné, zlostné mravčanie, s odrazu nasledujúcim tygrím skokom. Potom sa zasa zdalo Bedrichovi, že sa tie hlasy väčšmi podobajú nevysloviteľnému fňukaniu a plaču poblúdilých detí, kŕdľu detí, ktoré teraz mohol jasne rozoznať a ktoré, hlasne nariekajúc, stály okolo már mŕtveho kuriča. A hľa, odrazu tu boli aj svetlonosi. Bedrich hneď chytil jedného a chcel ho zaniesť do kabíny Ingigerdy Hahlströmovej. Ale Ingigerd sa práve obliekala k svojmu chýrnemu mimickému tancu. Veľký pavúk už visel pripravený a priadol sieť, do ktorej sa Mara pozdejšie musela zamotať. Bedrich si žiadal metlu, lebo chcel tanec znemožniť a pavúkov odmiesť. Ale metla prišla v podobe sluhu, ktorý niesol a vylieval vodu; za ním nasledoval druhý, tretí, štvrtý, piaty, až všade pretekaly šumiace masy vody. Bedrich sa zobudil, snívalo sa mu o kúzelníckom učeníkovi, a mal ešte na perách úzkostlivé slovo, čím bolo možné prúdy sputnať. Vlny šumely. Zaspal znova. Teraz sa šum premenil na prúd, ktorý tiekol k Bedrichovým nohám. Slnce svietilo, bolo jasné ráno. S druhého brehu išla Bedrichova žena, mladistvo pekná, oblečená do šiat s veľkými kvetmi, veslujúc na malom člnku. Jej nežná, tmavá a plná postava mala súčasne pôvab vestálky i ženy. A z blízkej hory vystúpila krehká Ingigerda, skvostom plavých vlasov a tela. Oslnená krajina, s ktorou splývala jej čistá nahosť, zdala sa byť z čias, keď ešte Adam a Eva neboli vyhnaní z raja. Bedrich vzal svoju ženu za ruku, ktorá sa mu oddane usmievala a vzal Ingigerdu Hahlströmovú za ruku, ktorá sa zdala byť mäkkou, čistou a poslušnou, a ich ruky vložil jednu do druhej, pri čom riekol Ingigerde:

„Ja mením ťa na cudnú, a ohňom pálim stopy škvŕn.“

Ale nebo sa zatmelo. Hora sčernela a nad tou horou, ktorá hrozne šumela, ako nesmierne vody, vyšiel mátožný mesiac. Bedrich utekal niekoľkými skokmi na okraj zachmúrených polí, keď odrazu počul za sebou volať: — Moira! Moira! — a pohybom, sťa by mohutných čiernych krídel, odlúčilo sa od okraja hory kus tmy. Bol to vták, ktorý s vždy prenikavejším kričaním: — Moira! Moira! — letel za ním. Vytiahol nožík, brániť sa… Bedrich sa zobudil a našiel sa vyzlečený v posteli; niekto ho, ako on včera Achleitnera, zaviedol do kabíny. Výkrik: — Moira! — mu však ešte aj keď bdel, znel v ušiach.

*

Keď si Bedrich pospal niekoľko hodín, prebudiac sa, odrazu sa našiel niekde na koridore, kde sa rozprával s niekoľkými stewardmi, ktorí už boli pri rannej robote. Pomaly pochopil, že má na sebe len nočnú košeľu. Posiaľ na sebe neskúsil, že by bol námesačníkom. Ale teraz už vedel, že ani on nie je istý pred týmto neduhom. Bol vzrušený, hanbil sa a musel sa dať v košeli tak, ako bol, zaviesť stewardovi do kabíny. Teraz videl, že v jeho kabíne stála voda vo výške troch, štyroch palcov, a iste pochodila z nejakej nezapchanej rúrky. Vliezol do postele a vtlačil, vtiesnil a vnútil sa, na svoj zvláštny spôsob, medzi posteľové dosky, aby ho nevyhodilo. Krátko po šiestej bol Bedrich na palube a na svojom mieste, držiac v rukách šálku horúceho čaju. Počasie bolo desné! Ráno mohlo núkať len ľadovú bezútešnosť. Vztek mora sa zväčšil. Prichádzajúce svitanie nebolo ničím iným, ako istým druhom tmy. Šum a hurhaj vody a vetra boly ohlušujúce. Bedricha bolely blany ušných bubienkov. Ale loď sa ešte vždy borila a rušala, a kurz, hoci aj pomaly, jednako len mohla zadržať.

A odrazu, Bedrich ani nevedel hneď, či dobre počuje, cez hluk mora k jeho ušiam prenikaly nadzemské, zbožné zvuky, slávnostne povznášajúce, pokojne sa dmejúce akordy a súzvuky cirkevného chorálu, ktoré Bedricha pohly až k slzám. — Tak, vzdajte Bohu vďaku, rukami, srdcom, rtami. — Vzpamätal sa, že práve svitajúce bezútešné ráno, je ránom nedeľným, ktoré lodná kapela aj prostred cyklonu primerane predpisu začínala týmito zbožnými zvukmi. Postavila sa v obchádzanej fajčiarni pod palubou, v polovičnej výške schodišťa, zkadiaľ zvuky slabo prúdily nahor i nadol. Táto vážna, prostá a nevinná hudba roztopila v Bedrichovej duši všetko, čo v nej tvrdo a rozvírene a rozpoltene so sebou bojovalo. Musel mysleť na svoju mladosť, na nejedno ráno, plné nevinnosti, plné očakávania, a plné tušení veľkej blaženosti, na nedele, slávnostné dni, narodeniny otca, alebo matky, keď ho ako chlapca budila zo sna, ranná hudba plukovej kapely, začínajúca sa s chorálom. Čo to bolo dnes v porovnaní s minulosťou? Čo všetko ležalo medzi tým: koľko neužitočnej práce, rozčarovaných nádejí, trpko zaplatených poznaní, koľko náruživo zachyteného vlastníctva, ktoré vyšlo na zmar, vsiaknutá láska, vsiaknutá náruživosť, koľké prvé stretnutia a ťažké lúčenia, namáhavá bolestná borba, všeobecná a zvláštna, koľké do hanby a kalu stiahnuté čisté úmysly, koľké boje o svobodu a samostatnosť, s výsledkom bezvládneho, slepého zajatia.

Či bol pred Bohom naozaj takou dôležitou osobou, že ho navštevoval vyberanými, horkými očisťovacími skúškami?

— Som zúfalý, — kričal Hans Füllenberg, ktorý sa ukázal pri vchode kajutového schodišťa. — Už to viacej neurobím, bo ináč osprostiem. — Len on a Bedrich, ako i všetci ostatní cestujúci, ktorí boli do posledného stupňa vyčerpaní a boli bez vôle, alebo zúfalí, na taký istý hrozný spôsob prekonali to, od hodiny k hodine, od rána k obedu, od obedu k večeru, a zas od večera k ránu, keď všetci, ktorí si dvacať ráz mysleli, že umrú, ešte vždy boli živí, hoci aj zamdlení a zúfalí. V takomto stave vydržať hoci len i nasledujúcu hodinu, väčšine sa zdalo nemožnosťou a jednako museli počuť, že po New York budú museť trpeť ešte najmenej tri razy dvacať štyri hodiny.

*

Pondelok so špetkou slnca a s nezmenšenou búrkou, bol desný. S paluby odrazili všetko, čo nebolo dostatočne upevnené. Pravidelné výkriky, ktoré z medzipalubia prenikaly boriacu sa loď, pripomínaly nie ľudí, ale zvieratá, ktoré sú pod nožom mäsiara. Utorková noc bola mukou, a nik, kto len nezamdlel od slabosti, alebo útrap morskej choroby, nezažmúril oka. Bolo to v utorok skoro ráno, v rannom šere, keď v prvej kajute steward prekvapil niekoho pokojne povedaným slovom: — Nebezpečenstvo!

Bedrich práve nejaký čas ležal na posteli oblečený, keď steward otvoril aj jeho dvere a vo vážnom postoji primerane rozkazu zavolal do kabíny slovo: — Nebezpečenstvo! — Pri tomto oznamovateľ tak lapidárneho a obsažného posolstva zažal elektrické svetlo. Bedrich sa zdvihol. Sedel na posteli, pri čom mu prekážala z puknutej rúrky presiakajúca voda, čo sa sbiehala podľa húpavých pohybov lode raz na jednej, raz zasa na druhej strane kabíny. Napokon nevedel, či slovo, ktoré počul, bolo naozaj povedané a či bolo len sluchovým preludom, ktorý zapríčiňuje predráždenosť a priveľká únava nervov. Ale keď mohol celkom jasne rozoznať klopanie stewarda a otváranie dvier súsedných kabín a viacnásobné volanie slova: — Nebezpečenstvo! — mal pocit, ktorý v ňom vyvolal premenu. — Dobre, — riekol ticho a oblečúc si pečlivo svrchník, ako by bol volaný na divadlo, ktoré sa ho netýka, vystúpil na chodbu.

Chodba bola, ako by vymretá. Bedrich si pomyslel:

— Dobre, teraz nás bude neviditeľný majiteľ moci, ktorého hračkou sú ľudia, napokon nepokryte brutalizovať. — Zobudil sa nie zo sna, ale zo sto vrstiev sna a ospalosti a odrazu vytrezvel. Zdalo sa mu, že je to všetko zasa len fantastický klam zmäteného mozgu a chcel sa utiahnuť do kabíny.

Až teraz zbadal, že necítiť a nepočuť viacej ani rytmu stroja, ani škripľavého zvuku šrauby. Odrazu si myslel, že posádkou a cestujúcimi opustená loď sa poneviera po oceáne, len na neho zabudli pri všeobecnej záchrane. Zrazu prepotácal sa vedľa neho cestujúci v hodvábnom župane, ktorého sa Bedrich mohol predesene opýtať, čo sa stalo. — Oh, nič, — vetil pán, — hľadám svojho stewarda. Smädí ma. Chcel by som dostať len pohár limonády! — S tým vpotácal sa do svojej kabíny.

— Osol! — riekol Bedrich a myslel pri tom na seba. Vynadal si do dokonalých bláznov. Ale ticho ho nesmierne tiesnilo, a uchvátený divým pudom, nemohol iné urobiť, ako hneď rútiť sa napred, dostať sa na palubu.

Niekto išiel oproti nemu a opytoval sa ho, kam chce ísť. — Miesto! — vetil Bedrich, — do toho vás nič. — Ale ten desný, stopami morskej choroby poškvrnený, polooblečený, smrteľne bledý človek neustúpil a volal: — Či sú tu všetci stewardi šialení? — Vtom hneď pri Bedrichovom uchu začal tĺcť elektrický zvonec a v nasledujúcej chvíľke potácajúca sa strachom jatá mátoha posilnená bola desiatimi, dvaciatimi, triciatimi podobnými mátohami, ktoré kričali: — Čo je? Čo sa stalo? Nebezpečenstvo! Tonieme! — Steward, steward! — bručal jeden pán veliteľským hlasom. — To je prekliate komisné hospodárstvo! — nadával niekto a prekričal všetkých. — Niet tu ani jedného stewarda! Či nás tu chcú brutalizovať? — A elektrické zvonce začaly zúriť.

Bedrich ustúpil a cez nekonečnú chodbu bežal dolu na druhú stranu, pri čom nikým nezadržaný, prešiel vedľa okien strojárne. Valce a vrtule sa nehýbaly. Z útrob lode, od kotlov a pecí, prenikal, hoci aj práskaly a škripely steny, šum, ktorý znel, ako čľapot a prúdenie vody. — Praskol azda kotol? — myslel si Bedrich a pri tom zabudol, že by pri tom bol musel zbadať mohutné vybuchovanie vriacej pary. Ale nezastal, bežal ďalej, pri poštovom úrade na zadok lode ku druhej kajute. V behu mu preletelo umom, akým šťastným sa cítil v Paríži, keď sa v kancelárii Tomáša Cooka a syna, na Place de l’Opéra, dozvedel, že ak sa bude ponáhľať, „Rolanda“ zachytí ešte v prieplave pred Southamptonom. Prečo vlastne s takou rozochvenou netrpelivosťou, v ustavičnej úzkosti, že zmešká, letel práve do skazy?

Pri dverách do druhej kajuty narazil Bedrich na holiča. — Ohne vyhasly, — volal tento. — Srážka! Voda vnikla do miestnosti pod mojím salónom. — Zvonenie prestalo. Holič vliekol so sebou dva záchranné pásy. — Načo sú vám dva? — Bedrich si vzal jeden a utekal ďalej.

*

Dobehol k druhým krycím dverám, ale nemohol sa dostať von. Ihneď zbadal podľa polohy lode, že sa s ňou niečo stalo, čo nemožno napraviť. Na jednom mieste ležala vysoko, kým na druhom len na dva či tri metre nad čiarou vody. Keďže aj zadok lode hlbšie ležal ako predok „Rolanda“, bolo by to bezvýhľadnou odvážlivosťou bývalo, chceť sa po palube vydriapať napred. Chtiac alebo nechtiac, dobre, ale nebárs, Bedrich tou istou strechovou rúrou, od ktorej sa práve vzdialil, musel sa zasa vrátiť na predok a nahor.

O pätnásť minút potom, keď Bedrich dosiahol nad jedálňou predný východ na palubu, nebol by vedel povedať, ako to bolo možné, že sa pretlačil cez chodbu, ktorá bola preplnená cestujúcimi, a že nebol zabitý, zgniavený a pošliapaný. Čelo a ruky mal oškúlené a s námahou sa držal rámu dvier, hovoriac s doktorom Wilhelmom. Wilhelm ho chytil a kolegovia, opovrhujúc smrťou, vydriapali sa na veliteľský most. Schúlili sa v závetrí pod ochranou búdky a v šedom úsvite videli, ako v mohutnej výške a so šialeným rozmachom niečo letí nad nimi a v nasledujúcom momente, najdúc sa po pás vo valiacom sa vodopáde, boli by bývali spláchnutí s paluby, keby sa celou silou neboli držali zábradlia a tyčí.

Na veliteľskom moste bolo to ako obyčajne. Kapitán von Kessel stál, zdanlive pokojný, a nahýňal sa napred, obrovský pán von Halm mal na očiach ďalekohľad a vynasnažoval sa preniknúť hmlu, ktorá vždy znova padala. Siréna hučala. Na predku dávali raketové signály a strieľali z mažiara. Od kapitána napravo stál druhý dôstojník, a tretí práve dostal rozkaz: — Laná okukliť, záchranné člny spustiť na vodu! — Laná okukliť, záchranné člny spustiť na vodu! — opakoval tento. Zmizol, podľa možnosti vyplniť rozkaz.

Pri tom všetkom Bedrich mal zasa dojem niečoho neskutočného. Podobné momenty síce vždy mal pred zrakom duše, ako niečo možné, ale teraz zbadal, že s nimi nikdy vážne nepočítal. Vedel iste, že pravda, pred ktorou stojí, je neúprosne tu, ale jednako nemohol ju presvedčive poňať. Povedal si, že by sa aj on mal vlastne vynasnažovať, dostať sa do člna. Tu padlo na neho belasé oko kapitána, bez toho, že by ho bolo poznalo, alebo s porozumením na ňom spočinulo. Rozkaz zavznel pokojným hlasom, v tom peknom, akosi srážku biliárových gúľ pripomínajúcom, tóne: — Všetci mužskí na palubu, mužstvo od púmp na stanice! — Všetci mužskí na palubu, mužstvo od púmp na stanice! — opakoval mužský prv, ako so schodov sostúpil na palubu. Teraz znelo: — Ženy a deti na okraj lode! — Ženy a deti na okraj lode! — nieslo sa odpoveďou ako blízka, vecná ozvena. Teraz ku kapitánovi pristúpil plavčík Pander. Mal statočnú a divnú myšlienku, ponúknuť mu záchranný pás. Von Kessel chvíľku podržal ruku na jeho hlave. Potom riekol: — Ďakujem ti, syn môj milý, nepotrebujem ho. — Vzal tužku, vrhol na papier niekoľko slov a dokument podal plavčíkovi so slovami: — Skoč do člnka, šuhaj, a zanes to, ak môžeš, mojej sestre.

Privalilo sa rozbúrené more, dmela nesmierna krútňava, vzniesla a točila obrovskú, ešte osvetlenú loď, a Bedrich sa márne usiloval premôcť olovenú ľahostajnosť, ktorá ho putnala pri pohľade na to nepochopiteľné divadlo. Potlačil ju, lebo za nijakú cenu nechcel sa ani sebe, ani iným zdať zbabelým. Ale nasledoval svojho kolegu Wilhelma, ktorý kráčal v stopách plavčíka Pandera. — Musíme sa dostať do člna, — riekol Wilhelm, — niet pochybnosti, tonieme. — Hneď potom našiel sa Bedrich v kabíne Ingigerdy. — Hor’ sa! napred! ľudia už skáču do člnov! — Nechal otvorené dvere, a videl, ako plavčík Pander a dvaja námorníci v najbližšej blízkosti pretínajú sekerami omrznuté lano jedného záchranného člna. Ingigerd sa opytovala na otca. Opytovala sa na Achleitnera. Bedrich jej povedal, že teraz možno už len na seba mysleť! dostať sa pod palubu je nemožnosťou a znamenalo by to len istú smrť. — Obliekať sa, obliekať sa! — Ponáhľala sa urobiť to nemo. Až teraz prišiel steward ku palubovej kabíne Ingigerdy a zavolal krátke: — Nebezpečenstvo! — Aké nebezpečenstvo? — zvolala tanečnica. — Azda tonieme? — Ale Bedrich ju už schvátil, zdvihol a zaniesol do blízkosti lodky. Práve popustili povrazy a čln spadol do hmlistej krútňavy.

— Ženy a deti na druhú stranu! — velil rázne hlas tretieho dôstojníka. Tento rozkaz vzťahoval sa nielen na Ingigerdu, ale aj na slúžku Ruženu, ktorá, planúc červeňou od námahy, ako by sa bála zaťažená tržným nákupom, že zmešká električku, prišla na palubu, vlečúc s neuveriteľnou silou jej tučných ramien pani Lieblingovú a jej dvoje detí. — Ženy a deti na druhú stranu, — opakoval, trošku priostro, tretí dôstojník, ale na šťastie musel venovať pozornosť začínajúcim sa bojom o nasledujúci záchranný čln. Nebolo možno mrhať čas, a hoci im v tom dvaja námorníci rozhodne bránili, Bedrich, plavčík Pander a doktor Wilhelm jednako len šťastlivo spustili Ingigerdu do člna. Pri tom bol Bedrich odrazu hlasný a pruský. Svojou železnou energiou, ktorá zlomila každú protireč, podarilo sa mu docieliť, že deti, pani Lieblingovú a napokon Ruženu, umiestili v bárke, čo nebolo ľahkou vecou. Bedrich kričal, komandoval; oborili sa na neho, on sa tiež oboril na námorníkov a botsmana, bojoval, pracoval: všetko to robil bez najmenšieho lúčika nádeje a s tým jasným, pevným povedomím, že stojí oproti položeniu, z ktorého niet východiska. Všetkému bol koniec. Všetko bolo stratené. Kto by to nebol chcel veriť, mal teraz možnosť presvedčiť sa o veci vlastnými očami. Šťastlivo spustili na vodu aj druhý čln. Obskakovali v ňom traja námorníci. Kolísal sa. Vznášal sa. Bedrichovi sa zdalo, že medzi ôsmi či deviati cestujúcimi, ktorí už boli na člne, sú známe postavy, odrazu sa naplnil vodou a zmizol. Ako pod úderom čarovného prúta, tam kde len pred chvíľou hmýrila sa ešte drevená bárka s ľuďmi, ostalo prázdne miesto, nad ktorým sa vznášala hmla a kypela pena.

Pomaly sa zmenil černošedý a hnedošedý úsvit skorého rána v podivne cudzo a ľahostajne sa blížiacom dni. Keď aj hmla trochu ustúpila, Bedrich mal zavše chvíľky trvajúci, hrozne klamlivý dojem, že je medzi vrchmi v závetrí doliny s kvetnatými lúkami, do ktorej padajú snehobiele lupienky jari. Ale potom vzteklými duchmi víchrice obchvátené vrchy pohly sa do doliny. Ťažké, sklené výšiny zrútily sa s váhou svojich mokrých skalných stien na prvý a druhý stožiar a smietly ich s paluby ako štetce. Biedna troska s celkom vychladnutých kotlov nemohla už ani raz volať o pomoc. Jej biedny trup ešte vždy giganticky vyčnieval napred. Rakety lietaly do výšky. Na najprednejšom sťažni márne vravely svojou nemou rečou vlajkové signály do nemilosrdného zúrenia živlov. V medzipalubí zavládlo ticho. Ale s boku lode bolo počuť podivný hluk, ktorý upomínal na výskanie a škriekanie zástupu medzi jarmočnými búdami a pri hojdách. Cez vzteky orkánu prenikalo bzučanie, podobné rojacím sa včelám, bzučanie, ktoré bolo prehlušené smesou fistulových a až po zúrenie rozpútaných alebo vytržených ženských hlasov. Bedrich myslel na svoju tmavú Deboru. Myslel na Wilkeho, práve keď Artúra Stossa doviedol jaho verný sluha Bulke. Wilke nasledoval. Napil sa a kričal, ako by išlo len o zábavu. Ale doniesol na palubu, vlečúc ju a zas nesúc, aj staršiu robotníčku, ktorú, odtisnúc Stossa a Bulkeho, šťastlivo spustil do bárky. Ingigerd volala na svojho otca a na Achleitnera. Miesto nich padol do člna bezruký Stoss, ktorého Bulke a Wilke držali na povraze.

Neďaleko Bedricha stál Mr. Rinck s mačkou na pleci, zakvačený do otvorených dvier svojho poštového úradu. Bedrich kričal: — Tak sa mi zdá, že je s nami zle, Mr. Rinck. — Dostal flegmatickú odpoveď: — Why? — V nasledujúcej chvíľke zakričal na neho úzkostlivý hlas: — Čo sa stalo, čo sa stalo? — Nič! — vetil Mr. Rinck.

Medzitým Wilke a Bulke pomohli aj doktorovi Wilhelmovi do člna. — To dievča tam dolu, — riekol Bulke, — vykričí si za svojím otcom dušu. — Ingigerdino škriekanie rezalo Bedrichovi do srdca. Ale Hahlströma nebolo nikde. Bedrich sa dostal až po obchádzanú fajčiareň, ktorá, hoci v nej horely elektrické žiarovky, so svojimi koženými poduškami zdala sa na neho zívať ako tlama pekla. Wilke bol hneď pri ňom: — Tuná niet nikoho, — riekol Wilke. Obidvaja sostupovali po schodoch ďalej. Miestnosť pred jedálňou a sama jedálňa boly prázdne. Jedálňa bola naklonená. Množstvo tanierov a strieborného náčinia bolo rozkotúľané pri vchode. Bedrich kričal z plných pľúc. — Hahlström! Achleitner! Sem sa, sem sa! — Ale nedostal odpovedi. Tu odrazu hudba zahrala mohutný marš, pravdepodobne na kapitánov rozkaz, premôcť hrôzy paniky. Ale teraz, pri pohľade na túto, ku slávnosti smrti osvetlenú, hudbou hučiacu prázdnu miestnosť, Bedricha zachvátila nahá hrôza. Teraz utekal, utekal zachrániť svoj život.

*

Hneď zatým našiel sa v člne, ktorý chceli odraziť. Bedrich protestoval a mal lomozný spor s dôstojníkom, ktorý sa chopil kormidla. Nemohol sa rozhodnúť opustiť chrabrého Wilkeho z Heuscheueru, ktorý ho tak smelo nasledoval do podpalubia, ale ešte neprišiel. Odrazu ho zočil, ako s nadstavby salónneho schodišťa, doslovne ako na klzišti, skĺzol sa až po zábradlie. Zavolal na neho: — Wilke, Wilke! rýchlo do šalupy! Wilke viac ráz odpovedal — Hneď! Hneď! — Našiel záchranné pásy a vrhal ich s rozličných bodov do mora, kde zúfale sa borili s paluby smetení ľudia. Medzitým vznikla medzi záchrannou šalupou a bokom „Rolanda“, následkom morského príboja a veslových úderov, až dvacať-tricať, ba i viacmetrová vzdialenosť.

Teraz bolo videť miesto, kde sa cudzia loď, alebo zmietaná troska musela vryť do boka „Rolanda“: mohutnú trhlinu, ktorá zapríčinila katastrófu. Zasa spadla hmla, ktorá pred zrakmi zahalila poranenú loď. Keď ju bolo zasa jasne videť, tonúci vrak urobil neuveriteľný obrat, a tých asi dvacať osôb, ktoré boly s Bedrichom v šalupe, hľadelo zdvihnuté do závratnej výšky na zadok parníka, ktorý bol temer v jednej úrovni s vodou mora. Kričali hlasne, lebo si mysleli, že budú s úžasným vrhnutím hodení na masu ľudí, ktorá sa shlukla a čiernym mraveniskom hmýrila na zadku lode. Až v tejto sekunde bolo možné videť, aký pre ľudské pochopy nepoňatný stav tu skrsol. Všetci títo malí, súžení mravci, ktorí sa bezradne a bez pomoci sem a ta hmýrili, socali, kmásali sa a shlukovali. Skupiny ženských a mužských sviazaly sa v bojujúce uzly. Niekoľko, ešte neprichystaných, záchranných člnov dalo sa lanami a železnými držiakmi premeniť na rozkolísané, tmavé hrozná, s ktorých vždy niečo, sťa by bobuľka, alebo mravec, odpadlo do vody.

Hmla a pena urobily okolité povetrie nepreniknuteľným. Ale šumenie a vírenie mora, bľachové lomozenie orkánu, ozývajúce sa v mušliach ucha, prehlušil hluk, ktorý Bedricha hneď nepriviedol do sávisu s desným, na lodi sa odohrávajúcim divadlom. Niekoľko sekúnd bol ďaleko, v istom okolí svojho domova, kde na širokých močaristých lúkach sadli si odpočinúť obrovské, jesenne sa sťahujúce vtáčie kŕdle. Ale neboli to pútnicky naladení sťahovaví vtáci, ktorých zbadal v hmle, lež hluk ľudí, čo dostali nesmierne ťažký trest, ktorý si nemohli zaslúžiť nijakým ľudským previnením. Bedrich cítil dobre, ako vlivom obrovského dojmu bol do povetria vyhodený most, spájajúci to, čo smysly vnímaly s najhlbším nútrom duše. Ale odrazu jednako len vnikla aj do úkrytu Bedrichovej duše horúčka otvoreného smrteľného boja toľkých nevinných ľudí a vylúdila z neho výkrik, s ktorým všetci v člne sa nachádzajúci ako by na povel súhlasili: bola v ňom úzkosť, bieda, vztek, protest, prosba, zdesenie, obvinenie, kliatba a úžas.

A tento úžas živený bol povedomím, že tu niet uší, ale je len hluché nebo. Kam len Bedrich pozrel, všade vládla smrť. Olovené, ťažké reťaze pahorkov valily sa ľahostajne. Boly to pohyby vražednej pravideľnosti, ktorú nemohlo nič zadržať a ktorá nepočítala s nijakými prekážkami. Bedrich zatvoril oči, hotový súc umreť. Niekoľko ráz siahol za rodičovskými listami v náprsnom vačku, ako by mu boli potrebné, čo cestovné dokumenty cez blízku krajinu večnej tmy. Neodvážil sa znova otvoriť oči, lebo nemohol hľadeť na kŕče ženských v člne a na ukrutnú popravu na palube „Rolanda“. Nárazy vetra zúrily. Bola ľadová zima. Voda zamŕzala na hranatých okrajoch bárky. Slúžka Ružena bola jedine nepretržite zaujatá poskytovaním pomoci deťom, pani Lieblingovej, Ingigerde a Artúrovi Stossovi. Bulke a ona pretekali sa v ustavičnej horlivosti, vyčerpať vnikajúcu vodu, v ktorej ležal Artúr Stoss a pani Lieblingová a ktorá sediacim siahala až po kolená.

Čo sa medzitým odohralo na „Rolande“, nakoľko to mohol Bedrich chytro pochopiť, nevmestilo sa do jeho pojmov o ľudskej prírode. Čo tam v jednotlivostiach rozoznať mohol, nemalo nič spoločného s tými civilizovanými a umravnenými ľuďmi, ktorých videl pri zvukoch hudby v jedálni a na palube tancovať, besedovať, usmievať sa, zdraviť sa a chutne vidličkou rozdeľovať rybu. Bedrich by bol prisahal, že rozoznáva bielu postavu kuchára, ktorý s dlhým kuchynským nožom razí si cestu medzi úctyhodnými osobami, pre ktoré varil. Bol presvedčený, že videl kuriča, čierneho chlapa, ktorý jednu dámu, akiste Kanaďanku, čo sa ho chytila, bil a prevrhol ju cez zábradlie. Niektorí jasne rozoznateľní stewardi, držali sa ešte vždy hrdinsky, podľa úprav. Zamotali sa do šarvátok. Z jedného stewarda valila sa krv; stále bojujúc a kričiac, pomohol jednej žene s dieťaťom do záchranného člna. Ale čln sa prevrhol a zmizol.

Rady okienok ešte vždy žiarily, stúpajúc šikmo s predu nazad, v plnom jase elektrického svetla. Ešte aj kruhová lampa vrhala bodavú belosť žiare do šedého rána. S času na čas zadunel pridusený výstrel záchranného mažiara a slabo svietiaca raketa vyletela do povetria. Ale svetlo okienok zhaslo. A ako by more v neskrotnej nenávisti bolo čakalo na túto udalosť, s obrovskou vlnou záplavy spláklo palubu, takže hneď potom pena v závetrí lode len sa tak hmýrila plávajúcimi, revúcimi, okolo seba bijúcimi, so smrťou zápasiacimi ľuďmi. Odrazu, ani nik nevedel, ako sa to stalo, šalupa sa dostala do najbližšej blízkosti „Rolanda“ a bola napadnutá zúriacimi, na všetko odhodlanými ľuďmi a začal sa beštiálny boj morskej bitky.

Bedrich všetko to videl i nevidel: hoci sa to dialo v jeho blízkosti, jednako sa mu zdalo, že sa to odohráva v nekonečnej diaľke. Udrel do niečoho: bola to ruka, rameno, hlava, mokré, nie, ľudským hlasom revúce, tuleňu podobné zviera z hĺbok mora, ktoré bolo zdanlive rukami kata odsotené. Videl červené pästi Ruženy, kŕčovite sovreté prsty pani Lieblingovej a malej Ingigerdy, so silou zúfalca s na hladko omrznutého kraja šalupy odlupovať, ruky a lakte tonúcich bližných. Námorníci upotrebovali veslá na taký spôsob, že za nimi nasledovaly čierne prúdy krvi. Nezbadal nik, že za nejaký čas miesto dôstojníka Bulke trímal kormidlo, že dôstojník zmizol a nový hosť, mladý človek s dlhými vlasmi leží v člne, ktorý nedával na javo ani najmenší znak života.

Išlo o to, dostať sa z obvodu tohoto pekla topiacich sa ľudí a z kruhu krútňavy, ktorú loď pri konečnom tonutí musela zapríčiniť. Ešte bolo počuť s času na čas odvážne zahlaholiť osirelú lodnú kapelu. Títo biedni, neznámi a skromní hudobníci stáli pred duševným zrakom Bedricha dosť dlhú chvíľu v heroickej veľkosti. A jednako vám, myslel si, neodhalia nijakú pamätnú dosku. Čochvíľa budeme, aj s naším hrozným osudom, zabudnutí. Ale Bedrich všetko to, čo zažil, zasa odrazu pokladal za prelud sna, a udrel čelom do vesla. Či nebol ešte len nedávno ukrytý v bezpečnom pohodlí príjemnej chyžky a jednako teraz sa kolísal bezradne vydaný na ľubovôľu, bez prístrešia a pevnej pôdy, v priestore, rozvlnenom do nekonečnosti? Ako to bolo možné prežiť? Celé minúty muselo Bedrichove povedomie blúdiť, lebo v istom precitnutí zdalo sa mu, ako by sa z veľkej diaľky vracal na miesto úžasu. V duchu navštívil svojich rodičov, ktorí v pokojnom zátiší domu chodili trpezlivo a mierne, nemajúc ani len tušenia o hrozných úzkostiach smrti, ktoré on cítil. Aký bolestný bol tento návrat, aká mučivá bola tá nedostižná diaľka. Teraz bolo treba celkom nepovšimnute zahynúť, a nebyť inými pohladkaným ani len myšlienkou lásky. Bedrich cítil, ako jeho hrtan kňučí od vzteku a zúfalosti. Ale aj to, čo sa medzi nebom a morom okolo neho zmietalo, bolo výrazom škodoradostného, démonického vzteku: slepou pomstou na diele človeka. Bezhraničnej vražednosti a nepriateľstva. A pri tomto poznaní, vypäly sa Bedrichove ramená, vzkypela v ňom tvrdohlavá, divá a vzdorovitá moc, s ktorou sa vzoprel, ako nepriateľ proti nepriateľovi, tomu presilnému, hluchému zúreniu. Vesloval so železnou vôľou a všetko bezohľadne odsocoval, čo sa, hatiac, zavesilo na jeho veslo. Teraz chcel žiť a chcel sa zachrániť. Zpomedzi tých, čo boli v člnku, máloktorý vedel, čo bolo pred nimi a čo za nimi, čo hore a čo dolu. Ale údery vesiel získaly na jednomernosti, čln prišiel do behu pod velením Bulkeho; a bez toho, že by to bol vedel niekto vysvetliť, ako to bolo možné, po krátkom čase utíšily sa mnohé, večne pohyblivé hory vĺn medzi člnkom a medzi vrakom „Rolanda“ a mohutný, rýchly poštový parník Severonemeckej paroplavebnej spoločnosti stal sa celkom neviditeľným.

*

K večeru nešťastného dňa zbadal kapitán hamburgskej nákladnej lode, ktorá viezla pomaranče, víno, olej a syry, pri jasnom počasí a vysokom dmení, blúdiť čln. Hutne stavaný, malý parník dopravil z Hamburgu na Azorské ostrovy poľnohospodárske náčinia a náklad pre New York sobral vo foyalskej rajde. Kapitán zistil, že z potulného člna mávajú ručníkmi. Namieril k nemu a za pol hodiny stroskotancov, ktorí boli v člne, s veľkou námahou dopravili na palubu. Bolo to vcelku pätnásť osôb. Traja námorníci a jeden plavčík, ktorí mali na čiapkach meno známeho rýchleho parníka „Rolanda“, dvaja páni, dve panie, jedna obyčajná staršia ženská a jedna slúžka, mužský bez rúk, a mužský s dlhými vlasmi, ktorý mal baršúnovú kazajku. Okrem týchto kormidelník a dvoje detí, dievča a chlapec. Chlapec bol mŕtvy.

Námahy, útrapy a úzkosti, ktorým útly chlapec podľahol, na ostatných ľudí najhroznejšie doliehaly. Jeden premoknutý pán, bol to Bedrich, pokúsil sa zamdlenú mladú dámu vyniesť hore spadacím rebríkom. Ale nestačilo mu síl. Námorníci nákladnej lode museli potácajúceho sa zadržať a vziať mu z ramien peknú, premoknutú ťarchu. Chcel rozprávať, ale jeho choré hrdlo vydávalo len sipiace zvuky. Museli mu, celkom premoknutému a zmrznutému, ako nejakému od lámky pošuverenému človeku, pomôcť na palubu. Achkal, smial sa chrapľavo bez príčiny a vystieral na belaso umrznuté ruky. Aj pery mal belasé a vpadnuté oči mu svietily horúčkovite z tvári, ktorá bola zkornatená od špiny a slanej vody. Robil dojem, že predovšetkým má želanie usušiť sa, zohriať a očistiť. Za ním nasledovala slúžka Ružena, ktorá, keď prvému kormidelníkovi položila na ramená zamdlené malé dievčatko, Ellu Lieblingovú, sa obrátila a zasa chcela sostúpiť do šalupy. Ale cesta nebola slobodná, lebo sluha Burke pomocou jedného námorníka práve obvyklým spôsobom pomáhal celkom premrznutému bezrukému dostať sa po schodíkoch na palubu nákladnej lode. Bezruký pozeral divo, kvapkalo z neho, zuby mu drkotaly. Cez drkotajúce zuby, po obnovených pokusoch, len toľko vedel povedať: — Grog! horúci grog! — Z nosa mu tieklo, viečka mal zapálenečervené, kým konček jeho nosa bol voskovobiely, ako pri mŕtvolách. Tak sa zdalo, že sluha Bulke a Ružena si pri práci dobre rozumejú. Sostúpili, skrz a skrz premoknutí, do šalupy, kde vo veľmi zlom stave ležala druhá dáma, pani Lieblingová. — Pani je mŕtva i chlapec je mŕtvy, — vraveli námorníci nákladnej lode a chceli ženskú, ktorá ešte chrčala, z medzipalubia dopraviť na bezpečné miesto. Ale Ružena sa dala do hrozného náreku a prisahala, že je pani Lieblingová živá. Námorníci vraveli, že napila sa priveľa vody. Ale Ružena sa nedala, kým jej paniu nezaniesli do sucha a položili ju na veľký stôl veľkej kabíny. Keď hrozne chrčiacu, zamdlenú ženu z ľudu tiež vyniesli na palubu, začal jeden námorník z „Rolanda“, ktorý mal omrznuté nohy a ktorý pri shone ani len neceknul, od bolesti odrazu kričať. Jeho kamaráti mu privolávali: — Hanbi sa, Karol, nie si starou ženou! Drž hubu a buď ticho. — Potom vyniesli námorníka, ktorý mal výraz nesmiernej bolesti na tvári a už len ticho kňučal, hore schodmi. Za ním išiel mužský v baršúnovej kazajke, ktorý blúznil, potom doktor Wilhelm a napokon nasledovala námorníkmi nesená mŕtvola malého Siegfrieda Lieblinga.

Hore na palube držal sa dlhovlasý v trúchlivom pochode veľmi podivne. Raz stál ako nováček v pozore, potom sa zasa klaňal, mieril do povetria, ako by bol na poľovačke. Pri tom kričal: — Ja som umelec! Ja som si zaplatil kabínu! stratil som len svoju kabínu! Mňa poznajú v Nemecku, — a: — pričom držal sa sebavedome — som maliar Jakob Fleischmann z Fürthu. — Dávil poľutovaniahodným spôsobom morskú vodu a paluba od vody, čo mu so šiat stekala, bola okolo neho celkom mokrá. Doktor Wilhelm zabudol hovoriť, mohol len kýchať a kýchať.

Medzitým jediný steward lode doniesol Bedrichovi horúci čaj a námorník, ktorý bol poverený s konaním ošetrovateľskej služby, pokúsil sa pani Lieblingovú prinavrátiť životu. Bedrich sa skoro cítil natoľko posilneným, že sa mohol zúčastniť námorníkovej samaritánskej práce. Doktor Wilhelm preglgol už niekoľko koňakov a pri asistencii pána Wendlera, prvého strojníka lode, dal sa, hoci so slabou nádejou, do oživovania malého Siegfrieda.

Pani Lieblingová bola celkom podobná mŕtvole. Čelo, líca a krk ešte mladej a len nedávno peknej panej boly zohavené tmavočervenobelasými škvrnami. Obnažené telo bolo tiež, keď aj nie natoľko, ako krk a tvár, podbehnuté a napuchnuté. Bedrich jej prstami otvoril pery, roztiahol mnohým zlatom plombované dva rady zubov, jazyku dal správnu polohu a odstránil hlien, ktorý sa pri vchode priedušnice nahromadil. Potom rozkázal lodnému kuchárovi treť mŕtve telo horúcimi uterákmi a sám zaviedol umelé dýchanie.

Veľký, oválny mahagónový stôl, na ktorom nehybné ženské telo prinucovali k mechanickému dýchaniu vymkýňaním ramien a nôh, čo sa podobalo pohybom údov báby, zaujímal väčšiu čiastku kajuty, ktorú nákladná loď mala pre cestujúcich. Malý, praskotajúci lodný salón dostával cez povalu svetlo a po zdĺžke každá stena mala šesť mahagónových dverí, ktoré tvorily vchod do ložnicových kabín. Tieto, ináč prázdne miestnosti, lebo parník nemal cestujúcich, boly ihneď premenené na kliniku.

Celkom pospolitý matróz sňal šaty s Ingigerdy Hahlströmovej a jej útle telo, ktoré sa lesklo ako perleť, bez ostýchania položil na priečnu stenu zaujímajúci diván, a podľa úpravy Bedricha celé telo jej silne trel vlnenými zdrapmi. To isté robila Ružena malej Elle Lieblingovej a dieťa zpomedzi všetkých prvé sa dostalo do postele. Steward so zápalistým záujmom prevliekal celý tucet postelí. Keď bola druhá hotová, Ingigerdu zabalili do hriatych prikrývadiel a vankúšov. Bezruký artista, Artúr Stoss, svojmu oddanému Bulkovi mal čo ďakovať, že sa s ešte vždy drkotajúcimi zubmi, dostal do tretej prichystanej postele. S maliarom Jakobom Fleischmannom mali veľké ťažkosti. Keď ho jeden námorník, prívetivo mu dohovárajúc, chcel vyzliecť, začal sa s divým krikom: — Ja som umelec! — oháňať a zúriť. Steward a Bulke museli pomáhať držať ho. Potom ho nasilu dali do postele a doktor Wilhelm, ktorý si zachránil veľké kožené puzdro s medikamentmi, zavítal v pravý čas, utíšiť ho vstreknutím morfia. Žiaľ, lodný lekár medzi časom zistil smrť malého Siegfrieda.

Tomu námorníkovi, ktorého napokon premohla bolesť, takže musel nahlas kričať, museli topánky nožnicami odstrániť s nabehnutých nôh. Preglgol bolesť a len achkal, kým ho uložili v koji, kde vystretý prosil o kus žvýkacieho tabaku. Tú, handrami odiatu ženskú tiež uložili do postele, ale len toľko vedela povedať, že so sestrou, štyrmi deťmi, s mužom a s matkou je na ceste do Chicaga. Tak sa zdalo, že z toho, čo sa s ňou medzitým stalo, jej v pamäti celkom nič neutkvelo.

Medzitým Bedrich, tiež po pás nahý, pri asistencii námorníka nepretržite pokračoval v pokusoch oživenia ženskej mŕtvoly. Robilo mu to dobre, lebo sa pri tom dobre upotil. Len sily ho opúšťaly a doktor Wilhelm ho zamenil. Keď tento ramenami pridusenej ďalej pohyboval, ako by to boly rukoväti pumpy, Bedrich sa vpotácal do najbližšej otvorenej koje a padol tvárou napred, vyčerpaný, medzi neobtiahnuté prikrývadlá a podušky.

*

Po nejakom čase vstúpil pán Butor, kapitán vždy húrne plávajúcej parolode, blahoželať doktorovi Wilhelmovi a Bedrichovi. Poslal námorníka, odovzdať obidvom lekárom, ktorí hoci boli aj veľmi ustatí, jednako polonahí pokračovali v oživovaní ženského tela, suché šatstvo. Prirodzene povetrie salónnej jedálne oplývalo sladnúcimi výparmi.

Keď páni, pokračujúc neúnavne v kriesení pridusenej, podali prvú krátku zprávu o pohrome „Rolanda“, kapitán Butor sa veľmi čudoval, lebo vraj na ceste nemal síce mimoriadne dobré počasie, ale ani nie zvlášť zlé, ba plavil sa, práve tak ako teraz, väčšinou v jasnom ovzduší, pri silnom vánku a strednom vlnobití.

O príčine pohromy Bedrich a doktor Wilhelm mohli povedať len veľmi málo. Wilhelm mienil, že okolo šiestej hodiny ráno počul zvuk, ako by bol silno zavznel gong, ale v ospalosti myslel, že volajú k obedu, kým si uvedomil, že na „Rolande“ neupotrebujú gongu, lež trúby. Bedrich myslel, že „Roland“ narazil na vrak, alebo na bralo. Ale kapitán tvrdil, že v týchto vodách o bralách a úskaliach nemôže byť reči, a ak by sa predpokladalo, že „Rolanda“ od pravej cesty odklonily prúdy, proti tomu zasa vraví krátky čas, ktorý potreboval záchranný čln od bodu utonutia po kurz jeho parníka. Kapitán Butor svojho kolegu von Kessela, s ktorým pred krátkym časom hovoril v Hamburgu, nazval skúseným kapitánom, a pohromu jednou z najťažších. Predpokladajúc, že obrovský parník naozaj utonul a nebol azda dovlečený do niektorého prístavu. Napokon pozval pánov, keď im to povinnosť dovolí, hneď zavítať do jedálne na večeru.

Lekári chceli práve zastaviť oživovací pokus na pani Lieblingovej, keď jej srdce začalo biť, a jej hruď dýchať. Ruženina radosť nemala hraníc. Len s najväčšou námahou tlmiac hlasné výbuchy, cítila, ako sa vracia životné teplo aj do nôh jej panej, ktorej chodidlá neúnavne trela svojimi, ako železo tvrdými rukami. Zachránenú tiež uložili do postele a obložili ju ohrievačmi, ako predčasne narodené dieťa.

Posledný veľký úspech, ktorý lekári docielili svojou námahou, a ktorý sa podobal vskrieseniu z mŕtvych, hlboko otriasol všetkými, čo boli pri ňom, ešte aj Bedrichom a doktorom Wilhelmom. Obidvoch mužských to hneď pudilo potriasť si rukami. — Sme zachránení! — riekol Wilhelm, — uskutočnila sa tá najnepravdepodobnejšia vec! — Áno, — riekol Bedrich, — je tomu naozaj tak. Teraz je otázka: načo sme ostali pri živote.

*

Jedálňa na parníku „Hamburgu“ bola malá štvorhranná chyža so železnými stenami, v ktorej, okrem štvorhraného stola, na troch stranách s prístennými lavicami, nebolo nič. Keď sa usádzali ku mohutne sa pariacej polievkovej nádrži, dvoch lekárov, ktorým práve tak, ako ostatným stroskotancom, venovali dojímavú pozornosť — usadili ku najteplejšej, so strojárňou hraničiacej stene. Parník nemal elektrického osvetlenia a nad stolom visela lampa, ktorej dobre sostavený olejový horák vrhal vôkol príjemné svetlo.

Kapitán Butor osobne rozdeľoval silnú polievku a pán Wendler, prvý strojník, ešte pred pečienkou, majúc úmysel trochu rozveseliť stroskotancov, odvážil sa opatrne povedať nejaký ten žartík. Narodil sa na okolí Lipska a nemecká reč kraja toho malého, okrúhlastého pána na lodi vzbudzovala častý smiech. — Nehovorte nič, — riekol lekárom kapitán, — najedzte sa, vypite si a vyspite sa. — Ale keď pečienku, obrovský hamburgský roastbeef, ktorú doniesol námorník, rozkrájal sám kapitán a keď jej značnú čiastku zjedli stolujúci a zaliali ju červeným vínom, zachránení zavše zabudli na radu statočného hostiteľa. Prišiel Bulke, ktorý s námorníkmi „Rolanda“ zrejme si dožičil najbohatší dúšok. Nechcel ísť spať, hoci bol značne podnapitý, čo mu nikto nezazlieval, a hoci ho doktor Wilhelm a Bedrich na potrebu sna upozorňovali, pozdravil lekárov po vojensky. Bolo stanovené, že holič a ošetrovateľ s iným námorníkom „Hamburgu“ majú spoločne prevziať nočnú službu: všetci ostatní, ktorí sa na loď dostali z „Rolanda“, mohli a mali, nakoľko to len možné bolo, požívať sladkosť sna.

Podrobnosti pohromy pravdepodobne utonulej lode však lekári nespomínali, hoci aj zrejme boli shovorčivejší. Bolo to niečo tak veľké, niečo tak hrozné, ležala tak blízko, že sa toho predmetu stroskotanci, okrem námorníkov „Rolanda“, bez najhlbšieho citového pohnutia dotknúť nemohli. Ležalo to na dušiach ako tupá ťarcha. O čom rozprával Wilhelm pri jedení a o čom vravel zovňajškom vždy väčšmi a väčšmi životu prinavrátený Bedrich, vzťahovalo sa na námahy v záchrannom člne a na jednotlivosti „Rolandovej“ plavby z čias, kým ešte nekrižoval vlny oceánu a sekundu večnosti, kde sa rozhodol jeho osud.

Bedrich riekol: — Pán kapitán, vy nepoznáte údiv z mŕtvych vzkrieseného. Predstavte si, pán kapitán, človeka, ktorý sa so všetkým, čo mu bolo v živote milým, celkom jasne a určite rozlúčil. Nielen, že som mal život na jazyku, nielen, že som dostal posledné pomazanie, ale mal som smrť, telesnú smrť vo všetkých údoch! A ešte vždy ju cítim vo všetkých údoch! A jednako tu zasa sedím v bezpečnosti pri prívetivom svetle lampy, mohol by som povedať, v rodinnom kruhu. Sedím v najpohodlnejšom domove, s tým rozdielom, že vás všetkých — bol to kapitán, strojník, majster Wendler, lodník, a prvý kormidelník! — že vás všetkých ešte vždy neviem pokladať za niečo tak nepatrného, ako sú ľudia.

Wilhelm riekol: — Keď sme zbadali „Hamburg“, práve som robil svoju záveť. Lebo ja sa tak ľahko nepoddávam, ako kolega von Kammacher. Keď vaša loď mala veľkosť špendlíkovej hlávky a potom vzrástla na zrelý hrach, brúsili sme si už — kto ešte vedel kričať, kričal! — hrdlá čo najlepšie. Keď bol váš „Hamburg“ taký veľký, ako vlašský orech, pán kapitán, a my sme zistili, že ste nás zbadali, vaša loď začala tak planúť v mojich očiach ako obrovský diamant, alebo rubín a zdalo sa mi, že trúbia na fanfáre. Východ, z ktorého ste išli, pán kapitán, Boh vie, bol pre mňa žiarivejší ako západ, kde ešte slnce stálo nad morom. Všetci sme zavýjali ako chrti.

— Navždy to ostane pre mňa podivným, — pokračoval Bedrich, — ako môže za takým ránom nasledovať takýto večer. Prežil som rad plných hrôzy dní a tie neboly obsažnejšími ako minúty. Prešlo leto. Prešla zima. Tak sa mi zdalo, ako by po prvom snehu bezprostredne hneď bola nasledovala prvá fialôčka. Po prvej fialke bezprostredne hneď prvý sneh. Čo obsahuje takýto jediný deň? — Doktor Wilhelm rozprával, že námorníci „Rolanda“ už v Kurhavene boli poverčive postrašení pre niekoľko kňazov. Potom spomenul sen, ktorý mala jeho stará matka v noci pred tým, ako mal ísť na palubu. Jedno z jej dávno umrelých detí, ktoré po pôrode dýchalo vcelku len dvacať štyri hodiny, zjavilo sa jej vo forme dospelého človeka a odrádzalo cestovať na „Rolande“. A keď už raz zablúdili na široké a v námorníckych kruhoch vždy obľúbené bezhraničné pole povery, pokračovalo sa v spomínaní prípadov o profetických snoch, splnených predtúch, zjavení sa umierajúcich, alebo mŕtvych. Pri tejto príležitosti vytiahol Bedrich z náprsnej tašky, ktorú zachránil, posledný list Rasmussema, a prečítal miesto, ktoré znelo: — Ak mi to po veľkom momente bude nejako možné, byť badateľným zo záhrobia, tak pozdejšie počuješ o mne ešte viacej.

Kapitán Butor sa spýtal s úsmevom: či sa priateľ zo záhrobia naozaj hlásil? — Stretol som sa vo sne s touto vecou,— riekol Bedrich, — posúďte ju vy, ja neviem. — Celkom proti svojmu zvyku, rozvinul teraz sen, ktorý sa začal s pristaním v mystickom prístave, končil so svetlonosmi a od toho času ho veľmi zaujímal. Pri tom podal personália svojho amerického priateľa Petra Schmidta, o ktorom povedal ešte vždy zachrípnutým a štekajúcim hlasom: poslal mu vraj oproti svoje astrálne telo, pozdraviť ho prostred Atlantiku. Hovoril o fourteen hundred and ninety two, o Kolumbovom korábe „Santa Maria“, ale najmä o stretnutí s Rasmussenom, ktorý mal podobu starého kramára. Opísal podrobne Rasmussenove šaty, podivnú loď vo výklade krámu, aj samotný krám, štebot a šum strnádok. Vyňal svoj zápisník a prečítal slová, ktoré mu tajomný kramár povedal vo sne: — Dňa dvaciateho prvého januára vydýchol som posledný raz o jednej hodine a trinásti minútach. — Či je to pravda, — končil Bedrich, — musím si ešte zistiť. Toľko je isté, že ak tento sen nebol len prázdnou hrou obrazotvornosti, tak sa moja duša dotkla záhrobia a bol som na blížiacu sa pohromu upozornený.

Prv ako táto malá rodina „Hamburgu“ odišla od stola, ešte raz si zvlášť vážne, ba slávnostne štrngli.

*

Na druhý deň ráno prebral sa Bedrich z jedenásťhodinového sna. Doktor Wilhelm, nakoľko to bolo potrebné, prevzal na noc ošetrenie chorých. Do Bedrichovej úzkej kabíny svietilo jasné slnce, cez žaluziové dvere bolo počuť pokojne hovoriace hlasy a prívetivé hrkanie čaší a tanierov. Nepamätal sa na nič, myslel si, že je na rýchlej a poštovej lodi, ale zmenu svojej kabíny nevedel priviesť do súladu s predstavou, ktorú si utvoril o kabíne na „Rolande“. V počudovaní zaklopal konečne na blízke mahagonové žalúzie a v nasledujúcom momente mal nad sebou sviežu, zotavenú tvár doktora Wilhelma. Chorí, riekol doktor, okrem ženy z medzipalubia, mali pokojnú noc. Keď pokračoval v klinickom raporte a po chvíli ho aj zakončil, zbadal, že sa jeho kolega v posteli až teraz začína horko ťažko orientovať. Wilhelm sa smial o uvádzal mu do pamäti niekoľko najnovších skutočností. Bedrich skočil a držal si sluchy. Riekol: — V hlave sa mi rojí smesa všakovakých nemožných vecí.

Krátko zatým sedel s doktorom Wilhelmom pri raňajkách, jedol a pil, ale pohromu nespomínali. Ingigerda Hahlströmová sa zobudila, ale potom zasa zaspala. Holič, ošetrovateľ a námorník, menom Flitte, zamkli dvere jej kabíny. Bezruký Artúr Stoss ležal v posteli a pri otvorených dverách, v najlepšej nálade, žartujúc, dal sa kŕmiť svojmu vernému Bulkemu, alebo dal si raňajky podávať „do nôh“. Jeho piskľavému hlasu sa zdalo, že prekonaná bieda je vlastne len reťazou komických situácií. Kľajúc štipľavo, zistil pravdepodobnosť, že nedorazí do New Yorku práve na začiatok svojho predstavenia, čo znamená pre neho stratu najmenej dvesto anglických funtov. K tomu zabohoval poriadne dobrou angličtinou celej hanse, ale najmä „Hamburgu“, naničhodnému haringovému parníku, ktorý urazí najviacej desať uzlov.

Štrnásť hodín trvajúce pokojné spanie vzkriesilo k povedomiu aj umelca Jakoba Fleischmanna z Fürthu. V posteli si rozkazoval jedlá, komandoval a stewarda nechal behať sem a ta. Hovoril veľmi hlasno, a bolo počuť jeho opätovné uisťovanie, že strata jeho olejových malieb, kresieb a leptov, ktoré chcel v New Yorku odpredať, je síce nenahraditeľná, ale zato paroplavebná spoločnosť za ne bezpodmienečne ručí.

Slúžka Ružena vzala so stola, hoci aj s uplakanými očami, ale zato chtivo a šťastne, kávu, cukor a chlieb a zaniesla to svojej panej do kabíny. Bola to obdivuhodná vec, nakoľko sa mŕtva zasa zotavila. Keď Bedrich po raňajkách navštívil túto paniu, o tom, čo sa s ňou dialo, mala len veľmi nejasný pochop. Vravela, že sa jej snívaly nádherné veci, a keď zbadala, že by sa mala prebrať, pocítila ľútosť.

Okolo desiatej hodiny prišiel do kajuty kapitán Butor, opýtal sa pánov, ako spali, stisol obidvom ruku a rozprával, že na veliteľskom moste pozorovali celú noc, či azda nezbadajú ďalších zachránených. Keď je vietor ešte vždy severozápadný, bolo by vraj možné počítať s tým, že sa ešte priblížia kurzu trosky, predpokladajúc, že je ešte nad vodou. — O jednej hodine v noci zbadali sme naozaj plávajúci vrak, — riekol, — ale mohli sme ustáliť, že na ňom nebolo ľudí, bol dávnejšieho pôvodu a vôbec nebol to parník, ale bola to plachtovka. — Azda to bol vrah „Rolanda“, — riekol Wilhelm.

Kapitán preto prosil doktora Wilhelma a Bedricha do kartárne, kde na neho už čakalo zachránené mužstvo „Rolanda“. Išlo o to, získať podklad ku zovrubnému námorníckemu raportu, ktorý musel odovzdať agentúre svojej rajdy v New Yorku o prijatí stroskotancov a o ostatných bližších okolnostiach. S perom a ostatným písacím náčiním po ruke prevedený bol istý výsluch, pri čom sa o obrovskej pohrome nevykľulo nič podstatne nového.

Plavčík Pander ukázal tužkou popísanú ceduľku, ktorú mu dal kapitán von Kessel, aby ju doručil jeho sestre. Ľudia hľadeli na ňu a na tých niekoľko slov dojatí. Pri tejto príležitosti sa ukázalo, nakoľko trpely pod vlivom strašného deju srdcia a nervy ešte aj otvrdnutých námorníkov. Nielen Pander, ale práve tak aj námorníci pri spomínaní toho alebo oného človeka, tej alebo onej okolnosti, začali hystericky plakať.

Po zakončení výsluchu Bedrich cítil silnú potrebu byť o samote. Podivná vec: ešte včera večer bol by sa vedel smiať, ale dnes mal pocit, že vážnosť jeho bytosti premenila sa na kov, a obtiahla jeho bytosť nie ako železná maska, nie ako olovený obal, ale ako ťažký kovový sarkofág.

Bedrich cítil, že udalosť mu zanechala tmavé dedictvo. Bol to černostiahnutý kotúč mraku, ktorý výhražne vajatajúc blúdil v priestore jeho duše. Bedrich musel vždy so silným napätím vôle premôcť zachvenie, keď niečo, podobné blesku, vyšľahlo z tohoto mraku a celý prekonaný úžas, ožiarila ako niečo ešte prítomné.

Prečo mu tie sily ten súdny deň neukázaly ako videnie, ale daly mu ho videť naozaj a boly natoľko strannícke, že s niekoľkými dovolily mu uniknúť záhube? Či bol on, malý mravček, ktorý bol schopný poňať taký desný úžas, naozaj natoľko dôležitý, že ho zvlášť viedly, majúc s ním vyšší úmysel v dobrom a či zlom? Previnil sa? Zaslúžil si trest? Ale jednako táto udalosť davovej vraždy bola pridesná, priobrovská! bolo smiešne pripisovať jej niečo ako pedagogický úmysel ohľadom na malicherné ľudské jestvovanie. Jednako Bedrich cítil aj to, že vo veľkej všeobecnosti tejto udalosti — všetko osobné bolo temer zatisnuté. Nie! pri tomto deji, okrem hrozitánsky postihnutého človeka, pôsobily len slepo ničiace, hluché a nemé sily.

Ale Bedrich jednako len pozrel do očí odvekej tragiky ľudského pokolenia, do očí neblúdiacej krutosti síl a do očí smrti. Hoci aj bez zvláštneho, vyššieho spojenia a určenia, jednako len získal poznanie, ktoré v jeho bytosti skamenelo na tvrdosť najtvrdšieho brala. V čom spočíval smysel takého počinu, keď ho nariadila večná dobrota, a v čom spočívala jej všemohúcnosť, keď ho nemohla prekaziť?

*

Ako pomaly ubúdalo času na „Rolande“, tak zasa na „Hamburgu“ prekvapujúce chytro obehla rafička na ukazovači času dva razy dvacať štyri hodiny. Zatiaľ obidve dámy ostaly v posteli, hoci aj počasie bolo svieže a jednomerné a umožňovalo pobyt na palube. Následky pohromy javily sa pri pani Lieblingovej v periódach silného vzrušenia a prudkého klopania srdca, sprevádzaného stavmi úzkosti, pri Ingigerde Hahlströmovej v zdravom mame sna, ktorý upotrebovanie morfia, na čo zvykla pani Lieblingová, robil zbytočným. Obidve zachránené dámy boly bez horúčosti. Naopak pri námorníkoch s omrznutými nohami dostavila sa horúčosť; lekárom sa tiež nepodarilo vysokú telesnú temperatúru pri ženskej z medzipalubia značnejšie stlačiť pod štyricať stupňov.

Pri každej návšteve úbohej stroskotankyne, Bedrich cítil sa vždy pokúšaným znemožniť navždy jej prebudenie. Jej horúčkové fantázie v prvých hodinách zalievaly sa s utonutím lode, s mužom, sestrou a deťmi. Napokon, zdalo sa, že sa premenila na dieťa a že v rodičovskom dome prežíva dni mladosti: lastovičie hniezda, kravička, koza, lúka s pohrabaným senom, ktoré nemalo zmoknúť, boly v nej dôležitými vecami.

Artúr Stoss, transportovaný svojím verným Bulkom a maliar Fleischmann v najlepšej nálade behali už po palube, alebo ležali na palubových sedadlách, ktoré aj tuná boly po ruke. Kalika-artista, ktorého lekári tiež museli pre nejaké maličkosti obliepať náplasťou a masírovať, kričal na nich škrekľavým hlasom: — Veď to ja vždy vravím, že zlá zelina nevyhynie. Pánovia, dobre vyrobenú kožu nenapadne ani morská voda. Som práve tak otužilý, ako každý mravec, ktorý „môže pod vodou žiť osem dní bez toho, že by zahynul“.

Ella Lieblingová, vďaka neúnavnej starostlivosti Ruženky, vybŕdla z nebezpečenstva so silnou nádchou. Usušili jej šatočky a malé dievčatko koketne a strojne behalo pod dozorom všetkých po všetkých kútoch „Hamburga“. Bolo jej dovolené podľa ľúbosti vyštverať sa na veliteľský most ku kapitánovi Butorovi, so strojníkom sostúpiť do strojárne, ba až do jasku hrubej šraubovej osi. Bola miláčkom každého. Prirodzene, že temer každý človek vedel dobre o životnom položení a o spôsobe života jej pani mamičky.

Bol to sviatok celej malej lodnej rodiny, keď Ingigerdu, po dlhom odpočívaní na lôžku, zakrútenú do Bedrichovho zachráneného plášťa, vyniesli na palubu. Sladké, plavovlasé stvorenie, ktoré stratilo svojho otca, všetci mužskí obdivovali s mužným súcitom. Chrabrý plavčík Pander stal sa jej tieňom. Z kielskej debničky urobil jej stolček a kým sedela na palube a rozprávala sa s Bedrichom, stál obďaleč, ale dosť blízko, môcť plniť jej rozkazy. Aj matróz a ranhojič Flitte, obskakoval so zvláštnou horlivosťou a nebol by za nič zameškal drobné potrebnosti ošetrenia.

Najčastejšie bolo počuť povolávanie na Flitta. Malý, zavalitý človek z pohraničia, ktorého sklon ku dobrodružstvu z holiča a ranhojiča urobil námorníkom, prostred svojej lodnej rodiny neočakávane prežil triumf svojej osobnosti. Tu volala na neho pani Lieblingová, tam Ingigerda, zas námorník s omrznutými nohami, čoskoro Fleischmann i Stoss, ba ešte i Bulke a Ružena, ktorá cez deň pracovala niekoľko hodín v úzkej kuchyni starého a prehnaného lodného kuchára. Prirodzene aj lekári mali stále robotu s Flittom a rozumelo sa to samo sebou, že aj v očiach svojho zbožňovaného kapitána, ktorého pri obyčajnom behu vecí holieval, zmenil sa na človeka celkom iného významu.

Nebolo možné tajiť, že neočakávaný príchod malej tlupy podivných cestujúcich prostred oceána u kapitána a posádky malej nákladnej lode vyvolal vzrušenie. Lekári museli si dať vždy znova rozprávať od kapitána, od bootsmana, od prvého kormidelníka, od lodného kuchára, od saského strojníka Wendlera, históriu ich vzhliadnutia a zachránenia, ako nejakú cudziu udalosť. Podľa vzrušenia, s ktorým to robili, mohli posúdiť, akú neslýchanú udalosť v tom videli aj títo morskí medvedi. Ani jeden z nich, hoci ako dlho bol na mori, ešte nikdy nevylovil takúto korisť.

*

Ingigerda ležala vystretá na svojej pohodlnej palubovej stolici, a Bedrich sa uvelebil oproti nej na poľnú stoličku. Kolega Wilhelm a pod jeho vplyvom všetci, ktorí boli sjednotení na „Hamburgu“, hľadeli na Bedricha ako na romantického záchrancu a ctiteľa malej tanečnice. Každý si bol s úctou a záujmom povedomý toho, že je svedkom vývinu zrovna nebom sankcionovaného románu. Ingigerda ľnula k Bedrichovi s nemou povoľnosťou, ako by bola poslušnou sverenicou a on jej prirodzeným poručníkom.

Počasie bolo svieže a pri miernom vlnobití sa celkom vyjasnilo. Odrazu, po dlhšom mlčaní, ktoré jej Bedrich nanútil, opýtala sa ho Ingigerda: — Či sme sa na „Rolande“ stretli naozaj len náhodou? — Bedrich dal vyhýbavú odpoveď: — Niet náhody, alebo všetko je len náhoda, Ingigerd! — S tým však ona nebola spokojná. Neustúpila, kým si nebola na čistom s príčinami a pohnútkami, ktoré Bedricha ešte pred Southamptonom priviedly na loď „Roland“. Potom riekla: — Tak tedy málo chybelo, že by ste boli zrovna pre mňa zahynuli. Preto ste sa stali teraz mojím záchrancom. — S takýmto krátkym preťahovaním rozhovoru páska sa medzi nimi mocnejšie zauzlila.

Okrem Bedricha a Ingigerdy povedomie prinavráteného jestvovania pri zachránených aj zovňajškom nadobudlo prekypujúcich foriem. Ani nie oveľa viacej ako dva razy dvacať štyri hodiny ležalo medzi prítomnosťou a utonutím lode a najjasavejšia a najnenútenejšia veselosť zavládla mnohostranne práve medzi tými istými ľuďmi, ktorí všetci prežili brutálne hrôzy tohoto príbehu. Artúr Stoss v svojom celom živote nemal také vďačné obecenstvo, ako teraz kapitána, prvého kormidelníka, bootsmana, hlavného strojníka Wendlera, lodného kuchára, maliara Fleischmanna, doktora Wilhelma, ba ešte aj pani Lieblingovú, ktorých privádzal do smiechu.

Maliar Fleischmann robil to isté nedobrovoľne a nepovedome, čo artista nastolil z dobrej vôle a úmyselne: veď nemohlo byť zábavnejšej veci, ako keď černovlasý mužský, ktorý si zachránil morskou vodou presiaknutú aksamitovú čiernu kazajku a práve také nohavice, pri svojich malebných teoriách o svojom zahynulom poklade obrazov, začal o tomto predmete rozumovať. Stoss si znova a znova urobil ten žart, že uzlovitého pragenia pohol ku opisovaniu svojich malieb, ktorých strata, podľa Fleischmannovho náhľadu, pri celej pohrome „Rolanda“, bola tá najťažšia. Alebo doktor Wilhelm, v neprítomnosti Ingigerdy, začal rozhovor o bližších okolnostiach jeho zachránenia. Tieto totiž v hlave maliara nadobúdaly také spôsoby, ktoré ho v najvyššej miere glorifikovaly, kým na všetky prevažne úbohé medzipríbehy, ktoré zažil, celkom zabúdal.

Všeobecne známou bola na lodi, hoci ako výška kurzu niektorého štátneho, alebo priemyselného papieru, posledná suma, ktorou Fleischmann ocenil svoju stratu obrazov a svoje nároky proti paroplavebnej spoločnosti. Za dva, a pol dňa z tri tisíc mariek vyskočila najmenej na dvacať päť tisíc mariek. A predbežne nebolo možné predvídať, asi akú výšku bude môcť ešte dosiahnuť.

Fleischmann si vedel na „Hamburgu“ zaopatriť tužku a konceptný papier a od toho času bol neúnavne zaujatý, na lodi každého karikovať. Tak sa stalo, že teraz, keď Bedrich a Ingigerda nepotrebovali iného človeka, bol neraz neželaným tretím. Bedrich bol preto namrzený. — Čudujem sa, — riekol mu raz nie práve milo, — že vás po takej vážnej udalosti vidím zasa byť schopným takých žartov. — Silný charakter! — vetil lakonicky Fleischmann. — Nemyslíte si, — pokračoval Bedrich, — že vaše ustavičné pohľady by mohly v slečne Ingigerde budiť nepríjemné pocity? — Nie, — riekol Fleischmann, — to si nemyslím! — Ale Ingigerda mu priskočila na pomoc a tým zväčšila Bedrichovu nevoľu.

Pani Lieblingovej ešte vždy neoznámili smrť malého Siegfrieda. Teraz skrslo v nej podozrenie, lebo jej vždy priviedli len malú Ellu. Keď prosila Flitteho a Ruženu, aby jej priviedli Siegfrieda, títo vrátili sa bez neho a napokon, rozčúlenou a úzkostlivou paňou nechali si vylákať osvedčenie, že chlapec ochorel. — Čo je chudáčikovi, môjmu sladkému Siegfriedovi? — volala na Bedricha, keď prišiel do jej kabíny. Ihneď potom, pritlačiac si ruky na obidve oči, padla nazad na vankúše a riekla: — Óh, Bože, óh, Bože, to nie je preca možné! — A potom, nečakajúc na Bedrichovu odpoveď, ticho a úprimne plakala.

*

Nasledujúceho dňa, cez poludnie, vyviedol ju doktor Wilhelm a Bedrich na palubu. Na všetkých, s ktorými sa nevidela od toho času, keď ju ako mŕtvolu z bárky vyniesli na palubu, zjav oživenej panej pôsobil dojmom hrôzy. Námorníci pozerali na ňu placho a kým sa všetci vynasnažovali vyčítať z očí Ingigerdy Hahlströmovej jej želania, stránili sa pani Lieblingovej, ako by ešte vždy pochybovali, či je pred nimi naozaj prirodzený človek. Keď už raz more, keď už raz hrob vydal svojich mŕtvych, prečo by nemal zo svojej márnice vystúpiť aj malý Siegfried?

Keď peknú, bezkrvnú dámu, zabalenú do kapitánovho plášťa a vlnených pokrovcov, umiestili v pohodlnej polohe, dlho a nemo hľadela do diaľky pokojného mora. Potom riekla odrazu Bedrichovi, ktorého spoločnosť si želala: — Podivná vec, cítim sa tak, ako by som bola mala hrozný sen! Ale práve len sen, a to je pri tom podivné! A akokoľvek sa namáham, nemôžem sa presvedčiť, ak len nemyslím na Siegfrieda, že ten sen odzrkadľuje niečo naozaj zažité.

— Neslobodno hĺbať, — riekol Bedrich.

— Iste, — pokračovala, nepozrúc na neho, — iste, nekonala som vždy správne. Myslím na trest! Ale, ak som si zaslúžila trestanie, tak si ho nezaslúžil Siegfried. A prečo ma prepustili? — Mlčala a zmienila sa o jednom-druhom z minulosti: boje s mužom, ku ktorému ju priputnali obvyklým spôsobom a ktorý ju najprv oklamal. Povedala, že má umeleckú povahu a starý Rubinstein, ktorému hrala ako jedenásťročná, predpovedal jej vraj veľkú budúcnosť. Končila: Kuchyni a výchove detí sa nerozumiem. Vždy som bola hrozne nervózna, ale jednako len budem mať rada svoje deti. A či by som ich bola ináč vytrucovala od svojho rozvedeného muža?

Bedrich robil potešujúce poznámky, z ktorých sa zavše vynorilo aj niečo menej povrchne myslené: tak, čo riekol o umieraní a vzkriesení a o veľkom smierení, ktoré zahrňuje každý druh smrti, ba ešte aj jednoduchý sen. — Milostivá pani, keby ste boli mužským, odporúčal by som vám Goetha. Povedal by som, čítajte čím častejšie začiatok druhej čiastky „Fausta“:

Veľkodušnosť malých elfov chvátaj ta, kde pomôcť vieš.

Alebo:

Len stíšte v srdci dravé muky dnes, výčitiek zničte rozžhavené šípy, odstráňte z vnútra zažitý už des.

A podobne. Pri všetkom tom, čo sme prežili, nemáte pocitu smierenia, očistenia? — Zdá sa mi, — riekla vzkriesená pani, — ako by môj predošlý život ležal v nekonečnej diaľke. Od tej udalosti pred mojou minulosťou leží neprekročiteľná reťaz vrchov! — Končila: — Choďte, doktor, nudíte sa! Nemrhajte pri mne nadarmo svoj drahocenný čas.

Ale Bedrich sa vlastne radšej zabával s pani Lieblingovou, ako s Ingigerdou. Keď sa nudil, tak sa to skôr stalo pri malej tanečnici, ako tuná. — Óh, prosím, — riekol preto, — len nijaké starosti.

— Moja matka mi vravela, — pokračovala pani Lieblingová, — že je to nesprávne, brať deti za more. Keby som ju bola počúvla, Siegfried by ešte žil. Bude mi môcť právom robiť výčitky. A napokon po tomto hroznom prípade, ako sa mám postaviť pred Siegfriedovho otca. Aj on robil, čo mohol, pomocou listov, priateľov, advokátov, zadržať deti.

*

Na „Hamburgu“, odhliadnuc od drobných nedorozumení medzi Ingigerdou a Bedrichom, pri rovnomernom peknom počasí, panovala dobrá a živá nálada. Miesto hrôzy ležalo už vo vzdialenosti šesťsto, sedemsto, osemsto míľ v oceáne a každou minútou snášaní boli vždy hlbšie do darovaného života. V priestore lode umiestnený náklad južného ovocia poskytoval príležitosť, môcť panie ním zaopatriť čím hojnejšie. Pre obveselenie Ingigerdy páni často sa hrávali s veľkými pomarančmi na loptu. More Atlantického oceána zdalo sa byť okolo „Hamburgu“ celkom iné, ako to, ktoré pohltilo „Rolanda“. Podkladalo sa lodi ako druhé rozvlnené nebo, a len ju príjemne kolísalo. Aj malá nad vodnou čiarou na čierno a pod ňou na červeno natretá obchodná, neozdobená loď v svojom chode mala tiež niečo majestátneho. Porovnaná s ohromným dielom techniky, ktoré tvoril „Roland“, podobala sa starému, pohodlnému poštovému koču, ktorý spoľahlive a húrne urazil svojich desať uzlov za hodinu. Kapitán Butor tvrdil celkom vážne, že mu stroskotanci priniesli šťastie. Od chvíľky ich objavenia starý oceán skrotnul a stíchol ako osemdesiatročný anglický farár. — Áno, — riekol Stoss, — ale ten starý, anglický farár predtým, do čerta, zožral niekoľko hekatomb ľudského mäsa. Netreba byť dôverčivým! Keď to stroví, bude mať ešte lepší apetít.

Ale cesta zato, hoci mali jedného mŕtveho a ťažko chorú paniu na palube, už do konca nestratila nič na slávnostnosti. Veliteľský most bol slobodným priestorom a kým len slnce svietilo, bolo tam väčšinou videť pána Wendlera šach hrať s Ingigerdou, alebo prizerať sa, ako Bedrich vyhrával partiu za partiou proti hlavnému strojníkovi. Celé mužstvo spolu aj s kapitánom bolo toho náhľadu, že s korisťou, ktorú ulovilo na šírom mori, môžu byť najvýš spokojní. Keby svoje vysoké pocity, ktoré vládly v srdciach na chrabrej nákladnej lodi „Hamburg“, boli premenili na papršleky, parník by bola vo dne obkľučovala zvláštna slávožiara.

Robili stávky na čísla krátko predtým, ako sa kutter s číslom dvacať päť na plachte odrazu vynoril v bezprostrednej blízkosti. Artúr Stoss, ktorý vyhral, temer sa zadusiac od smiechu, kázal Bulkemu shrabnúť značnejšiu sumičku. Úzke spojenie so spolucestujúcimi robilo Bedricha vnútorne nepokojným. On ešte, ako ostatní, nezískal svoj starý pomer ku životu. Opanovala ho istá duševná hluchota. Vnímanie minulosti, vnímanie budúcnosti, áno, i jeho náruživosť pre Ingigerdu mu akosi ušly. Zdalo sa mu, ako by hodina hrôzy bola pretrhla všetky vlákna, ktoré ho pojily k udalostiam, ľuďom a veciam jeho doterajšieho života. Koľko ráz pozrel na Ingigerdu, vždy cítil tupú zodpovednosť. V týchto dňoch sa mu temer zdalo, že prevažne vážna a mäkko naladená deva, čaká na prejav jeho náklonnosti. Raz povedala: — Vy všetci hľadáte len svoju zábavu, ale nik nechce odo mňa nič vážneho. — Bedrich nerozumel samému sebe. Hahlström bol tam, Achleitner musel trpeť za svoju psovskú lásku, a dievča, v istom smysle preniknuté a otrasené, bolo, ako mal teraz Bedrich príčinu veriť, voskom v jeho rukách. Často sa stretol s jej zrakom, ktorý ho dlho, vážne, dumavo pozoroval. Vtedy si Bedrich predchodil dosť žalostným, lebo musel si priznať, že on, ktorý ju predtým chcel zahrnúť celým bohatstvom náruživo milujúcej duše, stál pred ňou s prázdnymi rukami. Mal hovoriť, vytiahnuť stav, za ktorým maly sa zdvihnúť prúdy jeho náruživej duše, a on v hlbokom zahanbení ostal nemý, lebo vedel, že predbežne všetka voda vsiakla, a všetky pramene vyschly.

*

Bolo to šiesteho februára okolo deviatej hodiny, keď kapitán Butor ďalekohľadom ponad Ellu Lieblingovú, ktorá sedela na pléde a veselo hompáľala štíhlymi nôžkami, zbadal pevninu. Bola to otriasajúca chvíľa, keď sa o tom dozvedeli cestujúci. Steward, ktorý túto zvesť zavolal do Bedrichovej kabíny a v nasledujúcej chvíľke zasa zmizol, netušil ako jeho krátky výkrik: — Zem! — pôsobil na cudzinca. Bedrich zavrel kabínu a bol ochvievaný mocným, nehlasným vzlykaním. Jeho srdcom prenikala myšlienka: — Taký je život! Či nepreniklo len nedávno v tmavej, bezútešnej noci do mojej kabíny slovo „Nebezpečenstvo!“ ako do cely úbohého hriešnika? A teraz surmita do hromového otrasu, čo ešte celkom nestíchol. Nariekal a keď sa vyplakal, Bedrich pocítil chvenie, ako by sa zasa víťazoslávne vracal nazpäť život. Zachvátil ho mámor, ako by sa z diaľky blížila obrovská armáda so zvučnou hudbou; armáda bratov, pri ktorých sa zasa cítil ako doma, v bezpečnosti. Ešte nikdy tak nehľadel na život! Ešte nikdy k nemu tak neprúdil. Človek musí byť vrhnutý naozaj hlboko do víru a tmy, aby si upovedomil, že ani na jednom nebi niet tak utešeného slnca, ako je naše.

Aj ostatní cestujúci a zachránení, každý svojím spôsobom, boli rozrušení výkrikom „Zem!“ V blízkej kabíne bolo počuť volať pani Lieblingovú na Ruženu a Flitta. — Per bacco, môj starý mamľas, — riekol Stoss svojmu vernému Bulkemu, — per bacco, teda preca len raz budeme pod papučami cítiť pevninu. — Doktor Wilhelm nazrel ku Bedrichovi: — Gratulor, kolega von Kammacher, — riekol. — Už videť Kolumbovu zem. Máme tú výhodu, že nemusíme baliť do kufrov. — Zpoza doktora Wilhelma nazrel dnuká tučný hlavný strojník Wendler. Bol trošku komický. Riekol: — Doktor, musíte hneď na palubu. Vaša sverenica sa ide utopiť v slzách. — Prirodzene bola reč o Ingigerde. Keď Bedrich prišiel k nej, plakala, a jeho útechy boly bez účinku. Posiaľ ju ešte nikdy nevidel plakať. Jej stav, čo sa veľmi podobal tomu, ktorý on len ťažko premohol, budil v ňom súcit a sympatiu. Ale aj teraz jeho súcit a sympatia ostávaly viacej otcovskými pocitmi. Odrazu riekla: — Ja nie som príčinou toho, že môj otec zahynul! ani za Achleitnera nie som zodpovedná, odhovárala som ho po dobrom i po zlom, aby necestoval.

Bedrich hladkal Ingigerdu.

*

Beh „Hamburgu“ vždy väčšmi nechával za sebou mohutnú oceánsku samotu. Nebolo videť už len tu a tam nejakú loď, ktorá sa snažila do prístavu, ba vodná plocha bola oživená veľkým množstvom prichádzajúcich a odchádzajúcich parníkov a plachtoviek, zvestujúcich blízkosť veľkého prístavu. Už bolo videť maják Sandy-Hooku. Hoci aj Ingigerda a Bedrich vnútorné kolísanie svojich otrasených duší nemohli utíšiť, jednako ich len priťahoval premenlivý obraz vplávania do prístavu. Údiv nasledoval za údivom, a temer so sekundy na sekundu opanovala ich nová forma vzrušenia.

S hlaholiacou hudbou pomaly tiahol povedľa parník White-Staru. Práve započal cestu, ktorú „Hamburg“ už temer dokončil. Na palubách majestátnej lode hmýrili sa cestujúci ako mravci. Zdali sa byť veselo a slávnostne naladení. Mohli o tom teraz niečo vedeť, čo ich v budúcnosti očakáva? A keď tak hľadeli na malý „Hamburg“ s niekoľkými cestujúcimi na palube, nemali ani len najmenšieho tušenia o veľkosti a hrôze príbehu, z ktorého sa vyslobodili, ako jediní svedkovia, títo niekoľkí ľudia.

Vzrušenie a pohnutie nervov, sťa by ohňom a slzami, ktoré nebolo možné utíšiť pri vplávaní popri Sandy-Hooku, cez Lower-Bay k prístavišťu, bolo súčasne odobierkou od domoviny a nebezpečenství mora a zvítaním! Vítaním pevniny a zábezpeky ľudskej civilizácie. To bolo to materské lono, z ktorého ľudia pošli a v ktorom až do času duchovnej životnej zrelosti vzrastali. Tak zažívali nejaký návrat, ale s tým podivným bočným pocitom, ako by prichodili na cudziu planétu. Tu vonku v mori a nad morom spriadala sa hrôza samoty, v ktorej človek, čo všetko vidí, bol neznámym, nevideným, Bohom a svetom opusteným tvorom. V týchto medzidržavách je to vražedlnosť, na ktorú človek v svojom rozohriatom, hmýrivom a trúcom sa mraveništi zabudnúť musí, ak chce byť šťastným: človek, ten hmyzu podobný tvor, ktorého ústroj smyslov a duch uspôsobujú pochopiť len svoju nesmiernu opustenosť vo vesmíre.

Plachtovky sa križovaly, parníky túkaly. Kŕdle čajek chytaly ryby, alebo tu i tam vrhaly sa cez svieže a pohnuté povetrie. Pri Norton-Pointe blížil sa veľký, atlantický, Hamburg-Amerika-Linii patriaci parník. Túto obrovskú stavbu, ako by bola napred posunovala pokojne a bezpečne nejaká tajomná sila. Jasne bolo počuť zvuk gongu, volajúceho cestujúcich s palubovej promenády ku stolovaniu.

— Teraz, — riekol Bedrich, vynímajúc z vrecka hodinky, — sú v Európe tri štvrti na šiestu a panuje tam ešte nočná tma.

Kapitán Butor vymenil so stanicou karantény vlajkové signály, „Hamburg“ zastal a na palube sa zjavila zdravotná komisia. Po dlhšom vyjednávaní a po udelení podrobnej informácie lekármi, s paluby sniesli chorú ženskú, a s dovolením pani Lieblingovej, mŕtvolu malého Siegfrieda. Bedrich sa staral o to, aby pani Lieblingová ostala v kabíne, čím sa vyhlo pribolestnému výjavu. Potom išiel chrabrý „Hamburg“ plnou parou cez Nerrows do báječného Upper-Bay.

Socha slobody, dar francúzskeho národa, cestujúci ešte vždy hľadajú ďalekohľadom prv, ako sa vynorí pred ľudským zrakom. Aj Bedrich sa jej koril v myšlienkach, keď ju videl vyčnievať z vody na hviezdnatom podstavci. Nezdala sa byť práve obrovskou, ale jednako dala mu pekný zvuk, viacej zvuk budúcnosti, ako prítomnosti, zvuk, ktorý sa dotkol jeho srdca, ba v podivnej nálade, v akej práve bol, rozvlnil aj jeho hruď. Sloboda! hoci bolo toto slovo aj zneužité, jednako len nestratilo nič so svojho kúzla a so svojej budúcnosti.

*

A odrazu sa zdalo Bedrichovi, že sa svet zošalel. Užší, babylonskými mrakodrapmi obklopený prístav s nesčíselnými, vtedy ešte v najvyššom stupni grotesknými, obrovsky vežatými vaporetami, sa blížil, skytajúc pohľad, ktorého nesmierna fantastičnosť bola by azda smiešnou, keby nebola naozaj gigantickou. V tomto krátere života vyje, huláka, mravčí, mumle, hrmí, šumí, syčí a čmýri sa civilizácia. Tu je termitská osada, jej činnosť je prekvapujúca, mätúca a omamujúca. Zdalo sa byť nepochopiteľným, že v tomto neutíšiteľnom, hrmotnom chaose, mohla minúť čo len jedna minúta bez srážky, prevalenia, bez vraždy a zabitia. Ako bolo možné pokojne sledovať svoje ciele, a ísť so zdarom za svojimi obchodmi, v tomto vresku, mlátení, udieraní na kovové platne a v ostatnom šialenom virvare?

V týchto posledných chvíľach spolubytia nedobrovoľní cestujúci „Hamburgu“ stali sa jedným srdcom a jednou dušou. Bedrich pri lodnej katastrofe nestratil svoju hotovizeň a Ingigerdu Hahlströmovú pohol, neodmietať v prvých dňoch pobytu na pevnine jeho služby. Všetci sa dohovorili, že v New Yorku nestratia jeden druhého so zreteľa. Je prirodzené, že lúčenie s mnohými želaniami a naozajstným dojatím trvalo v živom prúde dlhšie ako hodinu pred zakotvením „Hamburgu“.

Dityrambický hluk veľkého mesta, s miliónmi pracujúcich ľudí, pôsobil dojmom, ktorý obnovoval a pretváral. Bol to sťa by vír života, do ktorého bolo treba neodolateľne ísť. On netrpel nijakého hĺbania a nijakého ponorenia sa do minulosti. V ňom všetko volalo a tislo sa napred. Tu bola prítomnosť, nič iné ako prítomnosť. Zdalo sa, že Artúr Stoss s jednou nohou už stojí na javisku Webstera a Forstera. Mnoho sa hovorilo o vystúpení Ingigerdy Hahlströmovej. Ona a Stoss boli angažovaní od toho istého dňa, a táto lehota už bola prekročená. Ingigerda vravela, že nemôže tancovať s neistotou o zmiznutí svojho otca v hrudi. Artúr Stoss zasa tvrdil, že keby sa mu podarilo prísť na čas, svoje číslo na javisku odbavil by ešte dnes večer. — Už som, — riekol, — za dva večery stratil za každé predstavenie okrúhlych päťsto dolárov. Ináč: musím pracovať! Musím medzi ľudí! — A chtiac poučiť Ingigerdu k jej prospechu, uvádzal príklady ľudí, ktorí sa ani v najťažších chvíľach svojho života nedali hatiť v plnení svojho povolania: nejaký učenec vraj mal prednášku, hoci jeho žena umierala. Jeden bajazzo, ktorému ušla žena, jednako vystúpil robiť žarty, hoci mu aj krvácalo srdce. — To je naše povolanie, — riekol Stoss. — A nielen, že je to naše povolanie, ale povolanie každého, či už s chuťou, alebo bez chuti, s bolesťou, alebo šťastím v srdci, konať svoju povinnosť. Každý človek je tragikomický gaukliar, hoci aj nie je ním azda tak, ako sme my. Ja v tom vidím triumf, — pokračoval, — po tom, čo som prekonal, dnes večer pred zrakmi za senzáciou dychtiacich divákov, bez zachvenia z esa vystreliť srdce. — A artista sa, čím ďalej, tým väčšmi, ale nie nesympaticky a nie bez ducha, živo rozhovoril. — Ak neviete, páni moji, nič lepšie robiť, — obrátil sa na obidvoch lekárov, — tak príďte potom dnes večer do varieté Webstera a Forstera videť ma robiť skoky. Robota! Robota! — Jeho slová platili potom Ingigerde. — Želám si toho veľmi, aby ste sa rozhodli! Práca je liekom! Práca je všetko! Smútiť nad tým, čo sa stalo, to nič nepomáha. A okrem toho, — riekol odrazu vážne, — nezabúdajte, že naše akcie nateraz vystúpili do šialenej výšky. Artisti nesmú také niečo prepásť. Uvidíte, ako nás budú obliehať reportéri hneď, keď vystúpime na breh.

— Ako? — opýtal sa Bedrich. A Stoss pokračoval: — Myslíte, že nás so stanice karanténi dávno nesignalizovali do New Yorku so všetkými podrobnosťami pohromy „Rolanda?“ Hľaďteže na tento obrovský mrakodrap, ten s tou sklenou kupolou a p.: to je „Sun“, „World“, „Newyorkské štátne noviny“. Tam nás teraz tlačia na rotačke a roznášajú široko-ďaleko v miliónových exemplároch. V najbližších štyroch-piatich dňoch nebude v New Yorku takého chýrneho mužského, alebo ženskej, ktorá by sa mohla merať so zachránencami „Rolanda“.

Pri takýchto a podobných rečiach „Hamburg“ napokon zakotvil a lúčenie začalo byť teraz už celkom vážnym. A bolo naozaj veľmi podivné pozorovať, aké pohnutie zachvátilo týchto v základe si jednako len cudzích ľudí. Pani Lieblingová plakala a Bedrich, ba i doktor Wilhelm, museli od nej prijať poľúbky vďačnosti. Ružena bozkala Bulkeho a potom znova a znova celovala ruku doktora Wilhelma a Bedricha, pri čom naozaj nariekala. Samo sebou sa rozumie, že aj dámy si navzájom prejavovaly nežnosť. Námorník a ošetrovateľ Flitte bol chválený, kapitána Butora a strojníka Wendlera, ako vôbec celú posádku „Hamburgu“ zvelebovali, ako zmužilých ľudí a záchrancov. Námorníkov „Rolanda“ lekári a Stoss titulovali „našimi hrdinami“! Dohovorili sa, že sa všetci sídu a kapitán Butor a strojník Wendler, ba i hrmotný maliar Fleischmann boli doktorom Wilhelmom pozvaní do Hofmannovho baru, odkiaľ potom mali ísť na potulky.

Úbohý maliar Fleischmann pri pohľade na toto zúrivé mesto bol trochu zmätený a zamlklý. Nerozumel anglicky, mal malú hotovizeň; kapitál, ktorý mal v obrazoch, stratil. Hľadel sa najslušnejším spôsobom zakvačiť do svojich druhov v nešťastí. Radili sa, ešte aj bezruký Stoss dával dobré pokyny a prejavoval záujem o umelca. — Ak by ste pri agentúre mali nejaké ťažkosti, — riekol, — tak vás uvediem u svojho priateľa, u šéfa „Newyorkských štátnych novín“.

*

O niekoľko chvíľ neskôr s pocitom istého závratu Bedrich cítil pevný kamenný základ pobrežia pod nohami. Ingigerda visela na jeho rameni; znely „Cheers“, privolávali im„Hooray“ a obklopovala ich hulákajúca, kričiaca, ba zúriaca masa ľudí. Odrazu sa vytasil malý Japonec, ktorý niekoľko ráz rázne opakoval slová: How do you do, pán doktor? Poznáte ma? — V náhlosti ani sám nevedel, kto je, kým mu prenikavé „nech žije“ zblízka hrmelo do uší, a so všetkých strán mu potriasali rukami. Za ním sa oháňaly priateľské pästi, vznášajúc sa nad ním a tesne pred jeho nosom. — Nepoznáte ma, pán doktor? — opakoval s úškrnom Japonec. — Áno, ale hrom do toho, — zvolal teraz Bedrich, — veď ste vy Willy Snyders, môj starý žiak!? Willy! Ako ste sa sem dostali? — Bedrich študoval vo Vratislave, a keďže nebol bohatý, polepšoval si rodičovský príspevok dávaním dobre platených privátnych hodín, ktoré tamojší priemyselník žičil svojmu dešperátnemu synovi. Bedrich v tomto kvietku našiel práve tak zaujímavého, ako i statočného huncúta, ktorý mu bol skoro dušou a telom oddaný. Vo veselom Japoncovi poznal teraz tohoto huncúta, ktorý vyrástol na mladého človeka.

— Ako som sa sem dostal? Pán doktor, to vám vysvetlím neskoršie, — riekol Willy Snyders, ktorému sa od radosti shliadnutia rozšírily nosové nozdry. — Teraz by som sa vás len to chcel opýtať, či máte byt, a či vás mám bočnými cestami previesť do Cooperu, aby ste sa oslobodili od tejto prekliatej reportérskej čeliadky. A či sa vari chcete dať interviewovať? — Za nič na svete, Willy, — vetil Bedrich. — Potom vás musím prosiť, ostaňte mi v pätách. Na každý prípad zabezpečil som fiaker a hneď pojacháme ku svojim ľuďom! — Bedrich predstavil Ingigerdu a potom pokračoval: — Mám povinnosti! Najprv musím túto ctenú dámu umiestiť v bezpečnosti dobrého hotela. A ináč ani potom ju nemôžem nechať samotnú. — Willy Snyders pochopil vec hneď. To však nezmenilo nič na jeho návrhu, obnovil ho teraz ešte naliehavejšie. — Totiž, — riekol, — mladá dáma v našom súkromnom dome bude oveľa príjemnejšie a bezpečnejšie ubytovaná. Je tu jediná otázka, či snesie taliansku kuchyňu. — Milý Willy, — vetil Bedrich, ktorý zpozoroval Ingigerdinu ochotu, — vo vašom maccaroni nevidím nijakých ťažkostí, chcem, ako ste sa mi vy dali pred rokmi viesť, aby som sa tento raz k vôli premene aj ja mohol sveriť vášmu osvedčenému vedeniu. — All-right! tak napred! — riekol Willy, a bolo na ňom videť radosť, že sa mu podarilo urobiť taký dobrý lov. Ešte videli, ako prednášal Stoss kruhu reportérov s pohybmi úst jedného zuboloma, a práve sa chceli útekom predrať cez zástup ku koču, keď akýsi zadychčaný pán postavil sa pred Ingigerdu Hahlströmovú so slovami: — Odpusťte, všakver mám česť… Som poslaný Websterom a Forsterom, riekol celkom spotený, hoci bolo veterné počasie, starší pán, utierajúc ručníčkom pot z vnútra klobúka. — Som poverený, som poverený! Slovom som tuná s kočom! Mám tu koč… — Zamĺkol, priveľmi ustatý a chystal sa vraveť znova.

Bedrich riekol: — Dáma dnes nemôže vystúpiť! — Oh, ako by nie, veď dáma je vo veľmi znamenitej kondícii, pane! — Dovoľte! — Bedrich chcel byť už hrubým. Agent od Webstera a Forstera postavil si klobúk na lysinu: — To by bola neslýchaná chyba, ktorú by nebolo možno napraviť, veľká chyba, keby dáma nechcela vystúpiť. Som poverený stáť dáme k dispozícii s peniazmi a s všetkým možným. Tam je môj koč. V hoteli Astor sú už objednané chyže. — Bedrich sa stal prudkým: — Som lekár, a vravím vám ako lekár, že dáma dnes, ani v nasledujúcich dňoch nemôže vystúpiť! — Azda vy nahradíte dáme gážu? — Čo urobím v tomto smere, to nie je ani Websterovou a Forsterovou, ani vašou vecou! — Bedrich myslel, že sa tými slovami už oslobodil.

Ale agent bol neodbytný: — Kto ste, pane? Ja mám len s touto dámou robotu! Nemáte práva miešať sa do veci. — Ingigerda mienila, že nemôže vystúpiť. — Keď budete na javišti, to hneď pôjde. Ináč žena môjho šéfa odovzdala mi vám adresovaný list: jej chyžná je v hoteli a doniesla všetky potrebné veci. Stojí vám vo všetkom k službám.

— Naša Petronilla je tiež celkom chýrna osoba, — zvolal Willy Snyders. — Keď jej poviete, že niečo potrebujete, milostivá slečna, tak to máte za päť minút v rukách! — A pomohol Ingigerde s náhlivosťou dievčenského únoscu do koča. — Potom, — riekol povereník Webstera a Forstera s dôrazom: — upozorňujem vás na následky porušenia smluvy a absolútne naliehavo musím vás prosiť o vašu adresu! — Ulica 117, číslo toľko a toľko! — zakričal Willy so zápisníkom ozbrojenému cudzincovi, načo on, Ingigerda a Bedrich, odjachali.

Koč s cestujúcimi spolu s inými vozidlami a nákladnými vozmi, s Hoboken, ako obyčajne na „ferryboate“ bol dopravený do New Yorku. Mladý roznášač novín podal im do koča exemplár „Sunu“, ktorý obsahoval už podrobné opisy utonutia „Rolanda“.

Premávka ferrybootov, vlečných lodí a parníkov rozličného druhu bola obrovská. Plavné člny podobaly sa plávajúcim obrovským chrobákom, ktoré sa černely ľuďmi, nad nimi sa vznášal pumpe podobný prístroj. Keď už kompa zastala pri móle a keď sa všetky vozidlá, koče a nákladné vozy daly temer odrazu do pohybu, sprevádzané drobčením ľudského mravenišťa, zavznel rachot.

Toto mesto, myslel si Bedrich, je zachvátené šialenosťou lakoty. Kam sa len pozrel, hrozily mu obrovské plakáty! obrovské litery, obrovské pestré obrazy! obrovské modelované ruky, pästi, tvári, ktoré na niečo ukazovaly. Bol to revúci, pažravý konkurenčný boj, ktorý sa všade vybíjal na najrozličnejší spôsob, divá a nestydatá mačacina ziskuchtivosti a práve preto nepostrádajúca vcelku istú veľkosť. Tu nebolo pretvárky, to bola úžasná otvorenosť.

Pri jednom telegrafickom úrade zastali. Odovzdali kábelové depeše Ingigerdinej matke a Bedrichovmu otcovi. Bedrichova zvesť znela: — Som zachránený, zdravý a mám sa dobre, — Ingigerdina: — Som zachránená, otcov osud neistý. — Kým písala tieto slová, Bedrich mal príležitosť povedať Willymu Snydersovi, že Ingigerda pri pohrome lode pravdepodobne stala sa sirotou, ktorá stratila otca.

Koč s troma cestujúcimi jachal ďalej dolu Broadway, po tej míľu dlhej newyorskej ulici, po ktorej sa zdanlive nepretržité reťazi dvoch tramwayí proti sebe pohybovaly. Vtedy sa pohybovaly pomocou dróteného lana, ktoré bežalo v podzemnom ložisku. Premávka bola všade mohutná. Tým podivnejšie sa dotklo Bedricha a Ingigerdy to ticho, ktoré ich obklopilo, keď koč zahnul do bočnej uličky a dorazil k cieľu. Zastal pred nízkym rodinným domkom, ktorý sa od druhých budov ulice v ničom nelíšil. Takú architektickú jednotvárnosť maly len robotnícke kolónie v Nemecku, ktorá tuná ovládala poprednú štvrť. Ale vnútro nových príbytkov sa skvelo čistotou a pohodlím.

Už sa stmievalo, keď cestujúci konečne za dverami svojich izieb našli pokoj. Petronilla, stará talianska gazdina, privítala Ingigerdu a starala sa o ňu s horlivosťou a nehou.

*

Bedrich sa umyl a v sprievode Willyho Snydersa, sostúpil do prízemia, kde mali stolovať. Dlážka jedálne bola pokrytá vlnenými kobercami a na stenách splývaly lykové rohože. Tam, kde končily, okolo stien sa ťahala odtoková rúra, na ktorej boly postavené zo slamy upletené „fiaschi“. Stôl bol prikrytý pre osem osôb a bielizeň sa na ňom len tak skvela čistotou.

Willy Snyders poučil Bedricha o povahe a primeranosti tohoto pohodlného domova. Prenájomcom domu bol nemecký umelecký krúžok, ktorého hlavnou oporou bol sochár Ritter. Všeobecne bol chválený ako veľký talent. K jeho mecénom a zákazníkom patril Astor, Gouldovci, Vanderbiltovci. Willy nazval Rittera „jemným esom!“ a chválil „rýdzosť“ jeho povahy.

V rohu jedálne boly postavené odliatky jeho prác, ktoré Willy mimoriadne vychvaľoval.

Okrem Rittera ešte jeden sochár požíval požehnanie tohoto klubového domu. Menoval sa Lobkowitz a bol, ako Ritter, rodom z Rakúska. Štvrtý v sväzku bol Slezák, celkom chudobný maliar a podivín, ktorého talent však tuná veľmi obdivovali. Statočný Willy tohoto svojho rodáka dopravil sem, nie bez námahy, z jednej biednej štvrti New Yorku.

— Dajte pozor, — riekol Willy svojím zvláštnym prízvukom, v ktorom hrdelné a nosové zvuky americkej angličtiny s rakúskym dialektom jeho priateľov splývaly dovedna, — dajte pozor, ako sa bude držať tento šialený pes, Franck. Darebák, hryzie okolo seba! je do popuku. Totiž, — pokračoval, — ak sa tá pošúverená kalika vôbec ukáže.

Ale maliar Franck zavítal do jedálne prvý. Mal oblečenú, ako Willy, tvrdú košeľu a žaket ku stolovaniu. Willy hovoril veľmi mnoho, kým ten podivný človek Bedrichovi podal mdlú ruku bez slova. Hoci rodáci boli pospolu, pre zjavenie sa Franckova nenútenosť, s ktorou sa Willy Snyders a Bedrich bavili, na chvíľu zmizla.

Bedrich ľutoval, že nemá smokingu. — Hej, Ritter je jemný pes, — riekol znova Willy, — každý večer musíme sa zjaviť pri stole, ako najmenej attaché vyslanectva.

Petronilla prišla a rozprávala na slová bohatou taliančinou, že chuderku, milú, malú signorinu prikváčil olovený sen, v ktorom pokojne a jednomerne dýcha. Potom sa opýtala, či páni ešte nepočuli o utonutí veľkej lode. Keď sa pokúsili predstaviť jej Bedricha, ako jedného zo zachránených stroskotancov, smiala sa hlasite a odbehla.

Do jedálne vstúpil Lobkowitz.

Lobkowitz bol pokojný, dlhý človek, čo ku Bedrichovi, ktorého najnovšiu historiu už poznal, pristúpil so srdečnou vrúcnosťou. Oznamoval, že práve prijachal Ritter. Pozerali von oblokom, pred ktorým stál elegantný koč a na jeho kozlíku sedel kočiš v čiernej livrei. Pripínal koženú pokrývku proti blatu, chystajúc sa odjachať, kým rasový beloch sa už temer rozohnal do cvalu.

— Chlapík, čo drží opraty, — riekol Willy, — je skrachovaný rakúsky dôstojník, ktorý vyskočil z rovnošaty pre kartárske dlhy. Pre Rittera je teraz nezaplatiteľnou silou, lebo mu vie povedať, ako sa má obliecť k prvým raňajkám, k lunchu, k dineru, k tennisu, ku cricketu, k jazdeniu, alebo ku pohoničstvu, ako sa jachá mailcoach, ako sa nosí čierny alebo šedý cylinder, ako taký, alebo onaký nákrčník, také rukavičky, onaké manžetové gombičky, alebo pančuchy! vôbec všetko, na čo treba pozor dať, aby človek tuná, v New Yorku, mohol byť esom.

A dvacať osemročný Bonifácius Ritter, ktorému v Amerike oveľa viacej padlo do lona, ako sa mu kedy snívalo, vstúpil sviežo, pekne, a milo, ako Alkibiades. V prvej minúte bol Bedrich celou bytnosťou tohoto dieťaťa šťasteny zrovna uchvátený. Na Ritterovi všetko bola bonhomia, naivnosť, životná radosť a srdečnosť. Mäkká milota Rakúšana v novom ovzduší zjasnela, stala sa slobodnou a ohnivou. Išli ku stolu, a hneď potom, pri ministre rozprúdila sa zábava.

Na Williamovi Snydersovi, ktorý bol ekonomom krúžku, bolo badať, ako sebavedome nalieva vína, aký je hrdý na Bonifáca Rittera, a koľké zadosťučinenie mu spôsobuje, môcť svojmu bývalému učiteľovi na tejto mimoeurópskej pôde, poslúžiť takými priateľmi a takým útulkom. A keď obsluhovačka v bielom čepčeku, s bielou zásterkou, nastolila rybu, zo všetkých strán pripili na zdravie zachránenému Bedrichovi a jeho chránenkyni. Potom zavládla malá pauza, ktorú bledý, mladý učenec použil k prejavu.

— Prišiel som za more, — riekol, — tuná v Amerike so svojím priateľom pokračovať v štúdiách, ktoré som s ním začal konať pred rokmi. Vy ho poznáte, milý Willy, — obrátil sa na svojho bývalého žiaka, — je to Peter Schmidt, teraz lekár v Springfielde, Connecticut. — Willy Snyders poznamenal: — Práve sa presťahoval do Meridenu.

— Stretol som sa na lodi, k môjmu počudovaniu, s malou dámou, — pokračoval Bedrich, — ktorá teraz požíva vaše pohostinstvo. Mali sme šťastie, prv ako vypukla panika, dostať sa pokojne do záchranného člna. Žiaľ, napokon museli sme opustiť jej otca. Tak nás sviedla náhoda, a ja sa cítim byť za malú slečinku zodpovedným.

Bedricha prepadol pocit tajomnosti, akého nemal už veľmi dávno. Vždy ho to priťahovalo k umelcom. Ich zábava, ich družnosť bola mu odjakživa najmilšia. Teraz sa stalo, že tuná, kde očakával chladnú cudzotu, bol prijatý takýmto krúžkom s otvoreným náručím. Kým si štrngali, a najnenútenejšie stolovali, Bedrich sa opytoval samého seba, či je to možné, že je v New Yorku, vzdialený na tri tisíc morských míľ od starej Europy? Či tu nebol jeho domov? Či sa cez posledných desať rokov v jeho naozajstnej vlasti čo len raz tak domácky cítil ako tuná? A ako na neho dorážal prúd života! Ako ho teraz každú minútu dvíhala do výšky nová vlna. Jeho, čo len nedávno si zachránil holý život zo všeobecnej pohromy.

Riekol: — Ďakujem vám zo srdečnej hĺbky, pánovia a milí nemeckí rodáci, že mi poskytujete nezaslúžene toľko pohostinného priateľstva. — Zdvihol do výšky pohár, a štrngli si. A odrazu, vlastne proti jeho vôli, prekvapil Bedricha záchvat prostosrdečnosti. Pomenoval sa dvojitým stroskotancom. Má všeličo za sebou, a keby utonutie „Rolanda“ nebolo takou naozaj tragickou udalosťou, bol by náchylný cítiť, že to nesmierne nešťastie je symbolom jeho doterajšieho života. — Starý svet, nový svet: krok cez veľké jazero je urobený, — mienil Bedrich, — a ja už pociťujem niečo, ako nový život.

Pokračoval: ešte vlastne ani nevie, akému zamestnaniu sa venuje. Toto tvrdenie protirečilo jeho predošlému výroku. V budúcnosti nechce vôbec pôsobiť ako praktický lekár, alebo bakteriolog. Podľa možnosti bude písať knihy. Akého druhu budú tieto knihy, to ešte nevie. Na príklad, má nahromadené myšlienky o doplnení torza milonskej Venuše. Má v mysli hotový spis o Petrovi Vischerovi a Adamovi Krafftovi! Ale azda napíše niečo ako životopisný román, mohla by to byť aj moderná filozofia. — V tom prípade pokračoval by som tam, kde Schopenhauer nechal dieru, — riekol, — myslím vetu, ktorú mám vždy na mysli, zo Sveta, ako vôle a predstavy.

— Za naším jestvovaním totiž tkvie niečo iné, čo sa nám len tak stane prístupným, keď so seba strasieme svet.

Táto rozprava mladého učenca, ktorý prekonával svoj opozdený „Sturm und Drang“, bola prijímaná s úctou a súhlasom. Willy riekol: — Striasť so seba svet, to je niečo pre maliara Francka, pán doktor! Nože, povedz nám to, Franck, ako si prišiel do Ameriky. — Alebo, Franck, — riekol Lobkowitz, — vravte o vašej pešej túre do Chicaga! — Alebo, — dodal Ritter, — o tom dobrodružstve v Bostone, keď ste v poľovníckom koči pre ukrutnú podnapitosť, ktorou ste údajne boli omámený, uháňali zrovna do policajného väzenia. — No, to bolo preca veľmi dobré, — riekol s tichým smiechom Franck, odhŕňajúc si kadere s čela, — ináč by som sa bol iste nachladil.

Franckove výroky k Bedrichovmu počudovaniu temer vždy boly prijímané s výbuchmi smiechu. — Franck je naozajstným maliarskym geniom, — riekol Willy, nalievajúc mu chianty, — ale súčasne aj najväčším originálom všetkých päť čiastok sveta.

*

Taliansky kuchár, Simone Brambilla, doniesol teraz vlastnoručne deserty a syry, chcejúc sa dozvedeť, ako chutily jedlá spoločnosti. Rozprávali sa po taliansky, a dôvernosť, ktorá sa prejavovala medzi gazdami a kuchárom, prezrádzala ten najlepší pomer. — No a teraz veselo, old fellow, — zvolal odrazu Willy, — Signore Simone Brambilla, teraz nám niečo zabrnkáte! a „cantare!“ rozumiete, ma forte non len mezza voce! — A vzal so stola mandolínu a vtisol ju do rúk šéfovi kuchyne. — Signore Guglielmo e sempre buffo, — riekol kuchár! — Áno, buffo, buffo! — riekol Franck a udrel päsťou na stôl. Jeho úsmev sa stal už trošku hlúpym.

Kuchár, ktorý bol majstrom mandolíny a mal dobrý spevný hlas, s bielou plátenou čiapkou na hlave, odiaty plátenou kazajkou a zásterou, poskytoval zábavný pohľad. Kým hral na nástroji, ktorého rytmus prechádzal do nervov poslucháčstva, súčasne spieval uličnú pieseň, akú možno všade v Taliansku, ale menovite v Neapoli počuť. Bedrich sa prehol nazad a zavrel oči. Pred jeho vnútorným zrakom vystupovaly brehy a belasé zálivy Talianska. Tmavý dórsky chrám Paetmus, bralá ostrova Capri. Po dokončení každej piesne zavznel potlesk pochvaly. Práve v takejto chvíli prišla dnuká Petronilla a šepla niečo Willymu Snydersovi do ucha, ktorý si pokladal za povinnosť upovedomiť zasa Bedricha; tento hneď vyskočil a opustil s ním miestnosť.

Jeden pán a statná dáma, napriek všetkým protestom Petronilly, vnikli až do Ingigerdinej ložnice. Bedrich a Willy prišli práve, keď dáma, ktorá bola dosť prepychové oblečená, pokúsila sa zobudiť spiace dievča so slovami: — Dieťa moje, pre Boha vás prosím, dieťa moje, nože sa zobuďte na chvíľočku…

Keď sa dámy opýtali, akým právom sem vnikla, odpovedala, že je majiteľkou najväčšej newyorkskej divadelnej agentúry a svojho času sprostredkovala uzavretie smluvy medzi Websterom a Forsterom a s otcom tejto dámy. Otec tejto dámy dostal preddavkom tisíc dolárov. Čas sú peniaze, menovite tuná, v New Yorku. Ak dáma dnes nemôže vystúpiť, tak je dosť času mysleť na zajtrajšok. Je, vraj, ochotná ísť slečne po ruke, ale ona nemá len s touto jednou vecou robotu, ale aj so sto inými. A keby slečna mala zajtra vystúpiť, musela by ísť s ňou — a tu pomenovala Gersona z New Yorku! — aby jej úbor mohol byť daný nocou do práce. Obchod je na Broadway, a koč stojí pred dvermi.

Toto všetko povedala dáma plynne, netlmiac svojho hlasu, v ložnici Ingigerdy. Bedrich a Willy ju upozorňovali raz, dva, tri razy, aby sa pokojne držala, ale to neosožilo. Potom riekol Bedrich: — Slečna vôbec nevystúpi! — Tak? — odpovedala agentka, — tak sa pozajtre zapletie do veľmi nepríjemnej pravoty. — Dáma je maloletá, — riekol Bedrich, — a jej otec, s ktorým ste údajne mali uzavretú smluvu, pri pohrome „Rolanda“ pravdepodobne zahynul. — A ja, — riekla agentka, — pre nič za nič nechcem stratiť tisíc dolárov. — Dáma je chorá, — riekol Bedrich. Agentka vetila: — Dobre, tak jej pošlem svojho lekára. — Ja som tiež lekár, — odpovedal Bedrich. — Nemecký lekár, — riekla ona; — pre nás sú smerodajní len Amerikáni.

Kto vie, či by táto mužským rozumom, mužskou energiou a mužským hlasom vyzbrojená Amerikánka nebola uplatnila svoju vôľu, keby olovený sen Ingigerdy nebol vzdoroval všetkému zobúdzaniu a kriku. Bedrich napokon prejavil tak vysoký stupeň nepochybnej rozhodnosti, že sa napokon aj agentka scvrkla a musela opustiť bojište. Napokon Willymu prišla na um myšlienka, ktorej nosnosť Bedrich len neskôr pochopil. Osvedčil sa totiž prekvapenej agentke, že, ak nerozvinie vetrilá, podľa možnosti hneď upovedomí „Society for the Prevention of Creulty to Children“, lebo slečna Hahlströmová ešte nemá sedemnásť rokov.

— Pánovia, — riekla dáma, badateľne ústupčivo, — pomyslite si, že ako ja, tak aj Webster a Forster vydali sme na reklamy obrovské sumy. Počítala som s tourné až do San Franciska. Teraz, keď je dáma jednou zo zachránených stroskotancov „Rolanda“ a okrem toho stratila aj svojho otca, stala sa senzáciou sezóny. Keď teraz vystúpi, v troch mesiacoch môže sa vrátiť do Europy so ziskom pädesiat tisíc dolárov. Či viete zodpovedať za stratu takej obrovskej gáže pred slečnou Hahlströmovou?

Keď agentka a jej sprievodca odišli, Willy Snyders potvrdil, že plakáty s „Marah or the prey of the spider“ videl na stavebných ohradách, cementových sudoch, na oznamových tabuliach a p., a to zavše s postavou tanečnice v ľudskej veľkosti. Tanečnica bola vraj polovičatým dieťaťom, istým druhom Albína s červenými zajačími očami, a mala šafranovožlté vlasy. Pavúk, ktorého trup bol najmenej tak veľký, ako malý, detský balón, v úzadí sedel vo svojej sieti. Plakát vraj vyhotovil najnadanejší newyorkský plakátista, Bedrich ho môže ešte všade na uliciach videť. — Preto je mi naozaj komické, — vravel Willy, — mysleť, že som vždy na tento plakát hľadel bez najmenšieho tušenia, a že je slečna Ingigerda spolu s vami v našom dome. Život vybásni naozaj šialené veci. Môžem vás ubezpečiť, že som pri tom plákate na všetko iné skôr myslel, ako na vás, pán doktor, a že by mohol mať, pre mňa ešte aj iný význam, ako tuctová varietná reklama.

Keď sa páni vrátili do jedálne, kuchár tam už nebol, ale Lobkowitz a Franck dostali sa do sporu o zastaralej otázke, kto je väčší: Raffael a či Michelangelo. Willy rozprával o prebojovanej amazonskej vojne. Páni sa nad vecou pohoršili, a umelci sa osvedčili, že sverenicu nevydajú ani vtedy, keby hneď celý New York útočil. Bedrich vyňal hodinky, zistil, že je už na jedenástu, a rozprával, čo povedal bezruký Artúr Stoss. Totiž: presne o pol jedenástej v noci bude stáť pred obecenstvom. Willy Snyders, človek iniciatívy, navrhol, ísť spoločne ku Websterovi a Forsterovi, videť vystúpenie bezrukého.

*

Ešte pred pol jedenástou vstúpili umelci a Bedrich do lóže u Webstera a Forstera. Mohutná miestnosť, v ktorej bolo dovolené pri predstavení piť a fajčiť, podľa Willyho odhadnutia, preplnená bola asi štyri tisíc ľuďmi. Javište bolo malé a ploché a práve zaujaté španielskou tanečnicou. V tabakovom dyme mnohé oblúkové lampy stály ako mrazivé mesiace, kým tanečnica v smese žartu, nevinnosti a divosti tancovala so štíhlym torerom.

Bedrich pri pohľade na jej mužského druha cítil sa, ako v sevillskej aréne, pri pohľade na devu však, ako v korintskom zálive, alebo na niektorom ostrove Cyklád a skoro sa rozhodol opustiť Španielsko a ísť za tanečnicou do jej gréckej domoviny. Tam ju vymenoval za Chloe, kým on sám bol Daphnisom. Starí, popíjajúci pastieri sedeli v píniovom háji, ktorý bol posvätený Pánovi, kým s lúk planiny pod skalnatým brehom bolo videť grécke more, ale nebolo počuť jeho šumu. Znela hudba na syrinx, ale Webstera a Forstera a hustého potového zápachu množstva ľudí už nebolo. Cez pínie povieval dych jari. Pastierka tancovala, ako sa tomu od žartovných skokov kôz naučila, ba čo viac, ako jej vlohu do kolísky položil veľký Pan. Tanec vyjadroval divú, mladú, prekypujúcu životnú silu a životnú blaženosť. Pôvodom každej hudby je súčasne prevádzaný tanec a spev, myslel si Bedrich. Nohy si vynútia rytmus, ktorý musí zavzneť v hrdle. A tanečnica počuje celkom inú hudbu, hoci sama nespieva, ako je tá, na ktorú tancuje. Ale hoci aj sama nespieva a len tancuje a nie je sprevádzaná nijakou hudbou, na ňu hľadiaci človek jednako môže počuť jej hudbu.

— To je pre ľud kaviar, — riekol Bedrich, keď umelkyňa, pri nepatrnom potlesku, zmizla za kulisou.

Teraz sa objavil na javišti sluha v červenej livreji, ktorý v odmeranej vzdialenosti postavil vedľa seba viaceré malé sedadlá. Až potom, keď tento na javište doniesol pištoľ a husľovú skrinku, poznal v ňom Bedrich chrabrého poddôstojníka Bulkeho. Ihneď zatým prišiel Stoss a prijatý bol s frenetickým jasaním.

Mal oblečený frak z čierneho baršúnu a čierne baršúnové eskarpiny. K tomu čipkový žabó a čipkové manžety, čierne, hodvábne pančuchy a lakové črievice. Žltasté vlasy mal na všetkých stranách mohutnej lebky vyčesané dohora. Bledá tvár so širokými lícnymi kosťami a do šírky stlapačený nos, hľadely na obecenstvo usmievavo a pokojne.

V tomto momente videl Bedrich toho istého človeka, oslavovaného tamhore na javisku, premoknutého morskou vodou a bezradného ležať pod sedadlami na dne záchranného člna a myslel na to, s akou vražednou odhodlanosťou museli čln zachrániť pred prevrhnutím, námorníci „Rolanda“, Bulke, doktor Wilhelm a on, taktiež Ružena a dámy Lieblingová a Ingigerda. Aká nepravdepodobná protiva medzi prítomnosťou a minulosťou! A prečo oslavovali toho človeka?

Čo všetko mohol vyjadriť prejav priazne: My súhlasíme s Pánom Bohom, že ťa zachránil! Ty, bezruký chudák, prekonal si všeličo! Niekoľko sto ich zahynulo, hoci mali obidve ruky a ty, ako by sa nebolo nič stalo, môžeš dnes večer stáť na javišti! A my musíme mať tiež svoju zábavu! Lepšie je, že nás svojimi kunštami zabávaš a rozveseluješ, ako by bol ten lebo onen zachránený! Okrem toho chceme ťa odškodiť za pretrpené muky! A napokon pre svoj kunšt a pre svoje zachránenie si dvojmo cenným zázračným tvorom!

A keď jasanie znova začalo burácať ako more, v ktorom oslavovaný formálne tonul, ukázal sa na javisku pán v obyčajnom fraku a kynul obecenstvu, že chce hovoriť. Prosil slovo pre champion of the world, chýrneho majstra streleckého umenia Artúra Stossa. Hneď potom zavznel jasný a ostrý chlapecký hlas bezrukého tak hlasne a prenikavo, že ho bolo počuť až do najďalších radov dvorany.

Bedrich rozumel niečo takéto: — moji milí Newyorkčania. — Počul niečo o — pohostinných Amerikánoch, — o — pohostinnom americkom pobreží, — o — Kolumbovi — a o — fourteen hundred and ninety two. — Na všetkých oznamových tabuliach možno čítať dnes rok 1492, v ktorom sa narodila moderná Amerika. — S rtov majstra streleckého umenia plynuly slová: — Navigare necesse est, vivere non necesse, — „cez tmu noci k svetlu“ a mnohé podobné veci. — Noachov koráb, — znelo, nie celkom bez ducha, — ešte vždy nie je zbytočným, veď dve tretiny povrchu zeme sú zaplavené vodou. Ale keď aj s času na čas tam von potopa pohltí niektorú loď, koráb ľudstva nemôže utonúť, preto postavil Boh do oblakov dúhu. Oceán je aj ostane kolískou hrdinstva, spojujúcim a nie rozdeľujúcim živlom medzi národami. — Meno plavovlasého kapitána von Kessela zavznelo dvoranou. Bedrich videl pred vnútorným vidom mŕtveho hrdinu pod hviezdnym nebom vonku medzi vlnami blúdiť na vlnách povodňou zaplavenej zeme. Z artistovej reči vycítil kapitánov hlas: — Môj brat má ženu a deti, pán von Kammacher. Je závideniahodný muž. — Bedricha potom zobudila búrka prejavu priazne, ktorú britký rečník práve utŕžil.

Artúr Stoss si sadol na jedno sedadielko, kým Bulke na druhé položil husle. Zatým hrdina a záchranca, odiaty do červenej livreje, stiahol črievice svojho pána, a jeho nohy v čiernych pančuchách, ktoré maly slobodné prsty, staly sa viditeľnými. Artista vzal prstami pravej nohy slák a vlasy sláčika začal natierať živicou. Bol to pohľad, pri ktorom obecenstvom prebehol šepot údivu. Teraz začal orchester intonovať známe Bachovské prelúdium a Gounodova „Ave-Maria“, ktorú Stoss hral pekným tónom na husliach, vznášala sa nad obecenstvom, počúvajúcim melódiu s nadšením, súc takto ohľadom na ťažkú pohromu lode, zachvátené nábožnou náladou, ktorá sa Bedricha dotkla bolestnou hrôzou. Takto bolo využité to desné nešťastie.

Pôsobilo to oslobodzujúce, keď Artúr Stoss „pracoval“ s pištoľou. A bol to zasa Bulke, ktorý si od Bedricha a umelcov vynútil aspoň toľký obdiv, ako jeho pán. Karty držal chladnokrvne, ktorých srdcia jeho chlebodarca poprestreľoval jedno za druhým, bez toho, že by bol chybil.

*

Bedrich sa začudoval, keď sa na druhý deň ráno dosť neskoro zobudil, a vôkol neho všetko tonulo v tichu. Jeho posteľ sa nekolísala, nepočul rinčať poháre a umývadlá, dlážka nebola pod ním šikmá, ani stena sa nerútila na neho.

Bedrich zazvonil, prišla Petronilla: Malá miss, vravela mu, je zdravá, zobudila sa s ružovými lícami, a už sa aj naraňajkovala. Willy Snyders mu oznamoval v lístku, že do toho a toho času, v tej a v tej ulici, v tej a tej obchodnej kancelárii pracuje, a že k lunchu príde domov.

Mladý učenec sa okúpal cez dvanásť hodín už druhý raz. Mal prichystané novučičkonové šaty, takže si mohol zasadnúť k raňajkám ako „znovuzrodený“. Petronilla ho obsluhovala a súčasne poznamenala, že je v dome poslednou. Odišla a vrátila sa zasa, opýtať sa Bedricha ešte raz, aké má želania. Hneď zatým videl chrabrú gazdinú, hrubo zahalenú, cez hlavné dvere vystúpiť na ulicu.

Keď toto spozoroval, stal sa nepokojným, zapálil si cigaretu, a zahryzol si do pier. Bol s Ingigerdou Hahlströmovou samotný. Aj teraz sa Bedricha podivne dotkla fantastická nevypočítavosť života. Neúfal sa, že by takúto príležitosť, takéto položenie, ako bolo toto, mohol docieliť cez týždne, ba hoci cez mesiace, najmenej v divom newyorkskom víre a vare. Po lodnom a mestskom hluku, po dunení oceána, odrazu ho obklopil idilický pokoj. V tomto štvormilionovom meste každý išiel teraz s úžasne húževnatou náruživosťou za svojimi obchodmi, alebo bol zapriahnutý do železného jarma povinností, a preto pre všetko, čo ležalo mimo jeho cesty, bol celkom hluchý a slepý.

Jeho nepokoj rástol, nemohol pokojne sedeť. Každý jeho nerv, každá bunka jeho tela teraz bola dotknutá a pobúrená silou, ktorá na neho zovšadiaľ prúdila. Takej sile, ktorá preniká cez dlážky, pokrovce a steny, dali už ľudia rozličné mená. Vravelo sa o magnetizme, o vode, o elektricite, a čo sa zpomedzi síl tejto poslednej týka, Bedrich práve, keď si teraz, hľadajúc upokojenie, sadol pred krb, mohol si nadobudnúť zvláštnych skúseností. Všade totiž, kde s kozubovými kliešťami sa priblížil železu, preskočily praskotavé iskry. V miestnosti všetko zdalo sa byť nabité elektrinou. Keď sa Bedrich končekmi prstov jemne dotkol malého krbového koberca, s praskotom bičíka všade vyskočily iskry.

Tu máme, hľa, myslel si Bedrich s úsmevom: svetlonosov! A keď sa nad tým zamyslel, kde čítal o týchto malých potvorkách, prišiel mu na um sen na „Rolande“. — Svetlonosi, čo chcete? — riekol Bedrich a chytal iskry na taký istý spôsob, ako keď človek v netrpelivosti chytá muchy. Nie dlho potom dostalo sa mu do krvi množstvo týchto iskier. Vstal a vyšiel na chodbu.

Chvíľu stál, obidvoma rukami držiac sa mocne najnižšieho konca schodišťového operadla. Napokon sklonil naň hlavu, kým sa jeho celé telo chvelo, ako pri zimničnom záchvate.

To bola chvíľa, keď pochopil náruživú reč svojho tela, a povolil požiadavku rozhodujúceho hlasu svojho nútra. Čo sa teraz prevalilo, to bola potlačená, neukojená požiadavka. V tomto vábivom, rannom tichu cudzieho domu, odrazu získal nepremožiteľnú moc.

Tak vstúpil do chyže, kde Ingigerda sedela pri ohni krbu a sušila si hrivu svojich plavých vlasov. — Ah, pán doktor! — zvolala poľakane a pozrela na neho. Ale sotva utkvela žmurkajúcimi očami na ťažkopádne dýchajúcom mužskom, už sa rozprestrel na jej tvári výraz bezvládneho odovzdania, ba úplného zamierania.

Táto chvíľa Bedricha, u ktorého sa spojila vôľa s náruživou žiarou, urobila znova celkom bezvládnym a nepríčetným. Keď napokon chcel páľčivé peklo svojho nútra uhasiť divým, slepochtivým nápojom, vrhol sa so zvieracím výkrikom do pomaly, pomaly ochládzajúcich a oslobodzujúcich hlbokých vĺn lásky.

Bolo asi jedenásť hodín, keď sa gazdina Petronilla vrátila v spoločnosti obvyklou pečlivosťou nebárs oblečeného mužského. Plavovlasý pán, ktorého žilnaté ruky boly bez rukavičiek a ktorého nohy maly hrubú obuv, trímal mokrý dáždnik v pravej a obnosený filcový klobúk v ľavej ruke, hvízdal si veľmi umelecky, chodil horedolu s hrmotným krokom a držal sa ako človek, ktorý sa v klube nemeckých umelcov cíti celkom doma.

Skorý návštevník bol Peter Schmidt, o ktorom sa už Bedrichovi snívalo na oceáne. Prišiel z Meridenu do New Yorku vyhľadať Bedricha, ktorého meno našiel v sozname zachránencov „Rolanda“. Vedel o tom, v akom pomere sú od študentských čias Willy Snyders a Bedrich a chytro si zistil jeho pobyt.

Prvá otázka, ktorú dal Bedrich, hneď potom, keď sa po radostnom uvítaní upokojili, znela: — Veríš ty v telepatiu, syn môj? — V telepatiu? Ani zbla! — vetil Friesan, a pokračoval s mohutným smiechom: — Človeče, ešte nemám tricať rokov! Veď nie som hlupák! Azda ti len nepomiatol hlavu nejaký Mr. Slade, ako nebohému starému Zöllnerovi v Lipsku. Azda si prišiel sem predsedať na nejakom veľkom špiritistickom meetingu? Tak je potom, človeče, po našom priateľstve.

Takýto tón panoval medzi nimi bežne od univerzitných čias a ktorý ich nevysloviteľne osviežoval. Ich vzťahy boly prosté všetkého, čím sa spojenia pozdejších rokov obmedzujú.

— Neboj sa, — riekol Bedrich, — o špiritistické meetingy sa ešte vždy neinteresujem, hoci by som to na základe mojich posledných skúseností mal robiť: lebo si sa mi zjavil na šírom mori a oboznámil si ma s utonulou čiastkou zeme. Ale nevravme teraz o snoch.

— Pekné to veci robíš, — riekol priateľ, keď mu Bedrich potvrdil, že bol svedkom utonutia „Rolanda“. — Myslel som si, že si ženatý, máš deti, prevádzaš prax v Nemecku, popri tom pracuješ vedecky, alebo prevádzaš vedľajšiu prax, a skôr myslíš na všetko iné, ako na cestu do Ameriky, ktorá ti nikdy nebola zvlášť sympatickou.

— Či to nie je mátožné, — riekol Bedrich, — že sa takto odrazu stretáme na celkom nepredvídaný spôsob, v celkom nepredvídanom čase, na celkom nepredvídanom mieste? A okrem toho, nezdá sa ti, ako by tak hrubo reálny, hrubo naozajstný obsah života ôsmich rokov odrazu sa obrátil na nič?

Friesan navrhol, kedže obidvaja boli peripatetikmi, krátku prechádzku po uliciach New Yorku. Ingigerda v nasledujúcich hodinách mala byť celkom zaujatá s objednávkami a povedala len toľko, že má úfnosť stretnúť sa zasa s Bedrichom pri raňajkách. Tak kráčali potom priatelia po očistených asfaltových cestách pod ošarpanými, zasneženými stromy, medzi zasneženými lúkami Centrálneho parku, kým šialené mesto vôkol nich naplňovalo povetrie starým, korybantským huriavkom.

Zdalo sa im, ako by pokračovali v rozhovore, ktorý prerušili pred pol hodinou. Bedrich nezatajil pred priateľom svoju rozvrátenosť a rozdrobenosť. Schopnosť rezignovať označil ako najvyšší a posledný zisk života: tvrdenie, ktorému jeho priateľ najrozhodnejšie protirečil.

— Tu to máš, — riekol Peter Schmidt, rozprestierajúc mohutné noviny, ktoré si práve kúpil: — „Roland“! „Roland“! ešte vždy siahodlhé stĺpce. — Bedrich sa chytil za hlavu. — Áno, — riekol, — bol som pri tom naozaj? — No, a ako, — poznamenal Friesan, — veď tu to preca stojí palcovými literami: Doktor von Kammacher pôvodcom hrdinských činov! Hrom do toho, a veď si tu zrovna vyobrazený.

Kreslič „Worldu“ a „Sunu“ niekoľkými ťahmi pera znázornil mladého človeka, ktorý bol taký ako jeden zpomedzi milionov jemu rovných ľudí: odnášal mladú dámu, ktorá mala práve len košeľu, po lanovom rebríku s vysokej paluby napolo utonulého parníka na záchranný čln.

— Urobil si to naozaj? — riekol Peter Schmidt. — Nemyslím, — riekol Bedrich, — ale musím sa ti priznať, že sa už na podrobnosti pohromy jasne nepamätám. — Bedrich zastal, zbledol a hľadel sa spamätať. Riekol: — Neviem, čo je pri takej udalosti desnejšie: či to, že sa naozaj stala? alebo, či niekto, kto bol pri nej, všetko to všemožne stroví, ba i zabudne? — A Bedrich pokračoval, ešte vždy stojac na prostred cesty: — Pri takom zážitku najhlbšie raní človeka tupý nesmysel, neprekonateľná krutosť a brutalita! Poznáme túto brutálnosť prírody teoreticky, ale v jej reálnom objeme, a v jej naozajstnosti človek na ňu musí, ak chce žiť, vždy zabudnúť. Kdesi-čosi, na nejaký spôsob, mienil, aj ten najosvietenejší človek jednako len verí koľkosi v nesmierne láskavého Boha. Ale toto „kdesi“ a „nejako“ taká skúsenosť potom nemilosrdne vtlčie do človeka železnými päsťami. A tu jedno miesto jeho nútra ostalo hluchým, slepým a bezcitným a ešte neprecitlo k životu. Toto brutalizovanie je tak silné, že, kým si je človek povedomý, že každý verí v Boha, človeka, budúcnosť ľudstva, blažený vek, a tomu podobné veci nechcú mu ísť na jazyk práve tak, ako nejaký nízky a povedomý klam. Lebo, čo to všetko osoží, mienil, na akom základe, pre aký cieľ, mal by človek upadnúť do Schillerovského pátosu a vraveť o vznešenosti ľudskej, o božskom poslaní ľudí, keď sa taká desná, na nevinných ľuďoch spáchaná krivda už raz stala a nemožno ju viacej nijako napraviť.

Bedrich veľmi zbledol, a zachvátila ho silná mdloba. Rozškeril naširoko viečka, takže očné telesá vypúlil s divným výrazom úzkosti a hrôzy. Zachvieval sa zľahka, a kým sa hodne preľaknutý, s ráznym chmatom zachytil do priateľovho ramena, cítil ako sa pod ním začala vlniť pevná pôda. — Nemal som to ešte nikdy, — riekol. — Myslím, že som pri tom príbehu niečo dohnal.

Peter Schmidt doviedol svojho priateľa k parkovej lavičke, ktorá bola v blízkosti. Bedrichovi skľavely ruky, vystúpil na neho chladný pot a odrazu stratil povedomie.

Keď chorý prišiel k sebe, potreboval istý čas, kým sa spamätal, kde je a čo je s ním. Prihováral sa niekomu, a myslel si, že vidí svoju ženu, potom svoje deti a svojho otca v úplnej rovnošate. Keď sa mu myseľ zasa vyjasnila, úpenlive prosil svojho priateľa, aby celý záchvat a prípad zachoval v tajnosti. Peter Schmidt mu to prisľúbil.

Friesan mienil: — je to pomsta prepiatych a preťažených nervov. — Bedrich riekol, že hoci po otcovi a matke zdedil tú najlepšiu sústavu, jednako len minulé leto a jeseň po túto chvíľu doľahlo na neho toľko vecí, že na taký kollaps vlastne už dávno čakal. Potom dodal: — Myslím, záchvat sa bude opakovať. Budem sa tešiť, keď mi to neostane na krku. — Bude sa to opakovať, — riekol Schmidt, — a potom, ak budeš niekoľko mesiacov pokojne nažívať, sa to raz navždy stratí.

Po nejakom čase priateľov ovládala zasa tá stará živosť, za predmet rozhovoru volili si iné témy. Ale lekár Peter Schmidt od toho času náročky vyhýbal tomu, vrátiť sa ku rozhovoru o stroskotaní lode.

*

— Sme v blízkosti Ritterovho atelieru, — riekol odrazu Schmidt, — a ak sa ti páči, môžeme ta nakuknúť. — Bedrich súhlasil, ale prosil priateľa prípad držať v tajnosti. — Ináč je to odo mňa, alebo od riaditeľa nad nami, chytráctvo, — riekol, — že až potiaľ čakal s tým osudným kŕčom, až si ty bol v mojej blízkosti. — Petrovi Schmidtovi tanula na mysli viera v predurčenie, ktoré sa v niekoľkých hodinách viac ráz prejavilo, a ktoré Bedricha so šíreho mora priviedlo na pevninu.

Ulica, v ktorej boly miestnosti Ritterovho ateliéru, ústila do Centrálneho parku. Keď páni vstúpili, ocitli sa hneď v dielni lejára sádry. Mal na hlave papierovú čiapku, čo si sám spravil, ktorá práve tak ako jeho plášť, nohavice, nakoľko boly viditeľné, a papučky, ktoré nosil, boly pokryté sadrovými prskancami. Posmrtné masky a všelijaké odliatky podľa antiky, a podľa anatomických preparátov, a údov živých ľudí, visely vôkol po stenách. Až po bedrá obnažený človek, ktorý mal atleticky vyvinutý torax, bol čiastočne formovaný. Keď lejár odišiel ohlásiť návštevníkov, atlet začal rozprávať.

— Čo všetko neurobí človek, pánovia, — riekol dobre po sasky, — aby si len zaslúžil ten kúsok každodenného chleba. Som z Pirny. — On riekol Berny. — Ale môžem vám povedať, že v tomto prekliatom New Yorku našincovi nie je do smiechu. Najprv som pracoval ako trhač reťazí. Potom môj šéf zbankrotoval, a preto som celú vec musel nechať stáť. Každý večer dvíham železné tyče a závažia, čo je pri mojom povolaní, ničím. Na bruchu udržím dvanásť metrických centov.

Ritter dal prosiť pánov, aby vstúpili.

Zaviedli ich do miestnosti, kde mladá, statná dáma pracovala na portrétovej buste. Nebolo videť modelu a zdalo sa, že dielo z hliny je už temer celkom dokončené. V druhej miestnosti boli kresáči mramoru, ktorí s pokojnou mysľou, bez ohliadnutia, s hlučnými dlátami a mlatmi pracovali na balvanoch rozličnej veľkosti. Potom vystúpili po točitých schodoch, končiacich svetlíkom, nahor, kde prijal pánov Bonifácius Ritter.

So zrejmou radosťou, zapýriac sa, ako mladá deva, po zdvorilom pozdrave pozval Bedricha a doktora Schmidta, aby išli za ním. Vstúpili do malej miestnosti, ktorá dostávala svetlo cez jediné, z francúzskeho kostola pochádzajúce, antické, sklené okno. Steny boly vykladané drevom. Merajúc dĺžku miestnosti, asi polovičku pôdorysu, zaujímal ťažký, dubový stôl, ktorý so troch strán obklopovaly lavice.

— Tu, hľa, vidíte, — riekol Ritter, — quasi útulný kútik nemeckého domova. Všetko nakreslil, posnášal a zariadil Willy Snyders. — Bedrich, ako starý študent a dobrý Nemec, bol prekvapený a unesený, lebo keď sa to všetko podobalo príbytku svätého Hieronyma, tak sa to ponášalo na vlas aj šerej svätyni nemeckej vinárne. Tým väčšmi, lebo hneď zatým šuhaj s belasou zásterou, kamenársky učeň, ktorý však mohol byť aj debnárom, prišiel s fľašou starého rýnskeho vína a s čašami.

Priatelia, ktorí dávno vypadli z čias predobedňajšieho dúška, jednako sa nemohli ubrániť, aby ich znova okúzlila poézia predobedňajšieho dúška. A Bedrichom ešte vždy vládol stav neodôvodnenej odvážlivosti. Ešte vždy sa zachytával do chvíľky a bol vždy hotový pripojiť ku nej včerajšok a zajtrajšok. Chmúrna miestnosť prebudila v ňom rozpomienky mladistve šťastných hodín. Preto sa s hlasitým oduševnením usiloval štrngnúť si s čašou a uvelebil sa so slovami: — Ztadiaľto ma dnes nedostanete, pán Ritter, — ako odhodlaný hodovník.

— Totiž, — riekol, — najprv by som jednako len rád videl vaše práce.

Bonifácius Ritter odvetil rozjarene, že to nespechá. Doniesol pamätnicu, do ktorej sa Bedrich a Peter Schmidt museli podpísať. Keď s tým boli hotoví, zo stenného priečinka vyňal sochu, nemeckú Madonnu od Riemenschneidera, ktorá so sladkým oválom jej nežnej tváričky bola skôr naozajstnou nemeckou Margaretou.

Ritter riekol: — Willy, vraj, tvrdí, že ju vzal newyorkskému colnému úradníkovi, lupovi nemeckého pôvodu. Skvelá rezbárska práca pochodila z ochsenfurtskej radnice, kde otec colného úradníka bol stolárom, a pri nejakej oprave si ju ponechal a nahradil ju nejakou čerstvo zamaľovanou soškou, ktorú bodrí ochsenfurtskí občania a občianky v záplave všeobecnej radosti pozdravili, ako krajší a omladnutý originál. — Tak Willy Snyders, — končil Ritter so smiechom. — Za jeho reči nie som zodpovedný. Isté je na každý prípad, že dielo je od Riemenschneidera.

Zo sochárskej tvorby würzburgského majstra vyžiarovalo živé kúzlo, ktoré spojené s pôvabom láskavo vybudovanej malej miestnosti a so zelenkavo zlatým jasom moku v čašiach, zbližovalo z hĺbok vyvierajúcu krásu nemeckého domova: krásu, ktorá nie je vlastnosťou priemerného Nemca.

Willy Snyders vstúpil hlučne. — No, počuj, Ritter, — riekol, pozdraviac hosťov, — ak si myslíš, že nie som smädný, tak si na falošnej stope. — Skúmal fľašu. — Taký prekliaty chlap, vyrve bez môjho vedomia jednu z tých dvacať fliaš johannisburgského, ktoré mu ten svinkár z Chicaga daroval dovažkom za portrét jeho hrbatej dcéry. Keď už musela byť jedna obetovaná, nech ide na to aj druhá. — Willy Snyders prišiel práve z práce, z pracovne svojho predstaveného, kde kreslili architektúru vnútorného zariadenia. Zvolal: — Povedzte, pánovia, či to tu nie je fidelný kútik vinárne. — A poukazovaním na malú Madonnu z Ochsenfurtu nad Mainou, opýtal sa, či to nie je celkom fešná malá osôbka a hneď dodal, že, Boh vie, či nie je z lepenky. On sám, vravel, sbiera len japonské veci, a všetci boli ochotní hneď veriť tomuto čiernemu nemeckému Japoncovi, tejto kostrbatej kučeravej hlave, že je to pravda. Predbežne je, vraj, len biednym psom, riekol, lebo začal sbierať ešte len japonské drevorezy. Ale keď si za štyri-päť rokov nastráda dostatok potrebnej mamony, začne s plnou parou sbierať japonské zvláštnosti. Ani jeden národ sa vraj v umení nevyrovná týmto holomkom.

— Ale teraz ti niečo poviem, môj milý Ritter, — riekol svojmu priateľovi, — ak nemáš nič proti tomu, zavolám sem hneď Lobkowitza a miss Evu, ktorá mi práve teraz, keď som išiel cez atelier, povedala, že si želá na každý prípad poznať hrdinu z „Rolanda“. Nečakajúc na odpoveď, odišiel, a hneď potom vrátil sa s Lobkowitzom, ktorý pracoval u Rittera a s Ritterovou žiačkou, slečnou Evou Burnsovou z Burminghamu, z Anglicka.

Kamenársky učeň doniesol druhú fľašu cenného moku s čašami a položil na stôl veľký tanier sandvičov. A ako to už pri takých príležitosťach býva, práve prejavený úmysel obidvoch lekárov, prerušiť pridlho sa ťahajúcu návštevu, za ďalšiu pol hodinu bol utopený v prúde dobrej nálady.

A ako malá spoločnosť po ďalšej polhodine, ba aj po uplynutí celej hodiny, ešte vždy sedela pri víne, tak bola ešte aj pri zábave viazaná nevyčerpateľným, srdcu ich všetkých veľmi blízkou témou o nemeckom umení. — Večná škoda, — riekol Bedrich, — že duch, ktorý stvoril umenie starých Grékov, nemôže sa spojiť s celkom novým a hlbokým nemeckým duchom, ktorým sa vyznamenávajú diela Adama Krafta, Vita Stossa a Petra Vischera.

Dáma sa opýtala: — Pán doktor, či ste sa prakticky zapodievali s výtvarným umením? — Willy Snyders odpovedal miesto Bedricha: — Z doktora sála nadanosť, — riekol. — Viem to dokázať. — V sbierke jeho zvláštností zachovaly sa t. zv. „pivové noviny“, do ktorých jeho učiteľ kreslil vážne i humoristické obrázky.

— Že ja sálam nadanosťou? — riekol Bedrich, zapýriac sa. — Boh ma uchovaj, Willy. Prosím vás, milostivá slečna, neverte tomuto úžasnému školákovi. Ak by som mal mať nejaké nadanie, tak ono nespočíva na „pivových novinách“. Raz som bol prakticky činný, áno! Prečo by som to mal tajiť, že som bol diletantom, ako každý nie celkom na hlavu padlý mladý človek, medzi šestnástym a sedemnástym rokom, v maliarstve, sochárstve a v peknej literatúre. Z toho sa môžete dozvedeť najviacej to, aký som bol rozháraný, a nie, koľko talentu som mal pre umenie.

Milujem umenie, dnes ho milujem väčšmi, ako prv, to môžem povedať, lebo v svete, okrem umenia, všetko sa mi stalo problematickým. — Nemecky povedané: radšej by som bol vyrezal z dreva matku Božiu, ako je tu táto, — myslel na dielo Riemenschneidera, — ako byť dovedna Robertom Kochom a Helmholtzom. Toto prirodzene platí výlučne len na mňa, ktorý ináč týchto ľudí obdivujem.

— Nonono! hrom do toho, ešte sme tu aj my, — zvolal Peter Schmidt, vyskočiac. Vždy, keď bol v tomto umeleckom krúžku, ktorého členovia ho ináč radi mali, a často sa uchádzali o jeho radu, vyskytla sa chvíľa, keď vzplanula hádka, či umenie, alebo veda zaslúži si prednosť: a vtedy prirodzene Friesan prudko zastával vedu. — Keď túto, — riekol teraz, — Riemenschneiderovu drevenú figúru hodíš do ohňa, tak zhorí ako drevo. Ani drevo, ani nesmrteľné umenie, ktoré na nej byť môže, neodolá ohňu. Ale keď sa premenila na popol, tak potom pre pokrok ľudstva nemôže nič znamenať. Ináč svet bol plný drevených bohov a sôch bohorodice: ale zato, mojím vedomím neožiarily najčiernejšiu noc nevedomosti.

— Nehovorím nič proti vede, — osvedčil sa Bedrich. — Len to prízvukujem, — pokračoval, — že ide o lásku k umeniu v najväčšom stupni rozháraného človeka. Tak tedy, milý Peter, upokoj sa! — Ak vás to naozaj tak priťahuje ku plastike, — riekla Eva Burnsová, ktorá výlučne len Bedricha počúvala, — prečo nezačnete hneď zajtra ráno modelovať tuná u majstra Rittera? — Ritter poznamenal veselo: že sa vlastne do rezbárstva nerozumie, ale ináč stojí vo všetkom Bedrichovi k službám. Bedrich zvolal hneď bezprostredne: — O svoju malú madonnu, moju drevenú bohorodicu, neprídem. — Vstal s čašou v ruke, a to isté urobili všetci, nie bez bočných myšlienok, pripiť s úsmevom na zdravie malej madonny. Čaše štrngaly a Bedrich pokračoval trošku odvážne:

— Želám si veľmi schopnosť, môcť urobiť s božským citom a ľudskou rukou, ako Goethe vraví, to, čo mužský pri ženskej animálne môže a musí. — Složil ruky, ako by nimi chcel načerpať vody. — Cítim, — zvolal, — madonnu v priehlbine svojich rúk, ako homunkulusa. Tam žije. Dlane mojich rúk sú zlatou mušľou. Myslite si, že je moja madonna na piaď veľká, a je, nedbám, povedzme, zo živej slonoviny. Predstavte si, že má po sebe viaceré ružové škvrnky. Predstavte si, že táto madonna je zahalená len takým plášťom, aký mala Godiva, totiž vlasmi, pozostávajúcimi z tekutých slnečných lúčov, a tomu podobne a tomu podobne.

A Bedrich začal improvizovať:

I riekol majster: vstúp do mojej dielne! Tu do obidvoch rúk vzal sošku malú, — sťa bol by bohom, tvorcom, — veledielo, a jeho srdce bilo rušne vraz: Jak vidíš, tak som zrel ju živú raz… a vše tak a vše tak sálaly po mojich rukách zlaté vlny, pery chladné…

— Už nepoviem nič viacej! poviem len toľko, že by som túto nemeckú madonnu chcel vyrezať z lipového dreva, polychromovať ju, ako je sám život a potom, nedbám, hoci aj zahynúť.

Entuziastický vzlet Bedrichov bol prijatý s volaním hlasného: bravo!

Eva Burnsová bola azda trochu mužský lepá, pekná osoba, ktorá už prekročila dvaciaty piaty rok. Jej nemčina a angličtina bola trošku tvrdá, a nejaký zlomyseľný poslucháč bol by mohol prísť na myšlienku, že má v ústach trošku prihrubý jazyk papagájika. Jej tmavé a husté rozčesané vlasy hadily sa na ušiach. Mala širokú, a bezúhonnú postavu. Keď Bedrich niečo povedal a keď hovoril, hľadela na neho svojimi veľkými tmavými, umnými očami.

Napokon riekla: — Mali by ste sa o to naozaj pokúsiť.

Bedrichove oči a oči dámy sa stretly a mladý učenec odpovedal jej takým tónom, ktorý znel pološtudentsky a polorytiersky. — Miss… Miss… — Eva Burns, — pomáhal mu Willy! — Miss Eva Burns z Burminghamu! Miss Eva Burns z Burminghamu, povedali ste veľké slovo. Na vás bude spočívať všetka vina, ak bude svet o jedného zlého lekára chudobnejší a o jedného zlého sochára bohatší!

Medzitým sa zotmilo; zapálili sviece z najjemnejšieho včelieho vosku na lustri, ktorý visel nad stolom. — Nemám nič proti tomu, keď s božským citom a ľudskou rukou, alebo nedbám, keď aj len s božským citom, totiž s rozumom, chceš vplývať na rozmnoženie vyšších typov a ľudského pokolenia. — S týmito slovami zasiahol Peter Schmidt znova do debaty. — To isté je totiž, ak dovolíš, cieľom, konečným cieľom lekárskej vedy. Zavíta raz deň, keď umelý výber stane sa medzi ľuďmi obligátnym. — Umelci sa dali do smiechu. Nedajúc sa pomýliť, končil Friesan: — A potom svitne druhý, ešte krajší deň, keď ľudia, ako sme my, znamenať budú medzi ľuďmi najviacej toľko, ako dnes africkí bušmani.

*

Svetlá lustra doháraly, keď im prišlo na um prerušiť to malé stolovanie. V ateliéri panovala tma. Pre nejakú príčinu robotníci prv zakončili prácu, ako obyčajne. S ohorkami lustra svietili si vo vymretých miestnostiach. Lobkowitz rad radom prikrýval pre Chicago určené práce: obchod, priemysel, premávku, prácu, nezabúdajúc na poľné hospodárstvo! Modely zo sádry a hliny, ktoré maly kolosálne rozmery. — V umení pri kolosoch z toho nič nevykvitne, — riekol Ritter. Práce boly robené s vervou, a v svetle sviec vrhaly obrovské tiene. Willy riekol: — Všetko pre dodatočný jubilárny ruch fourteen hundred and ninety two, všetko pre Chicago World Exhibition. Z Norska príde wikingská loď. Budú si podávať jedného krivonohého Španiela, posledného potomka Krištofa Kolumba! Je to obrovský humbug, vždy znamenité žrádlo pre pánov Amerikánov. — Willy riekol, vždy naširoko otvárajúc ústa, že prídavok obrovského poverenia Ritter má čo ďakovať len svojej opičej fixnosti. Stavebná komisia, dostala od Rittera už všetky skizzy, kým druhí ešte nenavlhčili ani len hlinu. — Vtedy, — riekol Ritter, — ešte v svojom malom brooklinskom atelieri, úplných štyricať osem hodín nedostal som ruky von z hlinenej skrine! — Všetky tieto dekoratívne práce boly podkupnými dielami. — Nemrzia ma vôbec, — riekol Ritter, veď po zakončení výstavy budú jestvovať len na fotografiach. — Willy poznamenal: — Takí sú už raz tí Amerikáni. Prosím Washingtonov pomník, Mr. Ritter! Nemáte azda náhodou vo vrecku vesty hotový Washingtonov pomník? — Nie! ale do dnes večera ho zaobstarám. — V tom sa vyzná, huncút! — Willy sa zľahka dotkol zbožňovaného Rittera, — a preto sa hodí do United States of America.

Vstúpili do Ritterovej zvláštnej dielne, kde bolo možno videť práce celkom iného ducha. Kým pyramidálne figúry pre Chicago maly krikľavý charakter svetového tržišťa, tuná bolo všetko umelecké. Vysoký relief, znázorňujúci spievajúce dievča, stál ešte nedokončený v hline na silnom podstavci a ukazoval dobré vlastnosti. Bolo možno videť ešte v hline jednu dekoratívnu prácu, Putti s kozlami, tancujúcich fannov, mänady, Silena na oslíku, slovom na postavy bohatý bachanálny pochod. Bolo tu tiež videť z hliny postavu na stupni, nahého človeka, ktorý držal v ruke rybu a pozeral na ňu joviálne. Druhý svätý Jur, ktorý nemohol odtajiť, že jeho vzor vo florentskom Národnom muzeu pochodí z ruky Donatelliho, už tu stál hotový v sádrovom odliatku. Vo všetkých týchto dielach bol najdený šťastný stred medzi Grékmi a Donatellim a ony maly svoj štýl, ktorý popri všetkej dovolenej odvislosti dával výraz majstrovmu spôsobu.

Tuná sústredené práce bez výnimky boly určené pre amerického Crassusa, pre človeka, ktorý bol do mladého maliara a jeho umenia až po uši zbláznený, a ktorý žiarlivo bdel nad tým, aby sa z jeho tvorieb nič nedostalo do cudzích rúk. Cítil sa byť novým Medicejským. Stavba paláca, ktorý medzi priestrannými záhradami na Long Islande hotovili pre neho, jeho ženu a dcéru, a ktorý bol temer celý z mramoru, už pohltil miliony dolárov. Plastické ozdoby záhrad, dvorov a miestností domu, maly byť výlučne Ritterom vytvorené, a to podľa jeho slobodného úsudku. Aké úlohy v tejto Amerike! Keby bolo možné tak ľahko zadovážiť talenty, ako si možno v „our country“ zadovážiť doláre, tak by to muselo vyvolať tretie, ešte oveľa väčšie renascimento, ako bolo to veľké talianske.

Bedrich bol jedinečným šťastím mladého človeka celkom omámený, pri čom obdivoval menovite súlad úspechu a zisku. Keď tak porovnal plnosť týchto zdanlive hravo vytvorených diel a pokojnú povahu mladého majstra s vlastným rozorvaným jestvovaním, prepadal ho najprv ako by pocit pariu, ba beznádejná skleslosť. Ako tak padal svetelný lúč sviec na bohatú Ritterovu tvorbu, ktorý všade formu a dušu vmiesil do vlhkej, beztvarnej hliny, niečo vždy vravelo Bedrichovi: — Opozdil si sa v jestvovaní! zmrhal si svoje dni! To, čo si stratil, už nedohoníš! — Hlas závisti, trpkého, výčitiek plného obvinenia nejakej vyššej bytosti bez mena, sa vznášal a chcel vedeť, prečo táto bytosť nedovolila svojho času ísť Bedrichovi takouto cestou.

Ritterov život vo vlasti bol podlomený. Nejaký psovský prípad pri vojsku pohol mladého človeka najprv ku sprotiveniu a potom k desercii. Už bol niekoľko rokov v Amerike a musel si povedať, že jeho podlomenie vo vlasti bolo nemožnou vecou, ktorá dopomohla k tomu, presadiť bylinu do novej, naozaj pre ňu sa hodiacej úrodnej prsti. Prosto, harmonicky a rovno rástla tuná Ritterova osobnosť, ako nejaký zvláštny strom, a nedostatok mladého princa z krajiny geniov vo vojenskej subordinácii bol osudom skrze jemu žičenú superordináciu bol raz navždy vyrovnaný.

Ritter odrazu riekol Bedrichovi: — Na palube „Rolanda“ bol s vami aj berlínsky sochár Toussaint. — Peter Schmidt nebadane požiadal umelcov, nespomínať pohromu lode, lebo toto, pri nervóznom založení priateľa, mohlo by mať zlé následky. Ale na upozornenie sa zabudlo. — Chudák Toussaint, — riekol Bedrich, — úfal sa najsť tuná zlaté vrchy. A veď bol len niečím takým ako cukrárskym geniom. — A jednako vás ubezpečujem, — riekol teraz Lobkowitz, — ako človek bol po istú mieru veľkolepý. Zaostal, hoci mal aj veľké úspechy, len preto, lebo jeho žena sa priveľmi venovala spoločenskému životu a že na neho s veľmi vysokého miesta padal lúč milosti. Keby sa bol dostal na americkú pôdu, bol by nechal podľa možnosti svoju ženu sedeť a bol by sa stal celkom iným človekom. Chcel len tvoriť, len pracovať, podľa možnosti najradšej medzi schopnými remeselníkmi s vysúkanými rukávmi stáť na lešení. Raz mi povedal mimochodom, — končil Lobkowitz: — Keď raz náhodou vzhliadnete v Amerike murára, ktorý medzi prácou pri odpočinku pochutnáva si na chlebe s rascovým syrom a na whisky, a bude mne podobný, pomyslite si len celkom pokojne, že som to ja. A potom ma nemusíte ľutovať, ba môžete mi blahoželať.

Zasa jeden, myslel si Bedrich, ktorý najlepšiu čiastku svojej bytosti držal ukrytú pod povrchnosťou svojho času a ktorý, ako aj ja, nadarmo hľadal rozhodnutie medzi bytím a zdaním.

*

Maliarov kočiar stál pred dverami k službám Bedricha a doktora Petra Schmidta, ktorý sa zasa chcel vrátiť do Meridenu, prichystaný odviezť ich na stanicu. Obidvaja páni museli sa tiesniť v malom povoze pri rakúskom trainerovi, a či komorníkovi. Ritter ho predstavil, ako Mr. Boabu. Tento človek bol s Ritterom asi v jedných rokoch a nosil obvyklý malý, tmavý, okrúhly klobúčik, tmavé rukavice, a krátky jazdecký svrchník. Mal silnú čelusť, jemný nos, nad hornou perou mal páperisté fúziky. Pokladali ho za pekného mládenca, lebo na jeho tvári vládla prevažne odvážlivá, mladistvá naivnosť. Pohrával si na nej šťastný úsmev, keď utešeného belocha poháňal cez záplavu kočov, nákladných vozov a vagónov uličnej dráhy.

Popri všetkej fantastike, ktorú v obraze mesta vytvorila divá výstrednosť techniky, mesto malo jednako len charakter provizoriumu. Chvat, pilnosť, náhlenie, ziskuchtivosť, pachtenie za dolármi techniku všade vybičovaly ku odvážlivým činom. Obrazom tohoto boly mrakodrapy, pri úpätí ktorých chodili ľudia, vysoká dráha, pod ktorej elevátormi bolo treba prejsť, na otvorenom mieste položené koľajnice bez ohrady, po ktorých nepretržite dvojhlasne túkajúc, rachotil rýchlovlak. Vysokej dráhy, ktorá, ako priesvitný had, bežala na jedinom rade elevátorov, zatáčala za rohy, vydriapala sa do každej uličky, bolo sa možno z poschodí temer dotknúť. — Nesmysel, šialenstvo, bláznovstvo! — riekol Bedrich. — To tiež nie je celkom pravda, — vetil Peter Schmidt, — za všetkým tým tkvie práve celkom bezohľadná a neporušiteľná triezvosť a cieľuprimeranosť. — Bolo by to ošklivé, keby to nebolo také veľkolepé, — zavolal odpoveďou do huriavku Bedrich. Ešte vždy Roland! Roland! — Wreek of the gigantic steamer Roland! — kričal predavač novín. — Čo je to? Čo to bolo? Gniavim sa v živote! myslel si Bedrich. Čo ma je po tej historii? Zasekla premávka a preto musel zastať aj beloch. Hrýzol zubadlo, hádzal hlavou, z papule mu lietaly chomáče peny. Obzrel sa, ako by bol chcel hrdinsky iskriacimi okáľmi mladému, zarazenému, rakúskemu dôstojníkovi preskúmať srdce i obličky. Pri tejto vynútenej prestávke Bedrich zbadal, ako posunujúci, strkajúci, tiesniaci sa zástup hlce celé zvány „Worldu“, „Sunu“ a „Newyorkských štátnych novín“. Krava žere trávu a New York hlce noviny. A chvalabohu, vo „Worlde“, ktorý si Peter Schmidt chvatne kúpil od predavača novín, čo sa s ohrozením života predral pomedzi vozidlá, bola o „Rolandovi“ zasa nová senzácia. Nešťastie v pensylvánskych baniach. Tristo baníkov odrezaných od sveta. Požiar trinásťposchodového mrakodrapu a priadelne. Zahynulo štyristo robotníčiek. — Po nás potopa, — riekol Bedrich, — uhlie je drahé, obilie je drahé, drahý je aj lieh a kamenný olej, ale človek je lacný, ako maliny. Či nie ste toho náhľadu aj vy, pane Boaba, — končil Bedrich, — že naša civilizácia je štyricať jednostupňovou horúčkou? Či človek nemusí tvrdiť, že tento New York je blázincom?

Ale delfický pánsky kočiš Boaba s nenapodobiteľnou eleganciou na spôsob rakúskeho dôstojníka priložil slobodnú ruku ku čiapke, pri čom práve taký určitý, ako i šťastný úsmev zakrúžil okolo kútikov jeho úst a jeho odpoveď neobsahovala voskrz súhlas. — Well, I love life; here one really lives. When there is no wor in Europe, then it is wearisome. — (Hej, ja milujem život; tu sa naozaj žije. Keď v Europe niet vojny, je tam nudno.) Hovoril anglicky, čím dal jasne na javo svoj pomer ku starému kontinentu.

Na stanici riekol Peter Bedrichovi, tisnúc mu na nemecký spôsob ruku: — Ale teraz už prídeš skoro ku mne do Meridenu, človiečku. Meriden je vidiecke mesto, a tam sa lepšie možno zotaviť ako tuná! — Bedrich odpovedal s tichým fatalistickým úsmevom: — Pri mojich rozhodnutiach nemám celkom slobodnú ruku, syn môj! — Prečo nie? — Mám povinnosti! som viazaný! — S indiskrétnosťou najdôvernejšieho priateľstva opýtal sa teraz Schmidt: — Súvisí to azda s drevenou madonnou? — Môžbyť, — riekol Bedrich, — že je to niečo podobné. Chúďa, to malé stvorenie stratilo svojho otca, tedy svojho ochrancu, a keď som sa po istú mieru zúčastnil jej zachránenia… — Tedy jednako, — riekol Schmidt, — dievča v košieľke a lanový rebrík! — Áno, a nie, — odpovedal Bedrich; — najbližšie ti to rozpoviem podrobne. Na každý prípad vyskytnú sa chvíle, keď je na človeka odrazu prekvapujúcim spôsobom uvalená zodpovednosť za niektorého blížneho. — Peter Schmidt sa smial: — Myslíš hádam na prípad, keď vo víre veľkého mesta človeku odrazu položia na ramená nemluvňa neznámej ženskej s prosbou, podržať ho minútu a keď sa potom tá ženská nevráti? — Neskôr ti všetko vysvetlím! — Vlak s dlhým a dobre vybudovaným železničným vozňom sa pomaličky pohol: celkom bez hluku šinul sa hneď nebadane do diaľky.

*

Bedrich, vrátiac sa do klubového domu, dal sa spýtať skrze Petronillu, či Ingigerde bude vhod jeho návšteva. Starká sa vrátila so zvesťou, že signorina prosí o ňu až o štvrť hodiny. Poznamenala, že je u nej signor pittore Franck. Prv, ako vyslovila tento dodatok, Bedrich mal úmysel okiepiť sa a preobliecť. Ale teraz mu vstúpila krv do hlavy; preskakujúc dva-tri schodky, hneď vybehol na prvé poschodie, kde silne zaklopal na dvere Ingigerdinej chyže. A keď nik nezavolal „slobodno!“, nezvane vstúpil a videl vedľa Ingigerdy tesne sedeť cigánskeho šuhaja Francka. Pod žiarovky položil dosť veľký hárok papieru a kreslil niečo, v čom Bedrich, keď bližšie pristúpil, poznal v rýchlosti naskizzované návrhy na kostymy. — Dala som vás prosiť až o štvrť hodiny, — riekla, špúliac ústami, Ingigerda. — A ja prídem vtedy, keď sa mi páči, — vetil Bedrich.

Franck vstal, uškŕňajúc sa srdečne na mladého učenca, a neponáhľajúc sa práve, odišiel z miestnosti. Ingigerda volala za ním: — Ale, Rigó, sľúbili ste mi, že zasa prídete.

S citeľným hnevom a dosť hrubo opýtal sa Bedrich: — Čo hľadá v tvojej izbe ten mladý človek, Ingigerda? A k tomu Rigó? Ako to, že Rigó? Stratili ste obidvaja rozum? — Hoci tento tón mladej stroskotankyni musel byť niečím celkom novým, zdal sa byť napokon jednako len správnym, lebo riekla celkom pokorne: — Prečo ste boli tak dlho preč? — To ti neskôr poviem, Ingigerd, ale v našom terajšom pomere, zakazujem si také priateľstvá. Ak už chceš niečo urobiť, daruj tomu obesencovi hrebeň, kefku na nehty a na zuby. Ináč ten mladý človek nemenuje sa Rigó, ale Max, je dosť zlumpovaný a vonkoncom živia ho len jeho priatelia.

Ingigerde bolo ľahko zahanbiť Bedricha výrokom, že jej je všetko jedno, či je niekto chudobný, alebo bohatý, záletnícky, alebo zle oblečený, nevidí v tom nijakého rozdielu. Bedrich zamĺkol a pritisol svoje pery na jej tylo.

— Kde si bol? — opýtalo sa dievča. Bedrich jej rozprával o Petrovi Schmidtovi a o veselých chvíľach, ktoré prežil v Ritterovom atelieri. — Ja to nemám rada! neželám si také niečo! — a dodala, — ako len možno piť víno.

Asi o hodinu po tejto predohre požiadal Bedrich svojho bývalého žiaka, Willyho Snydersa, pomôcť mu najsť penzionát, v ktorom by bola Ingigerd dobre zaopatrená. Willy musí, vraj, nahliadnuť, že to nejde, mladú dámu nechať bývať v mládeneckom, klubovom dome. Willy to uznal, ba už, vraj, prenajal vo Fifth Avenue znamenitý byt.

Na druhý deň ráno, Bedrich znova premožený vzrušením, vošiel ku Ingigerde. Rozhodnutie, ktoré ho teraz opanovalo, zavinilo citové vzrušenie, ktoré sa chcelo dočista vybúriť. Riekol: — Osud nás spojil, Ingigerd. Ty budeš mať ten istý pocit ako ja, sťa by vo všetkom, napriek náhodám, ktoré sme spolu zažili, bralo tu zástoj predurčenie. — A hneď začal s premyslenou spoveďou o pomeroch svojej minulosti: rozprával o rokoch mladosti, rozprával s náležitou šetrnosťou a láskou o svojej žene. Niet, vraj, nádeje na jej uzdravenie. — Pre ňu, — pokračoval, — môžem si robiť len tú výčitku, že som bol jednako len človekom s dobrými úmyslami, ale s nedostatočnou schopnosťou, uskutočniť ich! Ale azda som sa nehodil k nej, ako muž, lebo mi väčšinou chybela rovnováha duše, ktorou by som ju bol mohol podopierať. Napokon prišlo zrútenie, a keď nešťastie zriedka zavíta len jedno, zasiahly aj vonkajšie nezdary a tak musel som napäť sily, udržať v rovnováhe samého seba. Nerád o tom hovorím, — pokračoval, — ale je to pravda, a vravím ti, že som prv, ako som ťa videl, mal viac ráz v ruke revolver s celkom určitým úmyslom. Život zaľahol na mňa s olovenou ťarchou a nezaujímal ma. To, že som ťa videl, Ingigerd, a to podivné stroskotanie lode, ktoré som aj v skutočnosti, a nielen symbolicky, musel zažiť, naučilo ma znova vedeť si vážiť život! Teba a holý život, ktoré som z lode zachránil. — To, čo sa stalo, umienil som si hľadať, Ingigerd! Ale prišlo toho na mňa viacej, oveľa viacej, ako som hľadal. Zasa stojím na pevnej pôde. Milujem pôdu. Nedbal by som ju pohladkať: ale ešte nie som uzdravený! mám plno rán zvonku i zdnuká. Ty si prehrala! prehral som i ja; videli sme druhú stranu bytia, nahliadli sme do nezničiteľných mrákav bezdna jestvovania. Ingigerd, či budeme držať pospolu? Chceš pre švihaného rozpoltenca, ktorý je dnes nenásytný, zajtra presýtený, ktorý túži za pokojom a mierom, znamenať pokoj a mier? Či chceš opustiť všetko to, čo doteraz pre teba znamenalo život, Ingigerd, keď všetko to nechám, čím bol môj doterajší život biľagovaný? Či chceme my dvaja započať život nový, prostý a nepatrný, založený na novej báze a žiť a mreť ako jednoduchí ľudia? Chcem ťa nosiť na rukách, Ingigerd! — A složil ruky tak, ako to urobil v krúžku umelcov, keď vravel o svojej madonne. — Chcem… — Ale tu prerušil svoju reč a potom riekol: — Vrav! povedz z dvoch slov jedno, Ingigerd! Môžeš byť… môžeš byť mojím kamarátom?

Ingigerda stála pri okne, hľadela do hmly a klopkala tužkou na sklo. Potom riekla: — Hej, azda, pán von Kammacher! — Vzrušil sa: — Azda? — A pán von Kammacher? — Obrátila sa a povedala chytro: — Prečo si vždy hneď taký prudký? Či ja môžem vedeť, čo môžem a čo nemôžem a či sa hodím na to, čo ty chceš a potrebuješ? — Riekol: — Ide o lásku! — Mám ťa rada, áno, — vetila Ingigerda, — ale, či je to láska, odkiaľ to mám vedeť? — Bedrichovi sa zdalo, že sa ešte nikdy v živote nezneuctil natoľko, ako práve teraz.

*

Medzitým klopali na dvere, a pán v paletó, s cylindrom v ruke, na tučných rukách majúc bežné tmavé rukavice, vstúpil dnuká s „Excuse me“. Keď sa presvedčil, že stojí pred Ingigerdou Hahlströmovou, predstavil sa, ako riaditeľ Lilienfeld z Fifth Avenue-Theater a súčasne odovzdal aj svoju navštívenku. Túto navštívenku prevzal Bedrich, kým návštevník dievča oslovil dlhšou rečou, v ktorej zdôraznil, že Lilienfeld je nielen riaditeľom Fifth Avenue-Theatru, ale aj majiteľom varieté a je impresáriom z povolania. Pán Lilienfeld povedal, že sa adresu „milostivej slečny“ dozvedel od bezrukého majstra v strieľaní, Stossa. Dopočul sa, vraj, že má s Webstrom a Forsterom nedorozumenie. Povedal si tedy: že sa nemôže odcudziť dcére svojho priateľa. Poznal, vraj, nielen jej otca, ale aj jej matku. A pán direktor Lilienfeld zatým vyslovil hneď svoje poľutovanie nad smrťou jej otca, svojho priateľa.

— Slečna Ingigerd Hahlströmová, — riekol Bedrich, — posiaľ pre nepriaznivý zdravotný stav nemohla vystúpiť pred verejnosťou. Ale Webster a Forster medzitým takým krutým a hrubým spôsobom sa vyhrážali prostredníctvom cudzích ľudí, ba i listovne, že sa teraz rozhodla vôbec nevystupovať u týchto ľudí. — Nie! — riekla Ingigerd. — Nikdy!

Bedrich pokračoval: — A potom plat je mizerný! Máme tuná listy, v ktorých nám núkajú tri razy, ba štyri razy viacej. — To je celkom v poriadku! — riekol riaditeľ Lilienfeld. — Prepáčte, že sa vám opovážim radiť: predne by som vás chcel upokojiť, keby hádam vyhrážky Webstera a Forstera boly ochvely vašou istotou. S vaším pánom otcom uzavretá smluva, pre rozličné príčiny, nemá zákonitej platnosti. Náhodou dozvedel som sa o modalitách rozvodu vášho nebohého otca s vašou matkou, od obidvoch stránok, a mojím bratom, právnym zástupcom vášho nebohého otca, som o všetkom dosť základne informovaný. Vtedy vás právnicky pririekli vašej matke. Keď o tom základne uvažujeme, váš otec vlastne ani nemal práva uzavreť smluvu. Ušli ste, išli ste s vaším oteckom, lebo ste na vašom oteckovi viseli s telom a dušou a že ste sa nebárs dobre snášali s vašou pani matkou. A priznávam: urobili ste dobre, veľmi dobre! Lebo on z vás vychoval veľkú umelkyňu.

— Áno, ďakujem! — usmiala sa nevdojak, proti takej výchove v umení i len pri púhej myšlienke protestujúca Ingigerda. — Každé božie predpoludnie nechal ma celkom nahú robiť na koberci skoky a zvraty, pri čom si veľmi pohodlne bafkal z fajočky. Popoludní si sadol ku klavíru a potom sa vec znova začala.

Riaditeľ pokračoval: — Váš otec bol v tom naozaj veľkolepý. Tri, či štyri medzinárodné hviezdy najväčšej veľkosti, ak mi tak dovolíte povedať, postavil na nohy. Bol majstrom tanca v obidvoch svetoch. — Riaditeľ sa veľmi významne usmial: — A okrem toho — všeličím iným zaujímavým. Ale ostaňme len pri hlavnej veci: ak chcete, je vaša smluva s Websterom a Forsterom hneď bezvýznamná.

— Netajím, — začal znova a teraz sa obrátil zvlášť ku Bedrichovi, — netajím, že som v medziach gentlemanstva aj obchodníkov. A ako taký, dovoľujem si dať vám jednu otázku, pán doktor: či máte ešte vždy úmysel vašej sverenici dovoliť verejne vystúpiť, a či azda u vás a u nej dozrelo rozhodnutie, utiahnuť sa v súkromnom živote?

— O nie, — vetila Ingigerd veľmi rozhodne.

Bedrich si predchodil ako preglgač meča, ktorý sa hneď nevie oslobodiť od ocele. — Nie, — riekol aj on, — ale želal by som si, aby slečna Ingigerda vôbec viac nevystupovala, lebo má veľmi chúlostivé zdravie. Ale ona sama tvrdí, že potrebuje senzáciu. A keď prezerám ponúkané smluvy a honoráre, tak neviem, či mám právo ju zadržať.

Riaditeľ riekol: — Pán doktor, prosím vás, nerobte to! — Dolu som našiel otvorené dvere. Klopal som na viacero dverách, nik mi nedal odpovedi, nik neotváral. Konečne som sa dostal až sem, a mal som šťastie, byť u cieľa. Moja slečna, pán doktor, nechajte ma vybojovať tú vec s Websterom a Forsterom, s ľudmi, ktorí sú naozajstnými vysávačmi krvi a ktorí, okrem toho, urazili dámu. Lebo môžem vás ubezpečiť, že o tej spoločnosti ustavične kolujú chýry najpodlejšieho druhu. — Prosím, mená! — riekol zblednúc Bedrich. — Česť! — Riaditeľ zdvihol výstražne obidve ruky, a Bedrichovi sa zdalo, že obchodník zlodejsky žmurká. Sťa by odrazu sa vnucujúci, široký úsmev neočakávane bol pokazil všetku obchodnú vážnosť. — Oh, Bože! — zvolal, — priveľa cti! priveľa okolkov! — A mužský teraz okrúhlymi a veľkými očami pozrel na Bedricha otvorene, cynicky. — Pri angažovaní ponúkam nad všetky doterajšie návrhy päťsto mariek za večer, tedy asi sto štyricať dolárov, odhliadnuc od všetkých výdavkov a trov. Vystúpte za dva, alebo tri, alebo štyri dni. Ak súhlasíte, môžeme sa dať hneď zaviesť ku právnemu zástupcovi.

Ani nie o desať minút neskôr stál Bedrich s Ingigerdou asi s dvaciatimi osobami v obrovskom zdvihadle, ktoré ich vynieslo do piateho poschodia obchodného domu v City. Lilienfeld riekol Bedrichovi: — Ak ešte niečo také nepoznáte, budete sa čudovať úradovni hľadaného amerického právneho zástupcu. Ináč sú to dvaja spoločníci: Brown a Samuelson. Ale Brown je slaboch, ten druhý robí všetko.

Hneď zatým stáli pred Samuelsonom, chýrnym newyorkským právnym zástupcom. V obrovskej miestnosti, v pisárskej továrni, kde páni a dámy pracovali pri písacích strojoch, pre šéfa bol z dreva a slepého skla ohradený priestor. Neveľký človek mal chorú farbu a bradu ako Kristus. Mal skôr ošumelé, ako nové šaty. Vôbec nebol vzorom americkej čistoty. Jeho ročný dôchodok odhadovali v dolároch na stotisíc. Smluva medzi Lilienfeldom a Ingigerdou bola za pätnásť minút uzavretá, smluva, ktorá pri Ingigerdinej maloletosti asi bola tak málo právoplatná, ako tá s Websterom a Forsterom. Ináč sa ukázalo, že veľmi tichým hlasom hovoriaci pán Samuelson, o vecnom stave v prípade hahlströmovsko-websterovskom a forsterovskom je zovrubne informovaný. Usmieval sa veľmi pohŕdlivo, keď bola reč o týchto pánoch a ich nárokoch a riekol: „Necháme ich pokojne prísť k nám.“

Keď Ingigerd a Bedrich na zpiatočnej ceste v koči sedeli samotní a predná sklenená stena bola zatvorená, Bedrich náruživo objal devu. „Ak vystúpiš pred verejnosťou, Ingigerd,“ riekol, „ja zošaliem.“

Chudák mladý učenec znova začal vylievať bolestný žiaľ, pre ktorý trpel, teraz však v sprievode horúcich objatí. Riekol: — Som človek, ktorý utonie! ktorý ešte aj tu na bezpečnej pôde, ak mu nepodáš ruku, musí utonúť! Ty si silnejšia ako ja! ty ma môžeš zachrániť. Svet pre mňa neznamená nič. Čo som stratil, je ničím, a nebude pre mňa nikdy nič znamenať, ak ťa s tým zamením.

— Ty nie si slabý! — vetila Ingigerda. Ťažko dýchala, jej úzke pery sa odlúčily. A zaraz ležal ten hrozne svodný úsmev masky na jej nepovedomej tvári. Vydýchla: — Vezmi ma! sveď ma.

Mlčali dlho, kým koč uháňal na gumových kolesách. Potom riekol Bedrich: — Teraz si môžu na teba hodne dlho počkať, Ingigerda. Zajtra budeme u Petra Schmidta v Meridene! — Ale ona sa smiala, hej, vysmiala ho, a on dobre zbadal, že obmäkčil jej telo, ale nie jej dušu.

Zastali pred klubovým domom. Bedrich zaviedol Ingigerdu až po dvere domu. Bez slova, bojujúc so svojím otrasením a zahanbením, stisol jej ruku. Bez slova vysadol do koča. Fiakristovi označil nejaký cieľ, ktorý mu práve prišiel na um.

*

Bedrich sa utiahol. Hanbil sa. Keď sedel samotný, s najnáruživejším zápalom dával si tie najopovržlivejšie hanobiace mená. Svoj mäkký klobúk, ktorý ešte vždy nezamenil s newyorkským cylindrom, sňal s hlavy, sotrel pot s čela a súčasne udrel do neho päsťou. „Môj úbohý otec! za mesiac budem hádam najmenej prisluhovačom jednej neviestky. Budú ma znať, honorovať. Každý nemecký holič v New Yorku bude rozprávať, kto je môj otec, z čoho žijem a za kým behám. Budem pudlíkom opice, strojcom príležitosti tejto naničhodnej malej žaby a diablice. Celá nemecká kolónia v malých a veľkých mestách, kde sa vynoríme, bude vo mne videť typický príklad, až na aký ošklivý stupeň, až do akej kloaky môže klesnúť člen nemeckej šľachty, niekdajší poriadny človek, manžel a otec rodiny.“

V takomto stave kajania a zahanbenia pri rýchlej jazde po Broadway, Bedrich hľadel, ako by voslep po domoch. Odrazu sa vzchopil z polohy opierajúceho sa a schúleného človeka, lebo mu padol do očí nápis „Hofmann-Bar“. Pozrel na hodinky a rozpomenul sa na sľub, ktorý si dali na „Hamburgu“. Bol to ten deň a bolo práve medzi dvanástou a jednou, keď sa chceli stroskotanci v Hofmann-Bare ešte raz stretnúť so svojimi záchrancami. Koč uháňal ďalej vedľa baru, hoci ho Bedrich zastavoval signálom. Bedrich vystúpil, zaplatil a hneď zatým našiel sa v známej newyorkskej pijackej miestnosti.

Videl dlhý výčapný stôl, mramorové dosky, mramorový obal, mosadz, striebro, zrkadlá, na ktorých nebolo ani za mak prášku. Množstvo hladkých, prázdnych pohárov, poháre so slámkovými steblami, poháre s kúskami ľadu. Barkeeperi, v bezvadne bielych plátených odevoch, starali sa o rozličné americké nápoje (drinks) so zručnosťou, ktorá sa dotýkala umenia, a s pokojnosťou, z ktorej ich nemohlo nič vyrušiť.

Stena za výčapným stolom mala po dosažiteľnú výšku množstvo točiek z polírovaného kovu a priechody do zásobární a hospodárskych miestností. Nad tým boly povešané obrazy. Nad hlavami pozdĺž baru stojacich, alebo drepeniacich ľudí, ktorí mali do tyla potisnuté okrúhle klobúky, alebo cylindre, Bedrich videl skvostný ženský akt od Courbeta, ovce od Troyona, jasnú prímorskú krajinu od Duprésa, viaceré vyberané kusy od Charlesa François Dubignyho: krajinu s dunamy a ovcami, druhú s dvojitým plnmesiacom: s jedným na obzore a s druhým, ktorý sa odzrkadľoval v priehĺbni, pri tom s dvoma prežvykujúcimi bujakmi! — Bedrich videl Corota: strom, kravu, starú brezu, svetelné reflexy vo vode! — tvorbu Rousseaua: obrovský strom vo víchrici! — prácu Jeana François Milleta: hrniec s repou, cínovú lyžicu, nôž! — tmavý portrét od Delacroix! — podľa Courbeta: vyziablu krajinu, kompaktnú v maľovke! — malého Bastiena Lepagea: dievča a mužského v tráve, s množstvom svetla! — okrem mnohých znamenitých obrazov. Pohľad ho tak upútal, že temer zabudol, čo práve zažil a prečo sem prišiel.

Keď Bedrich; temer v úplnom sebazabudnutí hľadel na vyberanú obrazáreň francúzskeho umenia, mýlila ho trošku prihlučná skupina hostí, ktorá krikom, smiechom a istým drkotaním sa líšila od pokojnosti druhých návštevníkov. Odrazu cítil na pleci položenú ruku, zľakol sa a pozrel do očí mužskému, ktorého bradatá hlava zdala sa mu cudzou a obyčajnou. Cocktaily a iné dobré nápoje dodávaly pleti toho mužského do belasa pohrávajúci náter. Cudzinec riekol: — Čože je to, milý doktor, nepoznáte azda kapitána Butova? — Bože, áno, veď to bol kapitán, ten človek, ktorému Bedrich mal čo byť povďačný za svoj život.

A teraz už poznal aj skupinu, ktorej krik ho mýlil pri obzeraní malieb. Bol to bezruký Artúr Stoss, ktorého sluha Bulke sedel trošku stranou. Bol to doktor Wilhelm, maliar Fleischmann, strojník Wendler. Boli tam dvaja námorníci „Rolanda“, ktorí dostali nové obleky a čiapky. Už ich pridelili na druhú loď.

Bedrich bol teraz hlasite zdravený. Artúr Stoss práve spieval svoju starú pieseň o tom, že po krátkom čase nechá cestovanie a utiahne sa na odpočinok. Pri tom veľa a hlasite rozprával o svojej žene a zdalo sa, že na to kladie váhu, dať na vedomie, že ju naozaj má. Jeho úspechy sú, vraj, teraz obrovské; predošlý večer obecenstvo vrhlo sa na podium a nosilo ho na pleciach.

— Tak, kolega, — opýtal sa doktor Wilhelm, — ako sa máte? ako vám prešiel čas? — Nuž, len tak! — vetil Bedrich, stisnúc plecami. Ani sám nevedel, ako mu prišlo na pery takéto sumárne odbavenie obsahové bohatého času. Ale podivným spôsobom tuná na pevnine, v Hofmanovom Bare, neostalo mu temer nič z obvyklej, kolegovi prejavovanej sdielnosti — Čo robí naša maličká? — opýtal sa Wilhelm, usmievajúc sa významne. — Neviem, — vetil Bedrich s výrazom chladnej cudzoty. Potom dodal: — Vlastne, koho to myslíte, milý kolega? — A keď Bedrich dal niekoľko takých vyhýbavých odpovedí, rozhovor sa akosi nechcel rozprúdiť. V prvých desiatich, či pätnástich minútach sám nechápal, že prečo sem vlastne prišiel. Okrem toho, hostia baru sa dozvedeli o skupine, že je krúžkom, utvoreným zo zachránených cestujúcich „Rolanda“, čo pôsobilo trápnym dojmom. Už sám Stoss, bezruký mužský, bil do očí. Nepil nič, ale bol radodajný, ako „stolček, prikry sa!“ A táto okolnosť pohla kapitána Butura, strojníka Wendlera, maliara Fleischmanna a námorníkov, dať sa do poriadnej pijatyky. Ani doktor Wilhelm sa nedal veľmi ponúkať.

Tichým hlasom oznamoval, že pre maliara Fleischmanna v newyorkských štátnych novinách zaviedli sbierku, a že mu už odovzdali istú sumu v dolároch, akú, chudák, ešte posiaľ vovedne nevidel nikdy. Bedrich sa preto srdečne smial, lebo pochopil, že prečo sa hneď opil s takou rozhodnosťou a zahrával si na veličinu.

— Čo poviete na to, pán doktor? — Takto oslovil Fleischmann Bedricha, smial sa, a denuncoval súčasne obrazmi pokrytú stenu. — Tak povedzte, hľaďte len! také niečo sa menuje umením! a také niečo dodávajú z Francúzska za milióny a milióny! Zavesia to na krk Američanom! — Stavím sa, že keď u nás niekto nekreslí lepšie, ak ten lebo onen, — pričom ukazoval ľubovoľne na niekoľko obrazov, — tak je u nás, v Mníchove, Drážďanoch alebo v Berlíne, už v sádrovej triede odbavený.

— Máte úplnú pravdu, — riekol so smiechom Bedrich.

— Dajte pozor, — kričal Fleischmann, — veď ja tým Američanom zapálim svetlo. Nemecké umenie… — Ale Bedrich ho už nepočúval, len sa mu zdalo po nejakom čase, ako by Fleischmann medzitým tieto isté slová bol veľa ráz zneužil.

Bedrich na to dosť nenútene riekol Wilhelmovi: — Pamätáte sa, ako sa tento revúci tuleň, toto šialene sa rehotajúce zviera vynorilo z vĺn pred naším záchranným člnom?

Kapitán Butor a strojník Wendler, ktorí sa na niečom úžasne smiali, pristúpili s tekavými očkami, ako by si mysleli, že sa priblížil čas, keď s obidvoma lekármi na niekoľko chvíľ majú byť vážnymi. — Počuli ste, pánovia, — riekol kapitán, — že newfundlanskí rybári už signalizovali trosky a mŕtvoly. Našli už aj záchranné pásy z „Rolanda“. Trosky a mŕtvoly údajne vyniesly vlny na piesčinu! V okolí sa vraj preháňa množstvo žralokov a vtáctva. Wilhelm sa opýtal: — Čo myslíte, kapitán: či sa podľa vašej mienky ešte niekto z „Rolanda“ niekde poneviera živý alebo mŕtvy? — O živých pán Butor nechcel nič povedať: — Je možné, že niektorý čln bol zahnaný ďalej na juh, kde našiel tiché more. Tak je von z kurzu veľkých parníkov, a je možné, že tri alebo štyri dni nestretne sa s nijakou loďou. Vrak, trosky a mŕtvoly labradorský prúd unáša väčšinou na juh, kým nenajdú golfský prúd, ktorý ich potom zaženie na severovýchod. Ak sa trosky a mŕtvoly s prúdom v blízkosti azorských ostrovov obrátia na sever, tak potom v krátkom čase môžu byť niekoľko sto morských míľ severne, a to pri škótskych brehoch.

— Tak potom, — riekol Bedrich, — náš plavovlasý, skvelý kapitán mohol by ešte svoj hrob najsť v škótskej zemi, na cintoríne bezmenných.

My, chudáci kapitáni, — riekol Butor, ktorý trochu pôsobil dojmom nemeckého sprievodcu konskej železnice, — ľudia od nás žiadajú, aby sme vedeli opanovať moria a búrky, ako Pán náš Ježiš Kristus, a keď to nevieme, tak si potom, môžeme voliť medzi utonutím v mori a obesením na suchu.

Pristúpil Artúr Stoss: — Pamätáte sa, pánovia, keď sme tonuli, či boly zatvorené prieduchy? — Bedrich rozmýšľal, potom riekol: — Nie! — Mal som ten istý dojem, — riekol Stoss. — Páni námorníci tvrdia, že o tom nič nevedia. „My sme vyplnili rozkazy, ktoré sme dostali,“ riekli. — Maliar Fleischmann medzitým zakričal: — Nie, neboly zatvorené. Kapitána som vôbec nevidel, preto neviem, aký to bol človek. Nie, prieduchy voskrz neboly zatvorené. Mal som miesto, — rozprával ďalej, — pri rodine rusko-židovských vysťahovalcov. Odrazu sme pocítili úžasný úder, pukot a praskot, ako by bola loď narazila na granitové bralo. A tu odrazu vzplanula panika. Všetci stratili hlavu, všetci zošaleli. Leteli sme jeden cez druhého, hlavami proti sebe a proti stene. — Vyhrnul rukáv, — tu môžete videť, aký som poodieraný. Totiž, bola tu čierna Ruska, ktorá sa o to starala… ktorá, vravím, starala sa o to, aby som sa vo všeobecnosti nenudil. — Wilhelm pozrel významne na Bedricha. — Nechcela ma pustiť! Od kriku celkom zachrípla! Už len pišťala! Držala sa ma mocne, a to, ako vám vravím, a vždy len sipela: alebo zahyniete so mnou, alebo ma zachránite! Čo som mal robiť? Musel som to stvorenie prasknúť po hlave.

— Áno, čo môže robiť človek v takom položení? — riekol strojník Wendler, — prost, pánovia!

— A propos, — riekol Stoss, — pán doktor von Kammacher, prišla mi práve na um malá Hahlströmová. Mali by ste ju prehovoriť, aby hľadela s Websterom a Forsterom podľa možnosti čím skôr prísť do poriadku. Ak tomu dievčaťu prekážate vystúpiť, tak jej naozaj stojíte v svetle! — Ja? — opýtal sa Bedrich, — čo si to namýšľate? — Nedajúc sa pomýliť, bezruký pokračoval: — Webster a Forster sú ináč veľmi poriadni ľudia, ale ich vliv a priľnutie sú nevypočítateľné! Beda človeku, ktorý má s nimi robotu po zlom! — Prosím, pán Stoss, usporte si všetko ostatné. Pre úbohú sirotu, o ktorej hovoríte, ja nie som vôbec vymenovaný za poručníka.

— Ach, čo, úbohá sirota! — riekol Stoss. — There’s money in it, vraví businessman. Nezabúdajte, že sme tu v ríši dolárov.

Bedrich bol indignovaný. Mal chuť vziať klobúk a odísť. Nechápal už ďalej, prečo sa vlastne stretol s týmito ľuďmi. Chtiac odbočiť a zbaviť sa hnevu a a zlej nálady, pravda, i pre ušľachtilejšiu príčinu, odrazu začal hovoriť o slúžke Ružene a zazlieval, že sa o túto osobu tak málo zaujímajú. Vravel, že by pre neho bolo dôležitejšie zaujať sa jej, ako ktorejkoľvek inej ženskej osoby. On nie je kramárom. Ani čachrovníkom. Ale keď sa už konala sbierka a nič sa nesbieralo pre Ruženu, tak potom pre naozajstnú hrdinku „Rolanda“ neurobilo sa zhola nič. — Ako? ako? — opytoval sa Fleischmann ustrašene a s istým lišiactvom. Prenikla ho myšlienka, že by hádam niekto mohol chceť deľbu jeho koristi. Pri týchto slovách pristúpil a zamiešal sa Bulke: — Pamätáte sa, pán Fleischmann: Ružena vás prvá zbadala! keby nebolo bývalo Ruženy a nebola vás vytiahla z vody — tá ženská je silná ako medveď! — od nás ostatných boli by ste skôr dostali veslom po hlave. — Čo vy hovoríte, vy truľo, — riekol Fleischmann, ustupujúc, — to je hotová hlúposť! ani reči. Potom sa obrátil ku stene s obrazmi a riekol v súvise s báječným Daubignyho obrazom: — Boh vie, vždy v ňom vidím obidvoch úžasných, námesačných volov. — Bedrich platil, odporúčal sa a šiel svojou cestou.

Návrh ostatných, raňajkovať spoločne, s najväčšou možnou zdvorilosťou, zamietol.

*

Na ulici sa opýtal samého seba, prečo má vlastne tak málo humoru. Veď tí nevinní ľudia nemohli za to, že bol predráždený. Bedrich mal ten zvyk, že keď nahliadol svoju chybu, hľadel ju podľa možnosti napraviť. Preto sa obrátil, keď bol s vecou na čistom, s úmyslom, že jednako len pôjde raňajkovať so svojimi druhmi v nešťastí i šťastí.

Potreboval niekoľko minút, kým sa pred jeho očami znova vynoril portál Hofmannovbo Baru. Broadway, ako vždy, bola živá, a dva nekonečné, malými medzerami pretrhnuté rady žltých vozňov lanovky bežaly vedľa seba. Povetrie bolo chladné. Hluk bol veľký, a v tomto hluku videl Bedrich práve vychádzať z Hofmannovho Baru druhov-stroskotancov. Chcel zakývať rukou, ale sa skĺzol. Príčinou toho bola nejaká ovocná kôstka, alebo jablková šupa. Vtom zavolal na neho hlas: — Nepadnite, pán doktor. How do you do? — Bedrich stál znova iste, a zbadal dobre urastenú, peknú dámu, zahalenú závojom, ktorá mala plstený baret a kožušinovú kazajku a pomaly poznal v nej zasa miss Burnsovú.

— Mám šťastie, pán doktor, — riekla, — lebo málokedy zablúdim na toto okolie a práve len dnes, že tu musím niečo nakúpiť, idúc do svojej reštaurácie, urobila som túto okľuku. Ináč, keby ste sa neboli skĺzli, nebola by som vás ani zbadala. Okrem toho dnes ma zadržala v ateliéri dlhšie, ako obyčajne, mladá, vám známa dáma, slečna Hahlströmová, ktorú k Ritterovcom doviedol pán Franck.

— Jedávate samotná, miss Burnsová? — opýtal sa Bedrich.

— Áno! Jedávam samotná, — vetila, — prečo sa tomu čudujete? — Nie, voskrz nie, — ponáhľal sa ubezpečiť ju Bedrich. — Chcel som sa len opýtať, či by ste proti tomu nič nemali, keby som s vami raňajkoval? — Ale nie, pán doktor, veľmi ma to teší.

Pri ďalšej chôdzi úhľadný pár si veľmi všímali mimoidúci. — Či mi dovolíte zastať aspoň na chvíľku? Totiž práve tam vstupujú do vozňa lanovej železnice ľudia, ktorí podľa nevyspytateľnej rady božej, stali sa čiastočne mojimi záchrancami, a čiastočne boli spolu so mnou zachránení. Nechcel by som sa s tými pánmi ešte raz stretnúť.

Bedrich pokračoval. Obávaná skupina uháňala k Brooklynu: — Chvalabohu, miss Burnsová… — Pomlčal. — Ona sa smiala a riekla: — Azda preto, že vás tí páni, sediaci v tom vozni lanovej železnice zachránili? — Nie, ale, že som sa s vami stretol a že ste ma pred tými pánmi zachránili. Pripúšťam, že som nevďačný. Ale je medzi nimi kapitán. Keď som videl kolísavo približovať sa jeho loď a videl som ho na veliteľskom moste, predchodil mi, keď aj nie, ako arcianjel, tak naozaj jednako, ako nástroj boží. Už to nebol len jednoduchý človek, ale bol to nadčlovek! záchranca, Bohočlovek! a okrem neho nebolo iného. Naše duše volaly k nemu, ba zbožňovaly ho! Tu sa stal dobrým, statočným, plochým, malým, nudným šosákom. Bezrukého Stossa, ktorého živý duch na morskej púti bol dobrodiním, splošťuje povinnosť, ktorá kapitána Butora prehlbuje. A lodný lekár, môj dobrý kolega: bol som celkom prekvapený, keď som zažil aký je vlastne nevýdatný. Nič nás viacej nespája, lebo niet pásky lodnej paluby. — Bedrich vravel, ako keď otvoria stav splavu.

Vravel: — Čo ma dnes zvlášť zastrašilo, bola skutočnosť, že človek vie pokojne stroviť aj dubový strom. Ja sa zavše prichytím pri tom, ako pochybujem o utonutí toho obrovského parníka, ktorý som poznal až do posledného kúta. Videl som niečo, ale som od toho tak nesmierne vzdialený, že to moja celá bytosť vlastne ešte vždy nechápe. Až teraz cítim, ako tá obrovská loď oživuje v mojom nútri. Cez deň tri, štyri, ba až päť ráz opakuje sa v mojej duši to utonutie. Dnes v noci som precitol, odpusťte, celý tonúc v chladnom pote, zobudený infernálnym cengotom a virvarom a túkaním výstražných signálov a krvavé zdrapy a ľudské údy, ktoré okolo mňa plávaly, boly hrozne desné.

— Vaši priatelia, — riekla so smiechom miss Eva Burnsová, — tak sa mi vidí, museli sa veľmi zle spravovať. — To však Bedrich nemohol potvrdiť. Stále opakoval: — Oni celú loď so všetkým drevom a železom a s celým, v nej obsaženým životom, jednoducho zomleli zubami a preglgli ako nič.

Pár prišiel pred dvere malého hostinca. Miss Eva riekla: — A keď teraz chcete naozaj so mnou raňajkovať, pán doktor, tak vaše nároky nesmú stáť na takej výške, ako nároky Mr. Rittera. — Vstúpili a ocitli sa v nízkej chyžke, ktorá mala podlahu z červených dlaždíc a povalu i steny obité dreveným obalom. Malá miestnosť, ktorú udržiavali v čistote, navštevovalo obecenstvo malých ľudí: nemeckí holiči, kočiši a obchodní zamestnanci, ktorí tu dostali pri bare nápoje a lacné raňajky. Hostinský pripevnil na stenách malú sbierku športových obrazov: chýrnych jazdcov s ich koňmi, trhačov reťazí, skákačov a iných im podobných. Hostinský robil dojem, ako by v pozdný večer a v noci mal prácu s celkom iným obecenstvom.

Bedrich si ešte vždy potrpel na isté pozostatky dobrej výchovy. Preto vnútorne ustrnul nad tým, že sa Eva Burnsová odvážila ísť do takej miestnosti. Hostinský sa ukázal a riekol po anglicky s nepremenlivou maskovou vážnosťou: — Idete neskoro, miss Burnsová. Mali ste haváriu? — Živo a veselo odpovedala: — Not a bit of it, Mr. Brown, I am always alright! — Potom si pýtala svoj obvyklý lunch a mienila, že pán asi nebude s ním spokojný. Úfa sa, že Mr. Brown bude mať pre neho v zásobami niečo lepšieho. Ale Bedrich si želal tie isté jedlá, ako ona.

— Oh, — riekla, keď odišiel hostinský, — vystríham vás! Vážne myslím, že s mojou diétou nebudete spokojný. Nejem nikdy mäso. Vy ste iste, mäsožrút. — Bedrich sa smial: — My lekári, — riekol, — sa vždy stránime mäsovej diety. — Zdá sa mi to ošklivým, — riekla, — jesť mäso! Mám v záhrade peknú sliepku, vidím ju každý deň a potom prerežem jej hrtan a zožeriem ju. Ako deti maly sme ponyho: napokon ho zabili, a ľudia v East-Ende ho zjedli. Mnohí ľudia radi jedia konské mäso. — Stiahla si dlhé, švédske rukavice, ale ich neshrnula s ramien. — Najhroznejšie je to desné prelievame krvi, ktoré je potrebné na udržania ľudských mäsožrútov! tie ohromné bitúnky v Chikago, kde je v behu stále, mechanické, mäsové vraždenie nevinných zvierat! A jednako možno žiť bez mäsa! nie je potrebné jesť mäso.

Všetko to povedala s humoristicky prifarbenou vážnosťou, a to dobrou nemčinou, len trošku s prihrubým jazykom.

Bedrich riekol, že pri tejto otázke, pre aké príčiny má ešte neustálené nazeranie. Ináč on vraj sa obíde aj bez mäsového pokrmu. Keď má na obed svoj entrecote a na večeru roastbeef, je celkom spokojný, a nepotrebuje viacej. Bola prekvapená týmto nevinným žartom; a potom sa mu srdečne smiala.

— Ste lekárom, — zvolala. — Vy lekári všetci mučíte zvieratá! — Myslíte na vivisekciu? — Áno, myslím na vivisekciu! Je to hanba, je to hriech pre tisícročia! Je to desne hriešna vina, chladnokrvne a kruto mučiť zvieratá k smrti len preto, aby nejakému ľahostajnému človekovi predĺžili život.

Bedrich zamĺkol na chvíľu, lebo bol priveľmi človekom vedy, môcť so svojou spoločnicou súhlasiť. Cítila to dobre a riekla potom: — Vy, nemeckí lekári, ste hrozní ľudia. Keď som v Berlíne, vždy sa bojím, že by som tam mohla umreť a potom dostať sa do vašich hrozných anatomických ústavov.

— Ah, vy ste už boli v Berlíne, miss Burnsová? — opýtal sa Bedrich. — Ó, prirodzene, pán doktor, bola som všade.

Hostinský doniesol raňajky, pozostávajúce s pečených zemiakov, zeleného kelu a zrkadlových vajíčok, s čím by sa ináč Bedrich nebol uspokojil. Ale teraz jedol s chuťou a pil k tomu, právo tak, ako miss Eva, obligátnu americkú ľadovú vodu.

Dáma sa bavila nenútene a s prirodzenou živosťou. Spozorovala, nakoľko je ešte v Bedrichovej duši živá udalosť lodnej pohromy a pamätajúc na upozornenie Petra Schmidta, nepozorovane odviedla rozhovor na iný predmet. Bedrich, ktorý bol so sebou nespokojný pre výroky o krúžku svojich druhov, chcel sa k nej viac ráz vrátiť, ako bolo v jeho spôsobe, vysloviť vôbec niečo vrtajúce a skryte mučivé.

Riekol: — Hovorí sa o spravedlivosti, ktorá je vraj v pláne sveta immanentná. Ale prečo bol zachránený taký náhodilý výber ľudí, kým, počínajúc nezapomenuteľným kapitánom von Kesslom, toľkí, medzi nimi celé vyberané skvelé mužstvo „Rolanda“, rmuseli utonúť? A prečo a k vôli akému cieľu bol som aj ja zachránený?

Ona vetila: — Pán doktor, včera ste boli celkom iným mužským. Boli ste osvietený: dnes ste zachmúrený! Myslím, že nemáte pravdu, keď jednoducho nechcete byť vďačný vášmu dobrému osudu. Podľa mojej mienky nie ste zodpovedný ani za jakosť zachránených, ani za svoje zachránenie, ani za počet utonulých. Stvoriteľský plán bol bez vás osnovaný a uskutočnený, a treba ho tak brať, akým práve je. Prijímať život je preca jediným umením, ktorého trvalé prevádzanie je naozaj užitočné.

— Máte pravdu, — riekol Bedrich, — lenže ja som mužský a z domu som si odniesol v najvyššej miere zbytočný popud, byť menej praktickým, ako ideálne aktívnym. Svet je vyvážený z pántov, vraví váš dánsky Angličan Hamlet. Hana, žiaľ, sú, čo by som tuná v cvale skrotiť mal. Ešte vždy si neviem odvyknúť toto nepochopiteľné velikášstvo. K tomu, pri každom dobrom Nemcovi, ktorý na seba drží, druží sa ešte Faustovské nazeranie. Majže si, ach, filozofiu, právnictvo a medicínu… a tak podobne. Človek sa sklame v každom vzťahu, a tu by sa nedbal podpísať i diablovi, ktorého prvým liekom je potom plavá Gretaka, alebo najmenej niečo podobné.

Dáma mlčala a Bedrich cítil, že musí pokračovať. — Neviem, či vás to zaujíma, — riekol, — dozvedeť sa niečo bližšieho o podivných osudoch ideologického bankrotára.

Smiala sa a riekla: — Bankrotára? Nepokladám vás za neho! Ale prirodzene všetko to, čo sa vás týka a čo mi chcete povedať, ma zaujíma.

— Pekne, — riekol Bedrich, — uvidíme, či máte pravdu. Predstavte si človeka, ktorý do triciateho roku sa vždy ponevieral na falošných cestách. Lebo veď chodenie na každej z týchto ciest skončilo sa temer vždy zlomením osi alebo nohy. To je tiež div-divúci, že som sa teraz pri naozajstnom stroskotaní zachránil. Jednako myslím, moja loď stroskotala a ja s ňou! alebo ešte sme vždy v prúde stroskotania. Lebo nevidím zem! Nevidím nič, čo by bolo mocne založené.

Do svojho desiateho roku bol som v kadetskom ústave. Dostal som sklon ku samovražde a tresty pre vzdor. Nenachodil som v tom nijakú rozkoš, pripravovať sa na budúce veľké vraždenie. Preto ma otec ztade vzal, a hoci bol veľkým vojakom, tým činom sa musel vzdať svojej obľúbenej myšlienky. Potom som skončil humanistické gymnázium. Stal som sa lekárom a majúc pri tom vedecké záujmy, vrhol som sa na bakteriologiu. Teraz nasledovalo zlomenie osi! Zlomenie nohy! vec je vybavená! V týchto oboroch nebudem už asi pracovať. — Oženil som sa. Celú túto vec vybudoval som si predtým takrečeno umelecky: dom, záhradka, poriadna žena, deti, ktoré som chcel slobodne a lepšie vychovať, ako to obyčajne býva. K tomu prax v chudobnom vidieckom okrese, lebo som mal ten náhľad, že tu môžem byť naozaj osožnejši, ako v Berlíne W. Ale, vraveli mi, mládenče, so svojím rodinným menom tvoje dôchodky v Berlíne by mohli byť dvacať, tricať, štyricať ráz väčšie! Moja dobrá žena však nechcela mať voskrz detí. Od počiatku jej tehotenstva, až po pôrod, vyskytly sa zúfalé výstupy, život sa pre nás stal peklom. Neraz, miesto spania predebatovali sme so ženou celé noci. Mojou úlohou bolo obodrovať a tešiť ju, nahlas a ticho, prudko i nežne, divo a mäkko, všetkými možnými argumentami! — Ani jej matka ma nechápala. Moja žena bola sklamaná, jej matka bola sklamaná, lebo v spôsobe, ktorým som sa vyhol veľkej kariére, videly len šialený čin. K tomu, neviem, či sa to vyskytuje v každom mladom manželstve, ešte pred príchodom dieťaťa sme sa vždy pohádali pre jednotlivé body jeho budúcej výchovy. Hádali sme sa, či chlapca, ako som to ja chcel, budeme vychovávať doma, a či, ako to moja žena chcela, vo verejnej škole. Alebo povedal som: dievča bude sa učiť telocvik! moja žena: nebude sa učiť telocvik! Ale dievča ešte nebolo ani na svete. Natoľko sme sa hádali, že sme si vyhrážali rozvodom a samovraždou. Moja žena sa zamkla! Búchal som na dvere, lebo mi bolo úzko a bál som sa niečoho zlého. Nasledovaly smierenia! A následky takých smierení potom rozmnožovali zasa nervóznu biedu našej domácnosti. Raz som musel testinú vystrčiť pred dvere. Bol to prostriedok, zabezpečiť pokoj. Moja žena to napokon nahliadla aj sama. A jednako, mali sme sa radi a napriek všetkému, mali sme dobré úmysly. Máme troje dietok: Albrechta, Bernharda a Annemariu. Prišli na svet v troch rokoch, tedy chytro za sebou. Tieto pôrody nervóznu dispozíciu mojej ženy priviedly ku kríze. Už po Albrechtovom narodení mala záchvat melancholie. Testiná musela mi priznať, že také isté záchvaty mala už ako dievča. Po poslednom pôrode odcestoval som so svojou ženou na dva mesiace do Talianska. Boly to pekné časy, a zdalo sa, že pod „šťastným nebom Itálie“ moja žena naozaj okrieva. Ale choroba sa v tichu vzmáhala ďalej. Mám tricať jeden rok a som osem rokov ženatý. Môj najstarší syn má sedem rokov. Je tomu teraz — Bedrich rozmýšľal — bolo to asi, teraz máme začiatok februára, v polovici októbra minulého roku, že som svoju ženu našiel v jej chyži, ako nie práve najlacnejšiu hodvábnu moiré-látku, ktorá bola kúpená v Zürichu a ležala v priečinku dlhšie ako štyri roky, postrihala na samé drobné kúsky. Ešte vidím tú červenú látku, aká bola nepostrihaná, i ten huňatý vrch kúskov, ktorý potom ležal na zemi. Riekol som: Angela, čo to robíš? — A tu som zbadal, koľko bilo! — Jednako som sa za čas klamal nádejami. Ale raz som sa zobudil v nocí a videl som nepovedomú tvár svojej ženy blízko pred sebou. Pri tom som cítil niečo na hrdle. Tie isté nožnice, ktorými rozstrihala látku, pritisla mi na gágor. Pri tom vravela: — Poď, Bedrich, obleč sa, musíme sa obidvaja položiť na odpočinok do lipovej rakvy.

Musel som svolať svoju i jej rodinu. Hoci by som sa aj sám bol vedel brániť, nebezpečenstvo hrozilo deťom. — Tak vidíte, — končil Bedrich, — že so svojím talentom nezašiel som ďaleko ani na ceste manželstva. Chcem všetko, alebo nič! Viem všetko, alebo nič. Môj duch bol súčasne preťažený a ostal aj prázdny.

Miss Eva Burnsová povedala jednoducho: — Naozaj prežili ste ťažké skúšky.

— Áno, — riekol Bedrich, — ale jednako len vtedy budete mať pravdu, miss Burnsová, keď prítomný stav položíte na miesto stavu minulého, a len keď celkom zmeriate, čím sa stáva prípad ešte spletitejším. Otázka je: som vinný priebehom, ktorý odňal duševné utrpenie mojej ženy, alebo môžem sa oslobodiť? Len to môžem povedať, pokračovanie v tomto prípade, keď som sám obžalovaným, žalobcom a sudcom, je v behu, a predbežne nemožno čakať posledné rozhodnutie.

Nachodíte v tom, miss Burnsová, nejaký smysel, že práve mňa nechcel ten Atlantický oceán? Alebo, že som, ako šialenec bojoval o to, zachrániť svoj holý život? že som niekoľkých nešťastníkov ktorí chceli prevrhnúť náš čln, veslom bil po hlave, takže bez hlesu a bez stopy utonuli? Či to nie je nízkosť, že sa ešte vždy držím života a všetko ostatné radšej robím, ako sa vzdávam tohoto zbabraného jestvovania?

Všetko toto bledý a vzrušený Bedrich rozprával tónom ľahkej konverzácie. Prázdne taniere hostinský už dávnejšie odložil na stranu. Miss Eva riekla, azda chtiac vyhnúť trápnej odpovedi: — Objednáme si tu ešte aj kávu, pán doktor? — Všetko, čo len chcete, dnes, alebo zajtra a vždy, tak dlho, kým vám nebudem na ťarchu. Ale máte vo mne smutného spoločníka. Tak ľahko nenajdete taký hlúpy a malý egoizmus, ako ten, ktorým som ja uväznený. Pomyslite si, moja žena v ústave, v ktorom je teraz, zapodieva sa tým, že si ustavične dokazuje svoju hriešnosť, nehodnosť, zlosť a ničomnosť. Keď je taká nehodná, ako tvrdí, a keď ja pred ňou stojím taký veľký, šľachetný a obdivuhodný, preto musia nad ňou stále bdeť, aby si, ako sa vraví, neublížila. Či to nie je pre mňa pekné povedomie? a či nemusím byť naozaj hrdý?

Ale miss Burnsová riekla: — Nevedela som, že v takom silnom mužskom, odpusťte, ako ste vy, môže sedeť taká drobná, zimomravá dušička. Podľa mojej mienky, máte sa teraz vynasnažovať túto celú minulosť podľa možnosti zakryť. Niečo podobné musíme robiť všetci, môcť sa stať súcimi pre život.

— Nie, — riekol Bedrich, — ja som celkom neschopný. V tejto chvíli je mi dobre, lebo sedím proti človekovi, ktorému — prepáčte, že sa vyslovím eufemisticky — pre nejakú príčinu môžem naliať čistého vína.

— Musíte sa sústrediť, musíte pracovať, — riekla miss Burnsová. — Musíte byť telesne činný až do úplnej ustatosti.

— Oh, moja vážená, — zvolal Bedrich, — ako ma preceňujete. Práca? K tomu sú potrebné dôvera a chuť: stratil som obidve. A keď tu sedím, v krajine, ktorú si podmanil europský človek najmohutnejšími silami vôle, tak tu sedím, a to je bod, v ktorom sa väčšina dnešných ľudí liší od človeka tých čias, lebo som stratil veslo i kormidlo, a odrobinka môjho sebaurčenia išla, kade kratšie.

Doniesli kávu a Bedrich i slečna Burnsová ju mlčky miešali lyžičkami.

Potom sa opýtala miss Burnsová: — Prečo ste, ako vravíte, stratili svoje sebaurčenie?

— Theridium triste, — riekol Bedrich a odrazu pomyslel na príklad pavúka-šibeničníka, ktorý doktor Wilhelm upotrebil vzťahom na Ingigerdu, a ktorý teraz v širšom smysle aplikoval na riadenie osudu. Prirodzene miss Burnsová ho nerozumela. Ale Bedrich prerušil rozhovor, a keď ho žiadala o vysvetlenie, nechcel odpovedať. A práve tak rýchlo a ochotne stiahla svoju otázku a riekla, že to pokladá za správne a dobré, keď radšej prejde od hovoru, vedeného nemeckou hlbokoumnosťou do jej sféry, do sféry povrchného človeka. K tejto poznámke pripojila radu: keď sa aj hneď tak ostro posudzuje preto, že nešiel až na koniec toľkých, rozličných ciest, tak musí bezpečne voliť si inú a všemožne obmedziť sa na niečo, pri čom budú jednomerne upútané ruky, oči a hlava. Slovom, aby išiel a urobil pokus so svojou starou láskou, sochárstvom. Za niekoľko mesiacov bude azda majstrom-tvorcom madonny z polychromizovaného dreva.

Bedrich riekol: —- Mýlite sa, som len penovou habarkou. Nechajte mi ilúziu, že vo mne veľký umelec čaká na chvíľu oslobodenia. Skôr by som sa mohol stať kočišom, komorníkom alebo obchodvedúcim majstra Rittera.

*

Miss Eva Burnsová vyňala svoju malú peňaženku, nedovolila Bedrichovi platiť za seba, a obidvaja vykročili zasa na živú ulicu. Práve tak, ako prv, všade, kde sa tento pár zjavil, vzbudil pozornosť. — Hrom do toho, — riekol Bedrich, ktorý sa v hlučnom ruchu ulice zas iným stal, — čo všetko som vám to potáral, miss Burnsová? Zneužil som vašu trpezlivosť a nudil som vás desným spôsobom? — O, nie — vetila, — privykla som takým rozhovorom. Už sa dlhé roky stýkam s umelcami. — Azda len nechcete palicu lámať nad mojou pravdomluvnosťou, slečna Burnsová? — opýtal sa trošku naľakane Bedrich. — Nie, ale neverím, — povedala pokojne a temer s mužskou istotou, — že príroda, keď nám raz aj niečím robí bolesti, chce nám takým istým niečím vždy znova pôsobiť muky. Tak sa mi zdá, že medzi dva dni, a to nie bez Stvoriteľovho úmyslu, je pre človeka vždy a všade určený sen.

— Nie vždy a nie všade, — mienil Bedrich a myslel na to, že predošlé noci s koľkou námahou si musel vydobyť niekoľkohodinový sen. Na jednej križovatke miss Eva ostala stáť, čakajúc na uličnú železnicu, ktorá by ju zasa zaviezla do atelieru. — Vidíte to, — riekol Bedrich, ukazujúc na šesť celkom jednakých obrovských plakátov, ktoré maly krikľavými farbami znázorniť „Marah, obeť pavúka“. Krížom cez každý plakát bol prilepený zelený strižok, na ktorom bolo možno čítať, že tanečnica posiaľ bola ešte vždy hatená následkami stroskotania lode, ale nasledujúceho dňa bude sa u Webstera a Forstera prvý raz produkovať pred americkým obecenstvom. Nad týmito plakátmi na tej istej ohňovej stene bola celá, nadľudský veľká, šesť, či až osem ráz vyobrazená postava Artúra Stossa.

— Malá slečna pozvala na pozajtre ráno Mr. Rittera ku próbe do divadla na Fifth Avenue. To preca nie je Webster a Forster! — riekla miss Burnsová. Bedrich jej, vysvetlil, čo sa medzitým stalo. Ale tento výhľad na próbu bol pre neho samého novinkou. Nadhodil, ako by mimochodom: — Vlastne s týmto dievčaťom mám len súcit. — Končil, — mal by som vrelú prosbu, miss Burnsová, mohli by ste sa trochu zaujať chúďaťa tohoto stvorenia, ktoré je bez opory. — Do svídania, príďte podľa možnosti čím skôr pracovať do atelieru, — riekla miss Burnsová, vystupujúc do vozňa uličnej železnice.

*

Na druhý deň okolo desiatej hodiny už mohol pozdraviť Ritter Bedricha v svojom atelieri. Dostal malú pracovňu, ktorej dvere boly otvorené do dielne miss Burnsovej.

Bedrich teraz síce len prvý raz vzal do rúk tú významnú vlhkú hlinu, z ktorej vytvorili bohovia ľudí, zato však aj ľudia tým viacej bohov, ale on už aj v Ríme hľadel na prsty nejedného priateľa-sochára, takže mu práca, k vlastnému počudovaniu a k údivu miss Burnsovej, išla ľahko od ruky. Prirodzene pomáhaly mu pri tom aj anatomické vedomosti. Keď tak s vyhrnutými rukávmi pracoval nepretržite v horúčkovom chvate tri hodiny a rameno svalnatého mužského vo veľkých ťahoch zreteľne vyformované, stálo pred ním, pocítil Bedrich celkom nový pocit uspokojenia. Pri práci zabudol celkom na seba, kto je, čo je a že je v New Yorku. Keď Willy Snyders, ako väčšinou na zpiatočnej ceste z obchodu, idúc k lunchu, zdravil Bonifáca Rittera a umenie, Bedrichovi sa zdalo, ako by ho boli zobudili a nazad priviedli do celkom iného, jemu cudzieho života. Bolo mu ľúto museť nechať prácu. Zistil, že poludňajší obed vlastne pôsobí rušivo.

Chvály miss Burnsovej a Willyho urobili Bedricha hrdým. Keď prišiel Ritter, zamĺkli a vyčkávali. Ritter, obzerájúc prvý pokus lekára, mienil: že už nepochybne viac ráz mal v rukách hlinu. Túto mienku mohol Bedrich s dobrým svedomím zamietnuť. —Tak potom, — riekol Ritter, — s materiálom narábali ste naozaj, ako niekto, kto to má už v krvi. Po tomto prvom pokuse, zdá sa mi, ako by ste len čakali na hlinu a hlina na vás. — Bedrich riekol: — Uvidíme! — Potom dodal: vraví sa síce, že každý začiatok je ťažký, ale podľa jeho skúsenosti, u neho je to skôr naopak. Ináč vraj, vyhráva obyčajne prvú alebo druhú šachovú, skatovú alebo biliárovú partiu, a ostatné prehráva. Tak to bolo s jeho doktorskou disertáciou, s jeho prvou bakteriologickou prácou, ktoré sa mu podarily, i s jeho prvými lekárskymi kúrami, ktoré malý dobrý výsledok. Týmto tvrdeniam, hoci bol na nich granátik pravdy, umelci akosi nechceli veriť a Bedrich odišiel z ateliéru v zdravšej nálade, akej nemal už od rokov.

Žiaľ, koľkosi sa zmenila, keď sa v klubovom dome rozprával s Ingigerdou Hahlströmovou. Dievča počúvalo bez záujmu, ba temer s iróniou, o jeho novom zamestnaní. Ritter, Willy a Lobkowitz boli jej poznámkami vnútorne pobúrení. Žiadala Bedricha, že musí ísť k Websterovi a Forsterovi a prinútiť týchto ľudí k odvolaniu udania, ktoré z pomsty urobili u Society for the Prevention of Cruelty to Children. Keď im ušla dolárová hodnota, ktorá tkvela v malej stroskotankyni pre novú smluvu s Lilienfeldom, mal byť takto znemožnený konkurentov výpočet. Ingigerd mala mať ráno prvú malú próbu. K próbe budúceho dňa sa už prihlásil zástupca Society for the Prevention of Cruelty to Children. Ona bola preto prirodzene bez seba, lebo v prvom rade teraz už chcela sa v New Yorku rozhodne zablýskať a v dvojakom smysle byť oslavovanou, totiž byť ľutovanou i obdivovanou. Ďalej nechcela stratiť nádejný kapitál. Keď jej nedovolia v New Yorku vystúpiť, pokazia jej celý obchod v Amerike.

Proti železnej vôli malej tanečnice márne bolo vzpierať sa. S vnútorným odporom, dobre, ale nebárs, musel Bedrich pre malú hviezdu vybehávať rozličné veci od poludnia až do večera. Utekal od Webstera a Forstera ku Lilienfeldovi, od Lilienfelda ku zástupcom Brownovi a Samuelsonovi, z Second Avenue do Fourth Avenue, z Forth Avenue do Fifth Avenue a napokon zaklopať aj u samého Mr. Barryho, predsedu Society for the Prevention of Cruelty to Children. Ale Mr. Barry ho neprijal.

Na šťastie, statočný Willy Snyders sebaobetavo ostal pri boku svojho bývalého učiteľa, k vôli tomu dal sa oslobodiť od kancelárskej služby, podľa možnosti urovnávajúc mu cesty. Svojím drsným humorom a veselými privatisimami o newyorkských pomeroch pomohol Bedrichovi vybŕdnuť z mnohých neprijemných chvíľ.

Pre majiteľov palácov vo Fifth Avenue je dobre, že sú ich uši ranené hluchotou. Ináč by ani jeden z nich neprišiel k užitiu svojho jestvovania. V Europe si nemôžu ľudia ani predstaviť, akým mrakom kliatieb a zatracovania sú zatemňované okolia domov Gouldovcov a Vanderbiltovcov a iných nábobov. Na tieto pieskovcové a mramorové paláce hľadia ako na jarmokoch na klietky divých zvierat, alebo ako sa hľadí na budovy, vystavené za krvavé judášske strieborniaky, za ktoré, podľa podania, učeník zradil svojho Majstra.

Všeobecnému zvyku primerane aj Willy Snyders chrlil tie najúctyhodnejšie výroky. Taký zvyk je prirodzený v krajine, kde je občanovi celkom nemožné niekoho pokladať za niečo iné, ako je sám, a kde si ani za zlato, ani za dobré slová nemožno zadovážiť posvätnej autority, alebo oddeľujúceho nimbu. Tam niet kniežat, tedy ani zlatých kniežat, ale sú len takí ľudia, o ktorých hovoria, že si zbojstvom, krádežou a klamstvom zabezpečili nespravodlivý, ohromný podiel z všeobecného dolárového rybolovu, v ktorom sa s roka na rok pokračuje.

Bedrich bol šťastný, keď na druhý deň zasa stál v blízkosti skrine s hlinou a pri svojom modelovaní. Tuná, pri náruživej námahe rúk a očí, mohol mu z hučiacej hlavy vyšumeť hluk New Yorku. Pokladal sa za šťastného, že od základu bol nepraktický a nemusel sa zúčastniť desného jarmoku, večných processií za svätosvätým dolárom.

Hoci aj dych toho shonu trhal oblek jeho duše na márne zdrapy, jednako len cítil, formujúc detaily atletického ramena, ako sa v ňom pohol proces posvätenia. Častejšie prišla dnuká miss Eva, pozorovať to, čo už urobil a vymeniť s ním niekoľko slov. To mu bolo milé, jej kamarátska prítomnosť ho upokojila, ba urobila šťastným. V jej bytosti spočívajúci mier vzbudzoval v Bedrichovi vždy tichý obdiv. Keď jej povedal, že ho táto práca citeľne upokojuje, povedala, že to veľmi dobre pozná z vlastnej skúsenosti a mienila, že ak neodskočí, ale vytrvá, bude ešte hlbšie pociťovať dobrodenie práce takého druhu.

*

Ingigerda Hahlströmová pozvala umelcov k próbe na dvanástu hodinu. Shromaždili sa v atelieri slečny Evy istej slávnostnej nálade. Okrem Rittera a Lobkowitza prišiel Willy Snyders a cigánovi podobný Franck, ktorý niesol pod pazuchou veľkú náčrtkovú knihu. Nebo bolo jasné a ulice suché, malá spoločnosť prirodzene pripojila sa k návrhu Evy Burnsovej a uzavrela ísť peši až po divadlo Fifth Avenue. Cestou Ritter rozprával Bedrichovi, že si na Long Islande stavia malý letohrádok, ale tento už vedel o ňom viacej. Bolo to, ako Willy Snyders prezradil Bedrichovi, hodne náročné stavisko, ktoré mladý majster dal vybudovať podľa vlastných plánov. Ritter rozprával o tom, že dórsky stĺp je jednako len najprirodzenejší a preto zpomedzi všetkých stĺpových foriem najušľachtilejší a hodiaci sa od základu do každého prostredia. Preto ho upotrebil mnohorako aj pri svojej vile. Pri vnútorných miestnostiach boly smerodajné čiastočne pompejské dojmy. V dome je, vraj, aj atrium. Rozprával o figúre na studni, o chrličovi vody, ktorú chcel umiestiť nad štvorhrannými nádržami. Prejavil náhľad, že v tomto smere majú dnes umelci chudobnú fantáziu. Tu sa naskytujú tie najšialenejšie a najveselšie možnosti. Spomenul „Husárika“, „Männiken Piss“ a „Norimberskú studňu ctnosti“, ako naivne nemecké príklady: z antiky satyra s cievou v Herkulanume a ešte iné. — Voda, — riekol, — ktorá, ako pohyblivý živel, je spojená s nehybným umeleckým dielom, môže tiecť, kvapkať, tryskať, šumeť, striekať, nahor vyvierať alebo skvele sa vznášať, môže zvonovite syčať, alebo vôkol padať roztrúsená na prach. V Herkulanume zo satyrovej cievy musela asi bublať.

Keď takto Bedrich, kráčajúc vedľa štíhleho a elegantne oblečeného Bonifáca Rittera, v chladnom a slnečnom povetrí prežíval grécke fantázie, bilo mu veľmi prudko srdce. Keď na to pomyslel, že po všetkom tom, čo medzi tým ležalo, mal by Ingigerdu Hahlströmovú znova videť tancovať jej tanec, zdalo sa mu, že tomuto dojmu už viacej nie je prístupný.

Divadlo na Fifth Avenue, do ktorého vstúpil Ritter so svojím sprievodom, bolo tmavé a prázdne. Nejaký mladý človek zaviedol pánov do parteru, kde, len ohmatávajúc okolie, mohli napredovať. Keď im oči privykly, nočná jaskyňa divadelného priestoru postupne vystupovala s radmi svojich sedadiel, s poschodiami a s maľovanou povalou. Tma, ktorá zapáchala prachom a pliesňou, zaľahla Bedrichovi na prsia. Celá rozsiahla kryptová klenba mala priehlbiny, ktoré sa podobaly schránkam pre rakvy a čiastočne boly ovešané bledými záclonami. Javisko s vytiahnutou oponou, slabo osvetlené zatienenými žiarovkami v okruhu, ktorý sa zväčšoval, čím väčšmi sa oko uspokojovalo so slabým svetlom.

Páni, z ktorých ešte ani jeden nevidel neosvetlený, prázdny divadelný priestor, cítili sa byť akosi stiesnenými a hatenými, takže, bez zvláštnej príčiny, rozhovor stlmili na šepot. Nebolo to nič divné, že Bedrichovo srdce vždy nepokojnejšie búšilo do rebier. Ešte aj nie ľahko sa poddávajúci, vždy ku sarkazmu naklonený Willy Snyders posunul okuliare, rozchľabil, ako sa vraví, ústa i nos, takže jeho čierna japonská hlava s týmto výrazom sebazabudnutia, keď sa ho Bedrich dotkol, budil vyzývavo-komický dojem.

Keď sa po niekoľkých napätých minútach nič nezmenilo, umelci sa práve chystali uľahčiť dušiam otázkami, keď odrazu ticho bolo prerušené hrmotom a priestor javiska sa otriasol krikom trochu tlmeného, voskrz nie melodického mužského hlasu. Konečne bolo možno rozoznať rázne sa vadiaceho a trstenicou sa oháňajúceho impresária Lilienfelda, v paletó, s vysokým, do tyla posunutým klobúkom. Toto objavenie vylúdilo u umelcov neodolateľný, len s námahou v medziach slušnosti držaný, záchvat smiechu.

Lilienfeld bručal. Volal na domovníka. A nejakú upratovačku, ktorá mu na celkom pustom javišti prišla do cesty, hrmiac vyhrešil zrovna desným spôsobom. Kde je koberec? Kde je hudba? Kde je mamľas osvecovač, ktorý bol práve na dvanástu objednaný. Slečna, vraj, stojí na zadnej chodbe a nemôže sa dostať do šatne. Nejaký hlas s parteru, patriaci mladému mužskému, ktorý zaviedol dnuká umelcov, snažil sa viac ráz zbadateľným urobiť bojazlivým volaním: — Pán direktor, pán direktor. — Lilienfeld, s rukou na uchu, pristupujúc k rampe, konečne zachytil zvuk tohoto hlasu. Hneď zaplavilo mladého človeka, ktorý bol na chvíľu omráčený, zdvojnásobené hromovanie. Prišiel osvecovač a tiež dostal svoje. Nejaký pán s cylindrom vredikal dnuká troch ľudí s gongom, kovovým bubnom a flautou. — Kde je kvet? Kvet! Kvet! — kričal teraz Lilienfeld do kryptovej klenby, kde mu zkadiaľsi odpovedali váhavo: — Neviem. — Potom zmizol, volajúc ustavične: — Kde je kvet? Kde je kvet? — Kde je kvet? kvet! kvet! — doliehalo v nekonečných ozvenách k ušiam umelcov, raz zblízka, raz zďaleka, raz shora, potom zasa so strany, raz s javišťa, raz z posledného radu prízemia. A táto okolnosť len popudzovala ich veselosť.

Teraz doniesli na javište, ktorého osvetlenie trošku zosilnili, veľký, červený papierový kvet. Lilienfeld, ktorý sa vrátil spokojnejší, rozprával sa s hudobníkmi. Zaujímal sa, či študovali žiadaný tanec, a prízvukoval im rytmus. Potom želal si počuť, čoho sú schopní, zdvihol trstenicu ako taktovku a riekol: — Well, begin!

Tak začali hudobníci aj v novom svete ten dráždivý rytmus, tú tupú, čiastočne piskľavú, barbarskú hudbu, ktorá prenasledovala Bedricha už v starom svete. Ďakoval nebu, že tma pomohla zakryť jeho vzrušenie. Až sem ho vždy lákaly, svádzaly alebo viedly tieto zvuky. Aký úmysel mal s ním tento podivný Ariel, kto ho poveril robiť to, že svoju obeť rozčuľoval nielen vnútornými búrkami, ba nechal ju temer zahynúť v naozajstnej, hroznej búrke na šírom mori? Prečo mu vbodával do mäsa pichliače tejto hudby, prečo mu vrhol na krk a údy svoje neroztržiteľné osídla, ako sa to stalo, že celkom neoslabená so svojím tvrdošijným diabolstvom začínala tuná znova?

Netĺkol okolo seba, neutiekol, hoci bol jednako obidvom činom blízky. Bolo mu, ako by mal hlavu zabalenú do plachtového plátna, a ako by sa napokon musel zbaviť nanútenej slepoty a svojmu bizarnému a grotesknému protivníkovi — Arielovi alebo Kalibanovi — pozreť od očí.

Je nesporné, myslel si Bedrich, kým ho hudba trápila a dráždila, že ľudia vždy znova hľadajú šialenstvo a sú poddaní šialenstvu. Či neboli šialení tí vodcovia dobyvateľov, čo prví umožnili nemožné a išli cez Oceán, hoci neboli ani rybou, ani vtákom? V Skagen, v Dánsku, v jedálni malého hostinca je to zriedkavosť. Tam sú vystavené zamaľované panuše utonulých lodí, ktoré sa s troskami príležitostne dostaly na breh. Všetkých týchto drevených figúr lodných hrotov, pánov a paní, so zamaľovanými tvárami a šatami, dotkla sa ruka šialenstva. Všetky hľadia nahor a do diaľky, niekam, kde zdajú sa niečo videť, a v povetrí čuchajú nosom zlato, alebo vôňu cudzieho korenia. Všetky odhalily nejaké tajomstvo a s domácej pôdy zdvihly nohu do povetria, ísť maninou za ilúziami a fantazmagoriami a za objavením nových tajov. Tieto objavily Dorado, zaviedly miliony a miliony ľudí do záhuby.

A Ingigerd stala sa teraz pre Bedricha naozaj svodnou a extatickou panušou galeje, kým ju krátko predtým urobil zamaľovanou madonnou z dreva. Videl ju teraz nad vodou na hrote strašlivej plachtovky, s vypuklou labuťou hruďou, s otvorenými ústami, s naširoko rozškerenými očami, kým jej žlté vlasy po obidvoch stranách sluchov priamo splývaly nadol.

Odrazu zamĺkol zvuk hudby a Ingigerda vystúpila na javište.

Mala prehodený belasý, dlhý divadelný plášť, pod ktorým mala oblečený kostým svojej úlohy. Riekla veľmi sucho: — Milý riaditeľ, myslím, že je to trošku hlúpe, moje číslo, „Matah, alebo obeť pavúka“ pretvoriť na „Oberonovu pomstvu“. — Moja milá, — riekol podráždene Lilienfeld, — pre Boha, ponechajte to mne, veď poznám tunajšíe obecenstvo. Začnime, moja milá! čas letí,— končil impresario a zatlieskajúc hlasne dlaniami, zavolal na hudobníkov: — Forwards! Forwards! bez váhania!

Hudba začala znova a hneď potom tancujúc objavila sa Marah. Podobala sa nahej elfe, ktorá vznášajúc pohybovala sa kolom. Ako tak v širokých kruhoch letela okolo ešte nezbadaného kvetu, s priezračným, zlatom pretkaným závojom, robila dojem báječného, exotického motýľa. Willy Snyders ju nazval rusalkou! Ritter Phalaenou. Maliar Franck pripil sa očami k premenenej Ingigerde.

Teraz prišiel ten moment, v ktorom dievča s námesačnícky prižmúrenými víčkami začalo hľadať kvet. V tomto hľadaní bola nevinnosť a rozkošnícka túžba, pri čom vystúpilo to nekonečne jemné chvenie, ktoré možno badať v dusnej erotike smrtihlava. Konečne zavoňala kvetinu, a ako bolo badať na jej náhlom strnutí, vzhliadla na nej tučného pavúka.

Ako to bolo Bedrichovi známe, Ingigerda nie vždy jednako znázorňovala úžas a strnutie hrôzou a útek. Dnes všetci obdivovali premenu výrazu na sladkej tvári tanečnice, ktorá bola znetvorená premenami: odporom, hnusom, úžasom a zdesením.

Začala sa nová fáza tancu: Tá, v ktorej dievča pokladalo pavúka za neškodného a vysmialo sa začatému zdeseniu. Toto všetko malo nenapodobiteľnú nehu, nevinnosť a veselosť. Keď sa teraz po stave príjemného pokoja začala hra s imaginárnymi pavučími vláknami, vrzly parterové dvere a cez ne doviedli dnuká statného starca. Cylinder držal v ruke, ostro krojená tvár bola oholená, celý zjav prezrádzal gentlemana. Mladý človek, ktorý sprevádzal starca, odbehol, a gentleman, nejdúc napred, sadol si, tam kde bol, na parterové sedadlo. Ale prišiel Lilienfeld, a keď sa okolo úctu vzbudzujúceho starého Yankeeho otáčal ako ucholaz, hľadel ho pohnúť k tomu, aby si sadol do najprednejšieho radu.

Cudzí pán, Mr. Barry, prezident Society for the Prevention of Cruelty to Children a mnohých iných organizácií, zamietol návrh a vhĺbil sa do predstavenia. Ingigerda medzitým škrípnutím parterových dvier, príchodom nového diváka a hundraním jej impresária pri uvítaní, bola vyrušená z konceptu. — Ďalej, ďalej! — zvolal Lilienfeld. Ale malá tanečnica pristúpila k rampe a riekla nahnevane: — Čo sa stalo? — Celkom nič, voskrz nič, moja úctyhodná, — vetil veľmi netrpezlivo riaditeľ. Ingigerda volala na doktora Kammachera. Bedrich sa naľakal, keď počul zavzneť svoje meno. Bolo to pre neho trápne ísť za Ingigerdou ku rampe. Zohla sa k nemu a žiadala ho, citeľne siahnuť na zub tomu paviánovi zo „Society“ a obrobiť ho k jej prospechu. Riekla mu: — Ak nebudem smeť verejne vystúpiť, tak skočím s brooklynského mosta, a potom ma môžete z udicou hľadať tam, kde je môj otec.

Keď Ingigerda, udusená vláknami pavúčej sieti, zdanlivo zakončila život, v skutočnosti však svoj tanec, Bedricha predstavili Mr. Berrymu. Starý, bohatiersky potomok vysťahovalcov, ktorí pristali s Mayfowerom, vrhol na neho pohľad, ktorý nepriateľsky žmurkal, ako pohľad mačky, ktorému, tak sa zdalo, tma neprekážala. Barry vravel pokojne, ale to, čo hovoril, nebudilo práve dojem, že od neho možno očakávať tolerantné chovanie. — Dievča, — riekol po niekoľkých Lilienfeldových vývodoch, — už jej nesvedomitý otec zneužíval ku odsúdeniahodným veciam. — Ďalej sa osvedčil: — Výchova dieťaťa je zanedbaná: zrejme nevštepili mu ani len najbežnejšie pojmy studu a slušnosti. — Dodal s chladom a vysokomyseľnosťou, ktoré vyvracaly každý protidôvod, že ku prekazeniu takých, verejný cit mravnosti tak hrubo urážajúcich predstavení, ešte bohužiaľ niet primeraného zákona. Zdalo sa, že nechápe Lilienfeldove námietky.

Nedostatočné ovládanie angličtiny znemožňovalo Bedrichovi zasiahnuť. Jednako opovážil sa prízvukovať, že Ingigerda je prinútená zarábať si chlieb, načo však umlčaný bol hneď chladnou otázkou: — Či ste vy bratom toho dievčaťa?

Prezident Society opustil miestnosť a Lilienfeld zúril divým kľaním proti nízkemu pokrytectvu týchto Yankeech a puritánov. Ale mal celkom jasné tušenie, že Ingigerde Hahlströmovej bude zakázané verejne vystupovať. Túto prekliatu omáčku mu navarili Webster a Forster. Ingigerda plakala, keď Bedrich prišiel pro ňu do šatne a zachvátila ju zúrivá prudkosť. — Za to môžem len vám ďakovať, — riekla, — prečo ste mi nedovolili vystúpiť hneď v prvý deň, ako mi radil Stoss.

Bedrichovi bolo všetko odporné. Mr. Berryho zjav vyvolal mu v mysli otcovu postavu: Hoci by aj svoje náhľady nikdy neprejavil, a neuplatnil v tej forme ako Mr. Barry, jednako len boly príbuzné náhľadom Yankeeho, ba i v Bedrichovej duši ostalo všeličo nedotknuté, čo v nej vypestovaly pôvod a výchova.

Cigánovi podobný Franck priletel a choval sa ako šialenec. Jeho oduševnenie, ktoré Ingigerdinu náladu trochu napravilo, nenachodilo slov a borilo sa o ne. Bedrich hľadel na maliara s odporom a preľaknute, keď pri ňom znova poznal príznaky vlastnej posadlosti. Ingigerda ponechala maliarovi svoju ruku, ktorý ju pokryl divými bozkami, a tieto divé bozky rozprestrely sa od zápästia až po dolné rameno, čo sa dievčaťu zdalo byť prirodzeným a v poriadku.

Ingigerda si želala, aby Bedrich išiel ešte raz ku prezidentovi Barrymu, vplývať na neho prosbami alebo hrozbami, násilím alebo peniazmi. Taký pokus bol, ako to Bedrich vedel, beznádejný. Potom dala sa do plaču a tvrdila, že má len takých priateľov, ktorí ju využívajú. Prečo tu niet viacej Achleitnera? Prečo musel práve on, a nie ten alebo onen, stratiť živoť? Achleitner bol, vraj, jej naozajstným priateľom, ktorý sa vedel v svete iste pohybovať a bol bohatý a nezištný.

A naozaj, už hneď na druhý deň doručili Ingigerde Hahlströmovej zákaz vystupovať. Dievča bolo ako šialené. Lilienfeld medzitým vyhlásil, že teraz nastala chvíľa, keď treba vo veci zakročiť u newyorkského mešťanostu. Súčasne poučil Ingigerdu, že musí opustiť klubový dom, ak sa nechce vystaviť internovaniu v niektorom sirotínci. Ženatý, ale bezdetný Lilienfeld, ponúkol jej v svojom dome útulok; chtiac-nechtiac musela súhlasiť.

Keď Bedrich ráno po Ingigerdinom presťahovaní v novom, z hrubého plátna zhotovenom plášti, ktorý mu zaopatrila miss Eva Burnsová, stál pri svojej práci, mal pocit obľahčenia.

Majster Ritter prejavil pred miss Evou Burnsovou náchylnosť, zmodelovať tancujúcu devu. Ale Bedrich s jeho úmyslom súhlasil len akosi váhavo. — Hľaďte, miss Eva, — riekol, — nepatrím k tým, ktorí chcú znemožniť vznik krásnych vecí, a keď majster maličkú upotrebí ako aktový model, tak je po mojom duševnom pokoji. — Miss Eva sa smiala. — Vám je sa dobre smiať, — riekol, — ale ja som rekonvalescent, a recidíva je životu nebezpečná.

Minulo osem dní, v ktorých Bedrich prebojoval obdivuhodný ale voskrz nie víťazný boj. Každý deň pracoval v atelieri, miss Burnsová stala sa jeho dôverníčkou.

Čo ani predtým nebolo pred ňou skryté, teraz sa to dozvedela od neho samého, že úpel v Ingigerdinom zajatí. Stala sa jeho kamarátkou a radkyňou, hoci nevyzvane sa nikdy nemiešala do jeho vnútorných zmätkov. Bedrich jej povedal, že sa rozhodol oslobodiť od Ingigerdy. Vždy keď bol u dievčaťa, vravel, že sa cítil indignovaným a že sa nudil. Bol pevne rozhodnutý nejsť k nej viacej: predsavzatie, ktoré však často o niekoľko hodín zrušil. Pri nekonečnej trpezlivosti miss Bnurnsovej téma Ingigerd nemusel sňať s denného poriadku. Duša dievčaťa bola prevracaná zdnu na vonok a zasa zvonku do nútra, jej obsah bol sto ráz prehadzovaný a preosievaný ako zlato alebo zrnká pšenice.

Jeden deň povedalo dievča Bedrichovi: — Vezmi si ma, sveď ma, rob so mnou, čo chceš! — Vyzvala ho, byť k nej prísnym, ba i krutým. — Zatvor ma, — riekla, — okrem teba nechcem videť mužského. — Druhý raz zasa modlikala: — Chcem byť dobrá, Bedrich, urob ma dobrou. — Ale nasledujúceho dňa svojho ochrancu a priateľa prinútila znova uspokojiť sa s neodpustiteľnými konaniami.

Ale pravda bola, že už množstvo mužských nechala za seba sháňať, behať, obchody obstarávať mysleť a platiť.

Čoho sa Bedrich nevedel zrieknuť, to bola tá krehká, plavá a sladká telesnosť. A jednako bol rozhodnutý, odtrhnúť sa. Raz prišla Ingigerda k miss Eve sedeť k portrétu. Aj Bedrich pritiahol svoj stolec. Nebolo možné ľahko uhádnuť, prečo aranžovala miss Burnsová tieto sedenia, ale prísne a veľmi podrobné štúdium, ktoré aj Bedrich venoval ťahom; svojho idolu, v skutočnosti malo na neho podivný vliv.

Plochy čela, obrvy, sama poloha očí, prehĺbenie sluchov, forma a znetvorený násadok ucha, pritenký nos, jeho nozdry, trochu pristará nasolabiálna vráska, zárez pri kútikoch úst, pekná, ale aj brutálna čeľusť, vlastne naozaj nepekný krk s podhrdelnou jamkou, akú mávajú práčky, všetko to sa mu tak triezvo vrylo do pamäti, že otupilo účinok každej okrašľujúcej sily. Miss Eva Burnsová hádam vedela, aký význam má také ostré, vytrvale dôsledné pozorovanie modelu.

Dlhé sedenia, ktorým sa Ingigerda z márnivosti podrobila, ukázaly ináč úzkoprsosť jej povahy. S obdivom pre miss Evu Burnsovú vnímal Bedrich s odstrašujúcou jasnosťou večnú zaostalosť a nekompletnosť jej modelu. Raz doniesla list svojej matky, ktorý jej písala z Paríža. Predčítala ho, a zdalo sa, ako by medzitým stála na pranieri.

Matkin list bol prísny, vážny, starostlivý, ale nie bez lásky. Otcov smutný koniec bol v ňom spomínaný so súcitom a zvala Ingigerdu do Paríža. Matka písala: — Nie som bohatá, u mňa budeš museť pracovať, dievča, ale budem sa usilovať, byť ti v každom vzťahu matkou, — a teraz nasledoval dodatok! — ak si umieniš, napraviť spôsob svojho života.

Poznámky, ktoré dievča robilo na matkine osvedčenia, boly hlúpo a divo jazvivé. — Mám ísť k nej a mám sa kajať, — opičilo sa, — zato, že ma milý Pán Boh tak zázračne zachránil. Áno, nech sa najprv napraví mama! Azda budem taká hlúpa. Nebudem krajčírkou. Vždy sa dať mame karhať. Nemám o seba strach, ak nie som pod niečou feruľou. — A to tak išlo ustavične spôsobom, ktorý sa nenaľakal ani mrzkých intímností rodičovského nažívania.

*

Na naliehanie Lilienfelda a jeho zástupcov lehota v City-Hall pred mešťanostom New Yorku, ktorý mal rozhodnúť o vyzdvihnutí alebo o právoplatnosti zákazu, vzťahujúceho sa na verejné vystúpenie Ingigerdy Hahlströmovej, bola vytýčená na dvaciaty piaty február. Ingigerda, podľa úpravy pani Lilienfeldovej elegantne oblečená, vysadla na kočiar a v sprievode panej, ktorá ju šaperonovala, zaviezla sa do City-Hall. Bedrich a Lilienfeld išli vopred. — Položenie je také, — vysvetľoval Lilienfeld, keď uháňali cez šedý, tmavý a chladný New York, — že New York nateraz je v rukách Tammany-Society. Republikáni pri posledných voľbách prepadli. Mešťanosta, Ilroy je členom Tammany-Society. Kočiš nás asi povezie okolo Tammany-Hall a ja vám ukážem sídlo tejto hrozne vlivnej spoločnosti, ktorá vedie tygra v pancieri. Meno Tammany pochodí od indiánskeho veštca Tamenunda. Vodcovia majú detinské indiánske mená a tituly. Herb nemenujú herbom, ale totemom. Ale nedajte sa mámiť touto indiánskou romantikou. Títo ľudia sú triezvi, Tammani-tyger vo veľkom newyorkskom košiari je šelmou, s ktorou nemožno žartovať.

— Ináč môžme predpokladať, — pokračoval riaditeľ, — že Tammany-tyger, a tak aj mešťanosta vo veci Ingigerdy je na našej strane, hoci to aj nie je absolutne isté. Mr. Barry je síce rozhodný republikán a smrteľný nepriateľ Tammany-Hallu. Naproti tomu však mešťanosta Ilroy ochotne vylepí jednu, Society for the Prevention of Cruelty to Children, tejto nesmyselnej ustanovizni. Ale čas jeho úradovania už vyprší a on by bol rád, keby ho znova zvolili, čo je pravdepodobné len vtedy, ak urobí republikánom nejaké ústupky. Nuž, uvidíme! musíme vyčkať.

Dorazili pred City-Hall do City-Hall-Parku, pred mramorovú budovu s vežou-zvonicou a so stĺpovým portikom. V tomto portiku museli čakať na príchod dám.

Pri chodení horedolu niekto odrazu potiahol Bedricha za kabát. Obrátil sa a zbadal módne zakuklené malé dievčatko, poznal v ňom hneď Ellu Lieblingovú. — Dievčatko, Ella, kde si sa tu vzalo? — opýtal sa. Poklonilo sa a rieklo, že išlo s Ruženou na prechádzku. A naozaj slúžka stála pri schodoch City-Hallu a pozdravila: — Dobré ráno, pán doktor. — Bedrich predstavil Ellu pánu Lilienfeldovi, ako malú stroskotankyňu. — Dobré ráno, dieťatko, — riekol Lilienfeld, — je to pravda, že si i ty bola pri tom hroznom utonutí lode? — Jej smelá a svieža odpoveď korenená bola hrdosťou detskej koketnosti: — Veru! a utratila som pri tom bračeka. — Ach, chúďa! — riekol Lilienfeld, ale už roztržite, lebo myslel na speech, ktorý azda bude museť povedať mešťanostom. — Odpusťte, — povedal odrazu Bedrichovi, pri čom odišiel na niekoľko krokov a z náprsného vrecka vyňal papier s poznámkami, preštudovať ich s chvatom. Ella zvolala: — Moja mama bola už tiež mŕtva, ale ožila znova! — Ako? ako? — opýtal sa Lilienfeld, hľadiac na ňu zpod zlatých okuliarov. Bedrich mu vysvetlil, že jej matke zachránili život oživovacím pokusom. Potom dodal: — Keby veci išly v poriadku, tak to jednoduché bavorské sedliacke dievča tam, — ukázal na Ruženu, — muselo by byť väčšmi oslavované ako bol svojho času hrdina dvoch svetov Lafayette. Robila divy. Vždy myslela len na svojich pánov, na nás ostatných a nikdy nie na seba. — Bedrich išiel pozdraviť Ruženu.

Keď sa spytoval na pani Lieblingovú, Ružena bola ako pivonka. Milostivá pani sa má celkom dobre, mienila. Potom začala plakať, lebo jej prišiel na um malý Siegfried. Všetky pohrebné formality vybavila ona s konzulárnym agentom, a bola pri tom samojediná, keď na židovskom cintoríne pochovávali mŕtvolku.

Pristúpil k nim dobre oblečený človek, v ktorom Bedrich až celkom zblízka poznal artistovho sluhu, Bulkeho. Riekol: — Pán doktor, moja nevesta sa nevie tej historie zbaviť. Nemohli by ste, pán doktor, povedať mojej neveste, že sa to nepatrí, a že sa človek takej historie musí zbaviť. Nemohlo by to byť horšie ani vtedy, keby bola stratila vlastného chlapca. — Ak ste sa zasnúbili, pane Bulke, tak sa tomu treba len tešiť a musím vám úprimne blahoželať. — Bulke ďakoval a riekol: — Len čo budem môcť odísť od svojho pána a ona od svojej panej, vrátime sa hneď do Europy. Predtým, ako som musel ísť slúžiť k námorníctvu, bol som mäsiarom. Práve mi píše brat z Bremen o malom lodnom proviantnom obchode, ktorý možno dostať. Konečne niečo som si už usporil, prečo by človek nemal také niečo skúsiť. Veď nemožno vždy len pre cudzích ľudí pracovať. — Súhlasím s vami, — riekol Bedrich, kým adlatus majstra v streľbe odobral sa od Ruženy so slovami: — Milostivá pani!

Pani Lieblingová kráčala pri boku pána s tmavou bradou. Oblek, ktorý mala, a čo by bol býval stavu primeraný žene ruského veľkokňaza, dokazoval, že rozkošná pani medzitým našla príležitosť, nahradiť stratu svojej garderoby. Bedrich bozkal dáme ruku a pomyslel na znamenie pod ľavým prsníkom a na niektoré iné znaky pekného ženského tela, ktoré s takou bezohľadnou mechanikou všemožne prinútil znova dýchať. Predstavili ho elegantnému pánovi s čiernou bradou, ktorý ho zvedavo a odmietavo premeriaval. Podivná vec, myslel si Bedrich, tento plocholebec mal by vlastne vedeť, čím mu je zaviazaný. Človek sa uznojí, v pote tvári vzkriesi mŕtveho, cíti sa byť vysoko morálnym nástrojom Prozreteľnosti a napokon vlastne pracoval pre špeciálnu rozkoš nejakého svetáka.

Pani Lieblingová bola Amerikou nadchnutá. Zvolala: — Čo poviete k tým newyorkským: hotelom? Bývam vo Waldorf-Astorii: či nie sú veľkolepé? Obývam štyri izby na vonok. Ten pokoj! ten prepych! tie krásne obrazy! človek sa cíti ako v Tisíc a jednej noci! Milý doktor, reštauráciu Dolmenico musíte raz rozhodne navštíviť! Čo sú proti tomu berlínske, ba hoci parížske pomery? Také reštaurácie a hotely, ako sú tuná, v Europe nenajdete. — Bedrich bol prekvapený a riekol, že je to možné. — Boli ste už v Metropolitan Opera-House?… — Takto a podobne pokračovala pani Lieblingová v rozhovore, dávajúc si otázky a hneď odpovedajúc na ne, bez toho, že by bola Bedricha ku hovoreniu zvlášť povzbudzovala. Bedrich myslel na Ruženu a Siegfrieda a mal dosť času obzreť si vždy znova novučičkonové lakové topánky, vyžehlené záhyby nohavíc, briliantové gombičky, mohutný atlasový plastrón, monokel, cylinder a drahocenný kožuch južného dandyho s krátkym krkom, ktorého dáma predstavila, ako signora takého a takého mena.

— Akú prácu máte s naším chýrnym tenoristom z Metropolitan Opera-House? — opýtal sa Lilienfeld, keď sa Bedrich zase ukázal v portiku.

*

Celé stretnutie postavilo mu pred dušu tragikomiku jestvovania tak, že mučivú prítomnosť bol teraz schopný ponímať menej vážne. Koč s dámami dorazil a súčasne do hally vstúpilo pol tucta novinárov, z ktorých väčšina, ako to Bedrich s prekvapením zbadať mohol, ku Ingigerde chovala sa nenútene a podávala jej ruku. Bola veľmi driečna a detinská a keď prišiel aj pán Samuelson, spolu aj s pani Lilienfeldovou, v sprievode dosť veľkej telesnej stráže, bola vovedená do vysokej, drevom vykladanej zasedacej siene City-Hallu, ktorá mala oblúkové okná. Pri dlhom stole, a to pri prázdnom predsedníckom kresle newyorkského mešťanostu, už sedela vysoká postava Mr. Barryho. Okuliare držal v ruke a prehŕňal sa zavše v svojich papieroch. Pán Samuelson a Lilienfeld sadli si oproti nemu. Ostatný priestor okolo stola zaujali novinári a iní interesanti: medzi nimi bol Bedrich, veľmi reprezentatívna pani Lilienfeldová a Ingigerda, ako predmet pojednávania.

Za prezidentským kreslom otvorily sa krídla dvier a vstúpil mešťanosta, ktorý bol pôvodom Irčan. Usmieval sa mazane a rozpačite, nezdravil každého priateľsky, ale zato hľadel na všetkých s nádychom zdvorilej dobrotivosti. Niekto šepkal Bedrichovi: — Vec slečny stojí dobre, mešťanosta dá jednu tomu starému pokrytcovi Barrymu. — A naozaj mešťanosta ku svojmu súsedovi prejavoval srdečnosť, ktorá neveštila nič dobrého.

Zavládlo ticho. Mr. Barrymu bolo udelené slovo.

Starec vstal s vážnosťou a s tou neodvislou istotou, ktorá býva obyčajne len vlastnosťou významných štátnikov. Bedrich nemohol s neho spustiť oči. Temer mu bolo ľúto, že úspech jeho reči mal byť už vopred zničený.

Mr. Barry potom rozvinul v jasnej forme ciele jeho spoločnosti. Uviedol rad prípadov, že deti v službách priemyslu, obchodu, remesla alebo divadla boli zneužité a poškodené. — Tu niekto šepkal Bedrichovi: — Nech sa chytí za nos! starec je totiž Wall-Streetman, ktorý v svojich továrniach zamestnáva množstvo detí a vôbec je najbezohľadnejším vykorisťovateľom! — Tento nemožný stav, — vysvetľoval Mr. Barry, — vyvolal potrebu založiť Society for the Prevention of Cruelty to Children.

— Táto spoločnosť, — pokračoval Barry, — pokladá si za povinnosť, zasiahnuť len v takom prípade, ktorý je dokázaný. Otázny prípad je taký.

— Od niekoľkých rokov New York je zaplavený zvláštnym druhom slobodne koristiacich ľudí! — riekol ostrým prízvukom. — To súvisí so vzrastom neverectva, so stúpajúcim nedostatkom religiozity a k nim sa pojacou dravou túžbou po zovnútorných zábavách a radovánkach. Vzrastajúca nemravnosť a všeobecná skazenosť sú vetrom, ktorý duje do vetríl takých pirátov. Ale nákaza tejto zhuby nevznikla v tejto krajine, ona bola k nám dovlečená z hriešnych brlohov veľkých európskych miest, Londýna, Paríža, Berlína, Viedne. Nákazu treba zastaviť a činnosti slobodných koristníkov, ktorý ju rozširujú a vždy znova dovláčajú, treba urobiť koniec.

— Preto oni nie sú dobrými americkými občanmi, nie sú nijakými občanmi, they are not citizens! preto, — riekol Mr. Barry, vyslovujúc každé slovo s tvrdou korektnosťou, — preto je im to celkom ľahostajné, keď je naše náboženstvo, náš mrav, naša morálka ničená. Títo draví vtáci sú bez škrupúľ, a keď raz majú plné vole, tak zmiznú za oceánom v svojich bezpečných, európskych hniezdach. Tu je čas, keď Amerikán aj v tomto ohľade musí sa vzpamätať a musí odraziť vpád takýchto cudzopasníkov.

Kým starý Ingo s pevným čelom hovoril tieto ostré slová, Bedrich nezunoval pozorovať každý pohyb jeho ušľachtilej kmetskej tvári. Bolo podivné, že keď rečník vravel o dravých vtákoch, výraz jeho tváre tiež stal sa podobný kani. Stál chrbtom obrátený k oknám, ale tvár mal jednako stranou, a Bedrichovi sa zdalo, ako by pri slovách o plných voliach jeho šedobelasé oko bolo pobledlo v beľavom lesku.

Berry teraz prišiel na Ingigerdu: — Určením Božím stroskotala jedna loď. Toto nešťastie malo ľudí pohnúť k pokániu. — Rečník sa prerušil a vysvetlil, že sa s vecou nechce zaoberať, lebo takým ľuďom, ktorí s vlastnej pohnútky nevedeli pochopiť jej dosah, niet pomoci. Potom pokračoval: — Navrhujem, zachránené dievča, o ktorom nie je dokázané, že už naplnilo šestnásty rok, odovzdať nemocnici a paroplavebnú spoločnosť vyzvať, aby ho podľa možnosti čím skôr dopravila nazpäť do Europy, a odovzdala ho jej matke, ktorá žije v Paríži. Dievča je choré, nevyvinuté a patrí do lekárskych rúk, ako aj pod poručníctvo. Vycvičili ju v tancovaní. Upadá pri ňom do stavu, ktorý je podobný epileptickému záchvatu. Stuhne ako kus dreva. Oči jej idú vyskočiť z jamôk hlavy. Prstami strapká vatu. Napokon zamdle a je bez seba. Také veci patria za steny nemocnice, pred oči lekára a ošetrovateľky. Také veci nepatria do divadla. Bolo by to poburujúce, bolo by to provokovaním verejnej mienky, keby niekto chcel, aby táto internistka nemocnice vystupovala v divadle. Proti tomu protestujem menom dobrého vkusu, menom verejnej morálky a menom americkej mravnosti. To preca nejde, túto poľutovaniahodnú nešťastnicu trmácať na verejnom javišti a jej biedu, len preto, že o nej pre pohromu lode každý hovorí, nehanebne vykoristiť.

To bolo jasne povedané. Pán Samuelson vstal hneď, ako si sadol Barry. Jeho spôsob plédovania bol známy. Vedelo sa, že sa na začiatku šetrí, a neskôr neočakávane s ráznym výbuchom náruživosti prekvapí poslucháča.

Keď aj v tomto prípade prišiel výbuch náruživosti, nezodpovedal celkom očakávaniu, ktoré si sľubovali Lilienfeld, novinári a Bedrich. Priveľmi bolo badať, že vyslovené pohoršenie bolo vynútené honorárom a energickou vôľou a nepochádzalo z prameňa prirodzenosti. Ustatý, uštvaný človek s bradou ako Kristus, a s nečistou, bezkrvnou pleťou, bol úctyhodný len ako obeť svojho povolania, a aj v tomto vzťahu neimponoval natoľko, ako skôr vzbudzoval súcit: a poľutovaniahodný bol, žiaľ, najväčšmi vtedy, keď vysileného koníčka výrečnosti ponúkal súčasne bičíkom i ostrohami, zdeptať protivníka. Mr. Barry a mešťanosta Mr. Ilroy pozreli na seba významne, a zdalo sa, že obidvaja majú chuť, priskočiť na pomoc tomuto smutnému rytierovi.

Teraz sa už Lilienfeld nemohol viacej zdržať. Zapýril sa, na čele mu navrela žila, čas mlčania minul a prišla hodina rečnenia. Keď mužský so sto písacími strojmi a milionovým príjmom nestačil na túto úlohu, treba ju vziať do vlastných rúk. Myšlienku nasledoval čin! a zpomedzi rtov stiesneného podnikateľa s byvolím tylom, draly sa pádne slová.

Teraz prišiel rad na Mr. Berryho, ostať pokojným a bez zachvenia mihalníc vydržať, ako kamenec husto padajúce údery protivníka. Starého neušetrili v ničom! musel si vypočuť a preglgnúť rozličné veci, o zneužívaní detí v istých brooklynských továrniach, o puritánskom pokrytectve, ktoré vodu káže a potajme pije víno. Bolo mu attestované, že je členom tej bornírovanej, umeniu, kultúre a životu nepriateľskej kasty, ktorá v ľuďoch, ako sú Shakespeare, Byron a Goethe domnieva sa videť čerta s kopytami a dlhým chvostom. Takí ľudia, vraj, vždy znova urobili pokus, ručičku hodín času potisnúť nazad. Zvlášť celkom odporný pohľad v krajine slobody, vo vychvaľovanej Amerike.

Pravda, také počínanie nemá výhľadov na úspech! lebo navždy zapadol a je tam čas puritánskej prudérie, puritánskych mučiarní svedomia, puritánskej ortodoxie a nespratnosti. Prúd času, prúd pokroku a kultúry tým nebol zastavený! ale tieto reakcionárske moci, ohrožené v svojom tmárskom hospodárstve, začali guerillovú vojnu malých, zbabelých, nízkych štvaníc. Krbom takýchto všeobecne nebezpečných štvaníc je Society Mr. Barryho. A tu mu vrátil to, čo Mr. Barry predtým povedal: v Society for the Prevention of Cruelty to Children je ohnisko nákazy, ak je naozaj vôbec aká nákaza na území Ameriky! Tu v tejto Society sedí ohnisko moru! nakoľko je v krajine mor. Mr. Barry robí sa smiešnym, keď tvrdí, že je Europa teplou hradou moru. Europa je matkou Ameriky, a bez Kolumbovho genia — chystá sa práve pamätná oslava fourteen hundred and ninety two! — bez Kolumbovho genia a bez ustavičného prílivu europských, nemeckých, anglických, irských inteligencií, a tu zažmurkal na mešťanostu, bola by Amerika aj dnes pustatinou.

Keď Lilienfeld k vôli malej tanečnici pohol krížom krážom nebom i zemou a morom, odhalil denunciáciu svojho konkurenta, ktorý použil Society ku svojim opovrženiahodným cieľom, a so svojej strany s pohoršením odmietol Barryho tvrdenie, že je vykorisťovateľom. Vykorisťovateľom je azda jeho konkurent. Poukázal na to, aké výhody kynú Ingigerde z jeho podmienok, ktoré jej predložil. Tam sedí jeho žena, ktorá dievčaťu, čo v jeho dome našlo prístrešie, v mnohých vzťahoch bola matkou. Ináč dievča nie je choré, v jeho žilách prúdi nefalšovaná, pravá zdravá artistická krv. Je to nestydatá opovážlivosť, dotknúť sa cti a mravu mladej dámy. Ona nie je spustlá, ani zanedbaná, ba práve naopak, jednoducho — je veľmi veľkou umelkyňou.

Svoj hlavný úder ponechal si Lilienfeld až nakoniec. Pred štyrmi týždňami pre isté ohľady stal sa americkým občanom. Teraz kričal natoľko, že vysoké oblúkové okná sa zachvely, za ktorými pracovalo tupé dunenie New Yorku. Kričal, Mr. Barry nazval ho cudzincom a vykorisťovateľom. Zakazuje si to, čo najrozhodnejšie, lebo práve tak dobre, ako Mr. Barry, je aj on americkým občanom. A kričal jedno za druhým, pri čom starého Ingu oslovil zrovna direktne, nakloniac sa s celým telom ďaleko ponad stôl: — Mr. Barry d’yon hear? I am a citizen, Mr. Barry, d’yon hear? I am a citizen! Mr. Barry, I am a citizen and will have my rights like yon![8]

Zamĺkol. Keď si sadol, v jeho dýchacej trubici zachrčalo. V tvári Mr. Barryho nepohol sa ani jeden nerv.

Po dlhšej prestávke prehovoril mešťanosta. Jeho slová plynuly pokojne a s tichou, vrodenou miernosťou, ktorá mu pristala. Jeho rozhodnutie bolo naozaj také, ako ho predpovedali politickí hádači. Ingigerda dostala povolenie vystupovať verejne. Podľa lekárskych svedectví dievča je zdravé, okrem toho minulo mu už šestnásť rokov a niet príčiny pochybovať o tom a odopreť jej prevádzanie zárobkovej činnosti, umenia, ktoré už v Europe prevádzalo.

Novinári sa významne uškŕňali. Utajená nenávisť irského katolíka a mešťanostu proti domorodému puritánovi anglického pôvodu prišla k prielomu. Mr. Barry vstal a tomuto protivníkovi stisol s chladnou vznešenosťou ruku. Potom odišiel vzpriamene a jeho druhému, celkom ináč ustrojenému protivníkovi nepodarilo sa ešte na rozlúčku, ako si to umienil, vrhnúť mu do očí iskriaci pohľad svojej celkom ináč ustrojenej nenávisti; lebo tieto oči ho vôbec nezbadaly.

Ingigerdu obkľúčili. Zasypali ju blahoželaniami. Jej srdce plesalo radosťou, že pred tvárou dvoch svetov bojovali o vlastnenie jej osoby. Zrovna žiarlivo závodili o jej priazeň, korili sa jej. A v tejto chvíli nebolo by sa podarilo nijakej kňažne odkloniť pozornosť od tejto malej umelkyne. Žiarila šťastím a vďačnosťou.

Direktor Lilienfeld hneď pozval všetkých novinárov, ktorých ešte zachytiť mohol, na raňajky.

Bedrich sa vyhovoril na prácu, ale musel sľúbiť malej tanečnici, že príde aspoň ku koncu lunchu. Odobral sa a ostal sám.

Jeho prvá cesta ho viedla krížom cez City-Hall-Park ku hlavnej pošte, obrovskej budove, v ktorej pracovalo asi dve tisíc päťsto poštových úradníkov. Keď napísal a odovzdal telegram a zasa vystúpil do hluku veľmesta, kde sa zababušení ľudia predháňali vo vetre, kde sluch ohlušovala ustavičná premávka železnice, kočov a nákladných vozov, vyňal hodinky a zistil, že je pol jednej, práve ten čas, keď miss Eva Burnsová obyčajne začína svoj skromný lunch v malej reštaurácii v blízkosti Grand Central-Stationu. Najal si koč a dal sa ta zaviezť.

Bol by býval nekonečne sklamaný, keby práve teraz nebol našiel miss Evu v obvyklom lokále. Ale ona bola tam a ako vždy potešená, že videla mladého učenca. Privolal jej: — Miss Eva, vidíte vo mne človeka, ktorý sa vyslobodil z väzenia, z polepšovne, z blázinca. Blahoželajte mi! Dnes som zasa independentom, neodvislým človekom!

Bol blažený, a keď si sadol bol zrovna rozpustilej nálady. Mal, vraj, apetít za troch, humoru pre šiestich a dostatok dobrej vôle, že by ňou mohol vypomôcť aj aténskemu Timonovi. — Celkom mi je ľahostajné, — riekol, — čo ešte neskôr zo mňa bude! To jedno je isté: už nepanuje nado mnou nijaká Circe.

Miss Eva Burnsová mu blahoželala a smiala sa srdečne. Potom chcela vedeť, čo sa stalo. On riekol: — O tej tragikomédii v City-Hall budem vám neskôr rozprávať! ale najprv vám musím pripraviť hroznú bolesť! Stisnite tedy zuby, miss Eva Burnsová! Teraz dajte pozor: Stratíte ma!

— Ja vás? — smiala sa statočne a zplna, ale trošku zarazene, kým jej tvárou preletela tmavá, rýchlo prichádzajúca a rýchlo miznúca červeň. — Áno, vy mňa! — riekol Bedrich. — Práve som telegrafoval Petrovi Schmidtovi do Meridemu. Dnes večer, alebo najpozdejšie zajtra ráno zanechám vás, opustím New York, odsťahujem sa na vidiek a budem farmárom! — Oh, ale to už musím povedať, že ma váš odchod naozaj bolí, — povedala miss Eva, bez najmenšieho sentimentálneho prízvuku a zvážnela. — Prečo? — zvolal spupne: — Urobíte si vychádzku, navštívite ma! Posiaľ ma poznáte len ako kus handry! Môže byť, keď ku mne prídete, napokon objavíte vo mne niečo takého, čo sa podobá súcemu chlapovi.

A pokračoval: — Vezmime príklad z chemie. Soľný roztok, zamiešaný mohutne lyžicou Pána Boha, začne svoj krystalizačný proces. Vo mne sa niečo chce krystalizovať. Kto vie, keď všetky tieto preryvavé, kalné mraky klesnú, či nebude výsledkom všetkých týchto búrok v poháre vody pevná, nová architektúra. Azda vývin germánskeho človeka nie je dokončený pred triciatym rokom. Tak by potom pred dosiahnutím stavu pevnej mužnosti, stála práve kríza, ktorej som teraz;, podľa všetkej pravdepodobnosti, ušiel, a ktorú by som bol musel na nejaký spôsob prekonať.

Bedrich potom v krátkosti rozpovedal to najhlavnejšie o pojednávaní v City-Hall, komické prasknutie dvoch svetov v rečiach Barryho a Lilienfelda, ktoré pomenoval: — tant de bruit pour une omelette. — Podal jej zprávu o mešťanostovom rozhodnutí a poznamenal, že chvíľa tohoto rozhodnutia, ktorá Ingigerde, podľa jej želania, otvorila beh života, aj jemu otvorila slobodnú cestu do vlastného, nového života. Cítil temer telesne, ako s diktumom mešťanostu aj pre neho padlo rozhodnutie.

Opísal Barryho a nezatajil, že napriek protichodným náhľadom tento potomok Cromwellovcov, ktorí súdili a odsúdili Karla prvého v Anglicku, mu jednako len imponoval. Ak bol Barry naozaj pokrytcom, či Lilienfeld, takže Bedrich sa pri tom s istým strachom musel poobzerať, nehovoril hlasne o morálnej nedotknuteľnosti Ingigerdy Hahlströmovej, kým úškrn, ako zlomyseľný tieň, preletel radmi novinárov? Či nekvitla lož všade? Či pokrytectvo vo všetkých táboroch nebolo jasnou vecou?

Bedrich sa zasa veľmi dobre cítil vo spoločnosti miss Burnsovej. V istom na dušu prenesenom smysle, v jej spoločnosti prenikol ju vždy pocit poriadku a čistoty. Bolo jej možno povedať všetko, a čo ona vracala, to ujasňovalo a nemútilo: miesto rozčuľovania, upokojovalo. Jej radosť nad jeho oslobodením nezdala sa mu byť dosť veľkou, a nevedel či túto okolnosť má pripisovať nedostatečnej účasti, alebo tajným pochybnostiam. — Prišiel som k vám, miss Burnsová, — riekol, — lebo som nemal nikoho, s kým by som bol chcel radšej prehovoriť o novej fáze môjho osudu. Povedzte mi proste a otvorene, či som bol oprávnený to urobiť, a či chápete, ako sa cíti človek, ktorého už nepúta nesmyselná náruživosť.

— Azda to viem, — riekla miss Eva Burnsová, — ale… — Ale? — opýtal sa Bedrich. — Ona neodpovedala a on pokračoval: — Chceli ste povedať, že nemôžete byť iste presvedčená o uzdravení tak založeného človeka ako som ja. Ale môžem vás ubezpečiť, že nikdy viac nebudem sedeť medzi obecenstvom pri verejnom odhalení nahoty tej malej tanečnice, a že tým menej sa budem vláčiť za ňou cez tingle-tangle piati čiastkami sveta. Odtrhol som sa! som slobodný! a ja vám to aj dokážem.

— Ak si to budete vedeť dokázať, tak to asi bude mať pre vás cenu.

Ale on to chcel radšej jej dokázať. Vyňal list Petra Schmidta, z ktorého vysvitalo, že lekár, súc ním poverený, obzeral vidiecky dom, a že plán, utiahnuť sa, Bedrich mal už dávnejšie na mysli. — Počujete ešte o mne, — riekol, — keď sa v tišine celkom zviecham. K tomu sú oprávnené výhľady.

Bolo po lunchi. Aj Bedrich si pochutnal na vegetabiliach, ktoré obyčajne tvorily pokrm miss Evy Burnsovej. Vstal, prosiac dámu o dovolenie, smeť jej bozkať ruku za to, že ho trpezlivo vypočula, a rýchlo sa porúčal, lebo musel ešte na čas prísť ku koncu triumfálnych raňajok.

*

Bezdetným manželským párom Lilienfeldovcov v sto dvaciatej štvrtej ulici obývaný rodinný dom, ktorý sa celkom podobal iným domom ulice, bol veľmi pohodlne zariadený. Sedelo sa pri káve v salóne na medziposchodí; bol ozdobený kobercami, drahocennými lampami, japonskými vázami a tmavo leštenými náradím z orechového dreva, ktorý čmudiaci novinári naplnili dymom ťažkých importov. Prepychový luster vrhal elektrickú žiaru, ktorá miestnosti dodávala chmúrneho jasu.

Prostred novinárov sedela Ingigerda, opretá o lenoch kresla. Vlasy mala rozpustené, celý jej zjav nepôsobil priaznivo. Keď v dlhých šatách bola dosť nemožná, odkázaná bola na strih vyrastajúceho dievčaťa: to ju často zlákalo, vyparádiť sa ako dieťa povrazolazca.

Keď sa Bedrich von Kammacher ukázal v salóne, zapýrila sa a váhavo mu podávala ruku. Táto ruka mala krátke a obyčajné prsty a keď Hahlström, otec dievčaťa, mal dlhé a pekné ruky, musely byť dedictvom po matke. Bedrich bozkal pani Lilienfeldovej ruku a prosil o prepáčenie, ak sa priveľmi opozdil.

Predmetom rozhovoru prirodzene bolo pojednávanie v City-Hall. Riaditeľ Lilienfeld behal vôkol s cigarami a likérmi a obsluhoval novinárov. Robil to s cieľavedomou milotou, ktorá sa neštítila pánom vpraktikovať do vreciek dlhé havany.

Toho a oného novinára zaviedol stranou nanútiť dosť pestrú smesu pravdy a poezie o jej pôvode, o jej zachránení, o jej otcovi, o jej úspechoch, o tom, ako bol objavený jej talent. Vedel, že to bude všetko ešte v ten istý večer v newyorkských novinách popri zprávach o pojednávaní. Svoju poviestku podľa osvedčeného receptu osnoval podľa rozličných odpočúvaných drobností a očakával istý účinok.

Ingigerda bola hodne ustatá, ale mala rozkaz, kým tam bude hoci len jeden novinár, rozhadzovať vôkol milotu podľa možnosti čím opulentnejšie. Bedrich ju ľutoval. Hneď zbadal, že sa začala jej výrobková činnosť a služba povolania.

Pani Lilienfeldová, ktorej sa Bedrich na chvíľu venoval, bola pokojná, vkusne oblečená pani, hoci aj chorľavá, bola jednako veľmi príťažlivá. Mal ten dojem, že jej muž, ktorý si ju zrejme so slepou oddanosťou vážil, bol zvyknutý, riadiť sa podľa temer nebadateľných pokynov jej očí. Pán Lilienfeld, napriek svojmu ustavične temperamentnému vystupovaniu, bol pred ňou ako rozpačité dieťa. Keby Bedrich nebol v sebe cítil istotu pevného rozhodnutia, azda by bol na skúmavé otázky pani riaditeľovej zovrubnejšie odpovedal. Cítil, že dáma má úmysel a želanie, pomáhať mu z bludišťa jeho náruživostí.

S tichým, nekonečne pohŕdlivým úsmevom hovorila s Bedrichom o dievčati, ktorá, žvatlúc šialenosti, zahrnutá bola prejavmi priazne. Pomenovala dievča bábikou z panoptika, ktorej plavá porcelánová hlavička naplnená je pilinami. — Nedbám, je hračkou! — riekla, — prečo nie? hoci hračkou i pre mužského! aj obchodným predmetom! ale ďalej ničím! Také niečo má svoju cenu, — riekla, — ale ináč nestojí za veľa! nemá väčšiu cenu, ako ktorákoľvek iná maličkosť, ako iná ozdobná vec.

Ingigerda — akiste cítiac nádych žiarlivosti! — prišla a opýtala sa Bedricha, netušiac, akú dôležitosť získala otázka v jeho očiach, či má zabalené veci? — Ešte nie! Načo? — odpovedal Bedrich. — Riaditeľ Lilienfeld, — riekla, — na dva večere v týždni uzavrel smluvu s Bostonom. Zabalte si veci, pozajtre musíte ísť so mnou do Bostonu! — I na koniec sveta! — vetil Bedrich. Bola uspokojená a pozrela na pani Lilienfeldovú s primeraným výrazom.

*

Bedrich bol rád, keď mal za sebou aj tieto raňajky. S pomocou Willyho Snydersa stal sa zasa majiteľom šiat, bielizne, jedného kufra a iných drobností, vecí, ktoré teraz akosi usporiadal. Posledné odpoludnie prežil pokojne v klubovom dome, a večer mala byť odobierka s milým hosťom.

Už oddávna sa necítil Bedrich tak vyrovnane a pokojne ako v hodinách tohoto odpoludnia. Willy Snyders pozval svojho bývalého učiteľa do svojho mládeneckého bytu, ukázať mu konečne sbierku svojich pekných umeleckých predmetov. On, falošný Japonec, sbieral samé opravdové japonské veci. V malom, starožitnosťmi preplnenom byte vyše hodiny ukazoval Bedrichovi ovále japonských čepeľových rytín, japonsky ich menujú: tsuba. Sú to malé ovále z kovu, ktoré možno ľahko rukou oblapiť. Sú na nich obrazy v plochých reliefoch, čiastočne z kovu, čiastočne meďou, zlatom alebo striebrom tušírované a platírované. — Malý predmet, veľká vernosť, — riekol Bedrich, keď poobdivoval množstvo týchto obdivuhodných prác: v štýle Kamakura, v štýle Namban, diela na storočia sa rozprestierajúcej školy Goto, školy Jakuschi, školy Kinai, školy Akasaka a školy Nara! — Práce Fuschimi z pätnásteho a šestnásteho storočia, práce Gokinai, práce Kagonami! skvelé rytiny v štýle Marubori, Marubori-Zogan a v slohu Hikonebori! Práce Hamanu a tak podobne. Kde sa nájde taká šľachta ako Goto Mitsunori, ktorá žila na konci devätnásteho storočia a mohla sa pochlúbiť šestnásti predkami, ktorí boli všetko významnými majstrami čepeľového okrasného rytectva. Skvelý majstrovský rod, ktorý dedil nielen život, ale aj umenie.

A čo všetko bolo znázornené na týchto malých, oválnych páskach rytín a čomu dávaly výraz: vo dvoje rozpoltená repa boha šťastia Daikoku. Boh Sennin, ako stvoril človeka svojím dychom! na bruchu si bubnujúci jazvec, ktorý tak pútnika láka do trasoviska!

Noc s plnmesiacom a letiacimi husami! zasa divé husy, ktoré letia nad šachornatým pobrežím. V pozadí vychádzajúci mesiac medzi snehovými vrchmi: všetko zo železa, zlata a striebra, ovál ani nie tak veľký ako dlaň a pri tom nekonečný, mesačným svetlom osvietený, nočný priestor! — Lapidárny a plnosť bohatstva kompozície v najmenšom priestore rozvinujúci umelecký smysel bol vždy znova sberateľom a Bedrichom obdivovaný. Jedna čepeľová rytina znázorňovala čajový pavilon za krovím. V priestrannej krajinke prúd vody, nebo a povetrie boly dokonale znázornené dierkami v železe, tedy vydlabanými miestami, lepšie povedané — ničím! Druhá rytina ukazovala hrdinu Hildesato, ktorý pri setskom moste zabíja stonohu! Tretia bieleho Tao Če na zápražných voloch! Štvrtá Sennin Kinko, nejakého druhého božieho človeka, jazdiaceho na zlatookom kaprovi, pohrúženého do čítania knihy! — Ďalšie tsuba alebo čepeľové rytiny znázorňovaly: boha Idaten, prenasledujúceho diabla Oni, ktorý ukradol Buddhovu perlu. Vtáka, ktorého zobák sviera Venušina mušľa! — Zlatookého hlavonožca alebo sepiu! — Bieleho Kioko, ktorý nahýňajúc sa z chaty, číta nejaký svitok.

Túto sbierku vyňúral Willy v okolí Five Points u krčmára, ktorého krčma bola zlopovestnejšia ako celá štvrť mesta. Tento poctivec zadržal ju zálohom za dlh japonského gentlemana, ktorý niekoľko rokov bol nezvestný, zmizol bez stopy. Neminul deň bez toho, že by sa Willy nebol ponevieral vo vetešníckych krámoch v Bowery, alebo niekde v židovskej štvrti. S ohnivými, smelými očami, ktoré zadivene a horlivo vždy niečo zbadali, odvážil sa do najtmavších čiastok mesta, ba aj do najtemnejších kútov opiumových brlohov čínskej štvrti. Hovoril, že ho tam ľudia pre drzý spôsob rozprávania a pre okrúhle okuliare, pokladali za detektíva, čo mu bolo osožné pri nákupoch.

V Chinatown, v newyorkskom čínskom meste, v kráme tučného čínskeho úžerníka, Willy Snyders zakúpil za lacný groš celé haldy japonských drevorezov. Aj tieto ukazoval so žiarlivou sberateľskou pýchou. Bol tu Hieroshige, veľká čiastka farebných drevorezov zo série krajinárskych obrazov od Biwasee, Hokusai, tricať šesť pohľadov na Fužijamu. Uchvacujúci bol drevorez, na ktorom sa tmavočervený končiar s bielymi ostatkami snehu noril do baránkových oblakov chladného mora nebies! — Tu bol Shamso a Shigemasa, listy z knihy: „Zrkadlo krás zeleného domu, Jedo 1776!“ Istý list od Hokusai pomenoval Bedrich: „zlatou básňou leta“. Horná čiastka neba bola na ňom tmavobelasá, úpätie sopky dolu tmavobelasé, zlaté obilie, sedliaci na lavičkách, sparno, jas, povetrie! Jeden list od Hieroshige pomenoval Bedrich „veľkou básňou mesiaca“: na vlhkých, ďaleko sa rozprestierajúcich lúkach smutným izbám podobné stromy, s riedkym listím, ktorých konáre noria sa do zrkadla lenivo pretekajúcej rieky. Člnky s rašelinou šinú sa vopred, plť, ktorú riadia japonskí pltníci tiež. Vo večernom šere voda je belasá. Obrovský bledý mesiac vystúpil niečo nad ďaleký okraj močarín, zatieňujú ho bledo-krvavé fary.

— Willy, — riekol Bedrich, — ak ste svoje americké roky tak dobre využili, tak sa do Europy nevrátite s prázdnymi rukami. — No, do čerta, — vetil Willy, — veď čo má ináč človek z tejto zatratenej krajiny.

*

Na druhý deň ráno stál Bedrich pred vlakom na Grand Central-Station. Svoju skromnú batožinu mal už položenú na sieti svojho vozňa, ktorý práve tak, ako ostatných päť-šesť boly dlhé a elegantne vybudované. S priateľmi sa rozlúčil už predošlý večer. Ale odrazu zbadal celú malú umeleckú koloniu, ktorá na čele s majstrom Ritterom dostavila sa in corpore. Prišla aj miss Eva Burnsová. Držala v ruke, ako aj ostatní, tri alebo štyri podlhovate a zelenkavo štylizované ruže vínovo červenej farby, aké vtedy ešte v Europe nepestovali. Bedrich riekol naozaj dojatý, keď od každého musel prijať donesené ruže: — Predchodím si naozaj tak, ako nejaká primadona. Na nádraží a vo vlaku panovalo hrobové ticho, ako by sa tu nikdy nič nemalo pohnúť, ale malá ružová procesia a temperamentný hluk Nemcov jednako len vzbudil pozornosť, takže kde tu za tablami okien objavila sa tvár nejakého cestujúceho.

Konečne bez najmenšieho znamenia, bez zavolania úradníka, pohol sa vlak, ako by náhodou a kývajúca skupina umelcov ostala v hale železničnej stanice. Tam stál statný, elegantný Bonifác Ritter a mával vreckovkou, milý, vážny sochár Lobkowitz, Willy Snyders, cigánsky genius Franck a, last not least, miss Eva Burnsová. Bedrich cítil, že týmito chvíľami končí jedna epocha jeho života, a upovedomil si, za čo všetko mal byť vďačný srdečnej teplote týchto príbuzných pováh: a to, čo v nich stratil.

Podľa všeobecného a podivného spôsobu ľudí, Bedrich jednako bol vzrušený veselosťou, že sa jeho osud v skutočnom a prenesenom smysle pohol napred. Cesta ešte viedla tmavými jaskmi pod New Yorkom, neskôr ťahala sa vymurovanou priekopou, napokon sa vynorila a potom sa vnorila do slobodného kraja. Toto bola už naozajstná tvár Ameriky, a až teraz, keď koľkosi zamĺkol bosorácky ples invázie, cítil Bedrich naozajstný zemitý dych nového života.

Bedrich, napodobniac to, čo videl vo vozni pri všetkých ostatných cestujúcich, zastrčil si karotku za stuhu klobúka, a neodvracajúc zraku, hľadel na zimnobiele polia a vŕšky. V tejto blízkosti a diaľke, ktorá v svetle zimného slnca veľmi sa podobala okruhu jeho najužšej domoviny, spočívalo vzrušujúce, radostné mystérium. Zo všetkej tej cudzoty hovorilo k nemu niečo príbuzné. Bol by nedbal vystúpiť a vziať do rúk sneh polí, nielen videť, ale aj cítiť, že to bol ten istý, z ktorého ako žiačik robieval gule, a ktorým sa zavše, v odvážnych chvíľach zimnej nálady, v rodinnom kruhu aj bombardovali. Cítil sa tak ako zmaznané dieťa, ktoré odtrhli od matky a vrhli do bezcitného sveta, a ktoré po dlhom utrpení, odrazu v cudzej pustote našlo matkinu sestru: cíti krv! cíti, aká je podobná jej krvi a nakoľko sa podobá jemu a nadovšetko jeho skutočnej matke, čo ho blaží.

Až teraz ležal za ním, ako si Bedrich myslel, veľký Atlantický oceán. Hoci aj pristal v New Yorku, ale ešte vždy nie s tým bezpečným pocitom, že naozaj pristal. Veľká neochvejná matka-zem, široká a ďaleká pevnina, ktorú teraz znova videl, v jeho duši zasa ohraničila všetko zaplavujúcu pláň a silu mora. Ona bola tou veľkou a dobrou obryňou, ktorá vzdorom odvábila oceánskej obryni život svojich detí, a teraz všetko navždy upevnila a zabezpečila. V Bedrichovi sa ozývalo: zabudni na more, zabudni na more! zakoreň v zemi, drž sa jej. A kým mäkko rušajúci vlak vždy hlbšie a rýchlejšie rútil sa do krajiny, mal pocit, že je účastníkom šťastného úteku.

Bedrich bol natoľko zasnený, že sa schúlil, keď mu niekto bez slova s klobúka vzal karotku. Bol to pán v občianskom obleku, sprievodca vlaku, ktorý robil dojem vzdelaného človeka. Preštikol lístok, nepovedal ani slova, neurobil nijaký posunok a idúc od sedadla k sedadlu, bez toho, že by si ho bol niekto všimol, previedol tú istú kontrolu. Preštiknuté lístky potom vsunul za klobúky, ktoré si cestujúci ponechali na hlavách.

Bedrich sa usmieval, keď pomyslel na Nemecko, kde vtedy ešte každý vlak vítali s hromovým zvukom zvonca a po trojom zvonení s všeobecným apačským krikom úradníkov púšťali do pohybu. Kde každý sprievodca od každého cestujúceho požadoval cestovný lístok s neporiadnou a hrubou ťažkopádnosťou. A pri tom vždy počul s uspokojením rachot kolies vlaku a požíval útek, ktorý pre neho všetko iné znamenal len nie hanbu. Prichytil sa v hlbokom zasnení pri tom, ako sberal s obleku, sťa by vlákna pavúčej sieti, a cítil pri tom, že mu je dýchanie každú chvíľku milšie a ľahšie. Zavše sa mu zdalo, ako by sa rachotiace koleso mohutného rýchlovlaku okolo svojej osy neotáčalo dosť rýchlo, a sťa by sa mal sám usilovať, vždy nové, zdravé dojmy ako tenké krajové záclony vešať za seba, a tak byť vždy hustejšími vrstvami oddelený od nebezpečného magnetu, ktorý opustil.

V Newhavene, kde vlak na chvíľu zastal, išiel cezeň Černoch so sandvičmi a deva s „newspapers“. V rannom vydaní „Sunu“ alebo „Worldu“, ktoré si zaopatril v súvise s povolením Ingigerde vystupovať, zvyčajným heslovým spôsobom zasa ohrievali katastrófu „Rolanda“. Ale duševný stav Bedricha, v tom lučezárnom zimnom dni, bol oveľa sviežejší a nádejnejší, než by bol mohol teraz pripustiť oživnutie dojmov tonúcej lode. Jeho zachránenie vnukovalo mu len pocit vďačnosti. Kapitán von Kessel a všetci ostatní, ktorých stihla pohroma, boli mŕtvi a tak aj zbavený každej bolesti.

Od Newhavenu po Meriden Bedrich nevychodil zo smiechu nad životopisnými úryvkami z Ingigerdinho života. Lilienfeld vyvinul odvážlivú obrazotvornosť. Ingigerda Hahlströmová, ktorej otec pochodil z nemeckých rodičov a ktorého rozvedená žena bola Švajčiarkou francúzskeho pôvodu, bol vraj potomkom švédskeho šľachtického rodu. Privlastňovali jej príbuzenstvo so šľachtičnou, ktorá vraj odpočíva v ritterholmskom chráme. Chudinka! myslel si Bedrich, keď poskladal noviny. Potom sa chytil rukou za hlavu, náhle poznajúc, koľkú prevažnú dôležitosť malo toto malé a šialené dievča pre neho a ostatných, prostred všetkých veľkolepých novôt a rozmanitostí Oceána a Nového sveta. Koniec! Koniec! Koniec! šepkal a potom v sebe niekoľko ráz zaklial.

*

Bedrich vystúpil v Meridene, kde ho privítal Peter Schmidt. Malé nádražie bolo prázdne, s vlaku sosadol len sám Bedrich, ale v blízkosti po najväčšej ulici tohoto rušného vidieckeho mesta valil sa huriavok premávky. — Tak, teraz je všetko dobre! — riekol Schmidt. — Teraz prestane newyorkské túlanie a natiahneme iné struny.

— Moja žena je pri praxi, — pokračoval, — môžem ti ju teda až neskoršie predstaviť. Ak sa ti páči, môžeme spolu raňajkovať a potom ísť na saniach obzreť si mnou odhalený vidiecky domček. Ak sa ti zaľúbi, môžeš ho prenajať každú hodinu. Predbežne sa musíš ubytovať v našom hoteli, na ktorý je pyšné naše celé mesto. — Ach, milý blížny, — riekol Bedrich, — divo túžim za samotou. Najradšej by som už dnešnú prvú noc strávil medzi svojimi štyrmi stenami, podľa možnosti čím ďalej od mestského hluku. — Ak sa ti páči, — riekol Peter Schmidt, — všetko ostatné bude usporiadané s majiteľom domu, s mojím dobrým priateľom, lekárnikom Lampigom. Je to statočný, srdečný Holanďan, ktorý pri tejto veci pristane na všetko.

Priatelia zašli do hotelu a keď v tom pohodlnom dome zjedli v suchopárnej nálade raňajky, odišiel Peter a o päť minút poslal hotelového sluhu so zvesťou, že sane už čakajú. K svojmu prekvapeniu našiel priateľa v dvojsedadlových saniach. Vypožičal si ich, podľa zvyku tunajšieho kraja, bez kočiša. — Budem rád, — poznamenal živo, — keď sa bez prekotenia dostaneme k cieľu, lebo priznám sa otvorene, že som posiaľ ešte nikdy nemal v rukách opraty. — No, — riekol Bedrich spokojne, — môj otec je generál, tak nechaj radšej mňa poháňať. — Bedrichovu batožinu položili na sane, vzal do rúk opraty, vranec poskočil, a hybaj! pustili sa s ohlušujúcim cengotom zvončekov širokou, rušnou hlavnou cestou.

— Čo tu máte samé takéto paripy? — riekol Bedrich. — Veď tá potvora utečie! Ak šťastlivo prejdeme cez túto trmu vrmu, tak to bude div Boží! — Nechaj ho bežať! — riekol Schmidt. — Tuná každodenne utečie niekoľko koní! Ak sme my dnes na rade, nemožno nič robiť. — Ale Bedrich skrotil koňa, takže dobre, ale nebárs musel zastať pred párom koľajníc, ktoré sa ťahaly bez ohrady po rušnej ceste. S dvojhlasným túkaním preletel rýchlovlak Boston-New York a Bedrich sa opytoval, ako je to možné, že neprešiel niekoľko detí, robotníkov, pánov s vysokými klobúkmi, panie, psov a kočov, že ich nerozbil na pazderie a nerozdrtil o steny blízkych domov. Kôň sa ešte vždy vzpínal a rútil sa za poslednými nárazníkmi vlaku vopred cez železničnú trať. Ciagle snehu a ľadu lietaly Bedrichovi a Petrovi okolo nosa.

— Hrom a peklo, — riekol odfukujúc Bedrich, — tu cítim prvý raz niečo z tej šialenosti, ktorá je špecificky americká: ak sa dostaneš pod kolesá, si pod kolesami! Ak chceš jachať, drž na uzde koňa! Polámeš hnáty: to je tvoja vec! Vytrúštiš si väz, tiež dobre! — Prostred vysoko zasneženej cesty, vedľa ktorej domy za periferiou mesta stávaly sa vždy menšími, stretol sa Bedrich prvý raz s električkou, ktorá bola ešte v Europe neznámou vecou, a rázne blýskanie medzi kolieskom a dróteným vedením pôsobilo na neho vzrušujúcou zvláštnosťou. Stĺpy pre upevnenie dróteného vedenia boly krivé, šikmé, hrubé, tenké, takže to všetko robilo dojem interimu. Ale vozne železnice boly pohodlné a šinuly sa s veľkou rýchlosťou.

Bez nehody, s pomocou Božou a pod vedením Petra, opustili nebezpečnú časť mesta.

Podivné, myslel si Bedrich, veziem sa na saniach, poháňam koňa, čo som nerobil od svojej mladosti. A prišly mu na um rozličné historky o koňoch, samé také veci, na ktoré nemyslel už desaťročia. Koľko ráz rozosmialy celú rodinu v príjemných zimných večeroch otcove rozprávky o poľovačkách a saňových nehodách!

Pri ďalšej hladkej a osviežujúcej sánkovačke omladlo Bedrichovi srdce a najkrajšie časy jeho junošstva zdaly sa byť temer bezprostrednou prítomnosťou. Obklopený oslepujúcim jasom zasnežených polí, pri vdychovaní čistého, ostrého povetria, púhe jestovanie bolo mu neslýchanou rozkošou.

Odrazu zbledol a musel podať opraty Petrovi. Do zvukov sánkových cengáčov zamiešaly sa neprestajne víriace údery elektrických zvoncov. S týmto sluchovým preludom spojený bol pocit úzkosti a zimomriavky. Kým Peter Schmidt, ktorý hneď zbadal premenu v priateľovej bytosti, prinútil koňa zastať, dotedy už aj Bedrich opanoval záchvat. Nepriznal sa, že tonúci „Roland“, ako tomu naozaj bolo, neočakávane sa zasa „hlásil“, ale povedal len toľko: že cenganie zvoncov predráždilo jeho sluchové čuvy. Bolo mu neznesiteľným. Kráčali v snehu, lebo boli už v bezprostrednej blízkosti hladiny hanoveránskeho jazera a na druhom brehu bolo videť domček.

Peter Schmidt bez slova sňal opraty a priviazal koňa ku konáru ošarpaného stromu a pohol sa s Bedrichom po zamrznutom jazere ku osamelému farmárskemu domku. Plavý Friesan kráčal napred po hrubej snehovej poduške schodov ku dverám, otvoril ich a mienil si: že v domčeku, ako ho teraz vidí, v zime bude asi zle bývať. Ale Bedrich mal o veci iný náhľad. Ináč len v lete upotrebovaný dom, ktorý nemal pivnice, okrem kuchyne a dvoch prízemných miestností, mal ešte povalovú chyžu. Tu našli priatelia stôl a posteľ, na ktorej bol slamník so žinenkovou podhlavnicou a vlnené prikryvadlá; v tejto miestnosti sa chcel Bedrich usalašiť. Odbil všetky Friesanove námietky, tvrdiac, že sa mu vidí, ako by tento dom a zrovna len tento dom práve čakal na neho.

*

Hneď na druhý deň Bedrich vtiahol do osamoteného, zasneženého útulku pri hanoveránskom jazere, ktorý premieňavo nazýval Diogenovým sudom, chatou strýčka Toma alebo svojou retortou. Diogenov sud to priam nebol, lebo priatelia dali ta dopraviť drevo a antracitové uhlie a do mansardovej miestnosti postavili americké kachle, ktorých vždy viditeľná žiara šírila príjemné teplo a kuchyňa so zásobárňou obsahovaly všetko, ba ešte viacej, koľko bolo k živobytiu potrebné. Na obsluhu v dome nereflektoval, chcel, vraj, robiť súvahu, a pri tom prítomnosť cudzej osoby mohla by ho len vyrušovať.

Bola to to pre Bedricha hlboká chvíľa, keď po priateľskom spoločnom posedení pri káve, Peter Schmidt s cengotom zvoncov zmizol vo tme, a keď sa prvý raz samotný našiel v bielej, ale nocou zahalenej americkej krajine. Vrátil sa do domu, zamkol za sebou dvere, načúval a počul praskotať drevo ohníka v kuchyni. Vzal svetlo, ktoré ostalo stáť v predsieni a posvietil si na schodoch. Príduc do izbičky, tešil sa teplu a príjemnému ohníku, ktorým sálaly klenuté kachličky. Zapálil lampu, a keď trošku usporiadal veci na dlhom, nepokrytom vyťahovacom stole, sadol si zplna požívaným, hlbokým a mysterióznym pohnutím.

Bol sám. Nachodil sa v stave, ktorý je jednaký vo všetkých piatich čiastkach sveta. Vonku sa stlala jasná a bezzvuká zimná noc, taká istá, akú poznal už z domova. Všetko, čo tuná doteraz zažil, nebolo o nič viacej. A či bolo! ale ešte nikdy. Domov, rodičia, žena, deti, milenka, ktorá ho ťahala za oceán, všetko, čo ho na ceste stihlo a čo sa ho zblízka dotklo, v jeho duši zanechalo len hru tieňov. Či by život nemal byť ničím iným, ako len látkou pre sny? Toľko je isté, povedal si, môj terajší stav je taký, z ktorého sa v základoch nikdy nevymaníme. Nemusíme byť nedružnými, ale tým menej smieme tento stav, prirodzený, neporušený základný pomer osobnosti, zanedbávať: stav, v ktorom jedine stojíme oproti mystériu nášho jestvovania, ako oproti snu.

Bedrich v posledných mesiacoch žil udalosťami bohatým životom najhlbších protív: bol sužovaný, vznecovaný, ohrožovaný, vlastné bolesti utonuly mnohonásobne v cudzích, a cudzie rozmnožovaly vlastné. Z popola vyhorenej lásky vyšľahol plameň novej náruživej ilúzie. Bedrich bol hnaný, štvaný, vábený, ba ako sputnanec bezvládne vedený do diaľky! bezvládne a nepovedome! Až teraz sa mu vrátilo povedomie! — Povedomie sa dostaví vtedy, keď nepovedome žitý život v povedomom, bdelom duchu, stane sa látkou pre sny. Bedrich vzal hárok papieru a napísal naň novým americkým perom, ktoré ponoril do panenského kalamára: život, látkou pre sny.

Potom išiel primerane rozmaru zariaďovať svoju robinsonskú domácnosť. Ukladal na stôl knihy, ktoré si zadovážil v New Yorku, reklamné sošity a iné, medzi nimi aj Schleiermacherov preklad Platona, čo mu požičal Peter Schmidt. Pred starou, kožou obtiahnutou holandskou pohovkou, ktorú leydenský rodák, lekárnik Lampig, doviezol so sebou, stál druhý, veľký, k nej patriaci stôl, tento pokryl zeleným súknom a naň postavil podlhovate štylizované, vinovočervené ruže umelcov, tie, ktoré mu dala miss Eva zvlášť. Potom odpratal kávové náčinie, ktoré tam ostalo, nabil od Petra Schmidta vypožičaný revolver a položil ho na písací stôl vedľa kalamára, zatým skúšal a sostavil pokojamilovný vedecký nástroj. Zeissovský drobnohľad. Bol to ten istý, ktorý Bedrich pred rokmi osobne vybral pre svojho priateľa Petra Schmidta, keď tento išiel do Ameriky. To bolo divné, vtedy ani len zďaleka netušené stretnutie!

Ale Bedrich mal ešte viacej roboty. Musel rozobrať a znova sostaviť a na stenu zavesiť námornícke hodiny, starý krám, ktoré za lacnú cenu ukoristil ešte dnes pri menšom príležitostnom nákupe náradia. Skoro zatým k jeho radosti starý na stene umiestený orloj v asi meter dlhom, tmavom obale, s primeranou dôstojnosťou počal tikať nad koncom postele. Tam maly ostať viseť, kým ich nový majiteľ nesníme a nezavezie nazpäť do ich europskej vlasti. Lebo hodiny pochodily z Schleswig-holsteinska a Bedrich im prisľúbil vytúžený návrat.

Keď ležal na posteli, mohol videť blýskať sa pohyblivé mosadzné kyvadlo starožitných hodín. Ciferník bol veľmi zvláštny. Myslený i namaľovaný ako buclaté slnce, hore ukazoval ostrov Helgoland a malé cínové plachtovky, ktoré sa kolísaly podľa gravitačného rytmu kyvadla. Tento pohľad bol na to, aby v očiach vetrami šľahaného námorníka zvyšoval pôvab bezpečného krbu.

— Kedy to len bolo, — premýšľal Bedrich, — čo som počul ostré slová Mr. Barryho, Mr. Samuelsonov nepodarený nápor a bol svedkom apačského nábehu Lilienfelda proti puritánskej nespratnosti: divého a lživého boja, ktorý zdanlive bol vedený na záchranu duše, v skutočnosti však nebol ničím iným, ako bojom krahuľcov o bezradného zajačka. — Kedy to len bolo? Musia tomu byť už roky. Nie! Veď Ingigerda len včera večer vystúpila prvý raz pred verejnosťou. Nemohlo to tedy byť prv, ako predvčerom. Ináč jej prvý list ležal už na stole. Dievča sa prudko ponosovalo pre jeho nevernosť. Tvrdilo, že sa v ňom hrozne sklamalo. A jedným dychom zasa: že ho prezrela hneď v prvých piatich minútach, keď sa jej ešte v Berlíne približoval. A potom, keď už jeho povahu skrz a skrz až po dno preštárala, prosila ho naliehavo, vrátiť sa. Dnes som, písala, zažila obrovský triumf. Obecenstvo sa stavalo na hlavu. Po predstavení prišiel k nej istý lord, mladý krásavec, ktorý tu od istého času býva, lebo sa pohneval s otcom. Keď starý umre, stane sa kniežaťom a zdedí miliony.

Bedrich stisol plecami: necítil už ani najmenší popud, byť záchrancom malej tanečnice, ani najmenšie dráždenie, premýšľať nad jej osudom.

Keď sa ráno zobudil, triaslo ho, hoci kachličky udržaly teplotu chyže a do okien svietilo zimné slnce. Vzal svoje zlaté vreckové hodinky, ktoré si zachránil z pohromy lode, a zistil, že mu tepna za minútu urobí viacej ako sto úderov. Ale nerobil si z toho celkom nič, vstal z postele, umyl sa celý studenou vodou, obliekol sa, pripravil si raňajky a pri tom všetkom nemal pocitu choroby. Ale jednako cítil, že ho to upomína byť opatrným, lebo nebolo vytvorené teraz, keď napätia a vzrušenia popustily, telo sa priznalo ku vyčerpaniu kapitálu a urobilo v istom smysle bankrot. Veď zavše prekonávané bývajú i najväčšie ťažkosti bez najmenšej výstrahy, a všetko ide dobre, kým je vybičované telo v chode. Myslí sa, že spotrebúva nadbytok, a vyčerpané sa zrúti na hromadu, keď popustí vôľa a napätie.

*

Okolo desiatej bol Bedrich v hovorni svojho priateľa v meste Meridene. Prechádzka v zimnom dni urobila mu dobre. — Ako si spal? — opýtal sa ho Schmidt. — Vy, poverčiví ľudia, hovorievate, že čo sa človeku v cudzom dome prvú noc sníva, to sa splní! — Nemyslím, — riekol Bedrich. — Moja prvá noc nebola najlepšia, v lebke mi to vírilo zmotane. — Zamlčal mučivý sen s cengotom, ktorý mal a ktorý ho zasa tvrdohlavo preniesol do úzkostivých chvíľ utonutia lode. Táto duchová halucinácia stala sa Bedrichovým utajeným krížom. Niekedy sa bál, že by to mohol byť nejaký druh aury, ktorá dosť často býva predzvesťou záchvatov ťažkých telesných utrpení.

Bedrich mal už predošlého dňa príležitosť poznať pani doktorku Schmidtovú, aprobovanú lekárku a kolegyňu svojho muža. Konzultačné izby boly oddelené chyžou, slúžiacou za spoločnú čakálňu pacientom obidvoch manželov. Prišla pani Schmidtová, pozdravila Bedricha a želala si pritiahnuť muža ku prehliadke pacientky. Bola to len pred nedávnom vydatá, dvacať osemročná žena robotníka, ktorej muž mal dobré postavenie v Christoferovskej továrni v Meridene. Myslela, že si trošku pokazila žalúdok, ale pani doktor Schmidtová tušila žalúdkového raka.

Vyzvaný priateľom a jeho ženou, išiel Bedrich ku pacientke, ktorá sedela usmiata na operačnom stolci a koľkosi prekvapená pozdravila pánov. Bedricha jej predstavili, ako chýrneho nemeckého lekára a šumná, dobre oblečená pani, pokladala to za primerané, ospravedlňovať sa pre obtiaže, ktoré zapríčiňuje. Len dnes ráno sa, vraj, pokazila trochu, jej manžel by ju vysmial, keby vedel, že s tým uteká k lekárovi.

Bedrich a Peter Schmidt ustálili, že diagnóza pani doktor Schmidtovej je správna, a povedali nič netušiacej kandidátke smrti, že sa pravdepodobne bude museť podrobiť malej operácii. Prosili ju pozdraviť muža, opytovali sa na zdravie jej dieťatka, ktoré sa pred pol druha rokom narodilo pri asistencii pani doktor Schmidtovej, a keď im dala niekoľko veselých odpovedí, poslali ju domov. Odišla, a Peter Schmidt vzal na seba úlohu, upovedomiť jej manžela.

V nasledujúcich dňoch Peter vždy väčšmi a väčšmi pritiahol svojho priateľa k lekárskej praxi. Bedrich v tom nachodil chmúrny pôvab. Tento podivný šľapací mlyn, vybudovaný v svete večných bolestí a smrti, s pomerne šťastnou povrchnosťou klamlivého jestvovania nemal nič spoločného. Manželia Schmidtovci stáli v ťažkej službe, bohatej na odriekanie, nemajúc inej odmeny, ako tú, že okrem pokrmu a ubytovania, mohli pokračovať v tejto službe: liečili chudobných robotníkov-vysťahovalcov, ktorí sa z miezd miestnych Christoferovských tovární horko ťažko držali nad vodou. Lekársky honorár bol veľmi malý a primerane Schmidtovmu smýšľaniu v mnohých prípadoch nebol požadovaný.

Bedrich poznal v hojnej miere sublimátový a karbolový zápach lekárskych hovorní, ale musel sa premáhať, nedať na sebe znať tiesnivý dojem, ktorým naň pôsobily miestnosti úradovne s ich chmúrnym pološerom, a s uličným ruchom pred oblokmi. V Nemecku mesto s tricať tisíc obyvateľmi je mŕtve. Toto dvacať päťtisícové americké mesto utekalo, cvendžalo, lomozilo, škripelo, zúrilo ako šialené. Nikto nemal času, všetko chvátalo jedno cez druhé. Ak tu niekto žil, tak žil tu robote; keď pracoval, tak to robil pre doláre, ktoré maly tú silu, napokon vyslobodiť človeka z tohoto prostredia a započať epochu životných pôžitkov. Väčšina ľudí, zvlášť nemecké a poľské robotníctvo a obchodníctvo, videli v živote, akým museli tuná žiť, len niečo predbežné. Nahľad, čo žlčove rozhorčoval tých, ktorých návrat do domoviny pre spáchané prečiny stal sa nemožným. Bedrich v čakálni svojich priateľov mal príležitosť poznať takých poľutovaniahodných vydedencov.

Pani Schmidtová bola rodom zo Švajčiarska. Jej široká alemanská hlava s jemným a rovným nosom sedela na tele, aké majú Holbeinove bazilejské ženské typy. — Ona je pre teba pridobrá, — riekol Bedrich svojmu priateľovi, — mala by byť Dürerovou ženou alebo ešte lepšie manželkou radného pána Willibalda Pirkheimera. Narodila sa pre patricijský dom, v ktorom sú truhly a skrine plné jemného plátna, ťažkých zlatohlavov a hodvábnych šiat. Mala by spávať na tri metre vysokom, dvanástimi rozličnými ľanovými a hodvábnymi prikryvadlami obtiahnutom loži, mala by mať raz ťoľko klobúkov a kožuchov, ako rada mesta dovoľuje tým najbohatším. Miesto toho, Bože smiluj sa, ona študovala medicínu a ty ju necháš behať s ominóznou kapsičkou od Havla k Pavlovi.

A naozaj povolanie, ktorému zo siedmi nocí musela obetovať väčšinou štyri, i nepeknoty jej okolia, z pani Emmerencie Schmidtovej urobily zahorklú, za domovom roztúženú bytosť. Mala vrodený švajčiarsky tvrdohlavý smysel pre povinnosť a zisk, v čom bola utvrdzovaná listami rodičov. To bola príčina, pre ktorú s nezlomnou vôľou odmietla vrátiť sa domov prv, ako nastráda pevný majetok, k čomu nateraz nebolo výhľadov. Vedela byť vždy ostrým spôsobom zahorklá, keď jej Peter Schmidt, ktorý svoju ženu videl choreť a vädnúť nostalgiou, urobil návrh, vrátiť sa.

Pani Schmidtová okriala, keď, majúc hodinku slobodného času, mohla so svojím mužom a Bedrichom hovoriť o švajčiarskych vrchoch a o vychádzkach. — Tu do potuchlej úradovne alebo do malého súkromného bytu manželov slietla nádherná vízia Säntisu, v blízkosti ktorého stala lekárkina kolíska. Vtedy hovorili o Scheffelovom Eckehartovi, o Wildkirchli, o Gemsenreservate, o bodamskom jazere a o Sankt Gallen. Lekárka mienila, že by bola radšej poslednou, špinavou salašníčkou v Säntise, ako tu v Meridene lekárkou.

Prirodzene plavý Friezan trpel síce pre tieto pomery, ale voskrz nie tak, že by jeho zvláštny, vkorenený a presvedčený idealizmus bol sa začal klátiť.

Bol to viacej tento vždy trvajúci, vždy prítomný idealizmus, ktorý Petra Schmidta vždy a všade vytrhol zo všetkých chvíľkových trampôt. Tak sa zdalo Bedrichovi, že práve touto okolnosťou zhoršovalo sa položenie pani Schmidtovej. Z jej poznámok vysvitalo, že by to radšej bola videla, keby sa Peter bol viacej staral o svoje vlastné napredovanie, a nebol mal vždy pred očami pokrok ľudstva. Nebolo človeka, ktorý by bol mal pevnejšiu vieru vo víťazstvo dobra vo svete, akú mal Peter Schmidt, ktorý ináč odsudzoval každú náboženskú vieru. Patril k tým, ktorý zavrhujú záhradu Edenu, záhrobné nebo vyhlasujú za báchorku, ale sú pevne presvedčení, že sa zem zmení v raj, a človek na nej vyvinie sa na božstvo. Aj Bedrich mal sklon k utopii, a priateľove vlastnosti tento len vzbúdzaly. Kým s ním hovoril na cestách povolania alebo pri korčuľovaní alebo v svojom Diogenovom sude, dostal sa zasa na tento breh nádejí, hoci bez neho bol na druhom brehu úfnosti.

Téma, ktoré priatelia najčastejšie rozoberali, je charakterizované menom Karla Marxa a Darwina. V duchu Petra Schmidta chystalo sa nejaké vyrovnanie alebo splynutie základných tendencií týchto osobností. Jednako však pri tom nahradený bol kresťansko-marxistický princíp ochrany slabého prírodným princípom ochrany silného, a toto znamenalo východisko toho najhlbšieho prevratu, aký sa, hádam, v dejinách ľudstva vôbec odohral.

*

V prvých ôsmi dňoch Bedrich chodieval na obed spoločne s lekárovci do hostinca. Ale keď sa zmrklo, odišiel, a to väčšinou peši, do svojho Diogenovho suda pri hanoveránskom jazere.

V nasledujúcich týždňoch zriedkavejšie navštevoval svojich priateľov, prečo, Bedrich nevedel ani sám. Nespával dobre. Opätovne ho znova a znova trápilo vo sne to zvonenie. I v stave bdenia trpel podivnou, jemu predtým neznámou ľakavosťou. Keď išli okolo sane s hrkálkami, zavše sa tak naľakal, že sa triasol. Keď v tichu chyže počul vlastné dýchanie, tomu sa nemohol čudovať, ale pozoroval to vždy znova a znova s podivným nepokojom. Zavše ho aj zima drobila, a keďže mal pri sebe teplomer, niekoľko ráz zistil, že mal zvýšenú temperatúru. Všetky tieto veci ho znepokojovaly, a istú všade nebadane pôsobiacu atmosféru úzkostlivosti nepodarilo sa mu odduriť a striasť. Keď prvý raz nešiel do hostinca, vtedy mu prekážala nechuť vzdialiť sa z chyže a jesť. Druhý raz, pri jednako jasnom zimnom počasí, už bol na pol ceste do Meridenu, ale vrátil sa, a horko ťažko sa dovliekol domov. Ale o všetkom tom, čo Bedrich takto v tichu prekonával, nedozvedeli sa jeho priatelia nič. Nevideli v tom nič mimoriadneho, keď sa Bedrichovi zavše zachcelo ostať medzi svojimi štyrmi stenami.

Ale jeho život stával sa vždy vo väčšej miere plúživým podivínstvom. Svet, nebo, vidiek, čiastka zeme, na ktorej bol, ešte i ľudia, zkrátka všetko, čo bolo pred jeho očami, sa zmenilo. Vzdialilo sa, ich veci dostaly ďaleký, cudzí charakter. Áno, ani len Bedrichove vlastné záujmy neostaly nezmenené. Niekto ich vzal, a predbežne odsunul ich stranou. Veď ich neskôr znova najde, ak konečný cieľ jeho nového stavu nebol iný.

Keď raz Peter Schmidt spomenul niečo, že sa mu jeho utiahnutý spôsob života zdá cudzím a prejavil obavy, Bedrich ho odbil s istou príkrosťou, lebo sa mu aj priateľ stal cudzím. Neprezradil mu nič o tej tiesnivej a ťažkej atmosfére, v ktorej dýchal, lebo podivným spôsobom bolo v nej nejaké tajomne dráždivé kúzlo, ktoré Bedrich nechcel s nikým sdieľať.

Raz večer, keď ako obyčajne sedel pri stole, na ktorom stála lampa, zdalo sa mu, ako by sa niekto skláňal nad jeho plecami. Bedrich držal v ruke pero a pred ním ležaly sem a ta rozhádzané rukopisy. Zasnený a zadumaný sa schúlil, vraviac tieto slová: — Rasmussen, ako si sem prišiel? — Potom sa otočil a naozaj zbadal Rasmussena s čiapkou, s akou prišiel s cesty okolo sveta, čítať sediaceho na konci postele. Držal v ruke lekársky termometer a zdalo sa, ako by prázdny čas dlhého bdenia pri lôžku chorého trávil čítaním.

Bedrich zbadal, že samota stupňuje vizionársky charakter jestvovania. Chybel ten druhý človek, bez ktorého ten prvý odsúdený je ku styku s mátohami. Stačilo, keď Bedrich v jeho pustovni na niekoho len pomyslel, a už ho videl pred sebou telesne hovoriaceho a gestikulujúceho. Ale táto zápalistosť obrazotvornosti ho neznepokojovala. A tento nový zjav si zaznamenal s chladným a ostrým pozorovaním, ale jednako len zbadal, že jeho duševný život sa dostal do novej fázy.

O krátky čas, s úmyslom kontrolovať závor domových dvier, sišiel do prízemia a cítil sa núteným otvoriť truhlami opatrenú miestnosť. Keď do nej posvietil lampou, mal k svojmu najväčšiemu počudovaniu druhú, práve tak jasnú halucináciu. Blahoželal si a zistil, že o tejto psychopatologickej oblasti môže už odteraz hovoriť nielen na základe počutých vecí. Pred jeho očami jasne viditeľne sedeli okolo stola štyria kartári. Mužskí, ktorí mali hodne červené tvári, fajčili cigary, popíjali pivo, a zdali sa prináležať obchodníckemu stavu. Bedrich si odrazu siahol na čelo. Podľa nálepky a fľaše poznal pivo, ktoré podávali v malej výčapni „Rolanda“. A to boli tí na lodi dobre známi, veční pijaci a karbaníci. Krútiac hlavou nad tou podivnou skutočnosťou, že sa títo ľudia teraz práve tuná v prízemí jeho domu usalašili, išiel Bedrich zasa hore do svojej vykúrenej izbičky.

Denné hodiny, v ktorých sa na rozličný spôsob, hoci aj samotný, vonku zamestnával, Bedricha k polepšeniu jeho zdravotného stavu, preniesly do skutočnosti. Okrem toho jeho úsudok o vlastnom stave ostal vcelku zdravý. Keď teraz nebadateľným spôsobom ochorel, nezbadal tejto zmeny. Zdalo sa mu prirodzeným, že s Rasmussenom, sediacim na peľasti postele, s hráčmi skatu v prízemnej chyži, počíta, ako s naozaj jestvujúcimi vecami.

Do hanoveránskeho jazera, opradeného dychom indiánskej sagy, vteká riečka Quinnipee, ktorú Bedrich raz hore prúdom sledoval na korčuliach. Pri tejto vychádzke sprevádzaný bol tieňom, o telesnosti ktorého nepochyboval. Podobal sa osobe kuriča Zickelmanna, ktorý zhynul prv ako jeho kolegovia: zjavil sa mu nie ako mŕtvy, ale ako ho Bedrich videl vo sne. Kuričov tieň rozprával, že na „Rolande“ utonulo päť hlavných kuričov a dvacať osem nosičov uhlia; čo sa Bedrichovi zdalo byť nad očakávanie veľkým množstvom. Ďalej hovoril; záliv a prístav, v ktorom Bedrich pristal vo sne, nie sú iným, ako Atlantidou, utonulým kontinentom, ktorého nad hladinou mora pozostalým zbytkami mali by byť Azorské ostrovy, Madeira a Kanárske ostrovy. Bedrich sa vzpamätal, keď stál nad otvorom, ktorý sa podobal liščej diere, a v ktorej hľadal celkom vážne priechod ku svetlonosom.

So dňa na deň, áno, s hodiny na hodinu duševný stav Bedrichov stával sa vždy podivnejším a čudesnejším. Rasmussen sedel vždy na posteli, obchodníci kartovali v prízemnej miestnosti. Osamelý, chorý chodil šepkajúc horedolu, pohrúžený do rozhovoru s ľuďmi a vecami. Celé hodiny nevedel, kde je vlastne. Myslel si, že je v lekárovom domku, potom zasa v rodičovskom dome, podľa jeho mienky bol väčšinou na palube a v miestnostiach rýchleho parníka, ktorý bol na ceste do Ameriky, a v ktorom Bedrich, krútiac hlavou, tvrdil, že neutonul.

Po polnoci vstal Bedrich z postele a odhalil nástenné zrkadlo, ktoré, nemajúc rád zrkadlá, zastrel. Obzeral sa v ňom, kloniac sa s horiacou sviecou tesne nad tabuľu zrkadla a zastrašoval sa grimasami, ktoré jeho ťahy robily nepoznateľnými. Potom sa rozprával sám so sebou. Boly to čiastočne zmotané, čiastočne jasné vety, ktoré vyslovil, alebo počul, otázky a odpovedi. Dokazovaly, že sa s problémom dvojníka, ako jedným s najúžasnejších a najhlbších, už aj prv zaoberal. Napísal na kúsok papiera nasledujúce: Zrkadlo urobilo zviera človekom. Bez tohoto zrkadla nejestvuje „ja“ a „ty“, bez „ja“ a „ty“ niet myslenia. Všetky základné pojmy sú dvojčatá: pekné a mrzké, dobré a zlé, tvrdé a mäkké. Vravíme o smútku a radosti, o nenávisti a láske, o zbabelosti a smelosti, o žarte a vážnosti, a tak podobne. Obraz v zrkadle vravel Bedrichovi: — Rozpoltil si sa na seba a mňa, prv ako si jednotlivé vlastnosti svojej, len ako celok pôsobiacej bytosti, rozoznať, totiž rozdeliť, totiž rozpoltiť mohol. Kým si sa nevidel v zrkadle, nevidel si nič ani zo sveta.

Ešte dobre, že som sám, myslel si Bedrich, so svojím zrkadlovým obrazom. Nepotrebujem to množstvo mučivých prehĺbených a vydutých zrkadiel, ktorými sú ľudia. Stav, v akom som, je pôvodným stavom, a človek unikne znetvoreniam, do ktorých upadá v pohľadoch a slovách druhých ľudí. Najlepšie je mlčať alebo rozprávať sa so samým sebou, totiž so samým sebou v odzrkadlenom obraze. Toto robil tak dlho, kým raz večer, vrátiac sa z okolia svojho domu, keď otvoril dvere chyže, našiel pri písacom stole sedeť samého seba. Bedrich stál nepohnute a pretrel si oči. Ale človek, ktorý sedel v jeho kresle jednako bol ešte vždy prítomný, hoci mal ten úmysel, jeho, sťa by bol len videním, rozpoltiť zostreným pohľadom. Tu ho prepadlo ešte posiaľ nikdy necítené, nevýslové zdesenie a vírenie smrteľnej nenávisti. S výkrikom: — Ty alebo ja, — schvátil rýchlo revolver a namieril dvojníkovi do tvári. To isté urobil aj dvojník! takže nenávisť stála proti nenávisti, a nie na nenávisť a lásku rozpoltené niečo.

*

Na určitý deň vyžiadal si Peter Schmidt Bedrichovu asistenciu k ťažkej operácii, lebo vedel, že jeho priateľ a kolega, práve túto zvláštnu operáciu častejšie videl u Kochera v Berne a aj sám ju viac ráz šťastlivo previedol. Išlo o štyricať päťročného farmára a yenkeeho, ktorému mali odstrániť fibrózny liprom, tukový nádor tkaniva. Syn pacienta išiel po Bedricha, ktorý v ustálenom čase, veľmi bledý, ale navonok pokojný, vstúpil do úradovne lekárskych manželov. Nálada bola vážna, nikto netušil, s koľkou námahou a pevnou vôľou sa Bedrich orientoval, a že sa len vždy s tou istou silou vôle opanoval.

Lekári sa radili, a Peter Schmidt a jeho pani naliehavo si želali, aby operáciu previedol Bedrich. Hlava mu trešťala. Bolo mu horúco, triasol sa, ale jeho priatelia to nezbadali. Požiadal o veľký pohár vína a bez slova šiel sa prichystať.

Pani doktor Schmidtová doviedla dnuká starého farmera. Chrabrého mužského a otca rodiny zobliekli donaha, položili na operačný stôl a umyli ho základne známym spôsobom. Potom mu Peter Schmidt vyholil v priehlbine pod pazuchou vlasy. Bedricha, ktorý si s vyhrnutými košeľovými rukávmi neustále umýval ruky a ramená, nehty a prsty, opanoval námesačnícky pokoj. Keď sa poutieral, ešte raz preskúmal choré miesto s najväčším chladom a dôkladnosťou, zistil, že je nádor asi už v priveľmi pokročilom stave, ale hneď zatým zarezal istou rukou do masy živého mäsa.

Chorého narkotizovala pani doktor Schmidtová, kým Peter podával nástroje a tampony. Nedostatočné svetlo prízemnej miestnosti, pred oknami ktorej zúrila premávka hlavnej ulice, operujúceho lekára znova a znova nútilo klnúť. Nádor sedel hlboko a rozkladal sa proti očakávaniu medzi veľkými nervovými kmeny a krvnými cievami vo vnútornej čiastke pletiva. Ztadiaľ ho bolo treba skalpelom vypreparovať. To bolo veľmi chúlostivé a pri veľkej véne s tenkou stenou, lebo pri najmenšom porezaní vsávala povetrie, čoho následkom je smrť. Ale všetko sa dobre darilo, a veľkú priehlbňovú ranu vyplnili jodoformovou gázou, a po uplynutí tri štvrti hodiny ešte vždy nepovedomého farmára pomocou jeho devätnásťročného syna uložili do postele v izbe pre chorých.

Bezprostredne po tejto operácii riekol Bedrich, že musí ísť na poštu telegrafovať miss Eve Burnsovej, ktorá ho chcela navštíviť. O niekoľko chvíľ pozdejšie doniesli mu k lekárovcom tiež telegram. Otvoril ho, neriekol ani slova a žiadal farmerovho syna, aby ho hneď zaviezol domov. Potriasol priateľom ruky, ale ani slovom neprezradil, čo bolo v telegrame, ktorý práve dostal.

Keď, sediac po boku farmerovho syna, jachal zasneženou krajinou, bola to celkom iná cesta, ako tá, ktorú podnikol s Petrom Schmidtom. Predne nepoháňal Bedrich sám, ale robil to mladý farmer, otcovi ktorého pravdepodobne dnes zachránil život. Ďalej, Bedrich nemal ani zďaleka pocit získaného sebaurčenia a chuti ku životu, ako vtedy. Ale, hoci slnce ešte vždy nezaoblačené stálo nad bielou zemou, Bedrich cítil, že sa pri zvukoch hrkálok rúti do hustej tmy.

Mladý farmár zbadal len toľko, že chýrny nemecký lekár sedel pri ňom nesmierne bledý. Ale Bedrich sa musel opanovať so silným napätím vôle, lebo ináč by bol s revom šialenca vyskočil z uháňajúcich saní. Vedel o telegrame, ktorý mal ukrkvaný vo vrecku kožucha. Ale keď sa chcel rozpamätať na jeho obsah, vždy cítil, ako by ho znova jedno a to isté kladivo bolo ohlušujúce udieralo po sluchoch.

Bedrich sa pretápal do svojho domu, keď prv v polnočnej tme na rozlúčku mladému farmerovi podal ruku. Niekoľko slov vďaky, ktoré tento hovoril, zaniklo v šume vôd. Sánkové hrkálky, ktoré zasa zavznely, neutíchaly a ich zvuk prešiel do toho infernálneho cengotu, ktorý od utonutia lode utkvel v hlave zachráneného. Bedrich, príduc do mansardy, si myslel, že umre alebo že sa zblázni. Námornícke hodiny sa zjavily a zasa zmizly. Videl svoju posteľ a chytil sa peľasti. — Nepadni! — riekol Rasmussen, ktorý tam ešte vždy sedel s termometrom v ruke. Ale nie, teraz to nebol Rasmussen, ale Mr. Rinck, so žltou mačkou na lone, Mr. Rinck, ktorý bol prednostom nemecko-amerického námorného poštového úradu. Bedrich zahundral: — Čo tu robíte, Mr. Rinck? — Ale už bol zasa pokročil ku oknu pod svetlo oslepujúceho zimného slnca, ktoré však nevyžiarovalo svetlo, ale, ako noc rodiaca diera na nebi, havraniu tmu. K tomu odrazu lkal a vyvýjal vietor, hvízdal výsmešne ako luza v skulinách dvier. A či to bola azda mravčiaca kočka Mr. Rincka? a či to, hádam, v nádvorí nariekaly deti? Bedrich tápal vôkol. Dom sa zatriasol a pohol v základoch. Zachvel sa. — Steny začaly pukať, praskať a chrupotať ako korkové pletivo. Dvere sa otvorily dokorán. Bedricha divý tlak povetria temer svalil na zem. Niekto riekol: — Nebezpečenstvo! — Elektrické zvonce zúrily neprestajne, splývajúc so zvukmi víchrice. — To nie je pravda, bol to satanský prelud. Nikdy nevstúpiš na pôdu Ameriky. Udrela tvoja hodina. Zahynieš.

Chcel sa zachrániť. Hľadal svoje veci. Chybel mu klobúk. Nenašiel nohavice, ani kazajku, ani obuv. Vonku svietil mesiac. V jasnom ovzduší zúrily búrky a podobné múru a široké ako horizont tam vonku po rovine privalilo sa more. Oceán vystúpil z brehov. Atlantis! Tu je hodina, myslel si Bedrich, keď naša zem musí sa prepadnúť ako Atlantis. — Bedrich vybehol pred dom. Na schodoch zachytil svoje troje deti a až teraz zbadal, že to ony kvílily v nádvorí. Najmenšie vzal na rameno, druhé dve chytil za ruku. Pred dverami domu videli, ako desná vlna potopy sa vždy väčšmi približuje v popolavom svetle mesiaca. Videli loď, parník, ktorý uchvátený vlnou, hrozne sa prevaľujúc, unášaný je do diaľky. Parné píšťaly úžasne revú, niekedy trvale, zavše v úderoch. To je „Roland“ s kapitánom von Kesslom, vysvetľoval deťom Bedrich. Poznám to, bol som na lodi, ja sám som tonul na tom skvelom parníku! A s parníka ako by bola na všetky strany rinula krv, sťa z býka, ktorý bol na mnohých miestach poranený. Všade mu vodopádom vyvierala z bokov. A Bedrich počul, ako na bojujúcej a krvácajúcej lodi spúšťajú člny. Proti mesiacu vystrené rakety praskajú v nočnom šere a oslepujú.

Teraz chcel zachrániť svoj život pred prudkou záplavou, preto jedno za druhým bral na ramená svoje deti, ale ich vždy stratil. Bežal, utekal, skákal, rútil sa. Protestoval proti predčasnému zániku, keď už raz bol zachránený. — Klial, bežal, hodil sa na zem, vstal zasa a bežal a bežal, s desným, posiaľ nikdy necíteným, nesmiernym úžasom, ktorý sa v chvíľke, keď ho vlna dohonila, premenil na príjemný pokoj.

*

Na druhý deň, a to tým istým vlakom, ktorý asi pred dvoma týždňami použil aj Bedrich, prišla do Meridenu miss Eva Burnsová. Išla na byt Petra Schmidta, dozvedeť sa niečo o Bedrichovi, ktorý ju vlastne mal čakať na železničnej stanici. Peter Schmidt bol doma sám a rozprával jej o včera prevedenej šťastlivej operácii. Vravel jej o telegrame, ktorý Bedrich dostal práve vo chvíli, keď chcel miss Evu Burnsovú žiadať, preložiť svoju dnešnú návštevu na príhodnejší čas.

— Teraz som už tu, — riekla miss Burnsová pokojne, — a už sa teraz nedám tak ľahko odduriť. Nechcem byť v Ríme a nevideť pápeža.

O tri štvrti hodiny pozdejšie dvojsedadlové sane s ohnivým vrancom, ktorého podivínstvo teraz vedeli už lepšie opanovať, zastaly pred „chatou strýčka Toma“ pri jazere hanoveránskom. Peter Schmidt vyviezol sem miss Evu Burnsovú. Starý farmer bol bez horúčky. To si želal povedať lekár svojmu priateľovi Bedrichovi.

Návštevníci, vymieňajúc si nahlas náhľady a divnom stave domu, cez odchýlené dvere trochu počudovane vstúpili do Bedrichovej mansardy. Tu ho našli, ešte vždy v kožuchu, ako po operácii opustil lekárov byt, bez povedomia, ticho delirujúceho, ťažko chorého, ležať vystrene na posteli. Ale so zeme zodvihol Peter Schmidt telegram, ktorého obsah poznať miss Eva Burnsová a lekár cítili sa oprávnenými. Čítali: — Milý Bedrich, zvesť z Jeny, Angela včera popoludní napriek pečlivej opatere navždy usnula. Radíme ti: prijmi nezmeniteľný fakt a zachovaj samého seba svojim vždy verným rodičom.

*

Osem dní bol Bedrich ohrožovaný nebezpečenstvom smrti. Posiaľ azda nikdy nesiahaly mu na život mocnosti priepasti s toľkou silou. Jeho hlava a celé telo osem dní bolo ako v plameni, ako by sa bol chcel so všetkým, čo bolo v ňom, stráviť a uniknúť. To bolo prirodzené, že Peter Schmidt svojho priateľa ošetroval s tou najväčšou pozornosťou, a že pani doktor Schmidtová urobila, vynaložiac všetky sily, čo len urobiť mohla. Miss Eva Burnsová, ktorú náhoda v tak vážnej chvíli doviedla ku Bedrichovi, hneď sa rozhodla, že neodíde od jeho loža prv, kým nepominie každé nebezpečenstvo.

Bedrich zúril, čo bolo možno zistiť podľa poprehadzovaných predmetov, podľa rozbitého skla starých námorníckych hodín a podľa rozdrúzganých porcelánov. V prvých dvoch dňoch a nociach Peter Schmidt neodišiel od jeho postele, okrem, ak ho zamenila jeho žena. Horúčkové paroxyzmy chorého sa opakovaly. Manželia opatrne použili všetky prostriedky, ktoré mali pri ruke, snížiť horúčku, budiacu vážne obavy, keď ešte na tretí deň vystúpila vyše štyricať stupňov. Konečne zistili jej dosť konštantné ubúdanie.

Po uplynutí prvého týždňa choroby Bedrich prvý raz poznal miss Evu Burnsovú a začínal chápať, čo medzitým urobila pre neho. Usmieval sa mdlo. Robil pohyby s prstami na prikrývadle bezvládne odpočívajúcej ruky.

Až na konci druhého týždňa, okolo dvaciateho šiesteho marca bol celkom bez horúčosti. V poslednom týždni jeho stav nebudil už obavy o jeho život. Chorý rozprával, spal, sníval živo, rozprával mdlým hlasom, aká šialenosť mu preletela hlavou, poznal svoje okolie, prejavoval želania, prejavoval vďaku, opytoval sa na farmera, ktorého operoval a usmieval sa, keď Peter Schmidt rozprával, že sa rana na čas zahojila a že mu už statočný farmer doniesol perličky na polievku.

Miss Eva Burnsová viedla vzornú domácnosť. Bedrich mal tak bdelú opateru, ktorá sa údelom málokomu dostane. Pravda, taký lekár ako bol Peter Schmidt a taká lekárka ako bola pani doktor Schmidtová, nepoznali nijakú prudériu. Ale ani miss Eva Burnsová s jej silnými ramenami a sochárskymi rukami, zvyknutá modelovať akty, nepoznala ju tiež.

Na jej návrh Peter Schmidt posielal Bedrichovmu otcovi telegramy, ktorého posledné, priaznivé zvesti upokojily. Zachytila otcov, po vypuknutí choroby písaný hrubý list a predpokladajúc, že obsahuje podrobnosti o smutnom konci Angeliky, poslala ho nazad s prosbou, aby ho dali Bedrichovi prečítať až keď sa celkom zotaví. Nechcela prísť do pokušenia, v slabej chvíľke prezradiť jeho jestvovanie.

Koncom tretieho alebo začiatkom štvrtého týždňa od začiatku choroby, dostala miss Eva Burnsová od generála poďakujúci telegram. K mnohým pozdravom matky a otca pripojil dojímavé, hlboko precítené slová, ktoré patrily odvážnemu doktorovi Petrovi Schmidtovi, jeho žene a miss Burnsovej. Jej to môže povedať, písal, že chudera Angelika neumrela prirodzenou smrťou. Jej chorobnému stavu primerane musela byť v ústave veľmi prísne strážená, žiaľ, aj pri najsvedomitejšom dozore, vyskytne sa jednako len nestrežená chvíľa.

Sneh sa topil a pomaly, pomaly aj Bedrich sa znova chápal života. Opanovala ho neha, ako aj príroda tam vonku, ktorá pre neho bola milou skúsenosťou. Všade cítil nejakú šetrnosť. Mal čisto postlané, nad sebou tie kolísavé lodky starých námorníckych hodín, mal pocit, že je ukrytý, ba, čo bolo viacej, že je znovuzrodený a smierený. So sírových oblakov spustila sa očisťujúca búrka a dunela ešte tlmená na ďalekom obzore, nemajúc sa nikdy viacej vrátiť. Slabému mužskému ostala tichá, pokojná, plná chuť ku životu.

— Tvoje telo, — riekol Peter Schmidt chorému, — pomocou násilnej kúry, v divom výbuchu, zbavilo sa všetkých škodlivých látok.

— Škoda, že nespievajú vtáci, — riekol jedného dňa Bedrich. — Áno, — riekla miss Eva Burnsová, ktorá otvorila na mansarde okno, — naozaj škoda! — Veď, — pokračoval Bedrich, — vy vravíte, že vonku pri hanoveránskom jazere sa už zelenie! — Čo je to — „zelenie“? — opýtala sa miss Eva Burnsová. — Bedrich sa smial. Potom riekol pokojne: — Ide jar! A jar bez vtačej hudby je hluchonemou jarou!

— Len poďte do Anglicka, — riekla miss Eva Burnsová, — tam by ste sa mohli nakochať vtačími spevmi! — Bedrich riekol ťahavo a napodobňujúc prízvuk svojej priateľky: — Len poďte do Nemecka, miss Eva Burnsová!

*

Bedrich v ten deň, keď mal prvý raz vstať, riekol: — Nestanem! V posteli sa pridobre cítim. — A naozaj, v horúčkových týždňoch nemal sa zle. Doniesli mu do postele knihy, z očí mu vyčítali želania, Peter Schmidt alebo pani doktor Schmidtová zabávali ho historkami z miestnej kroniky, nakoľko mohli predpokladať, že ho budú zaujímať. Doniesli mu do postele drobnohľad, a celkom vážne sa priberal k tomu, v istých látkach svojho tela skúmať bacily, a na túto jeho činnosť robili mnoho žartov. Takto sa stal strašný úžas jeho choroby pôvabným predmetom jeho štúdia a príjemnou zábavou.

Bedrich už sedel dobre zabalený v pohodlnom kresle, keď sa prvý raz chcel dozvedeť, či neprišiel od otca alebo matky list. Na to mu miss Eva Burnsová povedala, čo ho mohlo potešiť a uspokojiť. Predesila sa, keď jeho bledé pery povedaly tieto slová: — Presvedčený som, že si chudera Angelika sama vzala život! Tak, — pokračoval, — pretrpel som, čo som pretrpieť mal, ale ruku, ktorá, ako cítim, bola ku mne milostivá, neodsotím od seba. Chcem tým povedať, — dodal k tomu Bedrich, keď z očí miss Evy Burnsovej vyčítal, že ho asi nerozumela, — ale napriek všetkému možnému jednako len s dôverou pôjdem do života.

Jedného dňa miss Eva Burnsová rozprávala o mužských, ktorých mala príležitosť poznať tu i tam vo svete. Pri tom sa aj ticho ponosovala na sklamania, ktoré sa vyskytly. Riekla, že iste tohto roku pôjde do Anglicka a niekde na dedine venuje sa vychovávaniu zanedbaných detí. Sochárske povolanie ju, vraj, neuspokojuje. — Na to riekol rekonvalescent s otvoreným, furtáckym úsmevom: — Ako by to bolo, miss Eva, či by ste nechceli vychovávať dosť ťažké, veľké dieťa?

Peter Schmidt a Eva Burnsová sa dohodli, že nikdy nespomenú Ingigerdu Hahlströmovú. So slovami: — Na koho sa to vzťahuje? — Bedrich raz podal Miss Eve ceduľku, na ktorej trasľavými literami bolo tužkou napísané:

A či ste vlákna snovali? Nie! V samote chladu tíš ni brvou hne, sťa duch, keď v sfér vyšších bytie sa pne; Peter skryl kľúč stajme na tajov dne! Svätyňu sviatostí zrel som a posvätné v jej nútro s radosťou siaham po ne, chlieb však a víno mi zmizly, jak v sne: a svetlo žiari vraz čarovné, všetko tu v zdaní a klame len dlie!

To koľkosi dojalo miss Evu Burnsovú, keď musela zbadať, že Bedrich sa ešte vždy zapodieva malou tanečnicou. Druhý raz povedal jej Bedrich: — Nie som súci byť lekárom. Nemôžem ľudom priniesť obeť, mať povolanie, ktoré ma robí smutným, ba trudomyseľným. Mám bujarú obrazotvornosť, azda by som mohol byť spisovateľom! Ale v svojej chorobe, zvlášť začiatkom tretieho týždňa, zmodeloval som ešte raz všetky diela Phidiasa a Michela Angelu. Som odhodlaný, budem sochárom. Ale neráčte ma zle rozumeť, milá Eva! Už nie som viacej ctižiadostivý! Len by som chcel uctievať všetku veľkosť umenia a byť beznáročným, verným robotníkom. Myslím, že by sa mi po čase malo podariť holé, ľudské telo natoľko ovládať, aby som mohol vytvoriť jedno, aspoň jedno dobré umelecké dielo.

— Viete preca, že verím vášmu nadaniu, — riekla miss Eva Burnsová.

Bedrich pokračoval:

— Ako by ste o tom smýšľali, miss Eva? Majetok chudinky mojej ženy pre výchovu mojich detí vynesie asi päť tisícmarkovú rentu. Zo statku mojej, nie celkom nemajetnej matky, dostanem ročný prídavok tri tisíc mariek. Myslíte, že by sme my piati s tým mohli v pokoji zakončiť svoj život, v malom domku s ateliérom, niekde pri Florencii?

Na túto dôležitú otázku miss Eva Burnsová odpovedala len srdečným smiechom.

— Nechcem sa stať Bonifácom Ritterom, — riekol Bedrich. — Veľká dielňa, plná umeleckej masovej tvorby, keby bola hneď aká dobrá, nezodpovedá mojej bytosti. Želám si pracovňu, ktorej dvere sa otvárajú do záhrady, kde si možno v zime natrhať fialiek a možno si nalámať v každej čiastke roka halúzok z duba, tisiny a vavrínu. Tam by som chcel prevádzať tichý, pred svetom ukrytý kult umenia a vzdelanosti vôbec. Za ohradou mojej záhrady musela by sa zasa zelenať aj myrta, miss Eva Burnsová.

Miss Eva sa smiala, bez toho, že by bola reagovala na niektorú narážku. Súhlasila s Bedrichovými plánmi z plnosti zdravej duše. — Je dosť ľudí, — riekla, — ktorí sa hodia a zrodili sa byť lekármi a vôbec ľuďmi činu, a je ich až priveľa, ktorí sa na toto pole tlačia. — O Ritterovi hovorila so sympatiou. Na jeho naivné vniknutie do oblasti Upper four hundret hľadela so základne dobrým pochopením. Mienila: uverenosť, radosť z rozkoše, ctižiadosť požaduje život, keď ním má človek chvátať s istou zovnútornou vervou. V rodičovskom dome ona sama, miss Eva Burnsová, prv ako jej otec stratil väčšiu čiastku svojho veľkého majetku, mala možnosť dobre poznať high life Anglicka, a nachodila ho prázdnym a nudným.

Keď mohol Bedrich pomaly bez opory kráčať po schodoch, stáť a chodiť, miss Eva Burnsová išla na dovolenie, venovať sa do polovice mája svojej prerušenej práci. Na polovičku mája zaistila si kajutové miesto na veľkom parníku Hambursko-americkej linie „Auguste Viktoria“, lebo k vôli majetkovo-právnym veciam musela do Anglicka. Bedrich von Kammacher nechal ju ísť. — Takého kamaráta chcel by som mať na celý život, — riekol si, — a želám si, aby Angelikiným deťom miss Eva Burnsová bola matkou.

Ale jednako nechal ju odísť a nezdržal ju.

*

Bedrich ozdravel. Bolo to také ozdravovanie, že sa mu zdalo, sťa by bol býval viacej ako desať rokov chorý. Čo sa jeho tela týkalo, toto už nebolo v procese pretvorenia, ale pozostávalo z mladých a nových buniek. Zdalo sa, že sa to isté deje aj v oblasti duše. S jeho duše odpadla ťarcha a tie nepokojné, okolo jeho viacnásobného životného stroskotania krúžiace myšlienkové chody, ktoré ho predtým tiesnily a mučily, zmizly tiež. Zahodil minulosť, ako niečo naozaj pominulého a ako vetrom a počasím ošumelý, tŕnim a bodnutiami kordu predierkovaný, vyslúžilý plášť. Rozpomienky, ktoré sa pred jeho chorobou s hrozným vyšperkovaním fantastickej prítomnosti nezvane natískaly, vystaly; s počudovaním a uspokojením zbadal Bedrich, že navždy zapadly pod ďalekým obzorom. Dráha jeho života zaviedla ho do celkom novej oblasti. Pri tom, hrozným postupom, pomocou ohňa a vody, omladol. Uzdravený, zväčša, ako deti bez minulosti, tápuc v znovu darovanom živote.

Skoro zavítala americká jar. Boly horúčosti, ako v kraji, kde prechod zo zimy do leta je temer bezprostredný. Skokani krkali v močiaroch a jazerách o závod s jasným, čistým, hrkálkovým zvukom iných amerických žiab. Začínalo vlhké teplo, ktoré je v tej šírke také neznesiteľné, a ktorého sa pani doktor Schmidtová tak veľmi bála. Také leto, v ktorom k tomu musela pokračovať v svojej ťažkej práci, bolo pre ňu časom žalostného utrpenia. Bedrich zasa začal sprevádzať Petra Schmidta na jeho lekárskych vychádzkach a zavše sa priatelia zatúlali aj do vzdialenejších kútov okolia. Prirodzene, podľa starého milého zvyku, lúštili problémy a uvažovali o osudoch ľudstva. K počudovaniu svojho priateľa Bedrich pri debatách, či v útoku, či už v obrane, neprejavoval niekdajšiu ostrosť. Istý radostný mier tlmil každú všeobecnú nádej, každú všeobecnú obavu. — Ako je to? — opýtal sa Peter svojho priateľa. A Bedrich odpovedal: — Myslím, že som si dostatočne zaslúžil prosté, skvelé dýchanie, a viem si ho aj oceniť. Predbežne chcem videť, čuchať, ochutnávať a privlastňovať si právo jestvovania. Ikarov let sa pre môj terajší stav nehodí. Taktiež pri mojej, znova prebudenej láske, ku povrchnosti, nebárs nájdeš u mňa ochotu ku únavnému vŕtaniu v hĺbkach. Teraz som buržujom, — riekol s úsmevom, — napokon som saturovaný, syn môj.

Peter Schmidt, ako ošetrujúci lekár, prejavil svoju spokojnosť. — V budúcnosti, pravda, — riekol, — musí to byť zasa ináč s tebou!

V Petrovi Schmidtovi ostalo hodne z indiánskej romantiky. Rád vyhľadával isté body vŕškovitého kraja, ku ktorým sa pojily povestné udalosti bojov prvých bielych kolonistov s Indiánmi. Na takých miestach zdržal sa dlho, prežil v duchu dobrodružstvá poľovníkov kožušín a húževnaté borby osadníkov, a neraz vytiahol revolver, cvičiť sa, v záchvate bojovného ducha, v strieľaní na nejaký cieľ. Friesan bol dobrým strelcom a Bedrich nemohol s ním závodiť — V tebe, — riekol Bedrich, — koluje stará nemecká krv dobrodruhov a kolonistov. Hotová, ba prizrelá, prirafinovaná kultúra, ako je naša, vlastne nie je pre teba. Ty musíš mať pustatinu a nad ňou sa vznášajúcu utópiu. — Svet ešte vždy nie je oveľa viacej, ako pustatina, — riekol Peter Schmidt. — Ešte to chvíľku potrvá, kým stavbu sveta bude riadiť filozofia. Zkrátka: ešte máme veľa roboty, Bedrich! — Priateľ odpovedal: — Z mokrej hliny, ako milý Pán Boh, budem miesiť ľudské telá a vdychovať im dych života! — Čo ešte, — zvolal Peter, — fabrikovanie takých panákov nie je k ničomu. Teba je naozaj škoda! Patríš na zákopy, patríš do najprednejšej bojovnej čiary, syn môj milý.

Bedrich riekol s úsmevom: — Čo sa mňa týka, v nasledujúcich rokoch budem žiť v prímerí. Oprobujem uspokojiť sa s tým, čo mi svet môže poskytnúť. V budúcnosti, nakoľko len možno, chcem si odvyknúť od snov a reflexií.

Bedrich si to pokladal za povinnosť, prehovoriť priateľa, aby sa vo vlastnom záujme, i v záujme svojej ženy, vrátil nazad do Nemecka. Riekol: — Peter, človek ako si ty, sa pre Amerikánov nehodí. Nevieš odporúčať patentované lieky, nevieš chudobného robotníka, ktorého osem dní treba kurovať chinínom, liečiť malými dávkami a na osem týždňov, ako nejakú dojnú kravičku, priputnať ku posteli. Ty nemáš ani jednu z tých vlastností, ktoré tuná tvoria šľachtu smerodajných Amerikánov. Ty si v americkom smysle, ako obušok hlúpy chlap, lebo si vždy ochotný, obetovať sa za každého biedneho psa. Musíš sa vrátiť do takej krajiny, v ktorej, chvalabohu, šľachta ducha, šľachta smýšľania, vyrovná sa každej inej šľachte. Do krajiny, ktorá by sa pokladala za mŕtvu a hotovú, keby veda a umenia nemaly v nej tvoriť výkvet krajiny. Aj bez teba tu ostane dosť Nemcov, ktorí sa pousilujú čím skôr zabudnúť reč Goetha a reč, čo ich učila matka. Zachráň si ženu! Zachráň seba! Vráť sa do Nemecka! choď do Švajčiarska! choď do Francúzska! choď do Anglicka! choď kam chceš, len neostaň v tejto obrovskej obchodnej spoločnosti, kde umenie, veda, a pravá kultúra predbežne sú ešte celkom odsunutými vecami.

Ale Peter Schmidt váhal. On miloval Ameriku, a keď na indiánsky spôsob pritlačil ucho na zem, tak už počul podzemne skúšanú slávnostnú hudbu veľkého dňa budúcnosti, keď sa obnoví celé ľudstvo. — Najprv musíme, — riekol, — byť všetci zamerikanizovaní a potom znova poeuropštení.

Jedna z obľúbených prechádzok zaviedla Bedricha do toho predmestia Meridenu, kde sú osadení talianski vinohradníci. Počul ich spievať slnečne teplými hlasmi, ich ženy známym oktávovým výkrikom vyvolávať deti, videl tmavých mužských priväzovať révy a v nedeľu počul ich smiech a bocciové gule na udupanej hline ihrišťa dopadať a narážať na seba. Tento hlas, tieto zvuky, predchodily Bedrichovi nekonečne domácky. — Zabi ma! — riekol, — ale ja som a ostanem Európanom.

Bedrichova túžba nadobúdala vždy silnejších tvarov. Svojím rojčením a vychvaľovaním domoviny vždy väčšmi a väčšmi zamotával svojich priateľov do tkaniva tejto túžby. Jeden deň odrazu riekol Schmidt: — Svojím oduševnením za Europu si ma naozaj zoslabil. Ale teraz ťa prosím, buď tak dobrý ísť so mnou, a potom, keď ti niečo ukážem, povedať, či ma budeš ešte vyvolávať domov.

A Peter zaviedol svojho priateľa na cintorín a ku hrobu, pod ktorým ležal pochovaný jeho otec. Bedrich poznal toho chrabrého človeka v Europe, pozdejšie sa dozvedel, že umrel ďaleko od domova, ale kde, to zabudol. — Nie som vôbec sentimentálny, — riekol Peter Schmidt, — ale človeku jednako ťažko padne, s takým niečím sa rozlúčiť. — A teraz prebrali životný beh starého Schmidta, ktorý bol dielovedúcim továrne a ktorého nepokojný, podnikavý duch a oduševnenie za Ameriku zapudili do cudziny. — Pripúšťam, — riekol Bedrich, — taký mŕtvy môže pôdu celej čiastky zeme, väčšmi, ako to môže tisíc živých, urobiť domácky blízkou. A jednako… jednako…

Niekoľko dní neskôr rozplynul sa i v pani doktor Schmidtovej ten strnulý odpor proti domovine. V tejto žene skrsol prekvapujúce nový život. Zabudla na svoju ustatosť. Jej pohyby boly živé a rýchle, začala budovať s náruživou nádejou plány budúcnosti. Vyliečený farmár prenasledoval Bedricha svojou vďakou. Vykladal svojmu záchrancovi, ako sa vždy spoliehal a mohol spoliehať na ruku Božiu. Boh aj teraz v pravom čase poslal k nemu pravého človeka. Tak Bedrich už teraz vedel, akú hlbokú príčinu mala jeho podivná a hrozná cesta.

Bedrich ani len nenakukol do novín, lebo mal chorobný odpor, dozvedeť sa niečo o druhoch svojej morskej plavby z novín. Jedného dňa vystúpila z bostonského vlaku Ingigerda Halströmová, sprevádzaná pánom, ktorý už prekročil hranice prvej mladosti. Išla i so svojím sprievodcom do úradovne Petra Schmidta, predstavila sa a chcela sa dozvedeť, či je Bedrich von Kammacher ešte v Meridene. Ale Peter Schmidt a jeho statočná žena, ktorým zvyk, všade povedať pravdu, lebo od nej nevedeli odstúpiť, bol v živote všade len na závadu, luhali, až sa hrady ohýbaliy. Povedali dáme, že Bedrich z New Yorku odcestoval domov s veľkým osobným parníkom „Robert Keats“ (White Stare Line). Ale dáma nad tým veľmi nesmútila.

Bedrich, nevraviac o tom nikomu, tiež si na polovicu mája zaistil miesto na „Auguste Victoria“. Ale Peter Schmidt a jeho žena chceli sa preplaviť na pomalšie idúcej, lacnejšej lodi. Už všetci žili v nádhernej netrpezlivosti, a oceán sa pre ich túžbu zasa premenil na malé jazero. V tom čase vo všetkých amerických divadlách hrali sentimentálny, v krajčírskej dielni sa odohrávajúci kus, ktorý mal pomenovanie: „Hands across the Sea“. „Hands across the Sea“, mal v duši peknú hudbu.

Jednako bolo ešte niečo, čo ho znepokojovalo. Chodil v duši s myšlienkou. Zavše mal úmysel, vyjadriť ju slovom ústne, a zasa napísať ju v liste. Neminulo dňa, aby nebol zavrhol raz jednu, raz druhú formu, kým mu jednu nedeľu neprišla v ústrety náhoda v podobe Willyho Snydersa a miss Evy Burnsovej, ktorí podnikli vychádzku do Meridenu. Teraz vysvitlo, že u Bedricha uvažovanie o otázke „či vôbec?“ alebo „či vôbec nie?“ ešte vždy hralo zástoj. Teraz, keď pekne, letne vyobliekaná, súca Evina dcéra a Eva išla mu oproti so smiechom, rozhodne rozriešil v sebe tú otázku. — Willy, robte čo len chcete, zabávajte sa ako sa vám ľúbi a ako sa viete a pri večeri v hoteli, až Boh dá, uvidíme sa zas! — S tým chytil miss Evu Burnsovú za ruku, pritiahol jej rameno pod svoje a odišiel s usmiatou dámou. Willy, ktorý bol veľmi prekvapený, zasmial sa hlasne, a žartovne dal najavo, že tu na každý prípad ostane.

Keď Bedrich a Eva večer vstúpili do peknej jedálne meridenského hotelu, vznášal sa nad nimi, každým badateľný pôvab, nežná, vnútorná teplota, ktorá obidvoch robila mladšími a príťažlivejšími. Obidvaja títo ľudia odrazu boli preniknutí, čo ich prekvapovalo, novým elementom, novým životom. Hoci k nemu smerovali, jednako krátko predtým nemali o tom tušenia. V ten večer pili aj šampanské.

O osem dní newyorská umelecká kolonia zaviezla miss Evu Burnsovú a Bedricha na palubu „Augusty Victorie“, zavznelo niekoľko — nech žije, — Willy ešte naposledy zavolal ryčiacim hlasom za odchodiacimi: — Prídem skoro za vami!

Bedrich a Eva zažili na mori rad slnných dní. Na večer tretieho dňa riekol kapitán lode, ktorý nemal o tom tušenia, že stojí oproti zachránenému cestujúcemu s „Rolanda“: — Podľa výpočtov tuná, v týchto vodách, utonul veľký osobný parník „Roland“. More bolo hladké, podobalo sa druhému, večne jasnému nebu, vôkol sa prevaľovali delfíni.

A zvláštne: noc, nádherná noc, ktorá nasledovala za týmto večerom, stala sa pre Evu a Bedricha svadobnou nocou. V blažených snoch boli unášaní nad miestami hrôzy, nad hrobom „Rolanda“.

Na nábreží v Kuxhaven čakali na parník Bedrichovi rodičia a deti. Ale on videl len svoje deti. Držal ich minútu všetky tri naraz v objatí, a deti, sťa by smyslov zbavené, žvatlaly, smialy sa a trepotaly.

Keď si po mámore stretnutia mohol trochu oddýchnuť, Bedrich si kľakol a obidvoma rukami dotkol sa zeme. Pritom pozrel Eve do očí. Potom vstal, s ukazovákom pravej ruky velel ticho a nad siatinami blízkych polí bolo počuť trylkovať tisíc a tisíc škovranov. — To je Nemecko! — riekol. — To je Europa! Čo na tom, keď po týchto hodinách napokon utonieme aj my.

Generál teraz odovzdal Bedrichovi list, na chrbte ktorého bolo meno odosielateľa. Bol to otec zosnulého Rasmussena. Ach, poďakovanie! myslel si Bedrich. A bez zvedavosti vsunul ho do náprsného vrecka. Neprišlo mu vôbec na um, porovnať deň a hodinu priateľovej smrti s tými údajmi, ktoré mu raz vo sne zjavil.

Kapitán, ktorý šiel okolo, pozdravil Bedricha. — Či viete, — riekol Bedrich v prekypujúcej životnej zmužilosti, — že som naozaj jeden so zachránených a jeden zpomedzi naozaj zachránených cestujúcich „Rolanda“? — Tak! — riekol kapitán udivene a idúc ďalej, dodal: — Áno, áno, plavíme sa vždy tým istým morom! Šťastlivú cestu, pán doktor.

Koniec.



[1] Keď sa Nemci sídu, musia kričať, piť, kým sa podnapijú a vypijú jeden s druhým bratstvo.

[2] Practe sa von, idiot!

[3] Keď bude mister Stoss raz v New Yorku, každý večer bude vydržiavať kostolné služby v tingeltangle Webstera a Forstera.

[4] Nie každú vlhkosť možno porovnať s vlhkosťou, ktorú má za ušami nejeden americký mladík.

[5] Hneď po výstupe oslavovaných sestár Barrisonových, po piesni „Linger longer Loo“, mister Stoss pozdvihne k nebu ruky a požiada obecenstvo, aby sa modlilo.

[6] Spím vždy dobre.

[7] 1492

[8] „Mr. Barry, počujete? Som občanom, Mr. Barry, rozumiete? Som občanom! Mr. Barry, som občanom a chcem mať svoje práva ako vy!“




Gerhart Hauptmann

— nemecký dramatik a držiteľ Nobelovej ceny z roku 1912 Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.